Nepoznáme sa 3. diel • OurStories.cz ~ naše povídky

Kristína sa už teší na virtuálne stretnutie s Blackriderom, no to ešte netuší, ako sa skončí. Blackrider je totižto... :)

17.03.2011 (13:00) • SilentSky • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 758×

Ihneď som sa pobrala za notebook a otvorila si icq.

„Ahoj, Kika. Je mi ľúto ten včerajšok. Dúfam, že sa medzi nami nič nezmenilo. Nemal som na teba tlačiť. Prepáč.“

„Ahoj. Vlastne sa nič nestalo. Správala som sa hlúpo, aj ty mi prepáč,“ odpísala som mu.
„Som rád, že je to v pohode. Že sme v pohode. Vieš o tom, že dnes máme výročie?“
„Výročie? My spolu niečo máme?“ začala som sa usmievať. Ale to som robila takmer stále, keď som mala otvorenú konverzáciu s ním.

„Hej, už pol roka poznám tú najúžasnejšiu babu na svete.“

„Čím som si zaslúžila tieto lichôtky? Chceš odo mňa niečo?“

„Veď je to pravda. A... bola by tu jedna vec...“

„Čo sa týka tej úžasnosti, tak je to obojstranné. A tá vec... Včera sme sa o tom bavili...“

„Vieš, Kika... my sme sa už vlastne stretli. Dnes pred obchodom...“

Čo? Čo to, preboha, melie? Akým obchodom? Ja a on? To je vylúčené. Nem... Preboha. Preboha! V hlave sa mi rozbehol sled udalostí a tie sa spojili s informáciami. Absurdné. Sebastian... Bastian... Tinch... Stone Sour... Nechytaj ma... Och, prepáč, zabudol som... Absurdné. Blackrider nemôže byť...

„Kika?“ vyrušila ma zo zadumania ďalšia správa.

Preber sa! Tinch nemôže byť Bastian. Tinch nemôže byť môj Bastian!

„Povedz mi, že si robíš srandu.“

„Nie. Rád by som, ale nejde to. Ja som Tinch, Kika.“

„Nie, ja tomu neverím.“ Snažila som sa ešte z posledných síl bojovať proti tomu nezmyslu.

„Kika. Prečo to robíš? Zmenilo by sa tým niečo, keby som bol Tinchom? Prečo musíš mať voči mne predsudky?“ Osoba na druhom konci začínala nadobúdať Tinchove kontúry.

„Nemám, len že... ty si bol ten, ktorého som neznášala, ten prototyp človeka - obľúbenca a teraz mi povieš, že si to ty, ty, ktorého zbožňujem a ktorému dôverujem. Úplný opak!“

„Presne tohto som sa bál.“

„Ja neviem, čo ti mám na toto odpísať,“ napísala som mu po pár sekundách.

„Stretnime sa ešte raz a daj mi šancu vysvetliť ti to.“ Keď mi pred očami zasvietila táto veta, nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať, či sa s ním mám stretnúť, alebo ho navždy zatratiť. Rozum mi vravel: Nie!, ale srdce a duša chceli byť s ním. Bol to predsa môj Bastian. Ten Bastian, s ktorým som bola už pol roka. Cítila som sa ako schizofrenik.

„Dobre,“ napísala som krátko a hneď som to poslala, aby som si to nerozmyslela.

„O desať minút pred tvojím domom.“

„Ako vieš, kde bývam?“ Otvorila som ústa od prekvapenia.

„To ti vysvetlím. Vidíme sa za chvíľu,“ odpísal a už aj bol offline.

Ešte pár minút som civela na okno konverzácie, kým som si všetko dala dokopy. Stratila som dôvod svojej existencie. Neviem síce, prečo som to brala tak tragicky. Bastian bol úžasný a Tinch... no, nepoznala som ho, tak som nemohla povedať, či je taký otravný a odporný, ako som si o ňom spravila úsudok. Nemôžem byť až taká harpya a frigida, lebo naozaj ostanem navždy sama. A to som nechcela.

Pozrela som na hodinky, aby som skontrolovala čas, a zistila som, že mám ešte päť minút. „Prídem skôr a budem mať moment prekvapenia na svojej strane,“ taktizovala som. Zdvihla som sa a prešla do chodby, aby som sa prezula. Zastavila som sa ešte pred zrkadlom, aby som v ňom skontrolovala svoj výzor. Vlasy som si tak ako obyčajne stiahla do gumičky a na pery som si naniesla lesk. Potom som sa na seba pochybovačne pozrela a zotrela si ho opakom dlane preč.

Autor: SilentSky, v rubrice: Povídky » Na pokračování