OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 27.

19.04.2014 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1121×

Časť 27.

Pripadal si ako klaun.

S rozzúrenosťou, ktorá triasla jeho telom, hodil pohár o stenu a ako v spomalenom zábere sledoval, ako sa rozbil na takmer mikroskopické kúsočky. Za posledné tri hodiny mal pocit, že sa ocitol v cirkuse, kde sa každú pol hodinu striedal pri inom type povolania. Najskôr skákal cez obruče, keď sa jeden párik, dosť dobre omámený alkoholom, rozhodol, že bude zábava, ak mu porozbíjajú niečo zo zariadenia. Vyhýbal sa lietajúcim pohárom lepšie ako nejaký akrobat a ak neskočil z jedného miesta na druhé aspoň dvadsaťkrát, tak ani raz. Ani tigre nemajú takú drezúru.

Aby toho nebolo málo, len čo sa zbavil tých dvoch, ukázalo sa, že sa medzi jeho zákazníkmi ukrývajú ich priatelia, ktorí boli v značnej presile a pár dobre mierenými údermi mu tvár vymaľovali krajšie ako nejakej baleríne na vystúpenie. Očné tiene zadarmo a bol si istý, že červeň na jeho perách by nenapodobil ani najlepší rúž na svete. Nebol žiadny zelenáč a sám častokrát ukazoval boxovaciemu vrecu, kto je v telocvični pánom, ale stáť sám proti siedmym bolo ako pokúšať sa prejsť pešo na druhú stranu zemegule za jeden deň.

Jeho zamestnanci len zmrznuto stáli na mieste, akoby si užívali šou, keď ich šéfa skladali na kopu chlapi s mozgovou kapacitou drevenej násady od lopaty. Bohužiaľ mali tvrdé hlavy a jeho osobné vysvetlenia nebrali vážne. Nezareagovali ani vtedy, keď Barb odniekiaľ vyhrabala brokovnicu a párkrát vystrelila. Netušil čím, ale nemal silu kontrolovať diery v strope. V duchu si urobil mentálnu poznámku, aby sa v katalógu poobzeral po nejakom novom lustri. Popritom sa snažil necítiť sa debilne pri absurdite tej scény. Barb, ktorá by dokázala otvoriť plechovicu na vzdialenosť dvoch kilometrov bez toho, aby prišla o celý jej obsah, sa hrala na bezbrannú a vystrašenú barmanku. Keby jeho telo nepulzovalo akoby dostal zásah elektrického prúdu, možno by sa tou komédiou aj dosť dobre pobavil.

Napokon sa im však podarilo tých chlapov dostať von. Sarren to nechápal a len bezmocne krútil hlavou. Iste, stávalo sa dosť často, že sa niekto viac napil a bol agresívny. Ale dnešná noc bola extrém pre všetkých. Akoby sa všetko zbláznilo. Barb musela kriesiť dvoch mladíkov, ktorí sa tvárili, akoby mali otravu alkoholom. Nakoniec sa ukázalo, že boli triezvi. Polovica ochranky sa zaoberala bitkou pár dievčat na záchodoch, ktoré si navzájom trhali vlasy kvôli nejakému chlapcovi. Keď odchádzali, tvárili sa opäť ako najlepšie priateľky. A potom tu bol incident s podguráženým párikom a ich priateľmi. Smrdeli alkoholom, ale ich oči boli sústredené, ich pohyby plynulé a čo bolo najpodozrivejšie, nepotácali sa a po príchode polície dokonca zistili, že alkohol mali maximálne tak na oblečení, ale nie v krvi. Nemohol sa zbaviť pocitu, že si z neho niekto len strieľa.

Po tom, ako sa všetko upokojilo, zmohol sa len na to, aby vyšiel do kancelárie, kde si vo svojom zúrivom rozpoložení snažil upokojiť nervy pohárikom whisky, no ani tá nepomáhala. Nenávidel, ak si z neho niekto robil žarty. Už od detstva, keď si ho Nick doberal a využil každú príležitosť, aby ho pred Lilly zosmiešnil. A teraz sa niekto pokúšal o to isté. Stavil by pravú ruku, že v tom mal prsty Raphael alebo Stephanov syn. Po prípade obaja. Nedávno sa mu donieslo do uší, že Raphael mal nejakého nového priateľa. Nikto ho nevidel a nepoznal jeho identitu, ale nemusel byť génius, aby si niektoré veci domyslel.

Z myšlienok ho prebudilo nesmelé zaklopanie na dvere. Vzhľadom na scénu, ktorú predviedol dole v bare, keď doslova na zem zhodil obsah stola zahrňujúci niekoľko pohárov a nedopitú fľašu vína, nečudoval sa dotyčnému, že mal trochu obavy z jeho reakcie.

S povzdychom si sadol do kresla a snažil sa pôsobiť čo najpokojnejšie predtým, než vyzval človeka na druhej strane, aby vošiel. Keď tam zbadal neistého Toma, pozdvihol obočie. Vzhľadom na jeho ešte výbušnejšiu povahu by odhadoval, že ako jediný jeho správanie nebude brať osobne. Očividne sa mýlil.

„Šéfe, nerád otravujem, ale je tu taká malá maličkosť, na ktorú sme... ehm... zabudli.“

Sarren v duchu zaúpel a snažil sa predstierať, že sa trasie od zimy. „Čo sa stalo teraz? Niekto to tu podpálil?“

Opatrne vošiel dnu. Pri pohľade na toho obrovského chlapa, ktorý bez zaváhania šacoval mafiánov, ako teraz našľapuje opatrne na podlahu, akoby niekde blízko spalo batoľa, ktoré nechcel prebudiť, si uvedomil, že stále musel vyzerať ako grizly predčasne prebudený zo zimného spánku.

„Ide o Kayu.“

Na dve sekundy sa zamyslel. „Máš na mysli Lilly.“

Tom pokrčil ramenami, očividne povzbudený tým, že sa naňho nerozkričal. „Kaya, alebo Lilly, to je jedno. Ide len o to, že sme... nuž, skôr, že si ty... dnes skončila v škole.“

V momente bol na nohách, ďalší pohár sa práve trieštil o stenu a jeho chabé predstieranie sebaovládania mu práve zamávalo na rozlúčku. „Kurvafix, to ste mi to nevedeli povedať skôr? Sľúbil som jej, že tam budem!“ Keďže Tom nemal vlastnú zverenkyňu, Sarren nečakal, že by vôbec pochopil dôležitosť dnešného dňa, na ktorý čakal pätnásť rokov.

„Pre-prepáč... ale... nepovedal si nám o tom. Vedela o tom len Barb a aj to len čírou náhodou, pretože dnes končí jej bratranec. Keď sa tu všetko zomlelo, nikto z nás neuvažoval o ničom inom len o tom, ako to čo najskôr ukončiť. Keď odišla polícia a Barb začala nadávať, vedeli sme, že sa posralo ešte niečo. Netušili sme, že práve toto.“

Sarren zavrčal. „A tak sete si potom ťahali povrázky a na teba zvýšil najkratší?“

„Špáradlá,“ ozval sa Tom po chvíľke ticha napäto.

„Čože?“

Odkašlal si. „Ťahali sme si špáradlá.“

Sarren sa veľmi snažil predstierať, že ho nepočul. Svoje slová myslel skôr ako vtip, nečakal, že na nič bude niečo pravdy. Očividne sa mýlil a zbabelosť niektorých jeho zamestnancov nepoznala hranice. V duchu si urobil poznámku, aby za to neskôr na Barb nakričal. Aj tak to mala na svedomí ona.

„A teraz si na to spomenula?! Došľaka! Zaškrtím ju!“ hromžil a už kráčal smerom ku dverám.

Tom mu uhol z cesty a tváril sa opatrne. „Vlastne Barb si na to nespomenula. Volal Marc a pýtal sa, či sme nevideli Kayu. Pravdepodobne je na ceste sem. Potom z neho vyšlo, že si zmeškal ceremóniu. Takže sa pravdepodobne o pár minút zjaví na prahu a zmláti ťa.“

Keby nešlo o takú vážnu vec, možno by sa tomu aj zasmial. Lenže sa k tomu nemohol prinútiť. Nie za týchto okolností. Takže miesto toho, aby naňho opäť zaútočil a vybil si na ňom stále sa stupňujúcu zlosť, len znovu zavrčal a vybehol von. Celý deň sa mu nedarilo. Všetko sa mu rozpadalo pod rukami, kam sa pozrel, videl len samé problémy. Rozhodne to niekto narafičil. A ten niekto chcel, aby celý deň ostal zapadnutý v bare a nikam sa nedostal. A už vôbec nie na záverečnú ceremóniu. Keďže ich nepriateľmi boli všetci z ich druhu, nepochyboval, že v tom má prsty Raphael. Ale netušil prečo. Alebo si to len skôr nechcel priznať. Pretože potom by musel uznať, že niekto v ich okolí na nich donáša na opačný front. Lenže nad tým teraz proste nedokázal rozmýšľať.

Práve vbiehal do baru, keď začul, ako naňho Barb volá spoza baru. Bol by ju ignoroval, keby si nevšimol napätý výraz v jej tvári. So srdcom až v žalúdku podišiel pár krokov k nej, aby ju mohol dobre počuť a zároveň by na ňu nemusel kričať odpovede. V duchu si pripomínal, že by bolo veľmi nevhodné, keby jej vynadal za tie špáradlá. A bol takmer nadľudský výkon prinútiť sa ostať pokojný, hlavne keď mu celým telom lomcoval hnev.

„Čo je zase? Niečo si zabudla?“ ozval sa takmer až hrubo.

Len letargicky pokrútila hlavou. Muselo to byť vážne. „Práve volal Nick. Nezachytila som všetko, ale pravdepodobne na nich útočia. V nemocnici.“

Ani nestihol dokončiť nadávku, tak rýchlo sa rozbehol k dverám. Po ceste kývol na kohokoľvek, kto mu venoval pozornosť. A to si myslel, že dnešok už nemôže byť horší. Očividne to jeho podarená karma brala ako výzvu, nie ako ironické konštatovanie.

„Ak sa objaví Lilly, snaž sa ju tu zdržať!“

Nečakal na odpoveď a v doprovode niekoľkých mužov z ochranky sa vrhol na parkovisko a rovno do svojho auta. V duchu velebil svoj zvyk nechávať si kľúče vo vreckách. Skočil az volant a vyštartoval, dvere takmer ani neboli zatvorené. Okrajovo vnímal, ako niekto naskakuje k nemu a počul aj tlmený krik niekoľkých chlapov. Všetci to boli Terrovia, takže si nerobil starosti s tým, že by sa o seba nevedeli postarať.

Cesta do nemocnice, ktorá mu normálne zabrala pätnásť minút, teraz trvala sotva polovicu. Dvakrát prešiel na červenú a takmer prevalcoval niekoľkých cyklistov, ale nehodlal sa tým teraz trápiť. Jeho brat nikdy nevolal o pomoc. Od smrti Claire sa do všetkého vrhal takmer samovražedne. Nezáležalo mu na tom, či bude žiť alebo nie. Akoby len čakal na deň, keď sa odoberie na večnosť. No teraz volal, lebo mali problémy. Niekto ich napadol a okrem neho tam bola len stále zranená Asasia a Lucian, ktorý na tom nebol oveľa lepšie.

Keď konečne zbadal svetlá na príjazdovej ceste na parkovisko, nezdržoval sa kupovaním parkovacieho lístka. Zastavil krížom cez tri parkovacie miesta, vypol motor a vrhol sa von. Ostatní ho nasledovali. Za ním zastalo ešte jedno auto, ktoré bolo plné. Po ceste sa snažil nevšímať si naliehanie nejakej sestričky, že tu nesmú len tak pobehovať. Ignorovali tú drobnú žienku a vybrali sa rovno na pooperačné oddelenie. Hoci Asasia bola už dva týždne po zákroku, stále ju tam držali, keby nastali komplikácie. Vo vzduchu sa šírili reči, že by sa už vôbec nemusela prebudiť. Všetci to odmietali prijať.

Prebehli po schodisku akoby snáď leteli a ocitli sa až na tom správnom poschodí. V duchu sa snažil kalkulovať, ale trochu sa mu to nedarilo. Hlavu mal plnú toho, čo sa stalo. A medzi to sa miešal problém s Lilly. Nevedel si predstaviť, ako jej vysvetlí, že neprišiel, hoci jej odprisahal, že tam pre ňu bude. Lenže aj to musel odstaviť na druhú koľaj, keď vo vzduchu zacítil výboje energie. Inštinktívne vycítil prítomnosť najmenej šiestich mužov, takisto aj odtlačok svojho brata Nicka, alebo pasiu z Lucianovej strany. Bola to presila a v duchu dúfal, že neprídu neskoro.

V mihu jedinej sekundy sa zahalil do tieňov a nikým nespozorovaný sa vybral ku dverám, nasledovaný svojimi zamestnancami. Netrápil sa, či ich niekto bude vidieť alebo nie, aj keď technicky by toho žiadny človek nemal byť schopný. Lenže vždy sa niečo mohlo pokaziť. Prípadné problémy budú riešiť neskôr. Teraz museli rýchlo konať.

Rozrazil dvere a naskytol sa mu pohľad na prázdnu miestnosť, v ktorej na posteli ležala Asasia a Lucian sedel na stoličke vedľa a ochraniteľsky sa nad ňou skláňal. Ale to všetko bolo len na prvý pohľad. Vďaka svojmu výcviku aj zmyslom vedel určiť, kde sa ostatní pohybujú. Vedel, že Nick toho už má dosť a nedokáže ich udržať dostatočne dlho na to, aby nikoho nezranili. Sám už mal namále, ale snažil sa. Vďaka hnevu, ktorý v ňom ešte stále tlel, dokázal veľmi rýchlo nazbierať potrebnú energiu a poslal výboj smerom k najbližšiemu útočníkovi. A vtedy sa strhlo peklo.

Dnu vkročil aj posledný chlap z baru a dvere sa s buchotom zavreli. Votrelci si ich všimli a začali útočiť ako šialení, bez rozmyslu či nejako účelu, len akoby sa snažili získať čas. Výboje posielali na nohy a boli také slabé, akoby práve teraz stáli proti deťom. Ale aj napriek svojej relatívnej slabosti neboli vôbec ľahkí nepriatelia. Hýbali sa s rýchlosťou, ktorá aj jeho samotného ohromila. Držali si ich od tela s takou razanciou, že nebolo pohýb o ich úmysloch. Snažili sa ich zdržať čo najdlhšie, zabaviť ich.

Namiesto toho, aby sa vyčerpal ďalším výbojom energie, zahnal sa päsťou. Vedel, kde je ten bastard, no nedokázal ho zasiahnuť. Miesto toho, aby sa ho snažil vyradiť svojimi schopnosťami, vsadil na fyzickú silu a prekvapenie. Takmer nezaujato vystrelil rukou hore, do miest, kde ten chlapík mohol mať hlavu. Ruka s pleskotom dopadla a ozvalo sa nadávanie. Cítil, ako sa vzduch rozvíril pohybom - asi sa za knísal. Využil svoju náhlu výhodu a opäť sa zahnal. Kým stihol ten chlapík nejako zareagovať, pristála mu v tvári ďalšia rana. Zvalil sa na zem a jeho krytie opadlo.

Takmer neveril vlastným očiam, keď mu zrak padol na človeka, ktorého by tu čakal zo všetkých najmenej. Svojho niekdajšieho kamaráta Ricka, ktorý dal prednosť prísľubu peňazí a odišiel spolu s Raphaelom. Teraz mal aspoň dôkaz, že sa nimi ten prekliaty bastard celý večer len hrá.

„Čo tu chceš?“ vybafol naňho, len okrajovo vnímajúc ozveny boja, ktorého ho obklopovali.

Rick si stále držal nos, z ktorého mu kvapkala krv. „Zabávame sa.“

Sarren zavrčal pri jeho arogantnom tóne. „Tak si zájdi do bordelu, ak sa nudíš. Ale nepredvádzaj sa pred ľuďmi. Nesmú odhaliť, že žijeme.“

Možno mal byť rozzúrený, ale miesto toho bol proste vyčerpaný. Celý tento prekliaty deň bol až neuveriteľne dlhý. Nič nevyšlo tak, ako si plánoval. Jediné, po čom naozaj túžil, bolo vrátiť sa do baru, zbaliť tam Lilly a zaspať s ňou v náručí. Hoci aj na stole, na tom by nezáležalo. Len potreboval na pár hodín vypnúť.

„A ja mám chuť na trochu adrenalínu.“

Odvrátil od neho zrak, inak by bol v pokušení zadusiť ho. „Prečo ťa Raphael poslal? Ešte k tomu napadnúť niekoho, kto bdie nad životom jeho dcéry?“

Muž na zemi stuhol, akoby si len teraz všimol, kto leží na posteli. Nápadne zbledol a vyšvihol sa na nohy. „To nie je možné. O tom by som musel niečo vedieť.“

„Však sa pozri sám. Som si istý, že Asasiu poznáš veľmi dobre. Kedysi si aj ty bol jej priateľ. Potom ti ruplo v bedni a stal sa z teba pojebaný idiot.“

Rick nelenil a skutočne sa pozrel na posteľ. Len pre to, aby sa v ďalšej sekunde prudko odvrátil a zalapal po dychu. Sarren sa podvedome pripravil na jeho útok. Dokonca si hromadil aj energiu, ktorou ho zamýšľal poslať priamo do bezvedomia. Ale on ho opäť prekvapil, keď sa otočil a miesto toho, aby urobil nejaký prudký pohyb, tam na chvíľu len tak stál a nejavil známky toho, že by sa ešte nachádzal v rovnakej miestnosti ako oni.

„Stop!“ skríkol zrazu. Rozkazu bol jasný a jeho muži v okamihu poslúchli. Dokonca aj odhalili svoje krytie. Sarren takmer s neveriacim úžasom pozeral do tváre mužov, s ktorými kedysi chodil do školy a nikdy medzi sebou nemali problém. Teraz stáli proti sebe.

„Čo je? Snáď sa len nebojíš dokončiť našu vec?“ vyzval Ricka jeden z mužov. Sarren si už nepamätal jeho meno. Čo bolo len dobre. Nepotreboval pomenovať ďalšieho nepriateľa.

„Ide o omyl. Raphael nás poslal zaútočiť na ľudí, ktorí sa starajú o bezpečnosť jeho dcéry.“

„To je kravina!“ skríkol iný. „Keby bolo niečo s Asasiou, jej otec by o tom vedel.“

„Tak sa presvedč sám, ty blázon!“ skríkol Rick a ostatní ho neochotne poslúchli.

Sarren len ticho stál a pozeral sa na tú scénu. Vedel, že Nick stál po jeho boku, stále zahalený v tieňoch a pripravený na útok. Niečo v ňom sa tešilo jeho prítomnosti. Dopekla, jeho brat práve prejavil väčší záujem o život než za posledné roky. Akoby bol opäť pri vedomí a všetko okolo vnímal s plným nasadením. Aj keď to bolo kvôli bezpečnosti, ale nemienil sa v tom vŕtať. Človek musel byť vďačný aj za maličkosti, nech prichádzali v akejkoľvek podobe. Nick ostražito čakal na akýkoľvek podnet, no ostatní sa uvoľnili a opäť sa zviditeľnili. Podľa výrazov v ich tvárach pochopil, že si tento improvizovaný boj užili. Super, očividne sa z neho stal zabávač.

„Prečo by nás ten starý idiot posielal zaútočiť na jeho dcéru?“ ozval sa jeden z mužov, čo prilákalo Sarrenovu pozornosť späť k tomu, čo sa dialo v miestnosti okolo neho. Teda, nie, že by na to mohol zabudnúť, čo i len na sekundu.

„Lebo je to magor, ktorý potratil všetky mozgové bunky?“ skonštatoval Nick.

Sarren sa nad tým zamyslel. „Raphael sa spojil so Stephanovým synom, pokiaľ sú tie klebety pravdivé. Takže teraz majú niečo za lubom. To, že vás sem poslal, malo len odpútať pozornosť od niečoho väčšieho. Lenže ani Raphael nie je taký šialený, aby zaútočil na vlastnú dcéru.“

„Zaútočil by, keby to považoval za to najlepšie riešenie. Ale pravdou stále ostáva, že o tom nemá ani potuchy. Teda, o tom, že je Asasia zranená a leží v nemocnici,“ prehovoril opäť jeden z mužov. Sarren sa už ani nesnažil spomenúť si na jeho meno. „Keď už sme pri tom, čo sa jej vlastne stalo?“

„Niekto na ňu zaútočil, keď bola v práci,“ odvetil Sarren nedôverčivo.

Rick dlho mlčal a nič nehovoril. Jeho muži ho len mlčky sledovali, akoby on bol ich veliteľ a oni len jeho pešiaci. Pravdepodobne to tak bolo, ale nezaujímalo ho to. Nezáležalo mu na tom dostatočne na to, aby im venoval pozornosť. Miesto toho zamieril k Lucianovi, ktorý teraz vyzeral plný života, dokonca si pokopával nohou.

„Lucian?“ oslovil ho. Brat k nemu ihneď otočil hlavu a bol plne sústredený na jeho tvár.

„Prebúdza sa,“ zašepkal a pomaly sa postavil. Od Nicka vedel, že sa za posledné dni sotva pohol, takže ho ten vitálny pohyb prekvapil.

„Pozri, Sarren, táto situácia je fakt na hlavu. Nemôžem asi zastihnúť šéfa, aby som mu o tomto povedal. Ver mi, nemali sme v úmysle nikomu ublížiť, mali sme len odviezť pozornosť, ako si sám uhádol. Ani nevieme od čoho. Lenže Asasia je zranená a jej otec o tom nemal ani potuchy. To mení naše plány.“ Rick sa tváril viac ako vážne, v jeho očiach bola úprimnosť, takže nemal pochybnosti, že myslí vážne každé slovo.

No skôr, ako stihol odpovedať, upútal ho náhly pohyb na posteli. Strelil tam pohľadom práve včas, aby videl, ako Asasia pomaly otvorila oči. Na chvíľku vyzerala byť zmätená, akoby netušila, kde sa nachádza alebo prečo. Potom sa jej zreničky rozšírili, až takmer úplne zakryli dúhovky, a pomaly sa posadila. Keby nebolo Luciana, bola by sa zvalila späť na matrac. V pravej chvíli ju stihol podoprieť. V očiach mu pri tom svietila láska, ktorá doslova zapĺňala miestnosť. No Asasia akoby to nevnímala. Miesto toho sa sústredila na Sarrena a v pohľade mala naliehavosť, ktorá ho desila.

Pomaly sa nadýchla a otvorila ústa. „Chris.“ To jediné slovo vyslovené pološeptom samo o sebe nedávalo bohvieaký význam. Aspoň nie pre náhodného okoloidúceho. Lenže on poznal Asasiu a poznal aj Lilly. O ich práci vedel všetko. Takže aj meno nadriadeného. A to, že teraz zaznelo v miestnosti, mohlo znamenať jediné. Strach v jej pohľade mu to len potvrdil.

Stephanov syn práve odhalil svoju oficiálnu identitu. Nemohol povedať, že ho to potešilo.

Časť 26. ¦¦ Časť 28.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 27.: