OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - I. kapitola (25. apríla)

02.11.2014 (18:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 863×

Bolo typické aprílové ráno. Skorý východ slnka zakryli podlhovasté mraky a vytvárali dojem ešte hlbokej noci. Netrvalo dlho a spustili jemnučký dážď. Padal na budiacu sa prírodu, čerstvé zelené lístočky, zatvorené hlávky kvetiniek a vstrebávali sa do smädnej zeme. Dážď taktiež klopkal na zatiahnuté okná rodinných domov. Asi sa snažil zobudiť ich obyvateľov. Bohužiaľ to malo opačný dopad. Pravidelný zvuk ľudí držal v snovej dimenzii a nechcel im dovoliť zobudiť sa.

Ja som sa na to prekvapivo zobudila. Ležala som schúlená v teplej prikrývke s hlavou na množstve rôznorodých podušiek. Pohľad som mala upretý do okna oproti posteli a sledovala pochmúrne počasie. Kvapky bezhlavo narážali na sklo a potom pomaličky stekali dole. Vždy som sa na jednu zamerala a sledovala ju až po koniec jej cesty. Niektoré odvial vietor skôr, ako sa dotkli parapety.

Bola sobota. Nemusela som stávať do školy a nikam sa ponáhľať. Aj tak bolo skoro ráno. Preto som sa prevaľovala, driemala, počítala vtáky na parapete či konároch blízkej lipy a blúdila v povrchných a úplne nepodstatných myšlienkach. Moja myseľ nebola schopná hlbokých myšlienok. Moja myseľ v skutočnosti ešte z polovice spala.

Započula som vŕzganie dverí a pomalé kroky na vrzúkajúcich schodoch. Otec sa zobudil pripravený absolvovať ranný rituál v kuchyni. Vždy mal na starosti víkendové raňajky a vždy to boli tie najlepšie raňajky, aké som kedy jedla. Preto mi netrvalo dlho posadiť sa a ospalo zošuchnúť z postele. Striaslo ma od zimy. Siahla som po huňatej deke prehodenej cez stoličku pracovného stola a zabalila som sa do nej ako prvotriedna palacinka. Zívajúc som si ešte nazula papuče a pokojne mohla opustiť moje útočisko.

Na chodbe bola ešte väčšia zima. Letné teploty boli za rohom, lenže rána si udržiavali svoju mrazivú povesť. Po schodoch som šla opatrne. Z dolného poschodia sa rinula príjemná melódia neznámej pesničky a falošné popiskovanie môjho jediného rodiča.

Matka umrela dávno. Bola vraj vážne chorá, keď otehotnela. Okolie ju nútilo k potratu, ale ona si tvrdohlavo stála za svojím a donosila svoje prvé a zarovno posledné dieťa. Mňa. Po pôrode ostala dlhé mesiace pripútaná na lôžko, až ju otec jedno ráno nenašiel spať nekonečným spánkom.

Zastavila som vo dverách kuchyne a sledovala otcove pohyby u panvice. Zjavne mal dobrú náladu a to sa samozrejme odzrkadľovalo na jedle. Konkrétnejšie na jeho množstve. Robil toho viac, ako sme schopní na jedno posedenie zjesť.

„Dobré ráno, srdiečko,“ zašvitoril, keď si ma všimol.

Otec mal odjakživa tmavú pokožku, husté zlatohnedé vlasy, veselé orieškové oči a široký úsmev. Skoro nič som po ňom nepodedila. Až na farbu očí. Zvyšok som získala po matke. Studenú a bledú pokožku, čokoládové vlasy, guľatú tvár a oči, malý nos či plnšiu postavu s krivkami na správnom mieste. Ba aj tých pár neposlušných a nepatrných pieh na mojich lícach.

„Dobré,“ odpovedala som mrmlavým hlasom a pretiahla svoje stuhnuté telo po poriadnom spánku.

„Dnes môžeme zbehnúť na Branč. Ranná prehánka nám hádam nezničí deň a hlásili poobede slnečné počasie. Je to dlhý čas, čo sme neboli niekde na turistike,“ rozprával zarovno so sypaním praženice do dvoch nachystaných misiek.

Branč bol starý hrad ležiaci na Myjavskej pahorkatine. Chodili sme tam pravidelne. Stačilo pekné počasie, voľno a už sme kráčali smerom na Soboštie. To bola najbližšia obec k našej drobnej dedinke so zvláštnym názvom Podvodná. Hovorilo sa, že na tomto mieste bolo kedysi veľké jazero. Po jeho vyschnutí tu ľudia našli množstvo úrodnej pôdy, takže a tu nahromadilo toľko poľnohospodárov, koľko sa len dalo.

„Naposledy sme tam boli na začiatku Marca,“ poznamenala som a usadila sa na svoje typické miesto za guľatým oknom blízko veľkého okna. Za ním sa jemne kývala mladá jabloň. Otec ju zasadil len minulý rok. Podľa jeho slov jabĺk nikdy nie je dosť. Ja som dávala prednosť hruškám. Uvažovala som, že si tu raz zasadím hruškový strom. Hneď vedľa toho octového, aby sme sa mohli dohadovať, ktorý viac vyrástol.

„Môžem uvariť kukuricu a nakrájať nejaké ovocie. Potom by sme sa mohli naobedovať niekde v okolí. Znie to ako pekná sobota!“ pokračoval a ukladal ďalšie misky na stôl. Nakrájaná zelenina, čerstvý maslový chlieb, šunka, syry a poháre s teplým mliekom. Milovala som tieto raňajky.

„Môžeme vziať aj Buka. Dlhšia prechádzka mu určite nezaškodí,“ poznamenala som už s plnými ústami miešaných vajíčok. Úžasných miešaných vajíčok. Otec sa na mne pobavene zasmial a tiež sa pustil do svojho výtvoru. Ale omnoho pomalšie a s menšou vervou.

Buk bol náš veľký československý vlčiak s energiou za troch psov. Keby nebolo našej veľkej záhrady, dávno by sa už zbláznil.

Posledný krát som skontrolovala svoj vzhľad za zrkadlom. Dlhé biele tielko, čierne šortky a vlasy zviazané do vrkoču siahajúci až k môjmu pozadiu. Vždy som si ho prehadzovala cez rameno. Na druhom mi visel hnedý plecniak s pomotanými strapcami a plnou fľaškou vody na boku. Bola som pripravená.

Rozbehla som sa dole schodmi. Podarilo sami raz zakopnúť a skoro sa skotúľať dole schodmi. Zábradlie splnilo svoju funkciu a udržalo ma na nohách. Otec už čakal vonku a kontroloval tulipány kvitnúce pri drevenej bránke. Ich biele hlávky sa lenivo skláňali do všetkých strán a nechávali sa ovievať ešte celkom ľadovým vetrom. Možno som si mala vziať dlhšie nohavice. Aspoň už dážď ustal a pochmúrne mraky sa kotúľali preč.

Buk poskakoval medzi nami a v očakávaní pohadzoval chvostom. Určite vedel, že niekam ideme. Otec ma zbadal a otvoril bránku. Buk vybehol von ako strela a so štekaním pobehoval popri plote. To naštvalo psov na susedných dvoroch a začali podráždene odpovedať.

„Robíme im raný budíček,“ zachichotala som sa a otec sa súhlasne zasmial.

Podvodná bola obklopená množstvom polí. Na jednej strane rástli klasy nejakého zrna a na druhej sa objavovala repka olejná. Onedlho to bude nekonečný žltý pás. Obyvatelia podvodnej boli stále verní práci svojich predkov a zaryto udržiavali svoj post agrárnej dediny.

Môj otec na tom bol podobne. Jeho dedko bol Agronóm, jeho otec bol Agronóm a teraz bol poľnohospodársky inžinier on. Jeho pracovný čas nebol vždy rovnaký. Cez zimu pracoval najmenej, mimo domu býval najviac štyri hodiny. Cez leto býval často v práci aj celý deň, ba cez víkendy. Vtedy ma brával so sebou. Zatiaľ čo on kontroloval kvalitu žita, ja som naháňala schované prepelice.

Chceli sme sa vyhnúť ceste a autám, tak sme si vybrali cestu skrz jedno pole. Hneď na kraji nás čakala vyšliapaná cestička a upozornenie so zákazom vstupu. V Podvodnej sa poznal každý s každým, takže sme bez strachu vošli medzi rastúcu úrodu.

Milovala som vôňu polí. Vyrastala som s ňou a pripomínala mi moje detské spomienky. Ako som naháňala maličkého Buka, ako som hľadala plchy, dokonca som si pamätala, ako som sa tu prvý krát stratila. Klasy boli vysoko nad mojou hlavou a všade kde som išla nebol žiadny koniec. Až ma našiel otec skrčenú plakať na kraji poľa. S úsmevom ma postavil na nohy, oprášil a povedal: „Nikdy neprestávaj hľadať východ, keď máš pocit, že nikde nie je. Pretože práve vtedy je najbližšie.“

Za polom nás čakala malá lúka a riedky les. Sem tam zhustol, inokedy sa úplne vytratil a vytváral tak slnečné planinky. Vdychovala som vôňu lesa, sledovala ako sa príroda budila pod vládou rastúcej jari. Vzduch sa prekvapivo rýchlo zohrial a jediným dôkazom krátkeho dažďa ostala len vlhká pôda. Vďaka tomu ju bolo cítiť výraznejšie ako všetko ostatné.

Narazili sme na úzky potok tečúci popri naklonených stromoch. Bol plný kamenia a sem tam sa v ňom čosi mihlo. Buk nadšene vbehol do vody a celý sa v nej vymáčal. Jeho srsť ostala polepená hlinou a na chrbte mal polepené zhnité listy. Nadšene zaštekal. Asi nás volal za ním.

„Neskús sa ku mne priblížiť!“ varovala som nášho psa a ten príkaz ignoroval. Rozbehol sa medzi nás a samozrejme pofŕkal blatom. Ja aj otec sme začali nespokojne mrnčať a Buk si konečne uvedomil, že robil niečo, čo nemal. Stiahol uši aj chvost a pozeral na nás pohľadom žiadajúci ospravedlnenie.

Potôčik sme prešli na najužšej časti, kde už niekto starostlivo naukladal ploské kamene. Buk sa stihol vyváľať vo vysokej tráve za riekou, takže sa značne vyčistil.

Soboštie nás čakalo už len pol kilometra pred nami. Počuli sme už hluk aut a rozťahaná obec narúšala prekrásne zelenožlté vlny prírody. Pred vstupom na cestu sme pripútali Buka na vodítko a vošli medzi domy. Prevládali tu len rodinné obydlia. Novšie aj staršie. Menšie i väčšie. Kde ste sa pozreli, tam stál originál. Nie ako u nás v Podvodnej. Tam sa domy líšili len rôznymi záhradami a fasádami.

Nechceli sme sa tu dlho zdržiavať. Cez obec sme šli rýchlejšie. Obišli sme známy evanjelický kostol žltej farby, prešli cez hlavnú cestu a stáli na holom poli. Lenže tento bol omnoho menší. Dokonca si na jeho kraji niekto staval rodinný dom. Pravdepodobne tu už neplánovali čosi sadiť. Buka sme pustili z vôdzky a nechali ho hľadať hraboše v nepooranej pôde.

Cesta na Podbranč sa skladala z troch časti. Z malých polí, nekonečnej lúky a maličkého lesa. Zem sa nám pod nohami len jemne vlnila. Vyzerala ako precízne namaľované plátno zelenými odtieňmi natiahnuté na nepravidelnom povrchu. Oblúčiky, doliny a rôzne iné drobnosti. Cítila som sa slobodne a radostne. Nevadila mi mäkká hlina lepiaca sa na moje topánky. Nevadil mi otravný hmyz a ani nepatrné pálenie v lýtkach ako pri každej našej turistike.

Keď končila nekonečná planina a objavili sa prvé stromy, tak sme si na chvíľu sadli do malého dreveného odpočívadla. Podľa slnka som typovala, že ubehla tak hodina a čosi. Otec nám vytiahol varenú kukuricu a Bukovi nalial do pribalenej misky čerstvú vodu. Buk ju chlípal tak prudko, až povylieval polovičku okolo.

Začuli sme vydesení výkrik a prudko sa za ním obzreli. Bol to nejaký starý pár na turistike ako my. Sledovali zdesene Buka a ten im veselo pohľad oplácal. Dva krát zaštekal a divoko kmital chvostom. Toto nebola prvá podobná reakcia na Buka. Buk sa až nebezpečne podobal na vlka a to ľudí na horách či v lesoch veľmi ľahko vyľakalo. A pri tom to bol krotký a spoločenský pes aj k cudzím osobám, čo bolo na československého vlčiaka zvláštne.

„Nebojte, on vám neublíži!“ zvolal pobavene otec a privolal Buka k svojej nohe. Ten spokojne docupotal a nechal sa hladiť medzi vztýčenými ušami. Starým ľuďom chvíľu trvalo, dokým našli v Bukovi len domáceho psa a o niečo rýchlejším tempom zmizli v lese za naším chrbtom.

Nakoniec sme kukuricu zapili minerálnou vodou a pokračovali v ceste. Cez les to bola krátka cesta. Možno desať minúť, najviac pätnásť. A za lesom sa už rozpínal Podbranč. Podbranč mi prišiel zaujímavejší ako Soboštie. Cítila som sa v ňom lepšie. Buka sme uviazali na vodítko a smerovali na cestičku idúcu na očakávaný hrad.

Branč sa vypínal na malom kopčeku. Obklopovali ho zelené koruny stromov a v za ním pozadí sa vlnili vysoké tyrkysové pohoria. Na oblohe bolo už len pár bielych obláčikov a slnko pražilo na naše ramená a hlavy. Pod nohami sa nám kľukatila hlinená cestička a každým krokom sme boli bližšie a bližšie k známym zrúcaninám. Buk stále sršal energiou a behal zo strany na stranu. Sem tam na niekoho v diaľke zaštekal.

Keď som sa konečne dotkla prvého kamenného múra chrániaci hlavnú stavbu v strede, tak som si spokojne oddýchla. Toto miesto bolo pre mňa osobnou svätyňou, kedy všetko za mnou zrazu zmizlo. Nasala som starobylú vôňu a pohladila studené kamene.

„Nikto tu nie je!“ nadšene som zvolala, keď som zbadala prázdne parkovisko. Otec ukázal dva palce hore. Rozbehla som sa medzi najvyššie zrúcaniny a s úsmevom na perách som sa otočila na mieste. Buk pobehoval pri mojich nohách. Asi mal pocit, že sa jedná o hru.

Dobehla som k jednej nižšej stene a začala sa štverať hore. V strede bola diera, kde som do nej zaprela jednu z nôh a vyšvihla sa na vrch steny. Opatrnými krokmi som kráčala vyššie a vyššie, až som mala pocit, že som na najvyššom bode polorozpadnutej steny.

Vždy som si predstavovala ako to tu vyzeralo pred stovkami rokov. Videla som tu kopu ľudí v drahých oblekoch pobehujúcich na nádvorí a strnulých vojakov u jednotlivých vchodoch. Pri jednom z okien určite stále hradná paní a pozorovala nádhernú prírodu, ktorá ju obklopovala. Možno ju tiež lákalo objavovať prírodu medzi stromami. Možno bol hrad pre ňu rovnaké príjemné útočisko, ako pre mňa.

„Nepadni, prosím ťa!“ oslovil ma otec a mňa myklo. Nečakala som ho za sebou. Len tak tak som sa udržala a otec zbledol. Opakovane ma varoval, natiahol sa a do rúk vložil misku s nakrájaním ovocím. S poďakovaním som sa vrhla do sladkého jedla.

Buk začal divoko štekať. Pobehoval omnoho rýchlejšie a sem tam zakňučal. Otočila som sa na neho a oslovila ho: „No čo je?“

Uši sklápal dozadu, chvost mal stiahnutý medzi zadnými nohami a jemne sa krčil. Bál sa? Ale čoho? Potom vyskočil na nohy, zbystril a rozbehol sa dole kopcom. Len v pár sekundách bol v polovici kopca a smeroval rovno do hustého porastu listnatých stromov.

„Buk!“ vykríkli sme s otcom zborovo. Nechala som misku na vrchu múru a čo najrýchlejšie som zliezla dole. Noha sa mi trocha pošmykla, lebo som tvrdo dopadla na nohy. Dobehla som k otcovi a znova sme zborovo zvolali meno nášho vlčiaka.

„Podaj mi vodítko, pobežím za ním. Som rýchlejšia,“ povedala som a natiahla k nemu ruku. Vložil mi do nej červené hrubé vodítko a znova varoval, nech si dám na seba pozor. To som už bežala dole kopcom a kričala Bukové meno. Sem tam mi ako odpoveď zaštekal, lenže nezastavoval.

Kopec bol zrazu strmší a ja som musela prudko zastaviť. Chýbalo mi pár centimetrov a kotúľala by som sa dole kamenným svahom. Šikovne som ho obišla a nasledovala dlhý Bukov chvost mávajúci pomedzi stromy. Kľučkovala som medzi stromami. Vzduch v pľúcach ma začal pomaly páliť a lýtka ma boleli omnoho viac. A Buk stále nezastavoval. Za čím sa hnal? Prečo utekal? Začínal ma oblepovať podivný pocit bezmocnosti. Nestíhala som s tempom predátora, ktorý mal vlčiu krv. Pomaly som ho strácala. Vzďaľoval sa mi a len sem tam sa medzi stromami mihli jeho obrysy.

Až zrazu zastavil. A ja s ním. Obaja sme stáli blízko väčšieho jazera. Z jednej strany ho obklopoval šedo-červený svah s množstvom kamenia a na druhej strane sa nachádzal plytký breh, vysoká tráva, obrovský ploský kameň s tŕstím. Na kameni ležala dajaká tmavá košeľa a nohavice. Niekto tu bol. Hneď som hľadala majiteľa oblečenia a zarovno sa vydychovala. Ruky som zaprela do kolien.

Pravdepodobný majiteľ stál oproti Bukovi a sledoval ho prekvapeným pohľadom. Bol to mladý muž vysokej a šľachovitej postavy. Mal dlhé mokré vlasy, ktoré mu padali na nahú, vlhkú hruď s náznakmi svalov. Na tvári mu dominoval lomený nos. Ten mi do oči padol ako prvý. Až potom tie menšie, prižmúrené kobaltové oči. Pozerali na Buka zvláštnym spôsobom. Ústa mal dlhšie, úzke a napäto stískal pery k sebe. Mal na sebe čosi, ako kratšie bermudy, pravdepodobne plavky. Bolo mi hneď jasné, že sa kúpal v čírej vode neznámeho jazera.

Poznala som prírodu okolo hradu Podbranč. Prechádzala som sa tadiaľto nespočetne krát, ale nikdy som nenarazila na toto jazero. Bolo nádherné. Na vrchu sa odrážal obraz listnatej klenby stromov a všímala som si rôzne bledé hlavičky aprílových kvietkov. Na také obdobie tu bolo viac kvetov, ako je zvykom.

Potom si ma všimol. Vyrovnal sa a ja som postrehla jeho prekvapivo široké ramená. Aj keď bol na druhej strane jazera, tak som si pripadala nečakane malá.

„To je tvoj pes?“ spýtal sa neutrálnym hlasom.

„Volá sa Buk,“ odpovedala som nervózne.

„Vyzerá ako vlk,“ poznamenal a pohladil ho medzi ušami. Bukovi sa to samozrejme zapáčilo a spokojne sa pri ňom usadil. Ja som ale skôr svoju pozornosť upriamila jeho dlhé prsty. Prečo ho tak študujem? Zavrtela som nad sebou hlavou.

„Je to československý vlčiak,“ riekla som, ako keby to vysvetľovalo. Aj vysvetľuje.

„Mal by viac poslúchať,“ prehodil si neposlušné vlasy na chrbát.

„Ešte nikdy mi takto neutiekol,“ odpovedala som úprimne a trocha zahanbene, „neviem, čo mu preletelo pred nosom. Ale ďakujem, že si ho zastavil.“ Nebola som si istá svojím tykaním. Sama som mala osemnásť a zákonom som bola považovaná za plnoletú. A on vyzeral tak najviac o sedem rokov starší.

„Zastavil sám,“ mykol ramenami. Ja som sa konečne odhodlala obísť jazero a vziať môjho neposlušného psa na obojok. Ako som šla k mužovi bližšie, tak sa mu na tvári vynárali hlbšie vrásky. Začala som pochybovať o jeho veku a v duchu si nadávať, že som mu tykala.

„Nebyť vás, tak by možno nezastavil,“ zašeptala som už o niečo plachšie. Predsa len bol bližšie a ja som zrazu detailnejšie videla jeho polonahé telo. Chytila som Buka za obojok a pripla som mu vodítko. Pozrel na mňa spôsobom, ktorý prosil o odpustenie. Uši mal stiahnuté, ale chvost mu stále hopsal.

„Myslím, že by zastavil aj tak. A vykať mi nemusíš, nie som tak starý.“ V jeho hlase som začula mierne pobavenie, čo ma zahanbilo ešte viac. Cítila som teplo až za ušami. Líca mi priam horeli.

„Prepáčte... prepáč,“ opravila som sa s krčila hlavu medzi moje ramená. Ešte som nezažila, aby som mala podobný problém komunikovať. Možno som vyrastala viac osamote, ako v spoločnosti, ale nikdy sa to na mne neprejavilo. Dokázala som sa pri ľuďoch uvoľniť a veselo rozprávať. Ak som ich aspoň trocha poznala.

„Proste Korvín,“ dodal a už pomalým krokom kráčal rovno k brehu. Vysoké listy sa mu obtierali o nahé a výrazné lýtka a vytvárali mäkký koberec pod jeho bosými nohami.

„Prosím?“ oslovila som ho nechápavo.

„Tak sa volám. Korvín,“ namočil prvú nohu do vody.

„Ja sa volám Ofélia,“ predstavila som sa tiež, ako káže slušnosť. Nervózne som žmolila vodítko a Buk poslušne sedel u mojej nohy. Asi si uvedomoval svoju situáciu a nesnažil sa znova pobehovať. Len hlasito dychčal.

„Príznačné meno,“ vložil do vody aj druhú nohu a precízne si ponaťahoval chrbát. To vrátilo červeň na moje líca a radšej som obrátila pohľad niekam do strany.

„Ako to myslíte? Myslíš?“ prudko som sa opravila. Cítila som sa trápne.

„Všelijako,“ odpovedal neurčito s neutíchajúcou pobavenosťou.

„Asi by som mala ísť,“ vyhŕkla som nečakane so snahou dostať sa z tejto nepríjemnej situácie. Ale plánovala som sa sem vrátiť. Kvôli tomu jazeru. Tak moc ma lákalo sa ho dotknúť, namočiť si v ňom nohy ako on a rukami pohladiť vysoké rákosie.

„Nechceš tu chvíľu pobudnúť?“ pootočil ku mne hlavu s otázkou v očiach. Chcela som, ale nemohla. A nie len kvôli nemu.

„Hore ma čaká otec,“ vysvetlila som a jemným potiahnutím vodítka som naznačila Bukovi, že je čas pohybu.

„Vrátiš sa,“ poznamenal. Neznela to ako otázka. Ale čo iné by to mohlo byť?

„Neviem,“ zaklamala som.

„Ja som sa nič nepýtal.“ Už nemal ďaleko od smiechu. To bolo na mňa dosť. S tichým pozdravom som rýchlo cupitala do kopca. Snažila som sa skrotiť červeň na lícach a spamätať sa zo zvláštneho rozhovoru. Aj tak som ho skoro vôbec nechápala.

Otec nás čakal pri vstupe do lesa a na tvári mál stále ustarostený pohľad. Buka začal hneď karhať a ten len sklopil previnilo hlavu.

„Obaja ste si dali zjavne poriadny šprint,“ uškrnul sa a zaviedol naspäť medzi zrúcaniny. Na parkovisku sa už objavilo nejaké auto a okolo pobehovala neznáma rodinka. Otec rodiny čosi fotil a matka krotila divoké dvojčatá. Môj otec Buka radšej držal na vodítku a zaviedol ma až k mojej miske s ovocím. Vďačne som ju stiahla z múrika, usadila sa do tieňa a chrbát oprela o studené kamene. Stále som vydychovala.

Pri večernom kúpaní mi myseľ stále unikala k známemu neznámemu Korvínovi. Chcela som myslieť len na jazero, ale moja neposlušná myseľ unikala k jeho mokrému telu a nič nehovoriacemu pohľadu. Jeho šedé oči sa až nápadne podobali čírej hladine jazera. Mohla som cez ňu vidieť všetko. Jej prekvapivú hĺbku, rôznorodé kamene, zelené riasy vlniace sa blízko hladiny.

Nervózne som sa hrala s príveskom na mojom krku, ktorý býval väčšinu času schovaný pod tričkom. Bolo to moje jediné dedičstvo po matke. Jasný medový jantár v tvare trojuholníku. Rohy mal oblé a povrch zdobili drobné žilky. Najzaujímavejšie bolo vnútro. Nachádzala sa v ňom zvláštna kvetinka. Bola maličká, naozaj maličká, ako palec prstu. Okraje lístkov mala biele a vnútro kvetinky bolo ametystovo fialové.

Márne som ju hľadala na internete alebo v knihách. Nikde som nenašla ani len podobný kvet. Preto som došla k názoru, že to bol výmysel nejakého tvorivého umelca, ktorý nechal svoj výtvor zaliať živicou a stvrdnúť. Ale to neuberalo z krásy môjho osobného drahokamu.

Ak som chcela prestať myslieť na Korvína, musela som prestať myslieť na jazero. Moje telo reagovalo príliš nečakane. Keď som ležala vo vani nahá, tak som pálenie necítila len na lícach, ale aj na iných partiách tela. Nečakala som, že narazím na muža, ktorý by dokázal vzbudiť vo mne takéto vzrušenie. Táto nová skúsenosť ma naozaj desila. Prudko som siahla po kohútiku a potočila ho na studenú vodu. Vyhŕkla som pri náhlom šoku. Do pár stotín som sa triasla zimou a vzrušenie bolo preč.

 Tento príbeh píšem už nejakú dobu a až teraz som sa rozhodla zverejniť prvú kapitolu. Tento príbeh driemal v mojej hlave dlhšie, možno aj dva roky, ale vždy som ho ignorovala. Myslím, že nastal čas, aby som ho konečne spísala. Môžete sa tešiť na množstvo bytostí slovanskej mytológie.

Budem rada za akýkoľvek názor či kritiku! :) 

P. S.: Všetky miesta v príbehu sú reálne. Až na dedinu Podvodná.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - I. kapitola (25. apríla):