OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - VI. kapitola (2. mája)

12.12.2014 (12:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 737×

1. MÁJA

„Začalo pršať,“ šeptala som ako jediné vysvetlenie a pomaličky sa vyzula. Stál tam a celý čas ma pozoroval. V jeho očiach som videla čosi podobné strachu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarostene.

„Tati, veríš na rusalky?“ vyletelo zo mňa bez akéhokoľvek rozmýšľania.

Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho a otcovi po tvári prešla neznáma emócia. „Čo je to za hlúpu otázku.“

„Ale nič.“ Proste som ho obišla a zničene vyštverala hore schodmi na druhé poschodie. Otec ma celý čas pozoroval a nevyriekol ani slovo. Ale čosi sa dialo. Cítila som to.

Chúlila som sa vo vani plnej teplej vody a snažila sa to všetko vymazať z hlavy. Keď som to nedokázala pochopiť, tak aspoň na to nebudem myslieť. Ach, aká to bola len naivná myšlienka. Čím viac sa snažíte čosi potlačiť, tým viac sa to snaží dostať von. Môj mozog ma doslova bolel. Všetky moje kolieska sa točili o závod. Prišlo mi to, ako keby Korvín bol z nejakej sekty a snažil sa ma presvedčiť, že som nejaká nadprirodzená bytosť. Rusalka. Zavrtela som nad tým hlavou a pomyslela na ten krátky okamžik, kedy som dýchala pod vodou. Ak to vôbec bola pravda. Teraz mi to prišlo tak nereálne, ako že mi zrazu narastú krídla a budem lietať.

Pomaly som si ponorila hlavu pod hladinu a pozrela na moje skrčené nohy. Chcela som skúsiť, či sa so mnou zahráva fantázia alebo realita. Váhala som. A to dlhú dobu. Dokonca som sa musela na chvíľu vynoriť, nadýchnuť sa a znova ponoriť. Ale vtedy som sa konečne odvážila a len opatrne nadýchla nosom. A bolo to ako vdýchnuť hustý kyslík. Moje oči sa rozšírili prekvapením. Nadýchla som sa znova. A poriadne. Stále to fungovalo. Ja som dýchala pod vodou!

Vynorila som sa začala sa obzerať. Hľadala som na sebe akékoľvek iné zmeny. Ale bola som to stále ja. Drobná Ofélia s ružovou pokožkou, širšími bokmi a dobre vyvinutým hrudníkom. Čo ak mal Korvín celý čas pravdu? Čo ak som tu bytosťou, ktorou ma nazval? Ale čo to má spoločné s mojím omdlievaním a tou cudzou plavovláskou? Vraj ma chcel pred ňou chrániť. Takto?

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. „Ofélia?“ Bol to otec.

„Áno?“

„Ak by si čosi potrebovala, som v mojej izbe. Kedykoľvek môžeš prísť. Ale to vieš, že?“ Bol ustarostený. Veľmi ustarostený.

„Áno, tati.“

Už som len počula jeho vzďaľujúce sa kroky.

Čo mám teraz robiť? Ignorovať fakt, že dokážem dýchať pod vodou a žiť ďalej ako doteraz? Ale čo ak sa znovu objaví to nebezpečné dievča? Korvín o nej vedel. A zjavne to, čo sa dialo pred mojím omdletím, nebola nočná mora. Ale realita. Ale prečo to nevidel niekto iný? Chcelo sa mi z toho všetkého plakať. Proste sa schúliť do klbka pod periny a úplne sa položiť. Teraz som ľutovala, že som ho nenechala hovoriť. Chcel mi to vysvetliť. A mal mi ukázať pravdu. Ale namiesto toho som padla ešte do väčšej nevedomosti.

Ešte posledný krát som skúsila, či viem dýchať pod vodou a konečne vyliezla von. Pomaly som sa vysušila, obliekla tú najpohodlnejšiu nočnú košeľu a odcupotala do izby. Na stole som mala vyložený mokrý mobil. Kto vie, či mi otec uverí, že mi zmokol vďaka tomu lejaku. Skľúčene som povzdychla. Martina sa mi určite chcela dovolať a zistiť ako na tom som. Vždy bola starostlivý typ. A možno som sa chcela ozvať aj Korvínovi. Ale čo by som mu napísala? Že mu možno nakoniec verím, ale aj tak si myslím, že mi možno len preskočilo? Bude lepšie si zaľahnúť do postele. Poriadne sa prespať a vyčistiť si tak preplnenú hlavu. Možno ráno budem rozmýšľať triezvejšie. A možno zistím, že to všetko bol len obyčajný sen.

Schúlila som sa do perín, stiahla si paplón až k ušiam a posnažila sa zaspať. Najprv ma trápili najrôznejšie otázky. Ale bola som tak unavená a zničená, že som do pol hodiny spala tvrdým a tuhým spánkom. Teraz by ma nezobudil ani alarm.

2.MÁJA

V sobotu ráno len jemne mrholilo. To dokonalo odzrkadľovalo moju náladu. Šedá, pochmúrna a nepríjemná. Hrudník mi sťahovala úzkosť. Hlavou mi behali najrôznejšie spomienky, prelínali sa tým najchaotickejším spôsobom a snažili sa odsunúť moju otupenosť. Keď som sa prebrala, tak mi to pripadalo ako sen. Teraz ako živá nočná mora.

V kuchyni ma čakali výdatné raňajky. Kopa rôzneho jedla a veľké poháre plné nejakého džúsu. Otec už sedel za stolom, čítal noviny a odhryzoval z toastu s džemom. Potom som pozrela na hodinky. Bolo už pol jedenástej. Dnes som spala naozaj dlho.

„Dobré ráno, dievčatko,“ pozdravil ma s napätým úsmevom. Niečo vo vzduchu viselo. A nevedela som čo. V hlave som si prehrala včerajší príchod domov a hľadala čosi, čo by mohlo spôsobiť momentálnu situáciu. Ale nič také ma nenapadlo.

„Dobré,“ zamrmlala som, posadila za stôl a začala jesť všetko, čo mi padlo pod ruku. Aj cez ten môj momentálny psychický stav, môj žalúdok vyžadoval jedlo. Akoby som nejedla snáď celý týždeň! Hučal, zvíjal sa v kŕčoch a škvŕkal.

„Som rád, že ti chutí. Včera si mi moc nepovedala, ako bolo na Majálese,“ sklopil noviny na kolená a jeho pozornosť patrila mne.

„Bolo dobre, ale naše vystúpenie prerušil dážď,“ odsekla som a hneď na to zahryzla do pery. Bola som nepríjemná ako ihla v zadku. A otec si to určite nezaslúžil. Ten len povzdychol a položil noviny na stolík. Pohľad mi unikol na ich povrch a zbadala som sériu fotiek mŕtvol pri Brezovom jazere. Hneď som stratila v tvári všetko farbu a lyžička s ovocným šalátom sa mi rozochvela. Vybavil sa mi Korvín a jeho bozk, čo ma dusil pod vodou.

Rusalka...

„Podarilo sa mi v tom daždi utopiť mobil,“ dodala som o čosi krotkejšie.

„Ale no, veď ho máš len pol roka! Teda mala,“ povzdychol a odpil si zo svojho pohára, „no to doriešime potom. Dnes musím do Myjavy na veľké nákupy a ty nevyzeráš na to, že by sa ti chcelo niekam ísť.“ Mal pravdu. Cítila som sa mizerne. A to dokonca aj po fyzickej stránke. Ani by som sa nedivila, ak by som po včerajšom nočnom kúpeli neochorela.

„Radšej ostanem doma oddychovať. Nechcem skončiť s chrípkou,“ prikývla dom.

„Nejaké špeciálne prianie?“ zodvihol sa a začal upratovať svoj špinavý riad.

„Čokoládu!“ Na nervy.

Sedela som za počítačom a sledovala úzkostlivo Korvínove meno. Bol online. Martina ma samozrejme začala otravovať množstvom správ. Nedokázala som sa jej venovať. A nedokázala som jej odpovedať na otázku „Čo sa stalo?“ v množstve podôb. Lebo som vlastne úplne nevedela, čo sa vlastne stalo. Prsty ma svrbeli. Chcela som odpovede. Chcela som počuť čosi, čo mi dá nádej. Nádej, že včerajšok sa odohral úplne inak, ako som si to odohrávala mysli.

Všetky tie mŕtvoly z Brezového jazera sú tvoje. Tu správu som naťukala s obrovským premáhaním. V duchu som prosila všetky božstvá, aby to bolo inak.

Nezabil som ich. Jeho správa prišla obradom. Tá odpoveď mi prišla príliš chladná a priamočiara. Je to práve to, čo som chcela počuť. Ale nejako som tomu nedokázala uveriť.

Si sama doma? Jeho druhá správa zablikala do pár sekúnd. To mi moc nepomohlo. Uvažovala som nad zaklapnutím notebooku. Naozaj by som mala oddychovať.

To ťa nemusí zaujímať. Pokúsila som sa byť drzá a odťažitá.

Musí ma to zaujímať. To dievča sa objaví znova. Ale teraz to od sna bude mať ďaleko.

Vyľakal ma. Najprv som si prstami prešla po krku. Dusila som sa tento týždeň až moc krát. Odpísala som mu pod dlhšej chvíli. Aj ty si sa ma snažil utopiť.

A bol preč. To sa ma z akéhosi dôvodu dotklo. Pôsobilo to na mňa ako nemý súhlas. Stiahla som kolená pod seba, objala ich a oprela o ne čelo. Zhlboka som dýchala, potlačovala slzy a dážď za oknami o trocha zhustol. Krotila som vo svojej hrudi čierneho hada. Ten nemilosrdne vpúšťal jed do mojich orgánov a nechával ich pomaličky trpieť v bolestiach úzkosti. Stále to tam bolo. V mojej hlave. Ten skok z najkrajšieho okamžiku do hnusnej nočnej mory. Z bozkávania k duseniu.

Krčila som sa na stoličke dlhú dobu. A možno aj krátku, len mne to prišlo ako večnosť. Až ktosi zazvonil na náš zvonček. Začula som Bukov nadšený štekot. Otec by si nikdy nezabudol kľúče a žiadnu návštevu som nečakala. Preto som sa to rozhodla ignorovať a ďalej sa snažila udržať v tej nepríjemnej polohe. Ale zvonček netrpezlivo zvonil ďalej. Minútu, dve, päť. Až som podráždene vyskočila na bosé nohy a kráčala dole schodmi. „Už idem!“ kričala som namosúrene

„Ofélia,“ ozvalo sa spoza dverí. Pri tom hlase som ihneď stuhla. Ostala som stáť na poslednom schode a rukou kŕčovito stisla zábradlie. Bolo už neskoro tváriť sa, že tu nie som. Tie rôznorodé myšlienky ma prekvapovali. Prišiel ma doraziť? Prišiel sa mi ospravedlniť osobne? Prišiel ma skontrolovať? Alebo mi chcel tie moje myšlienky vyvrátiť a nechcel to preberať cez facebook? Tiahlo ma to za ním a zarovno nútilo od neho utekať. Och, asi som vedela ako vyzerajú začiatky vedomej schizofrénie.

„Choď preč.“ Môj hlások bol príliš tichý. Nepočul ma.

„Ofélia, otvoríš mi, prosím?“ Aj keď prosil, tak to znelo ako rozkaz. Urobila som pár nepatrných krokov ku dverám, ale neotvárala ich. Len načúvala. Bol si vedomý, že som blízko. A ja som vnímala jeho. Nevidela som ho, lenže neznámy vnútorný pocit presne ukazoval kde sa nachádza. Tesne u dverí. Alebo som si to len domýšľala?

„Viem, že tam si,“ povzdychol s náznakom zúfalstva. Oprela som si hlavu o dvere, ruky položila pri tvár a započúvala sa do jeho hlasu.

„Nechcem ti ublížiť!“

„Ale spravil si to,“ odpovedala som mu mrmlaním. Lenže už som bola dostatočne blízko, aby ma začul. Z nejakého dôvodu na chvíľu zmĺkol. Pár nekonečných sekúnd v nepríjemnej tichosti.

„Myslel som si, že si to uvedomíš hneď, keď sa preberieš. Veď si dýchala pod vodou! Ofélia, dostal som na povrch tvoju pravú podstatu a keď sa ju nenaučíš ovládaš, zabiješ sa sama. S možnosťou dýchať kyslík vo vode to nekončí!“ rozprával rýchlo a prudko. Dokonca som ucítila ako rukami buchol po dverách.

„Stále ničomu nechápem,“ zakňučala som

„Dovoľ mi to vysvetliť. Ale cez dvere to pôjde fakt ťažko.“

Položila som ruku na kľučku. Jedna časť mojej mysli začala po mne kričať. Neotváraj mu! Si sama doma! Zabije ťa! Ale tá druhá časť mi pre istotu hovorila úplne iné veci. Chcela ho znova vidieť. Chcela počuť jeho hlas. Chcela počuť istoty, ktoré umlčia všetky tie pochybnosti.

Stiahla som kľučku dole a pomaly otvorila dvere. Stál presne oproti mne. Jeho šľachovité telo sa napínalo a jeho tvár sa mračila. Mal na sebe civilné oblečenie, bordová košeľa a tmavé rifle.  Vlasy nemal tak dokonalo učesané, lietali mi okolo hlavy a padali do očí. Zaryl do nich ruku a prehrabol ich.

„Nevyzeráš dobre,“ poznamenal, keď si ma prezrel. Zamračila som sa. Pristúpil ku mne. Chcela som sa stiahnuť, ale on bol rýchlejší. Jednou rukou ma chytil za rameno a druhou položil na môj spánok. Jeho dotyk bol typicky studený. Striaslo ma.

„Horíš,“ zhodnotil, „máš horúčku.“

„Čím to asi bude,“ odvetila som ironickým hlasom.

„Tým, že udržuješ na oblohe dážď a to ťa vyciciava za živa. Pršalo celú noc a prší doteraz,“ zavrčal, vošiel dnu celý a rýchlo za sebou zatvoril dvere. Na moment mi poskočilo srdce strachom a mala som chuť utekať. Lenže on sa len obzrel po byte a šiel rovno do mojej kuchyne.

„A dokým sa budeš dusiť v tej svojej melanchólií, dovtedy bude pršať. A dokým bude pršať, ty budeš pomaly umierať.“ Otváral jednu skrinku za druhou. Keď našiel čajové krabičky, tak sa začal medzi nimi prehrabovať. Jeho istota a drzosť ma prekvapovala.

„Prestaň už s tými blbosťami!“ vyhŕkla som a stisla ruky do pästí. Chcela som tomu chápať. Ale ono to nešlo. Ako by som ja mohla za dážď?! On na mňa pozrel, len na moment, a potom naznačil, nech si sadnem za stôl. Najprv som chcela tvrdohlavo stáť, ale uvedomovala som si svoju únavu, tak som ho poslúchla.

„Spomínaš si, keď sme v nedeľu boli na tom obede? Myslela si si, že sa na tebe zabávam. Ako si sa cítila?“ rozprával pomalým a vyrovnaným hlasom, aj keď jeho výraz prezrádzal opak. Vytiahol levanduľový čaj a dal variť vodu.

„Dotknuto.“

„Presne. A preto začalo pršať,“ prikývol hlavou, otočil sa ku mne a oprel chrbtom o linku. „a potom tie poháre. Tie sa nevyliali sami. Stačilo, aby som ťa trocha vyľakal a voda ti chcela ísť pomôcť.“

Zamyslela som sa nad tým. Samozrejme som to prvotne chcela vylúčiť. Prišlo mi to ako absolútna hlúposť. Lenže to isté sa mi stalo pri raňajkách do školy. Len kŕmil moju rozpoltenosť.

„Veď som sa za ten čas ešte toľko krát naľakala alebo strhla a pršať nezačalo.“ Len poháre sa vylievali. Ale to zatiaľ nepotreboval vedieť.

„Jazero.“ Kanvica začala bublať a vypla sa. Zalial hrnček s čajom a položil ho predo mňa. „Za všetko môže jazero. Lákalo ťa, však? Pretože je zdrojom tvojej moci. A vtedy, keď sa ti podarilo privolať dážď, tak si do neho ponorila ruku.“ A vrátil sa k linke. Mal pravdu. Naozaj ma lákalo. A nie len to. Nabíjalo energiou a odstránilo všetky náznaky únavy.

„A potom si mi zaspala v aute. Tá únava rozhodne nebola z vychádzky do lesa pod Brančom. Ale z využitia toho kúska moci čo si si prepožičala. A to si ešte nebola úplnou rusalkou,“ pokračoval s úplne vážnou tvárou.

„A ty si potom čo?“ pozdvihla som obočie a potom mi to došlo. „Vodník.“

Mlčal. Ale to znamená súhlas, nie?

„Tie mŕtvoly.“ Hlas sa mi zasekol.

„Nezabil som ich, Ofélia, dobre?“ zavrčal.

„Všetko mi to príde ako zo sna, alebo dokonca nejakej béčkovej komédie, až na pár okamžikov. To je skôr ako z hororového prepadáku,“ zavrtela som nad tým hlavou a hneď na to vykríkla. Veď sa mi zrazu pred nosom vznášal celý obsah čaju! Hnedo-žlta tekutina sa tlačila do neforemnej guľôčky, len pár centimetrov od môjho nosa a vlnila sa v priestore.

„Od sna to ma ďaleko,“ uškrnul sa. Och, bolo ťažké priznať si v tejto situácii ako moc mi chýbal jeho úškrn. Čajová gulička sa pomaly rozpadala a v úzkom vodopádu vlievala naspäť do hrnčeka. Srdce mi divoko plieskalo o rebrá a uvažovala o možnostiach halucinácií.

„A dokážeš to aj ty,“ naznačil hlavou na horúcu tekutinu, „skús to. Všetko to je len o mokrých vlasoch a imaginácií. Ak si to dokážeš predstaviť v hlave, dokážeš to preniesť do reality.“

„Mokrých vlasoch?“ nechápala som.

„Sila rusalky sa schováva v mokrých vlasoch. Proste si navlhči vlasy, napríklad aj tým čajom a pokús sa o to.“

Už som nedokázala nejako ignorovať to, čo som celý čas videla pred nosom. Namočila som si ruku do čaju a prešla po ofine. Pár vlhkých pramienkov sa mi prilepilo na tvár. Pripadalo mi to komické.  Zapozerala som sa na hladinu tekutiny a prestavila si ju, ako sa v podobe tekutého stĺpu naťahuje hore. Ani som pri tej krátkej predstave nestihla žmurknúť a už sa čaj naťahoval rovnako ako v mojej mysli. Vypleštila som oči, prestala som na čaj myslieť a ten sa rozprskol.

„Milujem tvoje výrazy,“ zubil sa neustále, „už od prvého momentu čo sme sa stretli. Menia sa častejšie ako kanály v televízií. Mohol by som sa na teba pozerať nonstop.“

„Ten čaj...“ Vetu som nedokončila. Akoby som si toho bola vedomá až teraz. Toho všetkého, čo sa posledné dni stalo. A on sa len zazubil ešte viac.

„A prečo... prečo si ma topil,“ zavrtela som nechápavo hlavou.

„Ja som ťa netopil, ako Rusalka sa nemôžeš utopiť. Len si musela pobudnúť v tom jazere dostatočne dlho, aby sa tvoje pravé ja dostalo k moci. A pi. Levanduľa upokojuje. A ten dážď ma už irituje,“ odfrkol a nespokojne pozrel von oknom.

Keď to šlo s čajom, tak prečo nie s dažďom? Tiež som sa pozrela do obloka a zapozerala na smutné šedé mraky. Pokúsila som si predstaviť, ako odplávajú preč, niekde ďaleko. Skoro som zvýskla, keď sa mi podarilo odhaliť slnko. Až na tu prudkú únavu.

„Tým možno pomôžeš Podvodnej, ale Soboštiu nie. Ty si ten dážď neodstránila. Len ho presunula,“ zamračil sa ešte viac a skrížil ruky na hrudi.

V hlave mi začalo dunieť a viečka oťaželi. Len ledva som sa držala pri poriadnom vedomí. Bralo si to viac energie, ako som si mohla myslieť. Doslovne ma to vycucalo. Už mi to neprišlo také fantastické. Rukou som si prešla po čele.

„Čo takto trocha spánku?“ odrazil sa od linky a dvoma krokmi došiel ku mne. Zrazu nás delilo len desať centimetrov. Ja som sa chúlila na stoličke a on stál nado mnou s uvoľnenejším výrazom. Ruky položil na moje tváričky a mňa striaslo pri ich chlade.

„Ale...“ Chcela som protestovať. Po tom, čo sa ku mne naklonil, som o to stratila záujem. Len som privrela oči, natiahla a očakávala dotyk jeho pier. Dotyk, čo ma uistí, že včerajšok bol v skutočnosti najkrajším dňom mojej existencie. Nie nočnou morou. Lenže namiesto vytúženého bozku sa dostavila nekonečná tma.

Otvorila som oči a ležala vo svojej posteli. Paplón som mala stiahnutý až pod krk. Bola som schúlená do klbka a pevne objímala kus paplóna. Prudko som zažmurkala a obzrela sa po svojej izbe. Na stolíku ma čakal môj čaj a poskladaný lístoček vsunutý pod šálkou. Korvín ma sem musel preniesť.

Posadila som sa, pretrela oči a zívla. Pozrela som na hodinky. Boli dve hodiny poobede. Z dolného poschodia som počula hluk. Že by tu bol stále on? Skôr sa vrátil otec z nákupov. Zoskočila som na studené dlážky a pohľad mi padol do okna. Nepršalo. A cítila som sa dobre. Uvoľnene. Možno až spokojne. Aj keď nesvoja. Akoby som sa zrazu presťahovala do úplne iného tela a nečakane nadobudla schopnosti, ktoré úplne popierajú realitu.

Vzala som do ruky hrnček a odpila si. Čaj bol ešte príjemne teplý. Musel ho pred odchodom zohriať. Oblizla som si pery a vypila zbytok. Až potom som siahla po lístku a otvorila ho. Odhalila som prekvapivo úhľadné písmo, ktoré by som skôr tipovala na ženu.

Daj na seba pozor. Som k tebe bližšie ako si myslíš. Korvín.

Papierik som opatrne poskladala naspäť a schovala pod jednu kôpku kníh. Z nejakého dôvodu mi to vyčarovalo na perách prihlúpli úsmev.

Večer som trávila s otcom na verande. Uvaril nám horúcu čokoládu s kopou šľahačky a jahôd. Sledovali sme západ slnka a rozprávali o tých najmenej podstatných veciach. Ale v otcovi čosi driemalo. Niečo nezodpovedané. Zakaždým, keď nastala chvíľa ticha, tak skrčil tvár a bojoval s niečím. Mal to na jazyku. Ale aj tak to nepovedal.

Popri zelených záhonoch sa prechádzala tigrovaná mačka. Cez jedno chýbajúce oko sa jej tiahla jazva. Asi z nejakej bitky. Najprv skákala na náš múrik, potom kľučkovala medzi kríkmi ruží, až sa nakoniec natiahla na udržiavanom trávniku. Rozhodla sa venovať svojej očiste a pri tom nás pozorovala jedným zeleným okom.

Otec vstal, vzal prázdne hrnčeky do rúk a usmial sa na mňa: „Kuchyňa sa nejako nechce sama umyť, tak to je na mňa. Nebuď tu dlho, dobre?“ A zmizol dnu. Nechal ma samú pod oblohou plnou hviezd v obklopení jarnej prírody a jednej divokej mačky. Oprela som si chrbát o operadlo lavičky, zaklonila hlavu a povzdychla. Celý piatok, ba aj táto sobota, mi prišla ako zo sna. Až na to, že sa z neho nedalo zobudiť. Nedokázala som si vybrať, či sa mám z toho tešiť, alebo desiť. Alebo možno oboje.

Vzduch sa prekvapivo ochladil. Objala som si lakte a starostlivo pošúchala. Celé telo mi zaliala husia koža. Začal fúkať vietor. Silnel a nútil prírodu okolo seba skláňať sa pod jeho mocou. Bol studený a štípal na lícach. Jedno som vedela. Toto nebol obyčajný vietor. Vzrástla vo mne predtucha a tá priniesla paniku.

Vietor sa zmenil na víchor, hulákal, pohadzoval všetkým čo mu padlo pod ruku. Bol príliš chladný a mňa rýchlo zavalil mráz. Svižne som zoskočila na nohy a rozhodla sa uisť do bezpečia štyroch stien nášho rodinného domu. Skôr, ako som sa vôbec stihla načiahnuť po kľučke, tak ma čosi odsotilo do strany. Pár stotín som letela som vzduchom a následne nepríjemne narazila do plota terasy. Otvorila som ústa, ale nič nevyšlo. Nedokázala som sa nadýchnuť. Proste som sa zošuchla na drevený obklad, skrčila do klbka a nechápavo lapala aspoň po kúsku kyslíka.

Zaregistrovala som nejaký pohyb. Malátne som naklonila hlavu a zbadala na zábradlí onen čiernu mačku. Stála ladne so zdvihnutým chvostom. Všetok ten vietor sa točil okolo nej. Tvorila epicentrum tej blížiacej sa skazy. Vybitý dych sa mi vracal pomaly, ale isto. Len som ju sledovala, tlačila sa viac do rohu a jedine uvažovala nad tým, ako sa dostanem dnu.

Pohla som sa smerom k dverám. Mačka protestne zaprskala, naježila sa a nápor vetra sa zväčšil. Len ma to intenzívnejšie prišpendlilo k plotu a hlasito som zakňučala. Bolo ťažké zachovať si triezvu myseľ. A bolo ťažšie si vôbec priznať to, čo som práve videla. Aj po tom všetkom.

Keď som ako tak dýchala, rozhodla som sa pomaly postaviť na nohy. V boku ma to pekelne pichalo a oči mi vlhli. To sa tej divnej bytosti už vôbec nepáčilo. Napriahla sa a skočila po mne. V posledný moment som uhla jej pazúrom. Mačka skončila na parapete okna a vycerila zuby.

Ani som sa k nej poriadne neotočila a znova ma prúd vetra odstrelil preč z verandy. Vykríkla som, spravila pár kotrmelcov na tráve a vletela hneď do ostatých kríkov ruží. Prudko som sa vyštverala von a obzrela na množstvo krvavých rýh po celom tele. A nie len to. Kvapky vody. Na oblohe sa nahromadili tmavé mraky a spustili svoj plač.

Boli to moje mraky. Tušila som to. Privolala som ich. Lenže padajúca voda nedokázala zastaviť krutý víchor. Alebo nebodaj jej zdroj. Rozhodne mi pomohol nabrať trocha sily, ale tam to končilo. Cítila som sa zúfalá. Stála som medzi záhonmi kvetov, mokrá, ubolená a dorezaná ostňami tak nádherných kvetín, ako sú ruže. Bodaj by to bol len sen a ja by som sa práve teraz zobudila v Korvínovom aute. Nič ako rusalky, Brezový vodník, škrtiace plavovlásky či besniace mačky by neexistovali.

Čierne zviera sa na verande pretiahlo, otočilo a pozrelo na mňa. Jeho zelené oko sa zamračilo. Rozbehlo sa ku mne. Tlak vetra každým jeho krokom silil. Musela som sa napínať viac a viac, aby som sebou znova nesekla do záhrady. Čím viac som sa snažila myslieť, tým hlbšie som padala do čiernej diery v mojej hlave. Nič, nič, nič, proste nič. A kto by vôbec dokázal rozmýšľať v takej situácií?

Keď nás delila už nepatrná vzdialenosť, tak ma napadlo jediné – uhnúť a znova sa pokúsiť utekať. Ale namiesto toho sa predo mnou zhmotnilo čosi matné. Len tak. Z ničoho. Mačka do toho narazila a neznámy objekt ju celú pohltil. Vodná bariéra. Držala v sebe zmietajúce sa zviera. Tekutina sa sformovala do nepravidelnej gule, vyštverala vyššie k oblohe a potom prudko zletela k zemi. Rozprskla sa na záhone ruží a bezvládne telo mačky ležalo medzi púčikmi kvetov. Konáre prepichovali jej tigrované telo skrz na skrz. Z rán jej nevytekala krv. Len divná atramentová tekutina.

To som bola ja? Nepamätám si, že by som dokázala čosi takého. Rozhodne je to úplne iný level ako vznášanie čaju. V prudkom návale únavy a uvoľnenia som padla na kolená.

„Si idiot?!“ zakričal Korvínov hlas. Otočila som za ním hlavu. Blížil sa ku mne zozadu a na tvári mu hral zatiaľ ten najnaštvanejší pohľad z všetkých naštvaných pohľadov, ktoré mi stihol ukázať. „Ty by si sa ňou nechala len tak zabiť? Stáť tam ako socha?! Tebe úplne preskočilo.“

„Chcela som jej uhnúť,“ zašeptala som a nechala sa omývať dažďom.

„Chcieť čosi a urobiť čosi je obrovský rozdiel!“ Skoro kričal.

Dvere na terasu sa rozlepili a na prahu stál rozkročený otec. Jeho pohľad bol vypleštený. Pozeral na nás zhrozene ba vydesené. Jednou rukou kŕčovito stisol rám zárubne. Korvín zastal asi meter odo mňa a pozrel na môjho rodiča.

„Ty,“ ukázal smerom na neho a rozbehol sa rovno k nám, „ty si mi zabil dcéru!“

„Čože?“ vyhŕkla som nechápavo, „haló, veď som tu!“ Zamávala som rukami. Ale Korvín mlčal. Len sa zamračil a pristúpil ku mne o krok bližšie.

„Vieš koľko mi dalo práce ju od toho všetkého držať ďaleko?!“ štekal a sčervenal v tvári.

„Chránil som ju,“ odpovedal mu stroho a chladne. Jeho hlas mrazil viac ako môj dážď. Všetci traja sme už boli mokrí až na kosť. Stáli sme blízko seba. Oni dvaja si pozerali priamo do očí, aj keď otec bol skoro o hlavu menší ako Korvín. Len ja som nechápavo kľačala na mieste a snažila som sa to pochopiť. A je vôbec možné v tomto novom svete čomusi porozumieť?

„Urobil si z nej väzňa! A nie len to! Teraz jej pach privolá Tiene až sem. Sem! Na jedno z najbezpečnejších miest!“

„Už tu sú a išli po nej ešte pred smrťou,“ zavrčal popod fúzy a ukázal prstom na mŕtvu mačku pred nami. Jediné oko jej stratilo farbu a púlila mŕtve beľmo. Čierna tekutina stekala dole po ružiach a úplne nelogicky sa strácala medzi steblami trávy.

Otcova tvár stratila všetku farbu. Nasratý výraz sa zmenil na zdesený. Pozrel na mňa s ustarosteným spôsobom. Natiahol sa ku mne a rozochvenými rukami mi pomohol na nohy. Len som zakňučala a kolená sa mi hneď roztriasli. Bola som vycicaná, umlátená a ubolená.

„Klameš, sám poznám silu Bielych Karpát!“ zasyčal a mňa si strhol k sebe do náručia. Otcove ruky ma držali tak pevne, ako len práve vládal.

„Je zranená, musíme ísť k jazeru.“

„To mi nedáva logiku,“ zakňučala som a ovisla v otcových rukách. Dážď pomaly prestával. Mraky na oblohe boli redšie a redšie. Už len silou-mocou som držala svoje ťažké viečka otvorené.

„Spi,“ rozkázal Korvín a upútal môj unavený pohľad. Zľahka sa ku mne naklonil. Otcove ruky ma stisli ešte majetníckejšie. Zapôsobilo to na mňa ako kúzlo. Hneď som prestala bojovať s realitou a upadla do snovej krajiny. Za mnou sa vznášal otcov krik. Ale už som mu nerozumela ani slovo.

Prišla som si ľahká ako pierko. Nie, ba ako vzduch. Nič ma neťahalo hore, nič ma neťahalo dole. Všetko okolo šušťalo a bublalo. Ale tá zima! Bola obrovská a nemilosrdne sa mi ryla pod kožu. Aj by som si ďalej užívala stav bezťažie nebyť toho chladu. Celú ma striaslo a prudko som otvorila oči. Všetko okolo bolo rozmazané s modrým nádychom. Vykríkla som, ale namiesto hlasu mi z úst vyšli vystrašené bublinky. Prudko som lapala po dychu a znova som nemohla uveriť tomu, čo sa deje.

Nad hladinou som zbadala pohyb. Boli to dve postavy. Spoznala som v nich dvoch vzácnych mužov v mojom živote. Otec a Korvín. Už som nemienila trpieť ten mráz a ladnými pohybmi vyplávala nad breh. Prudko som sa nadýchla vzduchu a najprv ma zaštípal v pľúcach.

„Ako sa cítiš?“ vyhŕkol otec a sadol si na kraj brehu. Mal výrazné kruhy pod vytreštenými očami. Ako sa cítim? Dobre. Vlastne veľmi dobre. Plná energie a života. Nič ma nebolelo, nič sa mi nechvelo.

„Dobre,“ odpovedala som prekvapene a obzrela si svoje telo obalené v mokrej látke. Nikde sa nenachádzal ani jeden škrabanec. Akoby súboj so vzdušnou mačkou ani neexistoval. Nechápala som to. Bol to snáď nejaký príliš živý sen?

„Poď von, poď von,“ vytiahol ma za ruky von z vody. Nočný vzduch bol ešte chladnejší a hneď som si objala lakte. Na ramenách som ucítila mäkkú deku. Pozrela som sa cez rameno na Korvína. Opätoval mi nič nehovoriaci pohľad a poriadne ma do tej deky zabalil. Zahmkala som čosi, čo pripomínalo poďakovanie.

„Nebola som... zranená?“ pozrela som na oboch s otázkou v očiach.

„Jazero ťa vyliečilo,“ vysvetlil mi potichu, akoby to otec nemohol počuť.

„Ty o tom všetkom vieš?“ vzhliadla som na otca. Skontroloval deku u môjho krku. Prsty sa mu chveli.

„Odjakživa. Poď, utekajme domov. Aj keď teraz prechladnúť nemôžeš,“ rozkázal a už ma tiahol preč. Šli sme známou cestičkou smerom k hradu Branč. Korvín sa držal len pár krokov za nami. Cítila som jeho pohľad na chrbte. Celý čas sme mlčali a ja som mala toľko otázok! Lenže momentálna atmosféra mi prezrádzala, že bude najlepšie držať jazyk za zubami.

Všetci traja sme sedeli v obývačke. Korvín nás nasledoval a otec ho proste bez slova pustil dnu. Neviem čo sa stalo, keď som spala na dne jazera, ale zjavne to bolo dosť dôležité. Obaja na tvárach nemali nejaký konkrétny výraz. Korvín si držal odstup a Buk ho zvedavo očuchával. V rukách som držala hrnček teplého čaju. Muži skončili s kávou. Všetci sme pozerali všade, len nie na seba. Bolo to pre mňa ťažké. Vnímala som Korvínovu prítomnosť až príliš výrazne. Jeho vôňu, jeho dych či neparné pohyby. Namiesto toho otec splýval s pozadím a ja som sem tam zabúdala, že je vlastne ku mne ešte bližšie.

„Tvoja matka bola tiež rusalka,“ prehovoril ako prvý otec.

„Čože?“ zakuckala som sa. Ešte že som práve nepila čaj.

„Ale stala sa človekom, keďže túžba mať dieťa bola naozaj veľká.“

„Takže ja nebudem môcť otehotnieť?“

Otec smutne zakýval hlavou na nesúhlas. „Rusalky sú mavky. Teda mŕtve duše, čo dostali druhú šancu.“ Obzrela som sa na Korvína. Nehol sa ani o milimeter a len sledoval hladinu svojho horúceho nápoja. Z nejakého dôvodu som v ňom hľadala náznak súhlasu.

„Mavky? Čo sú to Mavky? Takže ja som v skutočnosti zomrela?“ Pri poslednej vete sa mi hlas rozochvel a vtedy sa Korvín konečne pohol. Pohovka pod ním zavŕzgala a jeho ramená sa viac napli.

„Mavky je celistvý názov pre všetky bytosti, ktoré kedysi zomreli ako ľudia. A áno, tvoje srdce na dlhú dobu prestalo biť. Ale mŕtva nie si. Žiješ. Len už nie si človek. No aspoň nie úplný.“

Takže mi Korvín teoreticky klamal. Veď hovoril, že sa ma nesnažil zabiť. Vraj je to nemožné. Pozrela som na svoje ruky a potom sa dotkla svojej tváre ako čohosi cudzieho. Nie. Bola som až príliš živá na to, aby som sa mohla nazvať chodiacou mŕtvolou.

„Takže, ak by moja mama nebola rusalka, tak sa v tom jazere utopím?“ zamračila som sa a všetky tie informácie spracovávala. Ukladala som ich pomaličky do schránok v mojom mozgu. Otec len prikývol na súhlas.

„Vedel si to?“ otočila som sa prudkým spôsobom za Korvínom. Sedačka sa pod nami zavlnila a konečne na mňa pozrel svojimi studenými kovovými očami. Stačil by jeden úškrn. Maličký náznak jeho posmešného úsmevu. A mne by bolo lepšie. Namiesto toho mi pozeral priamo do očí. „Som vodník. A patrím Brezovému jazeru. Rovnako ako ty. A vodník vždy pozná obyvateľa jeho jazera. Aj keď má pravú podstatu ešte utlmenú ľudským životom.“

„Tak ty si zavolal za sebou Buka? Preto utiekol? Chcel si ma privolať?“

„Vlastne nie. V okolí sa práve pohybovali Strážcovia. Buk jedného pravdepodobne ucítil a rozbehol sa za ním.“

„Strážcovia?“ Moja hlava ma začínala bolieť. Príliš mnoho informácií na jeden deň. Veď ešte minulý týždeň som ledva poznala Korvína a teraz som rusalkou! Zrazu mám potrebu utiecť ďaleko, veľmi ďaleko. Niekam, kde je ticho, pokoj a žiadne iné bytosti ako ľudia.

„Strážia les. Raz sa s nimi zoznámiš.“ A odpil si z kávy.

„Je neskoro. Bude lepšie, keď pôjdeš už spať, dievčatko,“ zašeptal unavene otec a pokúsil sa o kostrbatý úsmev. Tým prerušil túto konverzáciu a mne nepriamo zakázal sa spýtať čo i len jednu otázku. Prikývla som na súhlas, aj keď som stále sršala energiou.

„Dobrú noc,“ zašeptala som a zodvihla sa na nohy.

„Dobrú noc, zlato,“ kývol na mňa hlavou otec. Korvín len čosi nezrozumiteľné zahmkal. Venovala som mu posledný skleslý pohľad a šla rovno do izby. Za sebou som počula ako sa oni dvaja lúčia a zvuk motora.

Hodila som sa na posteľ, zabalila do paplóna ako palacinka a nechala sa utápať v sklamaniu. Celý, celučičký čas bol odťažitý a napätý. A to privádzalo do napätia aj mňa. Hľadala som aspoň jemné náznaky nejakej náklonnosti. Čokoľvek. Ale nič tam nebolo. Len prehodenie deky cez ramená. A tom to končilo.

Nakoniec sa mi podarilo zaspať ešte pred východom slnka.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - VI. kapitola (2. mája):