OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ofélia - XV. kapitola (11. mája)

18.04.2015 (09:00) • Myerel • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 722×

Zobudila som sa rovnako zničene, ako zaspala. Včerajší deň sa podobal hyperbole. Prvotné zúfalstvo, nával šťastia a nakoniec číry smútok a beznádej. Letmo som prezrela tmavé dno, ale nikde nevidela ani záblesk prívesku.

Nechcela som ísť nad hladinu. Malátne som plávala medzi pokojnými a nemými rybami. V jazere mi čas prišiel ako neznámy rozmer. Všetko tu plynulo svojím neznámym tempom. Vodné živočíchy si na mňa rýchlo zvykli. Stačilo sa vyhýbať prudkým a rýchlim pohybom. Mohla som hladiť chrbty mladých sumcov a oni nemali potrebu utekať.

Na kraji hladiny som zbadala obrysy s dlhými tmavými vlasmi. Najprv som si myslela, že je to Korvín. S obrovským nárastom nádeje som sa odrazila od na a rýchlo plávala k brehu. Lenže z Korvína sa stala Mira s ospravedlňujúcim sa pohľadom.

„Kde je otec?“ Ledabolo som sa obzrela po prázdnom stane a vyhasnutom ohnisku.

„V práci. Je už pondelok. Poprosil ma, nech na teba dohliadnem,“ vysvetlila.

Ubiehalo to až moc rýchlo. Zaprela som sa do pôdy a vyšvihla na breh. Vo vode som nechala len moje nohy.

„Mrzí ma ako to skončilo,“ posadila sa vedľa mňa a skrčila nohy pod zadok, „ale chápem tvojho otca. Aj keď s ním nesúhlasím. Keby bol ešte Lesovík, tak by to bral inak. Asi. Vtedy bola pre neho priorita len tento les. Dokonca ani tvoja matka mu nebola prednejšia, aj keď sa tomu teraz ťažko verí. Po prijatí ľudskej nátury sa to zmenilo. Taktiež si to jediné, čo mu ostalo.“

„Ale prečo nechápe on, že sa konečne cítim užitočná? Že nedokážem sedieť a sledovať, ako ostatným ubližujú bytosti, ktoré mi už toľko vzali. Ako to môže dopustiť?“

„Presne, ako môže dopustiť to, že nepustí svoju dcéru medzi Tiene, ktoré mu zabili manželku?“ Pozdvihla obočie. Irónia od nej bola ostrejšia, ako by si niekto myslel.

„Taktiež ale zahodí roky úsilia mojej matky, ktorú ju nakoniec stáli život. Ona by určite so mnou súhlasila.“

„Súhlasila by. Nepoznala som ju príliš osobe, ale bola to divoká povaha. Na oko krehká rusalka so šťastným úsmevom, ale na druhej strany divoká siréna, ktorá pre svoje ciele dokázala urobiť čokoľvek. Presne ako ty.“

„Každý si pamätá aká bola, len ja nie,“ zakňučala som.

Mira zmĺkla a smutne sklopila oči.

„Videla si Korvína? Je v poriadku?“ Otočila som sa na ňu.

„Je na hraniciach, pomáha Strážcom. Do reči mu nebolo, takže mi nič moc nepovedal.“ Mykla ramenami.

„Idem za ním.“ Zdvihla som sa na nohy.

„Nie!“ vyhŕkla, „Ofélia, nerob si ďalšie problémy. Mám zakázané ťa púšťať ďalej od jazera. Obzvlášť k nemu.“ Chytila ma za okraj mokrého oblečenia.

„Veď otec sa vráti až poobede, nik to nezistí. Veď to je kúsok cesty,“ zúfalo som povzdychla.

„Celý les už o tom rozkaze vie. Dokonca i Hana.“ Stále ma pevne držala.

Namosúrene som sa napla a mala chuť protestne sa rozbehnúť medzi stromy.

„Ale keby ťa nespoznali,“ mykla nenápadne ramenami, „ tak by to určite nevadilo.“

„Jak-“ zasekla som sa. Spomenula som si na Korvína v podobe užovky. Miru v podobe divokého havrana.

„Oh!“ Oči sa mi rozšírili nádejou. „Nikdy som sa neskúšala transformovať. Korvín ma to nestihol naučiť.“

„Veď to je prirodzené ako spievať alebo ovládať vodu!“ pohodila rukami. „Proste si predstav ako sa tvoje telo scvrkáva do určitého živočícha a je to.“

„Lenže odkedy sa vodná bytosť, ako ja, môže premeniť na čosi, čo sa dokáže pohybovať po zemi? Užovka je príliš nápadná a ako ryba sa celkom rýchlo udusím!“

„Veď existujú vodní vtáci! Kačky, čajky alebo labute. Pre nich je voda rovnako dôležitá ako vzduch,“ uškrnula sa.

Pozrela som na oblohu a spomenula si na často migrujúce labute nad našou dedinou. Na zimu chodili k nemrznúcej rieke a na leto sa vracali k jazerám. Vždy som vystrčila hlavu z okna a spokojne sledovala ich hlučný let.

Pokúsila som sa o to. Predstavila som si samu seba ako to biele elegantné stvorenie. Dlhé krídla, biele perie, ladný krk. Svet okolo sa nečakane zväčšoval, moje telo zmršťovalo. Stačilo jedno žmurknutie a už som stála na oranžových blanitých nohách. Pozrela som na ne a potom na nadšenú Miru. Môj nadšený výkrik sa zmenil na hlasité zagáganie.

„Vidíš? Hovorila som ti, že je to jednoduché,“ zubila sa od ucha k uchu. „A utekaj už! Teda leť. Každú chvíľu sa tu môže ukázať jeden zo strážcov. A keď zistí, že tu nie si, tak ma tvoj otec určite zahrdúsi!“

Nemárnila som ani sekundu. Rozbehla som sa, zatrepala krídlami a nemotorne vzlietla do vzduchu. Nevedela som ako je to možné, ale lietanie som zrazu mala v krvi. Nasledovala som môj vnútorný kompas a nechala sa viesť vnútorným kompasom. Srdce mi bilo ako o závod. Kto vie, či kvôli tomuto novému malému telu, alebo nedočkavosťou.

Zbadala som ho kráčať blízko hraníc. Ruky typicky skrížené na hrudi a dopredu upretý nepreniknuteľný pohľadom. Stiahla som krídla k telu, naklonila sa a letela strmhlav dole. Len tak-tak som to nad zemou vyrovnala, narazila do jeho nôh a spravila nepekný kotúľ.

„Sakra! Sprostý vták!“ zanadával a zatackal.

Ako sa premením naspäť? Už len pomyslenie na to ma vrátilo do mojej pravej fyzickej podoby. Ležala som skrčená v tráve a ospravedlňujúco sa pozrela na šokovaného Korvína. Videla som vôbec niekedy u neho podobný výraz? Veď na pár sekúnd stratil slová!

„Toto som rozhodne nečakal,“ priznal sa.

„Nechcela som do teba naraziť. Bol to môj prvý let,“ priznala som sa.

„Čo tu vôbec robíš?“ zamračil sa, „máš byť pri jazere! Chceš nám obom spôsobiť ešte väčšie problémy?“

Stiahla som nohy k sebe, usadila sa do pohodlnejšej pozície a sklopila hlavu k zemi. „Potrebovala som ťa vidieť. Vedieť, že si v poriadku. Prisahám, že som nechcela, aby to tak to skončilo. Snažila som sa pomôcť všetkým, čo mám.“ Siahla som po prívesku vo výstrihu. Lenže nič tam nebolo. To vo mne ešte zdvojnásobilo úzkosť.

„Utekaj naspäť. Nájdem spôsob ako sa k tebe dostať bez toho, aby sa mi Strážcovia zahryzli do lýtka. Aj keď ma štve, že radšej počúvajú človeka, ako niekoho z nás. Aj keď ide o bývalého lesovíka,“ precedil pomedzi zuby a prudko sa nadýchol.

Postavila som sa na nohy, oprášila špinavé kolená a skleslo na neho pozrela. Možno som za ním nemala chodiť. Hneval sa. A možno aj na mňa.

„Prepáč,“ zašepkala som a pozrela na oblohu. Pokračoval vo svojej ceste akoby sa nechumelilo. Vrátila som sa už do známej podoby labute a vzniesla sa k nebu.

Za horami sa ťahalo tmavé mračno. Že by dôsledok mojej momentálnej nálady? Nie, to už mám nejakú dobu pod kontrolou. Natočila som labutí krk k podivnému javu neďaleko. Všade bolo príliš jasno a príjemne na to, aby to boli dažďové mraky.

Och nie. Nie, to sa mi muselo zdať. Určite to nie je to, čo si myslím. Klamala som samu seba. Bolo to nad slnko jasné. Tiene. Plazili sa po zemi aj po oblohe. Nesmerovali len k nám, ale aj k dedinám. Zaplavil ma chlad. Rýchlo som to otočila naspäť za Korvínom a doslovne sebou hodila o zem pred jeho nohy.

„Čo to, do pekla, vyvádzaš?“ nemal ďaleko od nazúreného kriku.

„Tiene!“ pískla som po premene a nemotorne sa štverala na nohy. „Letieť k nám. Kopa. Kopa!“

„Čože?“ Jeho zreničky sa zúžili.

„Videla som ich letieť k nám smerom od Myjavy. Letia všade. Aj k nám!“ chytala som dych. Snažila som sa to povedať na jeden dych.

„Upokoj sa, tu si v bezpečí. Musím zalarmovať ostatných. A ty choď k jazeru a ani sa neobzri!“ odsekol a už bežal preč odo mňa. Pár sekúnd som ho sledovala a prehltla sklamanie. Ani jediný úškrn. Ani jediný dotyk. Vzlietla som a letela k jazeru bez jediného pohľadu na nebezpečenstvo za chrbtom.

„Tiene dosahujú vrcholu svojej moci,“ zašeptala Mira a objala si lakte, akoby jej zrazu ostala zima. „Hana hovorila, že samotný duch lesa ju varoval. Tiene využijú to, čo dlhé storočia zbierali a zoberú si aj to posledné, čo nám ostalo.“

„Otec je tam vonku.“ Posadila som sa k Mire a pretiahla tuhnuté ruky po premene. Svaly som mala stuhnuté a ubolené. Potom som sklopila tvár a vložila ju do studených dlaní.

„Mišo je tiež za hranicami ochrany,“ priznala Mira, „jeho telefón je nedostupný.“

„Ale jeho osoba áno!“ ozvalo sa za nami.

Obe sme sa strhli a prekvapene pozreli na Miša. Okraje nohavíc mal špinavé od hliny a z vlasov mu trčali dva cudzie listy. Lišiacky sa usmieval a škriabal na poraste na brade. Mira v sekunde stála na nohách, bežala za ním a objala ho okolo krku.

„Tomu hovorím vrúcne privítanie,“ zasmial sa, chytil pod zadkom a zdvihol do náručia. Mira prekvapene híkla a zaryla ruky do jeho ramien.

„Nezdvíhal si mi telefón,“ riekla karhavo a zamračila sa na neho.

„Hodil som ho do Tieňa, čo sa mi chcel zahryznúť do nohy. Dúfam, že si na ňom minimálne vylomil zuby,“ zasmial sa a pozrel mojím smerom. „Lesovík sa ešte nevrátil?“

„On už nie je Lesovík,“ vyhŕkla som podráždene, „ je to človek, obyčajný Chranislav.“

„Takže je ešte vo väčšom nebezpečenstve.“ Vážne na mňa pozrel.

„Bude v poriadku,“ hlas sa mi roztriasol, „vždy bol v poriadku. Tak prečo nie teraz?“

Mira mi prudko chytila ruku a stisla ju. Povzbudivo sa na mňa usmiala a materinsky pohladila palcom po dlani. Prijímala som každú kvapku psychickej podpory a sily, ktorú mi ponúkala. Potrebovala som každý milimeter na to, aby som sa nerozbehla von za hranice ochrany.

Bude v poriadku. Bude v poriadku. Bude v poriadku.

„Korvín pravdepodobne ostane pri hraniciach,“ zašeptala som skôr pre seba.

„Aj my pôjdeme strážiť na hranice. Nikto nevie kedy sa môže bariéra narušiť. Stačí ak nájdu slabý bod a,“ nedokončila vetu a len sa zahryzla do spodnej pery.

„Aj ja by som mala byť pri hraniciach a dávať pozor,“ zabručala som.

Ucítili sme náraz. Stačilo pozrieť hore a poznali sme pôvodcu. Na oblohe sa pohybovali Tiene, narážali do neviditeľnej bariéry a sami seba zraňovali. Preglgla som guču v krku a v duchu prosila, nech sa tu už objaví otec. Aj keby mal na mňa znova nahúkať.

„Kde sa tak zdržiava?“ vyhúkla som.

Tiene sa hromadili. Obaľovali neviditeľnú bariéru, trepali sebou a škriekali. Zdroj svetla pomaly mizol. Srdce som mala až niekde v krku.

„Mira, lenže tam neboli aj vtáci, ale aj iné zvieratá. Tie sa môžu pod bariéru podkopať.“ Otočila som sa jej smerom.

„Nemôžu, bariéra je guľatá, aj keď to nevidíš. Druhá polovička je pod zemou.“ Pokúsila sa o povzbudivý úsmev, aj keď jej tvár krivil strach a nepokoj. Veď celý les vyzeral ako počas bezhviezdnej noci. Dnu sa dostávalo len minimum svetla pomedzi maličké otvory v čiernej zástere kryjúce celé okolie. Smrad hniloby bol prenikavý.

„To tu budeme len sedieť a čakať kedy zničia bariéru?“ Podráždene som sa zahryzla do spodnej pery.

„Ofélia, je ich veľa. A v tomto lese žije len pár bojaschopných bytostí. Ja, ty, Mišo, Korvín, Strážcovia a ako tak Hana. Bludičky nemajú žiadne fyzické telo na ochranu a lesné víly sú príliš bojazlivé a slabé, aby sa do niečoho takého pripojili. Radšej čušia v bezpečí útrob stromu a čakajú, kedy to prehrmí,“ zavrtela smutne hlavou, „Hana už určite čosi podniká a snaží sa nejako spojiť s bytosťami s okolitých lesov. Je dosť možné, že poslala jedného zo Strážcov do toho nečasu.“

Mire začal vibrovať vačok. Ja a Mišo sme sa na ňu prekvapene pozreli. Meluzína vytiahla z vrecka svoj mobil a prekvapene pozrela na displej. Zdvihla ho.

„Áno? Áno, je tu. Áno, v poriadku. Dobre, dobre dám ti ju.“ Stiahla mobil z ucha a natiahla ho ku mne. So spýtavým pohľadom som ho prijala a priložila k uchu.

„Áno?“

„Ofélia, som tak rád, že ťa počujem.“ Otec! A znel, že mu fakt odľahlo.

„Kde si?!“ vyhŕkla som.

„Je tu chaos, srdiečko. Musíš počkať. Doliny začalo zaplavovať, padajú stromy na cesty a vietor berie všetky strechy. Musíš na mňa počkať.“

„Prídeme pre teba!“ Prudko som a zodvihla na nohy.

„Nepohni sa za hranice bariéry, jasné?“ hlas mu stvrdol, „budem v po-“

Výkrik. Dlhý a neľudský výkrik.

Píp. Píp. Píp.

Zložila som hluchý telefón a zdesene ho sledovala. Mira sa pomaličky postavila, položila svoje ruky na moje a tlmene ma oslovila. To ma nejako prebralo zo šoku.

„Musím ísť za ním!“ Vytrhla som sa jej a v rukách nechala jej mobil.

Rýchlo ma schmatla za rameno a stiahla medzi seba a manžela. „Nie, Ofélia! Počula si čo sa deje za bariérou! Zabijú ťa!“

„Nezabijú! Ovládam tiene, zabudla si?!“ Podráždene som trhla rukou smerom na oblohu a na chvíľu donútila Tiene nad našimi hlavami odletieť preč. Svetlo nevydržalo dlho a dieru zaplnili ďalšie čierne bytosti. Funela som a celá sa chvela nedočkavosťou vyraziť za otcom.

„Ani nevieš kde je,“ pridal sa Mišo a taktiež postavil.

„Je na ceste sem z práce, poznám cesty okolo,“ odfrkla som.

„Nie, Ofélia, to je nebezpečné aj na teba.“ Zavrtela hlavou a stisla ma silnejšie. „Nemôžem dovoliť, aby si sa vrhla do niečoho tak sebevražedného.“

„Prepáčte,“ zašeptala som.

„Čože?“ Obaja sa nechápavo zamračili.

Začala som spievať.

„Upchaj si uši!“ vykríkla Mira. Neskoro. Obom sa privreli oči a v sekunde ležali na zemi. Neprestávala som spievať. Kľakla si k ich spacím telám a upravila im pokrivené končatiny pre lepšie pohodlie. Smutne som na nich pozrela a s odhodlaním otočila k lesu.

Kráčala som k hraniciam, spievala pomalú a melancholickú melódiu a nútila prírodu okolo mňa. Zaspávať. Kvety zatvárali svoje hlavičky, bludičky zhasínali a zvieratá ležali blízko svojich nôr. Mravce sa nehýbali, v tráve nič necvrlikalo. Kde som prešla, tam to zaspalo.

Narazila som na jedného zo strážcov. Zakňučal, skrčil sa a padol na zem v tvrdom spánku. Neodolala som a ospravedlňujúco som ho pohladila po srsti. Bolo mi to ľúto. Ale taktiež som nemienila nechať otca v nebezpečenstve keď som cítila, že mu môžem pomôcť. Že mu musím pomôcť!

Od hraníc ma delilo pár metrov. Strhla som množstvo Tieňov do strany a vytvorila otvor akurát pre mňa. Pridala som na hlasitosti spevu a prešla na nebezpečné územie. Hneď sa do mňa oprel divoký vietor a nekompromisný dážď. Môj spev zanikal vo zvuku besného počasia.

Vrhli sa na mňa ako supy na mršinu. Väčšinu som zvládala odhodiť tak ďaleko, že nemali šancu sa dostať naspäť. Ostatní podľahli spevu a padali v desiatkach na zem.

Boli všade. Na zemi aj vo vzduchu. Vtáci, hady, psy, mačky, niekde som zbadala medveďa či líšku. Snažili sa preraziť bariéru. Bez akéhokoľvek rozmýšľania či rozumu. Ako nemé stroje naprogramované len na jedno – ničiť a pohlcovať.

Dážď ma na pokožke pálila zanechával červené miesta. Veľmi rýchlo som pochopila prečo. Boli to čierne kvapky, Tiene samotné, dodávajúce energiu svojím fyzickým výtvorom. Preto vtáci mohli lietať. Preto sa zničené telá po nejakej dobe zotavili, postavili na nohy a pokračovali v šírení ich údajnej slobody.

Nechutné.

Bežala som na hlavnú cestu, dychčala, chrapľavo vydávala uspávaciu melódiu a bránila sa čiernym tvorom všetkým, čo som mala. Energia zo mňa vyprchala závratnom rýchlosťou. Zúfalstvo si ma našlo skoro. Príliš skoro. Oblapilo ma lepkavými rukami a šepkalo do ucha tie najhoršie možnosti toho, čo sa mohlo otcovi stať.

Zbadala som dve nabúrané autá. Prvý vodič trčal von, po čele mu tiekla kopa krvi. Druhý vrieskal, kričal a snažila zo seba strhnúť Tieň. Ten sa mu ryl do úst, do nosa aj do uší. Strhla som ho dole a utekala ďalej. Aj tak som v duchu tušila, že sa čoskoro k nemu znova dostane.

Čosi sa mi zahryzlo do nohy. Zvýskla som, chytila to a strhla preč. Had. Nevšimla som si ho. Možno kedysi užovka. Celý členok mi zaplavilo pálenie. Využili moju chvíľkovú slabosť a strhli sa ku mne ako včely na med. Bolo ich veľa. Veľmi veľa. Malý pes sa preplazil vedľa väčšieho a našiel si moju druhú nohu. Odkopla som ho a na ruke mi ostalo visieť čosi malé s dlhým huňatým chvostom. Veverica?

Aspoň na maličký moment mi to prišlo komické.

Zaprela som do zeme, trhla som rukami hore a vytiahla zo zeme všetku možnú vlhkosť. Zatočila som ju okolo seba a prudko rozprskla do strán. Strhlo to skoro každého možného tvora v okolí. Odhodilo ich to dostatočne ďaleko na to, aby som stihla utiecť a nabrať dych na ďalší spev.

Bola som tak rada za hodiny spevu, do ktorých ma otec natlačil. Síce ma hlasivky boleli ako šľak a krk pálil, tak mi hlas nevypovedal službu. Spolupracovali skoro ako každý koncert. Padali k zemi ako nehybné kamene. Boli všade. Prekročila som kôpku blízko mojich nôh.

Zbadala som padnuté stromy a za nimi rad áut. Dve boli vykotené v jarku a jedno zničené mohutným kmeňom ihličnana. Naše auto som zbadala aj z diaľky. Zo srdca mi odpadol veľký kus kameňa. Rozbehla som sa ešte viac. Preskakovala prekážky, potkýnala o nehybné telá čiernych zvierat. Prestala som spievať.

„Tati!“ vykríkla som.

Nič. Strhla som dav potvor. Ruky sa mi triaslo. V hlave mi dunelo. Najradšej by som sa schúlila niekde na niečom mäkkom a zaspala. V autách sa odohrávali hotové horory. Ak človek nebol celý od krvi a bez známok života, tak bojoval s hladnými Tieňmi.

Naše auto bolo prázdne. Srdce mi poskočilo desom. Je to dobré či zlé znamenie? Možno utiekol niekam do bezpečia.

Spod sedadla vyskočila mačka. Zdesene som len tak-tak uskočila. Odrazila sa od zeme a vrhla po mojom krku. Chytila som ju pod krkom a prudko treskla o kapotu auta. Zošuchla sa na zem. Väčšina bola zameraná na polomŕtvych jedincov v aute, takže som mohla na pozornosti troška poľaviť.

„Tati!“ skríkla som znova.

Spomedzi trs kukuríc vyletel mohutný pes. Niečo ho určite odhodilo. Rozbehla som sa do kukuričného poľa. Pod nohami mi zamľaskalo bahno. Horlivo som sa brodila dopredu.

„Tati!“

„Ofélia.“ Jeho hlas bol blízko a slabý. Otočila som sa na päte spravila pár krokov naviac a zbadala tmavé obrysy skrčenej osoby.

„Tati!“ Dobehla som k nemu. Ramená mal ovisnuté a roztrasené. Tvár ošľahanú vetrom mal skrivenú do bolestivej grimasy. Jeho vlasy boli z väčšej časti šedivé a vrásky sa mu zaryli hlbšie do mäsa. Zostarol snáď o pätnásť rokov. Vydesilo ma to tak, že sa mi chcelo plakať.

„Hlupaňa,“ precedil pomedzi zuby a pomaličky sa postavil na nohy, „kázal som ti ostať za bariérou!“  Pozrel sa na mňa a prekvapene obzrel  moju vyšliapanú cestičku lemujúcu spiace telá Tieňov.

„Pôsobí na ne aj môj spev.“ Mykla som nevinne ramenami a rýchlo ho chytila za ruku. „Musíme sa ponáhľať naspäť. Bude to len horšie a horšie.“

„Ja viem,“ oplatil mi stisk, „vytvorím okolo nás štít, tak sa musíš držať blízko mňa.“

„Nie!“ vykríkla som. „Dokážem nás ochrániť. Oboch. Dovoľ mi to.“

„Ofélia-“

„Dovoľ mi to!“ zaťala som dlane do pästí. Kto vie koľko energie musel využiť doteraz. Vyzeral hrozne. Strhane, unavene. Staro.

„Skús ich poštvať proti sebe,“ zamyslel sa.

„Čože?“

„Ak na ne pôsobí tvoj spev, tak ich skús otočiť proti sebe. Spev rusaliek to dokáže. Tvoja matka to dokázala. Pamätám si, že to bola prudká a agresívna melódia. Dokázala ňou poštvať vlky proti vlkom, bludičky proti bludičkám. A niekedy len zo zábavy,“ pousmial sa popod nos.

„Prudké a agresívne,“ zopakovala som a popadal ma nervozita. Ako si mám niečo také zrazu vycucať z prstu. Prudko som sa nadýchla a ťahala preč z poľa.

„Auto je funkčné?“

„Áno,“ súhlasil, „musel som odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť. Tie beštie sa tam zbiehali ako supy na mŕtvoly.“

„Zapchaj si teda uši,“ prikázala som.

Nič nenamietal, strčil si prsty do uší a ja som ho chytila za okraj trička. Rozbehli sme sa von. Pohryznutá noha sa mi podlamovala a sem tam vypovedala službu. Ja som z hlavy vytiahla tu najprudkejšiu pesničku, čo som poznala. Jednotlivé tóny som skoro škriekala. Driapalo mi to hlasivky.

Všetko sa okolo mňa začalo nepríčetne chvieť. Tiene sebou najprv trhali do strán. Nevedeli čo skôr. Iní utekali preč, ďalší, zjavne slabší jedinci, sa vrhali proti svojmu druhu. Trhali si navzájom kusy hnilého mäsa, ziapali a zabíjali sa navzájom.

Bola som unesená sama zo seba. A otcovi sa nedalo povedať nič iné. Šokovane sledoval dianie pred sebou a sánka mu padala dole.

Dopratali sme sa k autu a rýchlo nasadli dnu. Oficiálne som sa nedokázala pohnúť ani o milimeter. Noha už prestala absolútne spolupracovať. Krk som mala v jednom ohni, ale nepomyslela som ani na sekundovú prestávku. Otec naštartoval a bez ohľadu na predpisy dupol na plyn. Vošiel rovno na trávnik a my sme poskakovali ako na dráhe v zábavnom parku. Obišiel autá a padnutý strom. Vrátil sa na cestu a ja som si na moment mohla vydýchnuť.

Nič sme nehovorili. Otec sa sústredil na cestu, keďže takto rýchlo sa nejazdí ani na diaľniciach. Ja som skrúšene sledovala dianie za oknami. Obloha a zem bola plná čiernych tvorov. Každý človek buď utekal, alebo sa zmietal pod nadvládou údajných Osloboditeľov.

Zbadala som samostatnú skupinku ľudí rabujúci obchod pri ceste. Potom staršiu ženu vraždiaca dieťa, čo zjavne protestovalo proti Tieňu. Skupinku chalanov kopajúcich do niečoho kričiaceho v kruhu. Chaos. Bolesť. Smrť. Presne tieto tri veci práve vládli plnou silou. Po lícach sa mi roztekali slzy.

Narazili sme do niečoho, čo asi kedysi bolo srnkou. Rýchlo som to strhla z našej kapoty. Len prasknuté čelné sklo som nedokázala opraviť mávnutím ruky.

„Hovno vidím!“ zanadával otec a musel povystrčiť hlavu z okna.

„Blížime sa k bariére!“ zajasala som pri pohľade na čiernu kupolu. Tie nechutné beštie sa stále snažili bezúčelne dostať dnu.

„Musíš mi spraviť otvor na prechod!“ rozkázal otec.

Bez zbytočných slov som strhla pár čiernych tvorov preč, akurát tak na naše auto. Otec ešte zrýchlil. Držala som trpezlivo Tiene od nachystaného priechodu a ruky sa mi triasli. Táto moc si stále žiadala energiu, ako ktorákoľvek iná. A momentálny dážď mi dával minimum energie, ak nie vôbec. Ak sa to vôbec dalo nazvať dažďom. Skôr ambróziou pre samotné Tiene.

Prerazili sme bariéru a ja som sa konečne mohla uvoľniť. Otec prudko dupol na brzdu a mňa hodilo na palubovku. Auto sa otočilo okolo vlastnej osy a narazilo rovno do stromu. Vybilo mi to na moment dych. Zliezla som sa na podlahu pri sedadle a držala si hruď. Adrenalín sa vytrácal. Prichádzala únava a bolesť.

„Si v poriadku?“ oslovil ma ustarostene otec a položil mi na rameno ruku.

„Som,“ zaškrekotala som a konečne sa mi dostavila možnosť dýchať kyslík. Bolelo to a šlo to pomaly. Oprela som si hlavu o sedadlo a už sa nechcela ani hnúť. Tíško som rumázgala.

Už sme v bezpečí.

Moje dvere sa prudko otvorili a zbadala som úplne zdeseného Korvína. Jeho strach sa miešal s hmatateľným hnevom. Lapal po dychu, zatínal k sebe zuby a celý sa triasol. Kľakol si na kolená, chytil ma za ramená a surovo so mnou zatrepal: „Si hlúpe, nevychované, bezohľadné decko!“

Nič som mu neodpovedala. Mal pravdu. Stále som bez vzlykov plakala. Jeho trepanie vystriedalo tuhé objatie. Jeho prsty sa mi ryli do chrbta a svoju hlavu tlačil k môjmu ramenu. Oprela som si hlavu o jeho temeno a malátne si užívala jeho náruč. Aj keď by ma zjavne najradšej na mieste roztrhal.

„Jazero,“ prerušil náš otec. Až teraz si zjavne Korvín uvedomil prítomnosť môjho otca, lebo ma nečakane pustil, postavil sa a pozrel na môjho otca. Tiež som sa na neho obzrela. Sedel za volantom, opieral sa o operadlo a s privretými očami naberal už dávno stratenú energiu.

„Odvez ju k jazeru,“ znelo to ako rozkaz. Korvín sa nenechal presviedčať. Bez zbytočnej odpovede ma nabral do náručia a rýchlim krokom smeroval k jazeru.

„Zachránila som ho.“ Konečne som prehovorila.

Pod maskou sa mu zmietalo množstvo emócií a len horko-ťažko si držal svoj chladný postoj. Videla som mu v očiach všetky tie nevyrieknuté slová, čo mi chcel povedať. Radšej mi ani neodpovedal.

„Vonku to vyzerá ako pri apokalypse,“ zašeptala som, „mŕtvoly a zabíjanie. Tak by som to popísala.“

Zatvorila som oči. „A vraj sloboda.“

Pri jazere sa na mňa skoro vrhla Mira. Korvín sa zjavne na ňu divne pozrel, tak sa radšej stiahla o pár krokov ďalej. Len mi venovala skrúšený a ustarostený pohľad. Mišo ju objal okolo bokov a pritiahol utešujúco k sebe. Neďaleko od nich stála Hana.

„Tvoj otec je tu?“ spýtala sa čo najvyrovnanejším hlasom akým to len šlo. Videla som, ako jej oči bojovali s vlhkosťou.

„Je pri hranici, v aute. Oddychuje,“ odpovedala som tlmene.

„Och bože, ty si to dokázala,“ zavzdychala Mira a schmatla Miša silnejšie.

Kráčali sme priamo do jazera. Voda Korvínovi špliechala pod nohami a sem tam sa dostala až ku mne. Za chvíľočku ma studená voda hladila po chrbte. Opatrne ma položil na hladinu, ktorá ma držala vo svojom jemnom náručí.

Jeho prsty oblapili nohu po haďom uhryznutí. Bolelo to a citeľne napuchlo. Troška som sa na ňu obzrela a zbadala obrovský čierny fľak okolo dvoch malých vpichov. Korvínove oči boli plné tiesne. Obzrel sa na mňa a pozrel mi priamo do očí: „Máš v sebe jed, ktorý musím dostať von. Bude to bolieť.“

Prikývla som. Určite to nebude bolieť tak, ako keď ma požieral Tieň.

„Sakramentsky bolieť,“ doplnil sa a dlane zľahka položil na postihnuté miesto.

Najprv mi čosi tieklo do rany. Mierne to pálilo, ale dalo sa to zniesť. Ale to čo nasledovalo potom, bolo peklo. Tisícka ihličiek sa mi otáčalo v žilách. Skríkla som a celá sa napla. Korvín ma drsnejšie chytil za členok a nedovolil mi mykať nohou. Pokračoval.

Trvalo to dlho a bolesť sa striedala v nepravidelných intervaloch. Na krátku dobu mi dal vydýchnuť a keď som to najmenej čakala, tak znova potiahol jed von. Myslím, že mi Mira čosi kričala, ale v momentálnej agónií boli moje zmysli príliš otupené.

„Hotovo,“ zašepkal. To jediné slovo sa stalo pre mňa momentálnym zázrakom a vykúpením. Uvoľnila som sa do posledného svalu. Už ma len opatrne chytil za zranenú ruku, pohladil odtlačky zubov po údajnej veverici a odtiahol sa.

„Nechoď preč,“ zaprosila som.

„Tvoj otec-“

„Môj otec ti prikázal, aby si ma sem doniesol, tak určite chce aby si dal na mňa pozor,“ skočila som mu do reči.

Na chvíľu váhal, čo sa ma mierne dotklo. Ale potom sebou úplne hodil do jazera. Ucítila som jeho blaženosť. Bol tak dlho bez jazernej vody! Musel strádať.

Hana sa vrátila s otcom po boku. Zapieral sa do nej a unavene na nás usmieval. Pri nohách im poskakovala bludička a svietila na cestu. Keď ma zbadal, tak mu odľahlo a jeho oči zažiarili úprimnou radosťou. Mira k nemu hneď dobehla a tiež mu pomohla posadiť sa k jeho stanu s dekou.

„Už sa môžem posťažovať na staré kosti,“ zavtipkoval.

Doplávala som k najbližšiemu brehu a smutne na neho pozrela.

„Je ti lepšie, dievčatko?“ usmial sa na mňa.

„Mne nič nie je,“ zašeptala som a začula, ako Korvín na druhej strane jazera vyliezal von.

„Keby som nebol tak unavený, tak ti tak vynadám, ako ešte nikdy v živote,“ povzdychol a pretrel si unavené oči s výraznými tmavými kruhmi. Potom sa zapozeral na Korvína: „Ďakujem ti, že si ju sem odniesol.“

Neodpovedal mu, možno len typicky kývol hlavou.

„Moju dcéru zjavne neskrotí nikto. Ani jej vlastný otec,“ zasmial sa, zatiaľ čo mu Hana vyhrnula nohavicu a začala obkladať bylinkami krvavú ranu. Predtým som si ju nevšimla.

„Preto bude lepšie, ak pri nej bude čo najviac bytostí,“ dodal a úsmev mu troška ochabol. Vlastne znova povedal Korvínovi, aby ostal po mojom boku.

V diaľke si odkašlal tichučký hlások. Všetci sme sa za nim obzreli a uvideli maličké deväťročné dievčatko. Malo vlasy až po zem farby gaštanov. Bledá kvetinová korunka na nej dokonalo kontrastovala a dodávala jemný vzhľad jej plachej tvári. V rukách držala košík plný nejakých byliniek a ovocia.

„Poď bližšie Agáta, nehanbi sa,“ povzbudila ju Hana.

Hneď som spoznala, že ide o lesnú vílu. Poslušne dobehla k nám. Položila košík pred stan, hlboko sa poklonila, niekoľko krát po sebe pozdravila, poďakovala a rýchlo utiekla naspäť. V pätách jej šla jedna z bludičiek.

„Ospravedlňte ju, nemá moc skúsenosti s ostatnými bytosťami, ide o mladý kríček,“ riekla a ukázala na košík plný lesného ovocia a kvetín. „Toto je dar od lesných víl. Poprosili stromy o trocha úrody skôr, aby vás,“ pozrela hlavne na môjho otca, „nakŕmila.“

„Ja by som si dala, keďže mám teraz kyslík obmedzený,“ riekla Mira a pozrela sa na čiernu kupolu nad našimi vlasmi.

„Aj mne by sa čosi zišlo, keďže som nejak odseknutý od mojej hory,“ nevinne sa pridal Mišo.

„Mne postačí jazerná voda,“ usmiala som sa na nich. Korvín zamrmlal čosi v rovnakom význame.

Otec sa nenechal dlho presviedčať a vrhol sa po čerstvom ovocí. Manželia si prisadli k nemu a s nadšenými spomienkami a posledné jedlo sa vrhli do sladkých dobrôt. Ja som sa radšej rozhodla neprovokovať môj žalúdok a ponorila sa pod hladinu. Škŕkal mi ako zmyslov zbavený, aj keď som nepociťovala potrebu jesť. Dúfala som, že to čoskoro zmizne.

Bola noc. Otec a Mišo plytko spali v stane a Mira tichučko sedela na deke.  Blízko jazera prebehol Strážca a pozdravil nás krátkym a tlmeným zavytím. Bludičky sa vznášali vo vzduchu a strádali ich typickú detskú radosť. K ušiam nám doliehali nepríjemné zvuky Tieňov a k nosom hnilobné pachy. Nič nebolo tak ako má byť.

Až na jednu. Korvín po mojom boku. Aspoň na krátku dobu som pocítila maličké a krehké šťastie. Sedeli sme na kraji jazera s nohami vo vode a ja som si dovolila položiť si svoju hlavu na jeho nervózne rameno. Bol napätý a myšlienkami inde, ako tu. Trvalo mu dlhú dobu dokým ma postrehol. Pohladil ma zľahka po vlasoch, popravil neposlušnú ofinu a ďalej venoval svojmu vnútornému svetu.

„Nad čím rozmýšľaš?“ Zamávala som mu rukou pred očami.

Pomaly sa na mňa otočil a zamračil sa. Odpovede som sa nedočkala. Ale čohosi iného. Naklonil sa ku mne a pomaly ma pobozkal. Pomaly, ba s jemným zúfalstvom. Položil podušky prstov na moje líce a znova ochutnal moje pery o niečo intenzívnejšie. Dotyk jeho pier bol provokatívne slabý a zdrvený. Strhane sa odtiahol a len zakýval nesúhlasne hlavou nad ďalšou neznámou otázkou. Poľakal ma.

„Kde máš prívesok?“ zmenil tému a vytiahol ma z desivého prekvapenia.

Smutne som sklopila oči a rukou sa dotkla svojho prázdneho výstrihu. „Otec mi ho pri hádke strhol a zahodil niekam do jazera. Nemôžem ho nájsť.“

Zablúdil svojou rukou na moju, stisol ju a pritiahol k sebe na lôn. „Pomôžem ti ho zajtra pozrieť. Máme málo času. Veľmi málo. Ak nie žiadny.“ A stisol mi ju ešte pevnejšie.

„Je mi to tak ľúto. Je to moja chyba. A kvôli mne utrpelo toho toľko veľa,“ zakňučala som a zvesila ramená.

„Boli to očakávané dôsledky nášho konania. Veľký kus viny je aj na mne, Ofélia.“

Skrušila som sa ešte viac a zahryzla do spodnej pery.

„Ideme si oddýchnuť. Potrebujeme každý kúsok energie,“ stiahol ma do svojho náručia.

Nestihla som nejako reagovať. Len ma pevnejšie objal a strhol nás do jazera. Voda hlasito šplechla a my sme začali pomaličky klesať ku dnu. Pár bubliniek nás pošteklilo na tvári. Vlasy sa nám rozprestreli do strán a rozvlnili ako telá lenivých hadov. Nad hladinou sa zhromaždili bludičky a zvedavo svietili na hladinu jazera. Objala som Korvína pevne okolo bokov, privinula hlavu k jeho hrudi a v duchu prosila, nech takto ostaneme až do rána.

Splnil mi to.

Autor: Myerel (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ofélia - XV. kapitola (11. mája) :