OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Nezostať sama - 6. časť

13.10.2013 (21:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1231×

6. časť

Malé, čiernovlasé dievčatko opatrne našľapovalo, krôčik po krôčiku. Okolo nej sa vynímali len vysoké, husté stromy, ktoré takmer bránili slnku preniknúť na tunajšie miesto. Kráčala neprestajne dopredu a občas sa obzrela okolo seba, aby sa uistila, že na ňu nič nečíha. Bola vydesená, veľmi vydesená.

Dokonca ju napadlo, či sa nestratila. Ale okamžite sa v mysli okríkla a zakázala si myšlienky takéhoto typu. Radšej sem nemala chodiť a mala zostať pekne v bezpečí...

„Ááá!“ skríkla znenazdajky, keď ju zozadu zdrapli silné ruky a zaťahali ju k sebe.

Srdce jej v hrudi nepríjemne poskočilo a všetko sa s ňou od toho desu začalo točiť. Mala pocit, akoby v jej ušiach niekto trieskal do bubnov a po celom tele sa roztriasla.

„Dianka, upokoj sa,“ chlácholil ju známy hlas a dievčatko sa schúlilo v náručí skoro dospelého muža. „Nechcel som ťa vyľakať!“ ospravedlňoval sa, zatiaľ čo Diana si od úľaku išla oči vyplakať.

„Už mi to nerob,“ prikázala panovačne a dupla si nohou. „Takmer som umrela od strachu. Už nikdy sa s tebou nebudem hrať na skrývačku!“ vyhlásila jednoznačne a odula spodnú peru.

Z úst mladíka sa vydral pobavený chichot a vyhodil si dievčatko na ruky. „Tak sa budeme hrať nejako inak,“ vyhlásil a pomaly sa vybral späť do táboriska.

Lesy neboli ktovieako bezpečné a žili v nich rôzne hrozivé tvory. Neodpustil by si, ak by sa kvôli nemu Diane niečo stalo. A rozhodne by mu to neodpustili jej rodičia a ani jej brat, ktorý si práve prechádzal tým najdebilnejším, pubertálnym obdobím. Kedy sa to stalo, že v puberte sú v podstate už malé deti? Celý svet je akýsi chaotický a absolútne postavený na hlavu. Akoby sa aj sám čas niekam ponáhľal.

„Ja neviem, či sa s tebou chcem hrať, Jessie!“ povedala zostra dievčinka a jemne tresla blondiaka po pleci.

„A čo by si chcela robiť?“ spýtal sa teda, lebo sa vzdal nádeje, že si toto osemročné dievčatko len tak jednoducho udobrí po tom, čo ju viac-menej vystrašil na smrť.

Aj mu to bolo ľúto, ale nečakal, že zareaguje týmto spôsobom. V deťoch sa veľmi nevyzná a rozhodne ich veľa nepozná. Jeho sestra je od neho o dva roky mladšia a nikoho iného nemá. Deti Averyových boli jediné, s ktorými prichádzal do styku, no aj to len prevažne v čase, keď s dedom stanovali v Skalnatých vrchoch. Bola to ich tradícia rovnako, ako to bola tradícia tejto milej rodinky.

„Tak si môžeme opekať marshmallow,“ navrhol opatrne a žmurkol na Dianu, ktorá sa spokojne uvelebila v jeho náručí.

„Ja už žiadne nemám,“ zašomrala do záhybu na jeho krku a Jessie si spomenul na predchádzajúci večer, kedy sa ním Dean pokúšal nakŕmiť veveričku len preto, aby naštval svoju mladšiu sestru.

„Ale ja mám,“ oznámil a uškrnul sa, keď sa na Dianinej tvári roztiahol spokojný úsmev. Na deti platia sladkosti, možno by si to mal do budúcna zapamätať.

Keď konečne dopochodoval na táborisko, kde sa to hemžilo ľuďmi, pán Avery sa zamračil a podišiel k nim. „Dianka, ty nemáš nohy, keď ťa musí Jessie nosiť?“

„Nechajte tak, pane. Ja som si ju sám vzal na ruky,“ odvetil spokojne teenager, ktorý hádam dospel skôr, ako si stihol prejsť pubertou.

Spolu s Diankou sa zložil pi táboráku a žmurkol na starého otca, ktorému sa podarilo zaujať Dianinho brata Deana natoľko, že nevystrájal žiadne hlúposti a celkom zaujato počúval.

Vytiahol teda marshmallow, podal Diane jednu palicu na opekanie a napichal jej tam tri kúsky tej sladkosti.

Na dni strávené v lesoch, so svojím starkým sa Jessie vždy tešil najviac. Boli to dni plné zábavy a nikdy nekončiacej, dobrej nálady. Starký ho učil chytať ryby, dokonca aj poľovať a vždy sa stretli s Averyovými. Fungovalo to takto už tretí rok.

„Daj mi!“ prikázal Dean, keď sa pridal k Diane a Jessiemu pri ohnisku a oči mu spočinuli na ružových cukríkoch.

„Nedám,“ zaprotestovala Diana a prisunula sa bližšie k Jessiemu, aby ju v prípade potreby mohol pred jej otravným bratom chrániť.

„Ale ja chcem,“ ďalej dobiedzal Dean a načiahol sa po Dianinej polici na opekanie.

Dievča vyskočilo na nohy a prešlo za Jessieho, čo najďalej od Deana. Jessie nemal rád tieto ich rozbroje, no neboli by súrodenci, keby sa k sebe nechovali ako mačka a pes. Vedel to z vlastnej skúsenosti. A rozhodne sa necítil na to, robiť medzi nimi policajta.

„Opeč si vlastné,“ navrhol nádejne Jessie a podával pubertiakovi palicu, spolu s vrecúškom zvyšných marshmallow.

„Ty mi nebudeš rozkazovať!“ skríkol nasrdene, čo pritiahlo pozornosť dospelých.

„Dean, chovaj sa slušne,“ napomenula ho jemne matka, zatiaľ, čo jeho otec sa škaredo mračil.

Diana detinsky vyplazila jazyk a celou váhou sa oprela o Jessieho. „Musíš poslúchať Jessieho,“ vyhlásila a Dean sa zasmial.

„Čo si do neho alebo čo?“ vyhŕkol posmešne a Diana očervenela, na čo sa Jessie silou mocou pokúšal ubrániť smiechu.

Deti boli také roztomilé, ale rovnako, ba aj viac, dokázali byť na nervy lezúce a k zavraždeniu. Dianka bola z tých, ktoré takpovediac nikdy neotravovali a poznali význam slova kompromis, zatiaľ, čo Dean bol ako neriadená strela.

„Nepočúvaj ho, Jess,“ zamrnčala mu do ucha a intenzívne zazerala po bratovi, ktorý sa šúľal – zjavne sileným smiechom.

„Diana je zamilovaná do Jessieho!“ vykrikoval Dean a Jessie mal chuť mu jednu vraziť.

Aj on bol ako dieťa zamilovaný do jednej slečny, ktorá pracovala s jeho mamou a vedel, že detská láska dokáže byť silná. Samozrejme, nie je to tá skutočná láska, deti tieto veci prežívajú inak. Ale nie je psychológ, aby sa do toho vyznal.

Kým pán Avery hrešil svojho najstaršieho potomka, Jessie stiahol dievčatko vedľa seba a uškrnul sa. „Nič si z neho nerob,“ povedal a Diana spokojne prikývla.

„Ale ja do teba nie som,“ zašepkala zahanbene a sklopila čierne oči k zemi.

To bola posledná stanovačka, na ktorej Jessie bol. Jeho starký zomrel dva mesiace na to a on už Averyových nevidel.

Teda až doteraz.

Keď Steve zalarmoval políciu, Jessie sa rozhodol, že bude lepšie, ak odtiaľ odíde a vráti sa k Diane. Fotografiu, samozrejme, vzal so sebou a vybral sa späť do nemocnice. Nebol si istý, či by jej mal povedať, že už si spomenul a či by nebolo zlým riešením ukázať jej ten obrázok.

Diana bola ako dieťa veľmi milá a zlatá. Akoto, že si nespomenul, že to ona bývala tým malým dievčatkom, ktoré sa nedalo nemilovať? Áno, jasné, je to takmer jedenásť rokov a odvtedy ich nevidel, no nikdy nemal nejakú zlú pamäť... dopekla, čo je to sním?

Po tom, čo sa vrátil do nemocnice, automaticky sa vybral k Dianinej izbe, pred ňou však zastal a zapozeral sa na kľučku. Ako bude reagovať, keď jej o tom povie? Ona ho zjavne spoznala – je to jediné možné vysvetlenie jej reakcií na jeho osobu.

„Jessie, ste v poriadku?“ prihovorila sa mu pani Collinsová, až Jessie od úľaku nadskočil a zahanbene stočil modrý pohľad jej smerom.

Tak hlboko sa ponoril do svojich myšlienok, až zabudol vnímať okolitý svet. Poobzeral sa dookola a uvedomil si, že chodba je poriadne rušná a niekoľko ľudí na neho vrhá udivené pohľady. Musel tam postávať riadnu chvíľu.

„Môžem s vami hovoriť?“ začul vravieť vlastný hlas a sám sa nad tým prekvapil.

Pani Collinsová len prikývla a vydala sa na opačnú stranu chodby, do kancelárie doktora Flemminga. Keď sa za nimi zabuchli dvere a oni sa ocitli v malej miestnosti, Jessie si vydýchol a zvalil sa do kresla pod oknom. Potreboval pár minút na upokojenie svojich rozbúrených nervov a pani Collinsová to očividne vycítila, lebo si sadla oproti nemu a potichu čakala, kedy blondiak začne. Jessiemu sa páčilo, že ho do ničoho netlačí a nevyzvedá.

„Mám jednu... delikátnu,“ zarazil sa nad výberom slova, ale vzápätí nad tým pokrútil hlavou a pokračoval, „vec na prediskutovanie,“ dokončil a nespokojne sa poťahoval za rukáv saka.

Na tvári sociálnej pracovníčky sa mihlo nepochopenie a stiahla obočie. „Nerozumiem vám,“ priznala. „Vyjadrujte sa presnejšie, Jessie. Očividne to pre vás nie je jednoduché...“ pokračovala, ale Jessie nevydržal a nezdvorilo ju prerušil.

„Ja sa s Dianou poznám,“ vyhŕkol odrazu a vykrivil tvár do podivného úškľabku.

Pani Collinsová sa zamračila a zhlboka sa párkrát nadýchla, kým reagovala na Jessieho priznanie. „A prečo mi to vravíte až teraz?“ spýtala sa šokovane a narovnala sa v kresle. Informácia, ktorú jej ten mladík poskytol ju zaujala, ako už dávno žiadna iná. Cítila v tom možnosť, ako pomôcť tej dievčine.

„No,“ začal opatrne a nespokojne sa mrvil v kresle. „Ja som to tak nejako nevedel,“ zašomral do ticha, ktoré okolo nich panovalo a odrazu sa cítil hlúpo.

Pani Collinsová zatriasla hlavou a ak sa doteraz tvárila prekvapene, nebolo to nič v porovnaní s výrazom, ktorý teraz lemoval jej prívetivú tvár. „Robíte si zo mňa žarty?“ spýtala sa mierne popudene a Jessie pocítil potrebu uviesť to čo najskôr na pravú mieru.

Vytiahol fotografiu z vnútorného vrecka saka a chvíľu si ju obzeral, kým ju podal pani Collinsovej. „Je to už veľmi dlhá doba, čo som ju videl naposledy. Ja a môj starký sme mali rovnakú tradíciu ako Averyoví. Chodili sme kempovať a tam sme sa s nimi spoznali. Naposledy, keď som ju videl, mal som sedemnásť,“ vysvetlil a poťukal po fotografii, na ktorej sa vynímala jeho mladšia napodobenina a Dianka s veselým úškrnom na červených perách.

Cítil sa ako idiot, že mu to nedošlo skôr a dokonca sa prichytil aj pri tom, ako sa za seba hanbí. Nedokázal sám pred sebou objasniť, prečo mal tak zlý pocit, ale napokon si povedal, že sa tým bude zaoberať, keď na to bude čas, ktorého momentálne nie je veľa. Teraz jej chcel pomôcť ešte viac, ako predtým.

„Myslíte si, že by som s tým mal pred ňou vyrukovať?“ opýtal sa napokon a hlavou kývol k obrázku v rukách pani Collinsovej.

Tá sa neisto pozerala na fotku a následne na to, temer nebadane, mykla plecami. „Nevidím dôvod, prečo nie. Diana si vás asi pamätá, z toho by mohla prameniť tá dôvera, ktorú vám prejavuje.“

Jessie chcel povedať, že aj jeho to napadlo, no radšej zostal ticho a sám pre seba prikývol. Aj tak si nebol istý, ako dlho by dokázal byť pred Dianou ticho a či by jej to v prvom momente všetko nevyzvonil. Dúfal, že sa poteší, no tiež sa bál, či nezačne vyvádzať. Pri nej človek naozaj nikdy nevie, akej reakcie sa dočká.

„Prečo sa jej pokúšate tak veľmi pomôcť?“ vyhŕkol svoju otázku skôr, ako sa stihol zaraziť.

Tvár pani Collinsovej odrazu zatienila akási čierňava. Pri spomienke, ktorá sa vynorila v jej hlave sa jej rozbúšilo srdce a cítila sa, akoby mala pľúca vo zveráku. Žiaľ, nemala dobrú minulosť. Nežila šťastným životom, v ktorom sa mihajú len nemalé problémy, ktoré nám pri tom všetkom pripadajú, akoby nemali konca. Lebo také boli ťažkosti väčšiny ľudí a prevažná väčšina z nich sa týkala peňazí.

Ale problémy tejto panej mali horší charakter. A aj keď už odvtedy pretieklo veľa vody, z jej mysle a hlavne srdca sa tie časy nikdy nedostanú. Potrebovala na to spomínať a nechcela na to zabudnúť, lebo to z nej robilo osobu, ktorou teraz bola.

„Osobné dôvody,“ zamrmlala len a uvedomila si, že sa jej chveje hlas. V domnelí, že to nejako zamaskuje si odkašľala a vložila fotku späť do Jessieho ruky. „Mali by ste ísť za Dianou,“ vyzvala ho a vstala.

Jessie teda bez ďalších komentárov vyšiel von a zjavne utrápenú pani Collinsovú nechal za sebou, aj keď sa preto cítil mizerne. Tá bolesť, čo zasiahla jej tvár bola drvivo obrovská a Jessie horel túžbou dozvedieť sa aspoň niečo. Čokoľvek.

Mal nejaké predstavy, no väčšina z nich boli len hlúpe teórie, ktoré sa k pravde isto ani neblížili. Možno by sa mohol spýtať Eddieho...

Odkedy si zvedavý, ako nejaká baba? spýtal sa v duchu sám seba a vypudil tie myšlienky z hlavy.

Radšej nasal do pľúc kyslík a s odhodlaním otvoril dvere na Dianinej izbe. Vošiel dnu a našiel ju sedieť na posteli a civieť na hodiny presne tak isto, ako ráno.

Do ruky mala zavedenú hadičku a cez ňu jej dnu prúdila priezračná tekutina. Divné, že sa tomu nevzpierala, minimálne by čakal, že si ju vytrhne a bude jančiť.

„Mám pre teba niečo,“ prehovoril okamžite a Diana sa otočila k nemu, no na tento krát sa netvárila prekvapene, že ho vidí. Skôr mal pocit, akoby na neho čakala.

Prešiel k nej a napriahol k nej ruku s fotografiou. Chvíľočku na ňu len pozerala, potom sa k nemu načiahla a vzala si ju. Keď jej čierny pohľad zastal na dvoch vysmiatych ľuďoch, uprostred lesa, neubránila sa úsmevu.

„Prepáč, bolo to dávno a...“ začal, ale zarazila ho potrasením hlavy a fotku si pritiahla tesne k sebe. „Máš nejakú rodinu?“ Ani nevedel, prečo sa na to pýta, ale potreboval vedieť, či je niekto, kto sa o ňu v prípade potreby postará.

Len znova zatriasla hlavou, že nie a ďalej si tlačila fotku k hrudi, akoby to bolo jej jediné záchranné lano uprostred rozbúreného oceánu, ktorý nemá konca-kraja.

„Takže nemáš kam ísť?“ ubezpečoval sa, aj keď odpoveď poznal.

Bolo mu viac než jasné, že k pani Collinsovej nepôjde a domov ísť nemôže. V hlave mu skrsol trochu šialený nápad, ktorý by teoreticky mohol fungovať. Ale či to tak bude aj prakticky je otázne.

„Chcem ísť tam,“ zopakovala svoju prosbu z dnešného rána. Bol to tichý šepot a Jessie si spočiatku nebol istý, či si to len nenamýšľal.

Jediné, čo ho uisťovalo v tom, že si z neho uši nerobia dobrý deň bol Dianin bolestný kašeľ. Prešiel k nej a pritiahol si ju k sebe, tak ako to robieval, keď boli deťmi.

„Kam?“ spýtal sa, keď sa upokojila a oprela sa do vankúšov naukladaných na posteli.

Prebodla ho tmavým pohľadom, ktorý sa pýtal: Nie je to hádam jasné?

Ale jemu to jasné nebolo. Nemal tušenia kam chce ísť. Do lesa? To je hlúposť. Prečo by sa mala chcieť vrátiť na miesto, kde trpela. Domov? To by bolo celkom logické vysvetlenie, no teraz ju tam isto vziať nemôže.

„Ja viem, že tu nechceš byť,“ začal a Diana automaticky prikývla. „Vezmem ťa preč,“ prisľúbil a v tom okríkol sám seba.

Dal jej sľub, ale nikde nemal záruku, že mu to vyjde. Bola to len jeho pološialená myšlienka, ktorá sa mu asi pred dvomi minútami zjavila v hlave a on sa jej chytil ako sa topiaci slamky chytá. Nemal predstavu, ako to bude fungovať ak to vyjde a či vôbec, ale za pokus to predsa len stojí.

„Musím to preriešiť s pani Collinsovou.“ S tými slovami vstal a vydal sa späť do kancelárie, v ktorej ju pred pár minútami zanechal.

Neobťažoval sa klopaním, len otvoril dvere a pohľadom zastal na chrbte pani Collinsovej, ktorá zaujato pozerala von oknom.

„Vezmem Dianu k sebe,“ povedal, čím pritiahol pozornosť ryšavej panej. 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezostať sama - 6. časť: