OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Now! - piata kapitola

19.03.2011 (16:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 1319×

Bolo tam veľa ľudí. Na môj vkus až priveľa. Akosi som sa tam strácala. Ocitla som sa niekde uprostred obrovskej záhrady, ktorá bola teraz úplne preplnená.

Na tej záhrade som už bola niekoľkokrát, ale nikdy nebola tak plná. Bazén bol napustený a v ňom si plával nejeden tínedžer. Kríky boli ostrihané a radšej ukryté za dreveným plotom, ktorý sem dávali práve kvôli tomu, aby sme nepoškodili kvety, kríky a stromy. Okolo drevených plotov boli stoly plné jedla a pitia. Pár deciek si donieslo aj vlastné pitie a to mi dvihlo žalúdok. Dlažba v altánku bola radšej prikrytá akýmsi plášťom a svetlá boli ukryté v diskoguli.

Obzerala som sa po okolí a mala som menší strach. Bolo tam naozaj veľa ľudí. Nevedela som, že sa Carolie podarí zvolať až toľkých. Nikdy som nemala rada takéto obrovské párty s plno ľuďmi. Bála som sa tam čo i len pozrieť. Ale predsa len som sa ocitla  uprostred takej veľkej párty.

Okolo mňa sa zhŕklo pár chlapcov. Zúfalo som sa snažila dostať von. Von z tej obrovskej tlačenice, ktorá ma vťahovala dnu ako tornádo. Cítila som, ako sa mi do hrdla tlačí výkrik. Ale akosi som nedokázala otvoriť ústa. Stuhla som. Podmanila som sa strachu.

Už som zistila prečo som mala strach z toľkých ľudí. Mala som koinonifóbiu^*. Alebo aspoň niečo podobné, čo mi totálne sťahovalo žalúdok.

Začalo sa mi zle  dýchať a zahmlilo sa mi pred očami. Srdce mi bilo ako splašené a ja som si neustále opakovala, že to bude dobre. Podvedome som však vedela, že mi dobre nebude.

Zakričala som od bolesti. Niečo sa zapichlo medzi moje lopatky. Potom mi niečo narazilo do brucha. Ohlo to so mnou, čiže to spôsobilo ešte väčšiu bolesť na chrbte. Zahmlilo sa mi pred očami a na chvíľu som bola niekde úplne inde. V akejsi nádhernej zemi. Asi tak na sekundu. Potom som sa prebudila a stála som pevne na zemi. Nič ma nebolelo a všetko bolo v pohode.

Čo to bolo? Pýtala som sa v duchu. Takéto prejavy koinonifóbia nemá. Takže by som ju v podstate mať nemala. A ani v škole sa mi nič podobné nestalo. Vlastne sa mi nikdy nič podobné nestalo.

Všimla som si, že na mňa všetci hľadeli. Nechápala som, ako som si mohla myslieť, že na mňa nepozerajú, keď som pred chvíľou kričala. Tie pohľady ma normálne prepichovali. Mala som chuť prepadnúť sa pod zem.

Začervenala som sa. A poriadne, čiže som musela vyzerať ako zväčšená paradajka na ľudskom tele. Ihneď som vybehla preč. Inde. Niekde, kde budem sama a bude tam pokoj. Vbehla som dnu.

Dnu bolo ale ešte viac ľudí. Tu ale aspoň na mňa nehľadeli. Vybehla som na poschodie, kde si našli miesto zamilovanci, robili nepekné kúsky. Vbehla som do Carolienej izby. Zabuchla som dvere a oprela sa o ne.

Do očí sa mi nahrnuli slzy a zošmykla som sa na zem. Nechápala som, prečo plačem. Ale akosi som na to mala dôvod. No nevedela som aký. Hlavu som sklonila do dlaní a začala som plakať. Normálne som plakala. Ako keby sa stalo niečo strašné, aj keď mi niečo hovorilo, že toto ešte nebolo nič oproti tomu, čo sa stane.

Keď som sem vošla, asi som si nevšimla človeka, ktorý stál pri posteli, a díval sa na mňa. Všimla som si ho až vtedy, keď mi dvihol hlavu z dlaní.

Bolo to dievča. Tmavé vlasy, tmavé oči a pár pieh. Nádherný úsmev a biele zuby. Dievča na mňa hľadelo z povzbudzujúcim úsmevom. Všimla som si, že ani jej sa asi dnešný deň nevydaril tak, ako by chcela. Oči mala vlhké od sĺz a bola studená. V očiach sa jej odrážala sústrasť ale aj smútok.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa a postavila sa. Bola som trochu nervózna a zaliala ma červeň. Určite to muselo vyzerať smiešne.

Dievča neodpovedalo. Iba na mňa mlčky hľadelo a potom sa jej v očiach zaiskrila nádej. Nádej a radosť. Smútok a sústrasť zmizli v okamihu, čo som sa postavila a napravila si šaty.

„Katie...“ povedala pomerne tichým hlasom, ale so zvláštnym prízvukom. Iným než mal Hoûri, ale bol iný než normálny.

„Livordo!“ povedala a všetko zmizlo. Zračila sa v nej nenávisť, ale aj menší strach.

Chvíľu bolo všetko v poriadku. Ale nie dlho. Ihneď mi vystrelila bolesť do hlavy a ja som si ju chytila. V ušiach mi dunelo a do očí sa mi hrnuli ďalšie slzy, cez ktoré som videla rozmazane. Zahmlilo sa mi pred očami.

„Sunde!“ dievča kričalo iným jazykom, a tak som predpokladala, že nerobí nič príjemné. Znela inak než Hoûri a tento jazyk znel ostrejšie než ten, akým hovoril, čiže som mohla predpokladať, že toto dievča nepatrí ku tým, ku ktorým patrí Hoûri.

Bolesť sa roztrhla a vtrhla mi do nôh. Rástla a rástla, až sa mi podlomili kolená a ja som padla na zadok. Necítila som si nohy a ledva som rozoznala čo dievča hovorí.

Znovu som sa na chvíľu ocitla inde. V tom nádhernom mieste, kde to vyzeralo krásne. Spleť živých farieb, zvierat a prírody, vyzerala nádherne. Ale potom som sa znovu ocitla vo svojom tele.

Bolesť neprechádzala a mala som pocit, ako keby ma chcela zvnútra roztrhnúť. Podvedome som s ňou zápasila a snažila som sa ju zo seba dostať von. Výkrik mi uviazol v hrdle a srdce mi takmer nebilo. Všetko sa okolo mňa stratilo a v tom...

Dvere sa rozleteli a dnu vošla akási postava a za ňou ešte dve. Nevidela som, kto prišiel, lebo som musela mať hlavu sklonenú a cez slzy by som nevidela, ale aj tak som jasne počula ako sa naspäť zabuchli dvere a niekto vykríkol: „Urvai!“

Dievča padlo na zem. Bolesť povolila a ja som od úľavy odpadla.

„Myslíte, že bude v poriadku?“ ozval sa známy Carolienin hlas. Čiesi ruky mi na čelo prikladali niečo studené a čiesi ruky mi hladili vlasy.

„Koľkokrát ti ešte budem opakovať, že sa jej nič vážne nestalo,“ povedal s miernym pobavením ďalší známy hlas. Tentokrát Hoûriho.

Počula som hlboký výdych a sama som si priznala, že mi v podstate už nič nie je. Síce mi trochu pískalo v ušiach a cítila som sa ako keby mi hlavu pichali ihličky, určite sa z toho dostanem. A to pichanie nebolo zlé. Skôr naopak. Bolo to príjemné.

„Bolo to iba menšie poranenie,“ ozval sa neznámy hlas, ktorý som už ale počula, keď ktosi vtrhol do izby. „Asi sa potkla a padla na hlavu. Určite bude v poriadku. Nemá nijaké viditeľné zranenia a prebúdza sa.“

Ako je možné, že vie, že sa prebúdzam? Spýtala som sa v duchu a otvorila som oči.

Ležala som na gauči. Všade bol pokoj. Rozpoznala som našu obývačku a známe obrysy okolia. Všetko som ale videla rozmazane, ako keby som strácala zrak. Avšak mi došlo, že to bude kvôli vode, ktorá mi stála v očiach. Dvihla som ruku, aby som si vodu utrela, ale čiasi ruka ma zastavila. Čiasi ruka pevne stískala moju ruku a nedovolila mi ňou ani pohnúť.

Keď som chcela dvihnúť druhú, ako keby mi ochabla. Chcela som niečo povedať, ale nedokázala som otvoriť ústa. Chcela som mrknúť, ale viečka sa už neotvorili. Chcela som pohnúť hlavou, ale krk ma strašne bolel. Chcela som dvihnúť nohu, ale cítila som, ako keby mi na nej niekto sedel. Chcela som pohnúť prstami, ale stuhli mi. Chcela som sa nadýchnuť, ale... moje pľúca vzduch nepotrebovali.

„Pôjdem uvariť teplý čaj,“ ozvala sa teta Janine a hneď som započula, ako klopkajú jej podpätky a vzďaľujú sa.

„Ja strašne potrebujem  na záchod. Keby sa zobudila povedzte jej, že sa hneď vrátim.“ informovala nás Carolie a hneď som počula ako jej botasky udierajú po podlahe a miznú v upokojujúcej hudbe, ktorú som si do teraz nevšimla.

Až teraz som sa dokázala nadýchnuť a otvorila som oči. Posadila som sa a pretrela som si oči.

Naozaj som bola v našej obývačke a v pokoji. Nebolo tu veľa osôb... iba asi tak päť. Keby som pripočítala tetu Janine, Carolie a Toma, ktorý mizol na schodisku, tak by nás tu bolo osem.

Vedľa mňa sedel akýsi muž, ktorý sa začal prehrabúvať v nejakej taške a vytiahol z nej pár fľaštičiek. Za ním stál Hoûri, ktorý vyzeral naozaj vystrašene. Neďaleko dievča, ktoré vyzeralo tak na osemnásť, potom žena a jeden muž si obzeral obrazy vyvesené na stenách. Desilo ma, že som poznala iba jedného z nich.

Houlla Durmstranga.

______________________

Wertiensky:

Urvai! – smrť, zomrieť, zabiť

Lowsky:

Livordo! – Hlava!

Sunde! – nohy

^{* Koinonifóbia – chorobný strach z pobytu medzi veľkým množstvom ľudí a z priestorov preplnených ľuďmi.}

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Now! - piata kapitola: