OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezapamätané tajomstvá - 12. kapitola



Nezapamätané tajomstvá - 12. kapitolaNa konci je vždy to najlepšie, dnes sa v našom bonuse ukáže niekto nový. Kessidy nájde fotku svojich rodičov. Kto vie, možno nie sú tak ďaleko, ako si Tucker, Nency a Kess myslia. :))

Keď som neskôr vychádzala zo záchodov, o stenu oproti sa opieral Tucker. Najskôr si ma ani nevšimol, no keď otočil hlavu na tvári sa mu usadil starostlivý pohľad. Ani ma nenapadlo, že by  mu niekto mohol povedať, že som nebola na hodine. Neviem, v akom vzťahu som s ním bola predtým, ale aj keby sa vydával za môjho údajného brata, ani raz som ho tak nebrala. Bol to proste len chlapec, u ktorého som bývala. Teraz mu neuverím ani nos.

„Čo sa stalo, Kess?“ Tucker sa odlepil od steny a prešiel ku mne. Natiahol ku mne ruku. Skôr než sa stihla dotknúť môjho pleca, trhlo mnou. Bol to akýsi pud, ktorý ma k tomu podvedome viedol. „Angela vravela, že ti je zle,“ pokračoval, akoby si ničoho zvláštneho ani nevšimol.

Chvíľu som váhala, čo mu odpovedať. Nakoniec som sa rozhodla, že lepšie bude, keď sa budem tváriť len ako obyčajný človek, kým nevymyslím, čo spravím s tým, že neviem o sebe celkom nič.

„Som len unavená.“ Bola to racionálna odpoveď, ktorá bola z veľkej časti pravdivá. Bola som unavená zo svojej vízie, až som sa divila, že som pod náporom svojich myšlienok znova neomdlela. Stávalo sa mi to pomerne často, ak som svoj mozog preťažila nadbytočným premýšľaním. Niekto by mi za to mohol pokojne ponúknuť Nobelovku.

„Počkaj, zavolám Nency, aby po teba prišla. Ja mám ešte hodinu.“ Vytiahol telefón z nohavíc a už vyťukával číslo svojej manželky.

„Ahoj, nemôžeš prísť po Kessidy, znova jej prišlo zle.“ Odmlka. „Možno to bude v tom. Vy ženy si určite rozumiete lepšie,“ dodal, ešte sa s Nency rozlúčil a potom zložil. Položil mi ruku na plece a začal ma viesť na koniec chodby, kde bol jeho kabinet.

„Môžeš počkať na Nency u mňa.“ Pokúsil sa o milý tón, doplnený jeho tradičným úsmevom, s jamkami v lícach. Pozrela som mu do očí. Jeho oči sa nesmiali. Rýchlo pozrel do zeme.

Tuckerov kabinet bol skoro taký, aký som si ho predstavovala. Po celej miestnosti bola cítiť Tuckerova vôňa, ale aj vôňa ihličnatých stromov a dažďa. Po celej miestnosti nahlas tykali hodiny, položené na stolíku. Všetky steny boli vymaľované krémovou farbou. Pod oknom bol veľký sklenený stôl, na ktorom boli poukladané dosky s písomkami a iné papiere. Za stolom bola veľká počítačová stolička. Pri pravej stene od dverí bol pri stene svetlo hnedý gauč. Na druhej strane bola polica z čerešňového dreva, plná... starých kníh?!

Vyzerali skoro presne tak ako z antikvariátu, až na to, že tieto neboli celé od prachu. Až na niektoré. Prekrásne bolo vidno, ktoré knihy brával do rúk častejšie, ktoré naopak nezobral do ruky približne ani tri roky. Prečo ma to nenapadlo skôr? Nebolo u mňa zvykom prehľadávať veci ľuďom, ale tentoraz to bol iný prípad.

Dokonca mi  môj plán aj viditeľne zdvihol náladu. Musela som pozerať do zeme, aby Tucker neobjavil ani jedinú iskierku zvedavosti. Začínala som preklínať tikanie hodín, pretože každá sekunda strávená v tejto bani udalostí, kedy tu bol aj Tucker, mi pripadala ako tisícročie. V duchu som si už šúchala ruky o seba ako zloduch vo filme.

„Počkaj tu na Nency, ona má odtiaľto kľúče, takže to tu potom zamkne,“ povedal Tucker a ja som prikývla. Všetok hnev na neho a Nency opadol. Vystriedal ho nový náboj. Znova ten náboj po odpovediach.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila si upokojiť tep. Bolo to hlavne preto, aby som sa nezačala usmievať ako blázon a prekazila tak svoju príležitosť. Bolo ťažké sa premáhať, ale musela som sa veľmi snažiť.

Unavene som si sadla na sedačku a siahla si na hlavu. Dala som sa do predklonu a zavrela pevne oči. Cítila som na sebe Tuckerov pohľad, ale nechcela som zisťovať, či to nie je môj výmysel.

„Kessidy, nemám tu s tebou počkať. Nevyzeráš dobre,“ prihovoril sa ku mne Tucker. Jeho hlas sa približoval. Musela som niečo spraviť, inak budem odhalená.

Odkašľala som si, aby som znela vierohodne a priduseným hlasom zo seba dostala: „Nie, som v poriadku. Bež na hodinu inak zmeškáš.“ Zadržiavanie smiechu, ktorý sa mi dral na povrch, mi dopomáhal k tomu, aby som znela ako chorá. Mala som pravdu. Zazvonilo. Zdalo sa, že osud mi pre tento krát hrá do kariet.

„Musím bežať, ak vravíš, že to zvládneš. Nency si ešte niečo potrebuje vybaviť, ale vravela, že o chvíľu tu bude.“ S týmito slovami ma môj brat opustil.

Len čo sa za ním zatvorili, vyskočila som na nohy a mala chuť lietať. Bola som šťastná ako ešte nikdy, že mi to vyšlo. Začala som smerovať k poličke, ale zastavila som sa pri stole. Zaujali ma dve rámiky fotiek. Zobrala som ich do ruky a poriadne si ich obzrela. Boli to jednoduché drevené rámiky. Viac ma v nich zaujali fotky.

Na prvej fotke bola Nency ako sa smeje s nejakým tmavovlasým chlapčekom. Podľa oblečenia som to odhadla tak na posledné roky 20. storočia. Prvá myšlienka, ktorá mi napadla bolo, že je to možno jej braček, ale určite by sa mi o ňom zmienila. Na druhej strane to tak byť nemuselo. Mohol to byť... Ani som nevedela kto. Položila som fotku na svoje miesto a zobrala do ruky druhú. Boli na nej muž, žena a malé bábätko, zabalené v ružovej deke. Zdalo sa, že je to dievčatko tesne po narodení. Na tvárička ešte mala šmuhu od krvi. Vyvaľovalo svoje modré očká na človeka za fotoaparátom. Bola to rodinná fotka. Len čo som sa pozrela do tváre ženy, prišla vízia. Alebo aspoň jej útržky.

Tentoraz bola rodina vo veľkej obývačke. Bolo to, akoby som to videla očami dievčatka. Pozeralo na svoju mamičku, ale potom sa pozrelo na ocka, ktorý sa na ňu usmial a rozpažil rúčky. Dievčatko sa so smiechom vybralo k nemu. Obraz sa znova zmenil. Tento krát dievčatko sedelo na zemi a pozeralo na krvavú ranu na svojom kolene. Počula som plač, ale tak isto niekoho, kto ma ihneď objal. Cítila som, že to bola hnedovlasá žena z fotky.

Keď som sa znova ocitla v kabinete, došlo mi, že to malé dievčatko som ja. Boli to moji rodičia. Fotku som ihneď vybrala z rámiku, s presvedčením, že odhalím, čo sa s nimi stalo aj za cenu svojho života. A možno nie som ďaleko.

„Nájdem vás!“ šepla som odhodlane, keď v tom sa ozval šuchot. Vzhľadom na to, že Brendon ani dverami ísť nevedel, bolo mi celkom jasné, že je to on. Závesy boli zatiahnuté a tak som nič nevidela. Šuchot sa zmenil na hlasný buchot. Počula som ako sa okno otvára a záclony rozvial vietor. Rýchlo, ale opatrne som položila fotku späť na stôl a odstúpila od neho o pár krokov ďalej, akoby mal choleru.

Vošiel do izby elegantne, akoby vojsť cez okno do učiteľského kabinetu niekoľko metrov nad zemou nebolo nič nezvyčajné. Čierne vlasy mal rozhádzané po hlave ako vrabčie hniezdo, jeho brada bola zarastená strniskom a vyzeral ešte príťažlivejšie. Oči mal také tmavé ako uhlie.

Brendon, neviem aký, sa vkrádal do kabinetu môjho brata za bieleho dňa, kde ho pokojne mohol niekto z učiteľov alebo žiakov vidieť.

Nefascinoval ma ako vždy. Teraz mi pripadal nebezpečný. Nebola som taká šťastná, že ho vidím ako na začiatku. Bála som sa ho tak veľmi, až som takmer zabudla dýchať.

Keď som Brendona vo svojej vízii videla naposledy, vyznával mi lásku, pričom sa sám predo mnou zhadzoval a ja som na neho bola nahnevaná, že mlel o nejakej nočnej more. Môj život bol nočná mora!

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho s veľkou dávkou rešpektu. Snažila som sa, aby sa mi hlas netriasol a on neprišiel na to, že sa ho bojím.

„Prišiel som ťa varovať pred Daliom.“ Z tejto vety ma pochytil veľký hnev a bolo mi jedno, či na mňa zaútočil ako údajná Nočná mora.

„Mám ťa po krk! Neviem, čo sa deje, kto som, čo som a už vôbec nie, kto si ty. Nechcem vidieť ani teba, ani Dalia!“ kričala som ako besný pes a bolo mi celkom jedno, či niekoho cez tenké steny ako papier privolám. Na Brendonovi bolo vidieť napätie z mojich slov, brada sa mu pohybovala.

„Máš pravdu, je tvoja vec,“ ustúpil po chvíli.

„Čo som zač?“ spýtala som sa znova. Prahla som po odpovediach ako ešte nikdy predtým.

„Si veľmi Výnimočná, ako som povedal. Máš dar. Vidíš minulosť ľudí, ale aj ich budúcnosť.“

„Nerob si zo mňa srandu, nemám to rada,“ namietala som napriek tomu, že niekde vo svojom vnútri som tejto odpovedi verila.

„Nerobím, Kess,“ povedal Brendon smrteľne vážne. „Výnimoční sú druh bytostí, oveľa dokonalejší ako ľudia. Sú zdatnejší, krajší, múdrejší a talentovanejší. Poznáš tie pocity, kedy ľudia cítia, že sa niečo stane, alebo to vedia presne povedať a niektorí to vidia.“

„Nechápem,“ dostala som zo seba.

„Si proste veľmi dôležitá, chápeš? Vidíš budúcnosť ľudí, svoju, vidíš ich minulosť. Stačí sa dotknúť nejakej známej veci toho človeka a vieš určiť, čo s tým predmetom robil, alebo sa pozrieš do očí niekomu a vieš, čo sa odohráva v jeho vnútri.“ Nemohla som to pochopiť, čo mi tu Brendon rozprával. Rozprával niečo a budúcnosti a minulosti. Jeho slová sa zlučovali s mojimi zážitkami za posledné mesiace, ale nemohla som tomu uveriť. Sama som si všimla, že to neboli spomienky, ale vízie, neboli to ani sny.

Takže som bola Výnimočná. Mala som istý dar.

Neviem. Jej vízie však bude mať." To povedal Tucker v kúpeľni, keď som dostala prvú víziu a ja som náhodou začula ich rozhovor. Znamenalo to teda, že aj Tucker a Nency boli Výnimočnými.

„Tuck a Nency...“ Vetu som nechala vsieť na vlásku. Brendon prikývol. Vedel, čo som tým myslela. „V noci, po mojom prvej vízii, sa Nency a Tucker rozprávali, Nency nakoniec povedala:  „Samozrejme, ale je to jej podstata. Ako moja..." presne som nepochopila čo to znamená.“

„Všetci Výnimoční majú skoro iné dary. Nency je liečiteľka. Vie vyliečiť rany, takže ich vôbec ani nevidno. Sila Výnimočných sa dá spúšťať, ale aj nemusí, keď sa dlhšie nepoužíva, idete sa zblázniť, keď sa používa príliš veľa, oslabí vás to. To je malá daň za to, kým ste.“ Potrebovala som si sadnúť. Nedalo sa to stráviť takto rýchlo.

Dozvedela som veľkú časť svojej podstaty. Už predtým mi Brendon povedal, že som Výnimočná a veľmi dôležitá, ale neverila som tomu. A keď sa to znova deje, nechcem tomu uveriť. Nie nadarmo sa vraví, že nič nevedieť je niekedy lepšie, ako vedieť všetko.

Nepozastavovala som sa nad tým, čo mi povedal. Ani nad tým, že vravel o niekom inom ako o sebe. Nespomínal seba v ničom, čo hovoril.

„Mala som víziu,“ povedala som mu svoje veľké tajomstvo. Určite to tušil, keďže som toho vedela celkom dosť. „Bola o tebe, Daliovi a o mne.“ Pokynul mi, aby som pokračovala. „Bolo to v lese. Mala som dvojitú víziu. Bolo to tak skutočné. Zaútočil si na mňa. Celé telo ma bolelo. Ospravedlňoval si sa mi, skoro pritom plakal, keď som sa ťa začala vypytovať, čo si zač, usmial si sa a začal si vravieť niečo o tom, že posielam myšlienky. Nechápem to.“ Neistota tejto vízie ma priam zožierala.

Brendon sucho prehltol, ale smutne sa zasmial a potriasol hlavou. „Veľa otázok, málo odpovedí.“

„Povedz mi to,“ prosíkala som z posledných síl. „Prosím.“ Ale on mlčal.

Jeho slová mi zneli v ušiach a už chceli zamiešať s mojimi prichádzajúcimi snami. Dôležitá. Výnimočný. To znelo ako niečo, čo existuje už úplne bežne v mojej rodine.

„Si Nočná mora, živíš sa zvieratami, čo to znamená?“ Znelo to démonicky. Musela som konečne povedať všetky fakty, ktoré som o ňom mala. Precitla som. Už mi to niekoľkokrát povedal. Viac ako raz, lenže som si z toho nič nedokázala zobrať.

„Že som zradil celý druh Nočných môr,“ odvetil Brendon takmer šepky.

„Zradil?“ vypytovala som sa ďalej. Jeho slovám človek ťažko porozumie. Brendon odo mňa odvrátil hlavu. Nechcel mi to povedať, ale ja som musela vedieť to, čo som vedela predtým. Musela som si nejakým zázrakom spomenúť, aspoň na krátke úseky minulosti, tesne pred tým, než ma našiel ten policajt.

„Zradil som vlastný druh, myslíš, že Nočné mory bežne kradnú sny vlkom?“ povedal rozladeným tónom. Tento rozhovor mu bol nanajvýš nepríjemný. „Presnejšie ich nepijeme, ale lúpime. Lúpime ľudské sny, krásne, čisté, nevinné. Čím krajšie sú, tým viac sily nám dávajú.“ Malo by to znieť smiešne, ale neznelo.

„A akú spojitosť má s tým celým Dalio?“ Teraz ma napadlo odkiaľ vlastne Brendon pozná jeho meno.

„Je to môj starší brat,“ vypadlo z Brendona. Tak toto na mňa bolo príliš. Cítila som, že najskôr každú chvíľu odpadnem, ale premáhala som svoj organizmus, aby to tak nebolo.

„Starší brat?!“ Tón môjho hlasu som nespoznávala. Bol mi cudzí. Znel príliš vysoko. Toto musel niekto určite počuť. Bolo to... veď oni boli iní. Videla som Dalia len dvakrát, či trikrát a predsa som tušila, že to sedí. Brendon neklamal.

 

- - - - - - - - - - - (Tentoraz to nie je Dalio :D)

 

Kúsok za Saber Town zašiel Christian na prázdne odpočívadlo. Nebola to pekná časť. Všade sa váľali odpadky. Turisti, ktorí navštívili Saber Town sa tejto časti vyhýbali ako čert krížu. Ale presne tam on potreboval ísť.

Malá opustená budova, ukrytá v hĺbke lesa, bola nahnutá na jednu stranu, popísaná grafitmi, občasne aj vulgarizmami. Ľudia zo skupiny, ktorí utekali pred Daliom, tesne pred tým, než sa im stratila ich hlavná členka, ušli práve sem. Chris sa Kessidy snažil akokoľvek nájsť, dokonca požiadal aj ducha svojho otca, ktorý bol schovaný vo svojom denníku v antikvariáte, aby sa ju pokúsil naviesť na správnu cestu, vždy to skončilo pri dvoch bratoch. Jedna vec, bola aspoň na Brendonovi dobrá. Snažil sa chrániť Kessidy, čo ale znamenalo, že ju chránil pred vlastnými spomienkami.

Chirs prešiel po vyšliapanom chodníku, až k budove. Musel prejsť na druhú stranu, kde boli dvere. Prv než zaklopal, dvere sa vŕzgavo otvorili, len na malú škáru, aby hlava chudého chlapca mohla vykuknúť. Líca a bradu mal kostnatú a na nose mu dominovali okuliare v Swag štýle.

„Aspoň si si kúpil normálne okuliare,“ poznamenal Chris a Ben sa zaškeril.

„Bolo na čase.“ Chlapec otvoril dvere znova o trochu viac. Chris ladne prekĺzol dnu a dvere sa za ním zabuchli. Skôr, než sa stihol poobzerať po novom úkryte, do náruče mu vpadla nízka žena, s očakávaním v modrých očiach.

„Videl si ju? Kde je? Čo robí Tucker?“ chrlila na svojho syna jednu otázku za druhou.

„Neboj sa. Ujo Tucker sa o ňu dobre stará, až na Brendona, ktorý si nevie chrániť hubu a všetko mojej sestričke vytáral.“

 

 

- - - - - - - - - - -

 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Som rada, že moju poviedku čítate a dúfam, že tí, čo ju čítate a nekomentujete, si dáte aspoň trocha námahy kliknúť na smajlíka, aby som vedela, koľkí z vás to čítajú. ;)) A ešte poznámočka: Toto je posledná kapitola.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Nezapamätané tajomstvá - 12. kapitola:

1. ElisR1 přispěvatel
19.07.2014 [8:33]

ElisR1Pani, tak tahle kapitola byla něco. Konečně nějaké odpovědi :D. Sice tam zase nebyl Hexik ani Dalio ale tím koncem jsi to zase vylepšila :D.
Jenom přece nemůžeš myslet vážně to o té poslední kapitole!! To teda ne, já chci víc kapitol tyhle bezva povídky. :D
Jinak bylo to super jako vždy.
Ps: představ si tu tleskajici smajlíky nějak mi nejdou na mobilu napsat :D

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!