OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slnečný kameň 6. kapitola



Slnečný kameň 6. kapitolaFilip sa konečne zdôveril Liz a ona sa nestačila čudovať.

Ráno nás zobudil ochromujúci chlad. Noci sú tu studené. Kým sme vyliezli zo stanov, a ako tak sa rozhliadli, Trojlístok už mal všetko zbalené.

„Makajte, nebudeme sa zbytočne zdržiavať,“ prehodil Oscar.

Celkovo s nami rozprávajú len minimálne. Držia si odstup, aj keď po nás neustále nepríjemne zazerajú. Podávajú len tie najnevyhnutnejšie informácie a neplytvajú energiou na zbytočné konverzácie. Trvalo asi pätnásť minút, kým sme všetko zložili a vyrazili na cestu. Čo najrýchlejšie som sa prešmykla k bratovi a rýchlosťou blesku mu nenápadne všetko povedala. Povedal mi to isté čo Rebeka, že Filipovi nemám stopercentne veriť, ale bude to mať na pamäti, a posnaží sa s ním prehodiť pár slov, aby si ho preveril. Opäť sa vydal za Trojlístkom. Zrejme za nimi nechcel zaostávať, a zároveň ich chcel mať na očiach. Vybrala som z batoha proteínovú tyčinku, keďže nás tí bastardi nenechali ani najesť. Znova som sa ocitla na chvoste nášho pochodujúceho hada. Táto pozícia mi vyhovovala, necítila som sa na očiach a mohla som veľa premýšľať, a zároveň sledovať aj okolie, ktoré mi neustále vyrážalo dych svojou nádherou.

Obrovské hory sa týčili až k mrakom. Stekali nimi dolu horské pramene, ktoré sa vlievali do rieky po našej ľavici. Bolo skoro ráno a pri zemi sa ešte držal opar, a nohy sme mali mokré od rosy. Vzduch tu bol tak čistý a osviežujúci. Z obdivu ma opäť niekto vytrhol.

Filip.

„Dobré ráno,“ pozdravila som ho.

„Bré,“ povedal lenivo, „na mňa príliš skoré ráno.“

„A vieš, že ma to ani neprekvapuje?“ poznamenala som s úsmevom. Díval sa na mňa, mierne zatajil dych, privrel nebesky modré oči a tiež sa usmial. A vtedy som onemela. Jeho typicky nezaujatý výraz, ktorý signalizuje, že sa nudí, vystriedal srdečný, hrejivý úsmev. Na lícach sa mu vytvorili jamky. Je to skutočne fešák, pomyslela som si.

„Ale no tak, stretli sme sa pred tromi dňami, a ty ma už máš takto prehliadnutého?“ vtipkoval.

Bol taký uvoľnený. Neverila som, že by mohol skutočne klamať, a už vôbec by som nepovedala, že sa z neho vykľuje taký pohoďák. Bola som milo prekvapená. Jedno mi však vŕtalo hlavou. Aké osobné dôvody mal na mysli.

„Počuj, čo ťa teda vedie k tomu, aby by si sa k nám pridal?“ predsa len som sa spýtala. Zafúkal silný vietor a Filipovi vzal úsmev z pier. Jeho veselé oči potemneli.

„Chcel som ti to povedať neskôr, ale podľa mňa bude lepšie, ak ti to prezradím už teraz,“ začal vážne.

„Mal som brata, bol o sedem rokov starší. Nastúpili sme však spolu, už keď som mal pätnásť. Nikoho okrem brata som nemal, takže ma musel vziať so sebou, čím som si vyslúžil povesť najmladšieho člena. Bráško bol šikovný a neskutočne chytrý. Stal sa pravou rukou šéfky rok po tom, čo sme nastúpili. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, keď ho poslala pred tromi rokmi na jednu misiu v Rusku. Po jeho návrate sa to všetko začalo. Bol vždy viac a viac nervózny, až príliš sledoval svoje okolie, chodil na tajné schôdzky s pár ľuďmi, ktorým plne dôveroval, ale mňa nikdy nezavolal. Nič mi nechcel prezradiť. Mal som vtedy devätnásť a cítil som sa nepotrebne. Hneval som sa na neho a strašne som sa s ním pohádal, no aj tak mi neprezradil čo sa deje. Pár dní na to dostal ďalšiu úlohu. Znova tajnú, netušil som čo sa deje, len som vedel, že ide znova do Ruska, niekam na Sibír.“ Tu sa Filip na chvíľu zastavil. Zaťal päste a zaškrípal zubami. Nič som nevravela, videla som, že potrebuje čas.

„Odtiaľ sa už nevrátil. Už sú to tri roky. Najviac ma mrzí, že sme boli rozhádaní. Táto skutočnosť mi nedá v noci spávať. Viem, že na niečo prišiel. Pred rokom som našiel jeho denník, stálo v ňom, že bol poslaný zisťovať informácie o tom, kde by mohla byť prvá časť mapy. Tú ste už hľadali vy, rok po jeho smrti. Brat mal poznačené všetko, čo vás k nej naviedlo. Úplná normálka, čo by sa dalo očakávať v denníku, až na malú drobnosť. Zistil, aké špinavosti robila šéfka v minulosti, že odstraňovala všetkých, ktorí jej stáli v ceste. Zistil, že tá Shogira, ktorá vás prenasleduje, ide po vás, aby vás zastavila, pretože vedia, čo s kameňom zamýšľa šéfka.“

„Ja som to vedela! Tušila som, že nie oni sú tí zlí!“ konečne som prehovorila.

„To šéfka chce zneužiť ten kameň, nie oni, oni ho chcú zničiť. A šéfka klame, celé tie roky klamala. Odstránila aj môjho brata, viem to, a on to vedel tiež. Vedel, že je márne organizovať vzburu. Vtedy nás nebolo toľko, ako dnes. Nemali by žiadnu šancu. Vedel to, a preto všetko spísal. Veril, že príde niekto, kto bude mať dostatok guráže, intelektu a sily presvedčiť ľudí, a skoncovať s ňou. Niekto, kto zdemoluje jej plány, preto som vás sledoval už dlhšie. A keď som sa dozvedel tie reči, že niečo chystáte, bol som nesmierne nadšený. Zamakal som na sebe a podarilo sa mi dostať do tímu. Som s vami, ver mi. Pomstím svojho brata!“

Nemala som slov. Nečakala som, že sa toho toľko dozviem.

„Musíš to povedať Alexovi, a to čo najskôr. Nesmú ťa ale vidieť. Inak, čo Denis? Poznáš ho, nie?“

„Noo,“ zatiahol, „on je tvrdý oriešok. Síce si na ňu zanadáva, ale to len pre to, že to má v povahe, v skutočnosti mu ide iba o seba. Šéfka ho pekne platí a má v nej istotu, jemu by som veľmi neveril,“ zakončil Filip a pobral sa viac dopredu, snažiac sa dostať k Alexovi.

Vystriedal ho Will s nedôverčivým výrazom.

„Čo chcel? O čom ste tu štebotali?“ povedal mierne žiarlivo. Všetko som mu vyrozprávala.

„Takže by sme sa relatívne mohli spojiť so Shogirou, ak na nich narazíme?“ začal.

„No to neviem, neviem či nám tak ľahko uveria, ani či nás vôbec pustia k slovu. Pamätáš si predsa Japonsko, doteraz ma pichá v ramene,“ poznamenala som.

„Máš pravdu, predstavujem si to príliš jednoducho. Liz, čaká nás tvrdý boj,“ pozrel na mňa s obavami, „chcem, aby si si dávala veľký pozor, nechcem o teba prísť.“

„Podobne, Will, nedovolím, aby sa niekomu z vás niečo stalo.“

„Ty nerozumieš? Nechcem, aby si bojovala!“ povedal prudko.

„Aj tak vieš, že budem. Aj ty budeš. Nikdy sme nikoho nenechali v štichu. Nikto z nás. Sme ako rodina, nie? Viem, že komukoľvek z vás môžem stopercentne dôverovať,“ stisla som mu dlaň a pozrela mu rozhodne do očí.

 

--------------------------------------------------------------------------------------------

 

Prešiel ďalší deň. Všetci už vedeli o Filipovi, a boli sme pripravení na čokoľvek zo strany Trojlístka. Opustili sme prenádhernú pustú divočinu a dostali sa do horského mestečka.

„Sme takmer na mieste,“ povedal Oscar, „v týchto horách by mala byť ukrytá hrobka, a v nej by mal byť, pravdepodobne, kameň. Podľa našich informácií sme sa sem dostali skôr ako Shogira, takže problém s nepriateľmi by nemal nastať. No v každom prípade, očakávam z vašej strany oddanosť,“ povedal povýšenecky.

„No to určite, pff...“ zaironizovala Noemi potichu. 

„Na noc sa ubytujeme v nejakom hostinci a v skorých ranných hodinách vyrazíme. Nikomu nič nevravte, sme len pocestní turisti,“ oznámila chladne Petra a pozrela pri tom na mňa.

Zamierili sme si to do prvého hostinca. Človek by povedal, že tu nič také nebude, ale div sa svete, bolo. Konečne sme sa poriadne najedli, viacerí sme mali nehoráznu chuť na skvelé vychladené pivo, ale bolo nám nad slnko jasné, že to nepripadá do úvahy. Nevedela som sa dočkať normálnej postele. Za pomerne prijateľnú cenu sme dostali dve izby, v jednej boli chalani a v druhej sme boli my. Nebola som dvakrát nadšená, že strávim noc v blízkosti Katje a Petry. Radšej som si pre istotu nechala puzdro s nožom. Len pre istotu. Dlho som nemohla zaspať a trhla som sa na každé zašuchotanie. Raz som sa zobudila na pocit, že niekto stojí pri mojej posteli. Rozlepila som oči, chcela vykríknuť, no vzápätí mi ten niekto prisadol telo, a rukou zapečatil ústa.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Slnečný kameň 6. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!