OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 14. časť

10.11.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 893×

14. časť

„Toto nemyslíte vážne!“ pajedil sa Brian, keď mu Jessie so Stevom oznámili, že Deana vezmú preč.

„Pokoj, dobre. Zariadim, aby spolupracoval...“ chlácholil ho Jessie, no bolo to bez nejakej pozitívnej odozvy.

„Tým, že ho odvediete sa nič nevyrieši. Potrebujeme ho poriadne vypočuť a hlavne potrebujeme zistiť, čo sa, dopekla, stalo v tom idiotskom lese, kde sú ich rodičia a čo je s tým dievčaťom! Je príliš veľa nezodpovedaných otázok a vy miesto toho, aby ste sa pokúšali nájsť odpovede, tak odtiaľto jednoducho vezmete jediného človeka, ktorý nám ich môže poskytnúť. Neviem, či vám to uniklo, páni, ale slečna Averyová, nám s jej psychickým stavom, asi nič nepovie.“ Keď skončil, vydýchol si a oboma rukami si frustrovane zašiel do vlasov.

„Diana nie je blázon a jej psychický stav je v totálnom poriadku,“ bránil ju Jessie, ktorý sa odrazu cítil dotknutý tým, čo ten policajt vypustil z úst.

„Neštvi ma, Jess,“ zahromžil a rozvalil sa na drevenej stoličke.

Blondiak si povzdychol a mykol plecom. „Odteraz som Deanovým právnikom ja a vy nemáte najmenšie právo ho tu držať, rozumieme sa?“ zavrčal, už mierne vytočený celou tou situáciou a pohol sa k dverám.

Počul, ako Brian niečo frflal, no keď sa vydal chodbou smerom k miestnosti, kde nechal Deana, Steve sa k nemu pripojil a ospravedlňujúco sa uškrnul.

„Nehnevaj sa na neho. Len tu už toho všetci máme plné zuby,“ prehodil zmierlivým tónom, akoby sa práve s Jessiem dohádal on a nie ten jeho debilný kolega.

„Nič mi nevrav,“ celkom nelogicky sa na neho právnik oboril a celou silou rozrazil dvere. „Beriem Deana a nik mi v tom nezabráni,“ poinformoval ho a preletel tmavou miestnosťou k dverám, za ktorými viedol „Deanov výsluch“.

Otvoril ich a nakukol dnu. Dean bol prakticky v rovnakej polohe, v akej ho tam zanechal a pravou nohou – tou zdravou – neprestajne mykal, ako keby ho postihol tik.

„Poď!“ prikázal a Dean sa strhol a prebodol ho zamračeným pohľadom. Chvíľu zvádzali očný súboj a potom sa Jessie otočil a predtým, ako vyrazil preč ešte zašomral jeho smerom: „No ak tu chceš ostať, tak prosím...“

Nervy mu pracovali na plné obrátky. Brian ho naštval, Steve ho naštval – lebo sa ho nezastal, kým sa hádal s tým tupohlavom a bál sa, že ďalší v poradí, kto bude naštvaný, je Diana. Chcel Deanovi pomôcť a vedel, že ak sa postaví na jeho stranu, skôr z neho vytiahne potrebné informácie, ale nechcel proti sebe čiernovlásku poštvať. Cítil k nej obrovskú náklonnosť, ktorá sa každým dňom zväčšovala a prehlbovala. Nezniesol by pocit, že by sa z neho cítila sklamaná, alebo, nedaj bože, podvedená.

Povedala, že brata vidieť nechce a on teraz robí presný opak toho, čo by mal. Vedie Deana k nej.

„Počkajte,“ zafučal Dean a Jessie počul, ako vrzla stolička, keď ju chlapec v rýchlosti odsunul a vyskočil na nohy.

Zapotácal sa a krivkal k blondiakovi, ktorý sa mračil na špičky svojich topánok.

„Nebudeme robiť problémy,“ začal Steve, keď Dean za sebou zavrel tie dvere a zastal tesne vedľa Jessieho, akoby ho advokátova prítomnosť mohla pred všetkými ochrániť, „ale mám podmienku.“

Jessieho obočie pri kamarátových slovách vystrelilo dopoly čela a sarkasticky sa uškrnul. „Nemôžete ho tu držať a rozhodne nie ste v pozícii, kedy by ste mohli vyjednávať!“ upozornil, ale až neskoro mu došlo, čo vlastne povedal.

V očiach policajta sa blyslo, keď Jessiemu falošný úsmev opätoval. „Môžem vybaviť súdny príkaz na jeho predvedenie a potom ho odtiaľto nedostaneš ani ty a ani Pharrel,“ povedal a oprel sa o stenu.

„A ja môžem zariadiť, aby ti žiaden súdny príkaz nedali,“ kontroval Jessie a odrazu sa cítil kvôli hádke so Stevom zle. „Aká je tá podmienka?“ spýtal sa radšej, aby zmiernil to napätie, ktoré medzi nimi panovalo.

„Choď za sestrou, porozprávajte sa, strávte spolu toľko času, koľko chcete,“ hovoril Steve a nespúšťal pohľad z bruneta, „ale potom prídeš a povieš nám všetko, čo sa stalo,“ dodal a nekompromisný pohľad z chlapca ani raz nespustil.

Dean kútikom oka pozrel na Jessieho, akoby si snáď pýtal povolenie a potom prikývol. „Dobre.“

„Poďme,“ zavelil Jessie a pokynul Deanovi, aby šiel prvý.

Ešte raz pozrel na kamaráta a pokojne sa usmial. Necítil sa dobre, ak sa mal hádať s niekým, kto je jeho srdcu tak blízky. Nemá vo svojom živote veľa ľudí, ktorých by miloval a ktorí by bezpodmienečne milovali jeho. A Steve je jeden z tých priateľov, ktorí kvôli vám vylezú z postele aj o tretej ráno a bez reptania preplávajú Atlantik, ak by vám tým mohli dajako pomôcť.

„Ďakujem,“ pošepol Dean smerom k Jessiemu, keď sa pomaly vybrali chodbou.

Jessie sa pokúšal zladiť svoje tempo s Deanovým. Pôsobil, akoby sa mu ľavé koleno podlamovalo a v tvári sa mu zračilo mierne zamračenie.

„Veľmi to bolí?“ spýtal sa starostlivo a Dean sa uškrnul.

„Nemyslím, že ťa to zaujíma,“ zasyčal a zaťal čeľusť, kým sa tackal na schodoch.

Jessie sa nad ním zľutoval a chytil ho pod pazuchu. Väčšinu jeho váhy preniesol na seba a Dean sa našťastie nevzpieral.

„Chceli mi ju odrezať,“ ozval sa, keď vyšli pred budovu. „Nedovolil som to!“ dodal ešte a Jessie prikývol.

„Takže problémy pretrvávajú?“ uisťoval sa, aj keď, viac-menej, odpoveď poznal.

„Beriem silné lieky proti bolesti a musím si to natierať rôznymi masťami a neviem akým sajrajtom ešte, ale v podstate áno. Bolesti sa nezmenšujú,“ odpovedal a s výdychom sa oprel o auto, kým Jessie odomykal.

Keď nasadli, blondiaka napadla ďalšia otázka, ale obával sa odpovede. Kto sa pýta, ten sa dozvie – a on si nebol na istom, že túto odpoveď chce počuť. Nemusel byť lekár, aby mu došlo, že Deanov stav je vážny a to, že mu chceli odrezať nohu, nebolo určite len tak, z rozmaru.

„Prečo si to nedovolil?“ vyzvedal, keď sa zaradil do premávky a dupol na plyn.

„Akoby som potom pomohol Diane?“ odpovedal otázkou a Jessie cítil, že z neho nespúšťa sivý pohľad.

„Veď si predsa povedal...“ Jessie bol odhodlaný protirečiť, no Dean mu akoby prečítal myšlienky a okamžite ho prerušil.

„Ja viem, čo som povedal. Ale nádej predsa umiera posledná, nie? Ja som nevedel, či Diana prežila a dostala sa z lesa, ale to neznamená, že som ju nechcel zachrániť. Znie to divne? Zniem ako schizofrenik?“

Jessie sa uškrnul a zavrtel hlavou, že nie. Nevedel si predstaviť, ako sa asi Dean cítil. Vedel, že umiera a potrebuje pomoc. Vedel, že jeho sestra ju potrebuje tiež. Tak na ktorú stranu sa otočiť? Komu pomôcť ako prvému? Sebe alebo blížnemu?

Jasné, nejaký hrdina z nejakého hlúpeho a nereálneho príbehu by pomohol sestre a potom by bol za dobrý skutok odmenený tým, že by sa vyliečil. Zázračne, alebo hocijako inak. Ale v každom človeku je kúsok sebca, v niektorých ten sebec dokonca prevláda a preto sa nedivil, že Deanove rozhodnutie bolo pomôcť sebe.

Sám nevedel, akoby sa zachoval v tej situácii. Nechcel toho chlapca veľmi obhajovať, ale ani odsudzovať. Nepozná predsa celý príbeh a nevie, čo Deanovmu rozhodnutiu predchádzalo. Obrázok si utvorí, keď ho brunet oboznámi so všetkými detailmi.

Zvyšok cesty už šli potichu a cesty bolo našťastie o čosi prázdnejšie, ako obvykle, takže to netrvala tak dlho, ako by to trvalo za normálnych okolností – lebo niečo, ako zápcha bolo absolútne normálne. Skôr bolo akýmsi paranormálom, že sa do žiadnej nedostali.

„Sme tu,“ zahlásil Jessie a Dean sa napäl. „Máš strach?“ spýtal sa a dočkal sa pozitívnej odpovede.

Povzbudzujúco ho poťapkal po pleci a vystúpil. Dean ho nasledoval a tentoraz sa vliekol ešte pomalšie. Jessie na to nič nepovedal, len trpezlivo vyčkával – čo bolo divné, lebo nebol práve trpezlivou osobou, ale kvôli Diane sa často menil na niekoho iného.

„Pokoj, nezožerie ťa,“ zavtipkoval Jessie, aby odľahčil situáciu, no dosiahol presný opak a Dean sa nespokojne zamračil, keď nastúpil do výťahu.

Jessie síce býval len na prvom poschodí, no vliecť Deana schodmi, to by ho rovno mohol zabiť.

„Čo ak ma naozaj nenávidí?“ ozval sa z ničoho nič Dean, keď už stáli pred dverami a Jessie vyťahoval z vrecka zväzok kľúčov.

„Diana nie je z tých, ktorí by dokázali nenávidieť,“ odvetil pokojne a zastrčil kľúč do zámky.

„Ale má na to právo,“ protestoval svojhlavo Dean a neisto prešiel dnu.

Jessie za ním zavrel dvere a o pár sekúnd sa na chodbičke zjavila pani Strettonová, sprevádzaná sociálnou pracovníčkou.

„Mami, pani Collinsová, toto je Dean Avery,“ predstavil ho Jessie a uškrnul sa na svoju mamu, ktorá razom zbledla.

„Aj on tu bude bývať?“ vyletelo z pani Strettonovej skôr, ako sa stihla zaraziť.

„Nie, nemajte obavy, ja vám rozhodne nechcem zavadzať. Prišiel som za sestrou,“ ubezpečoval ju Dean a pokúsil sa vystrúhať úprimný úsmev, aj keď mu dvakrát do smiechu nebolo.

Pani Collinsová podišla bližšie a zamračene si Deana obzerala. „Prepáčte, chlapče...“ začala, no Jessie jej skočil do reči a uškrnul sa.

„Teraz nie je vhodná doba. Vezmem Deana za Dianou a vrátim sa. Potom vám všetko poviem,“ sľúbil a bez ďalších rečí sa vybral chodbou, smerom k svojej izbe.

Dean sa tackal za ním a keď Jessie otvoril dvere, našiel Dianu, ako leží natiahnutá cez jeho posteľ, s knihou v ruke.

Keď vrzli dvere, jej tmavé oči vystrelili od písmen a pri pohľade na Jessieho sa usmiala. Vtom však vošiel Dean s pohrebným výrazom a na jej tvár sa vrátil tieň.

„Nechám vás,“ prehodil Jessie, ktorý odrazu pocítil potrebu zmiznúť.

Keď sa za ním zavreli dvere, Dean sa oprel o stenu a nespúšťal pohľad zo svojej – o štyri roky mladšej – sestry. Pred očami sa mu odrazu zasa odohrávali všetky tie príšerné veci, ktorými obaja prešli a napadlo mu, že sa mal rozhodnúť inak. To, že chcel zachrániť seba, bol príšerne egoistický čin, ktorý sa mu aj tak nevyplatil. Zomrie tak, či tak.

Samozrejme, ak by si nechal odrezať nohu, mohol sa zachrániť, ale odmietal žiť do konca života ako kripel, odkázaný na vozíček a pomoc ostatných. A vlastne, on už okrem sestry, ktorá ho zrejme nenávidí, nikoho nemá.

„Ahoj,“ pošepol do dusivého ticha, ktoré okolo nich panovalo a pôsobilo tak bolestivo. Deanovi sa z toho tlačili slzy do očí a žalúdok sa mu točil ako na centrifúge. „Žiadať ťa o odpustenie by bolo asi príliš trúfalé, že?“ Vetu síce zakončil otáznikom, no bolo to skôr holým konštatovaním.

Pohľad, aký jeho smerom vysielala Diana mu bol dostatočnou odpoveďou. A najhoršie na tom celom bolo, že jej to ani nemohol zazlievať. Mala plné právo ho nenávidieť a ešte väčšie právo mala k tomu, aby ho od seba odohnala čo najďalej.

Bola tvrdohlavá a neústupčivá odkedy si spomínal. Mala tendenciu sa často urážať a nikto ju nepresvedčil o svojej pravde, ak si vzala do hlavy niečo iné. Bývala temperamentná a teraz je... zlomená. Zničená. Ublížená.

Bola taká iná od Diany, ktorú si pamätal, no zároveň bola desivo rovnaká. Všetky tie udalosti, ktorými prešla, ju museli zmeniť, ale stále v jej čiernych očiach videl odvahu a silu. Nie v takej miere, ako kedysi, ale boli tam.

„Vieš...“ začal a pohol sa k nej. Ani sa nemykla, len ho sledovala zúženými očami a začínala pripomínať mačku, ktorá striehne na bezbrannú myšku. „Nemám ti to za zlé.“

Hneď ako to povedal, sa Diana narovnala a zamračila sa o čosi viac. Pootvorila ústa, no po pár sekundách ich zavrela a oprela sa o stenu.

Dean si sadol k nej na posteľ a neisto jej smerom načiahol ruku – no takmer hneď ju zasa stiahol. „Ja na tvojom mieste by som sa choval rovnako,“ prehodil a na tvári sa mu zjavil smutný úsmev. „Chcel by som povedať, že som to zvládol, ale pravdou je, že to tak nie je,“ hovoril ďalej a razom sa stratil v spomienkach. „Chcel len, aby som ťa ochránil a ja som miesto toho ochránil seba. Sľúbil som, že sa o teba postarám a že sa ti nič nestane a pozri, kam sme sa dostali.“ Ironicky sa zachichotal a pokrútil hlavou. „Sklamal som ich, aj teba.“

Až keď to vyslovil nahlas, došlo mu, aká hrozná pravda to bola. Aké to bolo mučivé a desivé a ako strašne to bolelo. Bolo to ako kyselina, ktorá sa valí vaším organizmom a všetko neúprosne ničí. Bolo to, ako keď sledoval toho starca, ničiť jeho sestru.

Pohľad mu zabehol k stolíku, kde stála šálka s čajom. „Takže už aspoň ješ?“ spýtal sa, aj keď neočakával odpoveď.

Diana nepatrne mykla plecom a tiež sa pozrela na ten pohár. Aj takáto odpoveď bola viac, ako nič.

„Stále sa ti nedá hovoriť?“ skúsil jej položiť ďalšiu otázku a čakal.

Diana sa niekoľko krát zhlboka nadýchla a stiahla obočie. „Bolí...“ skúsila, no okamžite si ruku pritisla na hrdlo a Dean bleskovo priskočil k nej, aby ju ukryl vo svojom objatí.

Prekvapivo – neodohnala ho. „Nemusíš hovoriť,“ ubezpečil ju, keď sa jej dych ustálil a pomaly sa od nej odtiahol.

Chvíľu si ho zamyslene obzerala a potom sa načiahla po pero a notes. Myslím, že som ho zabila, napísala.

„Toho starca?“ spýtal sa ako truľo, i keď odpoveď mu bola jasná.

Diana len prikývla.

„Povedala si to niekomu?“

Tentoraz pokrútila hlavou, že nie.

„Ani to nevrav. Žil v tom lese desiatky rokov – myslím – nikto ho tam nikdy nehľadal a ak ho aj náhodou objavia, nebude to nikoho zaujímať. Úrady sa nestarajú o živých, prečo by sa mali o mŕtvych?“ To sa naučil za tie dlhé mesiace utrpenia.

Mám výčitky, napísala tento krát.

Dean sa smutne pousmial. „Nemáš mať prečo. Po tom, ako ti ublížil?“ Pohľad stočil k jej krku a Diana sa nespokojne pomrvila. „To svinstvo, čo do teba nalial vyrábal z akéhosi humusu. Vedela si, že to v podstate pôsobilo podobne, ako kyselina?“

Zasa prikývla a Dean pretočil oči.

„A aj tak máš výčitky? Kvôli tomu nemôžeš rozprávať a ktovie, čo ti to urobilo so žalúdkom,“ hromžil a päsťou tresol do matraca. „Ani nevieš, ako som vtedy chcel byť na tvojom mieste.“

Keď sledoval, ako to do nej nalial, bolo to horšie, akoby to nalial do neho samotného. Niekoľko nasledujúcich dní vracala krv a mala kopec problémov. Jasné, ten starec ju potom napchával akýmisi bylinami, ktoré ju ako-tak uzdravili, no úplne v poriadku už nikdy nebude. A to všetko len preto, lebo ju chcel potrestať. Aspoň on to stále mlel dookola a obhajoval tým svoj skutok. Akoby sa také niečo dalo ospravedlniť.

„Bola si u lekára?“ Keď sa mu dostalo kladnej odpovede, položil jej ďalšiu otázku. „A nič nezistili? Nijako ti nepomohli?“

Ani sa nepokúšali mi pomôcť.

Táto odpoveď ho ani prinajmenšom neprekvapila, no nechcel sa tým ďalej zaoberať. Radšej si pritiahol sestru k sebe a rozhodol sa, že si vychutná tú chvíľu, keď sú spolu a nič im nehrozí.

V ďalšej kapitole na nás čaká flashback. Vrátime sa o pár mesiacov dozadu a pozrieme sa do lesa.

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 14. časť: