OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - IV. kapitola (28. apríla)

27.11.2014 (10:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 567×

Sedeli sme s otcom za stolom a jedli ranné toasty s vajíčkom. Zívala som, pretierala si oči a snažila sa nejako prebrať. Moju hlavu otravovali spomienky na množstvo snov. Poväčšine som si nepamätala žiadny. A ak hej, tak len jeden či jeho útržky. Teraz ich bolo obrovské množstvo, prelínali sa, nedávali logiku a len ma dráždili.

Pozrela som na otca. Mračil sa na čosi v novinách. Ja som pohľadom zablúdila na titulnú stránku. Svietila tam fotka Brezového jazera s mužskými nohami trčiacimi z trstiny. Nad ním svietil čierny nadpis: „ĎALŠÍ MŔTVY U BREZOVÉHO JAZERA.“ Zažmurkala som očami. Pod tým bol menší nadpis. „ZNOVU VYČÍŇAL BREZOVÝ VODNÍK?“ Po chrbte mi prešiel mráz a pocítila som nové pochybnosti. Pokúsila som sa ich prehltnúť ako sústo raňajok.

„Po škole idem s kamarátom na výlet,“ oznámila som len tak a odpila si z pohára s džúsom.

„Kamarátom?“ Zložil noviny a podvihol obočie.

„Kamarátom,“ ubezpečila som ho.

„S tým čo včera?“

Prikývla som na súhlas. Predtým som otcovi nehovorila o mojich stretnutiach s opačným pohlavím. Len som mu oznámila, že idem von. A keď sa pýtal na detaily, tak som odpovedala neurčito. Predsa len som už plnoletá, mal by si zvyknúť i na mužskú spoločnosť v mojej prítomnosti.

„Daj na seba pozor a nech si do desiatej doma. A hlavne si nezabudni mobil. Keby niečo volaj mne alebo na sekretariát. Sekretárky ťa poznajú,“ vymenoval mi varovným hlasom. Už mu chýbal len zodvihnutý prst. Netváril sa nadšene, možno až protestne, ale snažil sa to nedať najavo.

„Rozkaz, pane!“ zasalutovala som a zachichotala.

„Dneska ideš na druhú hodinu?“ spýtal sa nečakane.

„Prečo?“ Nechápavo som sa zamračila.

Otec natiahol ruku smerom k hodinkám. Pozrela som sa na ne a uvedomila si, že som mala vyraziť už pred piatimi minútami.

„Kriste!“ vyhŕkla som, prudko postavila a môj džús s otcovou kávou sa prekoprcli. Bez žiadnej fyzickej pomoci. Len tak. Teplá a studená tekutina sa rozliala po celom stole, noviny nasiakli vlhkosťou a väčšie množstvo pretekalo na dlážky. A to nebolo všetko. Spustil sa vodovodný kohútik nad dresom. Prúd vody narážal do neumytého riadu a prskal okolo.

Obaja sme boli ticho. Ja som to strnulo pozorovala a otec sa mračil. No nie nechápavo. Keď si uvedomil momentálnu situáciu tak pozrel na mňa. „Dávaj pozor, keď stávaš od stola, pozri na tu spúšť!“ zavrtel hlavou.

„Ale,“ chcela som protestovať, stola som sa ani nedotkla. Ale zmĺkla som. Ale čo ten kohútik?

„Utekaj na zástavku inak ti utečie autobus! Nemám čas ťa zaviesť do školy, musím do práce!“ vyhŕkol druhýkrát, ale o niečo prudšie.

„A... ahoj,“ šepla som v neutíchajúcom šoku a rozbehla sa na chodbu.

Rýchlo nazula sandále, stiahla k sebe ruksak a rozutekala sa von. Nohy sa mi zdvíhali sami. Myseľ som mala úplne inde. Tá práve lietala medzi včerajšou návštevou cukrárne a dnešným ránom. Ta situácia bola až príliš podobná. Náhoda? Tak potom obrovská náhoda. Možno som predsa len drgla do stola a len som si domýšľala. Možno som začala byť paranoidná. Nebolo to presvedčivé upokojenie, ale rozhodla som sa tým ďalej netrápiť.

„Idem s ním po škole na výlet,“ ozvala som sa počas veľkej prestávky. Sedela som už najedená na sedačkách vo vestibule a na kolenách som mala otvorenú učebnicu z angličtiny. Blížil sa nám test.

„S hentým z Brezového jazera?“ vyhŕkla Martina a pozrela na mňa. Ona bola natlačená vedľa mňa a prstami behala po klávesnici notebooku. Na jednej strane mala otvorené elektronické poznámky z angličtiny a na druhej internetový prehliadač s množstvom záložiek.

„Boli sme včera spolu v meste. Stretli sme sa pred kultúrnym strediskom,“ nevinne som mykla ramenami a pretočila na ďalšiu stranu.

„Sleduje ťa?“ zamračila sa. „Vieš vôbec o tom, že sa tam našla ďalšia mŕtvola?“

„Nemyslíš si, že by ma už dávno zabil, keby náhodou chcel?“ pretočila som očami. Od nej som skôr čakala nadšené vyzvedanie. Veď je to Martina, prvotriedny lovec mužského pohlavia.

„Možno,“ zahuhňala a prstom prešla po ráme monitoru.

„Martina?“ Odlepila som oči od učiva.

„Hm?“ Práve sa preklikla na facebook a väčšinu svojej pozornosti venovala odpísaniu nejakému chalanovi. Tak typické.

„Stáva sa ti, že pri tebe sa len tak čosi rozleje alebo padne?“

Zvláštne na mňa pozrela a chvíľu moju otázku spracovávala. „U nás sa často sami od seba rozbíjajú vázy, ale predpokladám, že je to práca opitého otca, keď príde z nejakej pracovnej akcie. A tie sa konajú celkom často.“

Nebolo to práve to, čo som myslela, ale rozhodla som sa to ďalej nerozoberať. Pozrela som na svoju tašku po boku a smutne povzdychla. Kvôli rannému zhonu som si nezbalila nejaké tenisky alebo inú, pevnejšiu obuv. Sandále nebudú to, čo si Korvín predstavoval. Nehovoriac o oblečení. Sukňa a tielko tiež nespadali do turistického oblečenia. Dúfala som, že to nezničí jeho plány.

„Ideš na obed?“ spýtala sa ma Martina, keď sme sa vypratali von z učebne. Skončila nám posledná hodina.

„Dneska je rizoto!“ zapišťala čiernovláska. Za nami sa trepala známa trojica dievčat. Anna, Erika a Lenka. Keď sa dalo, tak sa k nám prikmotrili a vytvárali sme tak častú päticu.

„Nie, dievčatá, dneska ma čaká pred školou známy. Ideme preč,“ zavrtela som nesúhlasne hlavu.

„Ide na rande, baby!“ zazubila sa Martina. To by nebola ona, aby to hneď nevytrúbila.

„Rande?!“ zapišťala Lenka a poskočil jej blonďavý drdol na hlave, „A takto?!“ Kriticky si obzrela moje jednoduché oblečenie.

„Žiadne rande, ide o turistický výlet,“ protestovala som a obzrela sa na Lenku. „A vôbec, čo je zlé na mojom oblečení?!“ nafučala som sa.

„Ale nič,“ mávla rukou blondína, ale skeptický pohľad na môj vrch si neodpustila. Zmračila som sa, pozrela na moje tieklo a rozmýšľala, čo jej na ňom nesedí. Možno tá čipka na ramienkach? Prešla som po nej prstami a pocítila zvláštnu neistotu. Čo ak sa Korvínovi nebudem páčiť?

„Mám ťa ísť odprevadiť?“ spýtala sa Martina. Zjavne mala neustále pochybnosti.

„Len utekaj na obed, večer ti na facebooku napíšem ako bolo,“ uistila som ju a poťapkala po ramene.

„Daj na seba pozor!“ varovala ma a rozutekala sa za zbytkom dievčat. Ešte raz ma zborovo pozdravili, všetky zdvihli ruky do výšky a zmizli v diaľke. Ja som zastavila u schodov a vyhupla na kamenný múrik. 

„Máš veľký fanklub.“

Strhla som sa a skoro zletela dole, ak by ma nezachytili mužské ruky. S búšiacim srdcom som pozrela do Korvínovej tváre. Na tvári mal nepatrný úškrn a zarovno ma opatrne pridržiaval. Ako dlho stál za múrikom? Sledoval ma celý čas, čo som vyšla von? Veď som si ani nevšimla jeho auto.

„A... ahoj,“ zakoktala som sa a ucítila páľavu v tvári. Dotyk jeho prstov som vnímala intenzívnejšie, ako by som mala. Možno som ho chcela tak vnímať.

„Máš všetko?“ pustil ma, zaprel ruky do múrika a vyskočil naň. Bol to rýchly a ladný pohyb, ktorý som nestihla poriadne zaznamenať.

„Kvôli rannej nehode som nejako pozabudla na športové veci,“ sklopila som smutný a ospravedlňujúci pohľad. Korvín najprv neodpovedal a len si ma kriticky obzrel. Až potom zoskočil na nohy a postavil sa oproti mne.

„Tie sandále vyzerajú pevne, myslím, že to v nich zvládneš.“ A natiahol ku mne ruky. Najprv som ho prekvapene sledovala, ale nakoniec jeho pomoc prijala. Chytila som mu pevne obe dlane a zoskočila na nohy. Znova som strnula a nechcela ho pustiť. Rovnako ako vtedy v aute, ktoré som nemienila opustiť.

„Chcem vedieť o tej nehode?“ Pustil ma. Jednu ruku položil medzi moje lopatky a začal viesť von zo školského areálu.

„Proste som sa prudko postavila, pravdepodobne drgla do stola a všetky poháre na ňom vyliala,“ vyhŕkla som tak prudko, ako mi hlasivky dokázali. Potreba to niekomu povedať sa za ten čas znásobila. A Korvín už bol svedkom čohosi podobného. „A kohútik len tak spustil vodu, pripomenulo mi to tú cukráreň.“ Zahryzla som sa do pery, akoby som povedala čosi zlého.

„Tak na to nemysli. Dúfam, že máš rada pizzu. Kúpil som jednu syrovú a jednu šunkovú s kukuricou.“ Objavili sme sa za bránou školy. Už v pozadí, na menšom parkovisku, som videla svietiť jeho auto.

„Uf, priberiem pri tebe,“ povzdychla som. „A ďalšia vec, čo nevieš. Mám rada pizzu s ananásom.“ Teraz som sa uškrnula ja.

„Tak ju pôjdeme kúpiť.“

„Nie! Dám si tú šunkovú s kukuricou, chcelo by to zmenu.“

Odomkol auto a ja som si sadla na miesto spolujazdca. V duchu som zavrnela nad známou pohodlnosťou. Korvín vytiahol zo zadnej časti auta dve teplé krabice a jednu z nich mi položil na kolená. Usadil sa na miesto vodiča a odhalil svoju pizzu.

„Dobrú chuť,“ usmiala som sa.

„Dobru chuť.“

„Budeme cestovať dlho?“ spýtala som sa, keď sme vyštartovali.

„Uvidíš,“ odpovedal neurčito.

Zabručala som, zaprela sa do operadla a pozorovala mihotajúcu sa Myjavu za oknami. Monotónny zvuk motora znova prerušil tlmenou hudbou z rádia. Žalúdok som mala preplnený a uvažovala ako sa vôbec pohnem. Cítila som sa ako nafúknutá guľa. Najradšej by som len sedela, trovila a poprípade zdriemla. Ba aj jeho prítomnosť bola prekvapivo upokojujúca, ak nie utlmujúca. Príjemná vôňa, pravidelný dych.

„Hlavne mi nezaspi,“ varoval ma.

„Pokúsim sa,“ prisľúbila som.

Myjava rýchlo zmizla a nahradili ju trávnaté planiny a žltohnedé polia. Zem sa v pozadí jemne vlnila vo tmavo-zelených a bledo-tyrkysových pohoriach. Upínala som na ne zrak a snažila držať svoju pozornosť a nezaspať. Všímala som si každý detail, každý stromček, každý krík, každý osamotený domček.

Až sme za necelých desať minút zastavili na začiatku nejakej osady. Betón nepokračoval, len štrk a hlina. Snažila som sa to miesto poznať. Bolo mi známe.

„Poľana,“ objasnil mi, zaparkoval na trávnatú plochu a vypol motor.

„Tu je vyhliadková veža! Bola som na nej s otcom, keď som oslavovala trinástku!“ vyhŕkla som.

„Môžeme ísť okolo nej,“ prisľúbil a vyšiel von. Otvoril kufor a vytiahol odtiaľ šedočierny ruksak s dvojlitrovou fľaškou na boku.

„Si si istý, že to moje sandále unesú?“ pozrela som sa po prírode okolo.

„Ak nie, tak ťa ponesiem,“ uškrnie sa. Zapýrim sa a začnem uvažovať o úmyselnom zničení mojej obuvi.

Cesta na vyhliadkovú vežu Poľana bola krátka. Najprv cez štrkovitú cestu a potom nasledovala hlinená cestička cez les. Väčšinu doby konverzácia pozostávala len z vedenia a upozorňovania na rôzne prekážky. Aj tak sa mi podarilo zakopnúť o dieru v zemi a skoro zaryť nos do zeme.

Veža mala len nejakých dvadsať metrov. V mojich spomienkach mi prišla väčšia. Vyčnievala na klesajúcej čistinke. Pod ňou stál starší pár a fotili si okolie.

„Poď,“ pohnal ma a stiahol na schody.

Pomaličky sme  stúpali hore. Sledovala som, ako sa mi vzďaľuje pevná zem a stúpala po drevenej konštrukcii smerom hore. Korvín stál vždy blízko, najhoršie pár krokov za mnou. Zrazu držal pomalšie tempo a dal si záležať, aby som neklesla nižšie ako je on.

Pocítila som prekvapenie, keď som konečne vyšla na samý vrch. Už mi tých dvadsať metrov neprišlo tak málo. Vysoko postavené miesto mi odhalilo množstvo skrytej krajiny. Tlmene som povzdychla, dokráčala k okraju plota a zahľadela sa do diaľky.

„To sú Biele Karpaty, ale to asi vieš,“ ozval sa môj spoločník. Stál za mnou. Natiahol ruku popri mojej hlave a ukázal iným smerom. „A hentam je masív Veľkej Javoriny, hento zas Malé Karpaty a tamto, myslím, Tríbeč.“

„A toto je Považský Inovec,“ ukázala som iným smerom. „Dokonca sú odtiaľto vidieť i Strážovské vrchy.“

„A ešte je tu čosi,“ dodal, zaprel sa rukou do plotu a jeho torzo delilo od môjho chrbta nepatrná vzdialenosť.

„Vtáčnik?“ zašeptala som neisto s ľahko roztraseným hlasom. Jeho prekvapivá blízkosť spôsobila moju neistotu. Pohľad na prírodu mi nakoniec neprišiel tak podstatný. Uvažovala som, ako by reagoval, ak by som sa do neho zaprela. Odtiahol by sa? Ignoroval by to?

Tak som to spravila. Prehla som sa mierne dozadu, zaprela chrbtom do jeho tela a moju hruď stiahla nedočkavosť a panika. V prvý moment som si začala nadávať. Spravila som veľkú blbosť. Nikdy som nedostala ani náznak toho, že by sa v mojej blízkosti cítil rovnako ako ja v jeho. On určite v duchu nešomral po mojom bozku. On nestrácal istotu v kolenách a na duchu. Bol nevyspytateľný, mal tendencie rozprávať mimo misu a vždy si sme si nejako našli k sebe cestu.

Neodtiahol sa. Ba opak. Prikročil bližšie, pritlačil sa intenzívnejšie a bradu zaprel o moju hlavu. Aj druhou rukou chytil ochranný plot a ja som ostala uzavretá. Prekvapená som zo seba dostala nejaký tlmený pazvuk. Bolo ťažké opísať moje momentálne pocity. Úľava, radosť, vzrušenie a trepotajúce vnútro. Zvlhli mi dlane, krv sa mi nahrnula do tváre a prestávala som vnímať váhu môjho tela. Namiesto toho ma zalialo prekvapivé brnenie. Moja myseľ by nebola moja, keby nevytiahla paranoju so snahou pokaziť celý moment.

„Prečo to robíš?“ vyhúkla som bez akéhokoľvek rozmýšľania. Veď ako by som mohla rozmýšľať v jeho zajatí a nečakanej fyzickej blízkosti.

„Ako to myslíš?“ stuhol a jeho nenápadný tlak na moje telo zmizol.

„Prečo mi venuješ toľko času, financií a svojej pozornosti? Snažím sa to pochopiť. Ale ty sa proste pochopiť nedáš. A to až moc často rozprávaš úplne od veci,“ zamrmlala som a pevnejšie stisla oplotenie.

„Lebo môžem,“ odpovedal jednoducho.

„Práveže môžeš. A komukoľvek. Ale ja som... proste ja.“ Hlas mi klesol na tónine i na chvíľkovej odvahe.

„Ty nie si len ty. Ty si čosi viac a ja ti prisahám, že to čoskoro zistíš.“

„Predtým ako zistím o čom si napríklad trepal u jazera alebo potom?“ spýtala som sa nabručane.

„Naraz,“ odpovedal istotne a namiesto brady zaryl do mojich vlasov špicatý nos. Moje srdce, úplne nezávisle od mojej pochybnej mysli, zaplesalo plniacou sa túžbou po jeho dotyku a väčšej pozornosti.

„A čo znamená čoskoro? Normálne som trpezlivý jedinec, ale u teba sa táto moja vlastnosť stráca,“ zakňučala som.

„Ak ti poviem presný dátum, kedy sa všetko dozvieš, tak sa už sa na to nebudeš pýtať a namiesto toho si užiješ tento výlet?“ zamrmlal do mojich vlasov. Jeho ruky boli napnuté a na vrch mu vystupovali žily. Jeho telo bolo naozaj veľmi šľachovité.

„Ak ten dátum nebude ďaleko, tak by som ti to mohla sľúbiť,“ uvažovala som.

„Prvý máj,“ zašeptal a v ten moment nadvihol hlavu.

„Ale ja vtedy-“ chcela som protestovať. Lenže Korvín mi drzo skočil do reči: „Ja viem, spievaš na Povodnom Majálese.“

„Ako to vieš?“ prekvapila som sa. A to som si myslela, že ma už nemá čím prekvapiť.

„Robím tam ochranku. Konkrétne pri pódiu. Takže mám prístup k celému programu a menám účinkujúcim.“

„Och, teba sa ťažko zbaví, však?“ pokúsila som sa o vtip. Nepodarený vtip.

„Mám odísť?“ odtiahol sa len o pár milimetrov.

„Nie!“ vyhŕkla som. On sa len uškrnul, znova sa do mňa zaprel a užili sme si ešte nejakú chvíľu fyzickej prítomnosti na samom vrchu vyhliadkovej veže, obklopení krásnou prírodou a príjemným vánkom.

„Chodíš často na turistiku?“ nadviazal Korvín konverzáciu, keď sme pokračovali v ceste.

O cieli mi nepovedal viac, ako to, že je vzdialený necelých päť kilometrov. Snažila som sa v hlave vytvoriť si mapu Bielych Karpát a zistiť, čo zaujímavého je vzdialené päť kilometrov od nás. Lenže zlyhala som. Moje zemepisné schopnosti nesiahali až tak ďaleko.

„No, keď sme s otcom mohli. V zime moc nechodíme a cez leto má často mnoho práce.“

„Tento víkend si bola sama,“ pozdvihol obočie.

„Prvýkrát,“ priznala som sa.

„Je to magické jazero. Doslova,“ zamrmlal.

„Kúpeš sa v ňom často? Nebojíš sa toho údajného... Brezového vodníka?“

„Trávim v tom jazere veľa času a rozhodne som žiadneho Brezového vodníka nevidel,“ uškrnul sa. Jeho tón pôsobil posmešne. Je mu vtipné, že čomusi takému verím? „A ty sa ho nebojíš?“

„Vtedy som o jeho existencii nevedela,“ priznala som sa.

„A teraz? Bojíš sa ísť k tomu jazeru?“

Zamyslela som sa nad jeho otázkou. Na jednu stranu som mala v sebe maličké semiačka pochybností, ktoré do mňa Martina zasadila. Správa v novinách ich len poriadne poliala. Lenže to lákanie dotknúť sa jazernej hladiny znova bola rovnako výrazná. Možno bol vodník fakt len výmysel.

„Nechce sa mi tomu veriť, príde mi to divné. Ale nemôžem povedať, že by som nemala pochybnosti,“ priznala som sa. Do toho som len čosi zabručala a nešťastne snažila zo sandál vysypať nazbieranú hlinu a kamene. Teraz mi moje turistické topánky chýbali viac ako inokedy.

„Neveríš na vodníkov?“ Jeho úškľabok nemizol.

„Neverím na ľudí čo nezmyselne topia a zabíjajú ľudí a nechávajú telá tak. Ak by šlo o vraha, tak sa hádam snaží telo ukryť, nie?“ pozrela som na neho, ako keby som čakala odobrenie.

„Možno moc pozeráš kriminálky,“ odpovedal mi. Len som povzdychla a sklopila zrak k zeleni pod našimi nohami.

Cesta cez trávnaté planiny a vlniace sa kopce pokračovali v podobnom mene. Rozprávali sme sa nezáväzne o nezáväzných veciach. On prioritne o práci a zážitkoch z práce. Stihla som sa dozvedieť, že vyštudoval policajnú akadémiu, ale práca SBS-kára mu vyhovovala viac. Mal vraj viac času, dosť peňazí a vždy sa nachádzal na inom mieste. Taktiež dával prednosť slaným jedlám a polievkam. Odmalička vyrastal na rockovej hudbe a dlhú dobu si chcel dať tetovanie, čo ho na akadémií prešlo.

Ja som mu zas vyrozprávala o mojich koníčkoch. O tom, ako ma na spev donútil chodiť otec, lebo som po matke zdedila nádherný hlas, ale mňa viac bavila kresba a dlhé prechádzky. Bola som rada v pohybe rovnako ako v pokoji. V jeden moment som sa túlila deke na pohovke a sledovala nejaký nudný film a v druhý som zrazu behala so psom v blízkom parku.

Zbližovali sme sa. Nepatrne, ale cítila som to. Malá červená šnúrka sa okolo nás obtáčala viac a viac. Prestala som dokonca vnímať náš väčší vekový rozdiel. Už som sa necítila ako „len školáčka“. Ale ako dievča, čo dokázalo pripútať jeho pozornosť. A nie len psychickú.

V nejakej miniatúrnej obci menom Vrbovce sme sa rozhodli dať si prestávku. Korvín doplnil fľašku s vodou. Usadili sme sa v prvej krčme a on nám objednal veľké kofoly. Zafrflala som čosi o platení a následne vďačná vypila pohár na ex. Cesta možno nebola dlhá, ale terén sa nemilosrdne víril a to časté stúpanie a klesanie moje nohy unavovalo.

„Odtiaľ to je to kúsok,“ uistil ma, keď sme opustili maličkú dedinu a pokračovali v ceste.

Už sme skoro len stúpali. Teraz medzi nami vládlo väčšie ticho. To som využila na lepšiu obhliadku prírody okolo seba. V hlave som si menovala názvy jednotlivých stromov, kvetín či zvierat, o ktoré som zavadila pohľadom. Keby tu bol otec, tak to robíme obaja. A nahlas.

Všetko okolo chytilo sýtejší a zelenší odtieň. Slnko sa odrážalo od hustej trávnatej plochy a stále som sa snažila zistiť, kde sa blížime.

„Tam,“ ukázal na jeden vyšší kopec s lenivo sa točiacim veterným mlynom. „To je náš cieľ.“

„Nepoznám to tu,“ priznala som sa.

„Ostrý vrch Bielych Karpát,“ oboznámil ma.

„Nuž, ostro nevyzerá. Skôr naopak. Tak lenivo a oblo.“

„Lenivo?“ prekvapil sa.

„Presne, lenivo! Proste natiahnutý lenivý had pokrytý zeleňou. Pôsobí to tak, ako keby sa plazil a vlnil po okolí extrémne pomalým tempom.“

„Rozhodne som také prirovnanie nepočul,“ uznal.

Pokračovali sme až hore, k tichému  stroju. Tam som sa unavene zložila na zadok do trávy a pozrela hore na velikánsku vrtuľu. Posledných pár dní som mala viac turistiky ako iné mesiace. Moje nohy to začínali dosť výrazne pociťovať.

Korvín sa posadil vedľa mňa, zložil ruksak a podal mi fľašu s vodou. Vďačne som ju prijala a vypila skoro jednu polovicu fľašky. Až potom sa napil on.

„Aj keď tento oblý vrch má divné meno, tak je tu nádherne,“ zamrmlala som a nadšene si do trávy ľahla. Tráva vytvárala mäkučký matrac vyhriaty z priameho slnka. Hlavu som mala v tieni mohutnej veternej elektrárne a užívala si výsledok boľavých nôh a sandál plných kamenia, halúzok, hliny a iných harabúrd.

„Prečo si ma zaviedol práve sem?“ otočila som k nemu hlavu.

„Plánoval som sem ísť už týždeň. Tak prečo ťa nezobrať so mnou?“

„Ale prečo?“ Stále som trpezlivo čakala na odpoveď.

„Lebo som nevedel či ti po prvom máji budem môcť toto miesto ukázať.“ Pomaly klesol do trávy vedľa mňa a dal si ruky za hlavu. Jeho oči síce pozerali na nebo, ale jeho pohľad bol neprítomný.

„Prečo?“ nechápala som.

„Pravdepodobne ma začneš nenávidieť,“ trpko sa zamračil.

„Nechápem ťa. Prečo by som ťa mala začať nenávidieť? Chceš mi snáď nejako ublížiť?“ Otočila som sa na bok a sledovala ho o čosi pozornejšie.

„Chcem ti ukázať pravdu,“ odpovedal.

„No vidíš, tak nemám dôvod ťa nenávidieť. Možno len začnem nenávidieť pravdu s ktorou ma oboznámiš,“ mykla som ramenami. Otočil na mňa svoje kobaltové oči bez určitého výrazu. Skenoval ma chladným pohľadom bez jediného slova. Zamrazilo ma.

„Máš hlad?“ nečakane sa posadil. „Po ceste som stihol kúpiť čosi pod zub.“

„Nie som hľadá, ale mlsná,“ priznala som sa a nevinne sa uškrnula.

„To je dobré, je tu toho mnoho.“ A začal vyťahovať rôzne slané drobnosti, kupované bagety, ba aj jednu horkú čokoládu. Práve po nej som hneď siahla, polámala ju a otvorila. Ponúkla som najprv jemu. Odmietol. On si radšej vytiahol ako posledné plechovku nealkoholického piva. Pozeral na ňu trocha skepticky, ale nemal na výber. Riadil auto.

Do úst som si strčila jednu kocku čokolády. Znova sa uložila na chrbát, pomaličky cumľala a užívala si toto miesto. Všetko okolo mi prišlo lenivé. I to bzučanie včielky v pozadí, či cvrlikanie lúčnych koníkov okolo nás. Alebo som možno zaspávala. Všetko získavalo nadpozemský rozmer.

Niečo sa stalo. Nevedela som to opísať. Bol to len nekonkrétny a úzkostlivý pocit. Príroda utíchla. Vtáctvo nespievalo, hmyz nebzučal, tráva nešumela. Lenivé lopaty vrtule nečakane zrýchlili. Ucítila som prudký nával vetra. Udrel do mňa ako ľadová facka. Vystrašilo ma to. Nie, to bolo slabé slovo. Vydesilo! Všetko vyzeralo ako v nemom filme s tlmenými farbami. Asi som aj kričala, ale nepočula som. Ani jedinú tóninu.

Imaginárne lano mi stiahlo krk. Doslova. Začala som sa dusiť. Nič som pred sebou nevidela. Len mi čosi vysávalo kyslík priamo z pľúc. Všetko ma pálilo do očí sa mi hrnuli slzy a neviditeľný stisk mi ani nedovolil pootočiť sa. Prvý moment ma napadlo, že ma dusí on. Korvín. Pred očami som videla správy z novín o udusenej obeti Brezového vodníka.

A potom ticho. Všetko bolo preč. Len tma. Stratila som vedomie. Alebo som zaspala.

„Ofélia!“

Zamrnčala som.

„Ofélia, stávaj!“

Prudko som otvorila oči, zalapala po dychu a vyrovnala som sa. Najprv som skríkla. Zrazu som bola v neznámom a tmavom prostredí. Síce som bola na čomsi mäkkom, ale to mi teraz bolo jedno. Zaryla som prsty do čohosi mäkkého a divoko žmurkala.

Auto. Korvínove auto. Ležala som na zadnom sedadle a cez nohy som mala prehodenú deku, stále chlpatú od Bukových chlpov. Šokovane som sa obzerala. Korvín bol ku mne naklonený, držal ma pod ramenami, zatiaľ čo som ja madžgala jeho zápästia. Zmätene a spýtavo som sa na neho pozrela.

„Zaspala si na Ostrom vrchu a nešlo ťa zobudiť, tak som ťa odniesol,“ riekol akoby o nič nešlo. Hneď sa mi v hlave objavila predstava, ako ma vláči cez vlniacu sa zem, hustý les a po štrkovej ceste. „Položil som ťa do auta a zakryl s tým, že ťa už rovno odveziem domov a zobudím až tam. Ale začala si vydesene kričať zo sna.“ Jeho obočie sa zvraštilo, čo sa dalo nazvať aspoň trocha ustarosteným pohľadom.

„Prepáč,“ zašomrala som. Dunelo mi v hlave a v hrudi som stále cítila nepríjemnú úzkosť.

Takže to bol sen, pomyslela som si. Dusenie, silný vietor a nemý svet. Bol to výplod mojej mysle. Únava, plný žalúdok a zmiešané myšlienky vytvorili nemý horor. Troška som si oddýchla. A začala si vyčítať. Vyčítať to, že som to na moment dávala za vinu Korvínovi.

„Ofélia?“ oslovil ma.

Trhla som sebou a pomaličky pustila jeho ruky. Ešte chvíľočku držal moje ramena a potom sa ladne odtiahol. Práve teraz by som chcela, aby ma držal dlhšie. Ale nemala som odvahu vypýtať si to. Necítila som sa istá vlastnou pevnou pôdou pod mojimi nohami.

„Hm?“ obzrela som sa na neho a prehrabla som si vlasy. „Prepáč, nechcela som ti spraviť starosti. Naozaj si sa nemusel so mnou vláčiť niekoľko kilometrov, veď som musela byť ťažká.“

„S tým sa už netráp. Chceš ostať vzadu ležať alebo ideš dopredu?“

„Asi ostanem ležať,“ poznamenala som a znova si ľahla. Cítila som sa vyšťavene. Unavene. Bez nálady. A tá bolesť hlavy...

Korvín si ma pozorne obzrel a  potom opatrne zatvoril dvere. Sadol si za volant a naštartoval. Všimla som si ako ma skontroloval cez spätné zrkadlo a konečne sme sa pohli preč. Rádio nepúšťal a nechal hučať len tlmený a monotónny motor. Mala som problém znova nezaspať.

„To ťa tá prechádzka tak zmohla?“

Zamračila som sa.

„Deje sa niečo?“

„Neviem len... len ma bolí hlava,“ posťažovala som si a viac sa zachumlala do deky.

„Mám sa zastaviť  po ceste v lekárni?“ Jeho hlas možno neznel úplne ustarostene. Ale na to som si zvykla. Vždy znel podobne, skoro nezainteresovane, ba chladne. Ale z nejakého dôvodu som cítila, že má o mňa starosť. A nie len to. Možno aj záujem. Aspoň to tak na tej vyhliadkovej veži vyzeralo. Ak by mi nebolo zle, tak by som sa možno teraz červená uškŕňala.

„Netreba, doma čosi vyhrabem, ale ďakujem za starosť,“ usmiala som sa na jeho oči v spätnom zrkadle. „Prepáč, že som ti skazila výlet. Mrzí ma to.“

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať.“

A tak sme v tichu posledných pár minút docestovali až do Podvodnej, rovno pred môj rodinný dom. Otcove auto na záhrade neparkovalo. Stále bol práci. Neudivovalo ma to. Skôr sklamalo. Nemala som rada prázdny dom. Všetko bolo nepríjemne tiché a hluché. A teraz bolo ticho práve to, čo som chcela najmenej počuť.

„Poriadne sa prespi,“ upozornil ma.

„Nechceš ísť dnu?“ vyhŕkla som bez premyslenia. Bola to blbosť. Veď som bola unavená ako ťažný kôň.

„Ja musím za chvíľu do práce,“ vysvetlil mi. Neodľahlo mi. Len som sklamane sklopila oči. V skutočnosti som chcela nejakú spoločnosť.

„Aha,“ povzdychla som a dala zo seba dole deku. „Ešte raz ďakujem za naozaj pekný výlet. A prepáč za to ukončenie. Fakt som nechcela zaspať.“

„Neospravedlňuj sa konečne. Dúfam, že nebol jediný,“ uškrnul sa. To som potrebovala. Jeho úškľabok, ktorý úplne zničil ten chladný výraz. Už som sa cítila o čosi lepšie.

„Aj ja,“ pousmiala som sa, vytrepala von z auta a stiahla na chrbát školskú tašku.

„A Ofélia?“

„Hm?“

„Daj si kúpeľ, pomôže ti to, ver mi,“ povedal vážnym hlasom so skrytým rozkazom v tónine hlasu. Len som mu na to nemo prikývla.

„Zatiaľ ahoj, daj na seba pozor.“

„Daj na seba hlavne pozor ty, poriadne sa prespi.“

Zatvorila som dvere auta a on zmizol. Potlačila som v duchu pocit samoty, vošla do domu a výnimočne dnu pustila Baka aj cez pekné počasie.

Korvín mal z nejakého dôvodu vždy pravdu. A s kúpeľom to nebolo inak. Naozaj po dlhej a výdatnej kúpeli mi bolo radikálnejšie lepšie. Hlava ma už tak nebolela, väčšina úzkosti pomizla a nepríjemná únava sa zmenila na znesiteľnú. Nemôžem povedať, že by mi zrazu bolo do skoku. Práve opak. Najradšej by som zaľahla do postele a spala až do rána. Lenže som bola rozhodnutá splniť svoje slovo. Preto som si v posteli zapla notebook a nabehla na najrozšírenejšiu sociálnu sieť. Martina ma hneď zaspamovala správami.

Opísala som jej väčšinu výletu. Váhala som či jej spomenúť koniec výletu, ale rozhodla som sa, že hej. Len tú nočnú moru som vynechala. Martina, samozrejme, začala híkať, ak sa to vôbec textom dá a opisovala to zatiaľ za najromantickejšiu vec, o akej počula. Ak nepočíta to množstvo romantických filmov. Následne mi poslala fotku jej nového mobilu a celá konverzácia sa nakoniec zvrhla na ňu. Nevadilo mi to. Potrebovala som sa odreagovať.

Otec prišiel o siedmej večer. Navštívil ma v izbe. Výraz mal unavený a v ruke držal nejaké papiere a katalóg. Usmial sa na mňa, popýtal sa na výlet a poprial mi dobrú noc. Zjavne bol rovnako zničený ako ja.

Zaspala som niekedy o deviatej večer. Celkom skoro. Ale už som nedokázala mať rozlepené oči.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - IV. kapitola (28. apríla):