Prekliatie života 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prekliatie života je moja nová povviedka. Je to o dievčina menom Elenin, ktoré nemá ľahký život. Rodičia ju týrajú a sestra ju bije, ztrápňuje. Rozhodne sa újsť, zmeniť život, vzhľah, meno. Podarí sa jej újsť pred hrozným osudom, alebo znova prepadne do priepasti nenávisti??? To všetko sa dozviete v mojej novej poviedke. Bolo by som rada keby ste mi dali koment, či mám pokračovať alebo nie. Vaša nesii.

21.07.2010 (16:00) • nesii • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 683×

Laura Jansen - pustite si ak chcete.

Zobrala som si žiletku do ruky a začala sa holiť. Spomenula som si na svoju sestru a pritlačila žiletku o svoju nohu.

Au. V myšlienkach som skríkla. Zarezala som si až do mäsa, krv mi liala ako z vody, ale pres to bolo na tom niečo úžasné, oslobodzujúce, krásne. Odvtedy sa vždy režem, keď ma niekto oklame, podrazí, ublíži. Viem, že to nie je správne ale to jediné mi pomáha udržať sa pri živote. Mám hrozný život. Sprostú, jeb*tú sestru, ktorá ma ponižuje, bije, uráža. Rodičov, pre ktorých som len handra, a ktorý vidia len moju sestru. Nemám žiadne kamarátky, iba žiletku. Otec ma znásilňuje, matka bije. Hrozný život nemyslíte?

Pozrela som sa do zrkadla na svoju tvár.

Mám 17 rokov, blond vlasy, modré oči a zjazvené ruky a nohy. Moja sestra ,,dokonalá“ má 18 rokov a vyzerá ako nabotoxovaná krava.

Síce to na nej nevyzerá, skôr na mojej tvári ale ja som prirodzená, dokonca aj moje vlasy sú moje a nie nafarbené. Volá sa Lena.

Ja som len sprostá Elenin, skratka Ella. Rodičia povedali, že si ho vymysleli, a že sa ku mne perfektne hodí lebo aj mňa berú ako vzduch. Ale viete čo? Končím, už nevládzem. Potrebujem zmenu. Mám 17 bývam v LA, musím odísť niekam ďaleko. Zmeniť si meno, vzhľad. Zobrala som si moju jedinú modrú, cestovnú tašku a začala baliť svoje veci. Oblečenie, doklady, peniaze. Otvorila som okno a štverala sa dole zo stromu. Svoj život, starý zlý život, nechávam za sebou. Najprv si musím vybaviť nové doklady. Utekala som na zastávku. Ľudia práve nastupovali. Rýchlo som vbehla do autobusu a zaplatila vodičovi. Sadla som si a vzdychla. Konečne voľná. Vystúpila som pred veľkou budovou.

Vošla som dnu a zamierila k právnikovi, ktorý vybavuje takéto veci. Zaklopala som na dvere. Po chvíľke muž v stredných vekoch so zelenenými očami a hnedými vlasmi mi otvoril.

„Dobrý deň, potrebujem si spraviť nové doklady,“ povedala a usmiala som sa naňho.

„Poď dnu,“ pokynol hlavou aby som vstúpila a sadla si na stoličku.

„O aké doklady ide?“ spýtal sa a vytiahol si linajkový zošit, určite s drahým perom

„Pas, vodičák, občiansky,“ povedala som pokojne.

„Pravdaže mám peniaze,“ vytiahla som z tašky kopu bankoviek.

„Jasné, zajtra príďte o 10.00, hneď vás potom odfotím a spravím ich. Suma bude 200 dolárov,“ usmial sa na mňa.

„OK a ďakujem, zatiaľ doví,“ vyšla som z pracovne von z budovi, ulicou do kaderníctva. Sadla som si na kreslo a prišla ku mne pani.

„Dobrý, čo si prajete?“ spýtala sa milo.

„Tento účes a farbu ryšavú,“ pozrela sa na papier, čo som jej ukázala a pustila sa do toho. Po hodine strihania si vzdychla.

„Hotovo!“ povedala a ja som sa pozrela na svoje druhé ja.

„Nádherné, ďakujem,“ podala som jej peniaze a vyšla z kaderníctva. Musím si kúpiť nové oblečenie. Vošla som do butiku za rohom tejto ulice a začala prezerať veci. Nakoniec som si kúpila top od Leny Pobale.

Ružové tričko bez ramienok na krk, sivé lesklé 3/4 nohavice, sivú tašku, sivú čiapku, ružový opasok, ružové baleríny, ružový prsteň, strieborný náhrdelník. To všetko som si kúpila a vyšla z toho butiku do hotela na tejto štvrti.

Na druhý deň, čas 9:00.

Budík zvonil 9 hodín ráno. Postavila som sa, učesala, vyžehlila vlasy a namaľovala sa. Vyšla som z kúpeľne a išla d izby, kde mám položený ten top. Obliekla som si ho a zobrala si všetky veci a vyšla z izby na 12 poschodí. Zaplatila som sekretárke a išla do budovy k tomu právnikovi. Vošla som do budovy a ohlásila sa sekretárke, tá zavolala tomu pánovi a potom kývla hlavou na súhlas.

„Môžete ísť dnu, už vás očakáva,“ usmiala sa na mňa tá pani a ja som vošla do jeho pracovne.

„Dobrý,“ slušne som sa pozdravila.

„Dobrý, takže začneme najprv fotkou, sadnite si na stoličku, vyrovnajte sa a úsmev,“ zobral si fotoaparát a 3-krát ma odfotil. Potom si sadol na svoju stoličku a pripojil svoj foťák do compu. Ďalej som už nesledovala len rozmýšľala nad tým či už zistili, že som ušla. Z rozmýšľania ma vytrhol ten pán.

„Aké meno, dátum narodenia, rodné mesto, rodičia,“ pozrel sa na mňa a čakal odpoveď.

„Ella Raymondová, dátum narodenia 25.6. 1993, rodné mesto Houston, rodičia Lena a Matt,“ povedala som všetko čo chcel. Meno rodičov, moje meno a rodné mesto nie sú správne, klamala som.

„Nech sa páči, nové doklady,“ podal mi občiansky, pas, vodičák, boli dokonalé.

„Ďakujem a tu sú peniaze,“ podala som mu 200 dolárov a s novými dokladmi sa vybrala niekam preč, ďaleko od tohto mesta, išla som do mesta Jacksonville. Zobrala som si všetky tašky a išla na vlak.

O 1 hodinu neskôr

Sedím vo vlaku v kabínke, vlak sa práve pohol. Som sama v celej kabín...

Uf, zariekla som to. Nejaký traja chlapci otvorili dvere a vstúpili.

„Môžeme?“ spýtal sa ten najvyšší s hnedými vlasmi. Ja som kývla na súhlas a pozrela von z okna.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma nejaký z tých troch. Pozrela som sa na blonďáka. Všetci boli nádherný. Jeden mal hnedé vlasy, druhý blond a tretí čierne.

„Do Jacksonvillu,“ odpovedala som smutne.

„Aj my ideme do Jaksonvillu... a ako sa voláš?“ spýtal sa znova ten blonďák.

„Ella Raymondová,“ odpovedala som mu a pozrela naňho.

„A vy sa ako voláte?“ spýtala som sa ich naspäť. Udržujem si odstup od chlapov. Už nechcem aby mi nejaký ublížil. Slova ja ujal ten s hnedými vlasmi.

„Ja som Matthew, toto je Eric a Tom.“ Takže blonďák je Eric a čiernovlasý je Tom. Zrazu mi zazvonil mobil. Rýchlo som sa pozrela, kto volá. Matka. Nie nezdvihnem. Vypla som mobil a vybrala som si sim kartu, baterku a chytila do ruky. Mobil, sim kartu aj baterku som nad košom poliala vodou a potom dala do sáčku. Celý čas sa na mňa pozerali čo robím, ja som si ich nevšímala.

„Je v Jaksonville nejaké jazero?“ spýtala som sa. Odpovedal mi Matthew.

„Áno je, hneď pri stanici, prečo to robíš?“ spýtal sa zvedavo.

„Prepáč ale do toho ťa nič nie je.“ Otočila som sa k oknu a celú jazdu vo vlaku som bola ticho. Dala som si na oči čierne okuliare a začala plakať. Ale len slzy mi tiekli, boli to slzy šťastia, nenávisti, zloby a voľnosti. Vlak zastal a ja som rýchlo z neho vystúpila a išla smer jazero.

Dúfam, že sa vám páčila moja nová poviedka. Písala som ju o 22.00, takže je trocha taká, ja neviem... Prosím bola by som rada, keby ste mi dali aspoň smajlíka, aby som vedela, či mám pokračovať. Vaša nesii.

Autor: nesii (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování