OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 20.



Ochranca srdca - Kapitola 20.Hľadanie pravdy

Kapitola 20.

Keithovi trvalo sotva dva údery srdca, kým jej tiché slová dorazili do jeho strápenej mysle. Vystrel sa akoby bol vojakom a nepokojným pohľadom tepal medzi svojou ženou a jej tetou, ktorá vyzerala byť nahnevaná i zronená zároveň. Odmietal uveriť slovám, ktoré mu povedala, no jednako...

„Chcete povedať, že sa niekto pokúsil moju ženu zniesť zo sveta?“ spýtal sa až nebezpečne pokojným hlasom.

Cornelia pomaly kývla hlavou. „Nie sme si istí, ale vyzerá to tak.“

Hnev, ktorý len silou vôle držal za hradbou sebaovládania, vytryskol na povrch rýchlo ani blesk a s rovnakou prudkosťou. Zúrivosť lomcovala jeho telom, až sa mu chveli ruky. Pohľadom prešiel po komnate, až sa zastavil na lôžku. Elyon tam ležala taká nehybná, takmer ako mŕtva. Bola nevinná, nikdy nikomu nič neurobila a predsa ju tí prekliati Angličania takmer pripravili nielen o život, ale aj o zdravý rozum. Ničím si to nezaslúžila, neubližovala nikomu. Bola taká mierumilovná, až ho to samého občas desilo. A práve ju, takú láskavú, sa niekto pokúsil poslať na onen svet? Hnev, ktorý sa mu vlial do tela ako žeravá láva, mu dodával silu. Únava opadla kamsi do úzadia. Vedel, že teraz sa už nezastaví.

„Postarajte sa mi o ženu,“ sykol smerom ku Cornelii, keď rýchlo ako vystrelený šíp prebiehal okolo nej.

Vonku našiel postávať svojich bojovníkov. Nad všetkých sa zniesol rozzúrený rev patriaci Colinovi. Nepozastavil sa nad tým ani na okamih. Elyon predsa bola jeho sesternicou. Bola mu rodina a za ten krátky čas, ktorý spolu strávili, mu prirástla k srdcu. Rovnako ako jemu. Pristúpil až k nemu. Musel vyzerať ešte horšie ako Colin, pretože mu všetci ustupovali z cesty. Ruku položil mladíkovi na plece a zadíval sa mu do očí. Oheň, ktorý mu tam plápolal, hrozil, že ho svojou silou spáli.

„Nájdeme toho bastarda,“ vyhŕkol pomstychtivo.

Colin napokon neochotne kývol. „Poďme za Gailom.“

Bez slova sa tam vydali. Keithovi v hlave vírili myšlienky a jedna striedala druhú tak rýchlo, že mu z toho prudko tepalo v spánkoch. Ak niekto bude vedieť niečo o prerezanom remeni, bude to práve Gail. Bol to najlepší chlap akého poznal a nejestvovala možnosť, že poškodené sedlo zabudol opraviť alebo sa ho rovno nezbavil. Na to bol po smrti svojej ženy, ktorá zahynula pádom z koňa, keď sa jej pretrhol starý remeň, až príliš dôsledný. Takmer tridsať liet dozeral na kone a vždy to robil dobre. Lenže bola tu možnosť, že sedlo si zobrala sama Elyon. Keď ich zbadal, ako sa rútia z kopca priamo k nemu, pozdvihol obočie a trpezlivo čakal, kým podídu až k nemu.

„Tvojho koňa som už zavrel do ohrady, zeman. Aj kobylu lady Elyon,“ povedal, sotva boli dva kroky od neho.

Keith pokynul rukou Colinovi, aby mlčal. Oboma zmietal hnev, no Colin ho nedokázal kontrolovať. „O jej kobyle s tebou chceme hovoriť.“

Gail sa zasmial. „Je to poriadne čertisko. Už len čakám na to, keby prekopne ohrádku a utečie do noci.“

„Ty si ju osedlal predtým, ako Elyon odcválala.“

Starcovi sa zablyslo v očiach. „Nebodaj sa slečinka sťažovala? Neboj sa, dal som jej jedno z tvojich starých sediel. Ešte bolo dobré, hoci ty už máš nové. Nechcel som jej dávať tie úplne pevné a tvrdé, nemusela by to zvládnuť. Predsa len je to žena,“ dodal s pokrčením pliec.

Keith s Colinom sa na seba ľútostivo pozreli. Tu nezistia nič. Gail bol vždy rovnako dôsledný. Takže jej remeň musel prerezať niekto v lese. Šanca, že sa niečo dozvedia bez toho, aby sa to dozvedela Elyon, bola mizivá. Odrazu ho hnev opustil rovnako rýchlo ako ho zachvátil, až ostala iba únava. Stále ho zožierala zloba, ale teraz vedel, že mu to nepomôže. Modlil sa k najvyššiemu, aby sa Elyon prebudila čím skôr. Odmietal čo i len pomyslieť na to, že by sa tak stať nemuselo.

„Vďaka, Gail,“ povedal smerom k starcovi. Otočil sa na päte a vzápätí už kráčal hore kopcom, v tvári ešte viac zachmúrený ako pred chvíľou. Bol už takmer hore, keď sa proti nemu zjavila mužská postava. Sotva na ňu uprel zrak, spoznal v nej Merilla. Bol celý zadychčaný.

„Elyon sa prebrala?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Doslova dychtil po dobrej správe. Keď Merill odmietavo pokrútil hlavou, zachmúril sa a srdce mu zovrela tvrdá a hladná ruka strachu. Čo ak...

„Nie, Elyon sa neprebrala. Je pri nej Cornelia. Brody sa rozhodol ostať medzi živými. Pred chvíľou nám to prišla oznámiť jeho žena.“

Keith sa nútil do činnosti. Ak to bolo na ňom, už by sedel v hornej komnate pri lôžku svojej ženy. Cítil, že ho potrebuje. Sám sebe sa snažil nahovoriť, že on ju nie, ale opak bol pravdou. Ak by ho na svete nechala samého, nevedel, ako by žil ďalej. Proti jeho vôli si ho k sebe pripútala tým najsilnejším a najhrubším lanom. Nepotrebovala k tomu ani žiadne zbrane či nátlak, stačila jej čistá duša a láskavé srdce. Prebudila v ňom city, ktoré sú vlastné skôr ženám a ani si to neuvedomila. Urobila z neho zraniteľného slabocha, ale nedokázal sa pre to na ňu hnevať. Ona bola predsa jeho. Jediná na celučičkom svete.

„Idem za ním,“ odvetil po chvíli ticha.

Bez ďalšieho pohľadu na ustaranú tvár svojho priateľa zamieril smerom k malému domcu oproti tomu jeho. Netušil ako sa tváril, ale asi to nebol práve veselý výraz, keď si ho všetci tak obozretne premeriavali. Netrápilo ho to. To, čo skutočne sužovalo jeho dušu, nedokázal napraviť. Nebol Boh, nemal moc nad odvekými prúdmi času. Nemohol sa vrátiť späť do minulosti a zabrániť nešťastiu. Mohol len zmierňovať jeho následky. A ani to sa mu nedarilo.

Sklonil hlavu a vošiel dovnútra tichého príbytku. Chvíľu premýšľal, kde asi nájde Brodyho, ale keď kúsok pred sebou začul zúrivý krik, dozvedel sa to. Očividne sa mu nechcelo vylihovať na lôžku a jeho žena sa zastrašovania nedesila. Bez klopania otvoril dvere a naskytol sa mu naozaj prazvláštny obraz. Napriek tomu, že sa cítil prázdny ako vyschnutá studňa, nemohol sa nezasmiať. Jeho zástupca ležal na úzkom lôžku s rukami uviazanými za hlavou a bol nútený nechávať sa kŕmiť vlastnou ženou. Vedel si predstaviť, aká potupa to musela byť pre takého hrdého bojovníka akým bol. No napriek tomu sa mu vysmieval.

„Dobrý deň, zeman,“ pozdravila ho Brodyho drobná, tmavovlasá žena. Hoci bola ťarchavá a očividne už čoskoro očakávala príchod prvého potomka, starala sa o muža sama. Bez cudzej pomoci.

„Dobrý deň, Ellen. Nechaj nás.“

Žena kývla hlavou a bez jediného pohľadu na svojho muža tackavo odišla zo siene. Pri pohľade na zúrivého bojovníka si bol viac ako istý, že čoskoro bude v poriadku.

„Ako vidím, tešíš sa dobrému zdraviu.“

Brody si odfrkol. „Tešil som sa mu, kým sa tu nezjavila tá malá bosorka. Veď sa pozri, čo mi urobila! A to len preto, lebo som nechcel tie príšerné splašky, či čo jej to dala Cornelia. Akoby som sa nevedel vyliečiť aj sám!“

„Mal by si Corneliu počúvať, vie, čo robí,“ poučil ho Keith.

„Radšej ma odviaž, nech si opäť pripadám ako muž,“ zabrblal Brody naježene. Keith sa musel veľmi ovládať, aby sa pri prerezávaní lana neuškŕňal.

„Teraz mi povedz, čo sa stalo včera.“

Brody sa pohodlnejšie posadil na lôžku a snažil sa tváriť najdôstojnejšie ako v danú chvíľu vedel. „To tí psi starého McLeoda. Sú to zbabelci, žiadni muži! Vystrelili na mňa zo zálohy. Keby som sa práve neotočil, bol by som teraz už v zemi. Šíp som si vytiahol z rany, ale ostal mi tam hrot. Nepodarilo sa mi ho dostať von.“

Keith sa pri jeho slovách zamračil. Tušil, kto to mal na svedomí, ale nemohol konať, kým nepoznal pravdu. „Vedel by si ich spoznať?“

Brody pokrútil hlavou. „Videl som len tiene, žiadnu tvár. Ale som si istý, že to má na svedomí. Ešte stále sú v našich lesoch.“

„Daj sa do poriadku,“ poradil mu Keith, keď sa otočil na odchod.

Sprevádzaný jeho nazlosteným šomraním sa vybral domov. V mysli mu neustále zneli jeho slová, že McLeodovi muži sú stále v lesoch. Hnev sa snažil držať na uzde, keď mu mimovoľne napadlo, že majú na svedomí aj jeho ženu. Lenže... keď vystrelili na Brodyho, nestarali sa o to, či ich niekto uvidí alebo spozná. Bolo to jasné varovanie. Nechajte nás tak, alebo zomrite. Prečo by potom útočili takto zákerne, aby to vyzeralo ako obyčajná náhoda? Nech sa snažil ako chcel, zmysel v tom nenachádzal. Museli byť blízko, keď sa im podarilo narezať ten remeň. Ale neskôr sa už nepresvedčili, či sa im ich zámer vydaril. Hľadal v tom akýsi utajený náznak, ale nič nenachádzal. Unavene si pošúchal tvár a prial si byť v komnate s Elyon. Potreboval jej blízkosť, aby z toho celkom nezošalel. Držal sa len kvôli tomu, aby jeho ľudia nevideli, aký je bez jedinej ženy stratený a nemohúci.

Vybehol po schodoch nahor a vošiel do komnaty. Cornelia práve odievala Elyon do tartanu. Videl jej len nohy a aj tie sa vzápätí stratili pod druhým kusom vlneného plátna, ktorým ju prikryla až po bradu. Keď sa naňho otočila, zbadal v jej očiach bezbrehý hnev, ktorý ho na krátky okamih skutočne zarazil.

„To urobil ten Angličan,“ povedala a ukazovala smerom k svojej neteri. Keith sa zamračil od úporného premýšľania. V mysli si rýchlo premietol, čo tým mohla myslieť. Teraz predsa Elyon obliekala a... Videla jej jazvy!

Vyrovnane kývol. „Nemusela ani prisviedčať, vedeli sme to.“

„Dúfam, že teraz je už mŕtvy,“ zasyčala Cornelia nenávistne. Ešte nikdy v živote ju nepočul takto rozprávať.

„Ešte nie je mŕtvy,“ priznal, no necítil sa vinný. Pomstu si odkladal na neskôr, ale zamýšľal si ju poriadne vychutnať.

„Ešte nie je?! Čo si to za muža, že si nepomstil vlastnú ženu?“ rozkričala sa naňho. Okamžite v ňom vzplanul hnev.

„Nepomstil? Ako som to mal urobiť? Keď sme ju našli, krvácala a mala smrť na jazyku! Všetci sme riskovali, keď sme ju zachraňovali a cválali s ňou s vetrom o preteky! Mohla zomrieť ona, alebo ktokoľvek z nás. A vy sa opovažujete povedať, že nie som dobrým mužom pre Elyon?“ vrieskal na ňu. Bolo mu jedno, či ho niekto začuje alebo nie.

Po jeho výstupe nastalo v komnate ťaživé ticho. Obaja rýchlo dýchali, akoby dlho bežali bez oddychu. Keith sledoval ako sa mení Corneliin výraz tváre. Z pobúreného, cez nenávistný až po úplne vyčerpaný. Napokon tvár sklonila k zemi.

„Z toho ma obviňuje, však? Myslí si, že som na ňu zanevrela a nechala ju napospas tomu... tomu... tomu... Angličanovi,“ pošepla zlomene.

Keithovi zamrelo srdce, keď počul tie tichučké slová. Netušil, čo jej na to má povedať, pretože to bola celá a ničím nezamlčaná pravda. Elyon ale trpela aj vďaka nemu, hoci si to ani nedokázal priznať a denne si kvôli tomu robil výčitky. Keby nebol taký hrdý a nesnažil sa podobať obrazu vlastného otca, mohla by tu ostať. Lenže on bol vtedy ešte mladý a nevedel by, čo si počať s malým dievčaťom. Bola to skutočnosť, no jemu to pripadlo ako obyčajná výhovorka. Akoby zúfalo hľadal čosi, čím by zakryl vlastné pochybenie. Nevedel, ako Elyon povedať pravdu a dokonca nemal ani silu povedať Cornelii, že jej neter si to skutočne myslí. Skôr, ako stihol prinútiť svoje ústa čosi povedať, ozval sa slabý, bolestný šepot plný strachu.

„Keith?“

***

Bastien si utrel meč do stehna a poobzeral sa po tej spúšti okolo. Kdesi uprostred lesa sa zomlela bitka akoby išlo o kráľovstvo a nie len o obyčajný omyl akýchsi horalov, ktorých mŕtve telá teraz naňho pozerali s hnevom vo vyhasnutých očiach.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho brat, keď už pomerne dlho stál na jednom mieste a pozeral na toho istého mŕtveho muža.

„Mal by som byť?“

Raine si povzdychol nad tou odpoveďou. Mal to očakávať. Preňho bolo zabíjanie súčasťou života, hoci o tom Bastien nič netušil. Žil možno v kláštore, ale nebolo to duchovné miesto, ako by si niekto mohol myslieť. Krutá, tajná sekta dávno mŕtvych vodcov z rodu nájomných vrahov. Ešte ako malý chlapec sa musel naučiť zabíjať. Ak chcel dostať večeru a aspoň pár hodín spánku, musel robiť to, čo mu mnísi prikázali. Špinavosti, ktorých sa denne dopúšťal, by vystačili aj na desať životov. A on ich niesol ako nákovu viny vlastného svedomia. Nepoznal mená ľudí, ktorí zahynuli pod jeho rukou, no ani o to to nemal ľahšie. Namiesto mien ho mátali mŕtve tváre. Zubatá preňho bola už stará známa, súčasť života. Zvykol si na ňu, musel. No pre jeho brata to také jednoduché nebolo. Bol vojak a každý život premárnený jeho rukami mu pripomenul, ako zomierali vojaci pod jeho velením. Lebo žil v presvedčení, že zomreli len kvôli jeho rozhodnutiu. Pritom o tej zrade nevedel.

„Pozri, nedali nám na výber. Ani nevedeli kto sme a vrhli sa na nás. McCaden má očividne veľa nepriateľov a my sme mali byť jeho posila. Len sme sa bránili.“

Bastien si horko odfrkol. „Nemyslím si, že Boh by sa na to pozeral rovnako, Raine. Pätnásť životov, pätnásť! Títo muži sa nikdy nevrátia k rodinám.“

„Tak pozri, oni mali na výber. Mohli ostať doma pri ženách a deťoch. Z vlastnej vôle sa stali záškodníkmi.“

Jeden druhému dlho pozerali do očí. Raine, pre ktorého to bol takmer nadľudský výkon, si úľavne vydýchol, keď Bastien predsa len odvrátil pohľad a meč vrátil na jeho pôvodné miesto na opasku. Vedel, že ho to bude trápiť ešte dlho po tomto večeri, ale nemohol s tým nič urobiť. Bol rád aspoň za to, že sa brat posadil späť do sedla.

„Poďme si po sestru a odíďme z tohto pekla!“

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.


A máme za sebou už druhé guľatiny. Kto by si pomyslel, že sa k nim raz dostanem. Ja rozhodne nie. Dúfam ale, že sa vám vývoj v príbehu zatiaľ pozdáva. Ja osobne som s ním v podstate spokojná. Ostatné je na vás.

Túto kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: dvojčátku blotikovi, semiske, ratolesti voldy, Hejly a ratolesti Ner. Ďakujem za každé povzbudivé slovo či smajlíka. Ani neviete, ako ľahko mi dokážete na tvári vyčarovať úsmev. Len vďaka vám dokážem písať kapitoly pomerne rýchlo a vždy s takou radosťou. Lebo viem, že ich má kto čítať.

Pac a pus, vaša Lili :-*



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 20.:

5. semiska přispěvatel
29.05.2012 [18:38]

semiskaNádhera, jsi fakt šikulka. Keith je s nervama v háji, bojí se o Elyon. Její šepot mu jistě zvrátil jeho černé myšlenky. Emoticon Já z těch jejích dvou bratrů mám takový smýšený pocit a cítím, že ještě dějem pořádně zamíchají. Jsem na to opravdu zvědavá. Těším se na příště. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Hejly přispěvatel
28.05.2012 [20:41]

Hejly Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. blotik přispěvatel
26.05.2012 [22:49]

blotikA voldy, já jsem už první v řadě, takže smůla. Emoticon Emoticon

2. blotik přispěvatel
26.05.2012 [22:48]

blotikTakže, pro začátek... víš, že se mi tahla písnička líbí? Nevím přesně kde, ale někde jsem ji už použila. Každopádně je úžasná.
No, a teď ke kapitolce. Je to skvělé. Nevím proč, ale ten podkoní, či jak to u vás nazýváte, se mi nezdál. Možná to nebyl tvůj plán, ale jeho odpovědi byly... Já nevím, jak to nazvat, nelíbily se mi.
No, a stejně si myslím své, kdo to udělal, ale to ti neřeknu, ani kdybys mě mučila. Emoticon Emoticon
A ten konec... asi si budu muset bráchy přečíst znovu, protože jsme jaksi nepochopila, kdo byl voják a kdo v tom klášteře, či co. Ale to nevadí, říkám, že jsem mimo.
Ale nejsem tak mimo, abych zjistila, že se mi nelíbí, že jdou pro Elyon. Zdá se mi, že nějaké to bohatství, nebo proč po ní všichni jdou, chcou i ti dva. I když se nazývají jejími bratry. Prostě se mi jejich dvojka nelíbí. Jsou divní a to, že o nich nevěděla, se mi nelíbí ještě víc. Jasně, žili odděleně... ale stejně. Můj pocit nezměníš. Emoticon Emoticon
Takže už jenom netrpělivě čekám na další dílek a honem, honem... Piš, piš. Emoticon

1. voldy
26.05.2012 [18:22]

neviem ako to robis... ale vzdy uputas moju pozornost svojim majstrovstvom... velmi dakujem za venovanie =D ale musis vydat knihu... proste musis lebo mne cely cas ani srdce nebije ked nieco tvoje citam... uz je to na nervy z toho Emoticon budem prva co bude na tu knihu stat v rade.. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!