OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nereálna Realita - 4. kapitola

03.05.2011 (13:00) • allinthewaiting • Povídky » Na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 1245×

„Anna Lucia!“ kričal na mňa niekto alebo sa mi to len zdalo? Dala som si vankúš na hlavu a snažila sa spať ďalej.

Niekto otvoril dvere a hodil vyzváňajúci mobil na mňa. Potom ich rozzúrene zabuchol a nechal ma napospas tejto bezcitnej veci. Pozrela som sa na displej, že aký šialenec môže volať o takomto čase. Maťa.

„Martina? Vieš koľko je hodín?“ spýtala som sa unavene.

„Šesť hodín, tridsaťdva minút a sekundy neviem, sorráč.“

„Vieš, že o takomto čase normálni ľudia ešte spia?“

„No a? Ber to z tej lepšej stránky. Nie si normálna,“ veselo štebotala, ako keby sa nič nedialo.

Pokrútila som hlavou a ľahla si naspäť s tým, že idem spať ďalej.

„Aňa? Lucia? Halóó!“ kričala na mňa Maťa z telefónu, no ja som sa pomaly, ale isto uberala do ríše snov.

„Ak sa nebudeš so mnou rozprávať, vytáram všetkým, že keď si bola malá, utierala si sople o stenu!“ vyhrážala sa mi, no ja som nereagovala, pretože som vedela, že by to nikdy nepovedala a navyše som bola vtedy krpatá, čo znamená, že mojim hlavným záujmom bolo demolovať a cucať mlieko... A utierať sople o stenu.

„No ták, Aňulienka, komunikuj so mnou,“ začala prosiť. Že Aňulienka.... Ach, ako ja len to meno nenávidím.

„Hej, však ťa počujem. No čo by si rada?“ spýtala som sa rezignovane.

„Ide sa behať!“ Ehm... Čo??

„Teraz?“ vykríkla som. Je pol siedmej... Ráno!

„A kedy inokedy? Neskôr bude v meste veľa ľudí, a mne sa nechce pozerať na tie vyorané pohľady, že „wááu, ony behajú“. A navyše ráno sa spáli najviac kalóríí. Inak, ty sama si prišla s nápadom, aby sme začali behať.“ Prečo mám stále také sprosté nápady???

„No dobre. Tak kedy a kde sa stretneme?“ No toto bude kruté.

„O desať minút som u teba!“ vypískla celá šťastná. To dievča je neuveriteľné.

„Veď ale ja nestíham!“ kričala som do telefónu.

„A čo akože? Nalej do seba pohár vody, to sa pekne vygrgáš, jesť nemôžeš, lebo by ti potom plantal žalúdok. Umyješ si zuby, tvár a prehrabneš si vlasy. Potom sa len prezlečieš a už si. O siedmej vyrážame.“ Super, ona ma chce utrápiť hladom.

„Áno, pane.“ Ona sa len zasmiala a zložila. No bolo mi to treba? Ja už budem navždy ticho, lebo sa vždy všetko otočí proti mne. O siedmej ráno behať! Čo sme na vojne??

Pomaly som vstala, išla na wc, kde som skoro zaspala, umyla si zuby, naliala do seba vodu a... Crrrn. Toto je Desať minút? Veď neprešlo ani päť. Otvorila som dvere a Maťa sa mi vrhla okolo krku.

„No som tu,“ rozradostene povedala.

„Však ja vidím.“

„Tak šup šup prezliecť a ide sa,“ pokynula mi a sadla si v kuchyni na stoličku.

Hodila som na seba sivé tepláky, čierne tričko, a išla som sa obuť. Ejha, problém.

„Mamíí, berem si tvoje tenisky!“ zakričala som jej. Keď ja mám len samé číňany.

„Dobre, len mi ich neznič!“ zakričala naspäť. Ach, akú mám len zlatú mamu.

„No makaj, makaj,“ vzrušene vravela Maťa a poskakovala po celej chodbe. To sa jej nechce spať?

„Hej, však už som.“ Otvorila som vchodové dvere, zakričala mame, že do obeda som doma a konečne sme vyšli vonku.

„Ták, teraz sa pekne rozcvičíme,“ povedala a začala krútiť hlavou. Takto to pokračovalo asi desať minút, až sme sa nakoniec rozbehli.

Behali sme asi polhodiny okolo mesta, keď sme konečne celé ufunené a spotené, skončili v najobľúbenejšej kaviarni na raňajkách, kde sa na nás trocha divne pozerali.

„No vidíš, ako sme to pekne zvládli. Po raňajkách si trocha oddýchneme, navštívime Miňa a potom môžme ďalšiu polhodinu behať,“ plánovala a zahryzla sa do bábovky.

„Navštívime Miňa? Však vyzerám ako ježibaba! Teda... Spotená ježibaba!“ Tak toto nie!

„Veď kľúúd. Včera som mu volala a povedal, že v pohode môžme prísť. Vie, že sme boli behať, takže tiež si z toho vyvodil, že nebudeme zrovna voňať,“ oznámila mi pokojne. „A navyše sa na teba teší.“ Ech, na mňa? Chudák, však zdrhne odomňa, keď ma uvidí. A ešte keď zacíti ten smrad...

„No ako myslíš.“ Ach, to bude prepadák.

Dojedli sme zvyšky bábovky, zapili mliekom a... Platenie! Ja som si nezobrala peniaze!

„Ehm, Maťa? Ja som si nebrala peniažky,“ neisto som jej povedala a čakala na reakciu. Čo ak si ani ona nič nebrala?

„Ja viem. Zaplatím ja, aby som nejako odčinila to moje bezcitné zobúdzanie. Všetko som si naplánovala,“ spokojne povedala a usmiala sa. Jééj, zlatá!

Tak teda zaplatila aj za mňa a odišli sme za jej priateľom. Býval celkom blízko. Fíha! Veľký rodinný dom, mega záhrada... Niekto sa má.

Odrazu sa otvorili dvere na verande a vyšiel z nich... Téda riadne sexi chalan! Strapaté vlasy, vysoký a pod tričkom sa mu trocha črtali svaly. A tie ramená... Ja z neho zomrem.

Maťa zvýskla, on sa rozbehol dole, otvoril bráničku na plote, ona mu skočila do náruče a pobozkali sa. Ach, akí sú spolu zlatí! To je také nádherné! Ja si tiež prosím chalana! Keď už skončili svoje búrlivé uvítanie (sranda, že divný pach mu nevadil), obrátili sa na mňa. Podišla som k nim a usmiala sa.

„Aňa toto je Milan, Miňo toto je Anna Lucia,“ predstavila nás Maťa a my sme si podali ruky.

„Rád ťa spoznávam,“ povedal a vyškeril sa. Ehm, niečo mi ušlo?

„Aj ja,“ odpovedala som a čakala, čo sa bude diať.

„No poďte dnu, pôjdeme do garáže, kde trénujeme s kapelou. Tam nebudeme nikoho rušiť.“ Tak sme sa teda pobrali za ním. Vstúpili sme do ich garáže, čo bola menšia miestnosť, zaprataná hudobnými nástrojmi, gaučom a stolíkom.

„Vitajte v mojom kráľovstve. Bude si moja návšteva niečo priať na občerstvenie?“

„Nie díky, boli sme na raňajkách,“ odpovedala Maťa a sadla si za bicie. Zobrala paličky, čo boli položené na jednom z bubnov a začala hrať celkom zaujímavý rytmus. Miňo okamžite schytil gitaru, zapojil do komba, niečo si nastavil a začal vybrnkávať nejakú melódiu. Fíha, oni sa dopĺňajú hádam vo všetkom. Zaľúbene sa na seba usmievali, a ja som sa na nich len pozerala a závidela. Ale prijala som im to... Veď si geniálne sadnú. No Miňo mi stále niekoho strašne pripomínal. Skúmala som mu tvár a zrazu mi zaplo... Nie! Lukáš!

„Ehm, Miňo?!“ zakričala som na neho. Čo sa ho vlastne opýtam. Otočil sa, no neprestával hrať.

„Poznáš nejakého Lukáša?“ Tak teraz si o mne pomyslí, že som totálny debil.

„No, jedného, čo je môj bratranec, prečo?“ spýtal sa nechápavo a prestal hrať.

„Lebo sa mi na jedného strašne podobáš.“ Teraz prestala hrať aj Maťa. „Má blond vlasy, tiež hnedé oči, býval v Amerike a teraz sa presťahoval sem na Slovensko,“ opisovala som ho a čakala na reakciu.

„Fíha, odkiaľ ho poznáš? Teda ja neviem poriadne ako vyzerá. Videl som ho raz v živote. No s tou Amerikou máš pravdu. Jeho rodičia sa rozviedli.“

„Naše mamy boli kedysi najlepšie kamarátky a minule boli u nás na návšteve.“ Oni sú bratranci? Síce sa podobajú, ale povahou sú úplne odlišní.

„Jaj, ták. No vtedy bol dosť arogantný... Dúfam, že sa už zmenil,“ povedal a pozrel na mňa.

„Nie, nezmenil. Stále je taký. Ide so mnou začať chodiť do triedy. “ Takže on už taký bol? No paráda...

„Tak to ťa potom úprimne ľutujem. Je síce môj bratranec, ale to neospravedlňuje jeho blbé správanie.“ Pokrčil plecami a znova začal niečo vybrnkávať. Maťa na nás po celú dobu neveriaco pozerala. Potom mi venovala jeden súcitný pohľad a znova sa pohrúžila do bubnovania.

„Téda, nevedel som, že máš taký fajn rytmus,“ obdivne jej povedal Miňo.

„Ešte o mne veľa nevieš.“ Žmurkla na neho. No to má teda veľkú pravdu. Som zvedavá, kedy jemu začne vyvolávať o pol siedmej ráno, nech s ňou ide behať.

„Maťa koľko je hodín?“ spýtala som sa, lebo sa mi zdalo, že sme tu už nejako dlho. Pozrela sa na mobil a sklamane vzdychla.

„Nuž, je pol jedenástej. Už by sme sa mali poberať, keď chceme ísť ešte behať.“ Fíha, až toľko som nečakala. Prikývla som a vstala. Maťa odložila paličky, Miňo odpojil gitaru a išiel nás odprevadiť von.

„Ďakujem, že ste prišli. Takto zrána mi spríjemniť deň.“ Ďakoval obom, ale pri druhej vete mal oči už len pre svoju priateľku. No, kto by sa mu čudoval.

„Aj nabudúce.“ Brnkla mu po nose a pobozkali sa.

„Tak sa majte dobre.“ Otvoril nám bráničku, aby sme mohli výjsť von.

„Aj ty, ahoj.“ Tentoraz som mu odpovedala ja. Usmial sa a ešte nám zakýval. Chvíľu sme išli pomaly, no potom sme sa rozbehli. Behali sme ešte asi pol hodinu striedavo s chôdzou, kým sme neprišli na naše sídlisko. Rozlúčili sme sa a každá sa pobrala k svojej bytovke.

Otvorila som dvere nášho bytu a zakričala mame, že idem do sprchy. Nečakala som na odpoveď a rovno vošla do kúpeľne a zamkla dvere.

Teplá voda mi uvoľnila svaly a zmývala zo mňa ten smradľavý pot. Strávila by som v sprche hádam aj tri hodiny, keby mi nezačala na dvere vyklopkávať mama. Zabalila som sa do osušky, špinavé veci zobrala do ruky a vyšla som z kúpeľne.

Keď som otvorila dvere na obývačke, zbadala som Lukášovu mamu, ako sedí na gauči. Venovala mi nechápavý pohľad. Zamrmlala som „dobrý deň“ a rýchlo prebehla do izby. Zatvorila som dvere, obrátila som sa a v izbe stál v celej svojej blbosti... Lukáš!

Toto je Lukáš. Ale berte to s nadhľadom, pretože táto fotka moje predstavy veľmi nespĺňa, ale net  toho veľa neposkytuje. :D

Takže toto je Miňo. Tiež to berte s nadhľadom. Predstavte si ešte, že má pár červených pramienkov a je krajší. :D

Anna Lucia. Dala som dve fotky, lebo jedna je nekvalitná, ale zasa tá kvalitná je čiernobiela. Inak tu si stačí predstaviť, že má kratšie vlasy. Ale tiež to berte s nadhľadom.

A toto je Maťa. Toto už nemusíte brať s nadhľadom. :)

Ja som z tých fotiek trocha dosť sklamaná, lebo na nete toho veľa nie je a popravde som si ani Lukáša, ani Miňa a ani Annu Luciu tak nepredstavovala, okrem Mati. Navyše sa majú Miňo a Lukáš podobať, ale podľa fotiek si vôbec nie sú podobní. :( Ale tak tie fotky berte len ako približnú podobu... :)

Autor: allinthewaiting (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nereálna Realita - 4. kapitola: