OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 22.



Ochranca mieru - Kapitola 22.Mať zadné dvierka...

Kapitola 22.

Leonie sa s hlbokým povzdychom pozviechala na nohy. Sedela na tej stoličke od skorého rána a teraz, keď už slnko zahájilo svoj návrat domov, rozhodla sa niečo urobiť. V duchu sa stále čudovala nad tým, ktorýže zlodej ukradol tie dlhé a osamelé dni. Svadba princeznej sa mala konať ešte dnes a predsa sa Leonie necítila pripravená predstúpiť pred tých neznámych, vzdelaných ľudí z bohatých rodín, z ktorých mnoho ani nechyrovalo o jej malom domove, o krásnej, no často krutej Vysočine. Vedela, že tento život nie je pre ňu. A nielen preto, že ich jazyk jej ušiam znel ako hudba bez hlbšieho významu. Ako džavot malých detí, ktorým často ani vlastná matka nedokáže porozumieť.

S povzdychom pokrútila hlavou. Myšlienky na jej domov ju ničili i tešili zároveň. Na tomto krásnom mieste, v raji plnom radosti a krásy, bola šťastná. Ale nepatrila tam. A tiesnivý pocit sa každým dňom len umocňoval. Carme chcela, aby sa na svadbe postavila medzi jej dámy. Medzi mladé dievčiny v bohatých róbach, ktoré okrem plesovej sezóny nepoznajú zhola nič. Kam sa vôbec postaví? Do tmavého kúta, v ktorom by ju nikto nevidel? Alebo na samotný koniec dlhého procesia krásy a pri tom sa všemožne tváriť, že je šťastná? Áno, zdieľala radosť nevesty i ženícha, ale radšej by celú tú parádu oželela, keby mohla ísť domov.

Keď za ňou potichu buchli dvere, mierne sa strhla. Nemusela sa ani otáčať, aby videla, kto prišiel. Ale predsa to urobila. S rukou položenou na vystúpenom brušku sa jemne obrátila tvárou k svojmu hosťovi. Pohľad jej padol na nevysokú dievčinu s tmavou pokožkou a šibalskými očami farby čerstvo pokosenej trávy.

Nepodarilo sa jej presvedčiť Carme, že niekoho takého ako je komorná nepotrebuje. Ale ona jej protesty ako keby ani nepočula. A Leonie každým dňom cítila svoje dieťatko viac a viac, vysiľovalo ju a len ťažko a so sklonenou hlavou mohla priznať, že by tú pomoc ocenila. Lenže to nič nemenilo na jej postoji. Bola dcérou zemana a v ich dome bolo niekoľko slúžiacich. Jej matka však nikdy nedovolila, aby mala komornú. Pripadalo jej to príliš anglické a v skryte duše Leonie čosi našepkávalo, že jej matka nechcela, aby jej ktokoľvek pomohol.

„Dobré odpoludnie, lady. Princezná mi prikázala pripraviť vás na svadbu. Prosím, prejdite za zástenu, nech vám oblečiem šaty,“ povedala pevným hlasom Sera, hlavu mierne sklonenú v úctivom geste.

Leonie ju každý deň prosila, aby ju aspoň v súkromí jej komnaty oslovovala menom. Lenže ona stále odmietala. Bola vychovaná v duchu starých zásad a úcte k mocnejším, ako je ona sama. Čo na tom, že Leonie nemala žiadnu moc, či zlato. Tu by pokojne mohla zastávať postavenie toho najnižšieho z najnižších. Bola ešte menej ako Sera.

Miesto opätovného prosenia sa na ňu len unavene usmiala. „Už je čas, Sera?“

„Áno, pani moja. Svadba sa začína pred západom slnka.“

Leonie sa snažila nepočuť takmer ľútostný tón v hlase mladej dievčiny. Akoby sa snáď ospravedlňovala za to, že sa ona musí preobliecť na takú vzácnu príležitosť. Sama pre seba si pokrútila hlavou a pomaly vykročila do opačného rohu komnaty, pri tom sa potácajúc ani kačica. Maličký zázrak v jej lone rástol každým dňom a menil nielen jej telo, ale aj myseľ. Začala snívať o dávno zabudnutom, o niečom, v čo ani nedúfala. A pritom sa bála čo i len na to pomyslieť.

Postavila sa a zavrela oči. Nemusela vidieť, čo sa s ňou deje. Opäť sa ju pokúsia zmeniť na dámu, no môže mať na sebe aj tie najkrajšie šaty na celučičkom svete a predsa jej miesto nikdy nebude v kráľovskom paláci. Pokrútením hlavy zahnala plané úvahy. Cítila, ako jej jemnučký zamat kĺže po pokožke, ako ju objíma a chladí.

Mimovoľne sa zachvela. Svoje šaty ani nevidela. Vedela len, že budú opäť tmavomodrej farby. Aké už len šaty by z nej mohli urobiť krásavicu? Popri tých štíhlych dievčinách si bude pripadať ako matróna. Ale kvôli Carme to bola ochotná podstúpiť. Za krátky čas sa jej stala viac ako priateľkou. Chcela stáť po jej boku, aby jej ukázala, že nie je viac sama.

„Och, ste nádherná, lady,“ vyrušil ju z pochmúrnych úvah vysoký hlas mladučkej slúžky.

Poplašene otvorila oči, aby sa stretla zoči-voči s odrazom krajším než sen. Ak si myslela, že šaty, ktoré mala oblečené na oslave narodenín kráľovskej dcéry, boli krásne, tieto sa s nimi nedali ani porovnávať. Zvýšený pás lemoval a zvýrazňoval jej stav. Látka ju obopínala, splývala popri nohách a predsa bola ľahučká ako pohladenie nočného vánku v nikdy nekončiacej horúčave. Viac ako prospešné v letných dňoch, akým bol aj ten dnešný.

„Krásou sa vyrovnáte aj neveste.“

Leonie sa pousmiala. „Dnes nebude nikto krajší od nevesty, Sera. Je to najšťastnejší deň v jej živote.“

„Ako bude ten môj, keď ma Noah požiada o ruku.“ Sera sa pri tých slovách pýrila, líčka červené ani dozreté jablko.

„Iste nebude dlho otáľať.“

Sera sklonila hlavu. „Ste ku mne príliš milá, lady.“

S tými slovami jej pokynula smerom k nižšej stoličke. S nesmiernou úľavou sa na ňu posadila a nechala si vyčesať vlasy. Nikdy sa nenabaží toho príjemného pocitu, keď sa jej niekto hrá s tou ťažkou hrivou, takmer gloriolou, ktorá zdobí jej hlavu. Zavrela oči a aspoň na chvíľu si dovolila byť šťastná.

V duchu videla opäť tvár svojho muža, keď sa smial. Tak veľmi ho potrebovala mať po boku. Ľutovala, že nenašla dosť odvahy na to, aby mu priznala svoje city. Miesto toho mu nehanebne uprela radosť z očakávania vlastného potomka. Každý deň úpenlivo prosila nebesia, aby sa k nej vrátil. Nedokázala už ani počítať dni, ktoré ubehli. Len jej bruško sa akoby každým okamihom zväčšovalo. A ona sa pomaly ale isto začínala obávať, že keď sa predsa len Vane navráti domov, nájde ju s ich potomkom v náručí.

To, že ju vlastné myšlienky dohnali až k slzám, si uvedomila až v tú chvíľu, keď jej tú potupnú vlhkosť niekto zotrel z líca. Otvorila oči a stretla sa s pohľadom samotnej princeznej. Ani nepočula, kedy sa k nim pridala.

„Dnes by si mala byť veselá, Leonie. Nemysli na svojho muža. Alvar ho čoskoro privedie.“

Leonie takmer bytostne cítila svoju túžbu uveriť jej. „Ale kedy príde?“

Carme ju pomaly a opatrne vytiahla na nohy. „Čoskoro.“

Miesto ďalších zbytočných slov ju začala za sebou ťahať. Leonie dúfala, že Sera stihla všetko pripraviť. Nerada by sa ukazovala v spoločnosti nedôstojne neupravená. Mysľou jej prebehla neradostná myšlienka na vlastné zmýšľanie. Kedy sa začala zaujímať o dvornú etiketu? Radšej sa ani nepýtala, kam idú. Bolo jej to viac ako jasné, keď zastali na chodbe vedúcej do veľkej siene, kde sa predtým konal bál na počesť zásnub budúcich manželov. Carme sa len na ňu usmiala a pokynula jej hlavou, aby pokračovala sama.

Leonie naprázdno prehltla a opatrne vykročila vpred. Už nič by jej k tej sláve božej nebolo treba, iba keby zakopla a tými krásnymi šatami vyutierala podlahu. Cítila, ako sa na ňu upierajú zvedavé pohľady, ako si ľudia okolo nej šepocú, no snažila sa byť hluchá a slepá. Kráčala vzpriamene, niesla sa hrdo ako kráľovná. Zastala až dva kroky od nezbedne sa usmievajúcej princeznej. Kŕčovito sa usmiala na malú Isamar a chytila ju za podávanú ruku. Bola len maličkým dievčatkom, no to nič nemenilo na vlne pokoja, ktorá ju náhle zavalila a hrozila, že ju stiahne na kolená.

Leonie sklonila hlavu práve v okamih, keď sa ozvalo klopanie o podlahu, ktoré každého umlčalo. Zodvihla pohľad a poobzerala sa okolo. Blízko nej, pod záplavou kvetín a farebných stúh, stál v slávnostnom rúchu sám biskup, alebo aspoň si myslela, že to bol on. Usmieval sa na muža, ktorý stál hneď pred ním. Síce bol k Leonie otočený chrbtom, ale nemusela byť jasnovidka, aby vedela, že je to sám ženích. Takže to znamená...

Stočila pohľad práve včas, aby videla Carme, ako prechádza cez dvere. Biely hodváb zakrýval jej drobné telo. Šaty jej vyrazili dych a zdalo sa, že nebola jediná. Prekrásne vyšité krajky v tvare drobných kvietkov a malé perličky zdobili živôtik i spodný lem suknice. Vlečka bola taká dlhá, že jej ju museli niesť dve malé dievčatká. Modrá štóla hrdo splývala cez jej rameno a bok, jasne vypovedala o jej pôvode i úlohe na tomto ostrove. Dlhý závoj zakrýval jej prekrásnu tvár, ale ani to nestačilo, aby Leonie nevidela úsmev, ktorý jej zdobil pery. Bola šťastná. Napriek všetkému, čomu jej rodina musela čeliť, aj napriek tomu, že miesto, kde sa mali postaviť jej brat a sestra, ostali neobsadené a dýchali neuveriteľnou prázdnotou, jej srdce prekypovalo radosťou. A to len vďaka mužovi, ktorý na ňu čakal. Leonie v srdci pocítila bodnutie viny. No ani to ju nezastavilo, aby svojej priateľke nezávidela všetku tú krásu.

Pozerala ticho na obrad a stále zvierala ruku malej princeznej. Nerozumela ani jediné slovo z toho, čo hovorili, ale podľa vlastnej svadby si to vedela aspoň predstaviť. Vymienili si sľuby, prisahali si lásku a vernosť až do konca života, byť tu jeden pre druhého bez ohľadu na zdravie, či chorobu. Leonie to takmer nedovoľovalo dýchať. Také krásne slová plné moci spojiť dve bytosti až na smrť. Vyvolalo to v nej podivnú melanchóliu. Akoby bola stále v tej veľkej, preplnenej sieni a zároveň sa túlala v takmer zabudnutom okamihu vlastnej minulosti. Keď sa vôkol nej zodvihol ostrý zvuk potlesku, zapojila sa tiež. Slabým, takmer nepočuteľným, zvukom dávala najavo svoju radosť. Cítila sa ako zradca. Nevedela sa prinútiť do ďalšieho veselia. Miesto toho sa otočila a nikým nespozorovaná zamierila na slnkom zaliatu terasu. Isamar ju potiahla za ruku, ale Leonie si to nevšímala. Chcela byť sama.

Zhlboka sa nadýchla stále horúceho vzduchu, ostrá príchuť soli ju pošteklila v nose. Snažila sa striasť toho ťaživého, ba až prázdneho, pocitu niekde hlboko v sebe. Toľko ľudí ju obklopovalo a malo rado a predsa cítila, že jej náruč je prázdna. Potrebovala cítiť hrejivosť niekoho, kto by ju objal, bol tu pre ňu každý deň. Už neklamala samú seba. Vedela, po čej prítomnosti túži najväčšmi. Lenže ani tá najúpenlivejšia prosba či modlitba jej nádej nenaplní.

„Taká krásna dáma by nemala byť sama,“ ozval sa odrazu za ňou hlas, až sa strhla.

Prestrašene sa otočila a stretla sa s pohľadom nesmierne krásneho muža. Svetlé vlasy farby pšenice boli pre ňu prekvapením, už si privykla vídať len tmavé kadere. Jeho šibalský úsmev jej prazvláštnym spôsobom čosi pripomínal. Ale nemala najmenšej potuchy čo. Alebo skôr koho.

Leonie sa otočila späť k červenejúcemu obzoru. Slnko pomaly končilo svoju púť. „Ak prežijete celý život bez prítomnosti kohokoľvek iného, stane sa vám samota najdrahšou priateľkou.“

Muž sa zasmial a na dlhú chvíľu sa odmlčal. Leonie sa nazdala, že snáď odišiel späť medzi ostatných hostí, ale mýlila sa.

„Prezraďte mi jeho meno,“ ozval sa potichu, akoby sa bál odpovede.

„Koho meno, pane?“

Odrazu sa zjavil po jej boku a ruku jej zovrel do dlaní. Hriali, akoby ich mal doteraz položené na peci.

„Predsa meno muža, ktorý vás tu nechal takto stáť aj navzdor tomu, že pod srdcom nosíte jeho dieťa. Prezraďte mi ho, nech ho môžem s mečom na krku priviesť.“

Leonie sa naňho zamračila. „Nepoznám ani vaše meno, prečo by som vám mala prezradiť meno svojho muža?“

Neznámy sa zasmial, akoby snáď povedala niečo smiešne. „Vaša krása mi vyrazila dych až tak veľmi, že som zabudol na svoju výchovu. Prijmite moje najhlbšie ospravedlnenie. Moje meno je Felipe. Ako znie vaše, belleza?“

Leonie sa s ťažko skrývaným úsmevom zadívala v diaľ, no aj tak nič nevidela. Po dlhých dňoch bola jeho spoločnosť ako dúšok studenej vody v nesmierne sparnom dni. Bol šarmantný, považoval ju za krásnu. Doteraz si nikdy nepomyslela, že je márnivá. Vlastné svedomie jej hovorilo, že je to nesprávne. Lenže ona tak veľmi túžila mať aspoň na chvíľu pocit, že sa o ňu niekto zaujíma len pre ňu samotnú.

Mierne naklonila hlavu. „Je mi nesmiernym potešením spoznať vás, Felipe. Moje meno je Leonie.“

Felipe sa sklonil a jemne Leonie pobozkal ruku. „Potešenie je na mojej strane.“ Opäť sa zadíval do veľkej siene. „Teraz mi už prezradíte meno muža, ktorý tu nechal také čarovné stvorenie?“

„Prečo chcete vedieť práve jeho meno? Ja sa vás tiež nepýtam na dôvod, ktorý vás sem zaviedol.“

Felipe sa smutne pousmial. „Nepýtali ste sa a ja vám predsa odpoviem. Odišiel som sem, aby som nevidel ženu, ktorú milujem z celého srdca, šťastnú v náručí vlastného brata.“ Na tvári mal stále uvoľnený výraz, len jeho oči prezrádzali čosi z múk, ktoré kvárili jeho srdce.

Pohladila Felipeho po ruke, akoby tak mohla zmierniť jeho bolesť. Teraz už vedela, prečo jej bol povedomý, hoci ho nikdy predtým nevidela. Bol však podobný svojmu bratovi. Dostatočne na to, aby sa nemusela pýtať, ktorá žena mu ukradla srdce.

Leonie sa so zovretým hrdlom zadívala na šťastný pár tancujúci okolo. Všetci boli svedkami ich lásky a rozhodnutia prežiť život po boku toho druhého. Carme sa zamilovane pozerala na vysokého muža, ktorý kedysi Leonie vyzval do tanca. Nevedela si ani len predstaviť, aké muky by ona sama prežívala, keby videla Vanea šťastného v náručí inej ženy. Srdce by jej puklo.

„Môj muž odplával splniť akúsi úlohu pre kráľovho syna. Každým dňom ho očakávam.“ A pomaly strácam nádej, pošepla si v duchu sama pre seba.

Odrazu sa k nej Felipe naklonil. Ustúpila o krok dozadu, až narazila do dreveného zábradlia. Prestrašene sa pozerala na jeho odhodlaný výraz. Keď pristúpil až k nej, musela zaklonil hlavu, aby naňho videla. Telo sa jej zachvelo, akoby ju chcelo varovať, no nohy ju nemienili počúvať. Túžila utiecť a zároveň akoby na to nemala dostatok síl. Keď jej položil horúcu dlaň na líce, temer vyskočila od ľaku.

„Osud nám nie je priaznivo naklonený, drahá Leonie. Prečo ho nezoberieme do vlastných rúk?“ zapriadol takmer nežne a naklonil sa k nej, v očiach pozvanie a prosbu. Leonie zamrel výdych na perách.

Kapitola 21. ¦¦ Kapitola 23.


Dúfam, že sa kapitola páčila. Snažila som sa ju napísať v čo najkratšom čase, ale keďže sa pomaly ale isto blížime do finále, je to stále ťažšie. Proste neviem len tak nechať "ísť" vlastné postavy.

Čo myslíte, ako to všetko dopadne? Akú podobu bude mať to slávne "a žili šťastne, až kým nepomreli"?

Vaša Lili :)


P. S.: Vážne by som ocenila, keby ste zahlasovali v mojej malej "ankete" na zhrnutí. Ono sa zle vyberá, keď môžete začať písať ktorýkoľvek príbeh. A o to viac, ak máte ku každému vymyslenú už časť hlavnej dejovej línie.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 22.:

4. blotik přispěvatel
15.01.2013 [20:21]

blotikAni tady nemůžu nechat prázdné místo bez mého komentáře. Prostě je to úžasné a já nemám slov. Emoticon Seš skvělá a jde vidět, jak se kapitolku od kapitolky zlepšuješ. Prostě z tebe něco bude. Emoticon

3. mea
06.01.2013 [13:54]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Simones
05.01.2013 [12:39]

ten konec jsem nečekala, a doufám, že mu odolá a žádný polibek nebude ! zkazilo by mi to celé to těšení, až se uvidí s Vaneom :))

1. Perla přispěvatel
03.01.2013 [16:48]

PerlaTo nemyslíš vážne! Emoticon Emoticon Emoticon Skoro mi išli oči vypadnúť, keď som to čítala. Vieš, ako som sa tešila, že konečne sa Leonie uvidí s Vanom, no jeho nikde? A namiesto toho tam príde Felipe a hneď ju tam balí??? Nie, nie, nie. Nech ho nakope do zadku a povie, že má Vana. Rýchlo ďalšiu, nech sa dozviem, čo tam bude lebo ma asi šľak trafí. Toto som vážne nečakala.
A kapitola, ako ináč, výborná, krásne opisy a všetko. Proste si jednička. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!