OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 2.

22.09.2012 (13:00) • SharonBalmore • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1145×

Upozornenie: 15+

Pre tých, ktorý pri čítaní radi počúvajú hudbu, odporúčam: Dannyho Fernandessa

Brutálny život teenegera

7, decembra 2010, piatok – Bolesť, ktorú spôsobil znovu

Po tom, čo zazvonilo a ja som zavrela zošit, ku mne prišla Yasmine. Vyzerala, že sa ma chce niečo spýtať, alebo niečo také. Chvíľu sa obzerala okolo seba. Čakala, ako na to zareagujú ostatní. Ale nikto si to nevšimol. Mňa si nikto nevšímal, takže ani nikoho, kto stál pri mne. Yasmine počkala kým sa pobalím a konečne sa budem aspoň tváriť, že som si ju všimla. Trošku som sa natiahla a usmiala sa na ňu.

„Yas, stretneme sa po škole, dobre? Teraz si musím niečo vybaviť.“ Keď som jej to povedala, Yasmine sa trochu skleslo otočila a takmer nebadateľne prikývla. Odišla von z triedy. V triede som o chvíľu ostala iba ja, Teo, Cratch, Kate a učiteľ. Učiteľ čosi opravoval v písomkách a ostatní sa ešte o niečom rozprávali.

Opatrne som si vytiahla z tašky empétrojku. Strčila som si slúchadlá do uší a na hlavu nasadila kapucňu. Zapla som si Sama Hooka. Vyšla som z triedy a pozrela sa na svoj rozvrh. Mala som ísť niekde na chémiu. Na poslednú hodinu tento týždeň. Chemická trieda bola neďaleko mojej skrinky. A tak som zamierila cez celú chodbu ku svojej skrinke.

Cestou som sa snažila spomenúť si na svoj kód, ale zabudla som ho už na začiatku roku a tak som skrinku nepoužívala. Ale aj tak som sa ku nej postavila a chvíľu si prepínala pesničku. Kútikom oka som sa pozrela na skrinku vedľa mojej. Bola Liamova. Ešte minulý rok sme presvedčili riaditeľku, nech naše skrinky dá vedľa seba. Pamätala som si, ako sme si na skrinky vyrývali kódy toho druhého. Jeho kód bol na mojej skrinke a môj bol pod vrstvou nálepiek a sprejových machúľ na jeho skrinke. Od vtedy čo sa to stalo sa zmenil. Na pohľad bol príjemnejší než pred tým. A dokonca aj zábavnejší. Ale nikdy som nemala možnosť spoznať, ako sa zmenil vo svojom vnútri.

Zavrela som oči a započúvala sa znovu do tej istej pesničky. Liam a ja. Nad tým som vtedy rozmýšľala. Aké by to bolo, keby som sa vtedy nebránila. Nebolelo by to toľko? Alebo by to bolelo viac? A čo keby sme sa tvárili ako keby sa nič nestalo. Boli by sme stále spolu a boli sme znovu ten najúžasnejší pár na škole. Alebo by sme sa zmenili? Aké by to bolo byť stále s ním? Vydržala by som to?

Niečo ma vyrušilo. A to niečo bol Liam, ako si otvára skrinku. Keď som otvorila oči a všimla som si jeho zamyslený pohľad, chcela som odísť. Hneď v tej chvíli. Ale niečo ma zastavilo. Keď zapisoval svoj kód, pozrel sa na moju skrinku. Presne tam, kde bol jeho kód. A potom sa pozrel na mňa. Bola to iba sekunda, ale mne poskočilo srdce. Viem, nemala by som sa takto cítiť. Veď mi tak ublížil, ale predsa len myšlienka, žeby sa to nestalo a my by sme boli stále spolu, ma zadržala. Alebo to vážne bola moja naivnosť?

Zavrel svoju skrinku s rachotom a odišiel. Odišiel do svojej triedy. Teda do chemickej triedy. Presne tam, kde som mala hodinu aj ja. Boli sme už od minulého roku spolu v skupine. Ale od vtedy sme spolu ani neprehovorili. Ani jedno slovko. Bola to jediná hodina, čo sme boli spolu tak blízko, že sme museli toho druhého aspoň trochu vnímať. Jediná hodina, kedy som sa cítila tak osamelá. Liam sa tak rozhodne necítil. Celú hodinu sa rozprával so susedmi a hádzal papieriky cez celú triedu. Niekedy som mu musela papierik posunúť z mojej polky lavice. Práve vtedy prehodil to jeho jediné slovo, ktoré medzi nami existovalo. Vždy, keď som dvihla lístok zo zeme a položila mu ho na lavicu, alebo mu podala lístok, ktorý nechtiac pristál na mojej lavici povedal ďakujem.  Nikdy som mu na to nič neodpovedala iba som čakala ako na to zareaguje moje srdce. Vždy sa posunulo o trochu vyššie a po konci hodiny sa vrátilo na svoje miesto.

Po tom, ako odišiel, som sa znovu pozrela na jeho skrinku a snažila sa nájsť svoj kód. Na tom mieste, kde bolo minulý rok, bola nálepka s jeho menom. Chcela som vedieť, čo sa mu odohráva v hlave, keď hľadí na moju skrinku a opisuje kód. Alebo keď mi ďakuje za podanie lístku. Alebo tie malé sekundy keď sa na mňa pozrie.

Nie! Je to minulosť, Ruby. Zabudni na neho. Snažila som sa vytriasť tie myšlienky z hlavy a ani som si nevšimla, že už zazvonilo. Keď som sa otočila a chcela som zamieriť do triedy, predo mnou stála profesorka. Vyzerala dosť nahnevane. Vytrhla mi z uší slúchadlá a vzala mi aj empétrojku. Nahnevane na mňa začala kričať, prečo nie som v triede a či som ohluchla. Mala som sto chutí jej povedať, nech mi dá pokoj a nech mi vráti čo je moje. Ale z ničoho nič ma hrozne rozbolela hlava a nestihla som si ani uvedomiť a celé moje raňajky aj desiata boli na jej topánkach. Zavrela som oči aby som nemusela vidieť ako to vyzerá a dvihla som hlavu. Neviem čo to spôsobilo, ale mala som pocit, ako keby som mala každú chvíľu omdlieť.

„Slečna Claudová,“ profesorka vyzerala, že o chvíľu aj jej raňajky skončia na mojich botaskách, „ste bledá, poďte do triedy.“

Liam... Žeby to spôsobil on? Tie spomienky? Alebo to spôsobila myšlienka na to, že mi moju empétrojku vráti až na konci roka? Alebo som niečo zjedla? Ten Liamov úsmev. Bol tak nádherný. Nemohla som myslieť na nič iné. Aj keď som sa to snažila nevnímať a zbaviť sa toho pocitu, ale predsa len som ku Liamovi ešte stále niečo cítila. Slza. Čo sa to so mnou deje?

Z triedy vyšiel Liam, Teo a Musse. Teo s Musseom sa začali nehorázne smiať. Za čo ich profesorka zahriakla a ihneď poslala do triedy. Ale Liamov pohľad najprv skončil na profesorkiných nohách a potom pokračoval vyššie po mojom tele. Skončil na mojej tvári. Díval sa mi do očí a v tej chvíli som mala pocit, ako keby sa mi chcel ospravedlniť. Pustila som tašku na zem a rozutekala som sa preč. Profesorka chvíľu za mnou kričala a potom som počula čiesi nohy ako za mnou rýchlo bežia. Neboli profesorkine. Profesorka mala opätky a vždy klopkala a navyše neutekala tak rýchlo. Tie niečie kroky boli Liamove. Ešte aj po takom čase a snahe zabudnúť som ich spoznala. Dobiehal ma. Nechcela som, aby ma niekto takto videl a rozhodne nie on. Zabočila som a vletela do dievčenských záchodov. Dúfala som, že tu za mnou nepôjde. Zavrela som sa do kabínky a sedela tam.

Nenechal sa odradiť. Vošiel dnu. Videla som jeho značkové topánky pri mojej kabínke. Stál tam a chvíľu bol ticho. Iba počúval moje vzlyky. Tak som chcela vedieť, čo sa mu odohráva v hlave. Ale moje myšlienky ma tak prerušovali. Rozmýšľala som nad nami.

„Ruby?“ jeho hlas preťal to ticho ako nôž mäso.

Už aj ten hlas vo mne vzbudzoval také silné emócie, ktoré som nevedela zastaviť. Moje srdce bilo ako o preteky. Nechcela som mu odpovedať. Alebo skôr sa mi zasekli slová v hrdle. Jediné, čo zo mňa vychádzalo, boli slzy a tiché vzlyky. Tak som ho chcela naspäť. Tie jeho oči ma vždy lákali a jeho hlas bola doslova priepasť, do ktorej som sa vždy prepadala. Čo bude so mnou? Vždy, keď sa na mňa usmeje, bude zo mňa toto? Umrnčaná Ruby? Nie! Ruby, zobuď sa! Ty a Liam ste minulosť.

„Ja viem, že mi asi neotvoríš tie dvere,“ počula som jeho monológ, ktorý bol adresovaný mne, „ale aj tak. Možno budem vážne hovoriť celý čas iba s dverami, ale potrebujem s tebou hovoriť. O tom, čo sa stalo.“

Neodpovedaj mu. Ruby, mlč!

Mala som chuť ho poslať preč. Práve v tej chvíli som nemala chuť ho počúvať. Chcela som byť sama. Z môjho hrdla však naďalej vychádzali iba vzlyky a žiadne slová.

„Chcem sa ti ospravedlniť, ale neviem, prečo to berieš tak hrozne,“ jeho slová ma priam pichali do hrude, „bol to iba sex a bol som trochu opitý. Nevrav mi, že sa ti to nepáčilo. Mne teda rozhodne hej. V posteli si vážne dobrá a bolo to úžasné. Teda nepamätám si z toho veľa, pretože ráno som bol už doma v posteli a mal som hroznú opicu, ale, Ruby, prosím ťa!“

Takže jemu sa to páčilo a ja to beriem tak hrozne? Zapchala som si uši. Nechcela som ho počúvať. Už nikdy. Nechcela som počúvať jeho slová, aj keby to ospravedlnenie myslel vážne. V ušiach som mala prsty. Tak veľmi mi chýbali moje slúchadlá, až som si začala predstavovať, že moje prsty sú slúchadlá a v hlave mi zas znie Sam Hook a nie Liamove slová. Ani si neuvedomoval ako hrozne ma to bolelo. Myslel iba na seba. Bol taký sebec.

Prehrabla som si vlasy a snažila sa upokojiť. Nepočúvala som ho. Ale moje myšlienky sa stále vracali ku nemu. Keď som na chvíľu poľavila a započúvala sa do jeho slov, stále hovoril o tom, ako sa mu to páčilo. Opisoval všetky detaily. Žeby si nepamätal, ako som kričala od bolesti a ako som sa ho snažila dostať zo seba preč? Bol až taký opitý.

„Vyzeráš tam dole úžasne...“

To som už nevydržala. Postavila som sa. Snažila som sa vyzerať vyrovnane. Otvorila som dvere a moja ruka nekontrolovateľne vystrelila. Dosť to pľasklo a na líci mu ostal červený otlačok. Zasmial sa a chytil mi obe ruky. Pritlačil ma ku stene tvrdo mi vyzliekol nohavice. Netrvalo dlho a bol vo mne. Bolelo to. Znovu to bolelo. Ale tentokrát už aspoň netiekla krv po mojich stehnách. Liamova tvár bola nemenná. Videla som tam hnev. Chcela som kričať, ale pritlačil mi svoje pery na moje. Uhryzla som ho.

Odtiahol sa a zanadával. V jeho očiach sa zračil ešte väčší hnev. Takého som ho ešte nevidela.

„Ó Bože, Ruby, ty si ale naivná.“ Jeho päsť mi vletela do tváre. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a potom som z plnej sily na neho pľuvla. To ho naštvalo. Odtiahol sa, zapol si nohavice a ja som sa snažila tiež ich dvihnúť, ale hrozne sa mi triasli ruky.

„Si hrozná kurva, vieš o tom?“

Zdvihla som si nohavice. A potom som sa na neho pozrela. Držal v ruke dlaždicu. Vedela som, čo spraví. A moje srdce bilo na sto honov. Tá dlaždica ležala na zemi už asi rok. Možno si konečne uvedomí, že aj staré veci sa dajú využiť. Zapla som si nohavice a pritlačila som sa ku stene. Liam sa ku mne opatrne približoval a hovoril o tom, aká som hrozná krava a podobne. Keď stál asi meter odo mňa, dvihol dlaždicu nad hlavu a v jeho očiach sa leskla škodoradosť.

Bum! Liamovi sa zakrútila hlava a padol na mňa. Za ním stála Yasmine s knihami. Vyzerala so svojou prácou spokojná. Ešte mu napľula na chrbát a potom ho zo mňa zoškrabala. Chcela som jej poďakovať, ale bola som taká prekvapená, že som sa nezmohla ani na pohyb, nieto na slovo.

„Si v poriadku?“ Jej úprimný a súcitný úsmev ma zohrial pri srdci. Za ňou stála jej sestra Sienna a civela na Liama. Potom sa zasmiala a kopla ho do brucha, za čo ju Yasmine ihneď zahriakla pohľadom.

„Ehm!“ odkašľala som si a prehrabla si strapaté vlasy. Nevedela som sa spamätať z toho, čo sa akurát stalo. Nevedela som sa vážne presvedčiť, že to Liam spravil znova.

Yasmine trvala na tom, že ma ihneď odprevadí do školy, a tak som prekročila Liama a vyšla zo záchodov. Stále som bola dosť omráčená z toho, čo sa stalo a aj tak som sa cítila dosť zle. A tak sme pomaly kráčali ku chemickej triede.

„Čo ti ten blázon spravil?“ spýtala sa Sienna, keď sme prechádzali okolo mojej a Liamovej skrinky. Yasmine ešte zabehla do triedy povedať, že je mi hrozne zle a že idem domov. Kým mi Sienna pomáhala baliť veci, ktoré sa rozsypali, keď som tašku hodila na zem, tak ja som sa opierala o moju skrinku a rozmýšľala, či sa nakoniec niekomu predsa len nezdôverím. Aj tak! Yasmine a Sienna mi akurát zachránili život a nevyzerali veľmi klebetne. Rozhodla som sa, že si to ešte premyslím. Na dnešný deň mám aj tak hovorenia dosť. Už každé slovo mi znelo v ušiach trikrát.

Sienna akurát dvíhala nabalenú tašku zo zeme, keď Yasmine vyšla s priepustkou a mojou empétrojkou z triedy. Vyzerala pobavene a spokojne so svojou prácou. Lístok a empétrojku mi podala a vzala Sienne moju tašku z rúk. Prehodila si ju cez chrbát a svoju tašku niesla v ruke. Mlčky sme vyšli zo školy. Zabočili sme za roh a vtedy konečne vyšlo z mojich nejaké slovo.

„Ďakujem!“ To slovo, ktoré mi Liam hovoril cez chémiu. Snažila som sa to slovo brať normálne, ale nešlo to. Od teraz to slovo pre mňa nebude normálne. Už nikdy!

Yasmine a Sienna ma objali. Chvíľu som bola prekvapená, ale potom som im to objatie oplatila. Konečne sa našiel niekto, kto ma chápal aj bez toho, aby som im musela vysvetliť, čo sa stalo. Vedela som, že už ich zo svojho srdce nedostanem. Ale aspoň sa tam objaví konečne niekto, kto mi nebude ubližovať. Možno mi aj nahradia prázdne miesta, ktoré kedysi zaberal Liam a všetci populárni.

„Možno som si vás aj obľúbila,“ povedala som. ich objatie zosilnelo a Sienna sa potom ozvala:

„Aj my teba.“

Objatie povolilo asi po minúte a potom sme naďalej potichu pokračovali ku mne domov. Rozlúčili sme sa pred našou bránou a potom sme každý išli svojou cestou. Vošla som cez bránu a pohladkala som Cubbyho. Teda nášho psa.

Pred našou garážou stál zelený jeep. A nebol náš!

 Ďakujem, že ste si to prečítali a prosím, zanechajte mi komentár. Každému sa veľmi poteším.

Vaša Sharon Balmore

Predchádzajúci diel/Nasledujúci diel

Autor: SharonBalmore (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slúchadlá v ušiach, slzy v očiach 2.: