OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 21.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 21.„Zneužitie"

Časť 21.

Sarren s dramatickým výrazom na tvári vošiel do vlastného baru. V duchu sa sám seba snažil presvedčiť, že nejde o podvádzanie, keď sa v noci vykradol zo školy, aby skontroloval, či jeho podnik ešte stojí. Nie je predsa nič zlé na tom byť odhodlaný zachovať svoj majetok v takom stave, v akom ho má rád. No bez ohľadu na to, koľkokrát si v duchu ospravedlnil vlastné správanie, stále sa cítil rovnako. Ako podvodník.

Presvedčiť Lilly, aby čelila jeho trochu zinscenovanej výzve, bolo prekvapivo jednoduché. Nemusel ani nič povedať a odrazu mu do očí vmietla, že po tých troch dňoch ho už nikdy nechce vidieť. Bol by jej uveril, keby nevidel, čo sa jej odohráva v očiach. Či si pamätala kým bola a kým bol on alebo nie, to miesto na ňu nejako muselo vplývať. Alebo jej náhlu zmenu názoru mala na svedomí jeho všetečné dcéra. Nemohol jej to zazlievať. Vraždil by, aby s Lilly mohol stráviť viac času, aj keby to znamenalo, že by ju mal priviazať k stoličke, aby neutiekla. V duchu si urobil mentálnu poznámku, aby sa ju neskôr pokúsil prinútiť ostať o niečo dlhšie. Márne sa snažil nahovoriť sám sebe, že jeho dôvody boli čisto nesebeckého charakteru a na srdci mu ležalo bezpečie jeho milovanej. Takže bol klamár a sebec. Možno by ho to nemalo tak tešiť.

Rozrazil dvere a na chvíľu sledoval, ako jeho zamestnanci upratujú bar. Bolo skoré utorkové ráno a platila zásada, že pondelky boli krátke dni. Veď kto by mal záujem ísť flámovať po prepitom víkende? A okrem toho, aj pracujúci ľudia potrebovali trochu oddychu. Budova patrila jemu, takže z príjmov musel zaplatiť len platy všetkých, ktorí tu pracovali. A ešte mu ostalo dosť na pohodlný život. Kedysi ho jeho úspech tešil, alebo to aspoň predstieral. Teraz mu nezáležalo na tom, či niekto tento jeho malý záchranný tábor vyhodí do povetria alebo vykradne. Životné priority sa neustále prehadzovali v jeho rebríčku hodnôt.

„Nemyslel som sa, že sa vrátiš skôr ako za pár týždňov,“ ozval sa za ním nezaujatý hlas jeho brata Nicka. Jeho nedostatok emócií ho už neprekvapoval, no stále mu na ňom záležalo natoľko, aby mu bolo ľúto toho, o čo všetko prišiel.

„Musel som skontrolovať, ako to tu vyzerá.“

Vedľa neho sa ozval ženský hlas. Neotáčal sa. Aj tak vedel, že tam bude stáť Barb. „Tak vidíš, ešte to tu stojí a celkom dobre profitujeme. Takže čo keby si si nechal tie kraviny pre seba a povedal nám, čo sa skutočne deje?“

Pozdvihol na ňu obočie, snažiac sa ignorovať jej nebrúsený pohľad. „Hovoril som s Lucianom. Všetko som povedal jemu a som si istý, že behom pol hodiny ste o tom všetci vedeli.“

„Takmer sme zomreli pri tých detailoch, ktorými si nás zahrnul,“ odsekla ironicky Barb. Takmer zabudol, aká dokázala byť nepríjemná, keď cítila, že s ňou niekto jednal v rukavičkách. Nie, ona tiež nebola žiadna primabalerína. Tak veľmi mu tým pripomínala jeho Lilly. „Jediné, čo si mu povedal, bolo, že ty, Natalie a Lilly ste v poriadku a nejaký čas strávite v škole, ktorá je len pre chalanov. Buď som zadubená, alebo mi vážne uniká cieľ celého tvojho konania.“

Sarren v duchu zaúpel a posadil sa na najbližšiu stoličku. Nick zotrvával na svojom mieste opretý o stenu, ale pre zmenu sa netváril, akoby chcel každého vo svojej blízkosti zabiť. V posledných rokoch nastalo len veľmi málo situácií, v ktorých by niekomu venoval svoju plnú pozornosť. Keby to bolo za iných okolností, bol by za prejav života svojho brata šťastný. Teraz to bolo skôr trochu otravné. Rovnako to bolo aj s Barb, ktorá sa posadila vedľa neho, natiahla sa dopredu a vyzerala, akoby mu chcela odčítať z pier.

„Natalie uniesol nejaký chlapík v snahe ochrániť ju pred Stephanovým synom. Ten nás neskôr napadol,“ zhrnul čo najstručnejšie.

Barb sa zamračila. „Takže on skutočne žije?“ spýtala sa nedôverčivo. Sám jej predtým rozprával o tom, čo mu povedal Adrian. Ale bolo ťažké uveriť, že by sa v ich živote mohlo pokaziť toľko vecí naraz. „Veď teraz musí mať aspoň... koľko? Päťdesiat?“

„Znel skôr akoby mal dvadsať,“ povedal Sarren, keď sa na tým trochu zamyslel. V duchu si vynadal, že si to neuvedomil skôr, ale v podstate na tom tak či tak nezáležalo. Bol to chlapík, ktorý si podpísal rozsudok smrti už len tým, že pomyslel na to, že ublíži jeho rodine.

„Možno to teda ani nebol Stephanov syn, možno skôr jeho vnuk.“

Sarren si odfrkol. „Aj keby to bol potomok Alexandra Veľkého, bolo by mi to jedno. Ohrozuje moju rodinu, vyhrážal sa nám smrťou a keby nebolo Natalie, teraz by som tu možno ani nestál a rovnako by na tom bola aj Lilly. To, že znel alebo neznel na svoj údajný vek predsa nič neznamená. V súčasnej dobre existujú také možnosti, že by som sa nečudoval, ak by čoskoro ľudia dokázali žiť večne.“

Nick sa uškrnul. „To by sa im veľmi páčilo. Lenže Barb má v niečom pravdu. Doteraz sme vedeli, že stojíme proti Raphaelovi, asi ako všetci nášho druhu, ktorí majú dosť rozumu na to, aby sa od neho držali ďalej. A teraz je tu nejaký psychopat, ktorý chce zabiť Lilly, pretože jej stará mama údajne zradila jeho otca?“

„A teraz vidíš, prečo je v tom taký chaos. A okrem toho, Raphael je tiež len figúrkou.“

Barb a Nick sa zasmiali. „To sa mi nechce veriť. Raphael sa nenechá nikým len tak ovládať,“ skonštatovala Barb.

Sarren pokrútil hlavou. „To som si myslel aj ja. Lenže Raphael si tiež myslí, že naňho nikto nemá. Nikto nie je múdrejší a šikovnejší. Stephanov syn očividne dokázal opak. Lilly tvrdí, že smrť jej rodiny má na svedomí FBI, pretože jej otec údajne obchodoval so zbraňami na čiernom trhu a zásoboval nimi všetky mafiánske organizácie. Lenže to nikdy nebola pravda. Útok možno viedlo FBI, ale v čase, keď sa tam dostali, boli všetci mŕtvi.“

„Ako to môžeš vedieť? Nikto nevie, čo sa tam stalo a je takmer nemožné dostať nejaké záznamy z databázy FBI. Podobné prípady si strážia veľmi dobre,“ pripomenula mu Barb. Jej brat bol génius, čo sa týkalo počítačov, ale ani jemu sa nepodarilo zistiť nič viac ako nejasné informácie z druhej ruky. Boli prípady, ktoré proste nikdy nesmeli uzrieť svetlo sveta. Lilly a jej rodina patrili k nim.

„Ak si správne pamätáš, bol som tam vtedy. Našiel som Lilly a vyniesol som ju von. Vtedy sa tam ukázali agenti, ktorí ani nemali príkaz zabiť tých ľudí v dome. Len ich zatknúť.“

„Takže je za to zodpovedný Raphael, pretože si myslel, že sa tak pomstí za smrť svojej ženy,“ namietol Nick a naklonil sa k nemu bližšie, akoby sa bál, že mu môže niečo uniknúť.

„Všetci vedia, že Will by nikdy nedokázal nikomu takto ublížiť a už vôbec nie Mayi, ktorú každý miloval a pre Valerie bola ako sestra.“

Barb si odfrkla. „To vedia všetci, len Raphael si to v tej svojej zadubenej tekvici nedokáže dať dokopy.“

Ignoroval jej poznámku. „Mayu v skutočnosti zabil Stephanov syn a urobil to tak, aby to neskôr vyzeralo, že to má na svedomí Will a jeho rodina. Raphael tomu uveril a všetci vieme, ako to dopadlo.“

„Dal vyzabíjať celú rodinu,“ povedala Barb zovretým hlasom.

V očiach jej plápolala bolesť a v duchu ľutoval, že o tom začal aj hovoriť. Lenže všetci mali právo vedieť, čomu čelia ešte predtým, než príde k nejakému konfliktu. Pretože vedel, že skôr alebo neskôr budú musieť Raphaela a Stephanovho syna zabiť. Lenže najskôr bude musieť prísť na to, kto to v skutočnosti je.

Mal pocit, že mu praskne hlava. Musel to všetko čo najskôr vyriešiť a hlavne bez toho, aby do toho zatiahol ľudí. A ešte predtým, než sa Lilly opäť niekto pokúsi zabiť. Už len pri tej myšlienke sa triasol odporom a hnevom, bol by ochotný holými rukami zabiť hocikoho, kto by na to čo i len pomyslel.

„Lenže Lilly prežila,“ pripomenul jej Nick. V hlase mal bolesť.

Sarren sa podvedome natiahol, aby mu prejavil účasť, no brat jeho ponúkanej pomoci uhol, rovnako ako kedykoľvek predtým. Možno by si na to už mal zvyknúť, no ani tak sa neubránil tomu, aby v srdci necítil bolesť. Prečo on mal právo byť s Lilly v budúcnosti šťastný, keď jeho brat už nikdy neuvidí svoju zbožňovanú Claire? Nebude sa s ňou smiať, nepobozká ju. A čo bolo najhoršie, nikdy sa nedozvie, ako by vyzeralo ich dieťa. Keby mohol, vymenil by si to s ním, ale bol príliš sebecký na to, aby sa teraz Lilly vzdal.

„Lilly prežila a to, že ešte vôbec žije, je vlastne malý zázrak. Podľa záznamov tam vtedy zomrela a mne nikto neveril. Ľudia sa jej postarali o nový život, ktorý nikto nedokázal vypátrať. Až doteraz bola v relatívnom bezpečí.“

Barb si povzdychla. „Až na to, že pracuje pre FBI ako ostreľovač. V podstate ako ich zabijak.“ V očiach jej zablýskalo. „Viem si predstaviť, prečo nie je nadšená touto situáciou. Ja by som ti rozkopala zadok za to, že si celé tie roky kašlal na to, ako na tom je a teraz si jej to života priviedol len problémy.“

Otrávene si povzdychol. „Prečo vy ženy musíte vždy držať spolu?“

Vyplazil naňho jazyk. „Aby sme mohli nakopať zadok chlapov, ktorí sa o nás nestarajú tak, ako by mali.“ Akoby švihnutím čarovného prútika bola jej hravosť preč a nahradila ju chladná kalkulácia. „Takže teraz sa ju budeš snažiť vycvičiť, aby sa vedela brániť?“

„A tým si si odpovedala na otázku, prečo som ju tam priviedol. Je to dostatočne bezpečné miesto na to, aby sme sa nemuseli stále obzerať cez rameno a takisto je to neutrálna pôda, kde ju nikto nesleduje, takže sa k nej možno budem môcť dostať bližšie, hoci si nerobím ilúzie. Keď už nič iné, získam čas, aby sme sa na Raphaela mohli pripraviť.“

Barb pokývala hlavou. „Nemáš to ľahké. Lilly je príliš ďaleko za hranicou, aby sa teraz vrátila.“

„Kým žije, ešte stále je nádej, že ju dostanem späť.“

„Lenže problém je v tom, že sa možno naháňaš len za tieňom.“

Dlho neodpovedal. Ani netušil, čo na to povedať, hlavne keď si uvedomil, že Lilly mu povedala to isté. Pokrútil nad tým hlavou. Kým dýchal, stále bola možnosť získať ju späť a bol si bol viac ako istý, že tam niekde pod tým pancierom a všetkým tým cynizmom žije jeho milovaná. A on bol viac ako odhodlaný, že ju privedie späť.

S pokrútením hlavy sa postavil. „Bar ešte stojí a ako vidím, so všetkým si viete poradiť, tak že by som sa mal vrátiť skôr, ako si niekto všimne, že som odišiel. Ak bude nejaká pohotovosť, budem na mobile.“

Pevným krokom sa vybral ku dverám a po ceste ignoroval zvedavé pohľady svojich ostatných zamestnancov. Väčšinou oceňoval, že tu boli ako taká veľká, nefunkčná rodinka, ale to len dovtedy, kým sa mu nezačali miešať do záležitostí, ktoré s nimi nemali nič spoločné. Vtedy sa správal ako tyranizujúci otec.

„Ešte niečo by si mal vedieť,“ zastavila ho Barb uprostred kroku. „Poslala som svojich ľudí, aby našli Raphaela a sledovali ho. Lenže sa po ňom zľahla zem, doslova. Niečo chystá.“

Sarren na to len kývol hlavou a pokračoval ďalej. Nebolo preňho prekvapením, že Barb jednala za jeho chrbtom, aby mu pomohla. Na to si už zvykol. Občas ho to doháňalo k šialenstvu, ale nemohol jej to zazlievať. Ako hlava jej rodiny sa musela postarať asi len o milión vecí, medzi ne zahrňovala aj ochranu svojich spojencov.

Jeho druh sa vždy združoval do malých skupiniek niekoľkých rodín, ktorých viedol najstarší a najsilnejší muž. Keď potom zomrel, jeho funkciu prebral jeho najstarší syn. Po smrti ich otca dostal funkciu na starosť Nick, no po tom, ako zabili Claire, stratil záujem o život a aj o svoje povinnosti. Tak sa ich ujal Sarren. Každý deň očakával, že ho niekto vyzve, aby mu dokázal, že sa na ten post nehodí. A každý deň ho prekvapilo, keď sa tak nestalo. Sám o sebe pochyboval, nikdy nebol žiadny vodca. Ale jeho ľudia boli očividne nenáročné bytosti. Inak si nevedel prestaviť, že im vyhovovalo jeho vedenie.

Potriasol nad tým hlavou. V duchu sa prinútil prestať premýšľať o ich divnom spôsobe života, ktorý občas skôr pripomínal spolunažívanie svorky vlkolakov, než čokoľvek iné. To však teraz nebolo podstatné. To, na čom záležalo, bolo niekde v diaľke a čakalo naňho. Bola to jeho stará izba, ktorú teraz obývala Lilly s jeho dcérou a on sa k nim väčšinou pridával na noc. Marc sa dočasne odsťahoval, za čo mu bol vďačný. V duchu si spriadal plán, ako ju získa. A kým sa tak stane, bude si v duchu predstavovať, aké budú na dotyk jej jemné, takmer čierne vlasy. Ako sa naňho uprú tie úžasné zelené oči, zatiaľ čo si zoberie jej telo. V rukách takmer cítil jej zamatovo hebkú pokožku...

Odfrkol si pri svojich myšlienkach. A potom, že nymfomani stále mysleli len na sex. Ešte, že mu nikto nedokázal vidieť do hlavy. Zasmial sa sám na sebe a radšej poriadne dupol na plyn, nedočkavý, aby opäť videl Lilly.

***

Vedela, že sníva. Lenže bolo to také odlišné od všetkého, čo predtým zažila, až sa tým prekvapením takmer zobudila. Len silou vôle sa dokázala upokojiť natoľko, aby zotrvala vo svojej nočnej more. Pravdepodobne potratila všetok rozum, keď sa k tomu vedome odhodlala, ale nad tým teraz nehodlala premýšľať. Viac sa snažila sústrediť na to, čo sa dialo okolo.

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že stojí v dome, v ktorom kedysi bývala so svojou rodinou. Jej telo podvedome znehybnelo a prevalila sa cez ňu mocná vlna bolesti, ktorá hrozila, že ju strhne na kolená. Ale to len dovtedy, kým si neuvedomila, na akú scénu sa pozerá.

Stála uprostred priestrannej obývačky. Pamätala si, ako cez veľké okná dnu vždy presvitali slnečné lúče, ktoré sa točili okolo tropických rastliniek, ktoré jej stará mama pestovala, aby ich domu dodala trochu života. Občas to tam vyzeralo ako prales niekde v Amazónii. Lenže teraz to vôbec nepripomínalo to radostné miesto, v ktorom tak rada trávila čas ako malé dievčatko. Teraz bolo zaplavené červenou... krvou. Bola všade. Vsiaknutá do béžového koberca, na pohovke a rozfŕkaná na stenách. Dokonca aj zarámované fotky teraz zdobili krvavé kvapôčky.

Pri tom pohľade sa jej zodvihol žalúdok. Zaťala päste a v duchu sa nútila odvrátiť tvár a odkráčať odtiaľ. Alebo sa prebudiť. Lenže niečo akoby ju tam násilne držalo, otáčalo jej hlavou, až kým pohľadom nespočinula na svojom mladšom ja. Bola celá od krvi, bola ňou pokrytá od hlavy až po päty, no neuvedomovala si to. Len tam ležala, letargická, a v náručí držala svoju staršiu sestru, z ktorej už dávno vyprchal život. Privrela oči pri tom pohľade. Toto si pamätala tak podrobne, až sa jej zdalo, že to má do pamäti vypálenú kyselinou. Nedokázala pred tým utiecť, ani sa skryť, stále to všetko bolo v jej hlave, hoci sa jej o tom už tak dlho nesnívalo. Až doteraz.

Pri spätnom pohľade na všetky tie vyhasnuté životy ju zaplavila agónia, nad ktorou pomaly prevládala zlosť. Keby sa jej teraz do rúk dostal ten bastard, čo dal vyvraždiť jej rodinu, akoby to boli len obyčajné králiky, vlastnoručne by ho stiahla z kože a obesila na jeho vlastných črevách. Mučila by ho tak dlho, kým by neprosil o smrť, ktorú by mu aj tak nedarovala. Za to, čo urobil, by si zaslúžil trpieť a škvariť sa vo vlastných hriechoch.

Celé jej telo sa chvelo túžbou urobiť niečo, pohnúť sa, alebo prinútiť svoje vtedajšie ja utiecť odtiaľ. No bola bezmocná. Čo ju doháňalo k šialenstvu. Mohla len ticho pozerať na to, čo sa dialo, na svoje apatické telo a na ten masaker. Aj keby bola bezcitná a nepredstierala to len pred ostatnými, toto by ju prinútilo prebudiť sa. Pri srdci ju pichalo a hrozilo, že si zlomí nejakú kosť, tak silno stískala ruky do pästí.

Kútikom oka zachytila nejaký pohyb. Chlapčenská postava, značne vychudnutá, sa blížila k jej starému ja. Podvedome urobila tým smerom krok a potom sa zastavila, keď zbadala tvár toho chlapca. Nebolo pochýb o tom, že to bol Sarren, hoci teraz mu vlasy padali do rôznofarebných očí, ktoré boli plné bolesti a smútku, dokonca bezmocnosti. Nezáležalo mu na tom, že bude celý od krvi. Len sa sklonil a zodvihol ju do náručia. Ten jednoduchý čin, tá odhodlanosť v ňom, jej o ňom povedali viac, ako sa o ňom dozvedela za tie týždne, čo preňho pracovala.

Sklonil sa priložil jej pery na čelo. Akoby jej chcel dať najavo, že sa už nemusí báť, lebo on ju ochráni. „Neboj sa, už si v bezpečí.“

Pri jeho slovách sa prikrčila a v duchu jej niečo vynadalo za to, ako hnusne sa k nemu správala. On ju skutočne vtedy zachránil. Alebo to tak aspoň vyzeralo. Lenže on po ňu prišiel. Vedel, že ho potrebovala, ignoroval všetky zákazy a pravidlá a bežal sem len pre to, aby ju ochránil. Nerobilo to z neho slabocha, ale človeka, ktorý chráni tých, ktorých miluje, aj za cenu vlastného života.

Otriasla sa a podvedome sa pripravila na prebudenie. Rovnako ako kedykoľvek predtým, vždy sa zobudila pri vyslovení tých posledných slov sprevádzanými točením a farebným spektrom len troch farieb. Lenže teraz a sa tak nestalo. Takmer ako v spomalenom filme sledovala, ako sa Sarren vybral sa k dverám. Ani na sekundu nezaváhal. V tvári mal odhodlanie, ktoré by mu mohli závidieť aj dospeláci. Ako v mrákotách ho nasledovala.

Prešli cez chodbu a hlavný vchod až na dvor, kde sa jej naskytol pohľad na scénu, o ktorej ani netušila, že sa skutočne stala. Takmer na ich terase stálo niekoľko čiernych SUV, z ktorých vystupovali ľudia oblečení v čiernom s arzenálom pripnutým k opasku alebo na chrbte. Nemusela byť génius, aby si uvedomila, že to bola FBI. Keď sa pozerala na svoje apatické ja, bolo jej jasné, prečo si na to nespomína. Pochybovala vôbec o tom, či v tej chvíli ešte niečo vnímala.

Zvuk nabíjania zbraní sa prehnal vzduchom a jej črevá sa skrútili, keď niekoľko červených bodiek ukázalo na Sarrenove telo. Zafuňala ako divoký býk, ale bezmocnosť jej zväzovala ruky.

„Ruky nad hlavu!“ skríkol nejaký mudrc.

Sarren naňho uprel divoký pohľad. „To neurobím. Nepustím Lilly na zem, aj keby to znamenalo, že by ste ma mali zabiť.“

„Je celá od krvi a pravdepodobne je smrteľne zranená.“

„To nie je jej krv,“ vyštekol Sarren netrpezlivo a jeho pohľad zabíjal.

Celá jednotka stíchla a ani nie o pár sekúnd ich veliteľ vydal tichý signál a vybrali sa dnu. Niektorí predným vchodom, iní mierili ku garáži a zadnému vchodu v záhrade. Nezaujímalo ju to. Snažila sa zistiť, čo sa ešte stalo. Bolo to ako bodnúť sa do brucha nožom a otáčať ním, ale nemienila sa vzdať. V tejto chvíli sa stalo niečo, čo ju oddelilo od Sarrena. Chcela vedieť, čo to bolo. Aj keby to malo znamenať, že sa tým emočne popraví.

„Chlapče, musíš ju položiť na zem, aby sa na ňu niekto mohol pozrieť,“ dohováral Sarrenovi vysoký muž. Mal tmavé vlasy, no nedokázala určiť farbu. Niečo v jeho tvári jej bolo až priveľmi známe. Odniekiaľ ho poznala. Keďže pracoval pre FBI, odpoveď bola takmer jasná.

Sarren pokrútil hlavou. „Nemôžem ju nechať ísť. Ja... ja potrebujem...“

Muž prikývol a jeho výraz bol takmer láskavý. „Ja viem, synak, ale ak nám nedovolíš postarať sa o ňu, možno by mohlo byť neskoro. Prisahám, že bude v bezpečí. Ak chceš, môžeš byť s ňou celý čas.“

Videla, ako chlapčenská verzia jej terajšieho šéfa zaváhala. Ale ešte skôr, ako stihol niečo povedať, ten muž stuhol a vypleštil oči, akoby videl mŕtveho. Zbledol ako stena a skôr, ako stihla žmurknúť, vbehol do domu, zbraň stále v puzdre. Bez ohľadu na to, že boli v dome všetci mŕtvi, bolo viac ako hlúpe byť neopatrný. Kdesi v diaľke začula húkať sirénu.

Podišla niekoľko krokov dopredu, kde stál Sarren s ňou v náručí. Pri pohľade na jeho tvár sa niečo v nej zlomilo. Netušila čo a nemienila to skúmať. Nie vtedy, keď do seba zapadli ďalšie kúsky skladačky jej života. On tam skutočne bol a postaral sa o ňu. Nech sa snažila akokoľvek klamať samú seba a predstierať, že sa to nikdy nestalo, toto jej otvorilo oči. Teda, nie, že by plánovala mu to povedať.

Rozruch za ňou ju prinútil sústrediť sa na niečo iné. Muž, ktorý predtým hovoril so Sarrenom, vybehol von z domu a v náručí zvieral nejaké telo. Nebolo od krvi, takže to nemohol byť nikto z jej rodiny. Lenže ona si nepamätala, kto by to mohol byť. Okrem toho bolo všeobecne známe, že ten masaker nikto neprežil – okrem nej, ale to bolo vládne tajomstvo.

Dívala sa na toho muža a stále viac a viac si uvedomovala, že v náručí zviera chlapca. Snažila sa prísť na to, o koho ide. Tie tmavé vlasy, tie rysy tváre... dokonca aj tie oči. Všetko jej to bolo známe. No jej premýšľanie opäť raz zaniklo v ďalšom dianí. Húkanie sa priblížilo, až jej to takmer trhalo uši. Niekoľko uniformovaných ľudí sa vrhlo okolo nej do domu a ďalší pár sa sklonil k Sarrenovi a takmer násilne z jeho zovretia vyrvali jej telo, pretože s nimi odmietal spolupracovať. Keby mohla, seriózne by im za to ublížila.

Odrazu nevedela, čo s očami. Všetci sa okolo nej pohybovali až príliš rýchlo, niečo hovorili, no jej to znelo ako bzukot. Keď sa scéna konečne spomalila natoľko, aby rozoznala jednotlivé postavy. Niekoľko vecí si uvedomila naraz. Sanitka, pravdepodobne s ňou vo vnútri, sa rútila po príjazdovej ceste smerom do mesta a Sarren stál opustený na kraji plota a o nohu sa mu opieral... pes. Jej šteniatko. Zvláštne, doteraz o ňom nikdy nepremýšľala. A vedľa nich stál ten muž a ešte stále v náručí zvieral toho chlapca. Bolo nemožné vidieť mu do tváre. No cítila, akoby na jazyku dokázala cítiť jeho meno, len ho nevedela vysloviť.

„Sľúbili ste, že s ňou budem môcť ísť,“ vytkol mu Sarren a aj napriek svojmu veku znel viac ako dospelo.

Muž pokrútil hlavou. „Ja viem, synak, ale ver mi, že teraz pre ňu bude bezpečnejšie, ak ju necháš ísť. Nájdeš ju neskôr...“

Sarren otvoril ústa a povedal ešte niečo, no ona ho už nepočula. Akoby sa ponorila do vody, všetko okolo nej bolo tlmené. Zakričala proti bubline, ktorá ju obklopovala, ale nebolo jej to nič platné. Zvuk sa k nej s ozvenou vrátil a udieral do jej uší silou miliónov decibelov. Hlava ju rozbolela a urobila by čokoľvek, aby tú trýzeň zastavila. Len keby mohla...

 

S trhnutím sa posadila na posteli a dychčala, akoby odniekiaľ utekala. Rukami si prehmatávala hlavu a telo, akoby sa snažila uistiť, že je všetko na pôvodnom mieste. Keď zistila, že to všetko skutočne bol len podivný sen, trochu sa upokojila. Zhlboka sa nadýchla a dokorán otvorila oči, aby ich vzápätí privrela pri ostrom svetle, ktoré hrozilo, že ju naveky oslepí. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým si naň privykla natoľko, aby sa opäť pokúsila poobzerať, čo sa to sa deje. Keď sa tak stalo, realita do nej udrela ako kladivo.

V miestnosti bola len ona a nad ňou sa skláňal Sarren so starostlivým výrazom v očiach. Ruky mal stále položené na jej ramenách, pravdepodobne z toho, ako sa ju snažil prebudiť. Výjavy, ktoré ju strašili počas spánku, sa teraz tvárili, akoby bola vo farebnom biografe a stále dookola sa v jej mysli prehrávali. Vnútorne ju to rozochvievalo, nútilo ju to cítiť vďačnosť za to, čo pre ňu urobil. Obdivovať ho za odvahu a odhodlanie porušiť pravidlá, len aby bol s ňou. Niekde vo svojom vnútri cítila, že už nedokáže predstierať, aký je jej ľahostajný.

„Lilly, si v poriadku? Čo sa stalo?“ naliehavo sa jej pýtal, stále ju pozorujúc očami, akoby hľadal nejaké zranenie. Lenže všetky jej rany boli očiam skryté.

Skôr, ako sa stihla za staviť, zodvihla ruku a položila mu ju na líce. Ani netušila, čo robí, kým sa nenahla k nemu a nepobozkala ho na pery. Nedokázala tej túžbe už viac odolávať. Chcela ho od prvej chvíle, keď sa naňho pozrela, hoci sa ho snažila nenávidieť za to, ako sa správal. Niekedy bola lepšia herečka, než by si ktokoľvek pomyslel. Za taký výkon profesionálky dostávajú Oscari.

Pri spojení ich pier na chvíľu stuhol. Čakala, že sa odtiahne a na sekundu sa zdalo, že to naozaj robí. No len na okamih, aby sa jej zadíval do očí. Netušila, prečo to robí a nestarala sa o to. Všetko jej vyfučalo z hlavy vtedy, keď jej rukami zovrel tvár a prisal sa jej na pery so zúfalosťou vyprahnutého na púšti. Vnútorne sa upokojovala, všetko zlé od nej pokojne odplávalo a bolo to nahradené všetko pohlcujúcou vášňou. Ocitla sa niekde, kde ešte nikdy predtým nebola. Každý jej pocit bol zdobený farbou a tie okolo nej vybuchovali ako ohňostroj na oslavách Nového roku.

Hladne zavzdychala, keď ju položil späť na posteľ a vyšvihol sa k nej. Rukami jej prechádzal každý záhyb, pohládzal všetky zákutia, akoby bol sochár a chcel ju stvárniť v tejto večnej polohe. Plamene ju spaľovali, hoci si uvedomovala, že okrem spodnej bielizne na sebe nič iné nemá.

Keď ju jeho ruky opustili, aby sa postarali o jeho oblečenie, zamrnčala na protest. Cítila prázdnotu, hlad po jeho dotykoch a bola ochotná získať ich späť za akúkoľvek cenu. Všetko toto bolo pre ňu nové. Nebol to žiadny hladný sex, toto bolo... milovanie. Každým pohybom kopírovala ten jeho, končekmi prstov obkresľovala krivky jeho svalov a dovoľovala svojej nenásytnosti, aby sa v nej stále stupňovala, hoci ju to doháňalo k bolestivému šialenstvu. No namiesto toho, aby si ho k sebe pritisla a rýchlo to všetko skončila, zabalila sa do tej trýzne ako do deky a objala ju so všetkým, čo z nej ostalo.

Zavrčal, keď mu zubami stisla dolnú peru a ruky jej zodvihol nad hlavu. Druhou rukou jej prudkým pohybom rozpol podprsenku a rýchlo ju z nej strhol. Zavzdychala, keď videla, ako ju skúma hladným pohľadom. Bolo to číre šialenstvo. Ale nezáležalo jej na tom. Nechala sa ním viesť, dovoľovala mu robiť si s jej telom čo len chcel. Na oplátku perami preskúmavala to jeho. Každý jej pohyb bol trhaný, ovládaný jej túžbami, akoby bola len nenásytné zviera. A pri tom, čo v nej horelo, tomu nebolo ťažké uveriť.

Nahlas vykríkla, keď do nej prudko vrazil. Pery natlačila na jeho a jazykom obkreslila jeho ústa. Rukami ho objala okolo krku a tesne sa k nemu pritisla. Prudko a hladne do nej búšil, akoby na to čakal celý ten čas. Užívala si každý, takmer až bolestný, výpad. Prehĺtal jej vzdychy a všetkým, čo jej dával, akoby jej dokazoval, ako mu na nej záleží. Nechcela si to uvedomovať. Nemohla to priznať...

Všetky jej múry padli v jedinej oslnivej sekunde, keď všetko okolo vybuchlo. Nevidela nič a nikoho, nedokázala ani určiť, čo presne cíti, len si užívala každý záchvev. Ešte nikdy predtým nič takého nezažila. Bola to číra extáza a hoci to bolo plné nedočkavosti, bola v tom neha, o ktorej si myslela, že v jej živote nemá miesto. Nepotrpela si na ňu a teraz jej pripomenula, aký chlad vnútorne vždy cítila.

Potriasla hlavou a bezvládne sa zrútila do postele. Možno sa mala zodvihnúť a niekam utiecť. Upokojiť ten prúd citov, ktorý sa jej vlieval do srdca a prinútil ju prehodnocovať každé jej rozhodnutie. No aj to jej vyfučalo z hlavy, keď sa z nej zvalil a namiesto toho, aby pozbieral svoje oblečenie a odišiel, pritúlil sa jej k chrbtu a tesne si ju k sebe pritiahol. Ani jeden z nich neprehovoril a Kaya bola za to vďačná. Nebola si istá, čo by povedala mužovi, ktorý sa s ňou napriek svojej nenásytnosti miloval každým pohľadom. A prinútil ju tak cítiť niečo, čo sa jej nikdy predtým nestalo – ten hrejivý pocit v srdci, keď vás v náručí drží niekto, komu na vás záleží.

Časť 20. ¦¦ Časť 22.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 21.:

3. Trisha přispěvatel
15.03.2014 [22:38]

TrishaPrepáč, že tak neskoro. Ale WAAAAAUUUUUU!!! KONEČNE!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 12.03.2014 [12:23]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 12.03.2014 [10:09]

Ú, ja fat neviem čo mám napísať. Mám v sebe teraz toľko pocitov, že neviem kde mám začať. Ja celú túto poviedku milujem no a ani sa netrúfam odhadovať čo nastane nie len po tejto kapitole ale ani po tých ďalších čo prídu.
Ja som asi v siedmom nebi to bolo dokonalé. Je pekné že si spomenula na to pre mňa HLAVNÉ Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!