OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XIV. kapitola (10. mája) 2/2



Ofélia - XIV. kapitola (10. mája) 2/2A znova jedná na vlastnú päsť.

S prázdnymi žalúdkami bol každý ticho a len sem tam prehodil pár bezvýznamných viet. Ale keď doniesli čínu a všetci naplnili svoje žalúdky, tak sa to spustilo. Stala som sa prioritnou témou. Zatiaľ, čo sa nad mojím hlavami dohadovali kto ma bude strážiť počas otcovej neprítomnosti, som ja potichu naberala posledné kúsky kung-paa. Následne to šlo dole kopcom a všetci traja skončili spomínaním na staré časy. Ako v nejakom starobinci.

Oprela som si hlavu o operadlo a zapozerala do okna. Stratila som spojenie so svetom a prehrabovala som sa vo vlastných spomienkach. Hľadala som čokoľvek s mamou. Aj čosi maličké, krátke, nepodstatné. Ryla som hlbšie a hlbšie až som narazila na tmavé dno. Stále to bolo, ako keby som držala v rukách jej fotku. Nádherná guľatá tvár s farebnými tváričkami a dokonalými vlasmi. Nehýbala sa, len strnulo usmievala a pozorovala ma.

Možno by som mala hľadať inde, ako v mojej hlave. Možno na pôde, kde sú krabice s jej vecami. Už ako dieťa som sa v nich hrabala. Nie je tam toho moc. Len množstvo kvetinových šiat, doplnkov a pár starých romantických kníh. Vždy som si ju predstavovala ako krehkú usmievavú ženu sediacu v záhrade s knihou a veľkým slameným klobúkom. Presne ako v príbehoch, čo čítala.

Podvedome som stisla prívesok a pousmiala sa. Veľmi rada som na ňu spomínala. Nikdy ma z jej straty neprepadala úzkosť, či depresie. Ba opak. Stačilo si na ňu spomenúť a zavalilo ma hrejivé šťastie. Akoby som si bola vedomá jej neviditeľnej prítomnosti.

„Ofélia?“

Otvorila som oči a zmätene pozrela po tichej miestnosti. Všetky tri páry oči boli upreté mojím smerom.

„Zaspávala si,“ vysvetľoval Korvín, „ na mojom ramene.“

„Oh,“ nevinne som pokrčila ramenami, „zamyslela som sa.“ A pozrela na prívesok. Kde skrývaš kľúčik k svojmu obsahu?

„Vy ste boli celú noc hore? Vyzeráš unavene,“ spýtal sa ustarostene otec.

„Nie spala som!“ vyhŕkla som, „na posteli. Teda na sedačke!“

Mira ledva držala smiech, otec pozdvihol obočie a Korvín sa tváril nezúčastnene.

 

Nastala tma a s prvou hviezdou sme sa všetci vydali k autám. Cez hlavu som mala prehodený jeden z Korvínových kabátov a tvárila sa tak normálne, ako len dievča s kusom ťažko identifikovateľnej látky na hlave mohla. Vopchali ma do octového auta, na dno, kde často sedával Buk. Troška znechutene som pozrela na to množstvo chlpov. Korvín a Mira skončili v tmavom kombi.

„Ofélia,“ oslovil ma otec.

Och, to bude ale dlhá prednáška. Pravdepodobne celú cestu.

„Raz som videl tvoju matku ovládnuť Tieň,“ pokračoval. Prekvapene som nakukla medzi sedadlá, ale zbadala som len kúsok jeho smutného profilu. V očiach sa mu leskli nočné lampy a rôzne svetelné reklamy.

„Myslel som, že sa mi to zdalo. Bolo to chvíľu potom čo otehotnela. Raz zadriemala pri otvorenom okne. Ja som práve prichádzal domov, keď sa do okna doslovne vrazili vtáci. Obrovskí vtáci. A ty vieš asi akí. Vieš, Tiene radi používajú vtákov, pretože dokážu byť smrteľne nebezpeční a dostanú sa skoro všade. Zdesene som utekal za ňou do izby a zbadal len, ako cez okno prehadzuje celú hromadu čiernych mŕtvych tiel. Bol som v takom šoku, že som sa jej na to bližšie nepýtal. Až neskôr. Ale ona prekvapene nesúhlasila. Vraj sa mi to len zdalo.“

Mlčala som.

„Vieš, tvoja matka ťažko niesla, že sa stala človekom. Hľadala spôsob, ako získať svoju moc späť a pri tom neprepadnúť Tieňom. Niekedy celé noci nespala a bdela nad svojimi zápisníkmi. Ani neviem, ako hlboko siahala moc mojej vlastnej družky. A ani neviem ako sa ju naučila. Ako jej dosiahla. A teraz ju máš zrazu ty,“ povzdychol.

Oprela som si hlavu o jeho operadlo. Viem o nej menej, ako som si myslela. Čím som pátrala hlbšie, tým sa mi viac vzďaľovala. A bolo naozaj márne utekať za ňou.

„Tati? Prečo si mi klamal?“ sklopila som oči.

„Klamal?“

„Hovoril si, že sa stala človekom kvôli tehotenstvu. Ale ono je to naopak. Ona vlastne tehotná ani nechcela byť. Ona chcela byť stále neumierajúcou a nestarnúcou rusalkou, však?“

Mlčky hľadal slová. Dávala som mu čas.

„Bolo toho na teba veľa. Nechcel som, aby si sa hneď dozvedela, že si nebola plánovaná. Ale to nič nemení na láske, ktorú k tebe obaja cítime. Alebo sme cítili.“ Hlas sa mu zachvel pod náporom množstvom emócií.

„To je v poriadku,“ zašepotala som, „aj keď sa cítim sklamaná, že som nebola hlavným dôvodom, prečo sa vzdala svojej podstaty. Možno, keby som bola ešte človek, tak by ma to ranilo omnoho viac. Možno, by som sa na teba hnevala. Veľmi. Ale teraz, ako rusalka, ju chápem. Toto je naše pravé ja.“

„Ďakujem ti,“ odpovedal tichučko, skoro nečujne. „Aj tak by ma zaujímalo, prečo ti dala na ramená takú záťaž. A ona nič nerobila bez dôvodu,“ zavrtel hlavou.

„Zistíme to, ubezpečila som ho ticho a pozrela na prívesok, „ zistíme.“

Do cieľa sme došli ako druhí. Mira sa s nami rozlúčila a mňa na moje prekvapene objala. Poťapkala ma povzbudivo po ramene a následne zašeptala do ucha: „Gratulujem.“

„Huh?“

„Po tom zážitku so Sárou som si myslela, že z neho bude absolútny asexuál.“

Neviem ako to vedela. Neviem z čoho to zistila. Ale opustila ma úplne zarazenú a zapýrenú. Samozrejme so smiechom. Dnešný deň som bola jej zdrojom zábavy. Alebo možno vyspovedala Korvína v aute. Nie! On by také čosi len tak nepovedal. Určite nie.

„Ofélia, poď,“ oslovil ma otec.

Všetci traja sme sa vrhli do útrob tmavého lesa. Pôsobil inak ako cez deň. Temnejšie. Tiesnivo. Nekonečne. Svetla tu bolo minimum. Pod nohami vám chrúpali neznáme zvuky, nad hlavami poletovali neznáme bytosti a v diaľke pospevovali neviditeľní dravci. Prepadali ma prvé náznaky úzkosti. Lenže zmizli s príchodom prvého tmavočerveného svetielka.

„Bludička!“ vyhŕkla som nadšene ako malé dieťa nad novým darčekom.

Otcova tvár sa jemne usmiala a zapozerala do známeho svetla veselej duše poskakujúcej medzi mladými brezami.

„A ďalšia!“ ukázala som iným smerom. Bola o čosi menšia a plachejšia. Šuchorila sa medzi lístkami hustého kríku a pozorovala nás.

„Nová,“ dodal Korvín a ďalej sa venoval ceste k jazeru. Celý ten čas som hľadala červené plamienky radosti. Vyskakovali snáď všade. Niekto stáli obďaleč, iné prileteli až ku mne. Obtierali sa o mňa ako mačky a ohrievali moje skrehnuté prsty. Neodháňala som ich. Len smiala na ich prívetivosti a fascinovane dotýkala ich zvláštneho tela. Boli to len plynové, neforemné guličky obalené v horúcom ohni, ktorý ma z nejakého dôvodu nedokázal popáliť. Alebo podpáliť.

Pri jazere ich Korvín odohnal a poslal naspäť do práce. Venovala som mu jeden protestný pohľad a hneď sa vrhala do jazera. Môj obľúbený zdroj životnej energie ma prijal do svojho príjemného a studeného náručia. Voda ma nadšene oblapila zo všetkých strán a pohladila každý milimeter môjho tela. Zhlboka som sa nadýchla a spokojne pohladila jeden z útesov. Vyľakala som tým jedného maličkého ostrieža. Splašene odplával iným smerom.

Najradšej by som na breh neliezla do začiatku rána, ale čakal ma tam otec. Sám. S Korvínom. A kto vie koľko budeme mať na seba času. Plánujú ma nechať uväznenú v tomto lese a čakať, dokým sa celá situácia pohne aspoň nejakým smerom. Mám byť ich eso v rukáve, vraj mŕtva, absolútne mŕtva rusalka, ktorá dokáže ovládať prehnité Tiene.

„Na.“ Otec mi hneď podával župan a suché oblečenie. Blízko stanu horeli prvé plamienky ohniska. Stál u neho môj vodník a sledoval to, ako vrchol jeho celoživotnej práce. Vybehla som von, schovala do stanu a tam sa rýchlo obliekla do teplého oblečenia. Zima stále dokázala byť nemilosrdná, aj keď sa už v kalendári písal máj. Hlavne v noci.

Usadila som sa k ohnisku na karimatku a zabalila sa do deky. Oheň síce nebol tak príjemný ako bludičky, ale plnil svoj účel. Viem, že to tu horelo kvôli otcovi. Ja som si na zimu zvykla. Ba som ju možno začala mať rada. Stihla som sa o tom presvedčiť, keď som poriadny kus rána trénovala na našej záhrade len v nočnej košeli.

„Idem prezrieť hranice a Strážcov,“ oznámil Korvín a zmizol bez čakania na nejakú našu reakciu. Sledovala som ako les pohlcoval jeho tmavý chrbát, až sa stratil plne.

 

Vrátil sa v noci. Otec už spal schúlený v stane a von mu trčalo jedno chodidlo. Sedela som na kraji jazera, namáčala nohy v ľadovej vode a sledovala prekypujúci život na tak malom mieste. Blízko mňa sa motala jedna z bludičiek a snažila sa pôsobiť nenápadne. Ale to je rozhodne náročné, keď svietite.

„Už si dlho nepamätám tak pevnú bariéru,“ zašeptal do tichého lesa a prisadol si ku mne. Pomaly, ba rituálne, si rozviazal topánky, stiahol ponožky, vyhrnul tmavé nohavice a namočil nohy vedľa mojich. Na tvári sa mu objavil náznak blaženého výrazu.

Na hrudi ma ťažilo veľké množstvo pocitov, ktoré bolo ťažké vysloviť. Tak som si radšej oprela hlavu o jeho rameno a nejako naivne dúfala, že pochopí moje momentálne pochody myšlienok. Bez bozkov a môjho dychu. On položí ruku na môj bok a pritiahne si ma tesnejšie k sebe.

„Potrebujem sa dostať domov,“ zašeptala som zrazu.

„To potrvá,“ povzdychol.

„Hneď teraz,“ zdvihla som oči plné odhodlanosti jeho smerom.

„Nie,“ zavrtel hlavou, „nemienim riskovať, Ofélia. Teraz nie.“ Varovne sa zamračil a kontrastne ma jeho opatrné prsty pohladili po obrysu lícnej kosti.

„Je to dôležité! Potom, keď nabehnú Tiene, tak môže byť neskoro! Musím sa dostať k maminým veciam. Prehrabať ich. Nájsť nejaké vodítko!“ odtiahla som sa a zaprela ruky do jeho stehna. Zapozerala som sa mu priamo do očí. Zaváhal. Síce na pár sekúnd, ale zaváhal.

„Nie, Ofélia. Nezničím si, už tak krehkú, dôveru tvojho otca.“ Všetci ho mali v úcte. Stále. Už bol obyčajný človek, ktorý mal na krku adolescenta. Ale väčšina v ňom stále videla Lesovíka, Pána lesa. Niekoho, kto tu vládol nejaké to tisícročie.

„Môžem pomôcť, Korvín! Byť užitočná! Možno mám v rukách viac, ako len ovládanie Tieňov! Neriskuješ tak len môj život, ale aj ostatných!“ Mala som problém skoro nekričať. Nemienila som zobudiť otca.

Mlčal. Napol sa v ramenách.

„A chcem spoznať, aká bola moja matka,“ doplnila som sa skoro nečujným hláskom.

„Keby ťa ucítil nejaký Tieň, tak to ľahko pošle po ďalšom. Majú kolektívnu myseľ, často je to nejaká osoba pohltená Tieňom. Bytosť, čo vie myslieť. Zviera nemá na to dostatočne vyvinutý myseľ. Ich myšlienky sa hýbu len na základných potrebách. Jesť. Piť. Rozmnožiť sa. Tak je to aj s Tieňmi. Vo zvieracej mysli majú len základne inštinkty. Zabiť. Pohltiť. Ovládnuť. Chápeš ma?“

Prikývla som.

„Stratili by sme toho mnoho, keby zrazu vedeli, že žiješ,“ chytil mi tvár do dlaní a pritiahol si ju bližšie, „dokým sa vlk cíti nasýtený, tak nie je nebezpeční. Takže pokiaľ si myslia, že si mŕtva, tak nie sú moc aktívni.“

Nechápala som, kam tým miery.

„Ak sa budeš držať u mňa, tak by ťa nemali ani cítiť. Naše pachy sú podobné a budú sa miesiť. Budeš mať na sebe môj plášť a ani raz si z hlavy nestiahneš kapucňu.“

Rozšírili sa mi oči radosťou. Dochádzalo mi to. Zoberie ma domov.

„V aute bude sedieť dole, pri mojom sedadle a do domu pôjdeme vzdaným vchodom, aby nás nevideli susedia. A samozrejme, budeš počúvať každé moje slovo. Ukáž mi, že ti môžem veriť a že hneď neporušíš nejaký môj príkaz, jasné?“ Jeho stisk sa zväčšil.

Mala som na jazyku čosi o tom, že nemá právo mi rozkazovať, ale nechcela som premárniť momentálnu šancu, tak som len divoko prikyvovala.

„Poď,“ vzal ma na ruku a obaja sme sa naraz postavili na nohy. Pozrela som na otca. Spal tvrdo a pokojne. Zaplavila ma vlna úzkosti. Nerada som znova lámala jeho dôveru. Celý ten čas bol ku mne zhovievaví. Nenadal mi ani raz. A ja som toho znova zneužívala.

„Pohni si, Ofélia, dokým je hlboká noc,“ zabručal. Rýchlo som sa otočila na päte a už o nasledovala skrz tmavý les. Chytila som ho najprv za kraj nohavíc. On mi cez ramená prehodil svoj plášť a nasadil kapucňu. Zopakoval svoj rozkaz a nahmatal moje zápästie. Protestne som mu zápästie vytrhla a nahradila ho dlaňou. Pevne oblapil moju dlaň, držal ma pevne u svojho boku a viedol ma divokou prírodou.

Prudko zastal. „Myslím, že som zbadal strážcu.“

„Uspať ho spevom by bolo príliš nápadné, čo?“ zahryzla som sa do spodnej pery. A s ním by som uspala poriadny kus lesa.

„Tššš,“ zavrčal a skrčil sa. Pozrel sa dozadu, kde sa vznášala stále tá maličká bludička, čo nás sledovala. Korvín jej čosi naznačil hlavou. Ona nečakane zažiarila radosťou a rozbehla sa pred nás. Poskakovala okolo akého si krku a divoko plápolala. Zrazu k nej priskočil vlk a ona ho niekam viedla.

„Huh?“

„Požiadal som ju, aby vlka odlákala preč. Zjavne predstierala, že čosi videla pri hraniciach,“ vysvetli a už sme utekali ďalej.

Na hraniciach nikto nebol. Rýchlo sme prebehli k Podbranču a potajme dotiahli k parkovisku. Jeho auto splývalo s tmou. Odhalilo ho zapípanie. Vliezli sme na svoje typické miesta a už zrazu opúšťali Podbranč. Otca. Jazero.

Cesty boli prázdne. Len sem tam čosi presvišťalo. Lampy netrpezlivo blikali. Cez cestu nám prebehla sivá mačka a blízko Myjavy stál unavený stopár. Všetko pôsobilo tlmene a ospalo. Obzvlášť Podvodná. Starí ľudia o tejto dobe spali. Nikde nesvietilo ani jediné okno.

„Pamätáš si, čo som ti hovoril?“ uistil sa, keď zaparkoval ďalej od domu. Prikývla som na súhlas.

Vystúpili sme a blízka lampa zhasla. Počudovane som pozrela na Korvína a ďalej to neriešila. Sledovala som jeho kroky k úzkej cestičke medzi zadnými záhradami domčekov. Oškierala som sa o pletivo a vlhké drevo. Pod nohami mi čvachtala hlina.

Náš plot bol nízky, takže sme ho ľahko preliezli. Korvín prudko zastavil a natiahol predo mňa ruku. Čosi vetril. „Boli tu.“

Mne trvalo omnoho dlhšie, dokým som ucítila jemný hnilobný pach ťahajúci sa z nášho domu. Asi by som sa mala zmieriť s tým, že Korvín ma proste lepší čuch.

V duchu som dúfala, že k nám nevybehne naradostený Buk a nezobudí štekotom polovičku dediny. Moje prianie bolo vypočuté a dostali sme sa dnu bez žiadneho nadmerného hluku. Zápach tu bol silnejší a prenikavejší. Ale to ma tak netrápilo. Skôr nábytok v dome. Alebo skôr to, čo z neho ostalo. Všetko bolo zničené. Rozhádzané. Zdemolované.

„Využili, že nie sme doma,“ zmučene som zakňučala.

„Niečo hľadali. Lenže nemáme čas zisťovať čo, Ofélia.“

„Možno hľadali presne to, čo my,“ zašeptala som a opatrne kráčala hore schodmi. Niektoré schody zavŕzgali, iné tlmene znášali moju váhu. Držala som sa pevne zábradlia a sledovala zdemolované kvetináče pod oknom. Prečo si to nik nevšimol? Prečo nik nevolal políciu? Prečo sa okolie tvári, akoby sa nič nestalo.

Do podkrovia sa šlo rebríkom. Bol pripevnený k stene pod stropným otvorom.

„Dávaj si pozor!“ upozornil ma Korvín, zatiaľ čo som liezla hore a bojovala s dvierkami. Boli zaseknuté. Trepala som nimi dovtedy, dokým sa dobrovoľne neuvoľnili. Padol na mňa prach a rozkašľala som sa. Zaprela som sa do pochybnej podlahy a vysunula sa medzi množstvo krabíc osvietených mesačným svetlom. Kruhové okno sa stalo jediným zdrojom svetla. Videla som v ňom poletovať jednotlivé kúsočky prachu.

„Tu rozhodne neboli. Ba ani vy a to pekne dlho,“ poznamenal, keď uvidel to množstvo napadanej špiny. Mykla som nevinne ramenami.

„Dobre, tak čo konkrétne hľadáme?“ postavil sa. Bol tak vysoký, že sa hlavou dotýkal strechy.

„Čokoľvek, o by nám pomohlo nejako odhaliť obsah prívesku. Denník, zápisky, divné knihy. Proste čokoľvek!“ pritiahla som k sebe prvú krabicu a otvorila ju. Zbadala som hromadu farebného oblečenia. Prehrabávala som ho a kútikom oka obdivovala mamin štýl.

„Kopa kníh. A väčšina sú staré ženské romány,“ zamrmlal vodník za mojím chrbtom.

„A oblečenia,“ doplnila som ho pri otvorení ďalšej krabice.

Každou ďalšou minútou ma popadalo väčšie a väčšie sklamanie. Najzaujímavejšia časť toho všetkého boli asi len klobúky, ktoré pôsobili historicky. Moja nádej vyprchala ako para nad hrncom. Bola som na pokraji zúfalstva. Chcela som kričať. Hlasito kričať.

Posledná krabica. Hromada lacnej bižutérie. Mala som chuť ju vziať a rozhádzať po celom podkroví. Ramená sa mi roztriasli a prsty som zaryla do kraja špinavého kartónu.

„Balil to tvoj otec, však? Ak by tu bolo čosi divné, tak by si to určite všimol a vzal to, nemyslíš?“ zašeptal on a jeho ruka sa nejako ocitla na mojom ramene.

„Asi.“

„Poď. Inak si všimne, že sme zmizli,“ stisol mi ho. Naklonila som hlavu a pozrela do jeho kobaltových očí. Netrpezlivo mykol hlavou smerom k rebríku. Neostávalo mi nič iné ako poslúchnuť. Zodvihla som sa na nohy a prehltla všetky tie zničujúce pocity. Dopadli na dno môjho žalúdka ako ťažký kameň.

Zliezli sme dole. Započula som cupitanie labiek. Otec nechal Buka vo vnútri? Korvín sa divne zamračil.

„Buk?“ oslovila som ho.

Odpoveďou mi bolo vrčanie. Hrubé a hlboké. Šokovane som sledovala ako a z rohu vynorilo čierne stvorenie, čo kedysi muselo byť psom. Mojím psom. Kalné, mliečne bielka mal upreté na nás a napínal ramená. Strnula som do posledného svalu.

„Oh nie. Oh nie!“ To nemohol byť on. To by mu nespravili. Kto by dokázal zabiť niekoho ako je Buk?

„Sakra,“ zavrčal Korvín a urobil krok ku mne.

Nedával si na čas. Proste po nás skočil. Švihla som rukou a psa to hodilo o stenu oproti.

„Prepáč, prepáč, prepáč!“ chcela som sa za ním rozbehnúť, ale Korvín ma chytil za golier.

„Blázniš?! To už nie je Buk! To je Tieň!“ vyštekol.

„Dostanem ho z neho ako z teba!“ pokúšala som sa mu vytrhnúť.

„Vidíš ho?! Po Bukovi neostalo nič. Ba ani jeho poriadne fyzické telo! Len kopa čiernej hmoty! To nie je človek, Ofélia. Buk je dávno preč!“

Tieň sa rýchlo spamätal, zaryl pazúre do parkiet a vyštveral sa naspäť na nohy. S vrčaním sa pokúsil o druhý útok. S rovnakým výsledkom. Srdce mi bilo ako o závod a bolestivo sledovala kohosi, kto bol kedysi mojím najbližším priateľom.

„Čo mám spraviť? Čo mám spraviť?“ zúfalo som ho držala natlačeného na stene. Besne cvakal zubami naším smerom a všade prskala čierna tekutina. Triasla som sa.

„Musíme ho zničiť, iná možnosť tu nie je. Nemôžeme utiecť a nechať ho, aby ublížil niekomu v dedine. Či áno?“ hral na moje city. A to dobre. Oči sa mi naplnili slzami a srdce odporom. Nechcela som ho zničiť. Nechcela som ho zabiť!

„Ofélia, on je už dávno mŕtvy!“

Nedokázala som sa hnúť z miesta. Sledovala som len čierneho tvora a jeho pokusy dostať sa von z neviditeľnej kazajky.

Korvín ma netrpezlivo nahradil. Podišiel k zvieraťu a chytil mu pevne pysk. Spoza zacvaknutých zubov mu začala tiecť pena. Druhou rukou chytil jeho zátylok. Chcel mu zlomiť väz.

„Stop!“ skríkla som a prestala nepriateľa držať v imaginárnej ruky. Korvín sa zasekol a vlk sa mu vytrhol. Ešte počas pádu sa mu zahryzol do nohy. Zahučal a druhou nohou kopol do Tieňa. Nepúšťal. Musela som zakročiť ja a strhnúť ho dole schodmi. Korvín zahulákal ešte viac. Spôsobila som mu tým len dlhšie a hlbšie tržné rany.

„Kurva!“ zanadával, že to musela počuť aj vedľajšia dedina.

Vlk si síce zlomil jednu nohu, ale aj tak sa znova štveral za nami. Znova som ho zdvihla do vzduchu a hodila s ním medzi zničený nábytok. A znova. A znova. Jeho vrčanie vystriedalo kňučanie a následné ticho.

„Ofélia.“

A znova.

„Ofélia, to stačí.“

A znova.

„Ofélia, je po ňom.“

Zadívala som sa na nehybné tmavé telo poprepichované kusmi dreva či skla z bývalého stolíka. Jeho srsť bola trocha jasnejšia. Bádala som Bukové jedinečné farebné znaky.

Zavzlykala som. Hlasno a jasne. Vypustila som zo seba ten srdcervúci plač, čo tak vo mne driemal. Padla som k Bukovi a zaryla ruky do jeho srsti.

Prečo?

Korvín zmizol v kúpeľni. Začula som vodu. Jeho zranenie. Na moment som zaváhala. Opustiť mŕtveho priateľa a ísť pomôcť tomu živému s vážnym zranením? Rozhodnutie pre niekoho možno bolo jasné. Ale ja som musela vynaložiť hádam všetku možnú energiu na to, aby som sa postavila na nohy.

Pomaličky som dokráčala do kúpeľne. Taktiež sa ňou prehrnula demolačná čata. Korvín mal strčenú nohu vo vani a opatrne na ňu púšťal vodu zo sprchy. Noha sa mu trocha chvela, ale v tvári mal nečitateľný výraz. Pomaličky, ba kajúcne som k nemu došla, vkročila do vane a prevzala sprchu. V tichosti mi ju nechal. Kľakla som si na dno vane a roztrasenými rukami opatrne čistila vodou jeho hlbokú ranu. Liečila sa mi pred očami. Veľmi pomaly ale isto.

„Prepáč,“ dostala som zo seba ako jediná a pregĺga ďalšiu dávku sĺz. Práve som kľačala pred jeho nohou, nemienila som ešte viac podkopať svoju dôstojnosť.

Neodpovedal. A to ma deptalo ešte viac. Jeho oči ma pozorne sledovali, nič nehovorili a len zatínal pery k sebe. Dávala som si pozor, aby moje dotyky boli jemné a cítil ich čo najmenej. Vedela som, že mu tým nevynahradím vlastnú nedbanlivosť. Bola to moja chyba a obaja sme to vedeli.

„Prepáč,“ zopakovala som to znova a snažila sa ovládnuť roztrasený hlas.

Zhlboka sa nadýchol. „Buk je na lepšom mieste.“

Skoro som sa rozplakala druhý krát. Určite tým chcel naznačiť prijatie ospravedlnenia. Nejako to uvoľnilo moje napätie a chcela som sa mu hodiť okolo krku. Ale nemohla som. Jeho zranenie bolo pre mňa prvoradejšie. A pri tom sme vedeli, že je to klamstvo. Tiene nepohlcujú len telá. Ale aj duše. Buk je teraz nikde.

Keď som pod prstami mala len niekoľko hrubších chrást, tak vodu vypol a vytiahol mi z dlane hlavicu. Položil ju na svoje miesto a pomohol mi z mokrej vane von. Mala som mokrý okraj šiat a nohy. Chytil ma za ramená a donútil pozrieť do jeho tváre. „V poriadku?“

Prikývla som na súhlas. Klamala som.

„To stále nemení nič na veci, že ťa mám chuť niekde uviazať a nikdy nepočúvať tvoje nápady,“ zabručal a už ma ťahal von. Neznelo to naštvane. Aj tak som radšej potichučky kopírovala jeho kroky.

Sledovala som jeho chôdzu. Noha ho už zjavne nebolela. Cez plot sa prešvihol ľahko a k autu sme vlastne dobehli. Nastúpili sme dnu, ja som sa skrčila do klbka a Korvín sa nezákonnou rýchlosťou ponáhľal naspäť k lesu. Zadriemala som.

 

„A doprdele!“

Strhla som sa na Korvínovu nadávku. Dneska mu to rozhodne išlo. Zaklipkala som ospalými očami a hneď spoznala dôvod. Na parkovisku stál Otec. Dvere do auta mal otvorené, zjavne plánoval nastúpiť a my sme mu to v tom najlepšom prekazili.

Stiahlo mi hrdlo. Prosila som všetkých svätých, nech to parkovanie trvá čo najdlhšie. Ba som vystupovala som spomaleného filmu. Hlavu som mala skrčenú medzi ramenami a pohľad klopila k zemi.

„Ako si mohol dovoliť ju takto vedome stiahnuť do nebezpečenstva. Znova!“ zahulákal na celý les. Ešte som ho nevidela takto burácať. Môj otec, čo normálne vyzeral ako chudý a drobný chlapík, zrazu sršal zlobou a hnevom. Malo kto by sa mu teraz postavil do cesty.

Korvín sa napol a ticho prijímal hnev otca. Chytil mu golier trička a strhol jeho hlavu bližšie k sebe. „Bola to posledná možnosť! Posledná! Nechcem ťa v blízkosti mojej dcéry čo i len cítiť!“

„Počkať!“ zhrozila som sa, „ to je moja chyba! On nechcel ísť. Ale ja som ho presviedčala!“

„Ešte som sa ťa na nič nepýtal!“ fľochol pohľadom mojím smerom a ja som sa šokovane strhla. Takého si ho nepamätám.

„Všetko je tvoja chyba. Nemal si ju zabiť. Narodila sa ako človek a mala ostať človekom. Si pôvodcom každého zla a bolesti po vašom stretnutí!“

Ani nežmurkol. Len ho chladne prepichoval pohľadom.

Otec ho pustil. „Vypadni. A je mi jedno ako to zvládneš bez jazera, lebo dokým pri ňom bude moja dcéra, ty sa od neho budeš držať na hony ďaleko!“

Len sa proste otočil a zmizol v lese. Otec sa otočil na mňa a namosúrene švihol rukou. „Ideme!“

Nemala som odvahu mu protestovať čo i len slovkom. Cupitala som za ním ako poslušné káčatko a trpiteľsky prijímala jeho zničujúcu auru. Naháňal mi strach. Mala som na jazyku toľko vecí. Náš dom, nábytok, Buk... Ale radšej som všetko prehltla a klopila hlavu.

Zastavil blízko stanu. Chvíľočku stál ku mne chrbtom, predychával a až potom sa otočil ku mne. V tvári mu hral odhodlaný výraz. „Toto je naposledy, čo si ma neposlúchla. Nepohneš sa z tohto miesta, z tejto čistinky, z tohto jazera. A prisahám ti, že pokojne na to povolám každého jedného Strážcu, aby strážili každý tvoj pohyb.“

„Sú tu dôležitejšie veci, ako len sedieť a čakať!“ bránila som sa.

„Nič nie je dôležitejšie, ako je tvoj život!“ vykríkol.

„Zabili Martinu. Zabili Buka. A skoro zabili Korvína! A ja mám sedieť a čakať?!“

„Buka?“ hlas mu na moment skrotol.

„Áno, nábytok máme úplne zdemolovaný a z Buka bol Tieň. Dosť vážne pohryzol Korvína.“

Nadýchol sa a vrátil k svojmu pevnému hlasu. „Práve pre toto si nikam nemala ísť. Oni ťa hľadajú, Ofélia. Nemienim prísť o to posledné, čo mi ostalo. Zabudni na Tiene. Zabudni na Korvína. Zabudni na svet za lesom. Aspoň dokým sa to nevyrieši.“

„Nemienim zabudnúť ani na kúsok toho, čo na nás vonku číha. Ty snáď nechceš vedieť, prečo zabili moju mamu?“ hlas sa mi ku koncu tak zdvíhal, že som skoro pišťala.

„Na čo mi to bude, keď potom stratím aj teba?!“

Otočila som sa mu chrbtom a rozutekala k jazeru. Chmatol po mne a chytil len okraj prívesku. Ucítila som ako praskla šnúrka a matkine spomienky ostali v otcových rukách. Chcela som sa preto vrátiť, lenže otec ich nečakane hodil pred seba. Prívesok čľupol na druhom konci jazera.

„Nevedomosť je niekedy lepšia a bezpečnejšia,“ vysvetlil.

Venovala som mu nenávistný pohľad plný zloby a skočila do jazera. Čo najrýchlejšie dom doplávala na druhý koniec a svižne prehľadávala každý milimeter. Hrabala som sa v bahne, pozerala do dier na útesov, zdvíhala kamene a strkala ruku do všetkých rias. Bez výsledku. Nemohla som ho nájsť.

Prestala som sa snažiť. Zlomená som sa skrčila do väčších rias a objala si kolená. Zelené listy ma chlácholivo objali a hladili. Rozmýšľala som, ako mi to mohol spraviť. Rozmýšľala som, aký bol, keď bol ešte Pánom lesa. A rozmýšľala som, či to v sebe dusil dlho. Až som zaspala hlbokým a nepokojným spánkom. Naháňali ma Tiene podobné mojím najbližším. Trhali ma na kusy. Kričala som bolesťou. A otec ma len sledoval.

Bola by som najradšej, keby som sa už nikdy nezobudila.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XIV. kapitola (10. mája) 2/2:

1.
Smazat | Upravit | 30.03.2015 [21:20]

Prepáč, že až teraz. Čítala som ju už ráno, no posledné dva dni som na roztrhanie. Keď odo mňa niečo nechce malá, tak je to chlap, čo potrebuje podať špachtlu, potom brúsku, rezač na dlaždice a mne nezostáva čas už pomaly ani na vypitie čaju. Dotoho ešte variť, malú obriadiť a kotúľať sa s bruchom, čo mám pred sebou. des proste posledné dni.

Buka mi je ľúto. Nie som psíčkar v pravom slova zmysle, ale mala som nemeckého špica celých osem rokov, kým nám ho neotrávili "neprispôsobiví" susedia, čo sa nasťahovali k nám na dedinu a úplne som jej rozumela. Pes je členom rodiny, muselo to byť ťažké proste ho len tak odstrániť.

Trošku ma nahnevala. Myslím, že by sa mala za Korvína viac postaviť. čo ma privádza k tomu, že mám o neho strach. Bol ťažko ranený tieňom a oni sú predsa jedovatý. On to jazero skutočne potrebuje a ak sa od neho bude držať ďalej, ani pomyslieť nechcem.

ZAujímalo by ma, čo teda tá jej matka robila, koľko z mágie iných lesných bytostí si prevzala a koľko ich odovzdaĺa Ofélií. A či to teda sú zhmotnené spomienky, alebo možno zbraň? NA to nik nepomyslel, že je amulet začatŕovaný a má ju chrániť a nič viac... JA skutočne neviem, už premýšľam nad všeličím. Možno mal iba znásobiť jej silu a pomôcť v boji?

NO nič, teším sa na ďalšiu.







 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!