OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XIII. kapitola (9. mája)

21.03.2015 (14:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 399×

Keď som sa prebrala, tak som mala prázdnu hlavu. Bolo mi dobre. Príjemne. Voda ma objímala vo svojom studenom náručí. Stav bezťažie bol dokonalý. Žiadny tlak ma nikam neťahal. Cítila som sako pierko uprostred ničoho. Blažený pocit sa vo mne vylieval ako sladký, teplý med a napĺňal vo mne každý milimeter.

Otvorila som oči. Jazero. Že mi to nedošlo hneď. Na hladinu dopadali slabé slnečné lúče a snažili sa prebojovať až k dnu. Márne. Studená tma ich vždy pred cieľom pohltila. Videla som roztrepaný obraz košatých korún stromov. Pri tele mi plávali rôzne lesklé ryby, obtierali sa mi o nehybné telo. Iné ma ignorovali, ďalšie sa snažili ochutnávať okraje môjho oblečenia.

Ako som sa tu ocitla? Zamyslela som sa a hneď ma popadla mizerná migréna. Zakňučala som, skrčila do klbka a zaryla ruky do vlasov. Odplašila som moje osadenstvo a ostala som sama. V hlave sa mi postupne vybavovali jednotlivé obrazy. Oslava. Martina. Viktor. Sarah. Súboj. Zničená kúpeľňa. Tiene. Vlci. Útek. Zvýskla som o čosi hlasnejšie. Každá spomienka si pýtala väčší a väčší bolestivý úrok.

Prestalo to. Spánky mi duneli a nemala som ďaleko od sĺz. Blízko hladiny som si všimla pohyb. Korvín to nebol. Toho som cítila niekde veľmi ďaleko. Počkať! Cítim spojenie! Prudký nával nádeje ma donútil zabudnúť na migrénu a šikovne som doplávala k hladine, vystrčila von hlavu a pohodila neposlušnými vlasmi. Lepili sa všade.

„Ona to naozaj prežila,“ zašepkal zdesený ženský hlas v pozadí. Obzrela som sa za ním a zbadala ich.

Otec, Hana, Mira a nejaký muž v najlepšom veku. Hneď som mala na jazyku obrovské množstvo otázok. Cítila som sa neskutočne zmätene. Ale aj tak som nedokázala otvoriť ústa a prehovoriť. Len som ich prekvapene sledovala.

„Ofélia!“ Otec sa besne vyštveral na nohy a rozbehol sa ku mne. Pár metrov predo mnou sa mu šmyklo, padol na kolená a pevne ma objal okolo mokrých ramien.

„Tati,“ odpovedala som šokovane a trpezlivo sa zapierala do brehu.

„Bola si mŕtva, Ofélia. Chápeš?! Mŕtva!“ zahulákal a stisol ma o niečo pevnejšie.

„Hej, to nie je prvýkrát, čo hovoríš, že som mŕtva,“ pokúsila som sa zavtipkovať a vytiahla sa na breh. Posadila som sa na jeho kraj a objatie mu oplatila. Stále mi nič nedochádzalo. Čo sa vlastne stalo? Prečo nie som Tieň keď ma Korvín nezabil?

„A mám chuť ťa zabiť ďalší krát!“ zavrčal a zaryl tvár do mojich vlasov. Ramená sa mu triasli a nemal ďaleko od plaču. Zmätene som sa pozrela na ostatných a očami si pýtala vysvetlenie.

„Ako si už možno zistila, tak Tiene svoje obete zabijú, ak nespolupracujú. A ty si rozhodne nespolupracovala, Ofélia,“ prehovorila Hana a snažila sa držať svoj vyrovnaný výraz vládkyne. Ale všimla som si jej prsty ako sa troška triasli a ako musela pevne k sebe tisnúť pery. Tiež sa bála? Alebo bola naštvaná?

„Mala som byť mŕtva,“ zamrmlala som držiac roztraseného otca. Sledovala som ale Paní lesa.

„Nebyť Korvína,“ prikývla. Zavalil ma strach a starosti. Je v poriadku? Zjavne sa mi to odzrkadlilo na tvári, keďže Hana hneď reagovala.

„Je u seba doma, musí... sa dlho zotavovať.“ Hlas sa jej na chvíľku za sekol. Jej tón neznel presvedčivo.

„Neboj, žije,“ vbehla do toho Mira a hodnoverne na mňa pozrela.

„Čo sa presne stalo?“

Otec ma od seba odtiahol a znova pozorne obzrel. Ostal sedieť pri mne držiac ma za ramená.

„Vodníci vysávajú dušu a práve nimi sa živia. Udržujú sa tak pri existencií. Im by voda ako tebe nestačila. Korvín žil príliš dlhú dobu medzi ľuďmi, aby ich považoval za potravu. Tak si našiel iný spôsob. Požieral zničené duše Tieňov. Nikdy nevyzeral, že by mu chutili, ale uživil sa a ešte nám pomohol,“ pokračovala Hana. To som už vedela.

„Nepodľahla si Tieňu, Ofélia. Ak sa ten tvor snažil akokoľvek pohltiť tvoju dušu, nedarilo sa mu to. Korvín mal teóriu. Len zľahka vytiahnuť dušu z tela, tak aby bola ešte spojená a nalákať k nemu Tieň, ktorý by už mal dokázať zachytiť a pohltiť. Ak mám byť úprimná, moc som tomu neverila,“ sklopila oči, „ale podcenila som ho. Ofélia, si prvá ktorá prežila napadnutie Tieňom.“

„Ja že ma ide zabiť,“ priznala som sa.

„Preto si utekala?“ spýtal sa otec.

„Nie. Nechcela som, aby ste ma videli, keď vo mne bolo... hento. Sľúbila som vám, že sa mu nepoddám a sklamala som!“ zakňučala som a skrčila tvár medzi kolená.

„Nikoho si nesklamala, Ofélia! Nepoddala si sa mu! Len si ma naštvala!“ prešiel na rodičovský tón. „Bolo hlúpe s nimi bojovať. Mala si odísť a zohnať pomoc!“

„To by mohlo byť neskoro,“ zašeptala som, „vydierali ma. Snažila som sa ich zabaviť, udržať ich od teľa, donútiť odísť preč. Myslela som si, že Dub hneď ucíti, že som v probléme. A zjavne ucítil, len z nejakého dôvodu najprv odišiel pre zvyšok svorky.“

„On ucítil to množstvo Tieňov, tak utekal hneď pre svorku. Keď sa s ňou vrátil, tak si už vraj bojovala. Podarilo sa im odohnať ich, jedna vraj bola aj vážnejšie zranená,“ riekla pochvalne Hana, „Alfa im prikázal ostať s tebou, ak sa deje čokoľvek a bežal pre Chranislava a Korvína.“

„Oh.“ To mnohé vysvetľovalo.

„Hlavné je, že si teraz v poriadku,“ zašvitorila Mira, podišla ku mne a pohladila ma po mokrých vlasoch, „si taký malý veľký zázrak.“

„Bola som mimo len jednu noc?“ hľadala som po vreckách mobil. Zrazu mi po podal otec. Bolo chvíľu po jedenástej ráno.

„Nenechám ťa, aby si hádam utopila druhý mobil, nie?“ slabo sa usmial. „Áno, len jednu. Bol som tu s tebou celý čas. Zbytok osadenstva prišlo ráno, sami sa chceli presvedčiť na vlastné oči, či to prežiješ. Ale Korvínove schopnosti skombinované so silou tvojho jazera stvorili zázrak.“

Pozrela som na nich. Obzvlášť na toho neznámeho muža tmavšej pokožky. Strnisko, krátke tmavé vlasy a prívetivé, teplé oči. Zľahka sa na mňa usmial. Mira si odkašlala a ukázala na neho: „Toto je Mišo, môj manžel.“

„Ahoj,“ oslovil ma prívetivým hlasom.

„Kovlad!“ vyhŕkla som namiesto pozdravu a jeho to zjavne ešte viac pobavilo.

„Áno, to je on,“ začervenala sa Mira a nervózne pohodila havraními vlasmi.

„Bude najlepšie, keď pôjdeme domov.“ Nečakane sa postavil otec na nohy a začal si oprašovať špinavé nohavice. Mira ho ľútostivo chytila za rameno.

„Chranislav, Korvín už u vás nie je. V najväčšom bezpečí bude tu. Musia si myslieť, že je mŕtva. Je to naše malé eso v rukáve. Nemala by teraz chodiť medzi ľudí,“ chlácholivo ho po tom ramene poťapkala. Otcova tvár sa zmučene skrivila a pozrel na mňa cez rameno.

„Mohli by sme si minimálne na víkend spraviť stanovačku,“ prehovoril slabo, „odbehnem pre stan, deky a nejaké jedlo.“

Opatrne som mu chytila dlaň do rúk a usmiala sa na neho: „To bude super, tati. Nezabudni spraviť nejaké pukance a vziať mi teplé oblečenie.“

„Nikdy by som ti nezabudol zobrať teplé oblečenie.“ Hlas mu trocha zlyhal. Desilo to aj mňa. Čo bude po víkende? On pôjde do práce a ja budem musieť ostať tu? Bez školy, bez ulíc Myjavy, bez krúžkov. Nemala som ďaleko od protestu. Chcela som ísť domov. S ním.

„Mišo, pôjdeš s ním?“ Mira pozrela veľavýznamne na svojho manžela. Ten mykol ramenami, podišiel k môjmu otcovi a objal ho okolo ramien.

„Spravíš mi u vás kávu, dlho som ju nemal,“ prehovoril a začal ho tlačiť smerom von z lesa. Otec čosi zahulákal, že sa čoskoro vráti a potom sa stratili v húšti. Skľúčene som povzdychla, pootočila a namočila nohy do jazernej vody. Mira si sadla ku mne a skrížila nohy do tureckého sedu.

„Si odvážne dievča.“

„Chránila som kamarátku,“ priznala som sa, „použili ju ako návnadu. Urobili z nej Tieň.“ Zahryzla som sa do spodnej pery. Mira položila svoju ruku na moju a chlácholivo ju stisla.

„Čo si mohla, si spravila. Ja by som jednala rovnako, Ofélia,“ povzbudzovala ma.

„Stratila som najlepšiu kamarátku. Ak nie fyzicky, tak psychicky.“

A už sme mlčali. Mira mi ponúkala ženskú podporu, čosi, čo mi otec nemohol dať. Príjemné a chápavé ticho. Spoločnosť niekoho, kto mi rozumel možno viac. Ale najviac som aj tak prahla po Korvínových očiach. Aj keby mal teraz dostať zlostný výbuch, šťastne by som to pretrpela. Lenže vnímala som ho tak nepríjemne ďaleko. Vzdialene.

„Ako je Korvínovi?“ pozrela som na ňu.

„Korvín povedal, že ešte nikdy v živote nepohltil toľko agresívneho Tieňa,“ zašeptala, „bolo mu strašne zle. Nemohol tu ostať.“

„Bude v poriadku?“

„Boh vie.“

Chcela som za ním utekať až do Myjavy, do jeho domu, kde som nikdy nebola a vtrhnúť mu dnu. Ak sa mu čokoľvek stane, ak mu to nejako ublíži a to len kvôli mne, tak by som si to v celom mojom živote neodpustila. Pozrela som na obrazovku mobilu. Nalistovala som si jeho číslo a vytočila ho. Mira ma sledovala a mlčala.

Zvonilo to. Až do konca. Hodilo ma to do odkazovej schránky a ruky sa mi mierne roztriasli. Urobila som to znova. A znova. Nič.

„Musí oddychovať, Ofélia. Určite len spí. Nechaj ho.“ Mala pravdu. Preháňala som to. Možno mal len žalúdočné ťažkosti, rovnako, ako keď sa človek preje mastného jedla. Zajtra sem nabehne akoby sa nič nestalo, vynadá mi a prikáže trénovať čosi nové. Možno sa ja uškrnie, možno sa ma dotkne a možno aj znova pobozká. Tak som si to predstavovala.

Otec sa vrátil do pol hodiny. Mišo držal v rukách keramický hrnček a spokojne popíjal kávu. Na tvári mal blažený úsmev a všetko kolo seba ignoroval. Otec mu musel ručne stiahnuť ruksak z chrbta a začal sa vybaľovať v tieni stromu.

Náš stan mohol mať skoro desať rokov a otec mal aj tak problém ho poskladať. Ako každú stanovačku. U nôh mal rozložený návod, chaoticky spájal jednotlivé kovové trubice a zamrnčal nad každou chybou. Ten pohľad ma minimálne na chvíľku pobavil.

Stan postavil za necelú hodinu a to len vďaka Mire, ktorá sa mu rozhodla pomôcť. Mišo sa niekde stratil aj so svojou kávou a neobjavoval sa.

Medzi stromami som zbadala tmavý kožuch. Postavila som sa na nohy a šla za ním. Pohol sa a stratil vo vysokej tráve. Vbehla som do nej. Otec ma vzdialene sledoval. Dokým ma videl, tak sa neozýval. Odhrnula som húštie a narazila na hnedé oči Duba. Jemne sa skrčil a zafunel.

„Sledoval si nás?“ spýtala som sa a kľakla pred neho. Sklopil zahanbene uši.

„Mohol si ísť pokojne medzi nás,“ ubezpečila som ho. Posadil sa a pozeral priamo do očí. Bola v nich úprimná starosť. Objala som ho okolo huňatého krku a tvár zaryla do jeho hustej a tvrdej srsti. Prekvapene nadvihol jednu labu a nemal ďaleko od úteku.

„Ďakujem ti. Tebe aj ostatným strážcom. Prosím, odkáž im to,“ zašeptala som a stisla pevnejšie. Nemienila som mu dovoliť utiecť. Uvoľnil sa. Pomaly. Položil hlavu na moje rameno a nechal ma, nech ho poriadne vystískam. Nebyť ich, tak som možno mŕtva. Nestihol by prísť pre Korvína a ja by som pomaly umrela na bolestivé kŕče z odmietania Tieňa.

„Ďakujem ti, že si trpezlivo na mňa dával pozor, keď som bola doma. Ďakujem ti, že si ma ustrážil, keď to tu napadli Tiene. Dub, ty ani nevieš koľko krát si možno ochránil moju existenciu,“ zaryla som hlavu ešte hlbšie, „ak je tu čokoľvek, čím by som ti to mohla vynahradiť, tak si o to povedz. Ak je to čokoľvek!“

Vlk zakňučal a úzkostlivo pohodil hlavou. Ale o nič si nehovoril. Ani o prosté poškrabkanie. Len pokojne sedel v mojom náručí a dusil v sebe nepovedanú prosbu.

„Oh, nemal by si pracovať?“ Odniekiaľ sa vynoril Mišo. Dub sa hneď stiahol, venoval nám krátky neurčitý pohľad a už utekal preč. Chcela som sa na neho zamračiť, ale namiesto toho som sa postavila na nohy a oprášila špinavé kolená.

„V tejto dobe by som ich moc nezamestnával,“ pozrel do diaľky, „potrebujeme každého z nich v plnej sile. Nabudúce už nemusíme mať také šťastie a Tiene to tu ovládnu. Väčšina lesných víl je príliš slabá a ustráchaná aby pomohla. Sú zvyknuté väčšinu svojho času tráviť v stromoch, alebo zaplietaním vrkôčikov. Takže je tu až príliš málo bojovnej sily. A to počítam aj teba.“

„Ani som sa nad nimi nezamyslela, keď tu vtrhli tí divní vtáci,“ priznala som sa, „vlastne Hana je zatiaľ jediná lesná víla, ktorú som poznala.“

„Hana tu je tak dlho, ako tvoj otec. Videla toho už veľa na to, aby len tak pospávala v strome,“ zasmial sa. „Inak veľmi pekný prívesok.“

„Oh,“ vzala som ho do ruky, „je to jantár. Darček po mame.“ Na perách sa mi objavil slabučký úsmev.

„Toto nie je jantár. Ten by som ako kovlad poznal kdekoľvek. Toto je čosi vzácnejšieho,“ natiahol k nemu prsty a opatrne ho vzal do dlane. Poťažkal ho.

„A čo to potom je?“ zamračila som sa na jeho ruku.

„To sú zhmotnené spomienky. Nevidím to prvý krát. Podobá sa to na jantár pretože ide stále o čosi živé. Pulzujúce. Jantár je zas z krvi stromov, miazgy, vlastne to ani nie je úplne hornina,“ vysvetľoval a troška ho pohodil do vzduchu.

„Spomienky?“

„Presne tak. Tvoja matka ti zjavne prenechala niečo veľmi vzácne. Vedel som, že sa špárala do oblastí mágií, kde by rusalka nemala, ale nevedel som, že až tak. A zjavne sa jej to darilo.“ A možno práve preto ju pripravili o život.

„Ako si ich pozriem?“ vzala som mu vzácny prívesok a pozrela na neho úplne inými očami. Otáčala som ho, sledovala jednotlivé žlté odlesky a vraštila obočie. Nechápala som to. Hmotné spomienky?

„V tom ti neporadím. Niektorí sa k tým spomienkam nedostali. A tí čo hej, tak to zakaždým bolo inak,“ zavrtel skleslo hlavou.

„Doniesol som čaj v termoske!“ zakričal na nás otec a zamával s ňou nad hlavou. Zasmiala som sa nad jeho nápadným pokusom privolať nás. Obaja sme k nemu dobehli a spokojne si nechali naliať horúci nápoj do pripravených pohárikov.

Pred stanom otec natiahol hrubú deku. Pousádzali sme sa tam na jednu kôpku. Mira sa uvoľnene tisla k manželovi. Otec sedel oproti mne a ja som chlipla z levanduľového nápoja. To bol prvý čaj, čo mi Korvín spravil a pod ktorým mi zanechal dopis. Spomienky najprv zahriali rovnako ako čaj a potom odhalili ospalú úzkosť. Chcela som ho medzi nami.

Deň ubehol rýchlo. Až príliš rýchlo. Čaj sa strácal ako voda, otec odniekiaľ stále vyťahoval nejaké pochutiny a Brezovým jazerom sa niesla spokojná vrava. Stihla som im povedať o Eme. Vedeli o nej, len nie o našom pláne. Mira bola nadšená spoločným výletom. Len Mišo sa nad niečím zadumal. Práve na neho sme sa poliehali, že nám pomôže nájsť spôsob, ako dostať jej pravú podstatu na povrch. A samozrejme ju mal následne učiť. Bol jediný v okolí s podobnými schopnosťami.

Mišo odišiel pred zotmením a otec sa spokojne natiahol na deke. Zatvoril oči, ruky položil na brucho a vdychoval vôňu vlhkého lesa. Ja a Mira sme sa rozhodli pre pretiahnutie svalov v nohách. Pomalými krokmi sme kráčali cez čistinku.

„Mira? Nevieš ako funguje spev rusaliek?“ spýtala som sa, keď sme boli dostatočne ďaleko od otca.

„V minulosti tu bolo veľa rusaliek a viem len to, čo som zachytila očami. Dokázali spevom niekoho roztancovať, alebo donútiť žialiť. Dokázali spevom odohnať celé skupiny naštvaných dedinčanov. A to všetko len spevom melódií. Nepočula som ešte rusalku spievať aj texty či konkrétne piesne. Vždy šlo len o melódiu. Keď spievali pomaličky a jemne, uspali celý les. Keď hlasito a agresívne, všetkých poštvali proti sebe. Rusalky boli vždy považované za nebezpečné bytosti. Dokázali útočiť z bezpečia svojho jazera. Hlasom.“

„Nemá ma to nikto naučiť,“ povzdychla som.

„Tak skúšaj. Otec spomínal, že spievaš v zbore, nie? To je vynikajúci základ. Každá melódia vyvoláva inú emóciu. Skús pracovať s tým,“ povzbudzovala ma.

Zastavila som a zamyslela nad jej slovami. Ona prestala kráčať až po pár krokoch ďalej. Spýtavo sa na mňa pozrela. V hlave som si začala prehrabávať všetky pesničky, čo som poznala. Každú melódiu. Každú tóninu. Začala som hmkať čosi pomalé a melancholické. Najprv placho a nesvoja. Ako som naberala na odvahe, tak aj na intenzite a na hlase. Po chvíľke som spievala hlasno cez celé jazero.

Všetko sa podivne upokojilo. Vzduch ustal, tráva sa ospalo prehla, v jazere nešpliechala ani jedna maličká rybička, kvietky uzatvorili hlavičky. K zemi padli dvaja trasochvosty. Uspala som celé Brezové jazero. Ba aj otca. Ten hlasito chrápal na deke. Len Mira pokojne stála na tom istom mieste.

Prestala som. Bola som v šoku. Pocítila som nával omnoho väčšej odvahy a sebaistoty. Mala som v dlaniach novú zbraň. Tešila som sa, keď to ukážem Korvínovi. Určite bude šokovaný. Len na Miru som nechápavo pozrela: „Prečo to na teba nefungovalo.“

„Pre istotu som mala uši vo vzduchových bublinách. A spravila som dobre. Inak by som sebou sekla o zem a spala pekelne dlhú dobu,“ zasmiala sa a ukázala na svoje uši.

„Už nech to môžem ukázať Korvínovi!“ vyhŕkla som a siahla po mobile. Žiadne správy. Žiadne neprijaté hovory. Rýchlo som naťukala jeho číslo a vytočila. Odkazová schránka. Všetka tá radosť nečakane upadla a sadla si hneď na miesto do trávi. Popadla ma ďalšia vlna úzkosti.

„Chceš ho vidieť, však?“ smutne sa na mňa usmiala.

Prikývla som.

„Tak zdvíhaj zadok. Stmieva sa. Za tmy tu budú bludičky a tým neujdeme.“ Odhodlane dala ruky v bok.

„Čože?“ nechápala som.

„Nezdržuj, Ofélia! Potom môže byť neskoro!“ natiahla ku mne ruku. Vystrašene som ju chytila, nechala sa vytiahnuť na nohy a hneď ma behom ťahala do húštia. Letmo som pozrela na spiaceho otca a potom na Mirin chrbát. Srdce mi búchalo ako o závod.

„Kde ideme?“

„Okľukou na parkovisko. Tu by sa teraz nemal prechádzať žiadny Strážca,“ vysvetlila a ešte o čosi zrýchlila. Bosé nohy mi pŕhlila pŕhľava, lýtka škriabali ostré kríky a stromy drzo chytali moje vlasy. Bolo to tu nevychodené a drsné.

„Prečo na parkovisko. Ja nechápem, Mira!“ zakňučala som.

„Tššš!“ ukázala prst na perách a ja som ju poslúchla. Na kraji lesa sme stretli zajaca. Rýchlo zdupkal preč. Ucítila som, keď sme prešli cez bariéru. Chvíľu som váhala, či sa jej nevytrhnem a nevrátim do lesa. Mala som ostať v lese. Pre moje vlastné bezpečie.

„Odtiaľto je to na parkovisko len dvesto metrov,“ vysvetlila. Nespomalili sme. Mira ma pevne stískala zápästie a odhodlane pozerala na cestu pred sebou.

Na parkovisku som zbadala tmavé kombi. Srdce mi poskočilo pri pohľade na známe auto. Bolo to určite jeho. Už som jeho číslo SPŽ-ky poznala. Ale prečo bolo tu. Korvína som cítila nejasne a ďaleko.

Mira vytiahla jeho kľúče a odomkla ho. „Rýchlo! Nastúp! Dokým to nezistila!“

Vbehla som na miesto spolujazdca a zabuchla za sebou dverami. Ruky sa mi triasli. Mira naštartovala a prudko vybehla von. Až som zvýskla. Pritisla som sa k sedadlu a čo najrýchlejšie pripásala. Dala som si minútu na vydýchanie a spustila dávku otázok: „Kde ideme? Prečo je tu Korvínove auto? Prečo máš jeho kľúče?“

„Veziem ťa za Korvínom ty trdlo. To ti nedošlo?“ nervózne sa usmiala, „Korvín nebol schopný včera riadiť tak som ho viezla ja. A nejak sa mi v noci nechcelo ísť peši naspäť domov, tak som si ho ešte požičala.“ Nevinne sa zazubila.

Korvín! Pri jeho mene mi poskočilo srdce. Pri predstave ako bezvládne leží na zadných sedadlách sa mi robilo psychicky ešte horšie. Všetko to bolo mojou chybou. Stisla som si pevne šaty na mieste, kde sa nachádzalo srdce. „Prečo to pre mňa robíš?“

„Ofélia,“ oslovila ma opatrne a zhlboka sa nadýchla, „ten Tieň Korvína pohltil. Nebol ako ostatné, ktoré po oddelení od teľa oslabnuto utekajú preč. Tento sa po Korvínovi doslovne vrhol.“

Strnula som. Korvín. Tieň. Pohltenie. Zreničky sa mi zúžili. Celá som sa rozochvela. Dýchanie mi nečakane prišlo bolestivé a namáhavé. Korvín umieral. A ja som sa to dozvedela až teraz. Nemala som ďaleko od kriku. Všetko sa mi to zbiehalo na jazyku a dusilo v krku. Lenže namiesto toho sa mi po lícach roztiekli nemé slzy.

Zabila som Korvína.

„Nechcel aby si ho videla. Zakázal nám ti o tom hovoriť. Je mi to ľúto, Ofélia, naozaj ma to nesmierne mrzí. Neviem si predstaviť čo by som robila, keby Miša pohltil Tieň. Fakt nie. Ale jednu vec viem. Určite by som využila jeho posledný čas, čo mu ostával. Zaslúžiš si ho. Aj on.“ Sánka sa jej roztriasla a hánky na volante zbledli. Držala sa. Nepustila to von.

Zastavila pred jedným z mnohých panelákových domov Myjavy. Vnímala som ho neďaleko. Tak blízko.

Utrela som si oči. „Ďakujem.“

„Utekaj,“ popohnala ma, „tretie poschodie!“

Otvorila som dvere a vyskočila von. Bežala som ku zvončekom, stlačila každý z nich. Ozvalo sa mnoho hlasov a rinčanie otvárajúcich sa dverí. Vtrhla som dnu a brala schody po dvoch. Prvé poschodie. Druhé poschodie. Tretie poschodie. Pri ľavých dverách stáli známe a špinavé topánky. Zabúchala som rukou na dvere. „Korvín!“

Nikto sa neozýval. Zvonček nefungoval. Zaklopala som ešte urgentnejšie a zakričala na plné hlasivky: „Korvín, otvor mi!“

Nič.

„Hej, tu spia malé decká!“ zahulákala nejaká žena zo spodného poschodia.

Bolo treba skúsiť inú taktiku. Potrebovala som vodu. Trocha vody. Susedia mali vonku igelitku plnú dobytých minerálok. Vyhrabala som všetky plastové fľašky von, pootvárala ich a každučkú kvapku vytiahla von. Donútila som ju vliezť do kľučky a obaliť ju. Keď sa dostala do každej dierky, tak som ju donútila zamrznúť. Potom už len stačilo kopnúť do kľučky a chodbou sa ozvalo praskanie. Dvere sa pootvorili.

Vbehla som do poloprázdnej garsónky so starým nábytkom. Steny boli prázdne, na zemi boli pohodené rôzne knihy, plechovky a obaly od pizzy. Za malým stolom pre dvoch ležal Korvín. Hlavu mal položenú na stole a ruky padnuté smerom dolu. Dýchal plytko a nepravidelne.

„Korvín!“ dobehla som k nemu, odhrnula závoj vlasov a odhalila jeho spiacu tvár. Bola skrivená, nezdravo bledá a pochudnutá. Bol studenší ako normálne. Ba ľadový. Triasla som s ním. Kričala jeho meno. A moje telo plnilo nefalšované zúfalstvo. Plakala som.

Voda! Voda lieči! Našla som jeho maličkú kúpeľňu. Pustila som teplú vodu a nechala vaňu napĺňať sa. Vrátila som sa ku Korvínovi a posledný krát pokúsila zobudiť ho. Stále bez výsledku. Chytila som ho za ramená a ťahala preč. Jeho telo s dunením dopadlo na linoleum.

„Prepáč, prepáč, prepáč,“ opakovala som pomedzi slzy a ťahala ho do kúpeľne. Ruky sa mi triasli a nechceli spolupracovať. Prišlo mi to ako večnosť, keď sme sa konečne dostali k vani. Voda už pretekala cez okraj A mne sa ho podarilo po dlhom boji dostať dnu. Obrovská vlna vyšplechla von a celú ma zmáčala.

„No tak, preber sa!“ prosila som. Vliezla som do maličkej vane za ním a pritisla sa k jeho bezvládnemu telu. Prišla som si absolútne bezmocná. Bezvýznamná. Nadbytočná. Nemala som sa stať rusalkou. Nemala som zabiť Martinu. Nemala som zabiť Korvína. Oh, keby ma Korvín utopil a dovolil mojej duši opustiť toto bezcenné telo. Skrčila som sa do klbka, hlavu oprela o jeho hruď a do rúk vzala jeho veľkú dlaň. Madžgala som ju, tlačila si ju k hrudi a prosila v duchu všetky možné božstvá o zázrak.

V hlave mi vzkriesila maličká myšlienka. Aj tieň je vo svojej hmotnej podobe druh tekutiny, nie? Možno... možno by som ho dokázala dostať von! Topiaci sa aj slamky chytí. S novou žiariacou nádejou som položila ruky na jeho hruď a zamerala pozornosť na tekutiny prúdiace v jeho tele. Cítila som ich! Jeho telo doslovne žilo. Pod dlaňami som cítila množstvo prúdov. Ale jeden vynikal. Krvný obeh. Ten doslovne pulzoval, vnímala som každú cievku a jej smer. Ale čosi im bránilo v pohybe. Čosi husté a lepkavé. Plnilo mu to žili, pohlcovalo pomaly krv a snažilo sa to dostať k srdcu. Hneď som vedela, že ide o Tieň.

Snažila som sa zachytiť. Predstavila si, ako ho pomaly a opatrne ťahám k pľúcam až z končekov prstov na nohách. Fungovalo to! Tieň protestoval, zmietal sa pod mojím rozkazom a Korvínove telo sa začalo zmietať v kŕčoch. Aj keď to bol otrasný obraz, tak som nemohla prestať. Pokračovala som. Z pľúc som ho v tenkých pramienkoch ťahala von z úst a nosa. Tvarovala som atramentovú hmotu do guličky, ďalej čistila jeho žily a všetko vytláčala von. Moja myseľ sa bolestivo napínala nad množstvom predstáv a úloh.

Bolo to vyčerpávajúce ba nekonečné. Nepoľavovala som. Dostala som z neho aj poslednú kvapku tej hnusnej bytosti. Korvínove telo sa hneď uvoľnilo a jeho dych ostal miernejší a pravidelnejší. Spal.

Pozrela som na to množstvo Tieňa, čo som dostala von. Ako dokázal mať toľko toho v sebe? Až ma z toho mrazilo. Tá vec sa stále spierala, chcela sa uvoľniť z môjho imaginárneho zovretia a znova polapiť svoju obeť. To som mu nemohla dovoliť. Strážcovia ho už pojedali a nič im to nespravilo. Ale teraz som sa vrátiť nemohla. Tak som si vzala trocha vody z vane, obalila ňou tieň a zamrazila ho do nepravidelnej ľadovej gule. Konečne som mohla povoliť svoju myseľ. Boli sme v bezpečí. Nateraz.

Vybehla som z vane a našla chladničku. Otvorila som ju a narvala dnu to nechutné stvorenie. Čo ak by sa začalo roztápať? Nemienila som to dopustiť.

Vrátila som sa k môjmu vodníkovi. Bol tak diametrálne pokojný. Uvoľnene ležal vo vode, polovičku vlasov mal namočenú dnu a jedna ruka mu visela von. Opatrne som mu ju vložila do vody a vliezla za ním do tepla. Bola som vyšťavená do poslednej kvapky. Mentálne a fyzicky. Schúlila som sa na jeho lone do klbka, pevne chytila jeho košeľu a s obrovskou nádejou okamžite zaspala.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XIII. kapitola (9. mája):