OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ochranca srdca - Kapitola 9.

12.04.2012 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1749×

(Táto pesnička nemá veľa spoločného s témou kapitoly, ale ten názov sa rozhodne hodí. Myslím, že minimálne Elyon má možno rovnaký názor - lebo jej nič iné neostalo. :D)

Kapitola 9.

Ani jediný okamih strávený v spoločnosti toho prekliateho svojhlavého Škóta nebol pokojný. Elyon pri ňom nestrácala len zábrany, ale aj zdravý rozum. Privádzal ju k zúrivosti už len tým, že otvoril ústa a začal jej čokoľvek prikazovať. Nemohla uveriť, že v noci mu dovolila dotýkať sa jej. Bože, ako mohla byť taká pochabá! Hoci... poznala odpoveď. Možno. Kým bol ticho, nemala k nemu predsa žiadne výhrady.

Radosť, ktorá ju zachvátila hneď ráno, ju aj rýchlo opustila. A to takmer na obed, keď odmietol zastať, aby sa mohli najesť. Keby ho nepočula predtým rozdávať príkazy na všetky strany, prisahala by, že ten muž nepozná iné slovíčko okrem nie. Chcela, aby zastavil. Čo i len na malý okamih, aby vykonala svoju potrebu. S červenajúcou sa tvárou sa napokon odhodlala popýtať sa. A on jej povedal nie s takou razanciou, že sa nezmohla na žiadny protest okrem tichučkého prečo. Bola si istá, že jej takmer nemú otázku začul, ale nepovedal viac nič.

Boh jej je svedkom, že pri tom Škótovi bude čochvíľa vráskavá starena, čo sa tak mračí. Dokonca aj teta Kenna si ju začala prezerať, až mala chuť dotknúť sa tváre. Napokon odolala. S rukami založenými na hrudi sedela na chrbte koňa s najväčšou dôstojnosťou akej bola schopná. A zaťato mlčala.

Ale len dovtedy, kým jej v bruchu nezačali vyhrávať cigáni. A čo minúta to boli hlasnejší. Elyon si bola takmer istá, že ten zvuk by dokázal budiť mŕtvych. Aj vo Francúzsku by ho mohli začuť, len sám veľkomožný Škót bol hluchý ku všetkému, čoho bola pôvodcom. Po dlhej vnútornej hádke sa nakoniec podvolila a porosila, aby mohli zastať a najesť sa. Ako dôvod nepoužila len svoj hlad, ale aj ostatných. Veď aj oni sú ľudia a musia jesť.

„Nie.“ Hoci to vyslovil tretíkrát, mal taký istý nahnevaný hlas.

Elyon ho mala chuť kopnúť niekam. Lenže do časti tela, kde by na tom záležalo a najviac ho bolelo, by ho netrafila. A to len preto, že ešte stále sedeli na koni a cválali cez les. Akoby ho vôbec nebola požiadala o krátky odpočinok.

„Ale aj ostatní sú hladní. Iste aj ty.“   

Cítila ako nad ňou krúti hlavou. „Vy Angličania nič nevydržíte.“

„To má byť odpoveď, Škót?!“ zrúkla naňho. Už jej bolo úplne jedno, či niekto ich hádku začuje alebo nie.

„Vysvetli si to ako chceš.“

Elyon sa musela sprudka nadýchnuť, aby sa ovládla. Dokonca dva razy. „Zastavíš, aby sme sa mohli najesť?“ skúsila naposledy.

„Nie.“

Elyon odvrátila tvár. Nepomohlo jej to, ale potrebovala na niečo upriamiť pozornosť, aby sa upokojila. Na hocičo iné, len nie na Škóta, ktorý sa jej dotýkal veľkou časťou tela. Bolo ťažké nevšímať si ho. Vlastne to bolo nemožné, no Elyon stále tvrdohlavo predstierala, že pozerá na krásy okolitého lesa.

Dokázala predstierať svoj záujem o vysoké smreky a jedle len kým nezbadala tetinu súcitnú tvár. S výdychom sklonila hlavu, až sa bradou dotkla plátna jednoduchých šiat. Cítila, ako sa jej do líc hrnie červeň a neustále zúfalé zvuky, ktorými jej žalúdok jasne dával najavo svoje požiadavky, jej tiež na pokoji nepridávali. Napriek tomu sa rozhodla mlčať. Ukáže tomu namyslenému Škótovi, že niečo vydrží.

Od svojho sľubu upustila už o pár hodín neskôr. Slnko, hoci bolo vysoko nad stromami, prudko pražilo. Bolo poludnie a Elyon by za dúšok vody dokázala aj zabíjať. V hrdle už mala suchoty. Dýchalo sa jej namáhavo, ale musela si zachovať aspoň odrobinku vlastnej sebaúcty. A hnev pomaly nahradzoval pocit paniky. Spoločnosť, ktorá jej ešte v noci dokázala dodať istotu a stratenú rovnováhu ju teraz nútila byť len kôpkou nespokojnosti a zúfalstva.

„Prosím, zastavme. Aspoň na chvíľu,“ šepla Elyon. Tešilo ju len to, že dokázala zatlačiť do úzadia vlastnú zraniteľnosť.

Keith si povzdychol. „Márne som dúfal, že už budeš ticho.“

Elyon sa možno jeho slová mali dotknúť. Mala by sa cítiť urazená. Lenže ju namiesto toho doslova prepadla zákerná myšlienka. On chcel, aby bola ticho a ona zase, aby aspoň na chvíľu zastavili. Ich záujmy sa proste rozchádzali. A keď on jej neurobí po vôli, prečo by mala ona konať inak.

Miesto toho, aby sa ako poslušné dievčatko podvolila jeho vôli, začala si nahlas spievať. Nedal na sebe nič znať, ale ona vedela ako veľmi ho to prekvapilo. Nepoznala veľa piesní, ale aj tých pár jej stačilo. A vybrala si práve tú najhoršiu akú mohla - starú anglickú baladu o rytierskych cnostiach. A čo je pre Škóta horšie ako počúvať, ako niekto nahlas ospevuje Angličana? Hoci pri tom viac zavýja ako skutočne spieva.

Elyon stále spievala, už začínala tretiu pieseň o anglickej čestnosti a odvahe, keď sa stalo niečo, čo by si nebola predstavila ani vo sne. Bez toho, aby zastavil koňa, ju mierne naklonil na stranu. A kým stihla vyhŕknuť, čo to s ňou, preboha živého, zase robí, pritisol jej na pery tie svoje. Zmĺkla uprostred spevu a len vyplašene vstrebávala ten pocit.

Keď jeho mäkké pery začali pomaly tancovať po jej, počala sa napodobniť ten jednoduchý, ako svet starý, pohyb. Správa sa nevhodne, ale ju to pramálo trápilo. Teraz bol jej zdravý úsudok kdesi ďaleko a pevná vôľa utiekla niekam za lesnými vílami. Pre ňu jestvoval len Škót, ktorý ju aj napriek svojej tvrdosti a hnevu objímal ako najcennejší poklad. Láskal jej pery, pohládzal ich, lákal do sveta nepoznaného. A skôr, ako stihla nasledovať to tajomné volanie jeho i jej tela, skončil ich súznenie.

Elyon prudko roztvorila oči, nemo pozerajúc na jeho opäť neprístupnú tvár. Kým on len trochu zrýchlene dýchal, ona nemohla polapiť poriadny dúšok vzduchu. Opäť sa topila, no tentoraz nie v jeho očiach, ale v jeho blízkosti.

Vztiahla k nemu ruku. „Prečo si..." Rýchlo ju však zastavil tým, že jej na pery priložil prst.

„Nebudeme o tom hovoriť." Jeho hlas nezniesol žiadnu námietku.

„Tak si o tom pohovoríme, keď zastavíme, aby sme sa mohli najesť," prehlásila pokojne Elyon, hrdá na svoj plán.

No Keith stále nesúhlasne krútil hlavou. Vie ten Škót robiť aj niečo iné? „Nebudeme o tom hovoriť ani teraz, ani potom."

„Ak odmietneš, budem spievať." Na potvrdenie vážnosti svojich slov sa hotovala otvoriť ústa, by začala. No ešte skôr, ako z nich vyšiel čo i len jediný tón, sa k jej perám opäť pritisli tie jeho. Bol to krátky okamih, no posolstvo v ňom bolo nezameniteľné - mal ju umlčať. A to sa mu darilo dokonale.

„To ma neumlčí nadlho. Ver, že ja začnem spievať..."

„Ak s tým začneš, pobozkám ťa opäť. A budem to opakovať až dovtedy, kým neprestaneš s tou neprístojnosťou, alebo nezakročí tvoja teta, zhrozená tvojim nevhodným správaním."

Elyon sa prudko začervenala, keď si konečne uvedomila, že sú ešte stále v lese obklopení ďalšími ľuďmi. Bože, čo si o nej teraz asi myslí jej teta? Dúfala, že bude mať možnosť vysvetliť jej to. Nenápadne vykukla nabok, no tetu Kennu nikde nevidela. Až o chvíľku neskôr ju zbadala... v družnom hovore s Colinom. A nevyzerala, že by si všimla, čo jej ten Škót zase urobil. Šťastie stálo na jej strane.

„Dobre, tak zastav a ja prisahám, že už nebudem spievať," ponúkla mu.

Keith si odfrkol. „Nepokúšaj ma, Angličanka."

Elyon už opäť mala nutkanie zhodiť ho z koňa. Vždy ju zastavilo pomyslenie na to, že by sa jej to buď nemuselo podariť, alebo by so sebou stiahol na zem aj ju. A vtedy by sa od hanby už isto iste prepadla až na samé dno pekiel. Ale mohla by ho aspoň niečím udrieť po hlave...

Potriasla hlavou, aby zahnala také zahanbujúce predstavy. „Keď privolíš a zastaneš, nebudeš odo mňa počuť ani slovíčko až do večera. A prestanem spievať,“ lákala ho.

„Maj predsa kúsok sebaúcty a prestaň sa správať ako malé dieťa, Angličanka.“

Elyon sa už neovládla a naozaj ho udrela. V päsť zaťatou rukou ho trafila do stehna. Bola si istá, že ho to nemohlo bolieť. Síce zasyčal, ale to bolo od prekvapenie. Nemá takú silu, aby niekomu ublížila. Čo jej vždy neuveriteľne prekážalo.

„Keby si bol muž a nie bezcitná potvora, tak by si zastal!“

„Chceš ma urážať, Angličanka?“ vyprskol nahnevane.

Elyon prižmúrila oči, hoci ju nemohol vidieť. „Tak prejav aspoň trochu dobrej vôle a ja sa o to pokúšať nebudem!“

Odrazu zastavil koňa. „To ti nenapadlo, že tu proste zastať nemôžeme? Nie, jasné, že nie!“

„Prečo by sme tu nemohli na chvíľu ostať? To máš spor s tými stromami?“ vysmievala sa.

Keith zaťal zuby. „Nie, táto zem patrí MacGregorovi.“

Niečo v jeho tóne Elyon prinútilo prestať sa usmievať. „Máš spor s ním?“

„Ak nezmĺkneš, tak čoskoro budem mať. MacGregor nemá veľa mužov, ale tá hŕstka je teraz všade okolo nás. Sú zvedaví a ja im nechcem dávať zámienku, aby vyvolali boj. Tak buď ticho a vyčkaj, kým budeme z ich pôdy preč.“ V rozpore so svojim slovami však koňa nepopchol do ďalšieho cvalu. Ostával stáť.

Privrela oči a ruku mu položila na tú jeho. Pri tom dotyku ňou prešiel zvláštny záchvev, ale bola rozhodnutá nevšímať si ho. Teraz ho musí presvedčiť, aby zastal. Aspoň na okamih.

„Len na krátku chvíľu, kým sa najeme a napojíme.“

Keith zavrel oči a povzdychol si. „Tak dobre, Angličanka. Ale len na pár minút. Ak sa tu objavia MacGregorovi muži, budeš ticho a nevydáš ani hláska.“

Elyon, rozveselená jeho kývnutím, si dokázala nevšímať akýkoľvek jeho zákaz. Nechala sa ním zložiť na zem a trpezlivo vyčkala, kým jej sám podá jedlo. Dokonca mlčky pretrpela aj jeho tirádu, keď chcela vojsť kúsoček hlbšie do lesa, aby mohla vykonať svoju potrebu.

Napokon sa všetci piati usadili do kruhu na tartany. Z každej strany ich chránili vysoké stromy, no aj napriek tomu boli muži neuveriteľne ostražití. Akoby každú chvíľu mal z krovia vyskočiť nepriateľ. Takže len Elyon a Kenna mali radosť z toho, že vôbec zastali. Nevšímajúc si ich zachmúrené tváre, pustili sa do jedla. Ani sa však nenazdali a obed im zmizol. Škóti - tvrdiaci, že Angličania nič nevydržia - očividne tiež neboli z kovu a trápil ich rovnaký hlad. Elyon sa neovládla a potichu sa tomu zasmiala.

Už-už začali s Kennou vstávať, že sa pôjdu poprechádzať, keď ju odrazu Keith schmatol za ruku a posadil si ju priamo na vystreté nohy. Slová protestu jej zamreli na jazyku, keď za sebou začula hrubý smiech. Bezpochyby mužský. To sa však už celý telom tisla ku Keithovi.

„Čo za udalosť prinútila horala pohliadnuť na nás obyčajných na Nížine?“ spýtal sa nejaký muž posmešne.

„Vraciame sa domov, MacGregor.“

Elyon cítila, ako jej Keith varovne zviera ruku. Teraz prišla tá chvíľa, keď mala byť ticho. Nemala ani najmenšiu chuť neposlúchnuť ho. Najmä nie potom, čo sa v jej zornom poli zjavil vysoký a vychudnutý muž. Na pohľad nevyzeral až tak zle. Ale len dovtedy, kým sa jeho štrbavý úsmev nezmenil na chtivý. Z toho pohľadu ju úplne zamrazilo.

„Odkedy majú Angličania domov na Vysočine, čo? Alebo sú ti anglické pobehlice dosť dobré, aby ťa zahrali? Aj keď táto tu... a noci sú chladné,“ smial sa tónom plným náznakov.

Elyon sa mykla, no nebolo to nič v porovnaní s tým, ako Keith pod ňou ustrnul. A kým sa stihla spamätať, stála na nohách za jeho chrbtom. Odvážila sa nakuknúť mu spod ramena. Čepeľ jeho meča sa síce opierala o zem, ale bola si istá, že v okamihu by preťala starému mužovi hrdlo.

„Ešte raz sa pokúsiš nazvať moju ženu pobehlicou a bude to to posledné, čo v živote vyslovíš,“ pretisol pomedzi zuby doslova rozzúrene.

Muž prestrašene zodvihol ruky, až sa mu zatriaslo pivné brucho. „Nevedel som, že je to tvoja žena. Prisahám!“ Elyon sa s určitým zadosťučinením prizerala jeho mizérii.

„Možno sa rozhodnem ušetriť tvoj život. Za malú... službičku.“

Muž zúrivo kýval hlavou. „Čokoľvek.“

„Potrebujeme nocľah.“

„Neďaleko odtiaľto je malá dedina. Máte ju po ceste a ak posúrite kone, do večera by ste tam mali doraziť.“

Keith prikývol hlavou, no stále sa tváril rovnako nezúrene. „A teraz sa mi strať z očí. Aj z lesa. Ak začujem čo i len jediného z tvojich mužov, budem zabíjať,“ dodal zlovestne. Elyon najviac prekvapil chlad v jeho hlase.

Muž len rýchlo kývol na svojich spoločníkov a kým Elyon stihla žmurknúť, stratili sa v tieňoch lesa. Nepočula ich a ani nevidela, ale bola si istá, že Keith a ostatní áno. To poznanie ju upokojilo natoľko, aby sa prestala ustrašene triasť.

Elyon natiahla ruku a pohladila ho po chrbte. „Ďakujem.“

Neotočil sa k nej, ani jej neodvetil. Iba jeho postoj sa trochu uvoľnil. S kamennou tvárou zobral svoj tartan a ovinul ho Elyon okolo pliec. Až vtedy si uvedomila ako sa tiene začali predlžovať a les ochladol. Za svoju nevšímavosť sa veľmi hanbila, tak radšej sklonila hlavu, aby to nikto nevidel. Ale ako si mala všímať čo sa deje okolo nej, keď musela bojovať s tým tvrdohlavcom?

Nechala sa opäť vyložiť na chrbát jeho žrebca. Keď dosadol za ňu, objal ju jednou rukou okolo pása. Ten dotyk sa jej videl priveľmi nežný a hrejivý na to, aby ho prerušila. Tak sa ním len opájala. Keď vyrazil tryskom vpred, len sa väčšmi oprela o hrádzu jeho hrude a nechala vietor, aby jej strapatil dlhé vlasy, ktoré ju teraz šteklili po tvári. Stromy sa okolo nich rýchlo mihali. Jeden za druhým a za ním aj ďalšie. Sledovala ich naozaj pozorne. Preto si hneď povšimla, keď les začal rednúť, až sa zmenil na lúku s vysokou trávou.

Elyon natiahla krk, aby videla niekam pred seba. Medzi stromami sa tiahla stará lesná cestička a kľukatila sa ako stuha vo vetre. Pretínala údolie pod nimi na dve polovice. Elyon si s detskou zvedavosťou prezerala malé domčeky učupené pod stromami. Bolo ich sotva pár, ale bolo jasné, že ide o dedinku, o ktorej sa zmienil ten muž. A oni zastali hneď pri prvom. Elyon si s prekvapením všimla, že sa neveľmi líši od toho Fergusovho.

Ešte skôr ako stihli zosadnúť z koní, dvere domca a roztvorili a von vyšiel vetcho vyzerajúci starec, opierajúci sa o palicu. Elyon ho začala v duchu ľutovať, no potom sa zastavila. Pôsobil na ňu majestátne a hrdo. Ak by mu prejavila ľútosť, mohol by sa cítiť dotknuto. Preto ani prsom nehla, keď zakopol o vyčnievajúci kameň. Ustál to aj bez jej pomoci.

„Dobrý večer, pútnici. Čím poslúžim?“ spýtal sa ich prekvapivo silným hlasom.

Keith zoskočil z koňa, následne zložiac aj Elyon. Úkosom pozrel na starca. „Putujem so svojou ženou a...“ No nedokončil. Nemohol, pretože ho zastavila Elyon štuchancom pod rebrá.

„Už ma unavuje, ako ma stále vyhlasuješ za svoju ženu, Škót. Mal by si vedieť, že mi je to proti vôli.“ Pri každom slove jej hlas naberal ostrejší tón.

Keith sa na ňu zamračil ani sto čertov. „Čo robím a nerobím nie je o tvojej vôli!“

Elyon prudko zalapala po dychu. „Ja snáď zle počujem! Akým právom sa nazdávaš, že môžeš len tak prehlasovať, že som tvoja žena? Žiadny kňaz nás neoddal!“

„Ale áno? Bez teba by som to ani nebol vedel!“ prehlásil s pevne zaťatou sánkou. A to, že za sebou začul tichý smiech, mu ani v najmenšom nepomáhalo.

Skôr ako stihol ktokoľvek niečo povedať, ozval sa starec. „Kňaz býva tu neďaleko, pane. Môžem ho priviesť.“

Elyon sa zachmúrila, pohľadom visiac na Keithovi. „Na čo by nám bol teraz kňaz? Alebo ťa má on položiť do zeme, keď ťa konečne zahrdúsim?“ V jej hlase ešte stále rezonoval hnev. Bolo nad slnko jasnejšie, že svoje slová mieni aj splniť.

Keith v duchu vzdal vďaku tomu prezieravému mužovi. „Aby nás dvoch oddal, Angličanka.“

„Oddal?“ vyhŕkla Elyon vysokým hlasom. Jej samej znel cudzo.

Mierne sa zamračil. „Oddal. Pretože budeš mojou ženou. Podľa teba to tak bude správne.“

„Klameš všetkých naokolo. Nebodaj si naozaj myslíš, že by som súhlasila so svadbou?“

Keith len ťažko skrýval pobúrenie. Nemá právo nazývať ho klamárom! Nemá právo takto nehanebne ho urážať! Sprudka sa vystrel, aby nebol v pokušení urobiť niečo neuvážené.

„Tak vedz, že tvoj súhlas už nie je potrebný. Tým, že som ťa vyhlásil za svoju ženu, som dal všetkým okolo najavo svoj výber. Si mi zasľúbená. A ja si ťa zoberiem za ženu. Hneď teraz.“

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ja osobne ešte stále netuším, ako som ju tak rýchlo "upatlala" dokopy. Takže ak máte nejakú kritiku, bude veľmi vhodné, ak ju aj vyjadríte.

P. S.: Moje obrovské ďakujem patrí môjmu dvojčátku. Ďakujem za pomoc so spevom. Bez teba by táto kapitola bola beznádejne nudná a všetci by pri jej čítaní zaspali. :) Neviem, čo by som bez teba robila. :-*

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 9.: