OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca mieru - Kapitola 23.

10.01.2013 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1410×

Kapitola 23.

Leonie sa zhlboka nadýchla a snažila sa prinútiť svoje srdce prestať tancovať do rytmu jej neznámej piesne. Jasné oči, ktoré na ňu pozerali z nesmierne krásnej tváre, akoby čosi očakávali. Niečo, o čom môže rozhodnúť len ona. Malá časť v jej vnútri šepkala a prosila, aby ostala verná sama sebe. Ale nikdy predtým nemala také mocné nutkanie zobrať si kúsok šťastia len sama pre seba. Túžila stať sa sebeckou aspoň na mizivý okamih, v ktorom by nebol nikto iný – len ona a neznámy muž s krásou anjela a pokušeniami samotného diabla.

Už-už chcela prijať jeho pozvanie, keď náhle akoby plamienok v jeho oku začal poblikávať. Zavrela oči, no stále to videla. Tú známu iskierku, ktorou sa na ňu Vane pozeral v tú poslednú noc, keď jej daroval nehu a bol pri nej. Videla a počula okamih, keď na ňu vrieskal ani na hluchého, len preto, lebo mal o ňu strach. Bol ochotný prijať aj jej nenávisť, aby ju udržal v bezpečí. Cítila to každým kúskom svojho ja. Srdce jej prekypovalo tým známym, hrejivým pocitom. Milovala ho z hĺbky samej seba. Taká láska je darom, aj keď možno občas prekliatym. Ani jej neopätovanie nedáva právo zradiť ju.

Otvorila oči a dôrazne pokrútila hlavou. „Ak mi osud dal lásku takú vrúcnu a mocnú, kto som ja, aby som ju odmietala a snažila sa ju darovať niekomu inému?“

Felipe na kratučký okamih vyzeral, akoby mu snáď vyrazila dych. Rýchlo svoje prekvapenie prekryl oslnivým úsmevom a o krok ustúpil.

„Ste cnostná žena, Leonie. Nedovoľte tomu mužovi naďalej zotrvávať v slepote.“

Leonie sa smutne pousmiala. „Pred chvíľou ste chceli bojovať proti osudu. Čo zmenilo vaše rozhodnutie?“

„Vy. Vaše čisté srdce a oddaná láska. Nemal som vás zahnať do kúta, ale videl som, aká ste nešťastná. Možno som len hľadal blízke ľudské stvorenie, ktoré by so mnou zdieľalo moju bolesť.“

„Vaše podanie bolo viac ako nemiestne, pane,“ vyhŕkla vyčítavo.

Felipe sa uklonil a ešte o dva kroky ustúpil. „Som vinný. Ak ma teraz ospravedlníte, nechám vás osamote. A ja utopím svoj žiaľ na dne ďalšej čaše vína.“ A skôr, ako stihla Leonie čo i len žmurknúť, splnil svoje slová a odišiel.

Pripadala si ako v sne, z ktorého sa mala čochvíľa prebudiť. Prečo ten muž vyslovil taký nemiestny návrh, ak ho nemienil splniť? Leonie bola zmätená ako už dávno nie. A miesto hnevu, ktorý možno mala pocítiť, ju sužovala len nesmierna únava. Bodaj by aj nie, veď privykla už o tomto čase líhať na lôžko.

Otriasla sa pod náporom náhleho chladu kdesi vnútri nej samotnej. Nie od zimy, ale od pocitu, že je samučičká ako prst a bezbranná ako práve narodené dieťa. Bez rozmyslu vkročila do veľkej siene. V duchu prosila Carme o odpustenie, že ju opúšťa v tento pre ňu významný deň, ale nemohla inak. Cítila, ako ju všetko zväzuje, tlačí, ako sa jej oči plnia slzami a hrozia, že ju zahanbia pred toľkými vzácnymi hosťami. Sklonila hlavu ešte väčšmi. Snažila sa nevidieť a nepočuť, no bolo to márne. Ozvena radosti všetkých naokolo, zvuky, ktoré až príliš pripomínali radostné zvítanie, jej trhali srdce na franforce. Niekto rozhodol, že bude sama. Mohla bojovať akokoľvek mocne chcela, i tak by nezvíťazila.

Keď pod nohami zazrela známu dlažbu studenej chodby, úľavne si vydýchla. Zbabelosť akoby sa stala jej životným krédom, ale nemala v úmysle to ľutovať. Niekedy prežijú práve tí, ktorých nedostatok odvahy núti krčiť sa kdesi v kúte. Keď za sebou zavrela dvere komnaty, takmer sa rozutekala k lôžku. Zastavilo ju len nesmelé klopanie za jej chrbtom. Skôr, než otvorila, vedela, koho tam uvidí stáť. A predsa ju pohľad na klaňajúcu sa Seru prekvapil. Bola už takmer v polospánku, keď jej rozväzovala viazačku na šatách. Kĺzavé maznanie jemnučkého hodvábu ju ešte väčšmi kolísalo do spánku. Ťažký záves vlasov jej padol na chrbát. Leonie zažmurkala, aby sa udržala v bdelom stave. Zazdalo sa jej, že je Sera prapodivne nadšená a šťastná, ale nemala silu vypytovať sa jej na príčinu. Len sa nechala uložiť do postele.

Prepychové lôžko jej ešte nikdy nepripadalo mäkšie. Až po uši sa prikryla tartanom a do nosa nasala znám vôňu domova. Vedela, že jestvuje len v jej predstavách, ale predsa sa držala pravdivosti svojho snívania. Zavrela oči a snažila sa na nič nemyslieť. Chcela len na chvíľočku uniknúť z područia nepriazne vlastného života. Stála nad vysokou priepasťou vlastného vnímania. Túžila len vrhnúť sa do tej rokliny a zaspať spánkom spravodlivých. Prijať lákavú ruku snenia a aspoň na noc odísť do ríše, kde niet miesta pre smútok. Sotva zažmúrila oči, cítila, akoby ju niekto hladil po vlasoch. Bola až príliš smutná, keď jej vlastné predstavy pripadali také živé a skutočné. Nechcela otvárať oči. Nechcela sa prebudiť.

„Moja krásna Leonie, ako som mohol prežiť bez teba tak dlho?“ pošepol odrazu známy hlas gaelsky.

Leonie to tak prekvapilo, až samú seba takmer prebudila z tej nádhery. Včas sa však zobudila. Bojovala proti samej sebe, ale nakoniec boj aj tak prehrala. Chcela ho vidieť, očami sa popásť na jeho kráse. Rozlepiť viečka bolo odrazu dôležitejšie ako dýchať. Keď sa jej to podarilo, vedela, že ešte stále spí. Keby to tak nebolo, nemohla by vidieť oči vlastného muža, ako sa na ňu s láskou dívajú.

Zodvihla ruku, aj keď sa jej zdala prapodivne ťažká, a pohladila ho po líci. „Nechcem sa ešte prebudiť.“

Vrúcne sa na ňu usmial. „Ak je to sen, potom obaja túžime po tom istom.“

Leonie sa len ťažko zviechala z lôžka. Nakoniec sa jej podarilo posadiť sa. Na chrbte pocítila silnú oporu rúk vlastného muža. Telom jej otriasala radosť, do očí sa jej tlačili slzy. Tak dlho dúfala v tento okamih, až si sama privodila jeho obraz v znavenej mysli. Nemohla byť viac šťastná, alebo vďačná.

„Tak dlho som očakávala tvoj návrat. Prečo si ma tak veľmi trápil, Vane?“

Zacítila na čele jeho pery. Prečo nevie vlastnú predstavu prinútiť, aby zažala sviečku, aby mohla vidieť jeho tvár jasne? „More bolo rozbúrené, nechcelo nás niesť domov, späť k tebe.“

Leonie si povzdychla. Chcela ho cítiť čo najbližšie pri sebe, objať ho pažami okolo krku a nikdy nepustiť. Natiahla prsty pred seba, no nechytila nič iné iba nepreniknuteľnú tmu. Keď slnko zaľahlo na odpočinok a noci začal kraľovať mesiac, rýchlo sa stmievalo. A v komnate, so zastretými oknami, bola tma ešte väčšmi čierna a desivá.

„Nevidím ťa,“ pošepla bojazlivo.

Cítila, ako sa lôžko prehýba, keď z neho Vane vstal. Túžila mu povedať, aby ešte neodchádzal, no slová jej zamreli na pol ceste k ústam v žiali zovretom hrdle. Odrazu do jej strápenej mysle prenikol známy zvuk kresadla. Sotva o okamih neskôr jej na tvár dopadlo mäkké svetlo sviece, ktorá vždy stála na malom stolci neďaleko okna.

Vane sa tam až príliš dobre vyznal. Vedel, že veľký svietnik leží na truhlici pri kozube. Leonie nad tým však dlho nepremýšľala. Mala čo robiť, aby ho neprosila, nech sa vráti späť k nej a aspoň na chvíľu jej dovolí popásť sa na jeho známej a zároveň tak vzdialenej tvári. Mdlé svetlo nestačilo, ale ona tie známe črty rozoznávala viac ako dobre. Preto ihneď videla, ako sa Vane zarazil, keď sa otočil späť k nej, pohľad zaseknutý na jej bruchu. Inštinktívne ho objala rukami, akoby ho snáď túžila chrániť.

Postúpil k nej o krok bližšie. „Leonie, ty...“ Nedokončil.

Rozochvene prikývla, hoci sa nepýtal. „Pod srdcom nosím naše dieťa.“

Vane otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať. Miesto slov však z jeho úst unikol len strápený vzdych. Vrhol sa vred a skôr, ako si stihla Leonie čo i len uvedomiť, čo to robí, kľačal pred ňou na lôžku, akoby sa modlil k Najvyššiemu.

„Odpusť... odpusť...“ drmolil pomedzi stisnuté pery, ruka natiahnutá, akoby chcel schmatnúť Leonie do náručia a zároveň sa toho obával.

Skôr, ako sa stihla zastaviť, natiahla sa a uvelebila sa v kolíske jeho mocných paží, akoby tam patrila odjakživa. Chvíľu bol strnulý, no rýchlo prijal jej ponuku a ukryl ju vo svojom teple. Leonie spokojne vydýchla. Tak dlho prosila o toto objatie a teraz, keď sa jej prosby vyplnili, hoci len prostredníctvom obyčajného sna, nemohla sa ho nabažiť.

„Nepros o odpustenie, to ja som tá, ktorá by mala prosiť. Nepovedala som ti, že v lone rastie tvoj potomok, pretože som bola zbabelá.“

Cítila, ako Vane pokrútil hlavou. „Nie, ty nie si vinná. Nebol som tu pre teba, hoci som tvojim mužom pred Bohom i našili rodinami a klanmi. Ako muž som zlyhal.“

„Nie,“ odtiahla sa od neho a naliehavo sa mu zadívala do očí, „nesmieš viniť seba. Vedela som, že pod srdcom nosím dieťa už v ten deň, keď ma tvoji muži našli v tom žalári vo Francúzsku. Nenašla som odvahu prezradiť ti tú radostnú novinu, pretože som sa obávala....“ zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, „obávala som sa, že to maličké neprijmeš. Prečo by si mal prijať dieťa od ženy, ktorá ťa zradila?“

Vane zalapal po dychu. Nemohol uveriť. „Ty si ma nezradila.“

„Sám si to povedal, Vane. A je to pravda, zradila som ťa ako svojho muža. Nezaslúžim si stáť po tvojom boku.“

„Zaslúžiš!“ oponoval jej rozzúrene Vane. „Zaslúžiš si moju úctu a lásku, Leonie. Nikdy si ma nezradila. Zachovávala si mi vernosť po celú dobu nášho zväzku. Videl som, ako si odmietla toho bohatého panáka. Na vlastné uši som počul, ako si mu povedala nie. Netrápi ma, čo si robila predtým. Nebola si nevinná a nech sa prepadnem, ak ťa odvrhnem pre niečo, čo bola len chyba mladej dievčiny!“

Leonie pukalo srdce. Tušila, že to vedel a predsa mu nikdy nič neprezradila. Nevyjavila mu tajomstvá vlastnej minulosti. Tak veľmi sa za to hanbila, hoci jej otec povedal, aby sa netrápila. Nemohla. Bola to jej chyba. Mladosť je pochabosť. Miesto mieru priniesla svojej rodine len trápenie. Keď jej brat prezradil svoj zámer vydať ju za brata zemana McCadena, pokorne súhlasila. Chcela, aby si ju ľudia vážili právom, pretože urobila niečo prospešné pre ich pokojný život. Ale väčšmi túžila napraviť chybu, ktorá ju ako obrovský balvan ťažila dlhé roky. Bola vďačná za príležitosť, hoci bola aj nešťastná. Boh opäť zmenil jej osud a ona sa mu podvolila.

„Prečo si o tom nikdy nehovoril? Vedel si, že som nebola nevinná. Každý iný muž by ma za to vyhnal a označil ma za pobehlicu.“

Vane sa ešte väčšmi zamračil. „Nikto nemá právo vyhlasovať klamstvá. Nie si pobehlica a nikdy si ňou nebola.“

Prečo len v jej sne musí byť taký svojhlavý! „A sám si povedal, že som nebola nevinná.“

„Rozhodol som sa viac nehľadieť na minulosť, Leonie. Takmer som o teba prišiel. Nedovolím, aby nás čokoľvek oddelilo. Ani tiene minulosti!“

Leonie naňho hľadela akoby ho videla po prvýkrát v živote. Toto nebol muž bez srdca, ktorý ju prisahal ochraňovať, no nič k nej nemohol cítiť. Nebol to ani ten chrabrý bojovník, ktorý ju vtedy v noci nechaj ujsť, hoci ho zranila. Predstava tohto premeneného Vanea jej trhala srdce na dvoje. Ak on dokázal zabudnúť na všetky pochybnosti, možno by to mala urobiť aj ona. No hlboko v sebe cítila, že nemôže. Nákova viny ju bude sťahovať stále hlbšie a hlbšie do priepasti zatratenia, kam aj patrí.

„Ak sa mi snažíš povedať, že dieťa, ktoré v tebe rastie, nevzišlo z môjho semena, nezáleží mi na tom. Ty si moja žena a s tebou bude aj to malé moje, bude nosiť moje meno. Čo to nechápeš? Vďaka tebe som začal túžiť po veciach, ktorými som kedysi pohŕdal. Láska, rodina, deti a teplý domov – to pre mňa boli len iné slová pre slabosti! A teraz mi trhá srdce len pri predstave, že by som to stratil. Nech je to potomok aj samotného diabla, vždy bude môj,“ skríkol, keď dlho mlčala.

Leonie sa už ani nesnažila zadržať slzy. Panebože, čím si zaslúžila odpustenie tohto cnostného muža? Nemala nič, len vlastnú lásku, a predsa to bola dostačujúca cena. Zavrela oči, čelo si oprela o jeho rameno a zhlboka sa nadýchla v márnej snahe uchmatnúť si pre seba čosi z jeho sily. Bolo to márne.

„Snažím sa ti povedať, že... snažím sa.... Vane... ja... ty... ty... zobral si si za ženu vdovu,“ vzlykala mu habkavo v náruči. Cítila, ako jej snový Vane stuhol v náručí, akoby sa sám seba pýtal, či počul dobre.

„Ale to je... to je... nemožné. Niekto by predsa musel vedieť pravdu.“

„Nevedia o tom ani moji súrodenci.“

Vane naprázdno prehltol. „Porozprávaj mi o tom.“ Keď sa nemala k odpovedi, ešte tichšie dodal: „Prosím.“

Leonie zavrela oči, no ani to nepomohlo. Spomienky a myšlienky, ktoré ju toľké noci trápili ako nikdy nekončiace nočné mory, jej opäť zaplavili myseľ ako obrovská potopa. Bránila sa ako najmocnejšie mohla, no ani to nestačilo. Miesto toho, aby sa tie prízraky snažila umlčať, len otvorila ústa a začala potichu rozprávať ich obvinenia.

„Bola som vtedy mladá, mala som štrnásť, ale vyzerala som ako žena súca na vydaj. Môj brat mal vtedy sotva desať a sestry boli ešte mladšie. Môj otec ešte žil. Náš klas vždy obýval veľké územie. Pamätám si, že v tom čase sme stále museli brániť severné hranice, od ktorých sa nás snažil utláčať starý Campbell. Všetci boli unavení jeho vytrvalosťou a krvilačnosťou. Chcel naše územie a môj otec mier. Po dlhých piatich rokoch konečne našli spoločnú reč.“

Leonie bola prekvapená, ako jasne si to pamätá. Možno mala zabudnúť a byť vďačná za požehnanie nevedomosti, ale až priveľmi k tým spomienkami priľnula. Držala sa ich ako najmocnejšie vedela, týrala nimi samú seba. Pretože kdesi vnútri seba stále počula ozvenu matkiných výčitiek. Pretože to, čo nasledovalo, bola len a len jej vina.

„Brat mi o tom spore rozprával,“ prisvedčil Vane, no Leonie sa videlo, akoby ani nebol s ňou. Preľakla sa, že sa snáď začína prebúdzať, tak sa súrila do pokračovania.

„Campbell bol starý, ešte starší než môj otec, no nárokoval si moju ruku. Otec sa nakoniec podvolil, keď som prijala. Bola som mladá, ale poznala som svoje povinnosti. Pre dobro klanu by som urobila čokoľvek. A tak sa konala svadba.“ Leonie sa zachvela, keď ju zasiahol mrazivý strach z toho, čo malo nasledovať. „Ten starec nebol ani bezmocný a ani láskavý, ako som si mala myslieť. Bol to sám diabol a vyžíval sa v tom, keď niekomu spôsoboval bolesť. Najradšej vlastnými päsťami... Svadobná noc bola peklom, verejným predstavením, ktorému sa prizerali jeho bojovníci. To poníženie bolo horšie ako rany jeho biča...“

Vane sa vzopäl, akoby chcel vyskočiť na rovné nohy. „On sa opovážil...“ zavrčal ako nejaké z viera.

„Keď som sa o niekoľko dní prebrala z blúznenia a horúčky, otec mi povedal len to, že sa zo mňa stala vdova. Nikdy som nezistila, čo sa stalo a ani prečo. Až do smrti o tom mlčal. Klan starého Campbella sa rozpŕchol po Vysočine a nikdy sa už nepokúsili na nás útočiť. Bodaj by aj nie, keď si začali nárokovať zem, ktorú si vyženil ich vodca, otec im zavrel ústa truhlicou zlata.“

Už sa ani nesnažila zadusiť hlasné vzlyky v záhyboch tartanu vlastného muža. Vždy bola slabá, závislá od pomoci ostatných. Ten večer ju dlhé roky prenasledoval. Cítila sa ako štvaná zver, ako napoly mŕtva laň, ktorá už len čaká na to, keby ju zasiahne šíp priamo do srdca. Každý deň mala pred očami previnilý pohľad vlastného otca, ktorý ľutoval všetko, čo sa stalo. Nikdy nepochopil, že to bola len a len jej vina. Matka mala pravdu. Provokovala toho starca, doslova ho ponúkala, aby urobil to, čo urobil. Jej rodina takmer prišla o česť a celý majetok. Bola odsúdená na osamelý život za múrmi kláštoru. Lenže miesto toho sa vydala za Vanea, muža, ktorý bol jej spásou i prekliatím. More miloval väčšmi než domov. Toto bol jej očistec – život prežitý v túžbe po láske.

„Už je to preč, Leonie. Je to len minulosť. Nedovoľ jej, aby ti zobrala to, čo máme. Neviň sa z toho, čo sa stalo.“

Leonie sa otriasla pod novým prívalom vzlykov. „J-j-je... je... t-to mo-moja vi... vi-vina.“

Cítila, ako ju Vane opatrne položil na chrbát. Rohom tartanu jej utieral slzami zmáčané líca, do ucha jej šepkal niečo, čoho význam ani poriadne nepoznala. Chcela sa len stúliť v jeho náručí a zotrvať tam až do chvíle, keď sa bude musieť prebudiť.

Akoby zdieľal jej túžby, položil sa k nej a pritúlil sa k jej chrbtu. Ani jednému neprekážalo, že bol ešte stále oblečený. Z jeho predlaktia si Leonie urobila podhlavník, druhá paža sa okolo nej obmotala ako silné lano, ktoré ju nehodlalo nikdy pustiť. Kolísal ju ako malé dieťa, snažil sa ju upokojiť. Jeho veľká hrejivá dlaň spočívala na jej vystúpenom brušku a jemne ho hladila. Leonie sa viac ako ochotne kúpala v jeho nehe. Výčitkami sa zahrnie neskôr. Teraz len vládala privrieť oči a prikryť jeho dlaň svojou. Keď pocítila nával únavy, preľakla sa, že to končí. Ak zaspí v tomto krásnom sne, prebudí sa v krutej skutočnosti, jej náruč bude prázdna a srdce opäť bude vyčkávať na návrat milovaného.

„Nechcem sa z tohto sna nikdy prebudiť,“ pošepla si sama pre seba. Cítila, ako sa Vane za ňou pohol. O chvíľku neskôr sa už skláňal nad ňou a úpenlivo jej pozeral do očí.

Perami jej pohladil líce a kútik úst. „Ale ty nespíš, Leonie,“ zamumlal. „Ani jeden z nás.“

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Snívala Leonie, alebo to všetko bola pravda? Rozhodnutie nechám na vás. Podelíte sa so mnou o svoje dohady?

Stále však ostáva jeden problém - ani táto kapitola nám nezodpovedala niektoré otázky. Budú nakoniec Vane a Leonie žiť spolu a prekonajú ťažkú minulosť, alebo sa ňou nechajú pohltiť? To je, milé čitateľky, ešte stále vo hviezdach. Všetko záleží na tom, či ľudia vedia odpustiť nielen druhým, ale hlavne sebe.

S pozdravom Lili :)

P. S.: Naozaj si cenním, že ste sa nakoniec rozhodli zapojiť do mojej malej ankety. Lenže nám tak trochu vznikol problém - stále to je nerozhodne. V popredí sú dva príbehy, ktoré nebudem menovať. Preto vás poslednýkrát prosím - skúste mi pomôcť rozhodnúť sa, ktorý príbeh začať písať. Prosím. :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca mieru - Kapitola 23.: