OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 30.



Pomsta za spravodlivosť - Časť 30.Skĺznuť k rozhodnutiu

Časť 30.

Stereotypy boli akurát tak na dve veci a ani jedna z nich nebola práve užitočná. Z princípu ich neznášala a snažila sa im vyhnúť. Aj keď mnohými po dlhé roky v podstate žila. Ale keď sa už po niekoľkýkrát zobudila spútaná, s neuveriteľnou bolesťou v zápästiach a členkoch a so žalúdkom ako na vode, mala čo robiť, aby nezačala kričať. Takýto druh opakovania sa z duše nenávidela a najradšej by zabila toho, čo to mal na svedomí. Lenže odrazu sa zdalo, akoby sa Chris niekde stratil.

Zakaždým, keď otvorila oči, nemala tušenia, koľko času ubehlo. Možno dni, týždne, či dokonca mesiace. Ale pokojne to mohli byť len sekundy. Keďže ich ten bastard stále skrýval uprostred lesov, bolo veľmi ťažké určiť, kde presne boli. A to bol očividne jeho zámer. Lenže teraz ho nikde nevidela, necítila výboj jeho energie, ktorý ju normálne odrovnal vždy, keď otvorila oči. Výhodou bol jej prázdny žalúdok. Síce sa jej neustále dvíhal a každú chvíľu mala nutkanie dáviť, ale kým nič nejedla, nemala žiadne iné potreby. Vďakabohu za malé radosti.

So zastonaním sa snažila natiahnuť si stuhnuté svaly, ale bolo to viac-menej beznádejné. V duchu rozzúrene prebiehala svoje možnosti a nie prvý raz si uvedomila, že žiadne vlastne nemá. Mohla čakať ako nejaká slabošská pipinka na svojho princa na bielom koni. Aj keď v Sarrenovom prípade by to skôr bolo na zelenom tanku. Lenže to pomyslenie ju nútilo škrípať zubami. Kurva, nikdy sa nekrčila a nikdy ani nebude. Nech sa už Chris snaží akokoľvek chce. Nikdy sa pred ním nebude skrývať niekde v kúte.

Porozhliadla sa a rozzúrene prižmúrila oči do stále silnejúceho slnka. Momentálne ležala pod vysokým stromom a pred ňou sa rozprestierala malá lúka s vysokou trávou. Veľmi romantické miesto pre niektorých ľudí, ale pre ňu to bolo viac ako očistec, možno skôr ako peklo. Prisahala si, že ak sa odtiaľto dostane živá, nikdy v živote už nebude nikomu veriť. Bolo jednoduchšie byť celý život sama ako dopadnúť takto. A prečo? Kvôli psychopatizmu niektorých ľudí.

Nenávidela Chrisa i samotné pomyslenie na to, čo spôsobil jej rodine. Srdce sa jej zvieralo už len zo spomienok, ktoré vedome potláčala dlhých pätnásť rokov. Boli by teraz všetci nažive, keby vedeli o Chrisovej existencii? Ak je to vôbec jeho pravé meno? V duchu si často predstavovala svojho synovca alebo neter s Clairiným úsmevom a Nickovou vtipnou stránkou, ktorú celé roky neukazoval. A aká by bola z nej teta? Taká, ako bola nevlastná sestra? Odháňala Natalie od seba, ubližovala jej a tvárila sa, že neexistuje. Niečomu v nej to bolo ľúto, ale ospravedlnenia neboli práve jej silnou stránkou.

Prúd jej nezadržateľných myšlienok odrazu prerušil nejaký šuchot. Inštinktívne sa tam otočila, pripravená čeliť Chrisovi a čomukoľvek, čo na ňu pošle. Lenže nebol to on, ani nikto z jeho ľudí. Zo začiatku si ani nevšimla, čo vlastne jej pozornosť upútalo. Keď už bola presvedčená, že sa ozýva jej paranoidná stránka a divoká predstavivosť vybičovaná neuveriteľným hladom a smädom, kútikom oka zazrela takmer nebadateľný pohyb. S prekvapením si uvedomila, že sotva päť metrov od nej si to trávou vykračuje malý zajac.

To bojazlivé strovenie ju nepovažovalo za žiadnu hrozbu a pokojne sa vedľa nej prechádzalo a zháňalo si nejakú obživu na raňajky. Niekto by to považoval za nesmierne rozkošné, pre ňu to skôr bolo frustrujúce. Dokonca ani ten blchavý malý batoh chlpov ju nepovažoval za hrozbu, hoci bola oveľa väčšia. Z náhleho popudu pohla nohou. Malé stvorenie nastražilo uši a keď vykopla druhýkrát, odskackal späť do vysokej trávy a bez pochyby niekam do svojho domčeka, alebo čohokoľvek, čo obýva. Len malé, takmer bezvýznamné stvorenie. Tak prečo ju to tak zasiahlo?

Jej tvrdohlavosť jej opäť udierala do čela a nútila ju zatvrdiť sa a proste bojovať ešte horlivejšie o to, aby sa oslobodila. Aj keby si ruky pri tom mala dolámať. Nebude len tak čakať na niečiu pomoc, ktorá by nikdy nemusela prísť. Nebolo ľahké to priznať, ale vedela, že to dlho nevydrží. Ani netušila, ako dlho ju má Chris v rukách. A bola odhodlaná ich trápne rande čo najskôr ukončiť, najlepšie guľkou medzi jeho úlisnými očami. Celé jej telo sa otriaslo v súhlase, ale tichučký hlások v jej mysli jej pripomínal, že predsa len má inú možnosť než len čakať na príležitosť, ktorá by nemusela prísť.

Bolo proti všetkému v jej vnútri priznať si, že by proste mohla poprosiť o pomoc. Ale to sa ľahšie povie, než skutočne urobí. Poznala spôsob, akým by sa mohla jednostranne kontaktovať Sarrena, aby ju tak potom mohol nájsť. Urobila to už predtým

Panebože, prečo to len nebolo také jednoduché, ako to znelo?

Sarren bol kým bol, ale to nezaručovalo, že by mu mal veriť s vlastným osudom. Upnúť sa opäť ne neho by bolo ako odhaliť mu svoju dušu. Ísť so srdcom na trh s veľkou možnosťou, že by jej ho niekto mohol prebodnúť. Otvoriť sa niekomu bolo stále príliš ťažké. Bolo jednoduché byť uzavretá, žiť len sama pre seba a v záujme vlastného prežitia sa držať od všetkých bokom. Bez bolesti, bez námahy a bezpečné. Naproti tomu bolo zveriť sa niekomu do rúk, nebyť tým, kto namieri na nepriateľa, len sa prizerať tomu, ako niekto iný rieši vaše problémy. Možno bola naopak, iná ako všetci ostatní, ale to pre ňu predstavovalo skutočný problém. Žiť sama pre seba, za seba a neviazať sa na nikoho, kto by mohol odísť. To pre ňu platilo až kým sa do jej hry menom život nezamiešal Sarren.

V duchu zanadávala a ešte raz zapochybovala o tom, čo chcela urobiť. Vložiť niekomu do rúk svoj osud, svoju dušu. Lenže nebol to len tak hocikto. Išlo o Sarrena, muža, ktorý ju nútil cítiť veci, ktoré jej chladné vnútro už viac nepoznalo. No aké ťažké bolo uvedomiť si v hlave rozhodnutie, ktoré jej srdce urobilo už dávno? V ten moment, keď s ním ostala v škole a dovolila mu, aby ju vytrénoval. Nevedela, či to bude fungovať, ale možno bolo načase začať riskovať niečo iné než len svoj život.

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla v tichom zafučaní. V okamihu, keď v duchu prvý raz vyslovila Sarrenove meno, vedela, že nebolo cesty späť. Zaprisahala sa, že ak to niekedy vytiahne na svetlo, umláti ho jeho vlastnou topánkou.

***

Vyzeral ako mŕtvola.

Nemusel sa pozrieť do zrkadla, aby niečo také zistil. V noci vôbec nespal, celé hodiny strávili plánovaním útoku na polorozpadnutý dom, ktorý údajne patril Chrisovi a do ktorého mal podľa pôvodného plánu zaviesť Lilly. Sarren mal svoje pochybnosti, ale nebol dostatočne šialený na to, aby pochopil myseľ niekoho takého, kto to v hlave sám nemá práve v poriadku. Veriť Raphaelovi bolo ťažké, ten chlap nikdy nebude mať na srdci dobro nikoho iného okrem seba, ale Chris ho podrazil. A Raphael bol muž, ktorý zabíjal ľudí pre menšie maličkosti než je očividná zrada.

Takže Sarren súhlasil. Poskytol miesto na základňu vo vlastnom bare a svojich ľudí ako zálohu. Sám sa celý čas strávený pri plánovaní nalieval hektolitrami kávy, aby si nemusel viečka podopierať zápalkami. A medzitým sa snažil sám seba upokojiť dostatočne na to, aby Lilly vôbec dokázal nájsť. Nedokázal si čo i len pripustiť, že by mohlo byť neskoro. Ešte nevedel, čo prestne urobí s tým perverzným bláznom, ale občas mal chuť nakrájať ho na malé kúsočky tupým nožom. Aby si to užil ešte viac. Ak to z neho tiež robilo perverzáka, bol ochotný také označenie prijať, keby to znamenalo koniec tejto nočnej mory.

„Si si istý, že tam chceš ísť?“ spýtal sa už asi po stý raz jeho brat Lucian. Ten sa len pred niekoľkými minútami vrátil z nemocnice, kde nechal svoju ženu v Nickovej opatere. Pridal sa k nemu a lovu na Chrisa.

Ale Sarren ho podozrieval, že sledoval skôr vlastné záujmy. Iste, mal Lilly svojim spôsobom rád, hoci to bolo ťažké, ale Asasia bola celým jeho svetom. Možno bude taký veľkorysý, aby Chrisa prenechal jemu, ale pohľady, ktoré hádzal smerom k svojmu svokrovi, jasne dávali najavo, čo sa stane v momente, keď ich krehké prímerie pominie. Nemohol povedať, že by mu toho starého somára bolo ľúto. Za svoj osud vďačil len sám sebe. Jasne o tom svedčal fakt, že mal teraz celkom pekne zafarbený nos, ktorý mu nejaký dobrák tak narýchlo napravil. Nejaký jaskynný muž v jeho vnútri cítil zadosťučinenie z jeho zemiakovitého stredu xichtu.

Sarren si povzdychol a rukou si prešiel po tvári. „Nemám na výber. Neznesiem čo i len pomyslenie na to, že Lilly tam niekde je. Zabíjal by som, aby som sa k nej dostal. A rovnako by som to urobil aj pre Natalie. Chris sa bude hojdať na vlastných črevách,“ prehlásil krvilačne.

Lucian mu položil ruku na rameno. „Kedy naposledy si spal? Pochybujem, že Lilly budeš niečo platný, keď niekde skolabuješ. A ako ju poznám, určite sa o svoj zadok vie postarať aj sama.“

„Každý si zaslúži, aby ho niekto zachránil,“ povedal Sarren. V podstate len zopakoval slová, ktoré svojmu bratovi povedal už predtým – keď Lucian pomýšľal na to, že by dovolili Nickovi proste sa vrhnúť do boja a nechať sa zabiť.

„Aj niekto taký, kto o to nestojí?“ spýtal sa pochybovačne Lucian.

„Hlavne taký človek,“ prisvedčil Sarren. „Ale domnievam sa, že Lilly je už iná ako tá žena, ktorá k nám pred niekoľkými týždňami prišla do baru.“

„Už to nie je Lilly. To dievča... myslím, že zomrela spolu s jej rodinou. Teraz je to skutočne Kaya, agentka FBI. Nemá nič spoločné s tou, ktorú si poznal,“ skonštatoval Lucian, čím v podstate zhrnul to, čo mu Lilly sama niekoľkokrát povedala. Stále tomu neveril.

„Ja si myslím, že je to stále moja Lilly. Len je príliš uzavretá. Je to ona,“ trval Sarren opäť na svojom, hoci tentoraz zaváhal.

„A čo ak nie je?“

Sarren nonšalantne pokrčil ramenami. „To na veci nič nemení. Aj tak ju zachránim.“

Lucian pokýval hlavou a pozrel sa na mužov, ktorí boli s nimi v miestnosti. Sarren nasledoval jeho pohľad. Vyzerali netrpezlivo. Nie pre to, že by sa snáď obávali o Lilly, väčšina z nich ju nikdy predtým nevidela a ani ju nepoznali. Oni sa tešili na sľubovaný boj, ktorá nebol na ich dennom poriadku. Iste, občas sa vyskytla nejaká akcia v bare, ale tá sa zužovala na príležitostných opilcov. Rozčuľovalo ho, že im bola Lilly ukradnutá, ale pokým s ním spolupracovali, bol ochotný predstierať uvoľnenosť.

„Ty ju vážne miluješ,“ skonštatoval Lucian takmer prekvapene.

Sarren sa na krátky okamih zamyslel, či je to fakt také očividné. Potom si uvedomil, že je to vlastne jedno. „Nikdy som neprestal. Vždy som vedel, že je Lilly nažive, hoci som ju nevedel nájsť.“

Odrazu Lucian poskočil a v očiach mal nadšenie. „Vedel by si ju teraz nájsť?“

„Nie, len ak by ma zavolala. Rovnako ako vtedy, keď zmasakrovali jej rodinu. Inštinktívne volala moje meno, hoci nie nahlas. Dokázala sa so mnou spojiť mysľou, aj keď toho nemala byť schopná. Nemali sme, a vlastne ešte stále nemáme, plnohodnotné puto.“

„Preto sa ťa snažili zdržať...“ pošepol Lucian po pár sekundách, keď si všetko pospájal. „Raphael ťa mal zdržať, aby si sa k Lilly nedostal včas. Tým pádom ste neprešli obradom a všetko je tak ako doteraz. Ten chorý bastard to mal naplánované do najmenšieho detailu.“ Keď Sarren už-už otváral ústa, aby mu na to niečo povedal, zodvihol jeho brat ruku, aby ho zastavil. „Dokázala by to urobiť znovu? Zavolať ťa tak? Tak ako to urobila...“ Prehltol. „Urobila vtedy?“

Na niekoľko sekúnd ostal ticho, aby zastavil sám seba predtým, aby nezačal nadávať. Keď sa dostatočne upokojil, takmer nečujne zamrmlal. „Lilly je veľmi mocná a vždy bola. To, že ma vtedy dokázala privolať, je niečo výnimočné a takmer raritné v našom svete. Samozrejme, že ak by chcela, dokázala by to urobiť znovu. Lenže to by zahŕňalo predpoklad, že o tom vie. Teda o tom, že to už niekedy urobila.“

„Ty si jej to nepovedal? Hovoríte vy dvaja vôbec spolu?“ skríkol Lucian, čo upútalo pozornosť niekoľkých chlapov.

Sarren to ignoroval. Aj tak čoskoro vyrazia. Teraz sa proste len dohadovali, kto kde bude čakať, kde zaparkujú a ostatné maličkosti. Keďže odmietal spustiť Raphaela z očí, bude v aute s ním. Psychicky sa pripravoval na potláčanie svojich vražedných chúťok. Pozitívum ostávalo, že sa mu aspoň podarilo presvedčiť Luciana, aby ostal s chlapmi z baru. Inak by mohli skončiť v najbližšom stĺpe len pre to, že by jeho brat ako spolujazdec zaútočil na vodiča. V tomto rozpoložení by bol schopný za to brata pokojne aj zaškrtiť. Potreboval Lilly, držať ju v náručí a uistiť sa, že bude v poriadku.

„Ak nevieš, Lilly nie je práve fanúšik rozhovorov o minulosti. Takže som nedostal šancu povedať jej o čomkoľvek, čo sa stalo v tú noc.“

Lucian si rukami prešiel po tvári. „Tá ženská rozhodne potrebuje psychiatra. Aj keď možno by ten doktor z nej sám skončil zavretý niekde vo vypchatej cele.“

Sarren sa vyšvihol na nohy a v zlomku sekundy pritisol brata ku stene a predlaktie mu pritlačil na krk. Ak doteraz panovalo v miestnosti napäté ticho, teraz by počul aj trávu rásť – keby tam nejaká bola. Ignoroval to.

„Takto o nej hovoriť nebudeš. Inak ti rozbijem hubu.“

Zodvihol ruky na znak, že sa vzdáva. „Okej, pokoj, nechám tvoju princezničku na pokoji. Ale nezabúdaj, že v hre nie je len ona, ale aj tvoja dcéra.“ Pri poslednom slove sa mu hlas zlomil. Sarren odmietal priznať, že ho to dostalo.

„Nemusíš mi to pripomínať. Nie je to niečo, na čo by som dokázal zabudnúť. Natalie a Lilly sú dve najdôležitejšie osoby v mojom živote. Desím sa čo i len pomyslenia na to, že by som mal o jednu z nich prísť. Nepripúšťam si takú možnosť. Inak by som mohol sám požiadať o prevoz do nejakého ústavu.“

Lucian nečakane objal brata. Sarren mu pevné zovretie opätoval. Mohol byť muž, ale potreboval podporu rovnako ako ktokoľvek iný na svete. Hoci to tak väčšinou nevyzeralo. Bol len krôčik k tomu, aby sa opäť celý zrútil. Fungoval už len na základe zlosti, ktorá ním lomcovala. Upol sa k tej nenávisti vo svojom vnútri, aj keď ho to ničilo. Bolo to lepšie ako sa poddať zúfalstvu. Každou minútou mohlo byť neskoro. V ušiach akoby počul to zlovestné tikanie.

„Dostaneme ich späť,“ pošepol mu brat do ucha. Mali to byť len prázdne slová, ale neboli. Dodali mu presne tú štipku nádeje, ktorú potreboval, aby sa od neho odtiahol a otočil sa čelom do miestnosti.

„Kedy vyrážame?“ spýtal sa s autoritou, s ktorou bežne vystupoval pred svojimi ľuďmi.

Nebolo to pre to, aby im ukázal, že je lepší ako oni. Nie, bol možno ich nadriadený, ale on ich vnímal skôr ako súčasť svojej rodiny. A tým pádom bol pre nich skôr vodca, niekto, na koho sa môžu obrátiť o pomoc, kto ich nikdy nesklame. Ak by ukázal slabosť pred nimi, sami by stratili nádej. Ich nadšenie náhle upadlo a nahradilo ich smrteľné ticho. Nedokázali si, alebo možno len nechceli, uvedomiť, čo všetko bolo v hre, kým to nevideli kvôli zúfalstvu v jeho tvári.

Raphael nezaujato zodvihol hlavu, čím upútal jeho pozornosť. „Aj teraz, ak ste už vy dvaja dotokali.“

Sarren opovržlivo pohodil hlavou. Možno nedokázal zahrať odvahu, ale nenávisť by dokázal. „Len sme tvojim starým kostiam dávali čas na prípravu. To vieš, nikto z nás by nechcel, aby nás ich hrkanie prezradilo,“ prehodil suchým tónom. Viacerí ľudia sa zachechtali.

Keď do jeho zorného poľa vošla Barb, automaticky k nej vykročil. „Ty sa kam chystáš?“ spýtal sa jej na rovinu.

„S vami. A ani nepomysli na to, že by si ma tu nechal. Aj tak by som za vami išla. Možno o Lilly nemám práve najkrajší názor, ale Natalie zbožňujem. Urobím čokoľvek, aby som ju odtiaľ dostala.“

Chcel otvoriť ústa, aby jej na to niečo povedal, ale miesto toho len nahlas vydýchol a znovu spojil pery dokopy. Barb bola aspoň taká tvrdohlavá ako Lilly. Bol si viac ako istý, že ak by ju teraz so sebou nezobrali, mal by to na tanieri do konca života. A po tom vážne netúžil. Takže zvolil menšie z dvoch ziel a proste prikývol. Okrem toho to malo aj svoje výhody. Mal po ruke ďalšieho spoľahlivého bojovníka.

„Ale nevzďaľuj sa odo mňa. Nerád by som tvojmu bratovi vysvetľoval, prečo vyzeráš akoby do teba narazil nákladiak.“

Barb sa zaškerila a vyzerala pri tom akt zdvorilo. „Radšej sa modli, aby si tak nevyzeral ty. Si na dobrej ceste.“

Raphael zatlieskal rukami. „Dobre, keďže sme si už vymenili komplimenty, mali by sme vyraziť. Je to odtiaľto len pätnásť minút cesty. Čím skôr začneme, tým skôr bude táto fraška za nami a ja budem môcť pokračovať v práci.“ Sarren si odfrkol. Každý považoval za prácu niečo iné. Raphael si očividne myslel, že vydieranie a zabíjanie ľudí boli bežným zdrojom obživy.

„Dobre. Poďme,“ prisvedčil a ukázal rukou k dverám, aby mu dal najavo, že má ísť prvý. Nechcel mať toho chlapa za chrbtom. Radšej nech je pred ním, kde ho môže mať na očiach. Raphael jeho zámer jasne pochopil, ale nijako ho nekomentoval. Len zodvihol obočie a vybral sa von.

Sarren kývol ostatným ľuďom a vykročil vpred. Práve prechádzal krížom cez parkovisko, keď ho náhle akoby niečo udrelo zvnútra do hlavy. Na kratučký okamih zaváhal a celý sa otriasol. Celé to trvalo sotva sekundy a hneď ako to prišlo, rovnako rýchlo to aj z mizlo. Ale napriek tomu to v ňom zanechalo zmätené pocity. Niečo viselo vo vzduchu. Nie ako dážď, skôr ako búrka, ktorá by mala niečo zmeniť. Očividne bol unavený viac, ako si pôvodne myslel. Dúfal, že kofeín v jeho žilách ho udrží pri živote aspoň niekoľko nasledujúcich hodín. Hoci adrenalín mu v tom pomôže. Už teraz cítil, akoby mu niečo vrelo v žilách.

„Idem s tebou,“ ozval sa vedľa neho hlas a len silou vôle sa držal, aby sa nestrhol. V duchu na seba kričal, aby sa sústredil. Musel byť plne pri zmysloch. Aspoň dokým nebude Lilly a Natalie nebudú späť v jeho náručí.

Kývol na Barb na znak, že jej rozumel a zaregistroval jej odpoveď a sám sa vybral k čiernemu SUV, ktoré bolo tak trochu klišé. Veľký, zlý mafián, ktorý šoféroval luxusné čierne auto so zatemnenými sklami. Mohlo to biť do očí ešte väčšmi? No napriek tomu, že výberom jeho kulís pohŕdal, nemal na výber. Rýchlo otvoril dvere na strane spolujazdca a usadil sa. O sekundu neskôr sa k nim pridala aj samotná Barb. V ruke niečo stískala, ale bol príliš zaujatý tým, čo sa v ňom odohrávalo na to, aby to bližšie skúmal. Veď sotva okrajovo vnímal, ako Raphael plynule vyštartoval a vydal sa opačným smerom, než kde bola škola. Po chvíľu si uvedomil, že smerujú von z mesta.

„Kam vlastne ideme?“ dožadovala sa odpovedi Barb nie práve najmilším hlasom.

Raphael sa stále tváril rovnako nezaujato. „Netuším, ako sa to tam volá, ale pokiaľ viem, je to nejaký rodinný majetok. Starý rodinný dom jeho otca. Po tom, ako Stephan padol, všetci jeho spojenci boli zabití a dom podpálený. Myslel som si, že to miesto zhorelo do tla, ale očividne ten požiar niekto zahasil.“

„A Chris zamieril práve tam?“

Strohé prikývnutie malo očividne znamenať súhlas. „Podľa pôvodného plánu ju mal držať práve tam. Som si takmer istý, že tam skutočne je.“

„A ak nie?“ podotkol Sarren, no ani on nepriznával možnosť zlyhania.

„To budeme riešiť potom.“ Inak povedané nepripadalo do úvahy, aby sa on mýlil. Starý, samoľúby blázon! Ešte ich všetkých privedie do záhuby. Ale Sarren to radšej prehltol. Bolo ťažké to priznať, ale pravdou ostávalo, že im Raphael skutočne ušetril niekoľko hodín, možno aj dní, zbytočného pátrania, ktoré by sa mohlo skončiť neúspechom.

Znovu sa ponoril do svojich myšlienok. V poslednom čase to robil čoraz častejšie. V duchu si predstavoval, aké by to bolo, keby Lilly po celých pätnásť rokov stála po jeho boku. Bol by jeho život veselší, alebo skôr tragickejší? Boli by spolu šťastní? Niektorá časť jeho podvedomia sa z neho vysmievala a premietala mu obrazy hádok, dokonca scénu, kde Lilly od neho odchádza kvôli inému mužovi, ktorého tvár bola až príliš podobná tej Jakovej. Pri jeho mene sa otriasol. Nedovolí tomu slabochovi, aby si na Lilly robil nároky. Tá žena bola jeho dušou i telom. Možno si to neuvedomovala alebo si to nechcela priznať, ale stále to ostávalo pravdou. Patrili k sebe. Len dúfal, že dostanú šancu zažiť, aké to je – byť spolu každý deň a bez ohľadu na problémy zotrvávať po boku toho druhého. Bože, už teraz sa tešil na jej bezočivý jazyk. Tie jej poznámky mu nesmierne chýbali.

„Sme tu,“ ozval sa Raphael. Sarren si prekvapene uvedomil, že skutočne stoja na mieste. Inštinktívne siahol na dvere a vystúpil. Okrajovo vnímal, že stoja na nejakej poľnej ceste, ale nikde nevidel nič, čo by sa čo i len vzdialene podobalo na dom, alebo aspoň jeho pozostatky.

Zamračil sa na Raphaela. „Kam si nás to zaviedol?“

„Pokoj, synak. Nechcem budiť pozornosť, takže odtiaľto pôjdeme pešo. Zahaľte sa do tieňov a svetla,“ prehovoril náhle hlasnejšie, aby to počuli všetci, ktorí práve vychádzali z áut okolo nich. „Ja ostanem viditeľný a budem vás viesť. Ak ma náhodou uvidí, bude si myslieť, že som jeho svinstvá ešte neprekukol a stále slepo stojím po jeho boku.“

Sarren cítil, ako sa naňho uprelo niekoľko párov očí. Miesto toho, aby čokoľvek povedal, len sa škaredo zadíval na Raphaela, dúfajúc, že si preloží hrozbu v jeho pohľade, a v zlomku sekundy sa obalil temnotou, ktorá z tohto miesta naňho sálala. Hneď, ako tak urobil, znovu sa ozvalo zvonenie v hlave, tentoraz omnoho intenzívnejšie. Klesalo a zase stúpalo. Takmer mu to pripomínalo rozhovor. Ale nemohol to teraz skúmať. Musel byť plne sústredený.

Keď Raphael vykročil smerom dopredu po ceste, na ktorej stáli, takmer bez zaváhania ho nasledoval, cítiac, že ostatní urobili to isté. Vedel, že po boku mu kráča Lucian a z druhej strany bola Barb. Bol im vďačný za ich tichú podporu. Bolo pre neho nesmierne ťažké len tak spomaliť krok, hoci túžil bežať. Ešte ťažšie však bolo predstierať, že Raphaela netúži zabiť každou minútou viac a viac. Bol ako nevyhnutné zlo. Niečo hnusné, čo musel urobiť, aby sa dočkal dobrého konca. V duchu si pripomenul, že hneď, ako to všetko skončí, poráta sa tým starcom. A Lucian mu pri tom ochotne pomôže. Dopekla, len pre krásu toho pohľadu mu rád prenechá celú pomstu.

Jeho pozornosť veľmi ľahko skĺzavala k čomukoľvek, čo sa dialo okolo neho a pripadalo mu to nezvyčajné. Jeho zmysly boli vybičované do najvyšších obrátok a ani sa veľmi nečudoval, že to tak skutočne bolo. Len ich poslúchol a otočil sa smerom, z ktorého k nemu vzduchom prúdila energetická stopa jedného z nich. Nepoznal toho dotyčného, nikdy predtým sa sním nestretol. Pokojne to mohol byť aj Chris, ale skeptická časť jeho ja naňho vrieskala, že to fakt nebude až také jednoduché. Ten chlap mal zvráteným spôsobom naozaj brilantnú myseľ. Nevydá sa im len tak do rúk.

Potichu našľapoval za Raphaelom a keď zastavil, urobil to isté. Tak sa sústredil na jeho chrbát, že si ani neuvedomil, že vyšli spoza zákruty a teraz stáli na čistinke, v ktorej strede stála polorozpadnutá chajda so zarastenou prístupovou cestou. Nemohol uveriť, na čo sa pozerá. Takže toto miesto skutočne existovalo, ten blbec hovoril pravdu. No to mu vyfučalo z hlavy, keď zacítil, ako sa k nim blíži postava. Nebola ukrytá, hoci to bol niekto z ich národa. Sarren zareagoval okamžite. Skočil po dotyčnom a kým stihol ktokoľvek žmurknúť, držal ho chrbtom pritlačenému k trávnatej zemi. Párkrát ním potriasol predtým, než sa mu zadíval do tváre. S nadávaním ho udrel do brady. Toto nebol Chris. Bol to ten zkurvysyn Jack, ktorý sa ťahal za Lilly ako tieň a to bez ohľadu na to, koľkokrát mu dal jasne najavo, že tá žena je len jeho a ničia iná.

„Hej, prestaň sa správať ako prekliaty mačo a zlez zo mňa. Som na tvojej strane!“ obhajoval sa Jack. Nepustil ho. Zo skúsenosti už vedel, že zradca môže byť hocikde, ukrytý v hocikom. V neznámom okoloidúcom rovnako ako v najbližšom priateľovi.

„A to ti mám veriť?“

Jack potriasol hlavou. „No tak, zlez zo mňa. Kaya tu nie je, ani ten šialenec Chris. Pravdepodobne sa tu zdržali sotva pár minút. Teraz môžu byť na míle ďaleko.“ V hlase mal rovnaké zúfalstvo, aké zmietalo jeho dušou.

Sarren privrel oči, hoci to Jack vidieť nemohol. Cítil, ako okolo neho prúdia jeho ľudia a prehľadávajú celý pozemok. No vedel, že nič a nikoho nenájdu. Rozzúrene udrel päsťou do zeme a posadil sa na päty, stále zahalený v tieňoch. Nemal toho muža rád, ale vedel, že tentoraz skutočne hovorí pravdu. Ak by tu Lilly niekde bola, vycítil by ju na míle ďaleko. Lenže tu po nej nebolo ani pamiatky. V duchu vážne pochyboval, že sa tu niekedy nachádzala. Zanadával. Odmietal si priznať, že všetko bolo stratené. Nevzdá sa! Nie takto, nie teraz.. Ony ho potrebujú. Obidve, hoci ani jedna by to zrejme nepriznala nahlas.

Prudko sa vymrštil na nohy. Ani netušil, čo mal vlastne v pláne. Či len bezcieľne pobehovať okolo, alebo sa rozutekať ktorýmkoľvek smerom a začať hľadať. Keď sa mu však v hlave opäť ozvala bodajúca bolesť, celkom ju uvítal. Bola ako balzam na jeho zničené srdce. Niečo, čo mu pomáhalo zotrvávať v realite napriek tomu, ako veľmi sa mu nepáčila. Tlmené búchanie a praskanie malo akýsi vzor. Klesalo a stúpalo v pravidelných intervaloch. Nebola to len jeho únava, vedel to. Pripadlo mu to také známe a zároveň vzdialené. Akoby bol v akváriu. Tie rybky si tam ticho plávali, boli mu na dosah, ale predsa sa ich nedokázal dotknúť.

Odrazu sa ten šuchot zmenil. Začal niečo pripomínať. Niečo, čo poznal snáď ešte dôvernejšie. Ozývalo sa mu to v ušiach, bzučalo v mysli. Ničilo to jeho rozvahu a nútilo ho to objať si rukami hlavu. Bolo to neznesiteľné a predsa sa k tomu rýchlo primkol. Keď sa zdalo, že je to naozaj dlhšie nevydrží, vyparilo sa to. Rovnako ako predtým. Proste sa to rozplynulo vo vzduchu. A v hrobovom tichu jeho mozgu odrazu zaznelo tiché pošepnutie. Znelo to ako jeho meno, ale teraz by mu bolo jedno, aj keby to bola nadávaka.

Zhodil zo seba svoje maskovanie a na chvíľku zavrel oči. Vedel, že ten pocit odniekiaľ poznal. Keď sa mu to stalo po prvýkrát pred viac ako pätnástimi rokmi, myslel si, že zomiera. Má nejakú smrteľnú chorobu, na ktorú predtým neprišli a zomiera. Dokonca už mal v ruke aj mobil a prichystaným číslom pohotovosti. Len v prípade núdze. A potom sa to ozvalo. Najkrajší hlas na celučičkom svete ticho prosíkal o pomoc v jeho zmätených myšlienkach. A teraz tomu nebolo inak. Vtedy ho to šokom posadilo na zadok. V tento moment ho to takmer prinútilo začať spievať úľavou.

To jediné slovíčko vyslovené jej hlasom celkom stačilo. Bolo to lepšie ako GPS-ka, ako ktorákoľvek mapa, ktorá by sa mu mohla kedy dostať do rúk. Opísal by to skôr ako magnetický ťah, príťažlivosť opačného pólu so silou ničivého zemetrasenia. Lákalo ho to k sebe, volalo, a čím viac sa približoval, tým horúcejšie to vábenie bolo. Pripomínalo mu to detskú hru na hľadanie ukrytého predmetu. Lenže na konci tejto hry, ak ju vyhrá, ho čakala odmena sladšia ako tona cukru.

Zodvihol hlavu a stretol sa s pohľadom svojich zmätených ľudí. „Viem, kde je Lilly. Musíme okamžite vyraziť.“ A po prvý raz, odkedy sa dozvedel o tom únose, skutočne pocítil lahodnú chuť nádeje. Len dúfal, že sa nezmení na to najtrpkejšie sklamanie.

Časť 29. ¦¦ Časť 31.


A práve sme sa dostali k tretím guľatým narodeninám! Stále nemôžem uveriť číslu kapitoly, ale je to tak. Už za sebou máme tridsať kapitol. Dúfam, že vás bavili a ak nie, opäť pripomínam, že som otvorená kritike. :)

Túto kapitolu by som rada venovala týmto skvelým osôbkam: Trisha, izzie22, mime33, Perle, domi99, MaggieLove, PrincessCaroline, Danielle a cami. Som si vedomá toho, že to viacerí so mnou už vzdali, preto som nesmierne vďačná za to, že niekoľkí z vás stále vydržali. A viem, že je to občas fakt ťažké.

Ako si myslíte, že to všetko skončí? Toto je pravdepodobne predposledná kapitola (čaká nás ešte jedna a krátky epilóg), takže aké máte teórie?

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 30.:

4. Trisha přispěvatel
28.04.2014 [19:38]

TrishaWUUUUUUUUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAÁ!!!!!!!!!!!!!!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon CHOĎ SARREN CHOĎ!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. izzie22
28.04.2014 [17:34]

No ako ro skončí? Samozrejme že predsa šťastne a to mi stačí Emoticon

2. PrincessCaroline přispěvatel
28.04.2014 [10:16]

PrincessCarolineJeez, useknúť to v rovno v strede Emoticon Keďže mi je tvoja tvorba neznáma, neviem povedať, ako to skončí. Ale myslím, že nakoniec zvíťazia, aj keď možno s nejakými stratami. Určite som zvedavá, čo Natalie vymyslela za majstrovský plán a ako Sarren dostane Chrisa. Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 28.04.2014 [8:30]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!