OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - IX. kapitola (5. mája)



Ofélia - IX. kapitola (5. mája)Príjemné ráno, príjemnejšie raňajky a krutý koniec dňa.

Preberala som sa pomaly, pritisnutá na niečo mäkké a príjemné. Spokojne som sa k tomu túlila, držala to rukami pevne u seba a vdychovala známu vôňu lesa a jazera. Niet divu, že sa mi nechcelo otvoriť oči a prebrať sa z tohto príjemného ospalého pocitu bezpečia a tepla. Dokým mi došlo, že objekt, ktorý som tak neúprosne madžgala, sa vlastne pohol. Prudko som otvorila oči a pozrela priamo na Korvínovu hruď a jeho pokrkvané tričko v mojich rukách. Híkla som a odstrčila sa od neho.

„Tššš, už nesnívaš.“ Strhol ma naspäť k sebe a napäto objal moje telo. Mierne sa skrčil, akoby ma chcel obaliť a ucítila som jeho nos na temene hlavy. On si fakt myslel, že to bola reakcia zo sna.

„Ležíš... v mojej posteli,“ vyhŕkla som.

„To si chcela, nie?“ Začula som v jeho hlase úškľabok.

„Koľko je hodín?“ rýchlo som zmenila tému, mierne natiahla krk a pozrela na hodinky na pracovnom stolíku. Chýbalo pár minút do desiatej.

„Desať?!“ vyhŕkla som, „pred dvoma hodinami som už mala byť v škole!“

Celá som sa napla, vytrhla z jeho náručia a pokúsila ho preliezť. Nedovolil mi to, znova ma chytil a zatlačil do postele. Dal si záležať, aby ma znehybnil. Na perách mu stále hral pobavený úškrn a jeho kobaltové oči sa do mňa zapichli.

„Naschvál som vypol tvoj budík. Nemysli si, že po včerajšku pôjdeš do školy. Neboj, otec o tom vie. Nemal nič proti jednému dňu voľna.“

„On nás takto videl?“ vypúlila som oči.

„Videl, ako sedím na posteli a ty mi drvíš ruku. A áno, chrápala si,“ uškrnul sa ešte viac. Stále lepšie, akoby nás vidiel ležať spolu.

„Vlastne, on v práci tak dlho?“ prekvapila som sa. Poznám môjho otca a pri mojom podobnom výkriku by bol v mojej izbe možno skôr ako Korvín.

„Šiel,“ zasekol sa, „vraj musel niekam odísť. Keď sme prišli domov, tak tu už bol a odišiel chvíľu predtým, ako si sa zobudila.“ To bolo na neho nezvyčajné. Hlavne potom čo mi sľuboval ako sa pokúsi skrátiť si kvôli mne pracovný čas. Zamračila som sa.

„Vie čo sa stalo v lese?“ Konečne som sa v jeho náruči uvoľnila.

„Áno.“ Začal ma hladiť po chrbtici. Pravidelný a príjemný dotyk ma upokojoval viac a viac.

„Musel byť vystrašený.“ Ako asi každý otec. Len nie každá dcéra je rusalka a má problém s mŕtvymi vtákmi.

„Skôr vyzeral, že ma chce roztrhať. Tvoj otec ma naozaj nemá rád.“ Jeho úškrn bol ešte väčší a odhalil dokonalé biele zuby. Potom sa celý napol, pustil ma a posadil sa. „Pôjdem spraviť raňajky a ty si dáš poriadnu kúpeľ, aby si sa čo najviac nakopla energiou, dobre?“

Zabručala som čosi na súhlas.

 

„Prepáč,“ zamrmlal a na stôl pokladal prihorene hrianky a vajíčka. Mračil sa na kuchynskú linku a ukladal špinavú panvicu do dresu.

„No, aspoň džús ti neprihorel.“ Držala som si vážnu tvár a sadla za stôl. Skontrolovala stav jedla a zhodnotila, že je to stále v jedlom stave. Odpila som si z pohára a zahryzla do tvrdej hrianky. Tá mi protestne zachrúmala pod zubami.

„Nemusíš to jesť, objednám čosi,“ zavrtel hlavou a napustil do panvice vodu.

„Je to dobré,“ neklamala som. Ak som si odmyslela, že je to o niečo tvrdšie a chrumkavejšie, tak to bolo stále jedlé.

„Ty si doma nevarievaš?“ Sledovala som ho ako umýval riad.

„Ako si to uhádla?“ Pozrel na mňa len krátky moment a ďalej sa venoval riadu. Odkašlala som si a naznačila smerom na spálené jedlo. Plus som si pamätala na jeho pomoc pri varení pstruha.

„Vlastne som zvyknutý jedlo objednávať. Aj tak väčšinu energie získavam z vody. Jem najviac tak jeden chod denne a aj to výnimočne.“

„Počkať, takže ako rusalke mi vlastne stačí piť len vodu?“ prekvapila som sa a na chvíľku prestala jesť.

„Alebo sa minimálne pol dňa kúpať v tvojom jazere. Staré rusalky, predtým ako ľudia ešte tak radikálne nezasahovali do prírody, žili len z vody ich jazera či potoku. Nepotrebovali jedlo. To len moderný život a potreba pohybovať sa medzi ľuďmi nás donútila nahradiť našu originálnu energiu niečím iným. Jedlom.“

„Neviem si predstaviť, že by som už nikdy neochutnala grilovaného lososa,“ zamrmlala som a znova si o niečo vďačnejšie zahryzla do hrianky s vajíčkom.

„Samozrejme, veď si osemnásť rokov žila ako človek. Rusalky predtým nepoznali ako chutí losos. Nanajvýš jedli surové ryby a tu moc lososov nepláva.“

„Ideme aj dnes trénovať?“

„Pôjdeme skontrolovať stav bariéry. Tiene ju zničili a je len na Hane ako rýchlo ju stihne navrátiť. Dovtedy ťa nemienim vystavovať nebezpečenstvu. Už nikdy,“ vypol prúd vody, „už nikdy ťa nechcem vidieť zranenú, Ofélia.“ Otočil sa na mňa s absolútnou vážnosťou. „Nemienim znova zlyhať. Celý život ťa otec držal od sveta prírodných bytostí, aby sa k tebe nedostali Tiene. A ja ťa zaveziem rovno k nim!“ Prudko buchol päsťou o linku a taniere zarachotili. Trhla som sebou.

„Nemohol si vedieť, že tam zrazu vtrhnú. Ani to, že prerazia bariéru,“ upokojovala som ho. Desil ma hnev, čo okolo neho rástol ako tmavá aura.

„Mohol! Už dlho viem, že bariéra je slabá a má medzery! A ja som aj tak riskoval! Nechcel som aby si videla, ako tie ľudské tiene topím. Mal som predpokladať, že s nimi príde čosi väčšie.“ Zatínal päsť pevnejšie a jeho chrbát sa napínal pod množstvom emócií.

„Chcela som tam ostať a pomôcť. Byť užitočná. Ale sedieť a čakať, že sa to preženie... nie, možno nie som fyzicky najsilnejšia, možno ovládam len stotinu toho, čo by rusalka mala vedieť, ale to mi nedáva právo nechávať za mňa bojovať ostatných,“ zavrtela som nesúhlasné hlavou.

„Nie si schopná sa poriadne pozerať na mŕtvolu a chceš nám pomáhať? Nielenže by si zahodila roky snahy tvojho otca, ale nezvládla by si ani nikoho poriadne odstrániť. Strávila si príliš veľa rokov v ľudskom svete, aby si pojímala smrť mysľou prírodnej bytosti. Videla by si to ako vraždu. Nie pomoc.“

Ticho som hľadala akýkoľvek proti-argument. Čosi, čo by nahrávalo mojej strane a nezväčšovalo moju beznádej. Ale nič neprichádzalo. Len som sledovala nedojedenú polovičku raňajok a nedokázala si ďalej odhryznúť.

„Ofélia,“ podišiel ku mne a zhlboka sa nadýchol, „dovoľ mi ochrániť ťa. Ale na to potrebujem aj tvoju spoluprácu.“

„Dobre,“ odpovedala som neochotne. Spomenula som si na zraneného strážcu, na doškriabanú Miru, čo chránila nie len seba, ale aj mňa. Lenže taktiež som videla ako som dokázala byť užitočná. Keď prišlo do tuhého, bolo mi jedno čie mŕtve mi leží u nôh. Ale to by bolo naozaj ťažké Korvínovi vysvetľovať. A pravdepodobne by to ani neuspelo.

„A teraz prestaň jesť tu čiernu vec a ja idem objednať poriadne jedlo,“ obišiel ma, prešiel zľahka prstami po mojom ramene a zmizol na chodbe, kde sme mali pevnú linku.

„Ale-“

„Choď sa usadiť do obývačky a už sa tej spáleniny ani nedotýkaj.“

Pretočila som očami a poslúchla.

 

Televízia neposedne blikala a striedala rôzne obrazy nejakého akčného filmu. Na stole sme mali rozložené asi tri rôzne ranné menu z najbližšej reštaurácie. Pripomenulo mi to dni, kedy mával otec dobrú náladu a zaplnil stôl najrôznejším jedlom. Len to nebolo také dobré ako od neho. V olivovom šaláte bolo ledva päť olív a na palacinkách svietilo len troška šľahačky s brusnicami. Otec nikdy nešetril šľahačkou či ovocím.

„Nechutí ti?“ Korvín odkladal tanier, kde predtým bola praženica.

„Chutilo, len už nevládzem,“ odpovedala som a odložila šalát.

„Moc si toho nezjedla,“ posťažoval si a prezrel tu kopu jedla, ktorá ostala.

„Korvín?“ oslovila som ho, keď som si zrazu uvedomila jednu vec. Bola som oblečená v pyžamovej súprave. A rozhodne som si nepamätala, že by som sa prezliekala sama.

„Hm?“ Nezaujato prepol na ďalší program.

„Kto ma prezliekol?“ Pozrela som sa pod tričko a všimla si, že mám na sebe aspoň podprsenku.

„Ja. Hádam si nemyslíš, že by som ťa nechal spať takú mokrú,“ prepol na ďalší program. Predstava ako ma vyzlieka mi nahrnula červeň do líc. Videl viac, ako ešte nikto iný. Srdce sa mi okamžite splašilo a celý hrudník rozvibroval.

„Deje sa niečo, Ofélia?“ Konečne pozrel na mňa provokatívnym pohľadom. Tenké pery mal zomknuté do vážnej čiary a poctivo ma zröntgenoval ľadovým pohľadom.

„Ale-“ Videl si ma polonahú!

„Áno?“ Naklonil sa ku mne a ucítila som jeho vôňu. Medzi našimi nosmi ostalo len pár milimetrov a ja som stratila schopnosť produkovať akékoľvek slová.

„Neboj, nepozeral som sa,“ naklonil sa k môjmu uchu, „veľmi.“ A uškrnul sa.

Niečo sa vo mne pohlo. Chytil mi zátylok, zaryl do vlasov prsty a poctivo ma pobozkal na krk. Slabosť sa mi rozlievala ďalej a ďalej. Druhú dlaň zaprel do môjho chrbtu a to ma donútilo sa troška prehnúť.

„Korvín!“ zakňučala som a on sa ku mne pritisol ešte viac.

Nemiznúcim úškrnom prešiel špičkou nosa až k môjmu uchu a pritisol naň svoje pery. Zaprel sa do mňa celou váhou. Prekvapene som vydýchla a natiahla sa na sedačke. Bolo nemožné udržať ho. So spokojnosťou v očiach si kľakol a zaprel ruky pri moju tvár. Vyzeral akoby si užíval moment kedy je nado mnou a ja celá zapýrená lapám dych.

„Si červená až za ušami,“ provokoval a prešiel prstami po mojej kľúčnej kosti. Zašiel prstami pod golierik košieľky a opatrne ho odtiahol do strany. Prvý gombík sa rozhodol spolupracovať a odopol sa. Odhalil značnú časť môjho výstrihu. Len podprsenka kryla tú najväčšiu časť.

„Korvín!“ skrčila som sa.

„V sobotu si veľmi neprotestovala.“ Využil moje prikrčenie a vybehol rukou na môj chrbát. Studenými prstami pohladil moju chrbticu. Striaslo ma. Šikovne chytil motýlika mojej podprsenky a na druhý pokus ho rozopol. Hneď som si ju zachytila, aby sa nezošmykla.

„Korvín!“

„Mám prestať?“ Zrazu sa vyrovnal. Zmätene som zmĺkla. Pootvorila som ústa, ale nič z nich nevyšlo. Vlastne som nevedela čo povedať.

Naspäť sa naklonil, prehrabol mi vlasy na čele a pobozkal ma naň. Rukami ma naspäť zahalil do pyžamového trička a zapol neposlušný gombík. Celý čas mu mykali kútiky pobavením. Bolo mi skoro do plaču z toho, akú búrku pocitov vo mne vyvolal a nechal ju vo mne poriadne premlieť.

„Idem tak na hodinu do sprchy,“ stiahol sa a zoskočil z postele. Posadila som sa, stále držala už zapnutú košeľu a sledovala ho ako odchádza z obývačky.

Sedela som tam naozaj dlho dokým sa mi znova podarilo chytiť zdravý rozum a upokojiť moje rozbúrené telo. Prepleskla som si tváričky a rozhodla som sa zamestnať prácou. Vrhla som sa do upratovania raňajok a kuchyne. Ale nedalo sa povedať, že by to moc pomáhalo.

Zazvonila pevná linka. Vošla som na chodbu, kde bolo počuť prúd vody z kúpeľne. Ako tak som odolala predstavám, ako sa nahý kúpe v našej vani, len pár metrov odo mňa, a radšej som zodvihla telefón: „Rodina Tŕňových.“

„Ofélia, si to ty?“ Martina. A znela naozaj zdesene.

„Ahoj Martina. Deje sa niečo?“ chytila som si slúchadlo u ucha oboma rukami.

„Potrebujem tvoju pomoc. Je to horšie a horšie!“ zakňučala zúfalým hlasom.

„Čo sa deje?“ zamračila som sa. Že by naozaj ochorela? Jej matka pracuje skoro rovnako často ako môj otec, tak je doma často sama. Takže počas jej chorôb som sa o ňu často starala. Nikdy nezabudnem na deň, kedy celý čas zvracala a zarovno jej dva týždne meškali mesiačiky. Bola celá bez seba a myslela si, že je tehotná. Musela som ju doslovne dotlačiť ku jej gynekologičke, kde sa vlastne zistilo, že má čosi so slepým črevom.

„Prosím, prosím, príď k lesu za vašom roľou. Fakt ťa moc potrebujem.“

„Čo tam robíš, Martina? Pre Kristove rany. Prečo rovno nedôjdeš ku mne? Je to necelý kilometer.“

„Pretože nemôžem!“ skríkla a hlas sa jej roztriasol. „Urob to pre mňa.“ A telefón ostal hluchý. Stiahla som ho dole a prekvapene ho sledovala. Na zátylku som ešte cítila vlhké vlasy zo sprchy a pár neposlušných pramienkov mi utekalo do tváre.

Takúto Martinu som nepoznala. Zdesenú, znepokojenú a divnú. Ale bola naozaj naliehavá. Zúfalá. Rozhodla som sa zbytočne nemrhať časom nad hádaním dôvodu a namiesto toho som sa rýchlo odbehla prezliecť. Neposlušné vlasy som si stiahla do gumičky a bez nejakého upozornenia vybehla von. Ani ma nenapadlo zaklopať Korvínovi a oznámiť mu to. Bol som si istá, že by ma len tak nepustil.

Ovalil ma chladnejší jarný vzduch a troška ma striaslo. Mokré vlasy mi zrazu prišli chladnejšie a nepríjemnejšie. Bežala som rovno k známej cestičke v poliach. Slnečné svetlo sa odrážalo od žltnúcich kláskov ohýbajúcich sa pod silou nekompromisného vetra. Strach o kamarátku ma dostatočne nakopával k rýchlejšiemu behu. Nenapadlo ma ani na moment spomaliť a nabrať dych.

Na poli behala nejaká skupinka deti a veselo sa motali na vlhkej pôjde. Blato sa mi zarývalo do letných pláteniek a ich tenká látka rýchlo zvlhla. Deti niečo po mne vykríkli a ich pobavenie sa prehĺbilo. Ignorovala som ich, omylom zlomila jeden z kláskov a ďalej bežala. Všade som videla mihať zlatú farbu polí a bledomodrú oblohu. Hľadala som očami svoju kamarátku, lenže jej niet. Les sa ku mne nebezpečne blížil a okrem divých detí tu nikto nebol.

„Martina!“ vykríkla som tak hlasno, ako som dokázala. Zastavila som pár metrov od prvého stromu a lapala po dychu. Zaprela som sa do okien a tvár mi horela teplom.

„Ofélia!“ ozval sa Martinin hlas spoza stromov. Hľadala som medzi nimi jej obrysy. Bezútešne. Rozbehla som sa medzi ne a kľučkovala medzi mladými stromčekmi.

„Kde si?!“ vyhŕkla som zúfalo.

Čo sa tu dialo? Vietor začínal besniť, triasol so zelenými korunami stromov a nepríjemne hvízdal. Obtieral sa o mňa ako studená a vlhká ryba. Zakaždým ma poriadne striaslo. Každým krokom som bola hlbšie a hlbšie v bahne. Hnedé fľaky sa mi už objavovali aj na tričku a tvári.

„Ofélia, tu si!“ Bola za mnou.

Prudko som sa otočila a zvýskla. Nie kvôli jej strapatému vzhľadu. Nie kvôli jej prázdnemu pohľadu, alebo toho, že mala na sebe špinavé tepláky a tričko. Ale kvôli nej. Meluzíne. Stála za ňou a mierne sa usmievala. Jej nádherná tvár svietila medzi stromami a ruku mala jemne uloženú na ramene mojej najlepšej kamarátky.

„Čo sa tu deje?“ zavrčala som a do tela sa mi nečakane nahrnul hnev.

„Však nám pomôžeš?!“ Martina sa vytrhla plavovláske a položila svoje ruky na moje. V jej očiach so strateným leskom svietila naliehavosť. Bez mejkapu a poriadneho účesu naozaj vyzerala skoro úplne inak. Nevýrazne, s kruhmi pod očami a bledými perami. Kto by ju poznal len namaľovanú by si myslel, že je chorá. Ale to nebol momentálny prípad.

„A s čím? A čo vôbec robíš... s touto?“ Švihla som hlavou smerom na Meluzínu.

„Ja som ti o nej nehovorila? To je Sarah! Moja sesternica!“ uškrnula sa nadšene a jej tvár na kratučký moment zasvietila. Sesternica? Nikdy mi poriadne nerozprávala rodine. Jediné čo som si spomínala je, že starých rodičov mala mŕtvych. Z oboch strán.

„Sarah,“ zopakovala som tak najneutrálnejšie, ako sa len dalo.

„Vraj poznáš cestu smerom k Brezovému jazeru, Sarah tam potrebuje ísť!“ Martina mi stále neoblomne stískala ruky.

„Je tam čosi, čo mi patrí,“ mykla ramenami a úsmev sa jej pretiahol.

„Počkať, ty si ma donútila bežať až sem kvôli tomu, aby som odviedla túto neznámu osobu na miesto, kde môžete prísť autobusom do pol hodiny, lebo ona tam čosi stratila? Ak je to pravda, tak musí to miesto poznať. Inak by tam čosi nenechala,“ prskla som na Martinu a začal vo mne vrieť žlč.

„Ja-“ Martinine oči pobledli ešte viac. Jej ramená sa trhli a obočie zvraštilo . Pokúsila sa pootočiť hlavu jej smerom, ale niečo neviditeľné ju zastavilo. Tvár jej ešte viac zbledla, potom zozelenela a vytreštila oči. Prehla sa v páse, nemo otvorila oči a natiahla ku mne ruku.

„Martina?“ Pokúsila som sa ju chytiť. Vyšmykla sa mi a bezvládne sebou treskla do blata.

„Martina!“ Kľakla som si k nej. Dýchala. Vyzerala síce nepokojne, ale dýchala.

„Viktor si dal na svojej práci záležať. Hm, vydrží menej ako ty. Škoda,“ zamrmlala Sarah a znechutene obzrela moju kamarátku, „a to som sa s ňou začínala baviť. Keby si vedela koľko zlosti sa v tomto vtáčatku skrýva.“

Z nejakého dôvodu ma neprepadala panika. Možno len strach. Nie iba o kamarátku, ale aj z nej. Vidieť to, čoho je schopná, mi len vytváralo o nej väčší a väčší obrázok, ktorý vôbec nebol pekný. Možno po včerajšom boji som nasiakla až príliš odvahy a sebaistoty. Lenže to malo jednu nevýhodu. Neprichádzal dážď.

„Je to veľmi pekná schránka pre Tieň. Navonok veselá, usmievavá a plná energie. Lenže v skutočnosti pod tým všetkým leží obrovské množstvo hniloby. Žiarlivosť, sklamanie, nespokojnosť... Och, mohla by som menovať habadej!“ kľakla si k nám a chcela sa dotknúť jej líca. Hneď som ju chytila za kostnaté zápästie a nepríjemne na ňu pozrela. Už nedovolím, aby sa jej čo i len dotkla. Obe sme sa pomaly postavili na nohy, ruku som jej nepúšťala a delila nás len spiaca Martina celá od blata.

„A to som si myslela, že čerstvé mláďa prírody ako ty včerajšok neprežije. Zjavne som ťa podcenila.“ Jej ruka mi oplatila oblapenie zápästia a zaryla mi do kože svoje nepríjemné nechty. Vietor sa motal okolo nás a ona bola jeho centrom. Vlasy nám lietali v divokom tanci.

„Čo odo mňa chceš?“

„Neboj, zabiť ťa nechcem,“ ledabolo mykla ramenami. „Už nie.“ Nechty zaryla hlbšie a na perách mala blažený úsmev. Ignorovala som horúcu červenú tekutinu na mojej čerstvo umytej pokožke a držala som sa čo najpevnejšie mojej chabnúcej istoty.

„Korvín sa zjavne o teba stará dobre. Tiež si pamätám tie časy, kedy som sa cítila ako stred jeho vesmíru.“ Na chvíľu sa v jej očiach mihla nefalošná bolesť a následne si svoju ruku vytrhla z môjho slabnúceho stisku. Dala si záležať, aby sa mi na ruke ťahali krvavé ryhy až k dlani. Zahryzla som sa do pery, aby som na bolesť nereagovala.

„Ešte doteraz si pamätám chuť jeho pier, keď sa snažil moju dušu udržať v mojom tele.“ S prstami od mojej krvi sa dotkla svojich drobných pier. Celým telom mi prešiel neznámy agresívny pocit. Mala som chuť do nej strčiť takou silou, až by preletela niekoľko metrov. Ale namiesto toho som zaťala ruky do pästí.

„Ukázal mi svet prírodných bytostí, ukázal mi aké je to byť ženou,“ pokračovala, jej hlas získaval na intenzite a z výšky pozerala do mojich očí. Zahryzla som sa do pery ešte tuhšia a nasucho preglgla množstvo kriku nadávok hrnúcich sa mi na jazyk. Videla som to. Ako sa jej dotýka, presne ako mňa. Ako provokuje každú jej bunku v tele a zmizne v momente, keď vám vyradí mozog z prevádzky. Prečo sa so mnou zahrávala vlastná fantázia?

„Je to tak. Vzal si ma do postele viackrát ako si sa ty bozkávala,“ úškľabok sa jej vytiahol vyššie.

„Prestaň!“ vyhŕkla som. Nemienila som počúvať už ani slovo od osoby, ktorá sa ma toľko krát pripravila o dych. Doslovne. Nehovoriac o množstve možností, kedy ma mohla pripraviť o život. Ale nespravila to. Nechala ma žiť a vyžívala sa v každej mojej reakcii.

„Oh, tak skoro? Je tu toho tak mnoho, čo by som ti chcela povedať,“ zasmiala sa.

„Práve pre tieto reči si donútila moju kamarátku ma dotiahnuť na toto miesto?“ skrčila som sa v kolenách, utrela trocha bahna z tváre Martiny a stiahla ju k sebe. Nadvihla som jej hlavu a oprela o svoje rameno. Malátne sedela zapretá do môjho tela.

„V skutočnosti ťa chcem varovať. Dopadneš ako ja. Je to Korvínovou úlohou získať si ťa a udržať v tom nechutnom väzení. Vaše stretnutia neboli náhodou. Všetko naplánoval. Bod po bode. Od spoločného obeda až po intímne dotyky.“ Úškľabok sa jej zmenilo na čosi ironické a posmešné. „Je to jeho práca. Má zháňať čerstvé vtáčatká ako si ty. Kto vie koľko Maviek prešlo pod jeho rukami. Pod jeho perami.“

„Sklapni!“ skríkla som a pevnejšie stisla kamarátkine telo. Vytiahla som ho som na ruky a kolená sa mi rozochveli. Bola ťažšia ako som čakala.

„Už dávno obalamutil tvoje srdce, však?“

Nohy sa mi podlomili a znova som dopadla na kolená. Martinina váha bola príliš. Musela som sa dostať preč. Preč od nej. Od tých predstáv Korvína s cudzími ženami. Prerývane som nasávala vzduch a pocítila zúfalstvo nad neschopnosťou poriadne ustrážiť vlastnú kamarátku.

„Ako roztomilý kanárik v zlatej klietke.“

„Sklapni!“ zajačala som.

Z vlhkej pôdy začala stúpať vlhká para. Bola studená a ľútostivo hladila moje rozochvené telo. Chcela som, aby konečne zmĺkla a lapala po dychu. Presne ako ja. Túžila som vymazať ten blbý úškrn z jej peknej tváre. Len v pár sekundách voda objala tvár údajnej Sarah a vytvorila tekutú helmu. Začala sa dusiť. Zaryla prsty do vody a tá sa začala nadúvať pod prúdom vzduchu. Zareagovala som čo najrýchlejšie a donútila vodu zamrznúť. Lenže bolo neskoro. Kvapky vody už nedržali pokope a na tvári jej ostala len nepravidelná sieť zmrznutých cestičiek. Ostatné kryhy dopadli na vyschnuté bahno.

„Ľad? Dotiahla si Korvínov trik ďalej,“ pozrela na neho údivom, prešla po ňom prstami a zaujato pozdvihla obočie, „rozhodne sa teším, keď spoznáš poriadne Osloboditeľov.“ Začala si z vlasov sťahovať maličké kryštáliky ľadu. V záujme sebaobrany som zvyškový ľad stiahla k sebe a nechala ho vznášať dostatočne blízko. Drvila som v náručí Martinu a pozerala na Sarah ako na pliagu či ekzém tejto zeme.

Akí Osloboditelia? Aký Korvínov trik?!

„Ešte jedná vec. Vodníci vždy trpeli zberateľským syndrómom. Radi zberali duše. A rusalky. Aj v povestiach je jasne napísané, že práve ony slúžili vodníkom. A nie len ako pomocnice,“ žmurkla na mňa. Z môjho krku vyšiel naštvaný zvuk . Možno vrčanie. V záchvate bolesti som rozbila ľadové kryhy na množstvo ostrých hranolov a vrhla ich po nej. Zmizla ako závan vetru a moja chabá obrana skončila zapichnutá v kôre mladého stromčeka.

Chcelo sa mi plakať. Schúliť sa na mieste a bojovať s tou neistotou, úzkosťou a potrebou prepadnúť jej slovám. Veď by to sedelo. Toľko krát som sa snažila nadviazať medzi nami čosi viac, ako len pohľady. Nuž, on sa ma dotkol len vtedy, keď to potreboval odohnať moje nemé pochybnosti. Ale nemala som na to čas. Musela som dostať Martinu preč.

Zodvihla som sa na špinavé nohy, držala chabé telo priateľky a pokúsila sa o prvé kroky. Kolená sa mi triasli, opierala som sa o každý druhý strom a prvý krát nebola rada za moju nižšiu a slabšiu postavu. Ach, len tie boky museli mať viac tuku ako iné miesta.

Brodila som sa neprajným lesom. Konáriky ma plieskali po tvári, korene vystupovali zo zeme a kríky bránili priechodu k pohodlnejšej ceste. Až tak som to nevnímala. Rozmýšľala som nad svojím nákladom v rukách. Čo s ňou? Odniesť ju k sebe domov, do Myjavy by som peši nešla. Mám hneď zavolať jej mame? Alebo počkať dokým sa preberie?

„Ofélia!“

Trhla som sebou a pozrela medzi dva hrubé duby. Ich konáre boli nepohodlné zmotané a ťahali jeden druhého k sebe. Medzi nimi stál on. Korvín. Lapal po dychu a na tvári mal naštvaný výraz. Mokré vlasy po kúpeli mal strapaté a neučesané. Gombíky na košeli zle zapnuté. Lenže keď zbadal ako celá od blata nesiem nehybnú kamarátku, tak sa jeho oči zdesili.

„Ona...“

„Žije,“ skočila som mu do reči. „Je len v bezvedomí.“ Viac som ju k sebe stisla a skrivila peru pod náporom viny.

„Sarah,“ precedil pomedzi zuby. „Ten pach by som poznal kdekoľvek.“

„Hlavne v posteli,“ zamrmlala som pre seba a pokračovala ďalej vo svojej chôdzi.

„Čože?“ zamračil sa ešte viac.

„Nič, je to k poľu ďaleko?“ odsekla som.

„Možno dvesto metrov. Podaj mi ju, musí byť ťažká,“ natiahol k Martine svoje dlhé ruky.

„Nie!“ vyštekla som a viac ju strhla k sebe. Krv mi neustále tiekla po doškriabanej ruke a každým pohybom som zabezpečovala odďaľovanie zahojenia.

„Ofélia?“ prekvapil sa a jeho ruky zmenili smer. Ku mne.

„Nedotýkaj sa ma!“ vyhŕkla som skôr, ako zapracoval môj mozog.

Na chvíľu stuhol. Delilo ho len pár centimetrov od mojej pokožky. Vlastne som nehorázne túžila po jeho dotyku. Upokojení. Uistenia. Nech mi ukáže, že každé slovo čo Sarah vypustila z úst, bolo to najhnusnejšie klamstvo. Pretože teraz som jeho prsty videla ako čosi, čo roztúžilo srdce viacerým dievčatám. Jeho oči sa zúžili a stisol pery do tenkej línie. Obalil ho chlad. „Dobre.“ A pokračoval v ceste.

Boli sme ticho. Nepýtal sa na nič. Ani na Sarah, ani na Martinu, ani na môj útek. Šiel pár krokov dopredu a ani raz sa neobzrel. Kŕmil moje najhnusnejšie pocity. Prepaľovala som jeho chrbát, dlhé vlasy a pevné ramená.

V dedine sa mi podarilo schytať pár pohľadov od miestnych babiek. Och, to zas bude klebiet. Ale to nebol môj podstatný problém. Zrýchlila som do kroku, ruky som si necítila a mala pocit, že každú chvíľu sebou seknem o zem. Dopadnúť s takým závažím na betón nebude príjemné. Ani pre jednu z nás.

Korvín mi rýchlo otváral bránku a dvere do domu. Svižne som vošla do obývačky a položila ju na pohovku. Vtedy zbadal moju ruku. Bez varovania ma schmatol za zápästie a ťahal preč. Zvýskla som, kričala nech ma pustí a ťahala na druhú stranu. Tvrdohlavo ma dotiahol až k umývadlu v kúpeľni a pustil na moju ruku prúd studenej vody. Zakňučala som a nechala ju tam. Voda zmyla blato, krv a odhalila celkom hlboké ryhy. Dala si naozaj záležať.

„Ani sa nehni,“ zavrčal a zmizol preč. Čosi prehrabával. Celá kuchyňa rachotila a štrngala. Vrátil sa po pár krátkych minútach. Za ten čas krv prestala tiecť a vďaka liečivej pomoci vody sa rýchlo rany zaceľovali. On držal v ruke obväz. Nie, on ho madžgal.

„Ukáž to,“ vypol vodu a donútil natiahnuť zranenú ruku presne pred neho. Prudkými pohybmi mi poctivo obviazal ruku. Nedalo sa povedať o nejakej extrémnej jemnosti. Aj keď sa zjavne premáhal o čo najhúmanejšie zaobchádzanie. Snažila som sa čo najmenej skriviť tvár bolesťou a nevnímať to, koľko krát sa jeho pokožka stihla dotknúť tej mojej.

„Dokým nepôjdeme k jazeru, tak obväz nedávaj dole,“ stiahol sa a pustil mi ruku. „Keby som o tom zranení vedel, tak ti tu babu z rúk aj vytrhnem!“

Na jazyku som mala omnoho nepríjemnejšia odpoveď. „Keby som vedela, že som pre teba len pracovná povinnosť tak sa ti už prvý deň vyhýbam obrovským oblúkom!“ Ale namiesto toho som len tlmene poďakovala a venovala mu nepríjemný, ba zranený pohľad. Na chvíľočku som zbadala jeho zmätenie. Nech. A už som utekala z kúpeľne preč.

 

„Sarah?“ vykríkla Martina a prudko sa posadila. Vytreštila oči pred seba a rýchlo dýchala. Ja som prekvapene sedela na kraji pohovky a v ruke mala mokrý uterák, ktorým so ju poctivo zbavovala blata. Vydesene, ako čerstvo vyliahnuté kura, si obzerala našu obývačku. Po pár sekundách spoznala miesto kde sa nachádzame a obzrela sa na mňa s otázkou v očiach.

„Ako sa cítiš?“ pustila som uterák do lavóru s vodou.

„Čo to robím? Prišla k nám na návštevu Sarah a,“ zasekla sa, „a tma.“ Zakňučala a zaryla si ruky do vlasov. „Duní mi v hlave!“

„Volala si mi že mám utekať za pole a tam som ťa našla ležať v blate,“ odpovedala som a hlas sa mi troška rozochvel. Nerada klamem a už vôbec nie najlepšej kamarátke.

„Čože?“ prekvapila sa a divoko žmurkala očami. „Ja... Počkať... Ja si nič nepamätám!“ Skoro zaplakala. Vyzerala skrúšene. Opatrne som jej položila ruku na rameno a práve vtedy dnu vošiel Korvín. Bez slova došiel k stolu, položil naň dva hrnčeky teplého čaju s levanduľovou vôňou. Venoval mi kratučký pohľad a zmizol preč.

„To je... on?“ zažmurkala očami a striedavo pozrela na hrnčeky a na dvere, ktoré opustil. Len som slabo prikývla na súhlas.

„Mám zavolať tvojej mame, aby pre teba išla, že sa necítiš dobre?“ spýtala som sa. A stále sledovala jej zhrbené telo. Pôsobila zúfalo. Kto vie čo s ňou Sarah porobila. Odkedy dokážu ovládať aj ľudské mysle?

„Nie! Je ešte práci! A dorazila by ma keby zistila, že nie som doma!  Mám strážiť,“ vyskočí na nohy, „susedova dcéra! Ja mám strážiť susedovu dcéru! Ako som ju mohla nechať samú doma! Och bože, Ofélia, prosím, rýchlo mi zavolaj taxík!“ Chytila ma za ramena a zatriasla so mnou ako s handrou.

„Dobre, dobre, pokoj! Ale najprv choď do mojej izby, poriadne sa opláchni v mojej kúpeľni a poprípade si čosi vyber z mojej skrinky na seba. Vyzeráš ako, no... ako vytiahnutá z koša.“ Vytrhla som sa jej a poťapkala ju po ruke.

„Oh,“ pozrela na seba a svoje špinavé oblečenie. Potom sa obzrela na našu sedačku, kde svietilo pár blatových stôp. „Prepáč.“

„To nič, utekaj,“ popohnala som ju. Chvíľu akoby váhala, ale potom sa otočila na päte a utekala ku schodom na druhé poschodie. Pozrela som na teplý hrnček a spomenula som si na druhého Mája, hrnček a pod ním papierik s krátkym textom. Na chvíľočku som pocítila príjemné teplo. Lenže hneď ho nahradila drvivá úzkosť a predstava Korvína nad iným ženským telom. A len za účelom udržať si ju. Lebo musí. Lebo je to jeho povinnosť.

Po dlhej chvíli hypnotizovania pohára som sa otočila a zbadala Korvína pri ráme dverí. Opieral sa o ne, na hrudi mal skrížené ruky a nič nehovoriacim pohľadom ma sledoval. Nič nepovedal, len sa otočil a zmizol. To len zväčšilo moju úzkosť. Zhlboka som sa nadýchla, potlačila ten čierny kameň v mojej hrudi čo najnižšie a šla rovno k pevnej linke na chodbe.

 

„Prepáč mi za problémy, čo som ti spravila!“ zakňučala Martina a objala ma okolo krku. Stáli sme pri pootvorenej bránke a na ceste vrčal taxík. Mala na sebe jedny z mojich dlhších šortiek, ktoré jej na bokoch boli voľné a tričko, ktoré si pýtalo výplň v oblasti hrudníku. Nuž, Martina od nej bola síce o niečo vyššia, ale o dosť chudšia.

„To je v pohode,“ ubezpečila som ju a trocha postrčila. Taxikár na nás hádzal nervózny pohľad. Ale ona sa nenechala odtiahnuť. Sklopila hlavu na moje rameno.

„Ja neviem čo sa to so mnou deje, Ofélia. Akoby posledné dni na mňa čosi liezlo a plnilo mi hlavu blbosťami. Som nepríjemná na rodinu, na vás v škole a vôbec na okolie. Naozaj mi to prepáč,“ znela zničene. Ramená sa jej na moment rozochveli.

„Každý má svoje dni. A utekaj, lebo ten taxikár vyzerá, že asi odíde.“

„Už idem, idem!“ Na moment sa usmiala tak, ako som zvyknutá. „A poďakuj tvojmu vyvolenému za čaj, bol dobrý. Ahoj!“ Rýchlo zbehla k taxíku, vbehla na miesto spolujazdca a spustila ďalšiu dávku ospravedlnení.  Keď zmizli za rohom, tak som sa o niečo spokojnejšie vrátila domov a zatvorila za sebou dvere.

„Čo sa stalo?“ Stál uprostred chodby. Pôsobil uvoľnene. Ale ja som ho už poznala. Jeho pevne zaťatá sánka a vystupujúce svaly na krku jasne hovorili o opaku. Možno ma aj práve troška desil. Už som poznala aké to je, keď stratí nervy. Krik. Výčitky. A drsné dotyky.

„Pustí ma hore,“ zamrmlala som ako odpoveď, keďže stál presne pred schodmi.

„Až keď mi odpovieš.“ Mal hlboký a mierne vrčivý hlas. Jeho uhrančivý pohľad ma doslovne hltal milimeter po milimetri. Ako sopka pred výbuchom. V skutočnosti som mala chuť sa otočiť a radšej sa mu vyhnúť. Ale kam by som šla? Znova von? Medzi príliš živé mŕtvoly a meluzíny?

„Prosím!“ Pokúsila som sa prepchať popri jeho boku. Márne. Pevne ma schmatol za ramená a naklonil sa ku mne. Ucítila som jeho intenzívnu vôňu a moje vnútro zničene zakňučalo. Stále tu bola nehorázne potreba cítiť jeho dotyk či vôňu. Ale nie dostatočne silná, aby prevládla.

„Pusti ma!“ vyhŕkla som a začala sebou trepať. Jeho stisk zosilnel. A jeho oči začal plniť hnev.

„Odpovedz mi!“ Už kričal aj on.

„Prečo si so mnou?!“

„Čože?“ nechápal.

„Je to preto, že je to tvoja práca? Získavať nové bytosti ako som ja?“ pokračovala som a mala čo robiť, aby mi nevyhŕkli zlostné slzy.

„Áno, ale čo to má s týmto spoločné?“

„Je pravda, že Sarah je jeden z tvojich úlovkov?“ mračila som sa a stále sa ťahala von z jeho bolestivého stisku.

„Áno, ale-“

„Je pravda, že po údajnej smrti človeka bozkom udržuješ jeho dušu v tele, aby sa mohol stať mavkou?“ Hnev roztriasol celé moje telo.

„Ofélia-“ Asi mu to začínalo dopínať.  

„Koľko krát si si ju vzal do postele?“ Niečo horké mi začalo vlhčiť tváričky. A nad Podvodnou zaznel obrovský hrom. Do okien na sekundu zasvietilo svetlo blesku a na zem sa pustil obrovský lejak. Moju hlavu hneď zaliala krutá bolesť.

„Ofélia, počúvaj ma-“

„Odpovedz mi! Koľkokrát?!“

Jeho mlčanie mi bolo dostatočnou odpoveďou. Možno aj slovo dosť bolo v tomto momente málo. Pre mňa minimálne áno. Možno by ma ani tak moc netrápili jeho minulé vzťahy. Ale Sarah mala zjavne pravdu. Naozaj som bola jeho povinnosť. Zrazu mi každý dotyk, každý bozk a každý náznak náklonnosti prišiel ako to najväčšie klamstvo. Nerátajúc fakt, že jeho bývalá sa ešte moc ako jeho bývalá necíti.

Konečne sa mi podarilo vytrhnúť sa mu. A to len preto, že jeho stisk na moment povolil. Rýchlo som ho obišla a utekala hore schodmi. Vbehla do svojej izby a čo najtvrdšie za sebou zatvorila dvere.

Najprv som chcela ísť do postele, bojovať s hurikánom emócií a stupňujúcou bolesťou. Ale bolo tu čosi, čo som potrebovala viac. Vodu. Veľa vody. Vbehla som do kúpeľne, kde ma čakal neporiadok po Martine. Špinavý uterák a oblečenie hodené v rohu. Ignorovala som to, pustila som si teplú vodu a ľahla si na dno vane. Tá maličká úľava, ktorá prišla po pár minútach, ma nakoniec premohla zaspala som s chvejúcou sa hladinou nad mojou hlavou.

 

Zobudila som sa, keď bola tma. Pomaličky som sa posadila a z vlasov mi začala stekať voda. Hlučne dopadala na hladinu napustenej vane. Chvíľu som žmurkala do tmavej miestnosti a uvedomila si, že som musela zaspať. A to spusteným kohútikom. Lenže ten bol teraz zatvorený a len z neho kvapkalo.

Neviem koľko bolo hodín. Ale cítila som sa plná energie. Príliš plná energie. Vystúpila som von z vane a hneď zo seba zhodila zmoknuté oblečenie až do poslednej nitky. S pľasknutím dopadli na kachličky, neďaleko od oblečenia Martiny. Vzala som jeden z väčších a mäkkých uterákov a zabalila do neho svoje nahé  mokré telo. Príjemná látka mi prívetivo pohladila pokožku a ja som pozrela do maličkého okienka u stropu,  ktorého dnu presvitalo mesačné svetlo. Dopadalo priamo na umývadlo a odkladaciu plochu. Na nej svietil známy pohár s čajom. Došla som k hrnčeku a dotkla sa ho. Bol studený. Bolo mi to hneď jasné. Bol tu, zastavil vodu a doniesol mi môj nevypitý levanduľový čaj.

Zrazu som chytila uško hrnčeka a prudko ho vyliala do odtoku. V hrudi ma zavalila úzkosť a zadosťučinenie v jednom. Túžila som vypiť čosi, čo špeciálne spravil pre mňa. Ale na druhej strane som mala potrebu pretrhnúť všetko, čo by ma s ním ešte viac spojilo.

Hrnček som nechala hrnčekom a vošla do izby. Dvere do izby som mala len trošička pootvorené. Už som ich chcela potichu zaklapnúť, keď som začula otcove zúrivé slová.

„Donesieš sem jedného zo Strážcov a je mi jedno, ako to docieliš!“

„Nedovolia, aby opustili les. Nie v tejto dobe,“ odpovedal Korvín. Skoro nečujne.

„Tak povedz, že to žiada samotný Chranislav,“ buchol do niečoho päsťou. Odkedy môj krotký otec s úsmevom od ucha uchu sa správa ako podráždené zviera?

„Neuveria mi.“ A odkedy Korvín znie tak opatrne?

„Tak tak pôjdem sám! Nedovolím ti, aby si znova rovnako zapochyboval. Nezvládaš to!“ Skoro kričal. Potom sa uvedomil a troška sa stíšil. „Pre ochranu Ofélie. Chcú ju na svoju stranu.“

„Pane, vaša dcéra dokáže vyvolať búrku v pár sekundách a naučila sa sama meniť teplotu vody. Toto nie je typické ani na extrémne nadanú Rusalku.“

„To je asi mnou,“ povzdychol otec a zrazu jeho hlas bol typicky jemný. Ním? Nechápala som to. Ako mohol za moju schopnosť, ktorú som aj tak vedome nedokázala ovládať.

„Je u dverí,“ zašeptal zrazu Korvín a už jeho pomalé kroky viedli niekam preč z chodby. Otec zhlboka povzdychol a následne stúpal hore schodmi. Hneď som na seba prvú nočnú košeľu zo skrinky a hodila sebou o posteľ.

„Zlatko?“ Dvere sa otvorili dokorán a dnu vošla otcova postava.

„Áno?“ otočila som hlavu smerom k nemu.

Prišiel ku mne, sadol si na kraj postele a jeho ruka zľahka poťapkala tu moju. „Ofélia, je dôležité, aby si Korvína poslúchala. Ide nám len o tvoju bezpečnosť. A svojím nerozumným jednaním si toho ohrozila veľa.“

„Ako napríklad zachrániť kamarátku?“ zamračila som sa.

„Mala si to prediskutovať s Korvínom!“

„Mám vlastnú hlavu!“ Zrazu som sa posadila. „A z jej hlasu som jasne vedela, že tu možno šlo o sekundy! A nie sa ešte dohadovať s Korvínom!“

„Nemienim, aby ťa tvoja hlúposť pripravila o tvoj druhý život. Už som zlyhal dosť.“ A s týmito slovami zmizol z mojej izby.

Zúfalo som sledovala ako zabuchol dverami a izbu pohltila tma. Hodila som sa do postele a pozrela na strop. Už nemalo význam pokúšať sa spať. Mala som energiu snáď na celý týždeň. Práve preto som zapla nočnú lampičku a do postele stiahla notebook s úmyslom si pozrieť nejaký film. Na odreagovanie.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - IX. kapitola (5. mája):

1.
Smazat | Upravit | 22.01.2015 [15:12]

No to ma podrž... Chceš mi pobedať, že aj jej tato bude nakonec tiež dačo nadprirodzené? PremýšĽam, že ak má to s tou vodou a tak po ňom, tak by mohol byť slovenská verzia Poseidona, alebo aspoň vzdialeného potomka, potulkami dotúlaného do strednej Európi? No nič, ty to máš všetko tak krásne pramyslené s tými bytosťami, že ti to mojimi hlúposťami nebudem krkvať.

Ale to, že by ju bozkával, iba pre to, aby v nej udržal dušu je podľa mňa pekná blbosť. On k nej niečo skutočne cíti, že? A to, že mal za svoj dlhočízny život dáke aférky so svojimi zvernkiňami, čo je na tom? Tá mrcha to naschval položila tak, aby ju to zabolelo a prestala mu veriť. Aj keď na druhej strane som na ňu pýšná, že na neho zaútočila a snaží sa držať od neho ďalej.

Nebol úprimný ohĽadom dosť závažných skutočností. Ak by jej povedal, ako to je, toto nemuselo vôbec vzniknúť.

som zvedavá kto jej otec je v skutočnosti a prečo jej to nepovedal, keď už isté veci vyplávali na povrch.

Fantastická kapitola, ale to každá jedna.

Tak pekne píš. :) a neverím, že je Korvín zlý a vypočitávy a neviem čo všetko. Ono to tak len teraz pre ňu vyzerá, lebo aj on je hlupák a nepovie všetko, len málo z toho. Ale to sú tí naši chlapi. Ťažko s nimi, no bez nich nemožné. :p

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!