OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XI. Kapitola (7. mája)



Ofélia - XI. Kapitola (7. mája)Pripravte sa na poriadnu dávku informácií. Korvín sa rozhodne Ofélii povedať o Sarah a vrátiť jej ten maličký kúsok spomienky, ktorý si drzo vzal. A nie len to. Ba jej ukáže nepoznaný kút erotiky.

Ráno ma čakala prázdna posteľ a pochybnosti. Celá ta noc mi prišla ako sen. Po jeho prítomnosti tu ostal len jeden dôkaz. Stále stiahnuté ramienka košele. Opatrne som si ich navliekla späť a pohladila si plecia. Pamätala som si každé slovo, ktoré povedal. Každý, aj ten najopatrnejší dotyk na mojej pokožke. Na sen to bolo až príliš živé a intenzívne. Veď len pri spomienkach mi nadskakovalo srdce! Nepáčila sa mi myšlienka, že som mu tak jednoducho podľahla. Stačilo mu pár slov a intenzívnych dotykov. Veď celý ten deň sa pravdepodobne naháňal za iným dievčaťom!

Rozhodnutá čeliť dnešnému dnu som zoskočila z postele, prešla ranným rituálom a zišla dole.

„Dnes ťa o školy veziem ja, zlatíčko,“ oznámil mi otec a pod nos mi strkal tanier s raňajkami.

„Korvín nemôže?“ snažila som sa znieť čo najviac neutrálne.

„Musel odísť skôr, ako si sa vôbec zobudila. Čosi s prácou.“

Aha, s prácou. Moja tvár zatrpkla a v tichosti som sa zapozerala von oknom. Po mrakoch nebolo ani stopy

„Na.“ Zrazu mi na stôl položil krabicu s potlačou nejakého telefónu. „Potrebujem mať istotu, že sa mi kedykoľvek dovoláš. Vytvoril som ti tam rýchlu voľbu na mňa a na Korvína. Jednotka a dvojka. Maj ho stále pri sebe, dobre?“ varovne nadvihol obočie.

„Ďakujem,“ stiahla som krabicu k sebe a otvorila. Vytiahla som tmavý mobil a poťažkala ho.

„A neutop ho,“ pokúsil sa o úsmev.

 

„Martina stále chýba?“ pozrela som na jej sedadlo.

„Kdeže!“ ozvalo sa za mnou. Trhla som sebou a obzrela sa. Martina stále o pár krokov ďalej a na perách jej hral jej typický úsmev. Skoro. Niečo mi na ňom nesedelo. Ale to by spoznala len osoba, čo ju pozná dlhé roky ako ja.

„Dúfam, že si tu zatrpknutú náladu z pondelka nechala doma!“ uškrnula sa Erika.

„Dnes som príliš šťastná na to, aby som bola nepríjemná!“ hodila sebou o stoličku, tašku pustila na zem a nohy spokojne vyložila na stôl. Pozorne som si obzrela jej dôkladne upravené krátke vlasy a výraznejší mejkap. Nič, čo by niekomu prišlo divné. Len ja som vedela ako sa vyhýbala tmavým tieňom, lebo jej prišli príliš tmavé. Len ja som vedela, že si vlasy nikdy nezačesávala dozadu, lebo ju to robilo príliš vážnou. Nepatrné detaily. Dôležité nepatrné detaily.

„Oh, oh, nejaký ďalší chlapec na obzore?“ Lenkin drdol poskočil pri jej prudkom natiahnutí. Na perách sa jej rozšíril obrovský úsmev.

A Martinine oči. Boli matné, možno troška bledšie. Smutné. Áno, nazvala by som ich smutné. Nemala som z toho dobrý pocit.

„A nie len tak hocikto!“ Tajnostkársky na nás žmurkla a všetky sa nedočkavejšie prisunuli ešte bližšie. Len ja som sedela nedôverčivo na svojom mieste a stále hľadala čosi, čo by vysvetlilo tú nečakanú zmenu. „Je to niekto, koho Ofélia veľmi dobre pozná!“

Korvín! Ona je to dievča? Ona má byť vraj to nové dievča? Nie, nie, nie. To by Korvín už spoznal dávno. Ale jej sesternica Sarah je meluzína. Určite to majú v rodine. Nič som nehovorila. Len som sa zamračila.

„Máš jeho fotku?“ stále vyzvedala Lenka a naklonila sa k nám ešte viac. Chudák Erika sa musela troška odsunúť.

„Samozrejme!“ vytiahla z vačku mobil, pár krát poťukala po ploche a otočila ho k nám. Zbadala na nej ju a chalana s modrými očami. Známymi modrými očami. Viktor. Obaja sa na fotke usmievali, držal ju okolo ramena a tisol svoje líce na jej.

„To nemôžeš!“ vyhŕkla som skôr, ako som sa vôbec nad tým zamyslela. Veď ten chlap ešte včera bozkával Natáliu a mňa zvádzal. Nehovoriac o tom ako kvôli nemu vyvádzal Korvín, ktorý ho nazval... Oh, dopekla! Veď Viktor bol vodník! Preto voňal podobne ako Korvín a vyzeral tak inak.

„Čože?“ Martine z tváre zmizlo všetko nadšenie a ostala len strnulá a nemilá tvár.

„Videla som ho včera s Natáliou,“ pokúsila som znieť čo najviac pokojne. Celá moja myseľ kričala, aby som ju od toho muža držala čo najďalej. A nie len preto, že je sukničkár. Ale i kvôli jeho podstate. Nie každý vodník môže zabíjať, teda odstraňovať, len bytosti napadnuté Tieňom.

„Čo to melieš za hovadiny?“ zvraštila obočie, „včera bol so mnou skoro celý deň. Nebolo mi dobre, tak sa o mňa staral.“

„Viem čo som videla!“ stisla som ruky do pästí.

„Vieš čo? Strč si tu žiarlivosť do zadku!“ prudko sa postavila a v ruke drvila vlastný mobil s fotkou na displeji. Lenka sa konečne stiahla a všetci na ňu prekvapene vzhliadli. To len Martina na mňa pozerala tou najjasnejšou nevraživosťou.

„Akú žiarlivosť?“ nehla som sa z miesta.

„Nestačí ti, že si ho skoro pretiahla na tom lyžiarskom? Veď od teba zdupkal ako zajac! Už vtedy ti mohlo byť jasné, že nemáš šancu!“ Celá sa chvela. Trieda stíchla.

„Čože?“ Môj hlas bol tichší a plný šoku.

„A teraz, keď sa mi ho podarilo získať, tak si na neho robíš zálusk? Jeden chlap ti nestačí? Poviem ti tajomstvo,“ naklonila sa ku mne, „nenávidí šľapky!“

„Martina, uvedom sa!“ okríkla ju Anna, ktorá si celý čas pomimo listovala v menšej knihe. Ja som v pretrvávajúcom šoku sledovala moju údajnú najlepšiu kamarátku s nenávisťou na tvári. Vyrovnala sa, schmatla svoje veci a zrazu zdrhla na druhý koniec triedy. Tá sa zaplnila divokou vravou. Ani som nemusela hádať čo bolo témou jedna.

„Teda, ju niečo musí poriadne žrať,“ zvraštila nos Erika.

„V poriadku?“ oslovila ma Anna.

„Asi áno,“ zašeptala som a položila na stehná roztrasené ruky. Na chvíľu som sklopila tvár a snažila sa nepriznať si, že mi bolo vlastne do plaču.

 

Bolo to tak celé vyučovanie. Martina sedela vo svojom rohu, mračila sa na svet a len pár krát čosi vyťukala do mobilu. Pár krát som zmýšľala ísť za ňou a osloviť ju. Prediskutovať to. Ale vždy som došla jednému záveru. Bolo by to márne. Nepočúvala ma ráno, nebudem počúvať teraz. Dievčatá ju ignorovali a celý ten čas sa snažili držať konverzáciu na typickej vlne. Filmy, knihy, časopisy či hudba. Moc som sa nezapájala, ale nenútili ma. Možno cítili moju zničenú náladu.

Po poslednej hodine sme šli na obed. Bez Martiny. Tá nešla ani do šatne a kto vie kde sa zašila. Nervózne som postávala pri mojej skrinke, prezúvala sa a obzerala ku dverám. Dúfala som v jej príchod. V pár rozumných slov. Naivne.

„Nepríde, Ofélia,“ poznamenala Anna a zacvakla poslednú cvočku na svojich motorkárskych ťažkých topánkach.

„Pohnime si, inak vám tu umriem na hlad!“ zavrčala Erika. Šatňou zaznel chichot a vydali sme sa von.

Na parkovisku ma nečakal nikto.

 

„Ani si sa toho nedotkla,“ ozvala sa Lenka, keď sme odnášali tácky k oknu. Mykla som ramenami a pozrela na dve, skoro plné, misky čohosi, čo tu vraj nazývali jedlom. Nemala som chuť jesť. Či už išlo lososa na teriyaki omáčke, alebo o bledú neidentifikovateľnú kašu.

„Nemám hlad,“ povzdychla som a pokúsila sa na ňu usmiať.

Odložili sme tácky a zbytok dievčat počkali u dverí. Tie už veselo ohovárali dnešné jedlo a rozjímali nad dnešnými plánmi. Len ja som v tichosti uprela pohľad na Korvína v pozadí. Stál na parkovisku jedálne, opieral sa o svoje auto a ruky krížil na hrudi. Moje telo zaplavila vlna radosti a myseľ zaplnili pochybnosti.

„To je on?“ spýtala sa nenápadne Lenka Eriky. Tá čosi zašomrala na súhlas.

„No nič, my ideme domov,“ žmurkla na mňa Anna a už hnala dievčatá mimo. Najprv som sčervenala a mala chuť čosi vykríknuť na ich detinské zdupkanie preč. Potom som sa nadýchla teplého májového vzduchu a čo najistejším krokom dokráčala rovno k nemu.

„Teraz mám krúžok.“

„Ja viem,“ pozdvihol obočie a otvoril mi dvere do auta. Chvíľu som mu pozerala priamo do očí a potom sa šuchla na zadné sedadlo. Zavrel za mnou a usadil sa za volant.

„A vieš kde?“

„Tvoj otec o tebe pozná veľa vecí,“ uškrnul sa, naštartoval a opustil parkovisko.

Jasné, ako by inak vedel kde chodím na obed? Oprela som si chrbát o operadlo, hlavu o sklo a celý ten čas v tichosti sledovala mihotanie prírody. Bola som rada, že Korvín nechcel nič riešiť. Nemala som náladu niečo riešiť. Či včerajšiu noc, Sarah alebo to nové dievča. Dnešnú dávku bolesti dostatočne naplnila Martina. A to až na okraj. Chýbalo tak málo, aby to pretieklo.

 

„Pozrite kto nás poctil svojou návštevou?“ oslovil ma širší starý muž s hustým fúzom. Potkan. Vedúci figurálneho krúžku. Vždy nosil traky, košele a briadku zamotanú do vrkoča. Pôsobil na prvý moment nepríjemne, ale v skutočnosti šlo o milého človeka so srdcom na správnom mieste.

„Chýbala som vám?“ Hneď som utekala si pripraviť stojan a natiahnuť papier na dosku. Jedno dievčat mi pomohlo.

„Samozrejme,“ zasmial sa.

Nebolo nás veľa. Asi päť. Patrila som k tomu málu stálým členom krúžku. Väčšina sa tu objavovala a mizla podľa nálady. Vystriedali sa tu ľudia všetkých vekových kategórií. Väčšina to brala ako odreagovanie, prišla raz za mesiac a im to stačilo. Ale ja som kreslenie milovala. Mrzel ma každý vynechaný štvrtok a dúfala na každý odpadnutý pondelok. Lenže teraz som svoj spev vnímala inak. Ako neprebádanú moc driemajúcu v mojom vnútri. A bolo len na mne, aby som ju prebádala. Korvín, ako vodník, mi v tomto smere nemal čo ukázať.

„Tak toto je náš dnešný model.“ Potkan mal položenú ruku na Viktorovom ramene. Ten sa pozeral priamo mojím smerom a uškŕňal sa. Najprv ma zaliala úzkosť a potreba utiecť. Potom hnev. Obrovský hnev. Zrazu som ho vnímala ako pôvodcu sváru medzi mnou a Martinou. Kto vie čo jej všetko dostal do hlavy!

„Nechcel by si robiť akt?“ zachichotalo sa jedno z dievčat a poriadne si prezrelo jeho športovú postavu.

„Som dohodnutý na sediacu figúru v šortkách, ale keby si chcela osobný model domov, tak sa môžeme dohodnúť,“ žmurkol.

„Dosť flirtovania, šup k stojanom a začneme s poriadnym skečom. Nezabudnite poriadne vymeriavať!“ zatlieskal Potkan a všetci ho poslúchli. Len ja som predierala pohľadom vyzliekajúceho Viktora a posielala jeho smerom všetku tú nazbieranú zlobu.

Sebavedomo došiel k stoličke na malom pódiu, usadil sa a pohodlne oprel ruky o rukoväte. Gaštanové kučery mu neposlušne poletovali okolo čela a vytvárali neupravený dojem. Na perách mu hral suverénny úsmev. Nikdy som nemyslela, že niekto dokáže potlačiť moju pacifistickú časť. Najradšej by som ho videla bez tých dokonalých zubov alebo s hlavou v poriadnej kocke ľadu.

„No tak, Tŕňová, rozhýbeme sa!“ zahučal Potkan. Rýchlo som vytiahla uhlík a pustila sa do základných čiar. Na jednu stranu som musela uznať, že sa kreslil dobre. Jeho telo bolo dokonalo symetrické a pekné. Každá krivka dávala zmysel. Na papieri sa mi skoro kreslil sám.

Ale to nič nemení na nervozite v mojom tele. Mať ho po ruke a zarovno byť tak bezmocná. Ateliér nebol najlepší priestor na riešenie problémov. Pravdepodobne budem musieť riskovať hnev Korvína a odchytiť si Viktora po krúžku.

Sledoval ma. Zakaždým sa nám stretli pohľady a ja som sa snažila dať jasne najavo, čo si o ňom myslím. Pohľadom. A jeho to zjavne bavilo. Učiteľ nám chodil za chrbtami, komentoval postup a mne sem tam ukázal nejakú nepatrnú chybu. Obzvlášť jeho ruky mi robili problém.

Ubehla prvá hodina a mne začalo dunieť v hlave. Vzduch mi prišiel plytkejší a pľúca sa nepríjemne skrúcali. Rukou špinavou od uhlíka som si prešla po skrčenej tvári. Moje nohy ovládla slabosť. V krku mi vyschlo. Niekto ma oslovil, ale ten hlas mi prišiel vzdialený. Chcela som čosi povedať, odísť na záchody a poriadne sa napiť vody, ale nevydržala som. Zrazu sa mi zatmelo pod očami a ja som sebou sekla o špinavé linoleum.

„Au,“ zakňučala som a hneď si kontrolovala udreté temeno hlavy. Hneď sa ku mne nahrnula celá skupinka a s množstvom otázok mi pomáhali na nohy.

„Tŕňová, ak ešte nie ste úplne zdravá, tak by ste sem nemali chodiť,“ hromžil Potkan.

„Ja ju odveziem domov, aj tak už za chvíľu končíme,“ ozval sa Viktor a už polonahý stál pri mne.

„Za pol hodinu!“ burácal Potkan a tváril sa protestne.

„Tak mi za to nezapáľte,“ mykol ramenami a išiel sa rovno obliekať.

„Keďže ide o zdravie vašej kamarátky,“ povzdychol, „utekajte smradi. A vy ostatní, sadnite si do kruhu a vytiahnite skicáre. Zbytok času využijeme na rýchle skice!“

„Dokážem ísť po svojich,“ protestovala som a sadla si na najbližšiu sedačku. Hlava sa mi príšerne motala a chcela som čo najrýchlejšie si niekde ľahnúť a počkať, dokým to zmizne.

„Pochybujem.“ Zrazu ma chytil pod pazuchou, zdvihol na nohy a ťahal preč. Zaprotestovala som, ale on si ma k sebe ešte viac stiahol. Zatvoril za nami dvere a zrazu sme sa ocitli sami uprostred úzkej chodbičky. Vytrhla som sa mu a urobila od neho päť krokov.

„Čo si spravil Martine?“ oprela som sa ramenom o najbližšiu stenu.

„Len jej pomáham prezentovať pravé ja. Nesedí ti snáď, že sa tvoja kamarátka už nepretvaruje?“

„Čo si jej, ty hajzel, spravil?“ zavrčala som plná bezmocnosti. Najprv sa do jeho pazúrov dostala Sarah a teraz sa motal okolo Martinu. Prečo Martinu sťahovalo moje vlastné nebezpečie? A prečo som vlastne neschopná udržať ju mimo tohto nového sveta?

„Vieš o tom, že som už videl to nové dievča? Korvín ju bol dnes ráno pozrieť. Chodí do rovnakej školy ako Natália. Také roztomilé dievčatko s mikádom a zadumaným výrazom. Nevyzerá ako horská víla. Drobunká.“

„Nemeň tému!“ Prudko som zatvorila oči a kňučavo si vložila hlavu do dlaní. Nech to prestane! Veď mi každú chvíľu mala vybuchnúť lebka!

„Horské víly sú poväčšine na Balkáne, tu sa skôr nachádzajú kovladi,“ pokračoval.

Neďaleko som začula prúd vody. Záchody. A len pár metrov odo mňa. Urobila som pár krokov dozadu a on ma nasledoval. V očiach sa mu zalesklo čosi hravé. Keď som sa ramenom dotýkala dverí, tak som vtrhla dnu.

„Si tak predvídateľná, Ofélia,“ zasmial sa a nasledoval ma. Ja som už stála u najbližšieho umývadla a držala kohútik.

„Na, zober si toľko vody, koľko chceš.“ Jemne švihol rukou a všetkých päť umývadiel sa začalo plniť vodou. Prskala všade. Na stenu, na zem, na mňa a na Viktora.

„Ale zabúdaš na jednu podstatnú vec.“ Pár krokov a už ma tlačil smerom do kúta. „Obaja sme bytosti vodného elementu.“ Natiahol ruku k mojej tvári. Prudko som sa zohla, vlasy ponorili do umývadla a podliezla som jeho natiahnutú ruku. Už samotná prítomnosť vody a vlhkého vzduchu mi pomohla dodať trocha energie.

„O čo sa snažíš, Ofélia? Vyzerám snáď, že ti chcem ublížiť?“ Pobavene sa ku mne otočil. Donútila som vodu stekať dole, plnila miestnosť a objímala nám členky. S mokrými vlasmi sa mi hneď lepšie manipulovalo.

„Tak o čo sa snažíš? Zviesť ma?“

„Aj na to príde čas.“ Uvoľnene sa brodil ku mne. „Ale najprv chcem, aby si našla krásu v slobode. Komu by sa chcelo žiť v zlatej klietke?“

Ten nepatrný pach hniloby. Už viem odkiaľ som ho poznala. Vtáci. Veď Viktor bol Tieň! A Korvín ho necítil?

„Voda veľmi ľahko zmyje stopy,“ zastal a len zľahka sa ku mne naklonil, „nemyslíš? Ale musím uznať, že som si užil, keď som na tebe nechal trocha môjho pachu. Korvín sa musel správať nadšene. Ten akože vodník. Neschopný normálnej stravy. Nikdy mi nechutila ľudská strava,“ dotkol sa môjho krku a prstom pohladil až k hrudi, „ale ľudské duše...“ Vetu nechal otvorenú a ja som trpezlivo trpela jeho dotyk. Potrebovala som, aby jeho pozornosť bola upretá len a len na mňa. Ja som sa sústredila na vodu a pomaličky ju zdvíhala okolo jeho nôh.

„Takže to je pre teba Martina a Natália? Obed?“ striaslo ma.

„Natália hej. Ale najprv si vychutnám jej energiu a telo. Kúsok po kúsku. A Martina ma iné, dôležitejšie miesto ako len sladký zákusok. Neboj sa, čoskoro zistíš aké. Tá namiesto od teba veľmi rýchlo našla krásu v absolútnej slobode.“

Teraz. Vyskočila som, stiahla nohy čo najviac pod seba a donútila všetku vodu zmrznúť. Hluk vody vystriedalo absolútne ticho. Dopadla som na krivolaký ľad a len tak-tak udržala rovnováhu.

„Ľad.“ Netváril sa šokovane. Skôr zaujato. Nemienila som rozoberať jeho výraz a utekala von. Pri dverách sa mi podarilo šmyknúť sa a von som doslovne vyletela. Rýchlo som sa zodvihla na nohy a ďalej trielila k východu. Krídlové dvere sa otvorili a ja som vletela rovno do Korvínovej náruče. Jeho tvár mučil ustarostený výraz.

„Ofélia, prečo bežíš? Čo sa de-,“ zasekol sa, naklonil k môjmu krku a zhlboka nadýchol. Spomedzi zubov sa mu vydal skoro až zvierací pach. „Ten parchant!“ Zrazu nemal ďaleko od toho, aby sa rozutekal do útrob budovy.

„Je zamrznutý na ženských záchodoch,“ vyhŕkla som, prudko zaryla ruky do jeho trička a lapala po dychu. Bola som na pokraji síl. Ten zbytok energie čo som si zachovala ma len s božou pomocou vody držal na nohách. Korvín stále váhal či sa rozutekať alebo ostať so mnou.

„Ten hajzel tam už aj tak nebude,“ strhol ma podráždene do náručia a niesol k autu.

„Moje nohy ešte fungujú,“ posťažovala som si. Jeho náruč bola až príliš príjemná na to, aby som si ju užívala. Tak či tak mi za chvíľu nebude patriť. Nechá ma samú s Dubom a on bude dávať bozkom druhú šancu ďalšej dievčine.

„Vycical z teba väčšinu energie. A ty si sa dorazila niečím tak náročným, ako je zmena teploty tekutiny. Divím sa, že mi tu tvrdo nechrápeš.“

Takže to urobil naschvál. Celý ten krúžok sa živil na mojej životnej sile dokým sa nedotkol mojich hraníc.

Pustil ma na nohy až pri aute, otvoril mi dvere, zabuchol za mnou a zrazu prudko kopol do kolesa auta. Z jeho úst sa začali utekať nadávky všetkého druhu. Jeho tvár sa mračila absolútnym hnevom a telo sa mu triaslo pod návalom emócií. Šokovane som ho sledovala. Zrazu zastal zhlboka sa nadýchol, na moment pozrel na oblohu a konečne vošiel do auta. Z priehradky vytiahol fľašku s minerálnou vodou a hodil mi ju do lona. Vďačne som ju vypila. Nedalo sa hovoriť o nejakom návale energie. Len bolestivá únava sa zmenila na znesiteľnú a ťažké nohy sa skôr zmenili na gumové pahýle. Naštartoval motor, skontroloval zrkadielka a opustil parkovisko.

Cesta trvala dve nekonečné minúty. Ja som sa ho bála osloviť a on kŕčovito zvieral volant. Desil ma.

Pred naším domom sedel Dub a statočne ignoroval hyperaktívneho Buka. Pobehoval okolo terasy, štekal a snažil sa divokého vlka zlákať do hry. Lenže Strážca sa unudene škriabal za uchom a ohryzoval si nebezpečné pazúre.

Vyskočila som z auta a hneď sa mi podlomili nohy. Oprela som sa o oktáviu a zaprosila, nech tých pár metrov do našej obývačky ubehne čo najrýchlejšie a bez úrazu. Medzi lopatkami som ucítila opatrné dotyk a obzrela som sa na môjho vodníka. Teda, myslela som si, že je to môj vodník. Bez nejakého slova ma tlačil dnu a zarovno podopieral. Teraz som nemienila hryzavo poznamenať čosi o užitočnosti mojich nôh, pretože mi na plnej čiare vypovedali službu a kričali po oddychu.

Dub nás nasledoval dnu do domu a kráčal blízko nás. Korvín mi pomohol až k pohovke, na ktorú som sa doslovne hodila. Obzrel si ma a zmučene zavrčal: „Už sa od teba nehnem ani na milimeter!“

„Fakt a čo ta horská víla?“ stiahla som si pod hlavu podušku.

„Povedal som Hane, že ju získame spolu a nemala žiadne námietky,“ zabručal.

„Spolu?“ prekvapila som sa.

„Áno, spolu. Nechcela si byť snáď užitočná?“

„Chcela,“ zatvorila som oči a ucítila zvláštne uspokojenie. Kto vie čo sa tým menilo, keď to zjavne nevinné dievča budeme získavať spolu. Zabíjať spolu. A stáť u toho, keď sa prvý krát nadýchne vzduchu ako dieťa matky prírody.

„Spi,“ rozkázal nakoniec a stiahol závesy na oknách. Obývačku zahalilo príjemné prítmie.

„Nechcem.“ Vlastne chcem, ale je tu toľko vecí, čo som s ním zamýšľala prebrať. Plánovala som poslúchnuť Miru a spýtať sa na Sarah. Spýtať sa viac na Viktora a pokúsiť sa nájsť vysvetlenie na Martinu. Inak ťažko upadnem do pokojného spánku.

„Mám ťa snáď uspať ja? Už si mi jasne dala najavo, ako tento spôsob uspávania nenávidíš,“ zamračil sa.

„Áno prosím.“ Prosebne som pozrela do jeho prekvapených očí. Túto odpoveď zjavne nečakal. Nadýchol sa, na chvíľočku zatvoril oči a vrátil sa k pokojnému výrazu. Dokráčal ku mne a naklonil sa k mojej hlave. Chytil mi tváričky do dlaní a oprel svoje čelo o svoje. Hneď som zdrapla jeho zápästia a sama pritisla svoje pery na jeho. S hlbokým výdychom som mu ukázala všetko, o čom som mu chcela povedať. Stretnutie so Sarah, moje pocity a myšlienky, divné správanie Martiny, Viktor, Natália, Mira... Všetko sa postupne stratilo v tme. Zaspala som.

 

Zobudilo ma funenie do ucha. Nesúhlasne som zakňučala a pootvorila oči. Ležala som na boku, skrčená do klbka a zabalená vlastnom paplóne. Niekto ho musel preniesť z mojej izby. A pár milimetrov tváre som mala Dubov nos. Opieral si pysk o kraj sedačky a funel. Orieškové oči mal priamo upretých do mojich a pôsobil pobavene.

Pozrela som na digitálne hodinky. Nespala som ani dve hodiny. Ale za to som sa cítila dostatočne plná energie ako po plnohodnotnom osemhodinovom spánku.

„Kde je Korvín?“ spýtala som sa ho a skôr podvedome pohladila medzi ušami. Vlk len čosi zabručal.

„Presne tu,“ ozvalo sa spoza dverí. Vchádzal dnu s uterákom na ramenách. Mokré vlasy mu padali do tváre a košeľu mal len ledabolo zapnutú niekde v polovici torza. Upriamil pohľad na Strážcu. „Povedal som, že ju máš pozorne strážiť, ale to neznamená strkať jej nos do ucha.“

Dub zamrnčal, postavil sa na nohy a ladným krokom prešiel na chodbu. Korvín pomaly došiel ku mne a sadol si na kraj sedačky. Zaprel si lakte o kolená a sklonil hlavu. Vlasy mu vytvorili neprehliadnuteľný závoj a schoval si predo mnou svoju tvár.

„Sarah som spoznal pred dvoma rokmi,“ začal tlmeným hlasom. Ja som si strčila ruku pod hlavu  a druhu skrčila k hrudi. Počúvala som ho.

„Už vtedy bola krutá osoba. Vyrastala v detskom domove. Bola naučená starať sa o seba a bojovať aj o to málo, čo získala. Keď som sa o ňu začal zaujímať, tak sa na mňa naviazala. Nebola zvyknutá na takú pozornosť. Snažil som sa ju ťahať do lesa, obzvlášť na hory a dúfal, že si možno sama uvedomí aká je iná. V skutočnosti som nechcel, aby ostala na mne závislá. Zrazu ma predstavovala v domove ako jej priateľa a rozprávala o budúcnosti. Pri tom sa však medzi nami nič nestalo.“

Spojil ruky dokopy a ja som tichučko počúvala. „Pochopil som, že to zachádza ďaleko. Rozhodol som sa to urýchliť a čo najrýchlejšie ju premeniť. Meluzína, ako vzdušná bytosť sa musí udusiť, aby sa jej pravá podstata dostala na povrchu. Proste som ju chytil pevne okolo krku a ústami dával pozor, aby sa duša nedostala von z tela. Dúfal som, že ma začne nenávidieť. Dúfal som, že je to posledný krát, čo sa vidíme. Ale mýlil som sa.“

Odmlčal sa. „Bola iná ako ty. Keď som jej vysvetlil o čo ide, tak mi verila každé písmenko. Stačilo jej ukázať čo dokáže a ona sa smiala na celý les. Hovorila, že som jej spása. Že konečne je niečím. Nie len dieťaťom, ktoré nikto nikdy nechcel. Chcel som ju dať Mire. Bola tiež meluzína a ja som s ňou nechcel mať nič spoločné. Ale nedarilo sa mi to. Chodila za mnou každý deň, hovorila, že patríme k sebe a snažila sa na mne čo najdlhšie visieť. Nachádzala nové a nové veci s ktorými chcela pomôcť a každý deň boli triviálnejšie. Až som jej raz povedal pravdu. Nikdy nič medzi nami nebolo a nebude. Je márne sa stále o čosi snažiť. Toto som jej vyštekol do tváre. A to bola moja najväčšia chyba.“

Sklonil sa ešte hlbšie a hlavou sa skoro dotýkal svojich pästí. „Na pár týždňov zmizla. Vedel som, že som jej zlomil srdce, ale konečne som mal pokoj. Vlastne ma to ani netrápilo. Bral som to ako ešte detské poblúznenie, ktoré vyprchá. Lenže jej bolesť privolala hladné Tiene. Nebola hlúpa, vyhýbala sa im. Skoro.

Raz za mnou prišla s tým, že mám s ňou uisť z tejto klietky. Veď ona ma žiadala, nech sa pridáme k Tieňom. Vedome!“ zavrčal. „Nič také by som nedopustil! Veď nás bolo tak málo a ľudia už dostatočne ničili svoju vlastnú zem. Mali sme problém chrániť seba a nie ešte ostatných. Každá čistá duša bola pre nás obrovským zdrojom nádeje.

Nesúhlasil som. A ona povedala, že ostane medzi nami len dovtedy, dokým bude mať prečo. Ofélia, ona ma vydierala. Musel som ju skoro každú noc uspokojovať v posteli, klamať, že je moje jediné dievča a to len preto, aby som ju udržal na našej strane. A ona si to náramne užívala. Ani ju zrazu netrápilo, že je to falošné. Trpel som a prekonával sa každú, každučičkú tmu a vždy len myslel na to, nech je to za mnou.

Až som raz povedal stop. Mal som svoje hranice. Proste som už neprichádzal. Vyháňal ju. Vyhýbal sa jej. Až zrazu prestala pýtať vysvetlenie. Ešte v ten deň za mnou prišla Mira a povedala, že dobrovoľne prešla na druhú stranu. Nechala sa druhý krát zabiť. A to definitívne.“

Ticho. Nemo som si obzrela jeho skrčené telo a rozmýšľala na plné obrátky. Niektoré detaily mi začínali dávať zmysel, ba mi prišlo ľúto, že som tak rýchlo podľahla nepríjemnej polopravde. Ale aj tak tu bolo čosi vyššie, čo mi stiahlo celý obsah hrudníka imaginárnym lasom. „ Aj... mňa sa len snažíš držať na druhej strane? Aj u mňa sa pretvaruješ, Korvín?“

Zrazu bol rovný ako palička a pozeral mi priamo do tváre. „Nedal som ti včera v noci dostatočnú odpoveď?“

„Ako mám vedieť, či to tiež len nepredstieraš?“ skrčila som hlavu medzi ramená.

Korvín sa zrazu zatváril nazúrene, chytil ma za ramená a stiahol k sebe. Ja som šokovane híkla. Umlčal ma dostatočne drsným bozkom. Prsty sa do mňa nepríjemne ryli a ruky sa mu chveli. S podráždeným zavrčaním sa mi zahryzol do spodnej pery a následne začal bozkávať. Rýchlo a vrúcne. Každý jeho pohyb bol plný bublajúcich emócií.

„Príde ti to ako predstieraný bozk, Ofélia?“ zavrčal pomedzi bozky a rukami prešiel nižšie. Tlačil mi paže k telu a nedokázala som sa hnúť či odpovedať.

„Aj toto ti príde predstierané?“ Rýchlo skončil na mojom krku a s rovnakou vervou ho zasypával drsnými dotykmi pier. Dych sa mi náramne zrýchlil, srdce začalo bežať maratón a celé telo mi zaliala horúčava. Nedovoľoval mi akokoľvek spolupracovať, všetko, každučký pohyb, bol len na ňom.

„A čo tak toto?“ Zrazu ma zvalil na chrbát, jeho telo sa nalepilo na moje a zahryzol sa mi do ramena. Jeho ruky bez ostychu vkĺzli pod moje tričko a vrúcne pohladil každý milimeter brucha a bokov. Dával si záležať, aby som ho cítila naozaj všade.

Zakňučala som a zachvela pod návalom pálenia v lone. Absolútne vyprázdnil moju hlavu a na oplátku plnil telo. Prstami vošiel pod moju podprsenku a pevne mi stisol hrudník. V ten moment som prekvapene híkla nie len nad návalom neznámeho pocitu ale aj nad jeho odvahou a trúfalosťou.

„Si prvá žena, ktorú naozaj chcem, Ofélia. A z nejakého dôvodu si vždy nájdeš spôsob, ako sa mi vyhýbať. Radšej veríš druhej strane a ľahko podľahneš vlastnej domýšľavosti,“ vrátil sa k mojím perám a snažil sa umlčal každé moje zakňučanie a zavzdychanie. Užíval si každý pohyb rúk, vnímal každý môj pohyb a zjavne sa nedokázal nabažiť.

„Bol som na seba tak naštvaný, Ofélia, tak naštvaný! To tvoje zranenie mi bolo dôkazom, že som zlyhal. Sľúbil som ti, že sa o teba postarám.“ Ako to, že dokáže pri takejto situácií rozprávať. Ja som nedokázala rozmýšľať a nie ešte plnohodnotne počúvať. Vnímala som len nepoznané pocity zo zakázanej záhrady. Jednou nohou sa zaprel medzi moje nohy, kolenom zatlačil dopredu a pobozkal ma na ucho. Tam pokračoval vo svojich slovách.

„A taktiež si ma naštvala ty, Ofélia.“ Jeho ruky vyhrnuli podprsenku úplne a začal sa môjmu hrudníku venovať s väčším zápalom. Nedalo sa hovoriť o žiadnej opatrnosti, ale aj tak si dával záležať na každom pohybe prstov. Zrazu som pod ním tancovala tak, ako on pískal. „Sľúbila si mi, že ma budeš počúvať. A hneď pri prvej príležitosti si utiekla.“

„Korvín,“ vyhŕkla som zdesene jeho meno, keď ma začínalo ovládať záhadné chvenie.

Vytreštila som oči, zaryla ruky do jeho bokov a lapala po kyslíku. Na jeho tvári sa najprv objavilo prekvapenie a následne úškrn. Jeho koleno sa ešte viac pritislo k môjmu citlivému miestu a v ten moment sa vo mne čosi zlomilo. Vykríkla som a celá roztriasla. Nádherný a slastný pocit obalil moje ochabnuté telo a na krátky moment som o sebe nevedela. Až po nejakej chvíli, keď ma Korvín posediačky pevne držal v náručí, som prišla k zmyslom. Bola som zaliata potom, všetko mi tepalo a cítila som sa ako bábka.

„V poriadku?“ spýtal sa a v hlase mu hralo pobavenie.

„Asi... asi áno,“ zakoktala som sa a opierala o jeho hruď. Snažila som sa spracovať to, čo sa práve stalo.

„Vedel som, že si citlivá, ale až tak? Povedal by som, že je to tvojou absolútnou neskúsenosťou. Vyzerala si roztomilo, keď si nevedela, čo sa s tebou deje,“ zazubil sa ešte viac. Celú moju tvár zaliala červeň a zahanbene som ju sklopila k hrudi. Zrazu som sa do jeho tváre nechcela ani pozerať.

„Ofélia, to že si vyvrcholila, nie je žiadna hanba. Práve opak. Celkom mi lichotí, že na teba pôsobím až tak silno,“ zašeptal mi do ucha a horko-ťažko v hlase zakrýval spokojnosť nad sebou samým. Namiesto odpovede som sa ešte viac skrčila.

„No tak.“ Voľnou rukou chytil moju bradu a nasilu mi naklonil hlavu. „Toto je niečo, čo partneri robia.“ Nahol sa ku mne a až teraz ma opatrne pobozkal. Ako keby niekto vášnivého Korvína vymenil za opatrného a jemného. Alebo mu možno len stačilo vybúriť sa a už sa dokázal ovládať.

„Partneri,“ zopakovala som po ňom.

„Presne tak, partneri.“ A pobozkal ma znova.

 

Korvín sa vrátil s čajom a s Dubom v pätách. Asi sa mu nepáčilo byť samému. Predsa len vlk bol stále spoločenské zviera. Vložil mi do dlaní jeden z hrnčekov a fúkla som do hustej pary. Cítila som vôňu medovky, mäty a medu.

„Odteraz nebudeš nikde sama. Buď so mnou alebo s vlkom. Okrem školy, tam mi hádam stačí čakať na parkovisku, alebo pošlem Strážcu sa niekde zastrčiť. Len by som nechcel, aby ho odchytila polícia. Pre ich dobro,“ uškrnul sa smerom na vlka. Predstava, ako sa v policajnom aute Dub premenil do antromorfnej podoby je naozaj vtipná.

„Prečo idú tak po mne? Prečo nie po Mire? Alebo po tebe? Alebo o iných bytostiach?“ stisla som pevnejšie hrnček a oprela si chrbát. Voľnou rukou som siahla po prívesku na mojom krku a hrala sa s maličkým jantárom.

Mlčal. Nie dlho. Odpil si z čaju. Hrnček odložil na stôl. Aj mne ho opatrne vytiahol z ruky a položil vedľa svojho. Dlane, ktoré boli výnimočne teplé od čaju, položil na moju tvár. Naklonil sa k mne a len zľahka položil svoje čelo na moje. Chvíľu nad niečím úporne rozmýšľal a až potom pootvoril ústa a zľahka ma pobozkal.

Maličká tmavá hrádza sa v mojej hlave zlomila. Prázdny priestor zaplňoval. Najprv ma zaboleli spánky a ja som sa zamračila pod náporom krátkej bolesti. A potom som zrazu videla všetko. Spomenula som si na každý detail dňa na Ostrom vrchu.

 

„Si v poriadku?“ nakláňal sa nado mnou Korvín a zamračene si ma obzeral. Ja som si vystrašene držala krk a nedokázala zo seba dostať ani slovko. Len som sa posadila a zmätene obzerala po okolí. Nechápala som to. Čo sa práve stalo?

„Tak to je ona? Moja náhrada?“ Sarah stála pred nami. Delilo nás pár nepodstatných metrov. Vlasy jej poletovali v osobnom vetre a pery krivila do zmučeného úsmevu. Oči mala plné zloby, smútku, možno aj sklamania. A všetko bolo nasmerované na mňa.

„Kto to je?“ nechápala som. Vedela som len jedno – mala som z nej strach. Veľký strach. Pripomínala mi podráždenú fúriu.

„Ofélia, nehni sa z miesta. Je to len stará známa,“ odsekol nepríjemne Korvín a ladne sa postavil na nohy.

„Stará známa?!“ zapišťala meluzína a jej tvár sa menila ako televízne programy. Od prvotnej bolesti sa pomaly transformovala do dusivej zlosti. Šírila ju okolo seba ako zlý vzduch.

„Už nemám s tebou nič spoločné, Sarah. Vybrala si si svoje miesto. Odíď.“ Striktne skrížil ruky na hrudi a nepatrným krokom do strany ma zakryl vlastným chrbtom. Aj tak som v úplnom pomykove naklonila hlavu a snažila sa sledovať to neznáme dievča. Bývalá? Podviedol ju? Alebo ona bola na ňom príliš závislá? Predpokladala som to posledné, keďže vyzerala ako poriadny šialenec.

„Strč si tu ochranu niekam, keby som chcela, tak je už dávno mŕtva!“ zafunela, „nie, ja chcem, aby bola mŕtva! Ale on ju potrebuje.“ Zrazu na chvíľu stíchla.

„Kto ma potrebuje?“ vyzvedala som s nepatrnou dávkou nadobudnutej odvahy.

„Ofélia, toto sa ťa netýka!“ fľochol po mne pohľadom podráždený Korvín a jeho ramena sa napli.

„Nik, koho by ste v budúcnosti nepoznali,“ usmiala sa meluzína svojím nepríjemným úsmevom, „ak ju nedostanem dnes, dostane ju niekto iný v budúcnosti. Všetci Osloboditelia po nej idú. Vďaka nej oslobodíme každého! Aj teba, Korvín, aj teba. A konečne poznáš pravú chuť slobody!“ zasmiala sa radostne a zatočila na mieste. Vietor jej ladne nadvihol vlasy a opatrne položil na ramená, keď zastavila.

„Ako by rusalka mohla všetkých zmeniť na Tiene?“ nechápal.

„Rusalka? Osloboditelia? Tiene?“ opakovala som po nich a mala chuť sa postaviť a odtiaľto odísť.

„Skôr tým, čo je v nej,“ usmiala sa ešte viac a pozorne si ma obzrela, „jej matka nechcela spolupracovať. Ale máme tu jej potomka a s ním aj jej mágiu.“

„Čo máte s mojou matkou?“ vyhŕkla som a už sa postavila na nohy. Nikdy som nemala rada, ak niekto moju matku spomínal v nepeknom svetle. Každý predsa vie, že šlo o krehkú a milujúcu ženu. To ona v prapodstate darovala svoj život mne.

„Oh ty to nevieš ešte? Tvoja matka bola veľmi šikovná rusalka. Jej mágia bola silná a s pomocou vyšších bytostí samu seba menila na prírodnú zbraň. Ale asi nevedela, že sa to dá použiť dvojakým spôsobom.“

„Ani sa jej nedotkneš,“ zavrčal Korvín a zrazu sa neprirodzene skrčil. Ako pred skokom.

„Možno,“ zasmiala sa ona sa proste rozplynula pred našimi očami! Vytreštila som tie svoje, vydesene obzrela. Korvín sa len pohol bližšie ku mne.

Uderil do nás prudký a bolestivý vietor. Ako tupá kosa. Vyhŕkla som a odletela dozadu. Len tak-tak sa okolo mňa obmotali Korvínove ruky a svojím telom zmäkčil náš pád. Skrivil tvár a zjavne sa mu vybil na moment dych, lebo pár krát po ňom len zalapal.

„Si v poriadku?“ zdesene som z neho zliezla.

„Pozor!“ vyštekol, znova ma strhol k sebe do náručia, pretočil ma pod seba a tesne nad jeho chrbtom presvišťal ďalší prúd vzduchu.

„Keď hovorím, aby si sa nehla tak ma poslúchni, OK?!“ zamračil sa na mňa, „ani sa nehni!“

„Rozpráva blbosti o mojej zosnulej matke!“

„ANI POHYB!“ Skoro kričal, vyštveral sa n nohy a pomohol rukami v zvláštnom tanci okolo seba. Nechápala som čo sa deje a prečo tu švihá rukami. Až sa zo zeme nezačali ťahať prúdy vody. Ako belasé a priesvitné hady poslúchali pohyby jeho rúk a naťahovali sa k nebesám.

Asi som zabudla dýchať. Udrela som sa pri tom divnom páde do hlavy? Mala som halucinácie?

Voda sa začala krížiť, rozťahovať a vytvárať vodnú bariéru. V jednom okamžiku mi v ušiach zapišťal vietor. Niečo prerazilo hladinu. Vtedy Korvín pleskol rukami o seba a voda sa stiahla do jedného bodu. Sarah nenazdajky stála pri nás a tvár jej obaľovala voda. Bola celá zelená a driapala po vodnej helme. Ale vodu je ťažké strhnúť dole. Každá kvapka sa vracala naspäť. Korvín stále k sebe tlačil dlane a voda sa ďalej snažila zmrštiť.

Myslela som, že padne k zemi. Ak nie mŕtva, tak v bezvedomí. Ale ona strčila ruky do vodnej gule, napla ich a náporom vetra donútila vodu rozletieť sa okolo. Hneď začala vykašlávať vodu. Hrbila sa, držala si tvár a snažila netriasť sa. Korvín ju chytil za krk, stiahol k sebe a natočil jej zúfale ústa k svojím. Delili ich len dva centimetre a nasával vzduch. Sarah mu v rukách ochabla.

Zjavne som už mala dosť, lebo moje telo sa dalo samo do pohybu. Pod nadvládou inštinktov som sa postavila na nohy. Korvín sa zastavil a so zjavným zúfalstvom prezrel ženské telo v jeho rukách. Visela mu v nich ako bábka. Zatvoril ústa, stisol pevnejšie jej krk. Ramená sa mu rozklepali. Spravil by to. Určite by ju zabil. Ak by sa vedľa nej neobjavilo neznáme tmavé svetielko a hneď zmizlo. Ale s ňou. Korvínove ruky ostali prázdne.

Rozutekala som sa preč.

„Ofélia!“ strhol ma k sebe. Sakra, zabúdala som na náš výškový rozdiel a jeho zjavnú rýchlosť. Otočil si ma a chytil do dlaní moju vydesenú a zmätenú tvár.

„Prepáč mi to.“ A už sa ku mne nakláňal.

 

„Oni zabili moju matku!“ vykríkla som ako prvé.

„Tvoj otec o ničom nevie.“

„Ako nemôže o tom nevedieť?!“ cítila som zlosť.

„Lebo podľa jeho slov ju našiel v posteli. Nehybnú a pokojnú. Ak to spravili akokoľvek, tak nikto sa nič nedozvedel. Ani tvoj otec.“

„Mal by si mu to povedať!“ Zrazu som mala nehoráznu potrebu ich nenávidieť. Sarah, Viktora či Tiene. Bojovala som s narastajúcim tlakom a nevedela či sa ho zbaviť krikom alebo plačom.

„Ofélia, to nie je informácia, ktorú by som mu mal povedať ja,“ opatrne položil dlaň na moje stehno a aspoň troška som sa skrotila. Och, ešte nikdy som nemala na niekoho taký hnev. Ani na otca, keď zmeškal moje siedme narodeniny kvôli práci.

Spomínajte čerta a on je za dverami. Začula som motor nášho auta. Okna boli zastreté, ale aj tak som podľa sluchu rozoznala, ako vchádza na dvor.

„Necítim sa nejako výnimočná,“ zašeptala som predtým, ako stihol otec vojsť dnu.

 

Zvyšok večera som sa obom vyhýbala. Snažila som sa pripravovať na posledný deň školy v tomto týždni. Nedarilo sa mi to. Neustále som myslela na ďalšie množstvo nových informácií, ktoré som dneska stihla zistiť. Tiene ma z nejakého dôvodu chceli na svoju stranu. Z rovnakého dôvodu, kvôli ktorému moja matka musela zomrieť. A bol tu aj hnev. Veľký hnev. Na Tiene, na Viktora, na Sarah, na Martinu ba aj na Korvína, že to predo mnou tak dlho tajil. Mienila som zmazať z povrchu zemského každý Tieň. Síce neviem ako, ale zmiznú do posledného. Vedela som len jedno. Určite neskončím na ich strane.

 


Uvažovala som, či sem vôbec dať tu erotickú scénku a radšej ju nechať len v mojích osobných skriptách. Ale nakoniec som sa rozhodla ukázať vám ju. Už len z dôvodu, že ide o obrovský krok dopredu v ich vzťahu, ktorý by potom neskôr mohol chýbať. :D



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XI. Kapitola (7. mája):

1. Blacky
06.03.2015 [8:38]

No do frasa. Samozrejme, že si tú erotickú scénku mala dať Emoticon

Korvín je tak sebavedomí a ach, Božíčku, žeriem ho.

Aj keď v tejto kapitole ma sklamal tým priznaním, že s anechal vydierať iba pre to, aby mali do počtu niekoho na dobrej strane.

Je to silný a svojrázny muž, ktorý sa nemal nechať ľahko podvoliť a spraviť zo seba kurtizánu bez benefitu. To ako opisoval, že mu z toho bolo zle, tak z toh bolo v skutočnosti zle mne.

JA slkutzočne nenávidím mužov, čo sa tvária, že sex je čisté utrpenie, keˇdzakaždým skončí práve pre nich tým najlpším... To my ženy máme tu smolu, že nie zakaždým sa nám podarí "dotknúť hviezd" TAkže som nad tým jeho výlevom gúľala očami.


Takže to tu máme z MArtiny bude pravdepodobne tieň, že? do šĽaka tam, to nebude dobré. Možno by jej mohla pomôcť Ofélia, stiahnúť ju ešte na stranu svetla.

dúfam, že si neprestala prispievať, keď tu tak dlho nič nepribudlo. Ak áno, prosím zašli mi túto poviedku na iveta.kissova2@gmail.com. ďakujem za pochopenie. :)

Nenávidím, keď moje autorky prestanú písať. To až fyzicky bolí... Takže dúfam, že je to ukvapený záver a ja tu behom týždňa nájdem kapitolu alebo si nájdem email. V skutočnosti je mi je jedno či tu zverejňuješ. A úplne sa uspokojím s emailom. Aj tak tu ľudia akosi nevedia oceniť snahu a autorky, ako ty, sú nekomentované a neodmeňované.
Uf, rozpísalal som sa :) Tak ahojky zatiaľ a čakám odpoveď v podobe kapitoly alebo emailu. :*



 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!