OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 2/2



Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 2/2Ofélia konečne spozná pravú tvár Tieňov, teda aspoň kus z nej. A Korvín možno nehovoril až tak úplnú pravdu o mŕtvolách v jazere.

Užívali sme si ticho asi necelú pol hodinu. Vlci sem tam do seba štuchli, jeden z nich si radostne vyložil hlavu na moje stehná a nechal sa škrabkať za ušami. Neuveriteľne mi pripomínali Buka. Ale pokazil to tichý zvuk. Syčanie. Všetci traja zdvihli hlavy, pozreli niekam von z lesa a dvaja z nich hrdelne zavrčali.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa prekvapene. Namiesto odpovede sa postavili, napli a cerili zuby do priestoru pred sebou. Nesvoja som sa zodvihla na nohy a pozerala rovnakým smerom ako oni.

Prišiel náraz. Bez varovania. Najprv tu bol tmavý záblesk a potom tlaková vlna. Priklincovalo ma to k stromu a na pár sekúnd vybilo dych. Zakuckala som a pozrela po čiernej veci vo vzduchu. Pripomínalo to obrovského vtáka namočeného v čiernom oleji. Divoko mával krídlami, kmital prázdnymi očami a narážal do neviditeľnej steny pred nami. Pri každom náraze okolie zavibrovalo.

Čierny vlk hlasito zavyl. Koruny stromov zašušťali a zdvihol sa vietor. V prvý moment ma popadla panika. Bol to jeden z prvých znakov príchodu meluzíny. Lenže skôr, ako som jej stihla prepadnúť, upútal moju pozornosť už premenený vodca.

„Paní, musíme ísť in-,“ zasekol sa a z pysku mu vyšlo hrdelné zavrčanie. Napol sa a skočil po mne.

Zvýskla som a skrčila sa. Trvalo mi nejakú dobu dokým som pochopila, čo sa stalo. Čierny vlk bol za mnou a váhou svojho tela tlačil ku stromu ďalšieho z vtákov. Zo zobáka mu kvapkala atramentová tekutina a vypuľoval biele oči.

Stále som si v hlave opakovala: Čo mám robiť? Čo mám robiť? Ale v skutočnosti som sa cítila absolútne bezmocná. Slnko začali zakrývať tmavé mraky a ja som cítila, že je to moja práca. Napla som všetky moje zmysli a snažila sa zabrániť aspoň dažďu.

Vták, čo sa nedokázal dostať cez bariéru zrazu niekam uletel a do pár sekúnd sa objavil medzi nami. Letel strmhlav proti mne. A potom tretí. Tretí čierny vták. Ale s tým rozdielom, že jeho oči sa leskli životom a jeho perie odrážalo svetlo. Schytil temného vtáka za krk a v jednom čiernom klbku dopadli medzi nás.

Bol to havran. Besne sa klbčil s temným vtákom. Havranie telo sa naplo, pierka sa rozstrapatili a v druhom momente na zemi sedela prekrásna žena s dokonalými ebenovými vlasmi padajúcimi až na zem. Chudými prstami držala krk divného tvora a pozerala na neho ako na posledné pomyje.

„Si v poriadku?“ otočila sa na mňa s nehranou ustráchanosťou.

Prikývla som. Potom sa otočila na vlkov. Tí sa už nakláňali nad druhou obeťou a nepríčetne trhali jeho telo na kúsky. Lenže to zviera, ak to bolo vôbec zviera, sebou stále hýbalo, otváralo krvaví zobák a plieskalo jedným polovičným krídlom.

„Ide ich sem celý kŕdeľ. Stovky!“

Stovky?

Vtáčie telá sa prestali hýbať. Zo všetkých otvorov tela im vytiekol čierny sliz a začal sa kopiť ako obsah teplomera. Žena rýchlo odskočila ku mne a pred nás vybehol jeden z vlkov. Schmatol čiernu beztvárnu vec do zubov a začal ju naťahovať a požierať.

„Ty si ta nová rusalka, Ofélia, však? Bludičky to už rozkecali po celom lese,“ oslovila ma s prívetivým úsmevom a troška znechutene pozrela na Ochrancov.

„A-áno.“ Ešte stále som sa dobre nespamätala.

„Už sa to blíži,“ povzdychla a pozrela na oblohu. Bol tam čierny hustý mrak letiaci priamo k nám. Nespočetné množstvo mŕtvo vyzerajúceho vtáctva rôznych veľkostí a tvarov. Zdesenie mi stiahlo celý hrudník a začala bojovať so sliniacou úzkosťou. Nehovoriac o bezmocnosti, ktorá mi doslovne čosi kričala do tváre.

Celý kŕdeľ narážal do bariéry. Vibrovala viac a viac. Až mi zrazu do nosa udrel pach hniloby. Vtáctvo sa dostalo dnu. Žena šikovne vytvorila okolo nás veterný vír. Žiadny z nich sa k nám priamo nedostal, len zhora mohli. A mali dostatok inteligencie na to, aby si to rýchlo všimli.

Reagovala som inštinktívne. Moja myseľ nevyprodukovala žiadny dostatočný defenzívny plán, tak som len prvého vtáka chytila a hodila do víru. Druhému som odskočila a kvôli tomu drgla do ženy. Zatackala a skoro neudržala našu veternú ochranu. Rýchlo som mu dupla po hlave. Hlasito pukla. Bezhlavé telo nadskakovalo, trepalo sa a vypúšťalo čiernu tekutinu. Tá sa hneď strácala v hline.

Spustil sa dážď. V hlave mi zadunela únava. Len vďaka stúpajúcemu adrenalínu som sa držala na pozore. Všetko okolo bolo nasiaknuté vodou a to do pár sekúnd. Vtáčie krídla začali oťažievať a už nezvládali lietať tak vysoko alebo nebodaj dlho. Boli z nich ľahšie koristi.

Meluzína, teda typovala som, že je meluzína, zasyčala bolesťou a vír vetra sa rozplynul. Na zem dopadlo množstvo čiernych tiel, ktoré boli zachytené jej obranou. Boli utlčené sami o seba. Dvaja viseli zadrapnutí do mojej spoločníčky a zobákmi ryli do jej živého mäsa.

Už len pocit vody padajúci na moju pokožku bol dostatočným budičom nielen sily ale aj čistej mysle. Len raz som sa nadýchla, zoskupila čo najväčšie množstvo kvapiek vody a obalila do nich operených nepriateľov. K môjmu podivovaniu sa začali topiť. Pustili ich cieľ a mučivo sebou trhali vo vodných bublinách.

„Ďakujem!“ vyhŕkla a dotkla sa zraneného miesta, „privolať dážď bol dobrý krok. Na niekoho čerstvého si veľmi dobrá. Plus to zhoršilo pohyb tieňom.“ Vlastne som ho privolala nevedome, ale nebol čas to vysvetľovať. Len som tlmene poďakovala.

Pozrela som na vodné bubliny a rýchlo ich rozohnala oproti stromu. Prudko narazili do tvrdého dreva, zapraskali a voda sa rozprskla okolo. Trepotajúc dopadli na zem. So zlomením väzom ťažko vzlietnu. Zem sa postupne zasypávala čiernymi tvormi a vytvárala nechutnú pokrievku.

Vlci poskakovali z jedného rohu na druhý. Vtáci na nich zlietali ako supy na mršiny, trhali im chumáče chlpov, niekde sa dostali až k mäsu. Chmátali po nich ostrými zubami od čiernej tekutiny. Dážď sa už poznačil na každom. Boli snáď všade. Alfa skočil k nám a labami priklincoval k zemi tvora s dlhým krkom. V ten moment sa na neho zniesli ďalší piati. 

Meluzína mala plné ruky práce na druhej strane a ja som nemohla pozerať, ako ho trhajú za živa. Kvapky vody stvrdli a natiahli sa do tenkých ihlíc a vryli sa do vtáčích tiel. Ako čierne ihelníčky dopadli na zem. Dokázala som zmeniť teplotu vody a donútiť ju zamrznúť. Nevedela som, že moje schopnosti siahajú až tak ďaleko. Neveriacky som sa pozrela na svoje ruky, akoby to stvorili oni.

„Paní, tu je to príliš nebezpečné! Musím vás odprevadiť do srdca lesa, naspäť k jazeru,“ zavyl vlčí veliteľ a odkopol mŕtvoly.

 „Videli ste, že som užitočná! Dovoľte mi pomôcť vám!“ zaprosila som sa hneď na to zakňučala. Jeden vtáčí zobák sa mi zaryl do lýtka. Padla som na kolená schmatla som ho za chvost a odhodila čo najďalej. Stihol ma ešte poriadne poškriabať na ruke. A on strhol ďalších troch. Pri dopade urobil jeden kotrmelec a rozdrvil v zuboch ich prehnité mäso a kosti.

„Paní, rozkaz je rozkaz!“ vyštekol a svojím telom zabránil ďalšiemu náletu. Zavyl a obrovskými labami ma strhol hlbšie pod jeho chlpaté telo. Inštinktívne som sa skrčila. Pár krát sebou pohodil a striasol zo seba útočníkov. Zodvihol sa na zadné tlapy a vytiahol ma na nohy. Zranená noha sa mi podlomila.

„Ideme!“ prehodil si ma cez rameno ako vrece zemiakov a rozbehol sa skrz les. Vtáci sa snažili letieť za nami, ale mokré telá im to nedovoľovali. Pár krát zatrepali krídlami vo vzduchu a po pár metroch sebou hodili o zem. Nemali šancu.

„Ste zranený,“ zahučala som cez dážď, keď som videla jeho zakrvavený chrbát.

„Vy tiež, paní,“ odpovedal trpezlivo. Funel, bežal a preskakoval prekážky. Ja som neustále nadskakovala.

„Ale to nie je vážne ako to vaše!“

Neodpovedal už. Len sa sústredil na cestu. Zastavili sme pri mladej breze a neopatrne ma zložil na zem. Začuchal po čomsi vo vzduchu. Jeho svalnaté ramená sa napli a hrdelne zavrčal. Postavil sa tesne pri mňa a natiahol do priestoru laby s obrovskými pazúrmi.

„Paní, odtiaľto je to len sto metrov k jazeru. Budete musieť dobehnúť. Keď poviem teraz, rozutekáte sa. Rozumiete?“ Znova po čomsi zavetril. Aj keď smrdel ako mokrý pes, tak som sa k nemu tisla. Naozaj som mala strach.

Čosi zaškriekalo. On sa hlbšie prehol a precedil pomedzi ostré zuby: „Teraz!“ A odrazil sa do výšky. Jeho telo sa narazilo s čímsi ďalším, čo nemalo poriadne konkrétny tvar. Okamžite do neho zaryl pazúry aj nechty.

„Bežte!“ zvrieskol, zdvihol hlavu a agresívne zacvakal zubami mojím smerom. To už som presviedčať nepotrebovala. Vzala som nohy na ramena a krívala čo najrýchlejším spôsobom. Členky mi poškrabal nejaký nízky tŕnistý ker, dlhé konáre ma šľahali po celom tele a ja som zrazu mala pocit, že celá príroda je proti mne.

Nehorázne sa mi vydýchlo, keď som cítila blízkosť jazera. Už len pár krokov, opakovala som si. Videla som pomedzi brezami kvapky vody čeriacu hladinu. Ešte viac som zrýchlila a ignorovala horúcu tekutinu stekajúcu po lýtku. Chýbal mi posledný krok na čistinku, keď sa mi čosi zarylo do ramena a do tváre ma začali udierať mohutné krídla. Bez možnosti reakcie na bolesť som to zviera schmatla a strhla dole. Otvoril zobák od červenej tekutiny a vydal zo seba nechutný zvuk.

„Ofélia!“ Korvínov hlas. Zabudla som na nepriateľa a vyhľadala majiteľa hlasu. Práve sa vynáral z jazera. Vlasy sa mu lepili na tvár a na mokrom tričku mu svietili červené škvrny. Jednou rukou si pomáhal na breh a v druhej za sebou ťahal nehybné ľudské telo. Zviera využilo moju nepozornosť, vytrhlo sa mi a zaútočilo priamo na moju tvár.

Vykríkla som, zatackala dozadu a do lýtka mi vystrelila bolesť. Vtáka strhol vodný bič, čo rozhodne moja práca nebola a nohy sa mi znova podlomili. Korvínove ruky ma zachytili tesne pred pádom a strhli na jeho studené telo. Zaraz som mu dala paže okolo krku a zaprela sa do neho celou váhou. A potom som si ju všimla znova. Mŕtvolu pri našich nohách.

„Je to tvoja práca!“ odstrčila som ho od seba. Aspoň teda pokúsila. Znova ma strhol k sebe, lebo som nemala ďaleko od ďalšieho pádu na zadok.

„Ofélia,“ precedil nepríjemne pomedzi zuby a zamračil sa.

„Klamal si mi! Povedal si, že si ich nezabil! Že to nie je tvoja práca! Že nie si vrah!“ kričala som pod návalom množstva emócií. Nevedela som čo si o tom myslieť. Nevedela som ako to chápať!

„Ofélia, počúvaj ma!“ Drsne mi chytil tvár do dlaní a natočil si ju k sebe. Dychčala som a triasla sa nie len od zimy, ale i od strachu. Pred tieňmi, pred ním a pred všetkým, pred čím som stála.

„Oni už boli dávno mŕtvi, rozumieš? Rovnako ako ten vták! Oni nerobia rozdiely medzi človekom a zvieraťom. Pre nich je to fyzické telo ako fyzické telo!“ vrieskal a triasol so mnou. „Rozumieš?! Možno im dlhšie trvá pohltiť ich dušu ako zvieratám, ale sú to oni, čo ich zabíjajú. Oni!“

Asi som práve dosiahla moje hranice, lebo sa mi po lícach rozkotúľali slzy. A to som sa tak snažila, aby ma nevidel plakať. Z krku sa mi vydral zúfalý vzlyk a konečne poriadne ucítila nové zranenia. Pulzovalo mi nie len rameno, ale aj tvár. Vnímala som na nej niekoľko hlbších škrabancov, ktoré pekelne pálili.

„Prepáč,“ jeho hlas skrotol a prestal kričať. Znova ma objal okolo trupu a pevne k sebe pritisol. Zľahka sa prehol v chrbte a oprel si čelo o moje temeno. „Prišla si sama?“

Zavrtela som hlavou na nesúhlas. „Čierny strážca,“ zahuhňala som uplakaným hlasom. Dýchala som zhlboka a snažila sa upokojiť. Spodná pera sa mi nepretržite chvela a nechcela spolupracovať. Každý vzlyk som horko-ťažko prehltla.

„Kde je?“ pozrel sa za mňa.

„Čosi... napadlo, donútil... utekať,“ prehĺtala som skoro každé druhé slovo a rukou si utrela zmáčanú tvár od sĺz, vody a dokonca krvi.

Už ma viac netrápil s odpoveďami. Zodvihol ma do náručia, prekročil mŕtvu osobu v tráve a došiel k brehu. Krok po kroku nás oboch namočil do jazernej vody. Prišla mi studenšia ako inokedy a aj tak som sa prestala triasť. Usadil ma na väčší útes a z pod vody mi trčala len hlava a kúsok ramien.

„Ty si privolala dážď?“ pýtal sa ku môjmu údivu stále opatrným hlasom. Jeho prsty sa dotkli mojej rany na lýtku. Trhla som sebou a prikývla na súhlas.

„Tá tvoja náladovosť a neschopnosť udržať poriadne moc pod zámkom nám práve veľmi pomohla,“ uškrnul sa a začal dvoma prstami opatrne prechádzať po rane. Jasne som cítila ako mi ustupovala bolesť a rana sa zmenšovala. Oči sa mi rozšíri prekvapením.

„To... jak?“ nechápala som.

„Urýchľujem proces liečenia,“ vysvetlil mi a neprestával. Za inej situácie by som si možno pýtala hlbšie vysvetlenie, lenže teraz som bola rada za chvíľu ticha a možnosti pokojne sedieť v mojom milovanom jazere. Bolo pre mňa nezvyklé vidieť ho držať ma tak jemne. Bola som zvyknutá, že je prudký a drsný. Ale teraz po tom neboli ani stopy.

„Nezľakni sa,“ upozornil ma a ruky natiahol k mojím ramenám. Zatlačil mi do nich a donútil nie len si ľahnúť, ale aj ponoriť sa úplne pod hladinu. V jednu sekundu som si spomenula na mŕtvolu a protestne sa napla. Nepúšťal ma, len zľahka hladil prstami rameno a tvár. Ako mizli zranenia, tak sa vytrácal adrenalín a ja som pocítila únavu. Jazero ma nestíhalo dotovať novou energiou a ja som raz mala pocit, že nehnem ani prstom.

„Hotovo,“ vytiahol moju tvár nad hladinu a pohladil ma po lícnych kostiach až na krk. Mala som pocit, že som čosi krehké, čo sa aj pri prudšom pohybe rozpadne na milión kúskov.

„Chceš mi povedať ako to vyzerá na hraniciach?“ stiahol ma k sebe a donútil položiť si hlavu na jeho kľúčnu kosť. Nechala som sebou manipulovať ako bábka a privrela oči. Bolo mi jasné, že to chce vedieť, len nechcel na mňa tlačiť. Možno sa desil mojich sĺz ako väčšina mužov.

A tak som mu povedala všetko. Od príchodu k hraniciam lesa až po útek k jazeru. Celý ten čas mal ruky zapreté do mojich ramien a ja som počúvala Korvínov pravidelný dych. Ani raz mi neskočil do reči, nevadili mu dlhšie prestávky a len sem tam čosi zahmkal na súhlas. Až keď som skončila prehovoril: „Naozaj sa ti podarilo zmeniť konzistenciu vody?“

„Zmenila som jej teplotu. Nepredstavila som si ju ako ľad ale to, ako z vody uteká teplo a ona už zmrzla sama,“ kývla som hlavou.

„Ešte som nepoznal rusalku, čo by dokázala meniť teplotu vody,“ zavrtel nechápavo hlavou, „nehovoriac o tom, že ovládanie počasia je vrchol umenia prírodných bytostí. Na jednu stranu nedokážeš vytvoriť poriadny vír a na druhú nevedome privoláš dážď a meníš kvapky vody na ľadové oštepy.“

„Ani vodníci to nedokážu?“

Nesúhlasne zakýval hlavou.

Obaja sme sa strhli pri zvuku pohybu. Spoza stromov vyšlo doničené telo čierneho vlka. Kríval, jednu packu mal stiahnutú pod sebou, len hlavu ma zdvihnutú do zdvihnutú a pozeral priamo na nás. Korvín ma pustil a otočil sa k Strážcovi.

„Hranice sú čisté?“

Zabručal a zašvihal ušami.

„Dobre, je tvoj,“ ukázal na mŕtvolu. Vlk jedným skokom stál u nehybného tela a s vrčivým zvuk do neho zaryl zuby. Odtrhol si poriadny kus mäsa a začal prežúvať.

„Och, bože!“ striaslo ma a pozrela som iným smerom. Žalúdok mi urobil kotrmelec.

„Je to nutné kvôli stopám. Nechcem privolať na jazero viac pozornosti,“ vysvetlil mi a zakryl svojím telom výhľad na ten nechutný proces požierania. Neodpovedala som a len sa snažila nemyslieť na to, čo sa dialo len pár metrov odo mňa.

„Ideme domov,“ rozkázal a ponúkol mi ruku.

„Je to bezpečné?“

„Veríš mi?“ trpezlivo naťahoval ruku mojím smerom.

„Verím.“

„Tak poď.“

Chytila som jeho ruku a nechala sa viesť von z jazera. Dal si záležať, aby mi čo najlepšie clonil pohľad na krvavý obraz. Stískala som mu dlaň tak tuho, to mi to len išlo. Nedával to na sebe vedieť. Ba som ju madžgala a ryla do nej ostrihané nechty. Po ceste sme narážali na množstvo vtáčích mŕtvol a vlky, ktoré ich hltali do seba. Niektorí sa ešte trepotali, inde sa po zemi plazila atramentová tekutina. Do nosa mi udieral pach hniloby a mokrej zeme.

„Ahojte,“ oslovila nás čiernovlasá meluzína a pomocou vetra prenášala mŕtvoly na jednu kopu. Okrem pár škrabancov vyzerala v poriadku.

„Mira,“ oslovil ju jednoducho a ďalej jej nevenoval pozornosť.

„Prečo sa nevyliečiš?“ vyhŕkla som namiesto pozdravu.

„Hlupáčik, len vodné bytosti majú možnosť liečenia. Pretože len voda nesie túto schopnosť,“ zasmiala sa a ďalej venovala svojej práci. Skôr ako som stihla na to čokoľvek povedať, tak ma Korvín prudšie stiahol k sebe a pridal na kroku.

Pri jeho aute som na moment zastala a pozrela hore na oblohu. Dážď sa premenil na opatrnú prehánku. Mraky už neboli tak tmavé a sem tam sa objavovala diera, cez ktorú sa dobíjali slnečné lúče. Korvín ma usadil na miesto spolujazdca a hneď zabalil do deky. Pritisla som sa k nej a uvažovala koľko krát to už spravil.

„Ofélia,“ oslovil ma, keď sa usadil pred volant. Otočila som na neho unavený pohľad. Pozrel mi priamo do očí. Jednu ruku zľahka položil na moje líce a naklonil sa ku mne. Ale skôr, ako sa vôbec naše pery stretli, tak som upadla do snovej reality.

 

Bežala som pred dlhými čiernymi pažami. Dlhé prsty mali zakončené zdeformovanými pazúrmi a snažili sa do mňa zadrapnúť. Ale bolo to ako stáť na jednom mieste. Boli rovnako rýchli, možno o troška rýchlejší, keďže im chýbali posledné milimetre na to, aby ma mohli chytiť a stiahnuť k sebe. Len tak-tak som uhla jednej z rúk. Nádej mi o niečo stúpla. A hneď bola zničená, keď sa mi podarilo o čosi potknúť.  Natiahla som sa v hustej tme. Skrčila som sa do klbka čakajúc na vlastný koniec, keď sa zrazu ruky premenili na celý kŕdeľ vtákov a rozleteli preč.

Pokúsila som sa zodvihnúť, ale do jednej nohy mi vystrelila nehorázna bolesť. Zjojkla som a trhla sebou. Otočila sa za seba a zbadala čierneho vlka zahryznutého do môjho lýtka. Z vychudnutej lebky mu trčali čisté bielka a zo zubov kvapkala moja krv a čierna kvapalina. Trepala som sebou, škriabala preč, kričala. Snažila som sa všemožne dostať z jeho svárov. Ale on každým mojím pohybom zaryl svoje zuby hlbšie a mnou lomcovala silnejšia a silnejšia bolesť.

V momente, keď som to chcela vzdať, sa na vlka vrhli čierny vtáci s lesklými očami. Trhali mu mäso zaživa, driapali oči a ryli ostré pazúry do slabín. Neváhala som, zodvihla sa na nohy a pokúsila utiecť. Márne. Zrazil ma čierny závoj množstva čiernych krídiel a drsne pritlačil na studenú zem.

Z hrdla sa mi vydral najzúfalejší výkrik. Prudko som sa posadila a objala vlastné telo. Stekal po mne studený pot a nehorázne som sa triasla. Všade bola rovnaká tma a nebola som si istá, či som sa zobudila, alebo sen pokračuje. Až keď sa dokorán rozlepili dvere, tak moju izbu osvetlilo svetlo z chodby. Troška som si vydýchla. Nočná mora skončila.

„Ofélia?“ oslovil ma známy mužský hlas. Pozrela som sa na Korvínove tmavé obrysy v ráme dverí. Nevidela som do jeho tváre, ale bola som tak rada, že je blízko. Asi sa mu nepáčilo, že neodpovedám, lebo dokráčal ku mne a naklonil ku mne hlavu. „Ofélia, počuješ ma?“

„Len... zlý sen,“ vystrúhala som nepodarený povzbudivý úsmev. Odpovedal mi naň nevrlým zavrčaním a niekde sa stratil. Najprv som uvažovala, či som nepovedala čosi zlé. Ale potom došiel s veľkým pohárom plným čírej vody.

„Vypi to,“ strčil mi to do ruky. Bez jediného protestu som ho poslúchla a naliala to do seba na pár hltov. Chytil mi pohár a položil ho na stolík.

„Chceš mi o tom sne povedať?“ nakukol von z okna a upravil závesy, aby dnu nepresvitalo ani troška nočnej oblohy. Na okno sem tam padla kvapka. Dažďové mraky zjavne boli skoro rozohnané.

„Ja bola som v tme, a-,“ zasekla som sa. Tá jednoduchá spomienka na ruky ma znova celú roztriasla. „A... a oni potom sa-,“ zahryzla som sa do pery a zhlboka nadýchla. Nešlo mi to. Nemala som ďaleko od zlomeného hlasu a ďalších sĺz. Ale nemienila som ukázať mu moju slabosť. Znova.

„Radšej si ľahni a pokús sa ďalej spať. Si v bezpečí, Ofélia, áno? Som hneď vo vedľajšej izbe.“

„Počkaj!“ vyhŕkla som a zastavil presne pri dverách. Obzrel sa na mňa. Nevedela som, že je tak ťažké požiadať, aby ostal tu. Tá jedna stena a pár metrov mi zrazu prišlo nehorázne veľa. Ešte stále mi besne búchalo srdce po tom krutom sne a znova som sa mala ocitnúť sama? Takže som len zmĺkla, rukami chytila pevne okraj paplóna a sklopila hlavu.

Korvín sa otočil na päte, ale nešiel preč. Došiel ku mne, zatlačil ma do perín a natiahol ku mne svoje pery. Rýchlo som do neho zaprela dlane a hlavu sklopila k jeho ramenu. „Neuspávaj ma!“ Viem, že by ma nechal samu.

„Jak o tom vieš?“ Nebol prekvapený. Ale aspoň si sadol na kraj postele.

„Došlo mi, že si ma nejako uspal už ten deň čo si prvý krát prišiel ku mne domov. Ale len dnes som zistila ako to robíš. Cez bozk. Dokážem to aj ja?“

„Nie, lebo ty nedokážeš nasávať energiu ako vodníci. Vždy som si od teba zobral toľko energie, aby som donútil tvoje telo upadnúť do spánku. Rovnako tak ako dokážeme životnú energiu udržať v tele. Ale neboj, spánok je pre teba druhý najlepší zdroj energie, presne ako u ľudí, takže tu maličkú stratu nikdy nepocítiš.“

„Niekedy sa pri tebe cítim ako bábka. Hráš sa s mojimi myšlienkami a dokonca aj energiou,“ unavene povzdychnem.

„Netráp sa takými hlúposťami a spi,“ rozkázal a len zľahka prešiel poduškami prstov po mojom líci. Ihneď som chytila jeho ruku a stiahla k sebe. Potrebovala som poistku. Zaspať s pocitom, že ostane pri mne. Zatvorila som oči, stískala jeho dlhé studené prsty a zaspávala. Ako posledné si pamätám ako zhlboka povzdychol.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - VIII. kapitola (4. mája) 2/2:

1. Blacky
09.01.2015 [18:43]

Och, no to ma podrž. To bola pekná akcička. Teším sa na ďalšiu.hádam sa to teraz už skutočne rozbehne, že? Nemôže byť náhoda, že sa zrazu obajvili stovky a stovky tieňov.

A to, že má schopnosti, čo nemá Siréna mať zanmená, že nieje celkom Siréna alebo je len výnimočná? Predurčená na niečo, tak ako jej matka? Alebo s tým už jej matka nič nemá a je to čisto o tom, že ju Matka Zem určila za vyvolenú k boju so zlom?

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!