OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 22.

11.06.2012 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1814×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekcí.

Kapitola 22.

Vane so zachmúrenou tvárou pozeral z jedného na druhého. Ani nevedel, čo ho zarážalo a desilo viac. Či skutočnosť, že jeho dávny priateľ prežil útok jeho úhlavného nepriateľa a teraz stál živý a zdravý pred ním, alebo jeho brat, dvojča. Ako dieťa ho poznal, no nikdy si nemyslel, že má súrodencov. Očividne toho o ňom ešte veľa nevedel. Najviac ho však dostalo tvrdenie, že im niečo zobral, teda, skôr niekoho. Nikdy v živote nikoho neuniesol, ak zo svojich spomienok vystrčil lady Eloise, ktorú síce na svoju loď dostal násilím, aby jej tak zachránil život, ale ostávala tam viac ako dobrovoľne. Dokonca sa jej ani nemohol nakoniec zbaviť. Vitálna staršia dáma sa považovala za jeho druhú matku a žila v presvedčení, že bez jej pomoci a prítomnosti prepadne silám pekelným. Mal ju nesmierne rád, ale jej kresťanská naivita nepoznala hraníc. On bol predsa zatratený už dávno. Teraz žila kdesi v Paríži a trúchlila nad jeho smrťou. Bol síce podliak a zlosyn, ale nie až taký, aby niekoho unášal od rodiny. No miesto toho, aby sa rozzúril nad tým nepravdivým obvinením, rozosmial sa.

„Očividne ťa zmysel pre humor neopustil, Raine. Veď ty nemáš sestru.“

Obaja sa naňho ešte viac zamračili. „Ale mám, hoci o nás asi ani nevie. Povedali nám, že si ju odviedol, McCaden,“ obvinil ho Raine.

„Posledným pár rokov som sa odtiaľto nepohol. Odkiaľ som mal tú vašu údajnú sestru uniesť?“

„Predsa z panstva, kde žila. Správca nám povedal, že si ju odviedol na Vysočinu aj s jej tetou,“ odpovedal Raine a každým slovom znel zlovestnejšie.

Pri tých slovách sa Vane zaraz prestal usmievať. „Vyslovil moje meno?“

„Povedal zeman McCaden, koho iného asi tak mohol myslieť? Len ma zaráža, že si opustil svoju loď.“

Vaneovi proti jeho vôli v mysli zablysla spomienka na to, ako ušiel z Francúzska. Nebol pirátom, hoci si to mali myslieť ostatní. Bol na tajnej misii pre kráľa. Prostredníctvom jeho úskokov a predstierania dostávala koruna tajné plány nepriateľov ako na striebornom podnose. Bol obľúbený, čo sa nepáčilo hlavne jednému mužovi. Keď za ním Raine prišiel, práve ho napadol. Svojho nepriateľa zabil, keď videl ako hodil dýku po jeho jedinom priateľovi ešte z detských liet. Za to ho kráľ odsúdil. Vraj nemal právo zabiť jeho obľúbeného baróna a hlavne milenca - hoci o tejto jeho... slabosti vedeli len niektorí vyvolení. Alebo skôr prekliati. Podvodom ho odsúdil na otročenie v kráľovských baniach, no podarilo sa mu utiecť. Jedného mŕtveho zlodeja obliekol do svojich šiat a dal mu aj svoj prsteň. Bolo to to jediné, čo mu ostalo po matke, ale bol ochotný to obetovať pre to, aby prežil. Kým našiel svojho brata, takmer ho dostala smrť...

Rýchlo potriasol hlavou, aby sa spamätal. Prinútil sa sústrediť na druhú časť priateľovej odpovede. V mysli opäť začul jeho slová. Znova a znova si ich opakoval sám pre seba. Nevedel prísť na to, prečo by jeho meno spájali s útekom ich sestry. Už sa chystal poslať ich do horúcich pekiel, keď vtom...

„Elyon je vaša sestra?“ vyhŕkol tak ohromene, že sa ani nad tou bláznivosťou nevládal zasmiať.

Raine sa pohol jeho smerom s výhražným pohľadom, no jeho brat ho zastavil. „Takže predsa si ju odviedol. Vydaj nám ju!“

„Viete vôbec prečo je tu?“

„To je snáď teraz jedno. Len ju priveď. Vezmeme ju domov!“ prehlásil tvrdo ten druhý, ktorého Vane meno nepoznal.

Vane krútil hlavou. „Vôbec nič neviete. Ona je teraz doma tu. Nech vám ktokoľvek povedal, kde je teraz Elyon, pochopili ste to nesprávne. Odišla s McCadenom, lenže ja nie som zeman,“ prezradil im. Už ho unavovalo to ich doťahovanie.

„A kto potom si, ak nie zeman? Klamal si aj tomu starcovi?“

„Nemám potrebu klamať nejakých starcov,“ odfrkol si Vane pobúrene. „Vaša sestra je skutočne tu, ale ja som ju nepriviedol. Prišla pred pár dňami s mojím...“ No nedokončil. Zastavil sa uprostred vety, keď sa k nim z tmy priblížila tmavá postava. Vane ju ihneď spoznal.

„Hľadal som ťa, Vane,“ povedal mu Keith a zastal pri jeho boku. Pohľadom zvedavo prebodával dvoch prišelcov, no vyzeral, že ho ani netrápi, kto to je. Akoby za ten krátky deň zostarol aspoň o pár rokov.

Vanea premkla nie práve dobrá predtucha. „Niečo sa stalo?“

„Práveže nič, Vane,“ prehovoril skleslo Keith, „práveže nič.“

„Ešte sa stále neprebudila?“

Na krátky okamih sa Keithovi rozžiarila tvár. „Už áno, ale nič nevie.“ Ešte chvíľu pozeral bratovi do očí, akoby mu tým niečo hovoril, keď tu zrazu sa otočil k dvom neznámym. Pristihol ich pri tom, ako bez akýchkoľvek zábran načúvajú ich hovoru.

„Kto ste a čo robíte na mojej pôde?“

Raine sa pozeral najskôr na Vane a potom späť na Keitha. „Na tvojej pôde?“

„Iste, na mojej. Som zeman McCaden a toto je moje územie. Z akého dôvodu ste sem zavítali?“

Ešte skôr ako stihol čo i len jeden z bratov niečo povedať, ozval sa Vane: „Keith, chcem ti niekoho predstaviť. Toto tu je Raine, môj dávny priateľ, a jeho brat. Prišli sem hľadať svoju sestru Elyon.“

„Čo chcete s mojou ženou?“ zrúkol na nich pobúrene.

„Ty si ju uniesol z anglického panstva a privliekol na toto príšerné miesto. Žiadame, aby si nám ju vydal,“ vyzval ho Raine a jeho hlas znel hrozivo.

Keith si založil ruky na hrudi. „Nikoho som neuniesol, ani neodviedol proti jeho vôli. Elyon som odviedol z Anglicka na žiadosť jej tety.“

Netušil, prečo im to vlastne vysvetľuje. Bol v pokušení proste ich odtiaľto vyhodiť. Mal dosť starostí aj bez toho. Ak sú títo dvaja skutočne bratia jeho ženy, o čom pochyboval, musel by ich k nej pustiť. A to nemohol pripustiť. Potrebovala odpočívať. Ešte stále ho desila spomienka na to, ako si držala hlavu v dlaniach a stonala od bolesti.

Raine sa zarazil. „Tety?“

„Cornelia je jej teta a žije tu, na Vysočine,“ odvetil Keith. „Keď sme už pri nej, mohla by nám potvrdiť, či ste skutočne bratia mojej ženy,“ dodal so zvláštnym leskom v očiach. Všetkým bolo jasné, čo sa stane, ak povie, že Elyon nemá a nikdy nemala žiadnych súrodencov.

Vaneovi naznačil hlavou, aby išiel prvý a sám išiel až posledný. Chcel mať tých dvoch na očiach. Nepoznal ich a ani poriadne nevidel, čo sú zač. Je pravda, že ten starý Škót vtedy tvrdil, že Elyon má brata, ale až dvoch? To bolo samo o sebe podozrivé. Mal zlé tušenie, z ktorého mu doslova mykalo rukou k meču. Jediné šťastie bolo, že boli pomerne blízko ich domovu. Ani sa nenazdali a už Vane otváral dvere. Zaviedol ich do veľkej siene a oboch usadil tak, aby videli aj ich najmenší pohyb. Keith sa postavil pod schody.

„Cornelia!“ zakričal zvučným hlasom.

Chvíľu sa nič nedialo, no odrazu začul, ako sa rozrazili dvere. Doľahli k nemu gaelské nadávky, pri ktorých sa musel usmievať. Ani netušil, že Cornelia také niečo ovláda. Vždy bola predsa vľúdna a milá. Doslova zdupala až k nemu a prst mu zabodla doprostred hrude.

„Ty pochabý Škót, to musíš robiť taký hurhaj? Elyon teraz zaspala!“

Keith sa na ňu trochu zamračil. „Potrebujeme vašu pomoc.“ Bez ďalšieho vysvetľovania zamieril do veľkej siene. Počul, ako ho Cornelia pomaly nasleduje. Zastal až v ústí chodbičky pred vchodom.

„Čo sa zase deje, Keith? Ak zistím, že sa niekto len porezal, tak budem... Panebože!“ Keith po nej šibol pohľadom. Vyzerala akoby práve zbadala ducha. Ruky mala pritisnuté k hrudi, dýchala plytko a oči vypliešťala prekvapením. Keď sa mierne zaknísala, priskočil k nej a urýchlene ju posadil na lavicu k stolu, hneď vedľa dvoch prišelcov, ktorí sa tvárili akoby im niekto niečo ukradol.

Cornelia zavrela oči. „Och, Bože, nemyslela som sa, že sa tohto dňa dožijem.“

„Cornelia?“ vyhŕkol Keith. Akoby si pýtal vysvetlenie.

Otočila k nemu hlavu. „Ako by som videla svojho brata, nech mu Boh odpustí všetky hriechy. Neverila som, že sa mi niekedy podarí vidieť svojich synovcov.“

„Vy ste o nás vedeli?“ spýtal sa po dlhej chvíli ticha jeden z bratov.

Cornelia prikývla. „Mysleli sme si, že ste mŕtvi. Keď sme nakoniec zistili opak, už sme vás nevedeli nájsť.“

Keith sa musel posadiť. Neveril, že v jednej rodine môže byť toľko tajností. „Nemohli by ste nám to porozprávať od začiatku?“ vyzval ju tichý hlasom.

„Máte na to právo, všetci,“ vzdychla. „Pred mnohými rokmi sa môj brat zoznámil s dievčinou. Bola s váženej a bohatej rodiny. Lenže naše rody boli dlhé roky v spore, takže svoju náklonnosť museli tajiť. Len veľmi málo ľudí vedelo o tom, aké city k sebe prechovávajú. Ja som bola jeden z nich. Brat sa mi zdôveril jedného večera. Vaša matka, lady Ophelia, bola skutočná krásavica s láskavým srdcom. Keď zistila, že je ťarchavá, s plačom sa zdôverila môjmu bratovi a mne. Hoci boli ich rodiny proti, chceli sa vziať. Predvečer Vianoc si dohodli schôdzku, z ktorej mali spoločne ujsť do Gretna Green a tam sa tajne zosobášiť. Nikdy k tomu však nedošlo. Opheliina matka sa o tom dozvedela a dcéru zamkla. Škandál sa prevalil v oboch rodinách. Naša rodina žiadala manželský zväzok, jej rodina odškodnenie a sľub, že môj brať už nikdy viac nepríde za Opheliou. Ale na to ani jeden z nich nepristúpil, na to sa až priveľmi ľúbili. Napokon obe strany súhlasili so svadbou, ale až po tom, ako sa narodí dieťa. Báli sa, že by niekto mohol spoznať, že je Ophelia v očakávaní.“ Cornelia sa rozochvene nadýchla a rukou si otrela slzy.

„Ale naši rodičia sa nikdy nezosobášili,“ hádal Raine.

Cornelia pokrútila hlavou. „Nedošlo k tomu. Ophelia začala rodiť, keď bol môj brat v Londýne. Ona bola na vidieku. Kým prišiel, bolo po všetkom. Povedali mu, že Ophelia zomrela pri pôrode a dieťa krátko po nej. Vraj bolo priveľmi slabé na to, aby dokázalo prežiť. Brata to takmer zničilo. Až po niekoľkých rokoch bol schopný oženiť sa. Hoci tú ženu mal rád, už to nebola Ophelia. Znovu začal žiť až keď sa narodila Elyon.“

„Ak ste si mysleli, že sme zomreli pri pôrode, ako potom viete kto sme?“

„Keď mala Elyon sotva pol roka, zomrela nám stará matka. Vo svojej poslednej vôli nám neodkázala len majetok, ale aj list adresovaný môjmu bratovi. V ňom písala o zrade, ktorej sa dopustila v dobrej viere. Podľa tých pár riadkov sme sa dozvedeli, že môj brat má dvoch synov, ktorých krátko po narodení dali do rúk žene zo sirotinca. Hľadali sme všade, kde sme vedeli, ale podarilo sa nám zistiť len to, že jeden z vás je vo francúzskom kláštore a druhý v rodine nejakého obchodníka.“

Na chvíľu nastalo v sieni ťaživé ticho. Cornelia vyzerala, že teraz putuje v ďalekej minulosti a je so svojim bratom. Dvojčatá pozerali jeden na druhého a obaja vyzerali akoby niekoho chceli teraz zabiť. Keith mal pocit, že z toľkých záhad snáď ani nezaspí. Bože, prisahal, že Elyon ochráni aj vlastným životom pred bolesťou a utrpením. Ako to mal ale urobiť, keď jej vlastná rodina tajila tak veľa? S náhleho popudu sa zodvihol, rozhodnutý uľahnúť k nej na lôžko. Potreboval ju cítiť. Objímať jej telo, bozkať jemné pery. Bol takmer pri dverách, keď ho zastavil hlas jeho brata.

„Ideš za Elyon?“

Hoci mu bol otočený chrbtom, prikývol. „Budem s ňou, keby niečo potrebovala.“ Bola to len rafinovaná lož, ale lepšie ako priznať, že on potrebuje ju. Vykročil, aby bol už pri nej, keď ho opäť niekto zastavil.

„Čo sa stalo s našou sestrou?“

Kapitola 21. ¦¦ Kapitola 23.

Dúfam, že kapitola nebola až taká hrozná, ako sa zdá byť mne. Ak áno, ospravedlňujem sa za to. Mám teraz nejaké problémy súkromného charakteru, takže sa mi píše len veľmi ťažko. Preto budem vďačná za vašu kritiku.

Vaša Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 22.: