OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » ParaNormalLive - Začiatok - Prológ + 1. kapitola

12.10.2011 (12:00) • lysithea20 • Povídky » Na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 1351×

Prológ

24. december 2010.

Na tieto Vianoce si budem pamätať až do konca života. Je jedna hodina poobede. Asi pred piatimi minútami mi policajti prišli povedať, že moja susedka, Anabel Crugenová, je mŕtva. Zavraždili ju. Bola mi ako druhá mama. Keď mi to oznámili, spadla som na kolená a začala som plakať. Tie horké slzy sa mi ešte aj teraz kotúľajú po líci. Nedokážem ich zastaviť. Nemôžem. Vždy keď zatvorím oči, vidím jej dobrosrdečnú tvár pokrytú vráskami, jej nádherné šibalské zelené oči, v ktorých mala vždy bojový oheň, a jej biele kučeravé vlasy, ktoré si vždy strihala nakrátko a ktoré som tak rada upravovala, keď som bola malá. Bola naša susedka, a keď moji rodičia zomreli pri autonehode, zobrala si ma do pestúnskej starostlivosti. A keď som sa od nej v šestnástich rokoch odsťahovala do zdedeného bytu, tak mi na sviatky vždy napiekla koláčiky. Ako aj na Vianoce. Na tieto však už nestihla...

1. Kapitola

Laura sa rozplakala ešte silnejšie. Trpké slzy straty sa jej ešte stále kĺzali po líci. Jediné, čo bola schopná cítiť, boli vlhké slzy na jej utrápenej tvári. Zrazu si uvedomila, že ju niekto drží za plece a hladká po vlasoch. Vrátila sa jej spomienka:

_________________________________________________________

Bola na cintoríne. Kľačala pri hrobe svojich rodičov. Bola noc. Mesiac bol v splne a preto svietil krásnym nevinným bielym svetlom. Zrazu si niekto položil ruku na jej plece a začal ju hladkať po vlasoch. Otočila hlavu a uvidela maminu. Rozplakala sa ešte vrúcnejšie a položila si hlavu na jej plece. Aj cez tie horké slzy dokázala vidieť tie krásne dôverné modré oči, ktoré po nej zdedila, tú dievčenskú tvár, ktorú lemovali krásne vlnité vlasy svetlohnedej farby. Laura si ešte dodnes myslela, že zdedila len zlomok krásy svojej maminy.

„Prečo,“ zavzlykala.

„Dievčatko moje,“ povedala, no v polovici vety sa zastavila.

„Kde je ocinko?“ opýtala sa Laura a spomenula si na hnedookého čiernovlasého fešáka, ktorého volala ocino.

„Je už tam hore,“ povedala Ráchel, Laurina mamina, a ukázala na nebo, ktoré tentoraz neprekrývali žiadne mraky. Potom opatrne zložila Laurinu hlavu z jej pleca a postavila sa. „Zbohom zlatíčko,“ zašepkala a zmizla.

„Mami,“ zakričala malá plačúca Laura do vlhkého nočného vzduchu.

____________________________________________________________

Laura precitla a otvorila oči. Ležala na pohovke.

„Eduard,“ povedala slabým hlasom, „je mi to ľúto.“

„Aj mne,“ odpovedal a pohladkal ju po tvári. Obom im po tvári stekali slzy. „Si v poriadku?“ spýtal sa jej.

„A mala by som byť?“ odpovedala otázkou a zavzlykala. Odpovede sa však už nedočkala. Zaspala.

____________________________________________________________

Laura sa prevrátila na bok a otvorila oči. Bola noc.

„Asi som zaspala,“ povedala si v duchu. Sadla si na gauč a zívla. Pokúsila sa rozpamätať si na včerajšok a zosmutnela. Už zase si kládla rovnakú otázku: „Prečo? Prečo práve pani Anabel? A prečo práve na Vianoce? Prečo?“ Začala potichu plakať. „Pane Bože, čo si mi to nadelil,“ opýtala sa polohlasne a rozplakala sa ešte srdcervúcejšie. A zrazu sa vo vedľajšej izbe zaplo svetlo. Laura sa pokúsila vstať, no kolená sa jej podlomili a ona spadla zase na pohovku.

„Som príliš slabá,“ povedala si. Začula kroky, ktoré sa približovali k nej. „Ani nemusím vstávať,“ zahundrala ironicky.

Laura od prekvapenia a strachu zvýskla. Pred ňou stála „mŕtva“ Anabel Crugenová a pozerala na ňu svojimi šibalskými zelenými očami.

„Pani Anabel,“ zašepkala, „to nie je možné!“

„Ale je, Laura.“

Nachvíľu sa obe odmlčali a potom začala Laura zase plakať.

„Čo ti je, dieťa moje? Vari nie si rada, že ma vidíš?“

„Nie, som rada, že vás vidím. Ale je to iba sen. Iba kvôli tomu som smutná.“

„Ach, moja malá Laura, toto nie je sen, čo si to ešte nepochopila?“ vzdychla si pani Crugenová. Laura sa na ňu neveriacky zahľadela.

„Ale... to...to naozaj... nie je... možné!“

Pani Crugenová si vzdychla. „Stojím tu pred tebou a presviedčam ťa, že toto je skutočnosť a nie sen a ty mi stále neveríš,“ povedala vyčítavým tónom, no v očiach jej bolo vidieť iskričky smiechu, v ktorý následne vybuchla. Potom sa žartovným tónom spýtala: „Môžem si prisadnúť?“

Zmätená Laura pomaly prikývla. Pani Crugenová si sadla.

„Pani Anabel...“

„Áno, dieťa moje?“

„... naozaj toto nie je sen, ale skutočnosť?“

„To musíš usúdiť sama. Ja som ti povedala odpoveď, ale je len na tebe, či mi uveríš. Spýtam sa ťa však jednu vec.  Stalo sa ti už niekedy niečo podobné?“

Laura sa rozpamätala na príhodu na cintoríne. „No vlastne, keď to už spomínate...“

„No, tak prečo by toto tiež nemohlo byť skutočné?“ Znelo to celkom rozumne.

„Ja v to verím,“ povedala zrazu Laura, „ale stále nechápem, ako vás dokážem vidieť, keď ste mŕtva, pani Anabel.“

„To je preto, že nevidíš moje telo, ale len moju dušu.“

„Ale ako...“

„Máš dar vidieť duchov,“ povedala jej, „a máš silnú vôľu, aby si ho dokázala využiť a rozvíjať. V podstate si niečo podobné ako médium. Ale si mocnejšia. A preto je tvojim poslaním pomôcť nespokojným dušiam prinavrátiť ich pokoj, aby mohli odísť na druhý svet.“

„Hm, už to začínam pomaly chápať,“ povedala Laura, „takže, som z druhého sveta dostala nejakú moc a vy ste prvá duša, ktorá ma navštívila. Správne?“

„Áno,“ povedala pani Crugenová s hrdosťou v hlase. „Aké múdre dievčatko som vychovala,“ povedala si v duchu.

„A ako vám mám pomôcť,“ zatiahla Laura úradným tónom.

„Drahá Laura, chcela by som ťa požiadať, aby si vyriešila moju vraždu.“

„Pani Anabel... ja... urobím to! Ak vám to pomôže...“

„Laura, ešte predtým, než odídem, ti chcem niečo veľmi dôležité povedať. Toto všetko sa musí dokončiť do pohrebu. Inak ostane duša navždy uväznená na tomto svete a už nikdy nenájde pokoj.“

Laura sa odmlčala. Nevedela si predstaviť, čo by sa stalo, keby to nestihla. Nechcela.

„Ak sa ti to nepodarí,“ začala opatrne pani Crugenová, „tak sa na teba nebudem hnevať. Je to veľmi náročné, to viem, a taktiež je to tvoj prvý pokus.“

„Nie, pani Anabel, ja to dokážem,“ povedala Laura rozhodným hlasom, no vôbec sa tak necítila. Jej myseľ sužovali obavy. Čo ak to nestihne a duša pani Crugenovej navždy ostane uväznená na tomto svete? Nechcela niesť tú vinu. No chcela jej pomôcť. Nemohla to odmietnuť, veď pani Crugenová jej dôverovala. Nepokúsiť sa o to by bolo horšie, ako to nestihnúť. Oveľa. Zrazu Laure čosi napadlo: „Pani Anabel, odkiaľ viete všetky tieto veci?“

„Ach, moja drahá Laura, ja som bola v mladosti tiež zberateľkou duší. Ale prišla som o svoje schopnosti, keď si sa ty narodila. Preto som sa domnievala, že máš moje schopnosti. No nezaťažovala by som ťa nimi, lebo by si mi aj tak neverila. A taktiež som to nevedela naisto. A považovala by si ma za blázna.“

„To by som nespravila! Ja by som vám verila.“

„Ako vieš? Veď ani pred chvíľkou si mi neverila.“

Laura sa zahanbila za svoje správanie. „Máte pravdu,“ povedala previnilo.

„Nie je začo smútiť. Je ťažké prijať tú skutočnosť, keď žiješ vo svete, ktorý všetky tieto veci úmyselne vyvracia, aj keď vie, že existujú.“

Obe sa na chvíľu odmlčali.

„Už musím ísť,“ povedala po chvíli pani Crugenová.

„A kam?“ zarazila sa Laura.

„Na miesto určené pre duše na tomto svete. Určite ma už budú hľadať.“

„Aha, tak už choďte,“ povedala zamyslená Laura.

„Zatiaľ zbohom, dievčatko moje,“ povedala pani Crugenová a zmizla.

„Presne ako mamina,“ pomyslela si Laura. Napriek tomu, že bola veľmi unavená, jej v hlave vírilo veľa myšlienok. Prečo pani Crugenová povedala, že sa len domnievala, že má jej schopnosti? A prečo sa Laure zjavila mamina len deň po pohrebe? Laura nevedela prečo, no vždy vedela, že smrť jej rodičov nebola len náhoda. Vedela, že ju niekto naplánoval. Ale keď už mamina, tak prečo nie aj ocino, vrátila sa k myšlienke predtým. Myslela si, že už nezaspí, no len čo si ľahla na pohovku a jej hlava sa dotkla mäkkého vankúša, v momente zaspala.

Autor: lysithea20 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek ParaNormalLive - Začiatok - Prológ + 1. kapitola: