OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 15. kapitola

05.03.2010 (16:00) • RoseDublest • Povídky » Na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 1188×

15. - Dnes, vyhrávam ja...

30 seconds to mars - oblivion

Panika sa ma okamžite chytila a ja som priskočila ku pohovke, kde ležal Lanie. To nie, nie, nie!!! Lanie mal na hlave krv! Rýchlo som priskočila ku jeho hrudi a našťastie počula ten krásny zvuk srdca. Lenže toto, mohlo znamenať jediné... Je tu! A presvedčilo ma v tom, prudké trhnutie rukou dozadu, ktoré mi vlastne aj celé telo hodilo na zem.

„Tak sa zase stretávame zlatíčko...“

Pyšne sa týčil nado mnou a jeho oči, túžiace po zlom sa leskli v tme a chtivo sa na mňa dívali. Spomenula som si na všetko, čo kedy urobil. Na moju sestru, rodičov, akí boli nešťastní... Na môj život a na Lanieho... V tej chvíli, som chytila niečo, ako druhý dych. Nebrala som ho ako príšeru, strašidlo, ktorého sa bojím. Tentoraz, som ho začala brať ako špinu ľudstva, ktorá musí byť odstránená!

Reflexom, som ho prudko kopla  do kolena a rozutekala sa von. Lenže ten hajzel zamkol dvere. A tak som zas prebehla, tento raz okolo kuchynskej linky, pretože tá sviňa, už stála na nohách a šinula si to ku mne. Prebehla som na schody a utekala priamo hore. Vošla som do izby a prudko za sebou zamkla. Rýchlo som pribehla ku posteli a vytiahla spod nej veci. Schovávať sa pod ňu by bola totálna hlúposť... Prehrabovala som sa v taške a v tom, som započula jemné ťukanie.

„Ale, no tááák zlatíčko, my sa len trochu pohráme.“

Prehováral unudením hlasom a nohou jemne poklopkával na mieste. V mojej taške, som nič vhodné nenašla, šampónom na vlasy, ho asi nezabijem... Zúfalo som spod postele vyrvala Lanieho tašku a začala s novým prehrabovaním sa.

„Srdiečko! Poď sem. Či nebodaj chceš, aby sa ten pohľadný, ešte živý mladík dole na pohovke, už nikdy nezobudil? Ešte má šancu, ale ty mu ju svojim nerozvážnym chovaním berieš.“

Prečo Lanie neodišiel, prečo tu ostával? Chvíľu som rozmýšľala... Ale ak to zachráni Lanieho... tak urobím čokoľvek. Do rúk som si vzala stolnú lampu. Pomaly, skutočne pomaly som odomkla a rýchlo odskočila čo najďalej od dverí. Stál tam, opretý o zárubňu, nehybne. V tom, sa zrazu strašne začal smiať.

„Láska robí divy, že? Veď aj ja som zamilovaný, cukrúšik.“

Odlepil sa odo dverí a vstúpil do izby.

„Vieš čo ma na tebe fascinuje? Že nespočetne veľa dievčat, by už dávno spáchalo samovraždu, len aby si niekoho, ako som ja, nemuselo pamätať, ale ty... ty ešte stále žiješ a dobre robíš, inak by sme sa nemohli znovu stretnúť.“

Z jeho slov sa mi zdvíhal žalúdok, ale nechcela som to dať na sebe znať.

„Ver tomu, že toto je naše posledné stretnutie.“

Precedila som skrz zuby, zase sa vo mne našla istá dávka odporovania, aj v takejto chvíli. Len sa zase zasmial.

„Ale veď ja tomu verím žabka... pretože od teraz, budeme už navždy spolu!“

Pošeptal a začal sa ku mne približovať. Musím, musím ho nejako zvládnuť!

„Nikdy nebudeme a ani sme neboli spolu, si to najodpornejšie na zemi, čo kedy existovalo!“

Zahnala som sa po ňom s lampou, čo očividne nečakal a rýchlo utekala znovu ku schodom, odhodlaná tie zamknuté dvere, všetkou silou a adrenalínom vyraziť. Už som bola skoro pri schodoch, keď ma kopol do členku. Dopadla som ťažko na zem. Musím, musím bojovať! Musím! Spomienka na rodičov a Alexa mi dala silu ísť vpred. A tak som sa začala rýchlo plaziť, až kým mi nechytil nohu  a my sme sa začali o ňu dohadovať.

Mat Kearney - Breathe in breathe out

„Vieš aké to bolo, vidieť, že niekoho viac miluješ, ako mňa?!  Napríklad, svojich rodičov? A taktiež aj „sladkého“ Alexa... musel som sa ich zbaviť, až vtedy si mohla naplno milovať len mňa, pretože nik iný ti neostal. Ale pri tvojich rodičoch, ma znovu chytili, ale na psychiatrii ma nikdy nikto neudrží dlho...“

Po tom, čo povedal sa moja nenávisť ku nemu neskutočne zvýšila. Mne bolo povedané, že rodičia zomreli pri autonehode, presne ako aj Alex  a to všetko on?

„Ty sviňa!“

Priam som zvrešťala a prudko začala kopať nohami, za ktoré ma držal, až som mu skopala tvár. Nová nádej a sila sa do mňa naliala práve v tej chvíli, keď jeho stisk mojej nohy povolil a ja som rýchlo vypálila vpred na schody. Z posledných dvoch, som sa mierne skotúľala dole, ale inak som to prežila. Rozbehla som sa priamo oproti dverám a prudko do nich narazila, ale dvere sa skoro ani nezatriasli. Prečo práve tieto dvere, musia byť také silné?

V tom ma niečo prudko strhlo ku zemi. Otočila som sa na chrbát a predo mnou som uvidela lesknúci sa nôž, až príliš blízko  pri mojej tvári.

„Pamätáš si na to zlato, no neboli to krásne hry?“

Jazykom prešiel po celom mojom líci. Nožíkom stále šibrinkoval predo mnou a ja som lapala dych.

„Vtedy to bolo krásne a poslúchala si, ale teraz nie!“

Nôž zaboril jemne do mojej kože na krku. Zdesene a bolestivo som vykríkla a on sa na to, len začal chechtať. Nôž pokračoval pomaly v ceste.

„Pamätáš si na to? Dnu, von, dnu, von, dnu-“

Tichým lesom sa rozoznel hlasný výstrel. Jeho telo prudko dopadlo na moje a nôž, ktorý mi zarýval do krku, spadol na zem. Trhane som sa nadýchla a potom spustila hlasné vzlyky. Niekto sa pri mne nahol, najprv som ho nedokázala identifikovať, bála som sa, že je to zase on, ale ten ľúbezný hlas, ma vyviedol z omylu.

„Meg!“

Zašeptal. Rýchlo mi pomohol zo mňa zhodiť tú špinu a pritisol si ma prudko na telo. Vzlyky začali ovládať mojím telom. Je tomu všetkému koniec, všetko je preč, skončilo sa to. Stále viac a viac som sa tisla na Lanieho telo, bála som sa o neho, obaja sme dnes mohli zomrieť a pradoxom je, že zomrel len ten, čo mal zomrieť už dávno.

„Milujem, milujem ťa!“

Zavzlykala som Laniemu hlasne pri uchu.

„Aj ja teba Anjelik milujem, tak moc. Už, už je koniec.“

Po týchto slovách, ako keby už bol vážne koniec. Jemne som sa odklonila od Lanieho a pozerala sa na to bezhybné telo. Moju pozornosť potom hneď pripútala Lanieho hlava.

„Zlato musíš do nemocnice!“

Vypískla som vystrašene... Keby jeho stratím... To sa proste nestane! Nesmie sa to stať. Pomohla som mu posadiť sa. Pozrela som sa na zem, bola tam pištoľ, to Lanie vystrelil. Okamžite si všimol, kam sa dívam.

„Dal mi ju Frank, pre istotu... Tá istota nám zachránila život.“

„Nie ona, to ty si nám zachránil život.“

Šepla som ku Laniemu a dala mu jemný bozk na pery. Tým bezvýznamným bozkom, sa v tú chvíľu všetko zmenilo. Zavolali sme si sanitku, aj Franka. Totižto, chlapci si objednali z Macdonaldu jedlo a tá špina sa prezliekla za pracovníka a do burgerov, ktoré priniesol, im dal uspávací prášok. A potom, už mohol pokračovať v kľude. Nakoniec, to s Lanieho krásnou hlavou nebolo až také zlé. Dali mu 4 stehy a mne 6. Krk ma ani veľmi nebolel, ako povedali doktori, asi to bolo spôsobené nadmerným šokom a adrenalínom, takže som ani nevnímala toho dorezaného krku.

V ten večer sme sa vrátili späť ku Lanieho rodine. Všetci sa o nás báli a v ten večer sa šetrilo slov ami, ale nie slzami. Prekvapila ma starostlivosť Susan, Crystal a Curta. Boli skvelí, vlastne ako všetci v Lanieho rodine, ako Lanie. Najväčším prekvapením bolo, že keď som si večer spomenula na to, že aj Lanieho mohol zabiť, neplakala som sama, plakal so mnou aj Lanie. A ja som sa mu vôbec nečudovala.

„Meg, si pre mňa dôležitejšia ako celý svet, ako sláva... ako hocičo. Si pre mňa to najcennejšie a najlepšie, čo ma v živote stretlo... A milujem ťa viac, ako čokoľvek iné. Ja... tak moc som sa bál, ja... prosím prepáč mi to, ale ja som ťa už videl... mŕtvu. Myslel som si, že už nemáš nádej... Bože Meg, ja som skoro o teba prišiel! O ten najdôležitejší kus môjho srdca, ktorý patrí len a len tebe a je najhlavnejší...“

Vzlykal mi do dekoltu. Len som pevne svojimi štíhlymi rukami objala jeho dokonalú hlavu, vtisla mu jemný bozk do vlasov. Vtedy som vedela, že už nič mi nebude prekážať v krásnom živote s Laniem. Lanie ma pevne objal a obaja sme sa pobrali do pokojných, nočných snov, plných našej lásky...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nenechávaj ma tu samú, jednoducho nesmieš! - 15. kapitola: