OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Právo na život - 9. časť



Právo na život - 9. časťKeď už človek nevládze vzdorovať.
Snáď sa bude páčiť.

právo an život 9


Časť deviata

 

„Čo to je? Kde to sme?“ nerozumel profesor.

Ja som rýchlo vybehla z auta a prešla ku kufru, kde bol jeho vozík. Bleskurýchlo som ho vytiahla a medzičasom sa aj on vytrepal z auta.

„Vyberiem doktora Wildena,“ oznámila som rýchlo a už som otvárala zadné dvere. Na sekundu som zatajila dych a potom, keď do mňa udrela nová vlna adrenalínu, som ho už ťahala von. Akýmsi zázrakom sa mi ho podarilo preniesť na laboratórny stôl a dala som ho ľahnúť.

Jeho zastonanie mi bolo jediným dôkazom, že ešte žije.

„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa profesora, keď ku mne prišiel. On mi len  opätoval spýtavý pohľad.

„Ja idem niečo robiť?“ nadvihol počudovane obočie.

„Veď zomiera!“ zvýšila som hlas s trochou zúfalstva.

„Bojíte sa toho, že zomrie? Bojíte sa o neho?“

„A vy nie?!“ skríkla som odrazu. „Veď je to váš brat! Je mi jedno, čo sa medzi vami stalo, ale musíte niečo urobiť!“

Victor na mňa však len nepretržite hľadel a očkom som zazrela, ako zovrel rúčky vozíka, až mu zbeleli hánky. Podišla som k nemu tak blízko, že jediné, čo nás odrazu delilo bol jeho vozík.

„Aká náhoda, že práve vy ste mi vyčítali, že som zatrpknutá,“ precedila som pomedzi zuby.

V minúte som sa rozbehla k autu a vybrala som z neho lekárničku. Profesora som si už viac nevšímala. Mala som na práci dôležitejšie veci.

Dala som mu dole gázu, opláchla si ruky a rýchlo som skočila ešte po nejaké náradie.

Nakoľko som guľku našla okamžite, šlo mi to celkom rýchlo. Jediné, čo som mu nedala, boli hocaké anestetiká, ktoré som netušila, kde práve mám a preto pri každom stehu sykol a mykol sa.

Ja som cítila v tele toľký adrenalín, ako ešte nikdy v živote a ani som si poriadne neuvedomovala, že práve zošívam človeka. Krv na mojich rukách ma nijako netrápila, chcela som len, aby tento muž nezaplatil za môj život tú najvyššiu daň.

Vtom sa Ryan mykol a ja som sa na neho pozrela. Bolo to tým, že mu profesor Wilden niečo pichol priamo do žily.

„Čo ste mu to dali?“

Victor len pokrčil plecami.

„Prvé, čo som našiel,“ odvetil prosto a vybral z neho tú injekciu.

„Zbláznili ste sa?!“ zhrozila som sa a okamžite som k nemu priskočila. „Veď ho to môže...“ vytrhla som mu injekciu a pozrela sa na názov.

Vrhla som na profesora len naštvaný pohľad a ten sa samoľúbo usmial.

„Enfluran,“ mykol bezstarostne plecom a ja som si vydýchla. „Bude spať ako zabitý.“

„Vy... vy ste to vedeli!“

„Ja áno,“ prikývol. „Ale vás to akosi rozhodilo,“ usúdil. „Mali by ste sa však vrátiť...“

Hneď vo chvíli mi došlo, že som ho ešte nepozošívala celého. V sekunde som sa vrátila k mojej predošlej práci. Chýbalo mi už len pár stehov a tento krát mi to šlo úplne samo.

„A je to,“ vydýchla som si nakoniec a prestrihla zvyšok nitky.

Podarilo sa mi to a on žije. Naradostene som si vydýchla a otočila sa k umývadlu, aby som zmyla krv z mojich rúk, ktoré sa mi už po opadnutí adrenalínu začínali triasť. Bolo mi síce akosi ťažko, no pocit, že som zachránila človeku život ma hrial pri srdci.

„Teraz by ste si mali ľahnúť vy,“ nadhodil profesor Wilden.

„Prosím pekne?“ nadvihla som prekvapene obočie a otočila sa k nemu.

Victor kývol k mojej hrudi a ja som sklonila svoj zrak. Skoro celé tričko som mala od krvi a nohavice tiež. Ťažké však bolo určiť, ktorá krv bola moja.

„Som v poriadku,“ ubezpečila som ho a venovala mu úsmev. Profesor však len prižmúril oči.

„Okamžite si ľahnite na ten stôl!“ prikázal nekompromisne. „Už mám dosť toho odvrávania! Sama dobre viete, čo sa môže stať a to, že sa tu so mnou mienite handrkovať je vaša vec!“

Už-už som otvárala ústa, avšak nakoniec som ich len zatvorila a po prvýkrát v živote som ho poslúchla.

Našťastie som hneď oprosti stolu mala ďalší stôl, ktorý bol teraz prázdny, takže som si naň mohla v pohode ľahnúť. Čakala som, kým som nezbadala profesora nado mnou.

„Potrebujem, aby ste si dali tričko dole,“ oznámil akoby nič a ja som len nadvihla obočie.

„Tak tu už nastáva problém,“ poznamenala som a oprela sa na lakťoch. „Nebudem sa vyzliekať pred mojim profesorom.“

Victor len pretočil očami.

„Nechcem vyznieť nevhodne, no som si istý, že túto vec už máme za sebou, Acelynn.“

Pokrčila som obočie a skoro mi zabehlo. My to už máme za sebou? Naozaj? A kedy sme to stihli?

„Naozaj?“ Bolo všetko, čo som na to povedala.

„Zachránil som vám život, slečna. A ak si spomínate, bola ste celá obtočená v obväzoch, bez podprsenky, takže...“

Ja som len vytrieštila oči a cítila som, ako mi do líc stúpa červeň. Naozaj povedal to, čo som práve počula?

Zaťala som ruky do pästí a zaškrípala zubami. Po dlhom sebazapieraní som však pristúpila na jeho podmienky. Z lekárničky vytiahol nožnice a rozstrihal mi prednú stranu odevu, nakoľko nechcel, aby som sa namáhala vyzliekaním. Aké šľachetné.

Prikázal mi ľahnúť si na chrbát a snažiť sa nehybne ležať.

„Nevyzerá to dobre,“ krútil nado mnou hlavou.

„Skvelé, tak mi to previažte a môžeme sa ísť zaoberať podstatnejšími vecami.“ Chcela som sa postaviť, lenže jeho zdravá ruka ma udržala ležať. Nechápala som, ako je možné, že ešte stále má na mňa nervy, hoci je viac ako očividné, že ja o jeho pomoc vôbec nestojím.

Na sekundu som zavrela oči a vtom ma niečo pichlo.

„Au!“ zasipela som a pozrela na profesora. „Čo ste to...“ nedokončila som, nakoľko som si všimla analgetiká v jeho ruke.

„Mala ste tých striekačiek viac a vám sa ináč pomôcť nedá...“ pokrčil plecami.

Ja som už začala cítiť, ako to na mňa účinkuje a viečka mi oťažievali. 

„Ja... ja vás...“ A skôr, než som mu stihla niečo ďalšie povedať, liečivo si našlo svoje miesto účinku.

 

Odrazu som precitla a prudko sa posadila na stole. Okamžite som zasipela a priložila si ruku k miestu, v ktorom sa mi profesor hrabal. Musela som ju dať preč, nakoľko bolesť bola neskutočná.

Netrvalo dlho, než sa mi začali vracať všetky spomienky  a ja som presne vedela, čo bude prvá vec, ktorú urobím. Jednu poriadnu mu asi vrazím. Veď by si ju aj zaslúžil za to všetko, čo mi spravil.

Opatrne som sa postavila na vlastné nohy a zliezla z toho stola. Na sebe som mala zaschnutú krv a pripadala som si, že o chvíľu asi stratím všetok zdravý rozum. A to aj napriek času strávenému v umelom spánku.

Oči mi zaleteli k stolu, na ktorom mal ležať Ryan. Avšak teraz... bol preč. A keď som sa rozhliadla, nikde som nevidela ani profesora, čo bolo dosť čudné, pretože... kam by on už len po svojich šiel?

„Haló?“ ozvala som sa a pripadala si pritom totálne hlúpo. Prečo sa vlastne ozývam vo vlastnom dome?

Vtom som začula nejaký zvuk a došlo mi, že to ide od auta. Podišla som opatrne bližšie a medzitým z neho vyšiel doktor Wilden. Hľadel mi priamo do očí a videla som, ako ho to zvádza aby sa pozrel aj nižšie.

Keď tak neurobil, musela som jednoducho ja. Moje nádherné tričko bolo úplne zničené a  jediné, čo ho držalo po kope bol jeden centimeter neroztrhnutej látky.

Profesor sa nám teda prekonáva. Prebleslo mi hlavou a musela som sa nad tým pousmiať.

„Ahoj,“ zachripela som.

„Ahoj... ja... ďakujem,“ vykoktal zo seba doktor okamžite. „Zachránili ste mi život,“ dodal bleskurýchlo.

Obliala ma horúčava a bolo mi jasné, že sa určite červenám.

„Neviem či sa to dá nazvať veľká záchrana, nakoľko nebyť mňa... nepostrelili by vás,“ poznamenala som.

Doktor sa len usmial a nevyzeral nijako naštvane.

„Som si istý, že to prežijem. Koniec koncov, zaplietol som sa tam sám,“ hájil ma. Prišlo mi to sympatické, ale zároveň ma to aj vytáčalo. Nemala som to rada. Avšak on to zatiaľ nevie.

„Kde je profesor Wilden?“ spýtala som sa odrazu.

„On... išiel sa tu poobzerať,“ vysvetlil.

„Super, tak to žeby sme ho šli nájsť,“ vzdychla som si.

Naozaj sa chcel obzerať práve tu? Na mieste, ktoré som poriadne nepreskúmala ani ja sama? Nemohol si namiesto toho dať šlofíka, alebo sa porozprávať s Ryanom o čomkoľvek? Napríklad o tom, čo sa medzi nimi stalo?

Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a kolená sa mi začali podlamovať. No našťastie bol pri mne doktor, ktorý ma zachytil.

„Opatrne, Enfluran síce rýchlo odznieva, no stále sa z neho motá hlava,“ poúčal ma. Akoby som to potrebovala!

„Viem,“ šepla som a snažila sa udržať nohami pevne na zemi. „Neviete náhodou, ktorým smerom váš brat išiel?“

„Nesledoval som ho, ale asi tadiaľto,“ ukázal na jedny dvere naľavo.

Ja som si len šťastne vzdychla, nakoľko som túto jednu časť preskúmanú mala. Vedela som, že ak zašiel tam, niet divu, že ešte nevyšiel. Aj ja som tam zvykla tráviť dosť veľa času, keď sa dalo. Alebo aspoň kým ma nenašiel Joseph.

S veľkou silou som tresla do dverí, ktoré sa okamžite otvorili a okamžite som si všimla Victora, ako sedí v kresle, otočený smerom k nám s hlavou ponorenou do akéhosi zošita. Hneď sa na mňa pozrel a na tvári sa mu mihol jemný úsmev.

„Acelynn, tak ste konečne vstali. Myslel som, že som vám dal príliš silnú dávku...“

„A ja som si myslela, že som vám sľúbila, že vás zaškrtím,“ opätovala som mu tú radosť v hlase.

Profesor sa pozviechal na nohy, chytil sa rúčok na vozíku a vyšiel smerom k nám.

„Myslím, že by ste nám mohli povedať, kam ste nás to zaviedli, pretože toto miesto...“ ukázal jednou rukou okolo seba, „je úžasné!“

„A vy by ste mi mohli povedať o tom, čo je medzi vami dvoma,“ navrhla som celkom nevinne, pretože spôsob, akým na seba hľadeli ma naozaj ubíjal. Žrala ma tá zvedavosť a nevedomosť pravdy. Najmä fakt, že Victor má brata, o ktorom sa nikdy nezmienil ani slovom. O svojej žene zas... o jej dokonalosti hovoril neustále.

„To nie je dôležité,“ zahriakol ma Ryan skôr, ako to urobil Victor, čo mi prišlo ešte podivnejšie.

Čo sa to, do šľaka, medzi nimi dvoma stalo?! Chcela vedieť moja myseľ.

„Kde to sme? Nájdu nás tu?“ zmenil profesor šikovne tému, až som mu mala sto chutí zatlieskať.

Prešla som popri ňom a sadla si do jedného z kresiel, ktoré tu boli.

„Tu, páni, nás nenájde jediná živá duša, nakoľko o tomto mieste vedeli jedine štyri osoby a dve z nich sú už mŕtve.“ Pri tých slovách som si len predstavovala, ako to muselo vyzerať predtým, než to môj otec a mamou vybudovali prakticky z ničoho.

A... samozrejme, nikdy mi nezišiel z mysle list, ktorý mi nechali presne v tejto izbe, v knihe Alenka v krajine zázrakov. Vedeli, že po nej siahnem najskôr. A ako? Pretože som si takto vždy pripadala. Ako v jednom veľkom sne, z ktorého nie je úniku.

„A kto je tá posledná osoba?“ chceli vedieť.

„Joseph,“ odvetila som prosto. „No nikdy sem nechodil, možno raz, dvakrát, keď som sa stratila a nikto ma nemohol nájsť. On vedel, že budem tu,“ zasmiala som sa, no hneď som len pokrútila hlavou. Ukazovala som im tu moje spomienky, emócie... a to som nechcela.

„Takže toto vybudovali vaši rodičia?“ zaujímalo Ryana.

Ja som len prikývla.

„Áno. Pre prípad, že by som nemala miesto kam sa schovať...“ A vtom mi to došlo. „Akoby vedeli, že niečo také príde... akoby... akoby to ani nebola náhoda.“ Koniec vety som už len ledva zašepkala. 

„To je predsa absorudné,“ mávol rukou doktor. „Nemohli to vedieť!“

„Možno nie,“ pokrčila som plecami. „Ale teraz je toto jediné miesto, ktoré máme... a sú tu rôzne tunely, ktoré vedú aj do môjho panstva.... a hlavne do garáže k autám,“ kývla som smerom k dverám, kde sa nachádzalo úplne zdemolované auto profesora Wildena.

„Nuž, za to auto vám ďakujem. Neviem, ako to utajím pred Katherine...“

„Hádam sa tam nechcete vrátiť?! Vytrieštila som na neho oči.

„A prečo nie? Videli predsa vás, nie mňa. Netušia, že vám pomáham a niekto vonku by sa vám mohol hodiť. Kým nezistím viac,“ vysvetľoval a ja som sa nestačila čudovať.

Oblizla som si pery a prehrabla si úplne zlepené vlasy.

„Prepáčte profesor, ale vy...“ ukázala som na celú jeho maličkosť. „Vy chcete niečo zistiť? Bez urážky, ale nedokážem si vás predstaviť ako preliezate okná.“

Victor len stisol pery až utvorili úzku linku.

„Viete, Acelynn, čudovali by ste sa, čo všetko sa dá bez vlámaní zistiť. Zvlášť odtiaľ, kde som ja.“

„Čo mi tým chcete naznačiť?“ prižmúrila som oči.

„Že som dosť vysoko na to, aby som si zaslúžil vašu dôveru, samozrejme.“

Vstala som z kresla a pozrela mu priamo do očí.

„Dôvera je niečo, čo sa dáva časom. Nevyčarujem si ju len tak samú od seba.“ Prešla som k dverám, no ešte som sa otočila k bratom. „Idem sa prezliecť. Ak chcete, je tu izba, kde sú nejaké obleky ešte po otcovi. Zvykla som ich čistiť, takže určite sú v poriadku. A ak by ste sa chceli umyť... hneď vedľa je kúpeľňa. Takže... poďte za mnou,“ naznačila som im a čakala na ich reakciu.

Na ich šťastie sa obaja postavili a nasledovali ma.

 


Viem, že to trvalo tak dlho, no mala som toho veľa v jednej aj druhej škole, naviac som chodila cez víkendy na školenia, takže som sa cítila totálne vyčerpaná. Avšak s prázdninami prišiel aj čas a hlavne chuť venovať sa tejto poviedke. 

Dúfam teda, že sa vám táto časť páčila a že sa ešte nájde pár čitateľov, ktorí tu sú so mnou. No a hlavne by som sa za čakanie chcela ospravedlniť TvojLendacik, že si čakala tak dlho. Nuž, lásko, v škole toho bolo dosť a nebolo času ani na PIL-ku písať... :) A ešte aj Veronika, mima33, domi99, tak dúfam, že som vám to novou kapitolou vynahradila a snáď pridám aj ďalšiu skoro. 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Právo na život - 9. časť:

4. Perla přispěvatel
27.12.2013 [17:59]

PerlaTvojLendacik: Tak ja sa pokúsim, aby boli čím skôr, nakoľko sa až hanbím, ako som s touto poviedkou pozadu. A čo sa stalo medzi dvoma bratmi.. myslím, že prvé vysvetlenie bude už v následujúcej kapitole.

Domi99: Ďakujem.

Mima33: Emoticon Emoticon Tak Acelynn má veľmi silný žalúdok, to priznávam. :) Tak trocha ako ja v istých chvíľach. nuž a profesor, on je kapitola sama o sebe, k nemu sa radšej ani nevyjadrujem. Emoticon Emoticon Ďalšia pribudne behom najbližších dní, dúfam.

3. mima33 admin
27.12.2013 [17:35]

mima33Už ráno som čítala, ale nestihla som okomentovať, tak to idem napraviť Emoticon Byť na mieste Acelynn, tak miesto toho, aby som Ryana ošetrila, by som odpadla Emoticon ale ja nemám ktovieako silný žalúdok a preto má v tomto Acelynn môj veľký obdiv. Mr. profesor Emoticon sa v tejto kapitole choval ako taký otecko. Inak, fakt som zvedavá, čo sa, dopekla, deje a kto chce Acelynn odpraviť Emoticon
Snáď tu bude ďalšia čo najskôr Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 27.12.2013 [16:44]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. tvojlendacik
27.12.2013 [13:18]

V pohode, je fakt, že si mala toho veľa :)časť super, len už aj mňa zaujíma, čo sa dialo medzi dvoma bratmi :) dúfam, že sa to dozvieme, a že následujúce časti budú čoskoro :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!