OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - II. kapitola (26. apríla)

07.11.2014 (15:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 694×

Ráno, pri raňajkách, mi otec oznámil smutnú správu. Volali mu z práce. Potrebovali rýchlu posilu na Myjave. Ich pracovník dal nečakane výpoveď a potrebovali okamžitú pomoc. Týkalo sa toho čohosi s hnojivom. Keďže som sa v týchto veciach nevyznala, tak som si nepýtala hlbšie vysvetlenia. Len som smutne sklopila hlavu, prešla vidličkou cez nakrájanú párku a poznamenala: „Chcela som ísť znova na Branč. Našla som dole fakt nádherné jazero.“

Otec na chvíľu stuhol. Jeho reakcia ma prekvapila, ale nekomentovala som ju. Pravdepodobne sa teraz cítil vinný, že pokazil moje plány. Nakoniec povzdychol a vložil si do úst kúsok párky. „Prepáč mi to, srdiečko. Fakt som to nečakal. Ale aspoň dostanem nejaké peniaze naviac.“

Zbytok rána sa vliekol skôr v tichom duchu. Otec ostal nejaký zádumčivý a ja smutná. Náladu mi nelepšili ani slnečné lúče, ktoré sa zatúlali do nášho okna. Po jedle som sa venovala umývaniu riadu a vtedy sa so mnou otec rozlúčil. Pobozkal ma na temeno hlavy, poprial pekný deň a vyšiel von. Z okna som sledovala ako nasadol do strieborného citroenu Picasso. Vždy sme si robili z jeho názvu srandu a plánovali ho pomaľovať farebnými geometrickými tvarmi.

Zapla som mobil a spustila aplikáciu s Facebookom. Pozrela som, kto je online. Nik, s kým by sa chcela prejsť na Branč. Nik, kto by chcel ísť s ňou. Moc blízkych vzťahov som nemala a moja jediná dobrá priateľka trčala celý víkend na nejakej rodinnej opekačke. Aj tak nemala rada dlhé prechádzky a kopce. Nebolo to pre ňu oddychom, skôr opak. Ona našla svoje miesto za počítačom. O to viac ťažšie niesla ich nečakaný rodinný výlet.

Zamrnčala som sa a sledovala čistú oblohu. Vyzeralo to tak, že pôjdem sama. Otec mi to nezakázal. Ale ani priamo nepovolil. Možno by som mu mala zavolať a spýtať sa. Lenže čo ak by mi to zakázal? V prípade núdze by som sa vyhovorila na nevedomosť.

Nadšená z vlastného plánu som sa začala baliť. Nálada mi znova stúpla. Už to bolo dlho, čo som bola sama na nejakej túre. Ak nie nikdy. Brala som to ako spoločenský oddych. Rodinný oddych. Ale to jazero ma tak silne lákalo, že som ignorovala prvé náznaky výčitiek svedomia.

Ako prvé som balila vodu. Veľa vody. A nie len kvôli pitnému režimu. Voda bola pre mňa vždy životodarnou tekutinou. Cítila som sa po nej plná energie a života. Nikdy som nepotrebovala kávu či energetické nápoje. Stačil mi pohár čírej vody. Rovnako tak pri chorobách. Čaj ma síce zohrial, ale nič viac. Po vode mi bolo citeľne lepšie a mala som väčšiu silu zdolávať chorobe. A to moja imunita nebola práve najlepšia. Skoro pravidelne ma každú jeseň chytila chrípka.

Prezlečená do rovnakého oblečenia ako včera som si prehodila cez rameno ruksak a vybehla von. Vlasy som výnimočne stihla naľahko gumičkou nad pravým plecom, aby sa mi nešmýkali dozadu. Vánok mi postrapatil divokú ofinu a pozrela priamo do slnka. Hrialo a vítalo ma.

Chudák Buk natešene poskakoval okolo mojich nôh. Po včerajšom zážitku som sa ho rozhodla nechať na záhrade. Mohol by znova čosi zbadať medzi stromami a zutekať. A moje lýtka stále pociťovali včerajší neočakávaný šprint. Sledoval ma tými smutnými a sklamanými očami. Tlačil horlivo hlavu do plota a hlasito kňučal. Pôsobil ako vo vezení. A pri tom by stačilo, aby sa trocha rozbehol a mohol by jednoducho ten plot preskočiť. Patril predsa medzi veľké a silné plemená.

„Prepáč mi to Buk,“ povedala som utrápene.

Pohladila som ho aspoň po vystrčenom ňufáku. Lenže kto by odolal psím očiam? Ja bohužiaľ nie. S povzdychom som sa vrátila do domu, zobrala vodítko a vzala so sebou aj psa. Varovne som na neho pozrela: „Čo i len raz odbehneš, tak ťa už nikdy nikde nevezmem!“ Kto vie, či mi rozumel. Ale aspoň hlasito zaštekal.

Bola nedeľa a väčšina obyvateľstva Podvodnej sú starí ľudia na dôchodku. Najlepšie obdobie na vyhrievanie a klebetenie. Kde ste sa pozreli, tam stála babička a niečo horlivo hovorila druhej babičke. Preto sa tu vedelo všetko o všetkom a o každom. Cestou na pole som ich stretla pár a každú pozdravila ich plným menom. Nikdy nezachytili v mojom hlase pobavenie, ale bolo tam. Stačilo by ich pozdraviť zhurta, alebo bez poriadneho oslovenia a už by som bola pre nich nevychovaný fagan.

Na roli som sa uvoľnila o niečo viac. Buk ťahal, motal sa mi pod nohy a nepokojne sa obšmietal z jednej strany na druhu. Nepáčilo sa mu vodítko. Tu ho otec púšťal z vodítka a on to dobre vedel. Váhala som. Riskovať, alebo si nechať odtrhnúť ruku? Moju ruku som považovala za veľmi dôležitú časť môjho tela, tak som ho radšej pustila. Buk nadšene zaštekal a rozbehol sa dopredu.

Kráčala som pomalšie ako s otcom. Niečo na tej samote bolo výnimočné. Nemusela som rozprávať, a prispôsobovať tempo otcovi. Bolo to oslobodzujúce a vychutnávala som si to. Príroda hriala, nohy mi hladili rastúce klásky a predo mnou štekal nadšený Buk.

Rozhodla som sa Soboštiu vyhnúť a urobiť si dlhšiu prechádzku cez lesík. Otec by s tým určite nesúhlasil. Cesta naokolo bola prudšia divokejšia. Raz som si na tom mieste zlomila nohu a odvtedy mi tadiaľ nedovolil chodiť. Rovnako ako na ťažšie túry. Aj keď ma to lákalo. Chápala som jeho strach a svoju občasnú nemotornosť som si musela priznať. Ale teraz tu nebol, aby mi to zakázal.

Buka na začiatku zmena smeru zmiatla. Už bol naučený na ten jeden smer. Na chvíľu zastal medzi dvoma mohutnejšími dubmi a obzeral sa naokolo. Zavolala som ho a na to sa konečne ku mne rozbehol. Zrazu sa držal bližšie ku mne a odbehoval len za zaujímavými objektami. Novú cestu dobre nepoznal, tak sa spoliehal na moje kroky.

Narazili sme na známy potôčik. Nejakú dobu som šla popri jeho ramene. Buk sa napil jeho vody a pokúsil sa v ňom vykúpať. Lenže bola na neho moc plytká a len sa zbytočne ohádzal o kamene. Sklamane vybehol von a naschvál sa otriasol čo najbližšie ku mne. Zhíkla som. Potôčik sa potom sám odklonil od našej cesty a znova sme kľučkovali medzi mohutnými kmeňmi.

Drsnejšia trasa nastúpila postupne. Nerobila mi žiadny problém. Len Buk chvíľu váhal či má zoskočiť z jedného svahu. Ja som ho nechcela obchádzať, tak som sa opatrne zošuchla až dole. Oprášila som si špinavý zadok a povzbudila Buka. Po dávke odvahy ladne zoskočil k mojím nohám.

Šli sme cez les asi hodinu. Ale keď sme z neho vychádzali, tak Soboštie bolo za našimi chrbtami. Bola som na seba hrdá. Preto som pri poslednom strome zastavila, poriadne sa napila a trocha vody odliala aj psovi. Do úst som si vložila tabličku horkej čokolády, pár krát pocumľala a pokračovala po trávnatých planinách.

Vnímala som pod nohami vlniacu sa zem. Moje telo začalo prekypovať novou energiou a ja som mala neskutočný pocit voľnosti. Niet divu, keď som sa nečakane rozbehla a začala smiať z plných pľúc. To Buka len povzbudilo, zrýchlil tiež a nadšene zavýjal. Bežala som dlho. Nevedela som, kde sa to vo mne berie, ale užívala som si to plnými dúškami.

A nezastavovala som, pokým ma začali páliť pľúca a triasť kolená. Iba môj úsmev sa nevytratil. Padla som do trávy, natiahla si údy a zapozerala na modré nebo s horúcim slnkom. Bola som horúca a túžila po schladení. Po jemnej prehánke. Po vode z jazera. Túžila som do nej ponoriť moju rozpálenú tvár.

Buk sa ku mne pripojil. Natiahol sa vedľa mňa ako chlpatý prerastený párok so špicatými ušami. Prudko dychčal a jeho pysk bol skrútený do psieho úsmevu. Pohľad mal upretý niekde do diaľky. Pohladila som ho po jeho sivohnedej srsti.

Neležali sme dlho, možno pár minút. Donútila som moje roztrasené nohy pohnúť sa a postavila sa. Buk nasledoval môj príklad. Teraz sme šli pomaly. Pozorovala som približujúci sa lesík. Len ten nás delil od obce Podbranč. Postrehla som, ako som nevedome zrýchlila. A svoje rýchle tempo som si udržala, dokým hlinu pod mojimi nohami nenahradil betón.

V diaľke hrala živá kapela ľudové pesničky. Miešali sa s množstvom kriku, smiechu a spevu. Typické zvuky dedinskej svadby. Postrehla som pár áut ovešaných stužkami a hmýriace sa množstvo ľudí blízko jedného hostinca. Asi tam prebiehali oslavy. Buk sa ťahal za oslávencami. Prudko som ho chytila za obojok a pripla naň vodítko. Pozrel na mňa utrápenými očami.

„No nepozeraj tak, niekomu cudziemu vyžierať stoly nepôjdeš,“ odpovedala som mu a ťahala smerom na hrad. Nespieral sa, len pár minút šiel pomaly a so sklopenými ušami. Ale to ho rýchlo prešlo a onedlho bol niekoľko krokov popredu.

Zastavila som pod kopcom so zrúcaninami. Pozrela sa na ne a prikryla si rukou oči pred nadbytkom slnečných lúčov. Divoké múry oblizovali slnečné lúče a zanikali v obrovskom svetle. Uvažovala som nad jej stratenou úplnou krásou ale nestarnúcim kúzlom.

Ale ja som mala dnes iný ciel. Potiahla som Baka a šla rovno do lesa, do ktorého mi včera ušiel. Vlčiak pri mojich nohách zareagoval na zmenu smeru nadšene. Niečo ho tam lákalo rovnako, ako mňa. Ťahal ma dopredu. Musela som pevne napínať ruku, lebo som mala problém udržať jeho vodítko. Pokarhala som ho za to, ale bezvýsledne. Čo by som zmohla proti svalnatému a mohutnému psovi? Proste šiel za nosom.

„Zlomíš mi ruku!“ zakňučala som a pokúsila sa prudko trhnúť vodítkom. Lenže výsledok sa prejavil len na mojej ruke. Začala ma bolieť ešte viac.

„Šialený pes! Teba tu hádam čosi hypnotizuje,“ zúrila som popod fúzy. Aspoň šiel smerom k jazeru. Kvôli Bukovi som dva krát zavadila o kríky a raz potkla o vytŕčajúci koreň. Mohla som chrliť jednu hrozbu za druhou. Bezvýsledne. Uši mal nastražené dopredu a môj hlas absolútne ignoroval.

Na môj šok zastavil blízko jazera. Proste si nečakane sadol, zívol a záverom ľahol. Chvíľu som ho nechápavo sledovala. Vodítko so omotala okolo blízkeho mladého stromčeka a potichučky sa vydala k jazeru. Po tráve som šliapala ako po najdrahšom koberci. Bol pri jazere prekvapivo hustý a výrazne zelený. A rástla do výšky každým krokom. Pri brehu bola vysoká a spomedzi zelených pásov trčali hnedé hlávky rákosia. Vedľa ležal známy kameň. Ale prázdny. Bez oblečenia.

S túžbou vidieť číru hladinu jazera som šla bližšie k brehu. Voda bola pokojná. Ako zrkadlo, či priesvitný portál do podvodného sveta. Len som si čo najbližšie kľakla a pozorovala svoj odraz. Mala som dokorán otvorené oči plné zvedavosti a záujmu. Túžila som sa vody dotknúť, schladiť sa a dopriať si odmenu po dlhej prechádzke. Lenže mi prišlo kruté narušiť jeho momentálnu dokonalosť.

„Len sa ho dotkni,“ zaznel v diaľke mužský hlas.

Vyľakane som vyhŕkla a padla dozadu na zadok. Obzrela som sa za hlasom a zbadala Korvína zo včerajška. Sedel na kraji najvyššieho bodu svahu, ktorý sa jemne skláňal k jazeru. Korvín mal na tvári neviditeľný pobavený úškľabok. Prezrádzali ho nepokojne kútiky úst. Nohy mu viseli a lakte zapieral do stehien. Hlavu mal položenú v dlaniach v unudenom geste.

„To chceš, nie?“ pokračoval, keď som mu ako odpoveď poskytla len vykoľajený výraz.

„Áno... Nie!“ vyhúkla som a nervózne skrčila hlavu. Jeho obočie sa len nadvihlo v spýtavom pohľade.

„Áno,“ zamrmlala som a povzdychla. Srdce mi bese udieralo do rebier. Kombinácia šoku a jeho prítomnosti mi nerobila dobre.

„Tak na čo čakáš?“

„Ako si sa tu objavil?“

Buk v pozadí zaštekal, ale ani jeden z nás mu nevenoval plnohodnotnú pozornosť. Korvín sa veľavýznamne postavil, oprášil tmavé maskáče a ukázal na svoje chodidlá. „Došiel som sem. Na nohách,“ uškrnul sa. Vnímala som z toho nepríjemný výsmešok a to ma donútilo sa stiahnuť dozadu. Týčil sa asi tri metre nado mnou a ja som sa chúlila v tráve. Cítila som sa tak drobná.

„Bola si príliš zaujatá hypnotizovaním jazera, aby si ma postrehla,“ kráčal pomaly dole zo svahu a nasmeroval si to rovno k mojej osobe.

„Predpokladám, že si sem prišla sama a nie kvôli utečenému psovi, však?“ kľakol si asi dva metre odo mňa a ruky voľne oprel o stehná. Maličké náznaky úškrnu zmizli a videla som na jeho strnulej tvári len ľahkú zvedavosť. To mi dovolilo sa aspoň trocha uvoľniť.

„Prišla som sama,“ priznala som sa.

„Tak som mal pravdu, vrátila si sa,“ riekol sebaisto.

Spomenula som si a včerajší hovor. Mal pravdu. Čo ak si teraz myslí, že som sem prišla kvôli nemu? Prišla som predsa len kvôli jazeru. Možno maličký kúsok mňa chcel znova vidieť aj tohto zvláštneho muža, ktorý vyplašil moju sebaistotu a prilákal len neistotu s pýrením na lícach.

„Môžem pokojne odísť. Ak ti moja prítomnosť vadí,“ postavil sa na nohy a prišiel rovno k Bukovi. Vlčiak sa nadšene posadil, tlmene zabručal a naťahoval hlavu za prichádzajúcou osobou. Sledovala som ho. Buka pohladil medzi ušami a začal ho škrabkať pod bradou. Môj pes bol v siedmom nebi.

„Toto miesto nie je moje, nemám právo ťa odtiaľto vyháňať,“ prehovorila som a normálne usadila.

„Možno patrí nám obom,“ dodal ledabolo a stále sa venoval Bukovi.

Nechápavo som na neho pozrela. Znova sa vrátil k tým jeho zvláštnym výrokom. Včera ma poplietli a dnes ma plietol znova. Nevedela som čo odpovedať. Očividne stratil záujem pokračovať konverzácií. Jeho pozornosť sa zamerala len na môjho psa. Buk využil situáciu, hodil sa na bok a vystrčil Korvínovi brucho. Ten to hneď pochopil ako výzvu na škrabkanie.

Ja som sa pritiahla k jazeru. Natiahla som ruku k hladine a tá sa netrpezlivo zachvela. Voda sa pod mojou dlaňou jemne nadula. Asi som vodu priťahovala aj ja. Srdce mi stisla netrpezlivosť a v hlave vírili nechápavé myšlienky. Takto sa voda nespráva. Možno to bol len optický klam a ja som si len domýšľala.

Konečne som položila podušky prstov na nedočkavé jazero. Telom mi prešiel elektrizujúci záchvev. Vydesilo ma to a rýchlo som stiahla ruku k sebe. Bolo to ako dostať jemné kopnutie od elektriny. Ale nebolo to nepríjemné. Preto som to zopakovala. Len teraz som do vody vložila celú svoju dlaň.

Prudký náraz energie sa objavil znova. Očakávala som ho, tak som sa nestiahla. A hlavne nebol nepríjemný. Len prekvapivý. Všetko okolo získalo ostrejšie farby, bolesť v lýtkach sa strácala a ja nechápavo strnula.

Len si to domýšľaš, Ofélia! Upokoj sa! Kričala som na seba vo vlastnej mysli.

Vnárala som ruku hlbšie a hlbšie. Studená voda nadšene pohlcovala každý milimeter mojej kože. Pocítila som nával príjemného chladu a pokoja. Snažil sa odstrániť moje nechápavé myšlienky a nervozitu. Najprv som s tým bojovala. Bezvýsledne. Vypustila som tie nepríjemné myšlienky a uvoľnila sa.

„Je fascinujúce sledovať tvoju mimiku. Striedala sa ako programy na televízií,“ prihovoril sa mi Korvín po dlhej odmlke. Vytiahla som ruku von a obzrela sa za ním. Tiež sedel v tráve s hlavou vlčiaka na lone. Rukami sa zapieral dozadu o zem a kútiky úst mu mykali známym spôsobom.

„Sledoval si ma?“ prekvapila som sa.

„Samozrejme. Si vďačný objekt na sledovanie,“ mykol ramenami. Uhla som pred jeho upreným pohľadom a pozrela niekam ďaleko za jazero.

„Asi by som mala pomaly ísť.“

„Tak skoro?“

„Nemám so sebou poriadne jedlo a blíži sa obed,“ bránila som sa. Aj keď dôvod bol iný. Zas som bola v jeho prítomnosti až príliš nervózna. Sledoval ma a ja som si to ani neuvedomila. Malo by mi to lichotiť. A možno aj lichotilo. Ale ostatné pocity to potláčali.

„V Podbranči je dobrý podnik s rybami,“ mykol hlavou smerom k mestu. Ryby boli moje obľúbené jedlo, preto ma prekvapil jeho návrh. Určite náhoda.

„Nemám so sebou peniaze. Nie aspoň na jeden obed,“ bránila som sa a svižne postavila na nohy. Oprášila som si špinavé kolená, stehná a šortky.

„Ale to bolo pozvanie,“ doplnil sa a taktiež sa vyštveral na nohy.

„Nemôžem ísť s niekým cudzím len tak na obed a ešte od neho prijať peniaze,“ protestovala som a bojovala s predstavou, ako spolu sedíme za stolom vychutnávame si teplé jedlo. Tá predstava zametala s mojimi pocitmi viac, ako iné stretnutia s opačným pohlavím. Ale tí z mojej minulosti boli chlapci a predo mnou stál už mladý muž. O to viac by som sa mala mať na pozore.

„Ale poznáš ma. Pozri kde sme. Na odľahlom mieste. Široko ďaleko žiadneho živáčika. Ak by som s tebou mal nekalé plány, mohol som ich uskutočniť už dávno,“ roztiahol ruky do strán a jednou sa dotkol kôry stromu. Mal pravdu. A ja som si to uvedomovala. Ale ako mu vysvetliť, že som sa pri ňom cítia nervózne, napäto a nesvoja.

„Hľadáš ďalšie výhovorky?“ prehovoril a vytiahol ma z mojich úvah.

„Niekedy rozprávaš veci, ktorým nerozumiem,“ priznala som sa.

„Porozumieš im. Čoskoro,“ odpovedal s tajomstvom ukrytým v hlase.

„To je kedy?“ Ani som nevedela, či ich pochopiť chcem.

Korvín sa na moment zasekol. Asi prvý krát som zbadala na jeho tvári naznak neistoty. Váhavo pretiahol pohľad na košaté koruny stromov a potom naspäť na mňa. „Čoskoro,“ zopakoval tónom, ktorý zastavil akékoľvek ďalšie otázky.

Otočil sa a po mnou vyšliapanou cestičkou kráčal preč. Buk smutne zakňučal a sledoval jeho odchod. Ale neťahal sa. Verne stál blízko mňa. Nerozlúčil sa, takže asi počítal s tým, že ho budem nasledovať. Ale ja som s ním nesúhlasila, tak ako to, že si tak dôveroval.

Rozviazala som Buka a vydala sa rovnakou cestou. Nie preto, že by som šla s ním. Proste sme mali rovnakú cestu. Alebo možno hej. Počas krátkej chôdze do Podranču som váhala. Lákala ma ryba z dobrej reštaurácie. Lákalo ma sedieť oproti nemu s vedomím, že ma pozval. Mal pekné telo, ktoré som mala vryté hlboko v pamäti, ale jeho tvár sa určite nezhodovala s typickou mužskou krásou. Ale aj tak na nej bolo čosi, čo ma istým spôsobom lákalo. Možno tie výrazné árijské črty, prepadnuté líca či zvláštny lomený nos. Alebo to boli jeho prísne, šedé oči pod hustým a tmavým obočím. Moja myseľ rozoberala jeho detaily a mňa zaplavovala horúčava. A nie len na tvári.

Zastavila som na križovatke s lesom za chrbtom. Zúfalo som stisla Bukové vodítko. Korvín zastavil tiež, podvihol obočie a ukázal smerom, kde stále znela zábava. „Ta reštaurácia je týmto smerom.“

„Ale ja som nepovedala, že s tebou idem.“

„Si veľmi tvrdohlavá. Nie na mňa, ale na seba. Pretože tam chceš ísť.“

Po jeho slovách mi prešli po chrbte zimomriavky. Vedel to. Alebo som si to domýšľala? Možno mal talent čítať z ľudí. A ja som vraj bola ako otvorená kniha. Nemala som silu a nemohla nájsť dôvod, prečo by som mala povedať nie. Až na ten strach plynúci z mojej nervozity.

„Poď,“ riekol o niečo hlbším hlasom, mykol rukou a pokračoval v ceste.

 Išla som mu v pätách, zatiaľ čo sa Buk motal okolo jeho nôh a pýtal si ďalšiu pozornosť. Obišli sme svadbu v plnom prúde a kráčali posledných pár minút. Zastavil u bledej budovy s slabomodrou fasádou a novými plastovými oknami. Na strane mala zrenovovanú terasu. Bola veľmi pekná. Na drevenom plote sa nachádzali črepníky s ťahavými červenými kvetinami a striešku nad celou terasu zdobili z dreva vyrezávané vlnky. Stolíky vo vnútri pôsobili dojmom, že sú vyrezané z jedného veľkého kusu dreva. Na lavičkách sa naťahoval červený koberček. Ladil s dedinským okolím.

„To tu je nové,“ poznamenala som prekvapene. Podbranč som poznala. Ale toto miesto nie. Podbranč bol predsa len typická dedina. Nejaká tá krčma, nejaké potraviny a to je všetko.

„Predtým tu bola krčma. Kúpil to nový majiteľ a premenil na reštauráciu s rybami,“ vysvetlil mi a vošiel rovno na terasu. Dovnútra sme nemohli ísť kvôli Bukovi. A určite by som ho nenechala samého uprostred dediny.

Usadil sa úplne dozadu, mimo priameho slnka a pohľadu ľudí z okolia. Ja som Buka uviazala o nohu drevenej lavičky a usadila sa oproti. Tak sa mi to nakoniec splnilo. Aj cez dlhé protesty som nakoniec sedela oproti nemu. Mužovi, ktorý so mnou mával ako s tenkou látkou vo vetre. Vo väčšine sa chalani cítili nervózni so mnou. Nikdy som nechápala prečo. Cítili sa rovnako, ako ja teraz?

Čašníčka sa k nám pripojila skôr, ako som stihla nejako nadviazať konverzáciu. Spýtala sa nás na nápoje a položila dva jedálne lístky. Bol to len kus zalaminovaného papiera.

„Minerálnu vodu, nesýtenú. Pre oboch,“ objednal nám a čašníčka sa stratila. A ja som ostala v šoku. Ak by som si mala čosi objednať k pitiu, tak by to bolo presne toto. Korvín si môj šokovaný pohľad všimol a len mu zľahka vybehol kútik úst.

„Len si všetko tipuješ?“ vyhŕkla som prudko.

„Čo konkrétne myslíš?“

„Ako presne vieš, čo chcem. Ja by som mala byť tá, čo vie, čo chcem. Som dosť emancipovaná, aby som si objedla sama,“ zamrmlala som s náznakom podráždenosti.

„Ja viem, že si. A netipujem to. Viem to.“ Svoj pohľad už venoval jedálnemu lístku. Len ja som ho sledovala pár sekúnd naviac. Cítila som sa o niečo nervóznejšie. Sledoval ma? Čítal mi myšlienky? Moja myseľ zas unikala k nejakým mystickým vysvetleniam. Snažila som sa tomu vyhnúť a nedomýšľať si ako stará generácia v našej dedine. Tam aj čierna mačka prestavovala zlo. V Podvodnej sa zaryto dodržiavali všetky ľudové tradície a verilo sa každému porekadlu. Preto mi to šlo ťažšie.

„Odkiaľ to všetko vieš?“ znela som nesvoja.

„Poznám bytosti ako ty,“ poznamenal ledabolo a pozrel na druhu stranu laminovaného jedálneho lístku. Kto vie či bol naozaj jeho obsahom tak zaujatý, alebo sa proste nechcel pozerať na moju červenú tvár.

„Zas rozprávaš z cesty,“ odsekla som a nervózne stisla môj lístok, „a ja som ja a nie nejaká bytosť.“ Nechápavo som skrížila obočie.

„Samozrejme, že si. Ofélia je len jedna,“ znel pobavene a to ma popudilo ešte viac. Preto som zmĺkla úplne a prešla ponuku. Mali tam mnoho druhov rýb. A mňa zaujal losos na japonský spôsob s mladými zemiačikmi. Už som mala vybraté. V kútiku duše som si chcela objednať to najdrahšie jedlo a tak ho trocha podráždiť. Ale ja som zlá nebola. Nemala som to v náture.

„Vybrala si si?“ oslovil ma po chvíli ticha.

„Dám si toho teriyaki lososa,“ povedala som. „To už si o mne nevedel?“ V hlase som mala troška irónie.

„Nie, nečítam myšlienky.“ Oprel si hlavu o dlaň a lakeť zaprel do stola. Svoje oči pozvoľna presunul na mňa a lístok položil na bok.

„To sa mi uľavilo,“ zahuhňala som.

Čašníčka sa vrátila rýchlo a položila nám na stôl vodu. Spýtala sa na náš výber.

„Ja si dám grilovaného pstruha s oblohou,“ ozval sa ako prvý Korvín a potom mykol hlavou ku mne. Ústa mal stále nepokojné od potláčanie úškrnu. Mala som pocit, že sa na mne zabáva. A to ma sťahovalo hlbšie a hlbšie do rozpakov.

Čašníčka si odkašlala. Rýchlo som sa spamätala a povedala svoj výber. Skrčila som hlavu medzi ramená, privrela oči a zhlboka nadýchla. Pomaličky spôsoboval, že som sa v jeho prítomnosti prestávala cítiť akokoľvek dobre.

„Deje sa čosi?“

„Nie,“ vyhŕkla som.

Pozdvihol obočie.

„Zabávaš sa na mne!“ Znova som podľahla tlaku jeho šedých očí. Dostal by zo mňa čokoľvek, keby chcel. Nedarilo sa mi tomu brániť, čo spôsobovalo pocit bezmocnosti.

Na drevo a betón okolo začali kvapkať nečakané kvapky. Nad Podbrančom sa nachádzali dažďové mraky a prekvapivo rýchlo hustli. A to pred chvíľou svietilo slnko. Zmiatlo ma to, ale dnes sa diaľo toľko zvláštnych vecí, že som sa to nesnažila nejako vysvetliť.

Pozrel sa na jemný dážď a potom na mňa. Jeho tvár zvážnela a strnula: „To nie je pravda. Očividne sa cítiš nepríjemne.“

Neodpovedala som. A on zbytočne nič nehovoril. Ja som sa pomaličky upokojila a dážď sa premenil na silnú prietrž. Hlasito som zakňučala. V takomto počasí som nemohla ísť domov cez moju typickú cestu. Len autobusom. Alebo počkať dokým to skončí a ísť domov po ceste peši.

„Netráp sa s počasím. Mám neďaleko auto, odveziem ťa domov.“ Konečne čosi povedal. Musela som byť veľmi čitateľná. Vedel o mne toľko len zo sledovania. Jeho šedé oči boli uvoľnené neprestával ma sledovať. Cítila som na pokožke ich chlad.

„Ten dážď bude trvať dlho,“ pokračoval. Všimol si moje váhanie. Zrazu som mala potrebu sa niekde schúliť, skryť. Čokoľvek, čo by mu zabránilo vo mne tak dokonale čítať. Nebola som zvyknutá na takú pozornosť.

„Buk pĺzne,“ vypustila som z úst tú najchabejšiu výhovorku.

„V kufri mám deku, proste ju roztiahnem na zadných sedačkách.“

V hrudi sa mi zvíjalo klbko najrôznejších pocitov a mlčala som ako nemá ryba. Nedokázala som povedať jednoduché nie a iné výhovorky mi neprichádzali na um. Vedel, že som prehrala. Znova to prezradili jeho ústa. Ale len na moment. Veľmi rýchlo sa vrátil k svojmu vážnemu pohľadu. Ten som niesla omnoho lepšie. Možno preto sa ho tak držal.

Asi mnoho zákazníkov nemali, keďže jedlo prišlo prekvapivo rýchlo. Čašníčka pred nás položila oválne taniere s vybraným jedlom. Môj žalúdok nadšene zaškŕkal.

„Dobru chuť,“ riekol Korvín a začal zručne oberať jemné mäso pstruha od kostí. Môj losos bol už naporciovaný na hrubšie filety. Mal lákavú sýto-oranžovú farbu s bielym posypom na vrchu. Och ako som zbožňovala ryby.

„Dobru chuť,“ zopakovala som a tiež sa pustila do svojho jedla. Bolo to vynikajúce, alebo som proste bola veľmi hladná.

Jedli sme v tichu. Len Buk pár krát zaštekal a sledoval nás psími očami. Venovala som mu jeden zemiak a zostatok skončil v mojom žalúdku. Bola som plná, spokojná a len silná vôľa ma delila od toho, aby som niekde nezdriemla.

„Ďakujem,“ zašeptala som a pokúsila svoju vďačnosť prejaviť úsmevom. Ku podivovaniu, aj cez moju nervozitu, sa mi to podarilo.

„Očividne ti chutilo. Ja idem dnu zaplatiť, zatiaľ tu počkaj.“ A odišiel dnu. Mala som možnosť mu utiecť. Dážď bol nekompromisný a nemenil na svojej silnej intenzite. Schovala by som sa do najbližšieho podniku a počkala na lepšie počasie. Ale nikam som sa nepohla. Až prišiel Korvín a ja som poslušne sedela na kraji lavičky hladiac Bukovú hlavu.

„Poď, auto mám blízko,“ švihol rukou.

Odviazala som Buka a dobehla k nemu. Čakal ma u východu. Ukázal prstom na tmavú kombi oktáviu. „Tá je moja. Najprv vybehnem ja a roztiahnem vzadu tú deku. Až potom dobehni ty,“ rozkázal a rozutekal sa do nečasu.

Dodržala som jeho inštrukcie a rozbehla som sa až, keď mal všetko hotové. Buk bol zvyknutý na auto, tak bez problémov naskočil dnu a mňa Korvín usadil na kožené sedadlo spolujazdca. Za ten čas sme stihli obaja poriadne zmoknúť. Moje pridlhé vlasy sa mi lepili na tvár a na pravé rameno, kde boli zopnuté gumičkou. Korvín sa tiež pýšil dlhými vlasmi, takže moc nevyhral. Čierne pramene mu vytvárali na tvary pavúčiu sieť. S tlmeným mrmlaním ich odstránil z tváre a všetky vlasy stiahol na chrbát.

„Zapáš sa.“ Auto naštartovalo a zapol vyhrievanie sedadiel. Buk najprv strkal nos medzi naše sedačky. Zatlačila som ho dozadu. Zakňučal a poslušne natiahol na dne.

„Kde bývaš?“

„Ani to nevieš?“

„Ofélia,“ oslovil ma ráznejšie s náznakom únavy. To ma prekvapilo. Preto som skrotla.

„V Podvodnom. Tam za Soboštím.“

Zahmkal pre súhlas a vyrazil na cestu. Dážď mlátil do auta a stierače divoko umývali okno. Melancholické počasie mi moc nepomáhalo a len zveličovalo chuť zaspať. Sedadlo začalo príjemne hriať a mne klipkali oči. Rádio bolo vypnuté, takže bolo počuť len vrnenie motora a dychčanie Buka. Ale cesta do Podvodnej trvá len pár minút, tak som dúfala, že sa udržím.

„Ale no tak,“ zavrčal Korvín a jeho auto spomalilo. Ospalo som zaostrila zrak medzi závoj kvapiek. Zastavili sme na konci nejakej kolóny. Zamračila som oči a snažila sa zaostriť na rozmazaný obraz vzadu. Bol tam padnutý mohutný strom krížiaci celú cestu. Práve prichádzali hasiči.

„Asi tu pobudneme,“ zívla som. Cítila som sa ako neskoro večer. Nikdy som poobede nebola takáto unavená. Nemalo význam v tom hľadať čosi viac. Moja myseľ už polovične spala a odmietala spolupracovať. Korvín čosi odpovedal, ale to som nezachytila. Tuho som zaspala.

„Ofélia,“ budil ma jeho hlas. Prišlo mi to ako pár sekúnd potom, čo som zatvorila oči. Preto som nevrlo zakňučala.

„Ofélia,“ oslovil ma o čosi razantnejšie a cítila som na tvári čiesi ruky. To ma úspešne vytiahlo z ospalosti a otvorila som oči.

Boli to jeho ruky. A koho iného? Nik iný tu nebol. Mal veľké dlane s dlhými prstami. Boli studené aj keď vnútro auta bolo vyhriate. Nakláňal sa nado mňa a jeho oči sa upierali priamo na mňa. Bol blízko. Možno až moc blízko. Jeho dych ovieval moju tvár. Bola cítiť po pstruhovi a čomsi sviežom. Najprv som myslela, že je to sen. Ale všetky podnety boli príliš intenzívne a reálne. Môj mozog dokázal spracovať túto informáciu len jedným smerom – ide ma pobozkať.

A práve vtedy sa odtiahol. Bola som na to psychicky pripravená, ba možno som to očakávala. Ešte nikdy som sa takto necítila pred bozkom. Pred bozkom, ktorý nenastal. Okúsila som nehoráznu úzkosť a sklamanie. Na oblohe zablikalo mohutné svetlo a nasledoval ho hlasitý hrom.

„Bolo mi ľúto ťa zobudiť, lenže už sme v Podvodnej a ja neviem, kde konkrétne bývaš,“ vysvetlil mi a ja som bojovala s tým nepríjemným pocitom v hrudi. Tak nehorázne ma to mrzelo, až ma to prekvapovalo. Nič podobné som proste nezažila. Ešte u nikoho so mnou tak intenzívne nelomcovali pocity. Ani u môjho prvého vážneho bozku! Mala som chuť hnevať sa na neho. Ale on by ten hnev nepochopil.

„Na konci hlavnej cesty. Dom s číslom dvadsaťtri. Biele steny, drevený plot a za ním tulipány,“ vysypala som zo seba čo najneutrálnejším hlasom. Pripísal to zjavne mojej únave, preradil z neutrálu na jednotku a pomaličky sa rozišiel dopredu. Počasie sa fakt nelepšilo.

„Koľko si čakal v tej kolóne?“ spýtala som sa a snažila prebrať.

„Štvrť hodinku, myslím,“ odpovedal a prioritne sledoval neprehľadnú cestu pred sebou.

O krátku chvíľočku zastavil pred naším domom. Otcove auto som nevidela. Ešte nie je doma. Pozrela som na Korvína. „Ďakujem za odvoz.“

„Bol to kúsok,“ mykol ramenami, „skús odohnať tie chmúry. Uvidíš, aj počasie sa zlepší.“ Povedal to s prostou vážnosťou. Znova som zamrmlala čosi na poďakovanie, stiahla k sebe ruksak, otvorila dvere a vbehla do toho ľadového lejaku. Rýchlo som vybrala Buka, ešte raz poďakovala a už bežala ku dverám. Korvín ma celý čas sledoval z auta. Odišiel, až keď sa mi podarili otvoriť dvere a vojsť dnu.

Buka som nechala na chodbe, prikázala mu zostať a utekala pre uteráky. Cez podobné nečasy sme Buka nechávali vo vnútri, ale nie špinavého a mokrého. Takže ma čakalo čistenie. A potom si zdriemnuť. Únava sa ma držala ako tvrdohlavý kliešť. Aspoň moja myseľ nemala dostatok síl na rozoberanie Korvína, jeho čudné rozprávanie, studené ruky a upretý pohľad.

Otec prišiel večer. Bol unavený. Ja som mala za sebou výdatný oddych, tak som sršala energiou ako vždy. Dážď dokonca ustal. Len pár pochmúrnych obláčikov plávalo na nočnej oblohe a snažilo sa dostať k svietiacemu mesiacu. Za ten čas som si stihla rozmyslieť, že o tom otcovi nepoviem. Zatiaľ. Bol príliš zničený a ak by bol proti, len by som mu pridala nepríjemností.

Pripravila som mu teplú večeru a hrnček čaju. On natiahnuto sedel na pohovke a prezeral si nejaké papiere. Pod očami mal tmavé kruhy, ale keď sa na mňa pozrel, tak sa veselo usmial. Aspoň sa o to snažil. Položila som mu tácku na stôl a posadila sa vedľa.

„Bol si preč dlho,“ riekla som.

„Prepáč, zlatíčko. Bolo to na dlhšie, ako som si myslel. Dodávateľ hnojiva si pomýlil dodávky a nám doniesol úplne čosi iné. Nebyť mňa, tak to tam proste dajú. Mohli by narobiť veľké škody. Už chápem, prečo tak potrebujú Agronóma. Bez neho tam nepohnú ani prstom. Ten minulý niekedy robil prácu aj za ostatných. A teraz ich musím naučiť samostatnosti. A hlavne rozoznať to, čo im vlastne prišlo,“ zabručal ako medveď a vďačne si odpil z bylinkového čaju.

„To zvládneš,“ povzbudzovala som ho.

„Budem musieť, zlatko,“ usmial a znova. „A čo ty? Spravila si si nejaký plán?“

„Bola som na dlhšej vychádzke s Bukom,“ nevinne som mykla ramenami, „až nás zastihol dážď. To som musela ísť domov.“ Autom Korvína. Ktorý ma skoro pobozkal. Teda, od ktorého som chcela, aby ma pobozkal.

„To je dobre,“ prikývol hlavou. Bol tak unavený, že jeho rodičovská zvedavosť bola potlačená a nepýtal sa ďalšie otázky. Bola som za to rada.

„Pôjdem sa nachystať do školy a spať. Mal by si tiež,“ postavila som sa a popravila domáce oblečenie. On čosi zamrmlal na súhlas a aj tak ďalej hrabal vo svojich papieroch. Popriala som mu dobrú noc a vybehla na druhé poschodie. Dneska to vyzeralo na divoké sny plné studených rúk, kobaltových očí a živých jazier.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - II. kapitola (26. apríla):