OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Povedz mi to tancom, prosím - 22. part

01.09.2013 (10:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 934×

„Neplač, dievčatko moje. Nevyčítaj mi to, prosím. Musíme sa porozprávať,“ Luke pokľakne k posteli, načahuje ruku k vlasom, dotkne sa. Ivica stuhne, zaskučí: „Odstúp ďalej! Ešte, na tri metre!“

„Prečo?“ vyjavene zastoná, neochotne cúva ku stene, akoby kráčal na popravu.

„Nechápeš to? Som pre teba temná energia, krížim ti dráhu slobody, deštruktívne búram tvoj ochranný val, nesmiem byť v tvojej blízkosti, vždy ťa zraním, či už fyzicky, či duševne! A bolí ma to, veľmi, viac ako keď ma mučil chuj Andy,... som pre teba zhubný nádor, som tvoja rakovina! Už sa ma nikdy nedotkni! Nikdy! Stoj vždy tri metre bokom! Možno sa mi potom nerozplynieš.“

Ivica už takmer kričí, zúfalstvo z odhalenia hryzie do duše. Práve teraz, pri týchto vetách, sa jej naplno rozsvietilo v hlave!

Pre zmilovanie Božie!

Som prekliata! Inak to byť nemôže! Osud mi prichystal mučivé chvíle... umáram sa túžbou po Vás, mylord, ale zároveň sa Vás nesmiem ani len dotknúť! Ak to poruším, spôsobujem Vám bolesť a to už viac neznesiem...

Michael, či Luke sa pritíska ku stene v hrôze, neverí vlastným ušiam! Zdesenie v jej očiach ho ničí, slová trhajú srdce na cáry... ale najviac bolí, keď vidí, ako Kitty plne verí svojim slovám a vzďaľuje sa Lukovi v mysli, stavia medzi nich pomyselný múr a Luke už nedovidí na druhú stranu...

„Ivica, nie si tu sama. Tichšie,“ Beatrix nazrela do dverí.

„Prepáč, Bea, máš čas, rada by som s tebou hovorila.“

„Mám. Čo vy dvaja zase? Videli ste ducha? Bledí, zazeráte na seba.“

„Niečo v tom zmysle. Mal by som ísť.“

„Mne nevadíš, Luke, kľudne zostaň, ale tam kde si teraz, prosím.“

Luke prikývne, zvezie sa popri stene na zem do tureckého sedu, zakloní hlavu, prekríži ruky na prsiach, zavrie oči, odovzdá sa osudu.

„Takže?“ Bea prisadne k Ivici.

„Chýba mi kus života, keď som stratila vedomie v sobotu. Čo si komu povedala? Čo vie primár?“

„Nič, oficiálne si zavadila o pyžamo, hlúpo vytrhla kanylu a poškodila žilu. Poskytla som ti prvú pomoc, v tichosti vyprevadila tanečníka, spustila záchrannú akciu. Rutina,“ Bea sa sarkasticky škerí.

„Prečo?“

„Prečo som mlčala a vyhodila tuto doktora Krehkého? Mala by som sama prúser. Kryla som si chrbát.“

„Díky, Beatrix,“ zaznelo ticho zo zeme.

„Máš za čo, aj ty by si musel kadečo vysvetľovať.“

„Vravím, díky, som dlžný ešte dajaké želania?“

„Nie, dlh si splatil, užila som si, tak ako vy dvaja,“ Bea vypleští oči na Ivicu.

„Ou, videla si ma ako Devilinu v priamom prenose? Kedy si odišla?“ Ivica zapichne oči do Luka.

„Keď si bola opretá o stenu a neodbytne žadonila o pozornosť doktora Krehkého. Zdalo sa mi to už dosť intímne, zdvihla som kotvu.“

„Bea, nebola si ďaleko, hneď si vstúpila dnu, keď som zavolal o pomoc v núdzi.“

„Áno, stála som kúsok bokom na chodbe... neviem prečo. Asi som mala zlý ciťák. Občas sa mi to stáva.“

„Aspoň niekto sa tu riadi inštinktom,“ Luke vyčítavo pozrel na Ivicu, stále  vykoľajený z jej ignorovania pudu sebazáchovy.

„Máš pravdu, aspoň niekto, lebo aj ty si ignoroval svoj inštinkt a podľahol si mi!“ zašepkala Ivica.

Luke rozšíril oči prekvapením. To mu vyčíta, alebo sa teší?? Do prdele už, aj s babou! Kto sa v nej má vyznať?!

„Obráťme list. Vytvorili ste tu výbornú atmosféru! Čakám kedy vzbĺknu žalúzie,“ sestrička pohoršene brble.

„Bea, sadni si ku mne,“ prosí Ivica, potrebuje sa k niekomu pritúliť.

Sestrička zloží zadok na okraj postele, Ivica si k nej ľahne, skrúti sa do klbka, vezme si jej ruku, schová medzi svoje. Hlava zarazená medzi kolená, tvár do plachty. Nechce sa pozerať na Luka, obviazaný krk a prelepená brada... bolí ju, keď mu ubližuje.

„Čo je, Ivica? Si ok?“ Bea skúma embryonálnu polohu pacientky.

„Som, len potrebujem ľudské teplo,“ zahuhne do plachty.

Mylady, zasa prežívame obdobie temna? Ja som toho príčina?

Prosím, nie...

Odišiel som, pravda, ale dal som Vám možnosť spraviť ústretový krok. Čakal som dlhšie, ako bolo možné. Bezvýsledne, preto odchod.

Ale celý čas odlúčenia od Vás, Mylady, bol priam očistec.

Tak veľmi ste mi chýbali, drahá. Bodavá bolesť prežrala všetky nervy, ostal som chromý. Nevládny, len jediná myšlienka ma držala pri živote... myšlienka na Vás. Musel som zasa prísť, musel som Vás vidieť, hoc na okamih.

Som pri Vás, Vy ma však odmietate, madam! Nemám nárok ani na zrniečko citu, na kalíštek úsmevu, či stebielko pohladenia, minimálny záblesk očí a záujmu?! Koľko druhov týrania ešte musím znášať, kým získam Vaše zmilovanie?

Už som Vám vravel, som len obyčajný slabý muž, neduživá škrupinka, nevydržím takého zaobchádzanie.

Plazím sa k Vám špinavou zemou, dovolím si vztiahnuť ruku vazala Vašim smerom, len jedným okom zavadiť o Vaše prísne pery... ktoré by som tak rád pobozkal.

Nesmiem byť k Vám nespravodlivý. Dnes Ste láskavo poznamenali, že sa chcete rozprávať a tiež tvrdíte, že Ste sa mi nikdy neotočili chrbtom. Ach, áno, predsa som získal kúsok láskavosti.

A vzápätí... ma raníte. Hľadáte ľudské teplo mimo mňa, podľa Vás nie som hoden privinúť sa k Vám... som opäť na dne, kruto zranený, stratený.

Zatiaľ ostávam v jednej miestnosti s Vami, mylady, vzdialený na tri metre, ako Ste surovo určili... s prázdnym pohľadom, s prázdnou náručou, netušiac, ako so mnou, úbohým tvorom, naložíte...

„Chcem obrátiť list smerom k tebe, Luke. Luke? Lucifer, Krehký? Kde je pravda, maestro?“

Prečo by nemohla chvíľku dominovať sestrička, prinútiť týchto dvoch stratených úbožiakov k zábave?

„Pravda sa preceňuje. Aj tak ju uznávam a mám rád. V poslednom čase som si veľmi obľúbil Luke. Niektoré ústa dokážu vysloviť Luke s takým nábojom, až sa zachvejem.“

Luke monotónne rozpráva, hľadá vo vnútornom vrecku bundy vizitku, nehlučne sa prisunie k Beatrix a s prstom na perách jej ju podáva. Bea vyvaľuje oči nesúhlasom, ale Michael, či Luke trvá na mlčaní. Končia krátku pantomímu, Ivica nemá páru o nej, leží stále tvárou vrazená do plachty.

„Dobre, Luke. Čo vieš tancovať?“

„Ako čo? Som profesionál, ovládam všetky najrozšírenejšie svetové tance, latinsko-americké, štandardné, dajaké národné, špeciálne. Mimo to základy baletu, step, modernu, javiskové kreácie, javiskový pohyb, pantomímu, herectvo, prešiel som prípravou cez modernú i športovú gymnastiku.“ Luke skromne sedí, jeho slová obsahujú riadnu porciu práce i driny, ale nechvasce sa.

„Ou, tancuješ od kolísky? Tanec a hudba... máš hudobný sluch?“

„Bea, nepoznám žiadneho pro dancera bez neho. Musíš cítiť a rozumieť hudbe, ak má byť tvoj tanec k svetu. Občas brnknem na klavír, gitaru, sadnem za bicie.“

„Kde si študoval?“ Bea získava informácie hlavne pre Ivicu, aj sama je zvedavá... no prvotný zámer bol vyštarchať z Luka čokoľvek nové pre Ivicu.

Pacientka leží, stíska súhlasne ruku sestričke, chce počuť čokoľvek o Lukovi.  

„Rôzne. Konzervatórium, kurzy, tu aj v zahraničí. Súkromne, časť štátne, časť so štipendiom. Istý čas v Amerike, NY, LA, v Anglicku, Londýn, po bývalej západnej Európe, Amsterdam, Gent, Paríž a teraz som sa na chvíľku vrátil domov.“

„Páni, sila! No tak... si chodiaca skromnosť! Chcem to vedieť.“ Bea sa usmieva.

„Čo? Už vieš takmer všetko. Kam mieriš?“

„Si pro dancer, kde máš ceny a aké?“

Michaelovi vbehla spomienka pred oči.

Medzinárodná tanečná súťaž štandardných tancov v Nemecku. Michael s partnerkou dreli mesiace a teraz vyhrali druhé miesto. Stoja na stupni víťazov, pohár i kvety v rukách, medaila na krku. Michael hľadá očami matku, ako vždy za tie roky, ale dnes chýba a bude už vždy chýbať... matka je mŕtva a Michael si sľúbil práve v túto chvíľku, že odchádza preč z domu.

Otec stratil dcéru, žena sa mu zabila a teraz prišiel chlapec s oznámením, že odchádza.

„Tati, neznesiem tu byť, všade vidím našu mŕtvu Ester aj mamu. Musím preč, poď som mnou aj ty.“

„Chlapčiatko moje, kdeže ja. Starého psa novým kúskom nenaučíš. Nie, Miško, nezvládol by som to. Ty si šikovný, vo svete sa nestratíš, nemám strach. Choď, keď musíš. Máme dačo našetrené, všetko ti dám a budem ti aj posielať. Ale... daj o sebe vedieť. Michael, obaja sme stratili veľmi veľa. Prepáč mi, nedokázal som tvoju matku presvedčiť, že ty nemôžeš za smrť našej Ester.“

„Tati, ty si mi vždy veril, to ma udržalo na nohách pred mamou. Dík za pomoc, mám ťa rád... vieš, chcem ísť do Londýna. Zaujala ma Italia Conti Academy of Performing Arts. Berú tam len talenty, alebo si zacvakáš... skúsim najprv preraziť talentom. Aspoň rok, potom by som rád do NY a do LA. Tati, ja musím... sorry.“

Michael za pár dní zmizol, ceny a poháre ostali otcovi, dlhé roky sa túlal svetom, ďalšie ceny, ktoré neskôr získal, priniesol vždy otcovi. On má jeho celú zbierku. 

„Vous êtes très curieux, mon chéri!“ káravo dvíha prst Luke.

„Oh, mon seigneur, j'ai toujours!“ Bea hrá neviniatko.

„Čo s vami, darling? Všetky moje ceny mi opatruje otec. Som juniorský vicemajster Európy v štandardných tancoch, štvrtý na Majstrovstvách sveta v latinsko-amerických. Roky v ktorých som to získal nie sú podstatné. Zvyšné ceny sú nižšie a podružnejšie. Počtom slabá dvadsiatka.“

 „Ou, maestro, skláňam sa...“ Bea sa prehne vpred.

„Ja tiež. Tancuješ božsky, Luke. Ceny si zaslúžiš,“ Ivica našla pohľadom Luka, konečne sa mierne usmiala.

„Díky, pre vás dve vypustím aj dušu pri tanci.“

„Latinsko-americké tance mi pripadali vždy... cheeky, freaky. Prehnané krútenie bokmi, teatrálne pohyby tela, výrazná mimika tváre... neprirodzené,“ Bea mudruje.

„Ohniví hispánci, čierno-čierni otroci, čo chceš. Plní vášne, túžby, lásky, nehy i žiarlivosti. Sú inak založení ako my. Oslavujú život naplno,“ Luke sa snaží vysvetliť.

„Ukáž ako,“ hlesla roztopašná Bea.

„Ako čo?“

„Ako hispánci krútia telom.“

„Bez hudby?“

„Hej, len tak.“

Ivica tíško leží, oči zavreté, ale teraz už zdvihla hlavu záujmom.

„Aha, vidíš, aj pacientka je zvedavá.“ Bea ukazuje prstom na strapatú hlavu s úsmevom.

Luke sa škerí, páči sa mu záujem Kitty, jej rozcuchaný účes a la divoký škriatok na výzvedoch.

„Ok. Ale pomaly, lebo sa mi zasa spustí krv z nosa.“

„Počkaj, nie bez hudby, je večná škoda si pokaziť zážitok tvojho tanca, zmrzačiť výsledok bez podfarbenia. Mám melódiu, bez slov, rýchlejšia vybrnkávačka, akustické gitary, volá sa to Could've Been od Two Steps from Hell z albumu Illumina. Hneď.“

Ivica sa hrabe pre telefón, zúrivo posúva obrazovku, žmúri, dvojité videnie je stále v jej hlave.

Luke si to všimol: „Kitty, ty zle vidíš?“

„Áno, dvojito rozmazane na blízko. Dar od ohavného Andyho. Nesmiem pozerať do žiadnej obrazovky, nemôžem sa učiť na skúšky, asi prídem o celý semester, BTW. Že vraj to prejde. Už to mám. Poznáš to, Luke?“

„Podľa názvu nie, tancoval som na stovky melódií, uvidíme. Daj.“

Tiché lahodné tóny gitár naplnia nemocničnú izbu, prvých tridsať sekúnd znejú pianko, potom nastúpi akustická gitara a vybrnkáva hlavnú melódiu. Je clivá, ale aj dôrazná, hráči preludujú, rozvíjajú tému.

Dancer vstáva, okamžite si osvojí takt, zakvačí sa pohľadom do Kitty a už ju nepustí zo zajatia.

Lenivo rozvlní telo, akoby sa iba rozcvičoval... impulz od jednej ruky putuje cez prsia k druhej, vráti ho oboma do stredu tela, zakrúži krkom i hlavou, vlnenie spúšťa k bokom. Samotnou panvou opíše dokonalý kruh vpravo i vľavo, akoby nemal kosti, chrbticu. Len samé šľachy a svaly. Nohy sa pridajú, impulz zbehne od pása až ku členkom a šup, impulz letí hore, panva dokonale krúži vpravo, vľavo, trup, prsia, ruky, krk, hlava.

Luke sa zastaví, čertovská myšlienka ho napadla. Končí predstavenie, baby sú nadšené i sklamané. 

Ivica celú dobu väznená pohľadom Luka, hltá dancera očami, každučké zavlnenie, každý poryv svalov. Až omámene šepne: „Znova, prosím.“

„Ok, Kitty, niečo za niečo,“ Luke sa tvári vážne, plne si vedomý záujmu Kitty o jeho telo.

„A to?“

„Vyhoviem tvojej prosbe, pridám viac, urobím, čo povieš, ale zruš príkaz odstupu na tri metre od teba.“

Lákavá ponuka. Nie?

„Vysvetlila som ti to. Neznesiem viac, ako ti ubližujem,“ Ivica posmutnela.

„Tvoje obavy nie sú opodstatnené. Tancujem ďalej, či nie?“ Luke sa pustil nekompromisne do boja.

„Majú opodstatnenie, dôkazom je tvoja tvár i krk. Nazri do zrkadla, si samý flaster, modrina a to len kvôli mne.“

„Hlúposť, len zmäť stupidných náhod! Uznaj to! Takže? Tancujem ďalej? Čo chceš, povedz! Ok, chceš viac? Prihodím... hm... vyzlečiem sa?“

Luke zavrel oči, neznáša, takto sa podsúvať. Ale dnes sa musí premôcť, nech to stojí, čo chce! Pre Kitty je rozhodnutý ísť až do krajnosti. Musí ju dajako prinútiť zmeniť nezmyselný zákaz!

Chce k nej! Chce sa jej dotýkať!   

Bea mlčala doposiaľ, ale smer tejto konverzácie sa jej veľmi pozdáva. Fakt veľmi: „Vyzlečieš sa celý? Nechcem vstupovať do vašich mútnych vôd, ale to by som brala okamžite! Do prdele, taká možnosť! Dievča, hej, ponúkol sa sám! Nebuď hlúpa, keď už nechceš pre seba, sprav to pre mňa. Ivica, vyzlečme ho na Adama, no tááák! Ja chcem.“

„Bea, zachránila si mi život, som tvojou dlžníčkou, viem...“ Ivica hľadí na Luka pri stene.

Chalan odhodlane stojí, čaká len na jej potvrdenie, či odvolanie zákazu priblíženia. Potom zatancuje čokoľvek a zhodí zo seba všetky handry, čo má. V mihu, bez problémov. Veď chce k nej! Chce sa jej dotýkať!

Ivica sa nadýchne: „Bea...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi to tancom, prosím - 22. part: