OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - III. kapitola (27. apríla)

18.11.2014 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 726×

Do školy som cestovala necelú pol hodinu starým a poloprázdnym autobusom. Radil ho ten istý človek, starý muž s jazvou na nose. Moc toho nenahovoril. Len hmkal, vrčal a pospevoval do rytmu starých skladieb znejúcich z pokazeného a chrčiaceho rádia.

Sedávala som vždy v zadných sedadlách. Tam som mala najlepší výhľad. Či na obsah autobusu alebo cestu vonku. Opakovalo sa to deň čo deň. Rovnaká cesta, rovnakí ľudia. Len sem tam sa objavil ktosi noví. Hlavu som si oprela o oblok a ešte sa preberala. Stávanie nebolo mojou silnou stránkou. Budík ma vždy účinne zobudil, ale len fyzicky. Všetky činnosti som vykonávala mechanicky. Moja myseľ sa zobúdzala až na tejto ceste.

Vystúpila som v Myjave. Ráno bolo ešte trocha sychravo. Fúkal nemilý vietor a slnko sa ešte schovávalo. Ľudia a zástavke zívali, pozerali ospalými očami do neznáma a tlačili sa na jednej lavičke. Až na jednu osôbku. Vysoké chudé dievča s krátkymi upravenými vlasmi, dioptrickými okuliarmi, výraznou očnou linkou a obrovským úsmevom. Martina.

Martina bola moja kamarátka od základnej školy. Už tam sme z donútenia sedeli v jednej lavici. Prvotná nesympatia prerástla na kamarátstvo. A na druhom stupne sme boli považované za nerozlučnú dvojicu. Na strednej to trocha zaškrípalo. Noví ľudia, nové priateľstvá, nový svet. Ale nakoniec sme si ho zubami, nechtami udržali.

„Prežila si bez počítača dlhé dva dni?“ podpichla som ju na privítanie.

„Ani mi to nespomínaj. Ráno som mokla v daždi a poobede piekla na slnku. Otec všetko spálil a matka pre istotu nedoniesla náhradné oblečenie. Úplne fiasko,“ zavrtela nad tým hlavou.

„Kedy si prišla domov?“ vyrazili sme rovno ku škole.

„Asi poobede. Ako začal ten lejak, tak sem utekali preč. Prišiel úplne z ničoho!“ Ešte pohodila rukami a potom si ich strčila do vreciek. Podráždene skrivila peru. „Ale aspoň som stihla dorobiť kúsok kuchyne,“ dodala o čosi spokojnejšie.

Martina netrávila veľa času za počítačom kvôli hrám. Aspoň nie teraz. Ešte pred rokom sa rozhodla pokračovať ako architekta. Začalo to nevinne. Maličkými návrhmi na papieroch, až sa dopracovala k 3D modelom v počítači. Držalo ju to ako kliešť.

„Nie je ti v tom zima?“ spýtala sa ma nečakane, keď si prezrela moje oblečenie. Tiež som na seba pozrela, aj keď som vedela čo na sebe mám. Jednoduché bledé šaty, pančuchy a upletený svetrík. Moje typické oblečenie. Ak som nebola na turistike.

„Mala by?“ čudovala som sa. Martina len mykla ramenami a tuhšie sa pritúlila k svojmu kabátiku.

„A čo ty? Aký bol víkend?“ nadviazala novú konverzáciu. Hneď som si vybavila Korvína. Na chvíľu som mlčala, líca mi sčervenali a kopla som do osamoteného kamienka na ceste.

„Spoznala som jedného chalana,“ zašomrala som.

„Chalana?“ spozornela ako sova.

„Alebo skôr muža. Neviem koľko mal. Vyzeral tak na dvadsaťštyri, dvadsaťpäť,“ skrčila som nevinne ramená.

„Chcem detaily! Hovor! Preháňaj!“ vyhŕkla poskakovala pri mne ako poplašený zajac. Medzi jej obľúbené témy nepatril len počítač a počítačové hry, ale aj mužská populácia zeme. Nikdy sa jej nepodarilo nadviazať normálny vzťah. Rovnako ako mne. Pár pokusov tu bolo. Ale nič viac. Odlišoval nás len jeden fakt. Ona chlapca zháňala. Ja som všetkému nechávala voľný priebeh.

Začala som rozprávať. Od prvého stretnutia, kedy mi ušiel Buk až po druhé stretnutie, ktoré skončilo spoločným obedom. Samozrejme, vynechala som rôzne fakty. Napríklad divnú vodu v jazere, alebo zvláštne Korvínove reči. Aj keď som spomenula, že som mu niekedy nerozumela.

„To jazero pod Podbrančom?“ spýtala sa opatrne a zamračila sa.

„Áno,“ prekvapene som prikývla.

„Vraj v ňom našli už troch utopencov,“ striaslo ju. Kto vie či od zimy alebo momentálnej témy.

„O ničom som nepočula,“ zamračila som sa.

„Bolo v správach i v novinách. Jeden z nich mal dokonca okolo krku otlačené ruky, pravdepodobne ho pod vodou niekto držal. Preto polícia došla k názoru, že i ostatné telá niekto utopil. Vraj po vrahovi pátrajú a volajú ho zatiaľ Brezový vodník.“

„Prečo Brezový?“

„Lebo to jazero sa volá Brezové. Kvôli tomu, že ho obklopujú len brezy.“ Stále sa mračila a v jej hlase sa objavila ustráchanosť: „Čo ak ten chlap je ten údajný vodník?“ V jej očiach som videla, že to myslí úplne vážne. A to mi na ňu nesedelo. Ona bola tá, čo zbierala rôzne klebety. A nie preto, aby ich šírila. Ona ich rada vyvracala. A teraz čomusi len tak verí?

„Keby chcel, tak mi dávno ublíži, boli sme už dvakrát úplne sami. A namiesto toho ma pozval na jedlo,“ bránila som ho s istotou hlase. Ale mala som ju aj v hlave? Tam sa mi odohrával maličký hurikán.

„Budem tomu veriť,“ dodala ako posledné na túto tému a jej ustarostený pohľad horko-ťažko zmizol z jej chudej tváre.

Gymnázium nebolo nejako výrazné. Biele kocky s množstvom okien naukladané vedľa seba ako schody. Ľahko by sa pomýlila s nejakým panelákovým domom. Detí tu bolo ako smetí, pobehovali pred vchodom, húkali a vrieskali. Neboli tu len stredoškoláci, ale aj deti, čo prešli na osemročné štúdium. Ľahko vám pod nohami prešiel ešte desaťročné škvŕňa bez poriadnej disciplíny.

„Ešte dva mesiace a koniec tohto väzenia,“ zabručala Martina a vošli do tieňa budovy.

„A potom prázdniny,“ dodala som túžobne.

„A potom maturity,“ zakňučala kamarátka. Obe sme sa rozosmiali.

Pri šatniach nám kývalo pár spolužiačok. Odkývali sme im a viedli konverzáciu. Blížiaca sa písomka z fyziky, chorý učiteľ dejepisu, rozlúčka s maturantami a podobne. Pár báb sa k nám začlenilo a do konverzácie pridalo popis svojho rána. Jedna už jazdila svojím autom, druhá skoro zmeškala vlak a posledná utekala peši.

Trieda bola už z polovice plná. Sedeli po skupinách všade, kde sa len dalo. Nie len na stoličkách, ale aj na stoloch, zemi či parapetoch. Väčšina našu malú skupinku pozdravili a usadili sme sa do posledného radu. Ja na svoje miesto, Martina vedľa mňa. Trojica dievčat si pritiahla stoličky a usadila sa okolo.

„Plánujete ísť na Majáles do Senice?“ spýtala sa najvyššia z nich. Lenka. Mala typický drdol na vrchu hlavy a výrazný rúž.

„Vraj v Podvodnej bude tiež Majáles,“ dodala ďalšia, nízka, čiernovlasá dievčina. Erika. Aj tak stále bola o pár centimetrov vyššia ako ja. Ak si dobre pamätám, držala som si post najnižšej žiačky triedy. Po jej slovách sa na mňa otočilo celé osadenstvo okolo stola.

„Je to pravda, má to byť veľký program,“ súhlasila som. „Chcú na starej pastvine urobiť veľké pódium a množstvo stánkov. Keďže tam už dobytok skoro nechodí, tak chcú ten priestor využiť.“

„Nebude to len o ľudovkách?“ nakrčila tretia nos. Bola to Anna, vždy s dokonalými rovnými vlasmi a dvoma sponkami vo vlasoch. Ťažko by ste do nej povedali, že miluje motorky. A na jednej dokonca jazdila. Len do školy nie.

„Iba na začiatku, potom tam bude hudba každého štýlu, čo zohnali. Večery majú byť venované obzvlášť mladej generácií,“ vysvetlila som.

„To znie dobre,“ zajasala Erika a zatlieskala s detskou radosťou, „treba zmenu! Na Senici je to skoro každý rok rovnaké!“ Ostatné súhlasné zahmkali.

„Môžeme sa tam stretnúť všetky!“ zaradovala sa Lenka.

„Ja v Senici tento rok maľujem na tvár,“ smutne sklopila hlavu Anna. Ona vždy niekde lietala. Najčastejšie na rôznych brigádach. Rodičia jej neplatia za pohonné látky na motorku, tak si musí privyrábať sama.

„Oh, škoda,“ poťapkala ju po ramene blonďavá Lenka a druhou rukou si skontrolovala pozíciu drdolu. Robila to skoro stále. Bol to jej priezračný zlozvyk.

Stále je nás dosť na partiu,“ riekla Erika.

„Nejako sa dohodneme,“ uzatvorila konverzáciu Martinu a zazvonil zvonček. Všetci začali nešťastne mrnčať. Začínali s matematikou, ako každý pondelok po víkende. A to nebol práve ten najlepší spôsob ako začínať nový týždeň. Naša učiteľka matematiky aj fyzicky nebola práve zábavná a príjemná žena. Len staršia a prudká babizňa s potrebou z každého vycicať i posledné kúsky energie.

„Držte sa,“ pretočila očami Lenka a všetci sa rozpŕchli do lavíc. Nemienili počúvať prednášku o nepripravenosti na hodinu. Bolo to niekedy horšie, ako sa učiť zložité vzorce.

Po skončený vyučovania a zjedení obedu z neďalekej verejnej jedálne som nešla domov. Aspoň nie pondelky a štvrtky. Mala som nasmerované do ulíc Myjavy. Konkrétnejšie do kultúrneho Domu Sama Dubíka. A to kvôli čomusi, čo mi dala matka. Talent na spev. Nikdy ma to moc nebavilo, ale otec na tom trval. Tak som spievala v malom zbore a chodili na rôzne vystúpenia. To, čo ma naozaj bavilo, bolo kreslenie. Kvôli tomu som chodila na figurálne kreslenie do domu kultúry v Podvodnej. Bola to malá budova, s malou knižnicou, tanečnou sálou a dvoma ateliérmi.

Pred Myjavským domom kultúry sedeli nejaké decká, pri nohách sa im váľali školné tašky a viedli živý rozhovor. V rukách držali fľašky s vodou a mračili sa na silné slnko. Naozaj bolo výnimočne horké. Aj na aprílový deň. Dúfala som v skorý dáždik.

Našťastie vo vnútri domu bol chládok. Rozhodla som sa po speve si kúpiť poriadny kopček jadranskej zmrzliny. Vo vnútri nebolo veľa ľudí. Pozdravila som len dve známe tváre. Prešla som na vyššie poschodie a rýchlo našla učebňu, kde sme sa ako skupina pozdravili. Už tam bola skoro väčšina a radostne ma pozdravili. Hneď som sa začlenila medzi nich a zapojila do voľnej konverzácie.

Ako skupina sme spolu dobre spolupracovali. Nemali sme medzi sebou žiadne nezhody či nepríjemné vzťahy. Práve naopak. Akceptovali sme sa navzájom a vždy udržiavali dobrú náladu. Sem tam sa objavila osoba, čo to nevedome chcela narušiť, ale vždy sme si s tým poradili. Možno to bolo tým, že sme každý boli z iného súdka. Nikto sem neprišiel s kamarátom. Nikto druhého nepoznal. Boli sme výberová skupina. Jediné obdobie, kedy sme sa stretávali mimo domu bolo, keď sme spievali na nejakej akcii.

Učiteľka prišla ako posledná. Bola to dáma v strednom veku s módnym oblečením a tvrdým pohľadom. Bradu mala mierne vztýčenú, čo prezrádzalo o jej zjavnej povýšenosti. Bol to jej charakteristický znak. Odrážalo sa to v spôsobe rozprávania, chôdzi aj štýlu života. Ale nebola zlá. Práveže naopak. Mala svoju milú stránku, ktorú ste si museli zaslúžiť. Taká bola moja učiteľka spevu, Magdaléna Prvotná.

„Dobrý deň, deti. Rýchlo sa usaďte, je neslušné stáť niekomu chrbtom! No kšá-kšá!“ zamávala rukou a všetci hneď poslúchli.

„Mám pre vás nečakanú správu. Viete, že v Podvodnej sa bude výnimočne konať tento rok Majáles a majú celkom bohatý program. Ale odpadol im nejaký český zbor a poprosili nás, aby sme ich nahradili.“

„Ale veď ten je už o štyri dni!“ zhrozil sa jeden z nás.

„Ja viem počítať, Andrej!“ zamračila sa na neho a odkašlala, „použijeme predstavenie z Trenčína. Je to len mesiac dozadu, neskúste mi tvrdiť, že si niečo nepamätáte. Tie pesničky spievame často, ak nie pravidelne.“

„Ale ja som už mala nejaké plány,“ zašeptalo plaché dievča v pozadí.

„To je pekné. Nezabudni byť o šiestej poobede v Podvodnej pri pódiu. Hráme o siedmej. Nejaké ďalšie otázky?“ prešla po nás tvrdým pohľadom. Nik sa už neodvážil ani pohnúť. Ja som povzdychla a hovorila si, že to budú len dve hodinky. Nič viac. Potom sa znova začlením k dievčatám.

„Tak dobre, to by bolo všetko. Odsuňte stoličky, rozostúpte sa a precvičíme si potrebný repertoár.“

Všetci sme sa rozlúčili, popriali šťastie a rozišli svojou cestou. Lenže ja som zastavila hneď pri prvých krokoch vonku. Prekvapene som sledovala známe auto na parkovisku. Tmavá kombi oktávia. Vyzerala presne ako Korvínova. Ale určite nie je jediný, kto má také auto.

Prešla som na druhu stranu cesty a auto nespúšťala z očí. Nechcela som si priznať vlastné slová. I interiér bol identický. Kožene sedadlá, červený osviežovač na zrkadielku a deka poskladaná na zadnom sedadle. Bolo hlúpe si nahovárať, že niekto má aj rovnakú deku. Bolo to určite Korvínove auto.

„Čakal som ťa,“ ozval sa známy mužský hlas a ja som nadskočila. Otočila som sa a videla ho prichádzať z druhej strany. Hneď ma zaliala nervozita a rozochveli sa mi dlane.

„Čakal? Ty si ma sledoval?“ znela som vystrašene. Možno som predsa len slovám Martiny dávala nejakú váhu.

„Už som tu parkoval, keď si vchádzala do domu kultúry. Rozhodol som sa počkať.“

Nevšimla som si, že by tu predtým parkoval. Ale taktiež som sa po parkovisku neobzerala, tak mi klamať nemusel. A rozhodla som sa mu veriť. Nechcela som prepadnúť paranojam, ktoré boli u mňa častými návštevníčkami. Ale nikdy som ich neprivítala dnu. Rovnako ako dnes.

„Nákupy,“ zodvihol ruku s taškami s logom blízkych potravín. Asi som sa tvárila až príliš neveriacky.

„Prečo si ma čakal?“ pošúchala som si teplé ramená. Prosila som počasie o trocha dažďu. Namiesto toho sa len pomaličky hromadili oblaky a snažili sa dohnať slnko. On odomkol auto a otvoril kufor. Dnu naložil tašky a uistil sa, či sú dobre položené.

„Lebo som chcel,“ odpovedal tak jednoducho. Čakala som čokoľvek. Aj tak ma prekvapil. Do líc sa mi nahrnula príjemná červeň.

„Nič viac?“

„Chcela by si, aby v tom bolo čosi viac?“ pozrel na mňa studenými očami a naslepo zavrel kufor. Te hlasito buchol a ja som sa trhla. Aj cez to nepríjemné horko mi spôsobil jemne mrazenie na chrbtici.

„Zaujíma ma pravda,“ zahuhňala som s problémom nezakoktať sa.

„Nechcela by si sa schladiť v nejakej cukrárni?“ spýtal sa a s prvým náznakom úškľabku si ma prezrel. Konkrétne moje oblečenie. Možno to bola prílišná zmena oproti mojím turistickým šortkám a tielku. Inštinktívne som skrčila ramena a hlava mi jemne klesla.

„Zmrzlina znie dobre,“ priznala som ticho. Stále som bojovala sama so sebou. Jedna moja časť naozaj znova chcela stráviť čas po jeho boku. Druhá bola ovplyvnená klebetami od Martiny. A vôbec, nikde som podobnú správu nevidela. Možno to naozaj boli len čisté výmysly.

„Poď, jedna je veľmi blízko,“ kývol rukou a vydal sa dole chodníkom. Váhala som pár nepodstatných sekúnd. Potom som dobehla jeho bok. Aj tak som chcela ísť na zmrzlinu.

„Toto bol tvoj plán od začiatku?“ sledovala som jeho upretý pohľad na cestu dopredu. Keďže Korvín bol naozaj vysoký, tak robil dlhé kroky. Ja som zas po matke zdedila veľmi drobnú postavu, tak som musela po jeho boku klusať. Všimol si toho až pri mojej otázke a zľahka spomalil.

„Pravdepodobne,“ odpovedal nejasno. Zabručala som.

„Chodíš na spev, však?“ zmenil tému. Možno aj vycítil, že som zrazu nemala čo povedať.

„Ako to vieš? A nechodím len na spev,“ odvrkla som a tlačila preč paranoju ešte väčšou silou. Včerajší deň mi skoro prišiel nereálny, ba ako sen. Voda chvejúca sa pod mojou dlaňou, volanie jazera, Korvínove poznatky a zvláštne odpovede. Aj ten dážď mi prišiel ako kúzlo.

„A na čo ešte?“ zaujímal sa.

„A to nevieš?“

„Spev som poznal vďaka tvojmu peknému hlasu,“ priznal sa. Moje telo na to zareagovalo vibrovaním v žalúdku. Otvorila som ústa. Bola som ako kapor na suchu. Ani slovíčko. Tak som ich nešťastne zatvorila a uvedomila si, že mi zobral dych. Veľa ľudí mi pochválilo hlas. Aj veľa chlapcov. Tak prečo som reagovala tak zvláštne práve na jeho pochvalu?

„Tak? Čo to je?“ ďalej vyzvedal a venoval mi kratučký pohľad.

„Chodím na kreslenie, ale to v Podvodnej,“ odpovedala som mu, „a ty?“

„Ja?“

„Chodíš na nejaké krúžky?“ nabrala som odvahu sa tiež niečo dozvedieť.

„Ja už pracujem, nemám čas a ani vek na krúžky,“ pobavene sa uškrnul a ja som zahanbene sklopila pohľad.

„A kde pracuješ?“ spýtala som sa o niečo tichšie a plachšie.

„Pracujem ako SBS.“

„Ochranka? A kde presne?“ Hneď som si ho začala predstavovať v uniforme.

„Pracujem v jednej spoločnosti a tá ma zakaždým dá niekde inde. Buď tam, kde ktosi na chvíľu vypadne, alebo na nejaké kratšie akcie. Momentálne zastupujem jedného na PNK-e pre nejaký nočný bar,“ vysvetlil a ja som došla k záveru, že má určite minimálne dvadsaťpäť rokov. Šesťročný rozdiel a ja som ho vôbec nevnímala. Keď som šla vedľa neho, neprišlo mi to veľa.

„Takže vyhadzuješ opitých nosičov problémov,“ skonštatovala som.

„A dnu púšťam tých, čo sa budú snažiť stať opitými nosičmi problémov,“ odpovedal a zrazu ukázal rukou na druhu stranu cesty. „Tu je ta cukráreň.“

Bola to terasa s červenou markízou a sklenenou stenou. Za stolmi sedeli rôzny ľudia a vnútro bolo skoro plné. U pultu bol menší rad zákazníkov. Bola som tu už pár krát s dievčatami z školy, keďže tu mali vraj najlepšiu zmrzlinu. V duchu som pochválila jeho výber.

„Posaď sa vonku, ja pôjdem objednať. Aké sú tvoje obľúbené príchute?“ spýtal sa, keď sme prešli na druhu stranu.

„A to si nezistil, napríklad, z farby mojich vlasov?“ pokúsila som sa zavtipkovať.

„Predpokladám, že máš rada ovocné príchute a tých je viac.“ Mal pravdu. Mala som rada len ovocné príchute. Čokoláda, vanilková či oriešková u mňa nemala miesto.

„Jablko, citrón a mango,“ vymenovala som tri moje najobľúbenejšie príchute. On spokojne prikývol, ukázal rukou na terasu a vošiel dnu. Sledovala som ho ako sa zaradil do rady a až potom som našla jeden stolík s dvoma mäkkými stoličkami a vysokými operadlami. Usadila som sa a čakala.

Obzerala som sa po okolí. Po slnkom zaliatej Myjave, po nervóznej fronte u pokladni s kopou koláčikov, po ľuďoch užívajúcich si príjemné poobedie.

A po Natálií. Vysokej svetlej brunetke s nepríjemným pohľadom a napnutými ramenami. Akoby to nestačilo, tak na nohách mala podpätky a strašila väčšinu mužskej populácie, keďže na ňu museli pozerať zdola. Aspoň mala primerane dlhú sukňu, lebo zbytok populácie by jej určite videlo až do žalúdku.

Zatlačila som sa do operadla a prosila, nech si má nevšimne. Nech rýchlo prejde okolo svojím ráznym krokom a ja ju neuvidím ďalšiu kopu mesiacov. Alebo by som ju už nemusela stretnúť vôbec. To by bolo najlepšie. Lenže osud mal asi nepríjemný zmysel pre humor, keďže ona zabočila rovno do cukrárne a zakývala smerom na dvojicu dievčat sediacich úplne vzadu.

A vtedy si ma všimla. Najprv sa zatvárila prekvapene a potom ústa roztiahla do úsmevu. Doklopkala si k môjmu stolu a zvedavo si ma obzrie: „Oh, Ofélia, od základnej školy som ťa nevidela. Sama?“

„So známym,“ ťažkopádne sa usmejem a uhýbam pred jej pohľadom.

„So známym, hmmm,“ potiahla, pozdvihla obočie a obzrela si ľudí za sklom v interiéri. Pravdepodobne sa snažila niekoho priradiť ku mne. Pochybujem, že Korvín spadal do jej možností. Vždy mala o mne nepeknú mienku.

Boli sme spolužiačky na základnej škole. Odjakživa to bola výrazná osoba, pekná i bez nejakého mejkapu a boh jej ako keby nadelil dokonalú postavu bez nejakej väčšej námahy. Až na to prehnanú výšku, ktorú tak rada zdôrazňovala podpätkami. Začala ich nosiť v ôsmom ročníku a prevyšovala väčšinu chlapcov. Nikdy sme k sebe nehľadali cestu, úspešne sa ignorovali, až prišiel lyžiarsky kurz.

S Martinou sme sa na ten kurz veľmi tešili. Ja som nevedela lyžovať, ale ona áno. Nadšene mi vysvetľovala ako na to celú cestu autobusom. Už vtedy dosť presedela za počítačom, tak som sa divila, že má vzťah vôbec k nejakému športu. Lebo, aj cez jej peknú a chudú postavu, bola v športe poleno.

Ale na svahu jazdila ako profesionál. Užívala si to a skúsene hýbala kolenami do strán. Párkrát som ju sledovala na svahu pre skúsených lyžiarov, ale ja som väčšinu času strávila na umelom a krátkom svahu pre začiatočníkov. A medzi nami bola i Natália. Učil nás mladý a pekný inštruktor s výraznými modrými očami. Každé dievča prepadlo jeho kúzlu. Aj keď si to nerada priznávam, patrila som medzi ne. Možno som nevýskala, nestrkala sa čo najviac dopredu a nepýtala sa ho na zbytočnosti, ale vždy mi srdce začalo tĺcť rýchlejšie, keď sa ku mne priblížil, alebo mi pochválil techniku.

Natália bola staršia ako väčšina triedy. Mala už nejakú dobu štrnásť a vyzerala na viac ako šestnásť, keďže už vtedy bola vysoká ako jedľa. Žmurkala na inštruktora, neustále ho k sebe volala a prekvapivo skúsene flirtovala. Pre mňa to bolo čosi neznáme. A to som bola len o mesiac mladšia. Bolo mi jasné, že u neho šancu nemám. Aspoň som si to myslela.

V skutočnosti inštruktor začal moju prítomnosť vyhľadávať sám. Zistila som, že je to stredoškolák a privyrába si tu, keď sa dá. Mala som rada naše konverzácie. Až ma raz zastavila Natália, zatlačila do kúta a vyberaným slovníkom mi povedala, nech sa od neho držím ďalej. Nemala som rada konflikty, tak som ju poslúchla.

Viktor, tak sa volal ten inštruktor, pochopil moju náhlu chladnosť a na väčšinu kurzu ma nechal tak. Až na predposledný deň. To mi po kurze strčil do ruky lístok, kde bolo napísané, nech sa o deviatej stretneme pri zadnej terase chatky. To bol čas našej večierky. Najprv som tam nechcela ísť, ale Martina do mňa húkala opak. Tak som sa nakoniec odhodlala a po kontrole izieb učiteľmi som ušla na miesto stretnutia.

Už tam čakal. Usmial sa a jeho modré oči zažiarili. Na ten krátky moment som si myslela, že to bol dobrý nápad. Chytil ma za ruku a začal zrazu niekam ťahať. Na moje zvedavé otázky neodpovedal a nechal ma v napätí. Až ma zatiahol do prázdnej kuchyne. Ako prvé mi napadlo jedlo. Ideme vyjedať chladničku. Lenže on ma ťahal ďalej. Do jedálne pre personál.

Bola to malá miestnosť bez okien a s dlhým stolom. Tma ako vo vreci a ja som sa konečne začala desiť. Počula som veľa príbehov od spolužiačok, kde ich chalan zatiahol na tmavé miesto a chceli viac, ako len letmé bozky. Mala som zmiešané pocity. Strach a zvedavosť. Možno v tom bolo i trocha nadutosti. Tromfla som Natáliu. Privysokú a skoro vyspelú spolužiačku, ktorá sa okolo Viktora krútila ako zhypnotizovaný had.

Nebolo to nič, čo by začalo pekne a pomaly by sa to prelínalo do niečoho iného. On ma začal ohmatávať hneď, jeho pery blúdili všade a tlačil ma k rohu stola. Vydesil ma a úprimne, prišlo mi to v ten moment nechutné. Začala som sa priečiť, tlačiť ho preč, prosila som ho nech prestane, ale kričať som nedokázala. Nechcela som. Čo ak by nás takto ktosi našiel?

A vtedy nad našimi hlavami zapraskala žiarovka na drôtiku a miestnosť zvalilo oslepujúce svetlo. Žmurkala som do svetla toľko, až som spoznala Natáliu vo dverách. Mala na sebe len nočnú košeľu a ukazovala svetu svoje pridlhé nohy.

Začala zúriť. Ako na mňa, tak i na neho. On, ako keby nič, zmizol zadnými dverami a zamkol za sebou. Nechal ma tam samú s Natáliou a jej zničeným egom. Nazvala ma všetkými možnými názvami ľahkej ženy, ktoré na ďalší deň poznal každý spolužiak. Natália rozšírila klebetu, že ma Viktor pretiahol na stole.

V tej dobe som mala ledva za sebou prvé skúsenosti s bozkávaním a ona na mňa vypustila tieto nechutné klamstvá. Martina zakročila. Vtedy sa ukázal jej talent rozvracať nepríjemné reči. A takto to bolo až do konca deviateho ročníka. Akoby ma každým dňom v škole nenávidela viac a viac. Ale mňa sa to nedotýkalo. Tí, čo ma ako tak poznali, vedeli, že je to blud. A ostatní, nuž, ma netrápili.

Paradoxom je, že by som jej možno aj poďakovala, ak by nebola taká, aká je. Ona ma pravdepodobne zachránila pred niečím, čo sa mohlo zvrhnúť na čosi horšie.

„Ktorý z nich?“ spýtala sa nakoniec.

„Ten, čo prichádza priamo k nám s dvoma pohármi v ruke,“ odpovedala som a naznačila hlavou smerom k vysokej postave. Práve vyskočil na terasu a rýchlym krokom si to razil k nášmu stolu. Natália bola vysoká skoro ako on, chýbalo jej len már nepatrných centimetrov. Hneď šla oproti nemu a pokúsila sa o neho ošuchnúť a následne sa usmiať, čo bol jej typický štýl na upútanie pozornosti. Lenže Korvín sa šikovne uhol a na dievča sa zamračil. Ten pohľad mi prišiel komický. Tlmene som sa zasmiala. Natália sa pokúsila o nevinný pohľad, žmurkla na neho a už si sadla medzi kamarátky.

„Otravovala ťa?“ spýtal sa ako prvé a položil predo mňa pohár. Zmrzlina na nej bola štylizovaná do včielky. Oplátky vytvárali krehké krídla a tyčinky tykadlá. Pozdvihla som nad tým obočie. On mal nejaký zákusok so šľahačkou. Takže mal rád ovocné koláče. Zapísala som si to do zápisníka v mojej hlave a vylepila na najzreteľnejšie miesto.

„Prečo si to myslíš?“ amputovala som včielke krídla a naberala ňou zmrzlinu.

„Keď na teba rozprávala, tak si vyzerala, že chceš byť všade, len nie tu,“ poznamenal a drobnou vidličkou si odkrojil kúsok koláča.

„Bývala spolužiačka, čo má nemá príliš v láske,“ mykla som ramenami a vložila do úst ďalšiu poriadnu porciu oplátky a zmrzliny.

„Zjavne ani ty ju.“

„V skutočnosti som jej za niečo veľmi vďačná, ale to sa ona nikdy nedozvie.“

„A ja vraj rozprávam veci, čo nedávajú zmysel,“ pozdvihol provokatívne obočie a zjedol prvý kúsok. Neodolala som a zasmiala som sa.

„Tajomstvo,“ zašeptala som a rýchlo sa umlčala ďalším kúskom. To mi už došla oplátka, tak som včelu obrala aj o tykadlá.

„Žiješ sám, alebo s rodičmi?“ rozhodla som sa pozisťovať o ňom viac, keď moje sebavedomie o niečo zväčšilo.

„Sám,“ odpovedal tak prudko, až ma trhlo. Terasou sa ozvalo rinčanie skla, špliechanie vody a jeden ženský výkrik. Šokovane som sa pozrela na poháre na stoloch. Každý do jedného bol vyliaty. Ich obsah sa rozlieval po drevenej podlahe. Niektoré poháre sa skotúľali na zem a rozbili. Ten, čo doniesli Natálii, sa jej vylial do lona. To ona prioritne kričala.

Spustila sa ohromná vrava, nejaké staršie dámy zrazu utekali preč a ani pomoc bariel nepotrebovali. Ďalší začali vykrikovať sťažnosti a von utekala jedna z obsluhy. Iní to začali pripisovať nadprirodzenej sile, ďalší nejakému triku a skrytej kamere.

„Nechcel som ťa naľakať,“ riekol o niečo jemnejšie. Podivné dianie okolo ho nebavilo.

„Tie poháre,“ nechápala som.

„Naľakal som ťa,“ rozprával ďalej. Ale to nebolo vysvetlenie.

„Ale.“ Nemala som slov. Pracovníčka každého začala upokojovať, i keď sama bola zmätená. Tí, čo chceli odísť, sľúbila návrat peňazí a ostatným utekala chystať nový nápoj.

Začali sa okolo mňa diať ďalšie divné veci. Alebo okolo Korvína.

„Raz ti to nepríde také divné,“ prisľúbil mi a pokojne si odrezal ďalší kúsok koláča.

„To ty si to spravil?“ vyhŕkla som a zlomila v ruke tyčinku. Padla na zem v dvoch kúskoch.

„Nie,“ uškrnul sa. Bolo na tom čosi vtipné? Ja som v skutočnosti pocítila strach pred niečím neznámym. Moja myseľ urputne hľadala nejaké logické vysvetlenie, čo by ma upokojilo. Ale nič ma nenapadalo. Nič nevysvetľuje, prečo sa všetky poháre vyliali naraz.

„Nezabudni na zmrzlinu. Je celkom teplo. Za chvíľu z toho budeš mať brečku,“ upozornil ma a zamával vidličkou blízko môjho taniera. Poslúchla som a začala ju znova jesť, aj keď jej chuť mi už neprišla tak výrazná ako pred chvíľou. Moja myseľ bola stále inde.

Korvín tiež mlčal. Možno nechcel rozprávať. Možno tušil, že nie som schopná rozprávať sa o niečom inom. Tak ma nechal. Na terase stále vládlo napätie a ľudia medzi sebou horlivo šepkali. Natália už dávno bola na záchodoch a pravdepodobne sa snažila vyčistiť svoju sukňu.

„Pôjdem zaplatiť,“ oznámil, keď jeho koláč úplne zmizol.

„Koľko stál ten pohár?“ začala som cápať rukami po taške a hľadala peňaženku.

„Pozval som ťa,“ upozornil ma a jeho hlboký hlas stvrdol.

Prehltla som potrebu skrčiť sa a s hranou istotou som protestovala: „Nemôžem dovoliť, aby si stále za mňa platil. Inak už nikdy nikde s tebou nepôjdem.“ Vytiahla som z peňaženky tri eurá a natiahla som ich jeho smerom. Vzal si ich a na chvíľu nad niečím rozmýšľal.

„Dobre, ale tiež mám jednu podmienku.“

„Akú?“ zamračila som sa.

„Zajtra sa znova stretneme.“

„Ak pôjdeme niekam, kde nebudú potrebne peniaze, tak súhlasím,“ odpovedala som s potláčaným úsmevom na perách. A to som sa začínala som sa znova báť, že ho znova neuvidím. Ten začiatočný strach, či náhodou Korvín nebol Brezový vodník sú preč.

„Tak dobre.“ A stratil sa vo vnútri. V cukrárni sa to dosť preriedilo, takže platenie netrvalo dlho a o chvíľu bol spať.

„Vyzdvihol by som ťa pri škole. Zbaľ si turistické oblečenie, budeš ho potrebovať.“

Zodvihla som sa a zasunula stoličku. Nahodil svoje rýchle tempo a ja som znova cupitala po jeho boku.

„A kde pôjdeme? Ja po škole ešte chodím do jedálne. Chápeš, obed,“ sledovala som so s hlavou do hora, aby som mu videla do tváre.

„O jedlo sa nestaraj.“

„Povedala som žiadne peniaze,“ upozornila som ho.

„A ani nikam na obed nepôjdeme, ale neboj. Hladná nebudeš,“ uistil ma a uškrnul sa.

„A kam teraz ideme?“ vyzvedala som.

„K nášmu autu, aby som ťa mohol zaviezť domov.“

Jeho slová ma rozosmútili, ale pokúsila som sa to nedať na sebe najavo. Jeho prítomnosť začínala byť pre mňa veľmi... príjemná? Nevedela som, či je to správne slovo. Ale pre tentokrát to stačilo.

„Musím do práce,“ vysvetlil mi, akoby tušil, že som to potrebovala počuť. Ak by tam nešiel, pravdepodobne by sme ešte spolu pobudli.

V jeho aute bolo najprv horko, ale za chvíľu klimatizácia ukázala svoju moc a vytvorila príjemný chládok. Spokojne som sa túlila k známej koženej sedačke a užívala si všetko, čo mi tento moment ponúkal. Chládoček, mäkké sedadlo, vôňu kvetinového osviežovača, blízkosť Korvína, jeho pravidelných dych, jednoduché pohyby a pohľad upretý na cestu pred seba.

Moja myseľ veľmi rýchlo vypustila divné poháre a pochybnosti Martiny. Možno bol zvláštny a jeho prítomnosť vždy nečakaná, ale lákala ma. Reagovala som v jeho prítomnosti tak, ako u nikoho iného. Chcela som spoznať túto moju časť. A chcela som spoznať Korvína.

„V ktorom ročníku si na strednej?“ preťal ticho medzi nami.

„Tretiačka,“ odpovedala som.

„Sedemnásť?“

„Osemnásť,“ opravila som ho a nesnažila sa znieť nejako povýšenecky. Neviem, či by to pomohlo k tomu, aby ma nevnímal ako nevyzreté dievča. Čo som možno aj bola, keďže moje skúsenosti boli chabé, alebo poprípade nepríjemné.

On zahmkal čosi na súhlas a zbytok cesty bolo ticho. Preto prvý krát zapol rádio a naladil nejakú rockovú stanicu. Nepúšťal to príliš nahlas, len tak, aby motor nebol jediným zvukom v jeho aute.

„A ty?“ venovala som mu zvedavý pohľad.

„Dvadsaťšesť.“ Dokonca viac, ako som typovala.

„Vyzeráš prekvapene,“ zhodnotil môj výraz.

„Je to o rok viac, ako som ti tipovala,“ priznala som sa, „úprimne, bolo ťažké nejako odhadnúť tvoj vek. Vyzeráš mlado a staro zároveň.“

„Hm, neviem, či ma to má uraziť alebo zalichotiť, asi oboje,“ uškrnul sa.

Auto pomaly parkovalo pri našej bránke. Otcove Picasso už bolo zaparkované v dvore. Vďaka nádhernému počasiu mali tulipány dokorán otvorené farebné hlavičky a naťahovali sa za poludňajším slnkom. Buk štekal pri dverách. Určite počul auto.

„Zajtra končíš ktorou hodinou?“ oprel si lakeť o volant a obzrel na mňa.

„O druhej by som mala vyjsť zo školy.“ Nechcelo sa mi otvárať dvere a opustiť toto príjemné miesto.

„Budem tam čakať,“ prisľúbil. Sedeli sme obaja vo chvíľkovom tichu. Sklopila som pohľad a vnímala jeho oči upreté na mňa. Ako dva ľadové bodce. Očakával môj odchod.

„Ofélia,“ oslovil ma.

„Oh, ahoj,“ spamätala sa pootvorila dvere. Je to sklamanie, čo som pocítila? Nebolo tak silné ako včera, kedy som mu v aute zaspala a po zobudení si myslela, nie túžila, aby ma pobozkal. Ale bolo tam. Moje oči sa skleslo sklopili a rukami som kŕčovitejšie stisla ruksak. Vystúpila som von a opatrne za sebou zatvorila. Venoval mi cez sklo posledný pohľad a rozišiel sa dopredu.

„Kto to bol?“ ozval sa otcov hlas neďaleko. Prekvapene som sa obzrela. Otec stál v otvorených dverách a mal prekrížené ruky. Pokúšal sa o pokojný pohľad.

„Kamarát, bola som s ním včera venčiť Buka. Stretol ma v meste, tak sa ponúkol, že ma odvezie domov,“ vošla som na náš pozemok a spoza otca vyletel Buk. Nadšene zaštekal, zastavil tesne predo mnou a divoko kmital chvostom. S úsmevom som ho pohladila po hlave.

„Včera si ho nespomínala,“ posťažoval a uhol do strany, aby som mohla vojsť dnu.

„Bol si fakt unavený, nechcela som rozťahovať konverzáciu.“ Nevinne som švihla ramenami a šla už rovno hore schodmi.

„Na stole ťa čaká olovrant!“ zavolal za mnou.

Večer som sa zastavila za počítačom. Hlavne kvôli tomu, aby som prehodila pár slov s Martinou. Jej správa hneď začala blikať, ako som sa prihlásila na facebook. Poslala mi dlhý román o jej ceste domov, kedy sa jej podarilo naraziť do neznámeho chalana a skončilo to získaním jeho čísla. Lenže mňa zaujala ikonka v pravom hornom rohu. U ikonky priateľov svietila červená jednotka. Niekto si ma chcel pridať.

Bol to Korvín Hlbokovský. Prekvapene som zažmurkala očami. Síce tam nemal fotku, ale nepoznala som iného Korvína. Ak vôbec v okolí nejaký existoval. Chvíľu som váhala, ale nakoniec jeho priateľstvo prijala. Zelená gulička pri jeho mene hovorila o tom, že je online. V momente, čo som otvorila spoločný chat, tak sa v rohu ukázalo maličké animované pierko. Písal prvý.

Nezabudni na zajtrajšok. Tak znela jeho správa.

Položila som prsty na klávesnicu a chvíľu rozmýšľala nad odpoveďou. Až som dala prednosť tej najjednoduchšej.

Nezabudnem.

Dobrú noc. Už musím do práce. A zelená ikonka zmizla. Odhlásil sa.

Dobrú. Odpísala som mu, aj keď to pravdepodobne uvidí až ráno.

Za to u Martiny ma čakalo množstvo neprečítaných správ. Úplne som na ňu zabudla.

Pri zaspávaní moju myseľ otravovali rôzne obrazy. A všetky sa týkali Korvína. Či už spomienky, očakávania, či iné nesplniteľné predstavy. Snažila som sa to prerušiť a pokojne zaspať. Nešlo to. Tak som to vzdala a nechala som moju predstavivosť plynúť svojou cestou. Spomínala som na naše prvé stretnutie, na jeho hruď bez trička, na jeho blízkosť či úškrn. A to sa pomaly preklenulo do snov plných Korvína, vznášajúcej sa vody a nekonečného lesa. V každom jednom sne mi bol náramne blízko. Tak blízko, že som cítila jeho dych a vôňu. A práve v momente plného očakávania a nedočkavosti sa odtiahol. A to sa opakovalo až do skorého rána.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - III. kapitola (27. apríla):