OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 1/2



Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 1/2Martinu asi posadol zlý duch, Ofélia sa posnaží zistiť čosi viac o konkrétnej meluzíne a konečne spozná Strážcov lesa.

Ráno mi prišlo ako každé iné. Korvín spal, vraj bol znova v práci a otec pre nás oboch pripravil poriadne raňajky. Už bol prichystaný do práce a za opaskom mu vibroval utlmený telefón. Poctivo ho ignoroval a rukou si stále prehraboval tých pár neposlušných prameňov padajúcich do čela.

„Ako bolo včera u jazera? Nechcel som sa ťa vypytovať včera a ukracovať tak o spánok,“ usadil sa oproti mne a otvoril noviny. Na titulnej stránke sa nenachádzalo nič zaujímavého. S maličkým pokojom v duši som si odhryzla z hrianky s vajíčkom.

„Dozvedela som sa množstvo nových vecí! Uvidela som bludičky a spoznala Hanu!“ Môj hlas znel nadšenejšie, ako som aj chcela.

„Hanu?“ zložil noviny. V jeho očiach sa zalesklo čosi neznámeho.

Súhlasne som prikývla. „Hanu, paní lesa. Prišla mi troška odmeraná, ale mala som z nej v celku dobrý pocit.“

 

Už pri prvom pohľade na Martinu mi čosi nesedelo. Neposkakovala, nekývala a neusmievala sa od ucha uchu. Namiesto toho mala ruky skrčené vo vreckách, jemne sa mračila a obzerala všade inde, len nie na mňa. Naposledy sa takto správala, keď sa jej podarilo zlomiť cédečko jej obľúbenej hry.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa namiesto pozdravu.

Martina sebou sekne akoby sa práve zobudila a prekvapene sa na mňa pozrela. To si ma naozaj nevšimla? Zamračila sa ešte viac a odfrkla: „A čo by sa malo stať? Poď, inak zmeškáme vyučovanie. To naozaj musel tvoj autobus znova meškať?“

Nechápala som jej prudkú zmenu nálady. Proste som ju rýchlo dobehla a pokúšala sa držať s ňou tempo. Išla prudko a rýchlo. Namosúrene krčila hlavu medzi ramenami a div sa jej obočie nedotýkalo. Nedalo mi to a pokračovala som v spytovaní: „Si nezvyčajne nevrlá.“

„Tak prepáč, že každý deň neskáčem ako nadrogovaná koza,“ odsekla a ešte o niečo zrýchlila. Zhlboka som povzdychla a rozhodla sa pomlčať až do školy.

Ale tam sa to nezmenilo. Sadla si do lavice, skrížila ruky na hrudi a sledovala povrch stola ako čosi najzáujmovejšie. Zbytok našej partie si prisadol k nám a hneď zavalili Martinu rovnakými otázkami. Vyštekla najprv čosi veľmi hnusného, potom prudko zatvorila oči a prehrabla si krátke vlasy. Povzdychla: „Prepáčte, ale fakt mi mizerne duní v hlave. Neviem čím to je. Prepáčte mi to.“

„Svoje dni?“ drgla som do nej. Odpovedala mi podráždeným zabručaním.

Zazvonilo. Dievčatá sa rozišli za svoje stoly.

„Nechcela by si ísť radšej domov, keď ti je tak zle?“ spýtala som sa opatrne, keď jej nahnevaný výraz sa premenil na zmučený. Niečo sa dialo. Cítila som to z nej.

„To je dobré,“ povzdychla a zrazu položila hlavu na moje rameno, „ ja si zdriemnem a bude to preč. Kto by potreboval literatúru?“ Zívla.

Nechala som ju na mojom ramene a už v tichosti otvorila učebnicu na poslednom učive. Učiteľka veľmi rada na začiatku hodiny skúšala minulé učivo. Lenže ja som mala príliš perný víkend na to, aby som sa zaujímala čímsi tak povrchným, ako mená svetového romantizmu. Aspoň že Zvony matky božej som poznala skoro naspamäť. Bola to jedna z knižiek, ktorú som našla v matkinej schovanej knižnici.

Pri spomienke na ňu sa mi vybavil ten nádherný pocit zo včerajšej návštevy jazera. Pokožka si spomenula nie len na hrejivé teplo bludičiek, ale aj na intenzívny dotyk Korvína. Taktiež tá hromada energie, keď som mala možnosť objavovať podvodný svet a jeho krásy. Nehovoriac o moci, ktorá sa vraj vo mne skrývala.

Dvere sa otvorili a dnu sa dokotúľala maličká a široká učiteľka literatúry. Popravila si okuliare, pozdravila a hneď upozornila, že si najprv zopakujeme posledné učivo. Respektíve skúšanie.

Celou triedou prešlo sklamané zabručanie.

 

Martina bola každou hodinou nepríjemnejšia a nepríjemnejšia. A to som si myslela, že to nie je možné. Až nakoniec prestala na mňa reagovať úplne. Možno len čosi sem tam zahmkala. Preto som sa rozhodla prejsť na inú taktiku a obmedzila našu konverzáciu na úplne minimum.

„Čo s ňou je?“ zagánila Anna.

„Podľa mňa krátky spánok,“ zauvažovala Lenka a skontrolovala tvar svojho drdola.

„Ona nikdy veľa nespí. Počítač,“ mykla som ramenami.

„Že by nejaký chlap?“ hádala Erika.

„Ja vás počujem!“ zahučala Martina osočene.

Zazvonil mi mobil a pozrela som na obrazovku. Bolo to číslo našej učiteľky spevu. Hodinu preniesla na stredu kvôli nejakým zdravotným dôvodom. Aspoň som mohla ísť priamo domov. Za Korvínom.

Všetci piati sme sa tlačili v našej šatni a obúvali si topánky. Vyučovanie nám už našťastie končilo a ja som sa celý deň tešila naspäť domov. Nebolo ťažké si priznať, že v tom mala prsty prítomnosť Korvína v našom dome. Ale taktiež som umierala hladom, takže som najprv plánovala navštíviť jedáleň.

„Ideš sa s nami najesť?“ Erika šikovne zmenila tému a prívetivo sa usmiala.

„Už nevydržím s vami ani minútu!“ zajačala Martina, zodvihla sa na nohy a s nezaviazanými topánkami utekala von. Všetky štyri sme sa na seba prekvapene pozreli.

„Čo sa to práve stalo?“ nechápala Lenka a zažmurkala.

„Chcela by som vedieť, čo jej preletelo pred nosom,“ zavrtela hlavou Anna, „poďte dievčatá. Najeme sa a budem dúfať, že sa nám zajtra vráti normálna Martina.“

Všetci sme súhlasne prikývli a spoločne opúšťali školu. Viedli uvoľnenú tému o zničenom dni v Podvodnej a o tom ako v tom daždi sa snažili dostať domov. Len ja som sa stále v mysli trápila nad divným správaním Martiny.

 

Otec ešte doma nebol, ale Korvínove auto stálo obďaleč. Chvíľu som ho sledovala a listovala v spomienkach a až potom som prešla cez bránu a privítala natešeného Buka. Poskakoval, vrtel chvostom a štekal, akoby ma videl po sto rokoch. Hneď so zlepšenou náladou som ho pohladila medzi ušami.

Napla som zmysli a ucítila Korvínovu prítomnosť. Ten zvláštny nevysvetliteľný pocit mi jasne dával najavo, že nie je ďaleko. Vlastne je veľmi blízko. Pozrela som sa na záhony tulipánov pri plote nakukla za dom, či sa náhodou nenachádzal na záhrade. Nič.

S neutíchajúcim pocitom som podišla ku dverám a otvorila ich. Preľaknuto som nadskočila, keď som ho neočakávane zbadala stáť len kúsok odo mňa. Mal skrížené ruky na hrudi a na perách mu hral pobavený úškrn. Zjavne tu ktosi mal dobrú náladu.

„Necítila si ma snáď?“ spýtal sa a uhol, aby som mohla vojsť dnu.

„Cítila, ale hľadala som ťa na nesprá-, počkaj! Ako to vieš?“ zasekla som sa uprostred vyzúvania sandálok a plecniak mi skĺzol z ramena medzi nás.

„Obaja patríme jednému jazeru. To znamená, že sme prepojení viac, ako si myslíš. Cítim na milimeter presne kde sa nachádzaš. Len pri väčších vzdialenostiach je to ťažšie. Vtedy dokážem nanajvýš zistiť, na akej svetovej strane ťa mám hľadať.“ Ledabolo pohodil ramenami a oprel sa o už zatvorené vchodové dvere.

„Čo si tu robil celý ten čas sám?“ Konečne sa mi podarilo prezuť sa a šla som rovno do kuchyne.

„Bol som preč. Prišiel som len pred tvojím príchodom.“ Jeho kroky ma nasledovali. Usadil sa za jedálnym stolom. Ja som otvorila chladničku a pozrela na jej obsah. Nič hotové tam nebolo, takže dnešný obed bol na mne.

„Dávaš prednosť cestovinám, alebo pstruhovi?“ pozrela som na neho.

Pozdvihol obočie akoby šlo o najhlúpejšiu otázku

„Pstruh,“ odpovedala som si sama a vytiahla ho von.

Začala som vyberať ostatné ingrediencie. On sa nakoniec postavil a rozhodol sa mi pomôcť. Ale nebola to žiadna výhra. Všetko som po ňom musela krájať znova, zemiaky lúpal snáď cele storočie a na tvári sa mu striedali výrazy hnevu a zúfalstva. Snažil sa. Ale nechala som ho. Páčila sa mi jeho prítomnosť. Aj keď sa ma za celý ten čas ani raz nedotkol. Tak som sa rozhodla, že sa chytím iniciatívy. Natiahla som k nemu vňať na varené zemiaky a dotkla sa tak jeho dlhých prstov.

„Ofélia,“ podvihol obočie.

„Huh?“ Do líc sa mi nahrnula farba, ale ruku som neodťahovala.

„Ten pstruh. Prihorí ti,“ naznačil hlavou na panvicu.

„Pstruh!“ zopakovala som po ňom prekvapeným hlasom, nechala vňať vňaťou a odbehla k rybám. Rýchlo som ich otočila na druhú stranu a ešte trocha posypala bylinkami.

Rozhodla som sa mlčať. A mlčala som, aj keď som mu jedlo nakladala na tanier. Červeň v tvári ma neopúšťala a snažila som sa celý čas prehltnúť ten maličký trápni pocit, ktorý sa mi vysmieval do ucha.

„Mne zeleninovú oblohu nemusíš dávať,“ upozornil ma. S hmknutím som súhlasila. Ostatok som schovala otcovi do mikrovlnky.

„Ty si nedáš?“

„Ja som jedla už v škole,“ zavrtela som hlavou.

Odišiel sa najesť do obývačky a ja som ostala v kuchyni. Aspoň som sa trocha uvoľnila a pri vzdialenom zvuku televízie a rinčania príboru som poupratovala kuchynskú linku. Za oknom som videla Buka poštekávať na okoloidúcich a prívetivé slnko sa odrážalo od kachličiek nad linkou. A ja som sa aj tak cítila namrzene. A sklamane.

Posledný krát som skontrolovala celú miestnosť a potom vybehla rovno do izby. Ak by som šla rovno za ním, tak by som pravdepodobne znova celá sčervenala a nechala jazyk stiahnutý za zubami. Radšej som si zapla notebook, otvorila najväčšiu sociálnu sieť a našla si Martinu. Bola off-line. Martina a off-line. To nešlo ani dokopy. Pohľadom som hľadala mobil a spomenula si, že je vlastne utopený.

Niekto zaklopal na pootvorené dvere a otvoril ich dokorán. Obzrela som sa na Korvína. Vlastne už konečne nebol v pracovnej uniforme. Len tmavé rifle a čierne tričko bez žiadneho vzoru. Odhaľovalo mu jeho dokonalé šľachovité ruky a jemné obrysy rysujúcich sa svalov.

„Deje sa niečo?“ otočila som sa na kresle úplne k nemu.

„Od zajtra ťa vozím do školy. Zabudol som ti to spomenúť dole, keď sme varili obed,“ oprel sa o rám dverí a jednu nohu prekrížil cez druhú.

„Prečo?“ Bolo ťažké nepoznamenať čosi o tom, že sa viem o seba postarať, keďže ma pred nedávnom zachránil pred besniacou mačkou. Teda čímsi, čo vyzeralo ako čierna mačka.

„Pretože nemením riskovať, že znova sebou sekneš uprostred cesty,“ zamračil sa.

„Akú mám vôbec výhodu, keď som teraz rusalka? Nemala by som byť už schopná postarať sa sama o seba?“ stiahla som si kolená pod bradu.

„Dokým nemáš svoju mágiu pod kontrolou, tak nie. Už nemáš ľudskú podstatu, to znamená, že už len tak neomdlieš. Nemá nad tebou takú moc. Ale to raz pochopíš.“

„Chcem to pochopiť hneď. To „neskôr to pochopíš“ som od teba už počula mnoho krát. Ako je možné, že nikto nevidel, že som sa dusila? Prečo som omdlela? Prečo som zrazu nič nepočula?“ objala som si ich a zaprela do nich bradu. Zatvárila som sa mrzuto.

„Je meluzína, bytosť vetra. A vietor síce dokáže ohýbať stromy a niesť zvuky, ale nevidíš ho. Dokáže sa skryť pred zrakmi ľudí a ukázať len tomu, komu chce. Ale pred inými bytosťami prírody sa neschová. Ty ju uvidíš hneď. Pravdepodobne ti okolo hlavy urobila vzduchoprázdnu bublinu, takže si nič nepočula a nemohla si ani dýchať. A dôsledku toho si omdlela. Meluzíny sú najvzácnejšie deti prírody. A taktiež ich je najmenej. Najčastejšie šlo o duše sklamané láskou, ktoré kvôli nej spáchali samovraždu.“ Pri poslednej vete privrel oči a jeho pohľad bol zrazu neprítomný.

„Varovala ma, aby som sa k tebe nepribližovala,“ zmučene som zakňučala.

„Poznal som ju ešte z obdobia, kedy nepatrila tieňom. Meluzíny ako jediné sú voľné bytosti a nemusia sa viazať na jedno miesto ako ja alebo ty. Ale rada sa držala v našom lese.“

„To mi nevysvetľuje, prečo nechcela, aby som sa k tebe približovala!“ zafučala som.

„Okolo piatej pôjdeme trénovať. Idem do vane,“ otočil sa a zmizol na chodbe.

„Ona bola... teda je do teba zamilovaná, však?“ kričala som za ním, ale odpovede som sa nedočkala. Len rýchleho klopkania nôh na schodoch. Pocítila som úzkosť. Skrčila som sa do tuhšieho klbka a uvažovala o meluzíne, ktorá ma tak rada trýznila.

 

„Priprav sa, za chvíľu vyrážame,“ nakukla dnu Korvínova hlava. Uterákom si sušil vlasy a na sebe mal rozopnutú košeľu. Vďaka tomu bez náznaku ostychu odhaľoval svoj hrudník a brucho. Samozrejme môj pohľad neposlúchal a najprv si obzrel to, čo vlastne videl na prvom stretnutí. Až potom mi došlo, že ma aj hlavu a rýchlo som sa mu pozrela do očí. Pery mal zvlnené do úškľabku a ja som sa zapýrila.

„Mám si vziať čosi špeciálne?“ Rýchlo som zoskočila z kresla a vypla notebook, kde som pozerala nový seriál. Aspoň to ma dokázalo troška rozptýliť a nemyslela som na veci, ktoré mi ťažili ramená.

„Seba,“ odpovedal a otočil ku mne chrbtom. „A náhradné oblečenie,“ zmizol vo svojej miestnosti.

Srdce mi poskočilo maličkou radosťou a popohnalo k tomu, aby som sa prezliekla. Navliekla som si dlhú sukňu a jemnú košieľku, čo som našla ako prvé na kope. Z pod postele vytiahla jednu z mojich menších tašiek a do tej napchala náhradné tričko a šortky. Usúdila som, že je tam ešte trocha miesta, tak som tam nasilu natlačila aj svoju drevenú kefu.

„Hotovo?“ spýtal sa práve v čas.

Odišli sme do jeho auta a ja som sa pohodlne usadila. Pousmiala som sa nad známym pohodlím sedadla spolujazdca. Motor auta ožil a vyšli sme na cestu. Korvín hneď pustil rádio s jeho typickou hudbou. Malíčkom nenápadne kýval do rytmu.

„Vtedy na vystúpení, ty si ju nevidel? Tu meluzínu,“ spýtala som sa nečakane a jeho malíček sa prestal pohybovať.

„Cítil som ju, ale nemohol nikde vidieť. Neviem ako sa dokázala skryť aj pred mojimi očami,“ priznal sa a zastavil na červenú.

„Ale vtedy na Ostrom vrchu si ju videl, však? Inak by si nevedel, že sa mi máš hrabať v mysli.“

Mlčal. Pozeral na semafor a nehol ani brvou.

„Čo sa vtedy stalo, Korvín?“ spýtala som sa prosebne. Mať v spomienkach vedomú medzeru nebolo práve najpohodlnejšie. Samotnej vedomie, že vedel o mne čosi, čo ja nie, ma znervózňovalo ešte viac.

Nabehla zelená, prudko dupol na plyn a mňa to priklincovalo k operadlu. Trucovito som skrížila ruky na hrudi a mlčala zbytok nedlhej cesty až na parkovisko hradu Branč.

Aj cesta k jazeru prešla v podobnom scenári. Korvín sa to nesnažil zlomiť a nechal ma v mojej urazenej nálade. Prekračovala som privysoké kmene stromov trčiace zo zeme a lem sukne sa mi zachytil o trčiaci konárik. Zhíkla som a rýchlo ju stiahla k nohám. Nemienila som Korvínovi dopriať čo i len najmenší pohľad na Moje nohy. Bohužiaľ sa mi natrhol volánik. Rozhodnutá to zašiť po príchode domov som ďalej nasledovala jeho kroky. Vlastne sa ani raz neobzrel. Ako keby sa ma rozhodol ma mučiť za moje detinské správanie.

Blízko jazera ma prešla všetka chuť držať sa v úzadí a rozbehla som sa k nemu. Korvín mi len ladne uhol a sledoval ako som skočila priamo pod hladinu. Prerazila som ľadovú vodu a splašila maličkú skupinku rýb. Nadýchla som sa známeho hustého vzduchu a pocítila nával energie. Zaplávala som si dve kolieska a následne vynorila nad hladinu.

Stál pri plytkom brehu medzi vysokým rákosím. Hnedé hlavičky sa mu nežne obtierali o nohavice a tráva mu skrývala celé chodidlá. „Vylez, nebudeme dnes mrhať časom.“

Včerajšok považoval za mrhanie času? Spoločný čas strávený v nádhernej atmosfére? Z nejakého dôvodu sa ma to dotklo, ale nedala som to najavo. Len som ho potichu poslúchla a vyliezla von. Oblečenie mi prišlo niekoľkonásobne ťažšie a lepilo sa na mňa ako druhá koža. Rukou som si prehrabla vlasy a dala z tváre preč neposlušné pramienky.

„Stihol som zistiť, že s manipuláciou vody si dobrá. Chcem ale vidieť, ako to vyzerá, keď si v plnej sile. Skús mi v jazere urobiť vír,“ kývol hlavou smerom na vodnú hladinu.

Pristúpila som bližšie k nemu, otočila sa k môjmu cieľu a pozrela na bezchybnú hladinu. Sem tam plávali odpadnuté lístočky stromov, alebo sa niekde pohol drobný pavúčik lyžujúci na povrchu. A ja som mala tento dokonalý pokoj prerušiť.

Spomenula som si na Korvínove slová, keď mi ukazoval ako ovládať čaj. Imaginácia. Najprv som si predstavila maličký vír uprostred. Voda ma poslúchla a začala sa lenivo točiť. Obraz v mysli som zväčšovala a voda predo mnou robila to isté. Mala som radosť, keď to fungovalo. Vír naberal na sile a hltal nové a nové lístky, maličké halúzky, alebo slabšie ryby. Ale potom moja myseľ sa zrazu nedokázala sústrediť na tak obrovský obraz. Predstava sa sama od seba začala deformovať. Skutočný výr sa premenil na zhyzdenú vlnu. Vtedy som prestala a voda pleskla naspäť. Spŕška vody oprskala okolie. Aj Korvína.

„Nuž, zjavne tvoja predstavivosť nie je až tak vycibrená, ako som si myslel. Ale potenciál to má. Vlastne ti to šlo veľmi dobre,“ pochválil ma. Najprv som chcela poskočiť radosťou, ale nakoniec som si len odkašlala a poďakovala.

„Zakaždým, keď sa budeš kúpať, budeš mať za úlohu trénovať manipuláciu s vodou. Snaž sa o najzložitejšie kúsky, snaž sa svoj rozhľad zväčšiť na tristošesťdesiat stupňov a ovládať vodu za sebou rovnako dobre, ako pred sebou. A nehovorím o viacerých kúskoch. Mala by si dokázať na jednej strane robiť vodopád a na druhej záplavovú vlnu. To je sila vodných bytostí.“

Mala som problém predstavovať si jednu poriadnu vec. Ale dve? A ešte za sebou?  Zmučene som povzdychla.

„Ešte raz,“ prikázal.

„A čo tvorovia v jazere?“ zamračila som sa.

„Neublíži im to, nejdeš ich mlátiť kameňmi. Ber to ako kolotoč zadarmo,“ uškrnul sa. Zrazu som mala chuť ho hodiť do poriadneho víru a zatočiť ním.

A tak som tom opakovala. Znova a znova. Dokým sa vír skoro nedotýkal brehov. Lenže týmto nekončilo. Tlačiť všetku vodu na jednu stranu, potom do výšky, alebo odobrať čo najväčší kus a sformulovať ju do dokonalej gule, bolo náročnejšie a náročnejšie. Niet divu, že ma po hodine skúšania rozbolela hlava. Dobrovoľne som padla na zadok a prehrabla si vlasy.

„Si v poriadku?“ kľakol si.

„Potrebujem prestávku,“ priznala som sa.

„Choď sa okúpať a nabrať trocha síl,“ poťapkal ma po ramene a podišiel k svojmu ruksaku, ktorý si tu zakaždým bral. Najprv odtiaľ vytiahol deku, ktorú položil poskladanú vedľa a potom známu plechovku nealkoholického piva.

Ja som sa čo najrýchlejšie doteperila pod hladinu a nechala sa presne v stredne nadnášať. Roztiahla som končatiny do strán ako nejaká morská hviezdica a nechala do seba pomaly plynúť energiu. Bolesť hlavy ustupovala. Obyvatelia sa mi vyhýbali, ako keby boli urazení za cirkus, ktorí som im tu spôsobovala. Momentálne mi to nevadilo.

Asi som pod vodou strávila naozaj dlhý čas, keďže sa zrazu ku mne pridal Korvín. Nebol by to on, keby neprerazil vodu dokonalou šípkou a jedným pohybom rúk neprešiel pár poriadnych metrov. Potom pozrel na mňa a pomaličky si ku mne razil cestu. Moja hravá nálada sa znova hlásila o slovo a ja som ju pustila na povrch. So šantivým zazubením som začala plávať preč od neho.

Z Krovínového nosa vyšli podráždené bublinky a zrýchlil. Zasmiala som sa, aj keď som sa kvôli tomu prehltla trocha vody a plávala ešte rýchlejšie. Načiahol sa ku mne a skoro mi oblapil členok. Podarilo sa mi predstaviť vlnu, ktorá ho odtlačila dostatočne ďaleko. A aj sa tak stalo. Uškrnula som sa ešte viac a ďalej prerážala vodu až na druhý koniec jazera.

Niečo  ma zastavilo. Voda okolo môjho pásu bola zrazu omnoho hustejšia a začala ma zvierať. Skôr, ako som k tomu stihla prísť na kĺb, tak ma neviditeľná paža prudko strhla na dno a následne vystrelila dohora. Prerazila som hladinu, moje telo vyletelo dobré dva metre do vzduchu a ja som zvýskla. Ešte starý ľudský inštinkt ma donútil zadržať dych keď som padala naspäť.

Voda sa okolo rozprskla a začala som šklbať rukami. Veľmi rýchlo mi došlo, že sa vlastne nikam nehýbem. Stále ma čosi držalo. Lenže teraz to boli viditeľné ruky Korvína. Nakláňal sa nado mňa a je tvár sa nepatrne mračila. Množstvo bubliniek sa mu obtieralo o tvár a preliezalo pomedzi rozprestretú korunu dlhých vlasov. Nevinne som sa zazubila.

Vydal zo seba čosi, čo by sa možno dalo nazvať zavrčaním a zrazu ma pobozkal. Drsne a prudko. Vydráždený do poslednej kvapky ma dusivo tlačil k sebe a nejemne ochutnával moje pery. Zakňučala som pod váhou jeho náhlej razancie a nedokázala som nič iné, ako sa mu len poddať. Netrvalo dlho a nevinný bozk prešiel do rýchleho bozkávania. Jeho prsty sa mi ryli do chrbta a neustále mi čosi vrčal pomedzi pery. A až keď všetko vybúril, tak sa konečne odtiahol a jeho stisk zľahka povolil. Pery som mala jemne napuchnuté a cítila dostatočnú satisfakciu. Síce to nebol účel provokácie, ale dostala som to, čo som chcela už od príchodu domov.

Pri ďalšej vlne vydýchnutých bubliniek sme vyplávali na breh. Korvín, ako keby sa nič nestalo, vyšplhal na breh a pomohol hore aj mne. Snažila som sa potlačiť pobavený úsmev, ale nešlo to. Hralo vo mne príliš veľa nadšenia, aby som sa vrátila svojmu vážnemu ja. To jazero so mnou robilo divy.

„Rozhodne tvoja podstata sa začína prejavovať v plnej miere,“ poznamenal a začal si madžgať košeľu. „Myslím, že na dnes máš manipulácie s vodou dosť. Chcel by som vidieť, či sa rozumieš zvieracím mysliam.“

„Ovládať zvieratá?“ Samozrejme, že som si hneď spomenula na včerajšie divadlo plávajúcich rýb. „Ako mi pomôže ryba, keď sa na mňa vrhne nešťastne zamilovaná meluzína? Nejako, lebo určite na mňa nezaútočí pri jazere.“ Stačilo si vybaviť tvár tej blondíny a hneď som prepadla zatrpknutosti. Alebo ma možno viac dralo to, že je tu aj niekto iný, kto miluje Korvína.

„Prečo len ryby? Sú tu vodné hady či vodní vtáci,“ zamračí sa, „aj keď vták radšej počúvne vzdušnú bytosť, keďže je to jeho primárny element.“

„Takže stále žiadna zmena,“ ľahla som si do vysokej trávy.

„Dokým dostatočne nepochopíš mysle zvierat, tak sa nebudeš môcť na ne transformovať,“ pristúpil ku mne a len zľahka sa predklonil nad moju hlavu. Závoj vlasov mu padol dole a zatienili celú jeho napätú tvár.

Tráva hlasito zašušťala. Korvín sa vyrovnal a obzrel. Odhrnula som rukami privysoké rákosie a hľadala narušiteľa.

„Strážcovia,“ zašeptal skoro nečujne a spoza kríkov vyšiel vlk. Bol tmavý, mohutný, cez nos sa mu tiahla nepekná jazva a chýbala mu polovička ucha. Zafunel, zastavil sa asi tri metre pred nami a urobil pohyb, ktorý by sa možno dal nazvať poklonou. Ale odkedy sa zvieratá klaňajú?

„Strážcovia?“ zopakovala som po ňom s otázkou v hlase. Áno, už ich spomínal, ale nikdy mi k ním nepovedal viac. Onedlho sa objavili ďalší, asi štyria rôznych farieb a veľkostí. Jeden z nich troška kňučal a traja boli pošpinení tmavou krvou. Schla im na srsti a vytvárala tvrdé miesta.

„Áno, vlci odjakživa strážili lesy a ich obyvateľov,“ vysvetlil mi a stále sledoval zvieraciu svorku. Na jeho typicky chladnej tvári sa mihol nepokoj. Postavila som sa na nohy, oprášila mokré oblečenie a nervózne si obzrela psovité šelmy.

Mohutný vlk na ich čele z ničoho nič zavrčal a prehol sa vo svalnatom chrbte. Zdesene som pozrela na Korvína. Veď to zviera sa zjavne začalo zvíjať v bolestiach. Popadla ma nehorázna potreba tomu stvoreniu akokoľvek pomôcť. On len prudko natiahol ruku a nedovolil mi sa k nemu dostať. Nesúhlasne som sa zamračila.

Vlčie telo sa začalo zväčšovať, meniť a naťahovať do dĺžky. Dlhé bolestivé zavytie plynulo prešlo do hlbokého vrčania. Až to zrazu všetko ustalo a pred nami stálo čosi, čo sa nedalo nazvať ani vlkom, ani človekom. Mal mužské torzo a ruky, vlčiu hlavu a nohy. Celý bol pokrytý hustou srsťou a chvost mal natiahnutý do priestoru, aby sa udržal rovnováhu na mohutných labách.

„Vlkolak?“ zvýskla som prekvapene.

„Paní, nemýľte si nás s tým výplodom ľudskej fantázie, ktorá len degraduje náš druh. Nič ako vlkolak neexistuje. Len vlci,“ zavrčal neľudským hlasom, ale zarovno pokľakol a sklopil hlavu k zemi.

„Prepáčte,“ nervózne som zašeptala.

„O čo sa jedná?“ prevzal slovo Korvín a konečne spustil ruku k telu.

„Niekto sa pokúšal na ľavom krídle dostať dnu. Podarilo sa nám ich odstrániť,“ naznačil na krvavých spoločníkov, „lenže naše nosy stále niekoho cítia. Niekoho, komu sa podarilo dostať dnu, ale uniká naším očiam. Preto sme zobudili bludičky.“

Korvín stisol ruky do pästí a na moment pozrel na mňa. Naše pohľady sa stretli. Snažila som sa z jeho oči vyčítať o čo sa jedná, alebo čím práve prechádzal, ale bezvýsledne. Okrem silného napätia tam nebolo nič, čoho by som sa mohla chytiť. Až sa mi ťažko verí, že práve on ma dokázal tak vášnivo a drsne bozkávať. Že práve on ma dokázal preniesť za hranice rozumu a ukázať mi aké to je, keď po nejakom dotyku túžite.

„Odveďte ju čo najbližšie k Branču. Keď budem môcť, prídem za vami. Neopúšťajte ju dokým sám neprídem a nedám vám rozchod. Vyber si dvoch, ktorí pôjdu ďalej strážiť hranice,“ rozkázal.

„Čože? Prečo mám ísť preč? Ty ma necháš samú? S vlkmi?“ neveriacky som sa na neho zamračila.

„Ofélia, poslúchni ma. S nimi budeš v najväčšom bezpečí. Možno vo väčšom, ako so mnou. Ak budú bludičky rýchle, tak som do hodiny u teba,“ rozprával, ale už bol ku mne otočený chrbtom. Videla som len jeho dlhé vlasy a široké ramená obtiahnuté mokrou látkou.

„Ja som si myslela, že už som súčasťou tohto všetkého!“ roztiahla som ruky do strán.

„Tvoj otec ťa nechránil tie roky pre to, aby som ťa zrazu doniesol pod no nejakému tieňu!“ zavrčal mojim smerom a prebodol ma čo najchladnejším pohľadom. Celá som sa strhla a po chrbte mi prešiel mráz. Mala som nehoráznu chuť ďalej protestovať a vydobyť si miesto p jeho boku, ale z nejakého dôvodu môj jazyk prestal spolupracovať.

„Choďte!“ vyštekol o čosi hlasnejšie.

Vlk čosi zavrčal smerom k svojmu druhu. Dvaja z nich sklopili uši, zakňučali a zmizli preč. Ostatní traja došli ku mne a obtreli sa nepatrne o moje rozochvené nohy. Ten, čo nemal ďaleko od vlkolaka, sa postavil na nohy a ukázal svojej plnej výške, ktorá presahovala viac ako dva metre. Prišiel mi skoro monštruózny.

„Paní, nasledujte nás,“ prikázal a myknutím ňufáka mi naznačil smer pohybu. Verte mi, nikomu by sa nechcelo hádať s niečím tak chlpatým a obrovským. Tak som len posledný krát pozrela na Korvína a dala si záležať aby ten pohľad nebol ani trocha pekný. A potom som už nasledovala kmitajúce chvosty dvoch vlkov.

Šli sme cez les pomaly a snažili sa držať môjho tempa. Všetci pôsobili nervózny a ja som sa to snažila čo najlepšie ignorovať. Prekvapovalo ma, že tak veľká vec, ako ten antromorfný vlk, dokázal chodiť skoro nečujne. Ale za to boli silne cítiť zvieracím pižmom, zeminou a lesom. Nebola to až tak nepríjemná vôňa.

„Ako sa voláte?“ rozhodla som sa s ním nadviazať konverzáciu. Každý deň nemáte možnosť porozprávať sa s vlkom. A možno som sa snažila zbaviť toho maličkého kúsku strachu z neznámeho.

„Nemáme mená, paní,“ odpovedal tlmene. Jeho hlas mal veľmi ďaleko od ľudského. Skôr pripomínal nevrlé bručanie Buka, keď som ho ignorovala.

„Ako je to možné?“ prekvapene som sa ne neho obzrela. Ale jeho zvieracie oči pozerali okolo a skenovali poctivo terén.

„Nepotrebujeme mená, paní. Vlci sa dorozumievajú dotykmi a pachmi, nie slovami.“

„A čo štekanie a vrčanie?“ Dobre, možno to nebol najlepší príklad.

„Aj vy môžete štekať a vrčať. Nie je to reč, je to zvuk,“ vysvetľoval mi to v celku trpezlivo a ja som sa v ich prítomnosti začala pomaličky uvoľňovať.

„Tak ako vás volajú ostatní ako sme mi?“

„Strážcovia,“ odpovedal jednoducho. Na to som mu už neodpovedala, ale nesúhlasne som sa mračila. Prišlo mi to kruté a neosobné. Zjavne tu bojovali za ochranu lesa a oni im nedokázali dať ani samostatné mená.

Zastavili sme pri mohutnejšom dube. Oznámil, že tu budeme čakať. Posadila som sa do trávy, oprela o široký kmeň a povzdychla. Vlci hneď prišli ku mne. Alebo skôr doplazili. Uši mali stiahnuté dozadu a tlmene kňučali. Snažila som sa nejako špeciálne nereagovať na ich submisívne správanie a len som ich pohladila oboch po hlave. Ba aj ich alfa sa vrátila do štvornohej podoby, poškriabala sa za uchom a ľahla pri moje nohy.

Vlastne som si ich prítomnosť začala užívať.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 1/2:

1. Blacky
27.12.2014 [17:25]

Som zvedavá, čo sa to deje s Martinou. Dúfam, že to nebude súvisieť s tým, čo sa deje vo svete do ktorého ľudia nevidia. Premýšľam, či z nej neplánuješ spraviť tieň, alebo dačo, čo by ju postavilo proti Ofelií.

Od teba vystane všetko. :p


Páči sa mi, že aj napriek tomu, čo sa okolo nej deje si dokáže udržať to typické dievčenské zmýšľanie a túži po Korvínovej blízkosti. skutočne sa mi to páči, je to také príjemné odľahčenie skutočnosti, že si prechádza závažnými zmenami. my ženy milujeme bozkávanie a odtyky, to sa nikdy nezmení. :p Aj keď pre ňu je to možno len príťaž, tá neistota, ktorú okolo seba ten muž vysiela, ale Korvín jej dá vždy nakoniec aspoň malé stebielko pokoja a istoty.

Možno, že tam ani nie je bývalá láska, len dáka chorobná predstava, že by mali byť spolu pre správnosť veci? Možno sú vytvorený jedným stvorením aj keď uvrhnutý do iného elementu a preto to melúzinú ŤAhá k Nemu? ALebo len potreba chrániť ho? Že by videla v Siréne nebezpečenstvo? To už je asi moc utiahnuté za vlasy...

NAdával na ňu v jednej kapitole dokonca použil to slovo na K... TAkže je možné, že mu robí zo života peklo už dlhšiu dobu a možno mu takto zničila a odplašila viac potencionálnych partneriek...

Milujem jej zmýšľanie, často sa odkonca pristihnem pri tom, že by som zareagovala rovnako. NApr. skutočnosť, že nemajú mená. Nie je to voči nim fér, že riskujú svoje životy a matka Zem, im nedá toľko úcty aby ich od seba oddelila a dala im možnosť byť svojský. Dúfam, že ma rozumieš ako to myslím.

Náš Korvín je zlatíčko. Milujem to, aký je. Je mi jasné, že má pravdepodobne v zálohe ešte dáke magic čierne tajomstvo a preto zahovára, alebo neskryte ignoruje jej otázky.

Tŕpnem, čo sa to v tom ich svete deje a mám tušáka, že tak celkom nepôjde len o bezpečie lesných tvorov, ale aj o ľudí. A v Podvodnej by mohlo byť centrum toho všetkého? Keď je to mestečko či dedinka proste to miesto postavené na starom vysušenom jazere?


No, dosť bolo dohadov. Pekne píš, ja si počkám. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!