OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slepý hodinár - Prológ

13.01.2015 (10:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1437×

„And let the death be the veins
And fill the sky
With all that they can drop
When it's time
To make a change.“

(Ed Sheeran: Make it rain)

Pravdupovediac, zažil toho už priveľa.

Stovky príbehov. Tisícky rozhodnutí. Dobro a zlo – to všetko v opakujúcej sa prešmyčke – och, na to, že svet je proste len jedna sakramentsky veľká pokazená hračka prišiel už dávno.  Spoznal priveľa ľudí na to, aby sa čo i len  pokúšal zapamätať si ich. 

Tento krát to však bolo predsa len... trochu iné.

*** *** ***

Začalo sa to na lavičke. Mokrej lavičke.

Ostatne, mokrá nebola len tá lavička. Vodou nasakovalo všetko vôkol neho – zem, ľudia a ich predražené kabáty – ale to bolo pri daždi predsa normálne.

Mokré bolo všetko. Až na neho.

Sedel na tom kuse premočeného ošúchaného dreva. Ľudia prechádzali vôkol neho bez toho, aby si ho vôbec všimli. Kvapky vody robili to isté.

V skutočnosti nikto nevedel, ako presne vyzerá. Každý človek ho videl totiž trochu inak – podľa toho, čo chcel a potreboval vidieť. Avšak teraz, keď ho nemohol spozorovať nikto, mal podobu vysokého starca. Dlhšie biele vlasy trčiace ani hurikán do všetkých smerov, tvár pretiahnutá, vráskavá a trochu hnevlivá – ani tvár buldoga chystajúceho sa na útok. No a k tomu vyblednuté zelené oči.

Vyzeral starý. Ostatne, on bol starý. Ale stále bol bojovný až to naháňalo hrôzu.

A bol slepý.

Bolo jedno, akú podobu na seba vzal. Jeho oči boli navždy nevidomé - bol to trest, na ktorý sa už dávno prestal sťažovať – aj keď vôbec nevedel, prečo ho dostal. Mnohí ľudia, s ktorými bol nútený komunikovať, no ktorým nikdy nepovedal svoje meno, ho oslovovali proste slepým hodinárom. A jemu sa to páčilo, pripomínalo mu to dávno zabudnuté pekné spomienky – musel uznať že tí nie až tak vzdialení príbuzní opice majú občas dobré nápady.

Nuž a tak je z neho Slepý hodinár. A hotovo.

Tento slepý muž sedel na spomínanej lavičke v koncertnom fraku, ktorý bol v móde asi tak pred sto rokmi - doslova. Jeho šikovné prsty sa hrali so zlatými vreckovými hodinkami, ktoré už hodný čas netikali. Hodinky zastali presne na deviatej hodine – proste to vedel aj keď nevidel.

Ľudia prichádzali a odchádzali. A on sedel a sedel – času mal viac ako dosť, vďaka pekne - nuž a v tom... v tom sa to stalo.

Hodiny začali tikať.

Neisto prižmúril oči pred otravným svetlom – na jeho vkus ho bolo i cez ten dážď priveľa. Zrazu videl - slepota zmizla ani čo by ste len šťukli vypínačom. Ale neradoval sa z toho. Vedel totiž čo to znamená.

Okolo neho hneď na to prešla mladučká žena. Neisté kroky, pekná naivná tvár a krátke gaštanové vlasy. Nemohla mať viac ako dvadsať päť.

Ničím zvláštna. Jedna z milióna.

„Krucinál,“ zavrčal teraz už nie až tak slepý Slepý hodinár. Dúfal, že sa mu to len zdalo. No, ale nie, také šťastie on, samozrejme, nemal – aj bez pohľadu jeho zrazu vidiacich očí cítil pod prstami znovu oživený mechanizmus zlatých hodiniek, pravidelné otáčanie koliesok, údery srdca toho maličkého stroja. Sleduje mladú ženu až pokiaľ nezájde za roh – a jeho zrak je opäť preč.

Vyvráti hlavu k oblohe – dovolí kvapkám vody, aby sa dotkli jeho tváre a zmáčali jeho koncertný frak, čierny ani noc.

„Kedy ťa to prestane baviť? Ja som hodinár, nie skurvená opatrovateľka.“

Zahrmí. A poriadne – sklá vo výkladoch za Slepým hodinárom sa zatrasú. Ničnevediace ovce, motajúce sa okolo jeho lavičky, sa vystrašene prikrčia.

„Fajn, fajn. Prepáč za výraz,“ zamrnčí. Potom si znechutene povzdychne, postaví sa – ľudia ho zas nevidia a jeho frak je opäť suchý a bez poškvrnky -  a vyberie sa za ženskou, ktorá prebrala k životu jeho hodinky.

Slepý hodinár dúfal, že aspoň raz nebude mať veľa roboty. Ale ako poznal svoje šťastie...

Taký úvod. Čo si o tom myslíte?

Príbeh nebude veľmi dlhý - a bude o hľadaní stratenej viery a nádeje. O tom, že aj keď sme stratení a nerozumieme... nakoniec nájdeme v tom všetkom zmysel. A to už tak či onak. :) :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slepý hodinár - Prológ: