OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 10.

09.10.2012 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1519×

(Za hudbu ďakujem svojmu dvojčátku. Prekrásna skladba. Perfektne sa pri nej písalo a ja dúfam, že sa vám pri nej bude aj dobre čítať.)

Kapitola 10.

Leonie ustala uprostred pohybu a len nemo a s vyciveným výrazom v tvári sledovala pokojnú ženu pred sebou. Každý deň zbierala odvahu na svoje veľké priznanie. Prosila Boha o pomoc aj odvahu, ale predovšetkým o silu vyrovnať sa s tým, čo by jej Vane mohol povedať. Srdce ju ťažilo len z pomyslenia, že by sa jej maličkému zázraku mohlo niečo prihodiť. Verila v neochvejnosť svojho tajomstva, ktoré túžila vyjaviť keď bude dostatočne mocná na to, aby čelila odmietnutiu svojho muža. A táto žena jej zhatila plány. Ako mohla byť taká pochabá a dúfať, aby nikto nevidel také očividné?

„A-ako...?“ zmohla sa nakoniec Leonie na mierne zahabkanie.

Jocelin sa prekvapivo zasmiala. „Ako som to zistila? Ach, Bože,“ pokrútila hlavou, „som predsa žena, ktorá je sama matkou. Viem to vycítiť a okrem toho mám aj oči.“

Leonie naprázdno prehltla, keď naplno precítila svoj strach. „Pôjdeš teraz za Vaneom?“

„Len ak mi nedáš na výber. Ale zatiaľ chcem vedieť jediné – prečo si mu to ešte neprezradila?“ pýtala sa takmer nežným hlasom a rukou prikryla tie jej, celé rozochvené.

„Nemala som príležitosť.“ Pri tom bolestnom priznaní sklonila hlavu.

„Váš sobáš asi nebol z lásky.“

Nebola to otázka, no Leonie napriek tomu pokrútila hlavou. „To rozhodne nie.“ Aspoň preňho nie, na mojich citoch nezáleží, dodala si sama pre seba.

„Tak ako to teda je?“

Keď si ju Leonie nedôverčivo prezrela, neubránila sa smiechu. „Neboj sa, budem mlčať ako hrob. Každá z nás má svoje menšie či väčšie boliestky. A Boh mi je svedkom, že veľmi dobre viem o zadubenosti mužov. Vane odo mňa nebude počuť ani slovko z toho, čo mi povieš. Prisahám.“

Leonie si unavene povzdychla. Nepoznala ju, nikdy predtým ju nestretla a predsa cítila, že jej slovám môže veriť. Musela sa niekomu vyrozprávať. Keď tiché modlitby k Bohu nezasiali do jej srdca ani zrniečko pokoja, pochopila, ako veľmi by teraz chcela pri sebe svoje sestry. Ale aj pred nimi musela pôsobiť ako silná žena spokojná so životom po boku svojho muža. Keby pojali čo i len maličké podozrenie, vyhlásili by druhému klanu vojnu. A to nemohla dopustiť. Mier musel byť zachovaný, už len v úcte k pamiatke jej otca. Dusila v sebe krivdu takú mocnú, až ju občas zadúšala. Nemala sa s kým podeliť o radosť z ťarchavosti. Nevedela, či môže. A odrazu prišla žena, ktorá jej ponúkla pomocnú ruku bez toho, aby za to čokoľvek žiadala. Leonie srdce našepkávalo, aby sa ním nechala viesť. A po dlhých týždňoch plných premáhania a slabosti ho poslúchla.

„Môj zväzok s Vaneom je len obyčajnou povinnosťou. Obaja sme z iného klanu a naše rodiny boli dlho v spore. V túžbe konečne ho ukončiť padlo rozhodnutie – ak sa mier nedá vyhrať v boji, uzavrú ho tou najodvekejšou zmluvou.“

„Sobášom z povinnosti,“ pošepla Jocelin takmer nečujne a Leonie mala pocit, akoby zbledla.

Leonie sa smutne pousmiala. „Obaja sme súhlasili, nebolo iného východiska. Pred tvárou kňaza i Boha sme uzavreli manželstvo. No Vane nemal potrebu pokojne prežiť svoj život na Vysočine. Ráno, hneď po svadobnej noci, odcválal kamsi v diaľ a mňa nechal osamote v klane, kde ma všetci nenávideli len pre môj pôvod." Pokrútila hlavou sama nad sebou. „A predsa...“

„A predsa si sa vydala na dlhú cestu – hoci si vedela, že si ťarchavá a Vane ťa berie ako povinnosť. Chcela si ho zachrániť.“

„Som pochabá hlupaňa, ja viem,“ prehlásila Leonie a samú ju prekvapilo, ako trpko jej slová zneli.

„Myslím, že Vane si ani takú oddanú lásku nezaslúži. Najmä ak ju nevidí a nechce si priznať, že ju opätuje.“

Leonie sa nesúhlasne zamračila. „To sa veľmi mýliš. Bez ohľadu na to, aké city k nemu prechovávam, on svoje srdce dal inej. Vrúcne city daroval žene svojho brata.“

„Vane si svojho brata nesmierne váži, nezradil by ho takým krutým spôsobom.“

„Nevidela si pohľad, ktorým na ňu pozeral.“

Jocelin sa zamračila. „To nie, ale čo ak ju má rád len ako sestru? Možno nie je ešte všetkým dňom koniec a ty môžeš bojovať a dokázať mu, že si preňho tá pravá.“

Leonie zosmutnela ešte viac. „Na to nemám silu.“

„Kedy si začala len pokorne čakať na osud?“

Leonie sa trpko rozosmiala. „Som zbabelec, ale nie až taký. Len neviem zmeniť to, čo ku mne niekto cíti. Nikdy som to nevedela, a tak som sa o to prestala pokúšať. Nemôžeš prinútiť niekoho, aby o tebe inak pomýšľal, Jocelin. Proste to nejde.“

„Kto ťa o tom presvedčil, Leonie? Kto?“ naliehavo sa dožadovala odpovedi Jocelin, na tvári výraz zdesenia premiešaného so zvedavosťou i nesúhlasom.

„Moja matka,“ priznala s povzdychom Leonie.

Priečilo sa jej hovoriť o dávno zabudnutej minulosti. O spomienkach pochovaných v prúdoch času a dávno odtlačených kamsi do úzadia mysle, kde si na ne takmer nespomenula. Hoci jej srdce tie časy stále pociťovalo, akoby to bolo len včera, a boleli stále rovnako. Desila sa už len toho, že to niekomu prizná. Čo bolo v tej žene také plné dôvery, že tomu nemohla odolať a musela rozprávať o sebe? Nerozumela tomu a nemohla sa ubrániť.

„Porozprávaj mi o tom.“

Leonie sa mierne zachmúrila. „Nie je o čom. Moja matka ma proste nemala rada. Bola som pre ňu len smutná pripomienka toho, čo stratila.“

„A čo také stratila tá pochabá ženská?!“ rozhorčila sa Jocelin, akoby... akoby to sama poznala. Leonie tomu nechcela uveriť. Nemohla, pretože v tom momente by musela priznať aj to, že niekto trpel rovnako kvôli svojej matke. A to nikomu nepriala.

Leonie mierne potriasla hlavou. „Ešte predtým, ako som sa narodila, bola matka zasľúbená jednému mužovi. Bol to starší brat toho, ktorého si napokon zobrala za muža. Veľmi ho milovala, no on zahynul v súboji, keď chránil česť svojho klanu. Ostala sama, no nie na dlho. Keď zistila, že je ťarchavá, rozhodol sa brat jej zomrelého milého pojať ju za manželku. O pár mesiacov neskôr som uzrela svetlo sveta ja.“ Jej hlas bol tichší ako šelest vetru a bolestnejší ako otvorená rana, do ktorej ktosi zákerne nasypal soľ. A Jocelin ju predsa počula a tým, ako jej stískala ruky v dlaniach, jej dala pocítiť svoje porozumenie. A svoj súcit. Nevedela, či zaň smie byť vďačná.

„Chceš povedať, že...“

Leonie prikývla. „Muž, ktorého som volala otec, bol vlastne mojim strýkom.“

„Preboha živého!“ dostala zo seba Jocelin prekvapene. V očiach sa jej jasne blyšťalo pohnutie.

„Matka na mňa nemohla ani pohliadnuť. Pripomínala som jej toho, ktorého stratila. Hoci sa naučila svojho muža milovať, mne nemohla darovať rovnaký cit. Akoby ma vinila z toho, že vôbec jestvujem. Kým som bola malá, nerozumela som tomu. Ako som postupne rástla, začala som sa pýtať. A stále viac som chápala, že nemôžeš nikoho prinútiť, aby ťa mal rád, ak ťa raz nenávidí.“

Jocelin na dlhú chvíľu zmĺkla. Leonie pozorne sledovala, ako sa výraz v jej tvári neustále mení. Keď nemohla zniesť všetky tie city, odvrátila sa a slepo pozerala po izbietke bez toho, aby videla čokoľvek iné než tvár vlastnej matky, keď jej vyjavila pravdu o jej pôvode. Nikto z jej súrodencov to nevedel a ona im to nikdy neprezradí. Po práve mala byť vodcom klanu, lebo bola jediným potomkom najstaršieho brata. Ale nechcela to. Nemohla by o tú poctu pripraviť vlastného brata. Priveľmi by ju to ťažilo. A potom, čo sa jej stalo, bola rada, že môže zvyšok svojho života prežiť ako bohabojná mníška v jednom z kláštorov. Videlo sa jej správne, aby zasvätila svoje dni pomoci chudobných a chorým, ale najmä svojej samote. A tá jediná jej ostala aj po tom, čo sa zosobášila s Vaneom. Hoci jej srdce krvácalo, bola odhodlaná nechať ho ísť, ak by nechcel žiť na Vysočine. Keby poprosila Corneliu, možno by jej prezradila ako liečiť a sama by mohla priložiť ruku k dielu na pomoc potrebným.

„A akoby to nestačilo, napokon si sa obetovala a stala si sa ženou muža, o ktorom si presvedčená, že o teba nestojí. Tvoja matka by si zaslúžila poriadny očistec za to, čo ti vykonala. Priala by som ti, aby si mohla vidieť Vaneovu tvár, keď si sa kolísala medzi bdením a spánkom a trpela si morskou nemocou.“

Leonie jej slová prekvapili o to viac, pretože sa pri ich vyslovovaní tvárila takmer smrteľne vážne. Už-už sa hotovala jej protirečiť, keď sa drevo pod jej nohami prudko rozbúšilo a do malého okienka sa s nesmiernym rachotom oprel silný vietor. Leonie zaťala zuby, aby nevykríkla od ľaku, keď kdesi v diaľke zarachotil hrom. Srdce jej poskočilo a uši trhajúci rachot sa jej zabodol do mysle a chvíľku jej hatil schopnosť uvažovať. Bože, mala pocit, akoby udrel vedľa nej.

So strachom pohliadla na Jocelin. „Č-čo... sa to de-deje?“ spýtala sa ustráchane, hoci odpoveď poznala.

„Neboj sa,“ stisla jej súcitne ruku, „je to len ďalšia z búrok, ktoré ešte na mori iste zažiješ. Kým je pri kormidle môj brat a Vane, nič nám nehrozí. Nemusíš sa báť.“

Akoby sa Leonie snažila poprieť jej slová, roztriasla sa od potlačovaného strachu. Búrky zdobili jej bezútešný život, no tejto by sa nevyrovnalo ani desať takých, aké z času na čas nivočili Vysočinu. Musela sa nejako upokojiť. A keď jej stav nedovolil pobehovať po malej izbietke ako zmyslov zbavená, otočila tvár k Jocelin a úpenlivo sa snažila zmeniť smer ich doterajšieho rozhovoru.

„Odkiaľ poznáš môjho muža?“

Podľa nesúhlasného pohľadu svojej spoločníčky poznala, že ju ani na chvíľočku neoklamala. No napriek tomu jej odpovedala:

„Mala som desať rokov a spolu s bratmi som sa plavila na mori. Táto loď bola pirátska, hoci jej posádka patrila k tým poctivejším, ktorí nikoho nezabíjali a okrádali len bohato naložené obchodné lode. Pierre bol pravou rukou kapitána Surmulota. Jedného dňa, zúrila taká búrka ako dnes, z mora vytiahli drobné, vychudnuté a dobité telo malého chlapca. Až keď ho položili na palubu, zistili sme, že je omnoho starší ako chlapec a ešte stále žije.“

Leonie pri tej predstave zalapala po dychu. Srdce jej zaplavila ľútosť nad neblahým osudom malého Vanea. Panebože, koľko tvrdých rán mu len krutý osud uštedril?

„Ako sa ocitol uprostred mora?“

Jocelin pokrútila hlavou. „Nikto z nás to nevie. Nehovorí o tom, čo bolo predtým. Trvalo dlhé roky, kým sme sa dozvedeli viac, ako jeho meno. Skutočne ho vrátil do života až môj brat Pierre. Do toho dňa iba tíško prežíval, plnil rozkazy a jedol, ale všetko akoby... z povinnosti. Pamätám, že som sa s ním vždy chcela hrať, ale on odišiel. Akoby sa ma bál. Zmenilo sa to v deň, keď som padla cez palubu a on mi zachránil život.“

„Ale nikdy ti nepovedal, čo sa mu skutočne stalo.“

Pokrútila hlavou. „Nikdy. Z času na čas máva zlé sny, strašidelné nočné mory. Keď sa to stalo po prvýkrát, mysleli sem, že sa ho niekto pokúša zabiť. Pri tých výkrikoch tuhla krv v žilách. Všimla som si, že je nepokojný, keď mu niekto zviaže ruky za chrbát a nemôže sa hýbať. A zo všetkého najviac nenávidí práskanie bičom a akékoľvek násilie. Nech sa mu stalo čokoľvek, muselo to byť strašné. Musel prežiť bolesť o akej sa nám nesnívalo ani v tých najhorších nočných morách.“

„Panebože,“ vyhŕkla Leonie a len tak-tak zadržiavala plač. Do očí sa jej tisli slzy len pri pomyslení, čo by taký strach mohlo vyvolať. Desila sa len tej nejasnej predstavy. Srdce jej zastavovalo nad toľkou neprávosťou.

„Ale odvtedy sa zmenil, Leonie. Už nie je tým malým chlapcom so strachom v očiach.“

„Možno nie je, ale niečo v ňom z toho všetkého ostalo,“ pošepla sotva počuteľne Leonie a v duchu sa snažila zaplašiť spomienku na večer, keď Vane so svojim bratom zavítali do ich domu v snahe urovnať dávny spor. Nikdy v živote nezabudne na ten divoký pohľad v jeho očiach pri zmienke o násilí a prepadoch bezbranných ľudí. Stále sa mu boj hnusí, hoci niekedy nie je iného východiska, než doňho vstúpiť.

Leonie sa cítila zmätená a rozorvaná, bolo toho toľko, čo nevedela. A stále netušila, či o tom vôbec chce počuť. No ešte skôr, kým sa stihla naozaj rozhodnúť, sa odrazu dvere rozrazili a v nich sa zjavil nevysoký muž s pivným súdkom miesto brucha a svetlými vlasmi, ktoré ostro kontrastovali s olivovou pokožkou jeho tváre. V rukách držal akýsi podnos a Leonie si pri pohľade na jeho ufúľanú zásteru uvedomila, že sa díva na kuchára.

„Zabudla si večeru,“ vyhŕkol prekvapivo piskľavým hlasom s takým silným prízvukom, až mala Leonie vážne problémy mu porozumieť, hoci hovoril anglicky.

„Och, to by bol hriech, Enzo,“ zasmiala sa Jocelin a pohľad uprela na Leonie. „Leonie, toto je Enzo, náš kuchár a lámač ženských sŕdc,“ ukázala na muža, ktorý sa spôsobne uklonil, akoby bola kráľovná, „a toto je Leonie, žena nášho Vanea.“

„Krásna kvetinka,“ zaškriekal smerom k Leonie so širokým úsmevom a vybral sa k nim. Na stôl položil novú misku s chutne voňajúcim vývarom a tanier, na ktorom boli zemiaky a ryba. Večera pre Jocelin. No keď tam položil aj druhý tanier s tým istým jedlom, bola Leonie v pokušení spýtať sa, kto sa k nim chce pridať. Pochybovala, že malá dcérka Jocelin dokáže zjesť takú veľkú porciu.

Hotovala sa na to spýtať, keď vtom ju do nosa udrela ťažká vôňa z rýb. Nech ich Enzo piekol akokoľvek, stále tam prerážal nezameniteľný pach rybiny, ktorý nikdy nemala rada. No odrazu to bolo viac ako len nie príliš vábny zápach. Jej malému drobcovi sa zrejme nepáčil ešte viac a dal to patrične najavo. Žalúdok, v ktorom len horko-ťažko ostal vývar, sa jej odrazu prevrátil a párkrát zatočil. S rukou na ústach a panikou v tvári hľadala čosi, do čoho vy mohla vyvrátiť svoju skromnú večeru. Nechcela sa znovu ponížiť tým, že pokrstí podlahu.

Ešte skôr, ako stihla dokončiť myšlienku, ju dva páry rúk zodvihli zo stoličky a kamsi ju niesli. Pootvorila oči na krátky okamih, aby si všimla starý lavór, ktorý mohol slúžiť ako nočník. Neváhala ani chvíľku a zoznámila sa so svojim jedlom druhýkrát. Poníženie z toho, čo sa deje, zjemňovala len nežná ruka, ktorá jej držala vlasy a takisto hlas, ktorý jej upokojujúco šepkal do ucha. Vďaka tomu dokázala svoju biedu prežiť. Opatrne sa zaklonila z nedôstojnej pózy a čakala, kým sa jej vnútro upokojí. V duchu svoje dieťa prosila, aby prestalo hatiť jej pokusy najesť sa. Keď sa jej žalúdok opäť rozuzlil, opatrne sa chytila podávanej ruky a štverala sa na nohy. Vtom jej však do uší zavítal hlas, ktorý túžila počuť najviac zo všetkých. A neznel vôbec nadšene.

„Pochabá ženská! Prečo neležíš, keď si sa ešte nevyliečila?!“

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.

A máme za sebou prvú jubilejnú kapitolku a s ňou aj prvú tretinu príbehu. Ani by som nepovedala, že je to len desať kapitol, keď sa už toho stihlo toľko udiať. Ale najskôr by som sa chcela ospravedlniť, že je kapitola až dnes. Pravdepodobne ste si už zvykli, že kapitola býva vždy v sobotu, ale odteraz sa to na dobu neurčitú zmení. V sobotu pracujem a jediný ako-tak voľný deň okrem nedele mám práve v utorok, takže nové pokračovania príbehu Vanea a Leonie môžete očakávať práve tento deň.

Túto kapitolu by som rada venovala týmto ľuďom: dvojčátku blotikovi, Perle, Damonsgirl, ratolesti Ner, Hejly, Alexa Feratu, mea, Poppy, LadySadness, Annie a slečne so smajlíkom. Každý váš smajlík, či milé slovo, vie potešiť a nakopnúť do ďalšieho písania. Bez ohľadu na to, ako často komentujete. ;)

Posledné, no asi najväčie, venovanie patrí mojej tete Hanke. Príbeh nečíta a možno ani nikdy nebude, ale verí vo mňa. Povzbudzuje ma v písaní a vždy mi hovorí, aby som písala hlavne tak, ako sa to páči mne a nie preto, aby som niekomu vyhovela. A ja viem, že má pravdu. Pretože o tom písanie skutočne je. Robiť to, čo človek najviac miluje bez ohľadu na to, ako sa vás ostatní od toho snažia odradiť.

S pozdravom mimoriadne rozcítená Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 10.: