OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slzy upírov 1 - 1. kapitola /III.časť/

09.04.2011 (14:00) • GeliaJanes • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 802×

Nezasahuje až príliš do môjho súkromia? Pýtala som sa sama seba a nebola si istá tým, či jej mám odpovedať. Trochu nervózne som vymenila polohu a zamyslela sa nad tým. Niečo mi na nej vadilo. Možno sa mi potom trochu uľaví. A tak som začala.

„Povedala mi, že keby nebolo jej, tak by som tu už dávno bola a robili by mi všelijaké testy. Ale otec to nechcel a ona tiež nie tak ako aj Nicolas. Ale mama áno. Bolo jej jedno, že doktor vravel, že by ma mohli aj usmrtiť. Chcela to viackrát, ale pokaždé ju musela Lucy s Nicolasom prehovoriť a tak som sa sem dostala až teraz, keď je Lucy preč.“ Asi by som mala Lucy zavolať nech nechodí. „Nicolas by ju nepresvedčil a tak som teraz tu.“

„Aha!“ prikývla Fel a prešla ku dverám. Otvorila dvere ešte povedala: „Na dneska to bolo všetko. Zajtra sa uvidíme. Maj sa a dúfam, že bude s tvojou matkou všetko v poriadku a že sa Lucy zmýlila. Je naozaj hrozný pocit, keď vieš, že ťa matka neznáša. Moja matka ma opustila hneď čo ma dokojila. Ostala som iba so starým otcom. Ostatní odo mňa odišli.“

Odišla a ja som v izbe osamela. Ihneď, keď sa zatvorili dvere, som vzala do ruky mobil a vytočila Lucyno číslo. Z druhej strany sa ale ozvalo: „Číslo je momentálne nedostupné. Prosím, skúste zavolať neskôr alebo po pípnutí zanechajte odkaz.“ O chvíľu sa ozvalo pípnutie a ja som spustila: „Lucy nechoď. Zavolaj mi, keď budeš môcť. Prosím, prosím, nechoď sem. Všetko je v poriadku. Nicolas aj doktor to vybavili. Nebudú mi robiť nič bolestivé. Iba... zavolaj mi a ja ti to vysvetlím. Prosím, zavolaj mi čo najskôr.“ Stlačila som už iba červené tlačítko a potom som si už vydýchla.

Ľahla som si a rukou si prehrabla husté tmavohnedé vlasy.

Zvláštne je, že keď si už raz píšem denník, tak ma to o chvíľu prestane baviť. Vtedy sa mi to ale zapáčilo a znovu som si otvorila denník skôr, než znova do izby niekto vtrhne.

Milý denníček,

dneska už píšem druhýkrát a viem, že je to iné než by to malo byť, ale potrebujem si zapisovať moje myšlienky, aj keď neviem prečo. Mám mať úplne zmenený program, ale aj doktorov. Nepáči sa mi, keď mi toto robia, ale som cekom zvedavá na nových doktorov. Pred chvíľou ma navštívila dotorka Loosová, s ktorou si mám tykať. Mám ju volať Fel, lebo sa volá Felicia. Pekné meno.

Rozmýšľala som o tom, čo mám ďalej písať. Chcela som niečo písať, ale nevedela som čo. Cítila som sa trochu nechápavo. Myšlienky v hlave mi išli rozrezať hlavu, ale nestíhala som na všetky reagovať.

Všetky myšlienky v hlave sa mi hmýria, ale nestíham na ne reagovať. Veľmi sa niekam ponáhľajú. Asi mi z nich raz praskne hlava. Nechápem, ako sa v takej hlave dokáže nabrať toľko myšlienok. Veď to je nemožné.

Ako si tak všímam, tak som vety začala na „v“. Myslím tieto: Všetky... Veľmi... Veď... Neviem prečo, ale zdá sa mi to trochu zvláštne. Ani sa pomaličky nechápem. Tá choroba je ako môj pán.

Možno by som sa ti mala zdôveriť aj s mojim snom. Zaspala som kvôli telefonátu od Lucy. Vravela, že ma mama chcela nechať v nemocnici už dávno a bolo jej jedno, že to bolo pre mňa smrteľné. Vždy ju museli s Nicolasom presviedčať. Takto mi dosvedčila, že ma mama nemá rada. Zaspala som od vyčerpania a sníval sa mi divný sen s akýmsi dievčaťom, ktoré hovorilo o mojej chorobe ako o nejakom dare, a potom začala kúzliť alebo čo. Písala všade iba tieto dve vety, nejakým podivuhodným jazykom: Lu kende riese. Ru tuse weater. Zvláštne bolo, že sa na stenách písmená menili. Ale neustále iba v tieto dve vety a ešte zvláštnejšie je, že si ich pamätám do posledného mäkčeňa.

Niekedy mám naozaj pocit, že to nie je iba choroba. Ale nikdy by mi nenapadlo, že by to mohol byť dar. Veď je to v skutočnosti takmer nemožné.  Trápim sa s tým už tak dlho a teraz zistím, že je to dar? Dar, ktorý ma v podstate týra?

Niekto zaklopal na dvere, čo ma prekvapilo ale vzájomne potešilo. Ihneď som zavrela denník a sadla si. Potom som na zaklopanie „slušne“ odpovedala: „Ďalej!“

Dnu vošiel mladý doktor. Vyzeral asi tak na dvadsaťjedna. Mal čierne vlasy a modré oči, ktoré si ma prezreli. Rozmýšľala som, ktorý z nových doktorov to je.

„Som Lucas Laasrow,“ predstavil sa. „Počul som, že mám byť s tebou dve hodiny denne. Dneska ale nie iba som bol na teba zvedavý a prišiel som hneď čo som mohol. Operoval som ale ešte jedno dievča.“

Uškrnula som sa a premerala si ho. Nevyzeral zle. Keby som nemala šestnásť, tak by sa mi možno páčil. Vlastne sa mi aj páčil. No nebolo to možné.

Nemal na sebe biely plášť ako mala väčšina doktorov, ale normálne oblečenie – rifle, zelené tričko a napoly rozopnutú čiernu bundu z nápisom: Vampires. Díval sa na mňa ako na nejaké dievča, ktoré nemôže existovať. Neusmieval sa ale bol vážny. Bol iný ako ostatní a nechápala som, ako ho môžu mať deti radi, keď je taký vážny.

O chvíľu sebou trhol a pár sekúnd po tom do izby vošiel druhý doktor.

Druhý doktor bol starý. Mal sivé vlasy, zelené oči, usmiatu tvár a vrásky. Mal na sebe biely plášť a vyzeral veselo. No keď uvidel doktora Laasrowa, tak sa zamračil.

„Lucas?“ spýtal sa neveriacky a nadvihol obočie. Doktor Laasrow iba prikývol a pozrel von na vtáka.

Nechápala som, ako ten vták vydržal tak dlho lietať na rovnakom mieste. To bolo vskutku nemožné. Už tam ale lietal takmer od rána. Ako keby ma nechcel opustiť. Zrazu si sadol na okenicu a ďalej ma sledoval.

Druhý doktor zrazu na mňa pozrel a predstavil sa: „Ja som Roald Qeas. Ale volaj ma Rol, ako ma volá väčšina detí.“

Všetci sa starajú o deti, napadlo mi zrazu. Všetci mali niečo dočinenia s deťmi. Každý z nich pracoval s deťmi. Ale čo ak mi detská liečba nepostačí? Čo ak mi bude treba ešte niečo viac? Alebo čo ak to vôbec nie je choroba?

„Tey,“ začal doktor Laasrow. „To čo sa s tebou deje, nie je náhoda. Ja, doktor Qeas aj doktorka Loosová to vieme. Vieme všetko potrebné.“

Tak na čo sa ma doktorka Loosová tie otázky pýtala? Spýtala som sa sama seba v duchu a pozerala na týchto dvoch doktorov.

„Ale...“ chcela som namietať, no doktor Laasrow dvihol ruku, že nechce nič viac počuť.

Obidvaja vyšli z miestnosti  a začali sa rozprávať. O chvíľu pribehla aj Fel a rozprávali sa ďalej. Nepočula som ich, ale vedela som, o čom hovoria.

Hovorili o upíroch a o mne.

„Myslím, že je na to príliš skoro,“ povedal doktor Laasrow a pozrel na doktorku Loosovú, ktorá pokrútila halvou a odmietavo povedala: „Čakali sme celých šestnásť rokov na tento vek. Nemôžeme dlhšie čakať, lebo by jej Riss ublížila. Bez nej upírov neoživíme.“

Riss... To meno sa mi zdalo veľmi blízke a známe, ale nevedela som si spomenúť, kto to bol alebo kto mi o nej hovoril. Jediné, čo som vedela, je, že ju poznám a že to nie je veľmi dobrá osoba.

„Rose má pravdu, Lucas,“ prikyvoval doktor Qeas a prehliadal si raz jedného a raz druhého.

„Ja som s tým začínal až v devätnástich,“ trval na svojom, doktor Laasrow.

„A tiež ťa to poznačilo. Buď teraz alebo nikdy. Nemôžme ďalej čakať, inak ju Riss dostane,“ opakovala doktorka Loosová.

„Lucas. Máš byť jej tréner. Nemôžeš to teraz vzdať. Patríš medzi najlepších. Nemôžeš si teraz pvedať nie, lebo ona je tá, ktorá ťa vyslobodí. Nemôžeš jej odmietnuť, ani keby ťa prosila, aby si ju vyzliekal,“ pokračoval doktor Qeas.

Doktor Laasrow si vzdychol a povedal: „Môžem hovoriť s Ryanom?“

„Choď!“ prikývol doktor Qeas a odišiel. Doktor Laasrow tiež odišiel a ja som si kútikom oka všimla ako vták odlieta. Doktorka Loosová vošla do miestnosti a nasadila svoj úsmev.

„Kto je Ryan?“ spýtala som sa. „A kto je Riss a kto Rose?“

Doktorka bola očividne prekvapená, lebo chvíľu iba na mňa nemo civela. Potom si vzdychla a sadla si ku mne na posteľ. Chvíľu ma sledovala, ale potom sa jemne spýtala: „Ako o nich vieš?“

„Počula som vás,“ odpovedala som fádne.

Doktorka zmraštila obočie a spýtala sa znovu: „Šepkali sme. Ako o nich vieš? Ako si nás počula? Táto izba je zvukotesná.“

Neviem, odpovedala som si v hlave. Ale viem, o čom ste sa rozprávali. Potom som to už iba nahlas zopakovala.

Doktorka preglgla a začala vysvetľovať: „Ryan je jeden veľmi dobrý chlapec. Poznáš ho, ale nevieš o tom. Tak isto poznáš Riss a ja som Rose.“

„Vraveli ste, že ste Felicia.“ Môj pochybovačný tón iba dodával do rozhovoru zaujímavú atmosféru.

„Tak ma volajú tu. V skutočnosti sa volám Rose Wenstranová, ale na internete ma nanájdu ani nikde, pretože je to veľmi zložité. Podľa inernetu sme všetci mŕtvi, a tak sme si urobili nové identity. Všetko ti vysvetlím v pravý čas.“

Pochybovačne som nadvihla obočie. Doktorka vyzerala nervózne ale povedala: „Počula si nás aj keď sme šepkali a táto izba je zvukotesná. Vonku bol hluk a dvere sme zavreli. Nezdá sa ti to zvláštne?“

„Trochu. Ale takto to mám už od siedmich. Zvykla som si.“

Doktorka sa zrazu vystrašene posatavila a odišla. Hneď čo vyšla z izby, už som ju nevidela ani cez sklo, cez ktoré som sa pozerávala na chodby. Ako keby sa vyparila.

Otvorila som si denník a začala som si písať.

Milý denníček,

už s píšem znova ale prišli ma pozrieť noví doktori. Sú naozaj zvláštni. Je to...

Nedokončila som ani vetu a do izby vošla sestrička s podnosom a ovocím. Usmiala sa a ja som vedela, ktorá sestrička to je. Riewowá. Jedna z najlepších.

Pomohla mi posadiť sa a spýtala sa: „Ako sa cítite?“

„Dá sa, ale bolo mi už lepšie. Dneska to bol rušný deň.“

Sestrička sa usmiala, podnos položila a odišla. Zahľadela som sa do jedla. Bolo to roztlačené jablko s mrkvou a banánom. Vedľa toho ležala mandarínka a čaj s citrónom a cukrom. Toto jedlo som nemávala často, ale ani som ho veľmi nemusela. Ale cez to som si vzala vidličku a začala som to do seba strkať. Keď som tanier dôkladne „vyškriabala“ tak som sa napila a ľahla si spať.

Ale niečo mi zrazu napadlo. Za celých tých šestnásť rokov mi nenapadlo si to tu prehliadnuť. Kto vie prečo? Posadila som sa a vybehla z postele. Na chodbe sa už nesvietilo, aby nerušili spiacich, ktorých oddeľovalo od chodby iba sklo a trochu steny, ktoré držalo žalúzie a to sklo. Vybehla som aj z izby a zrazu ma zalial úžasný pocit slobody. Na boso som prebehla okolo izbieb a dostala som sa už ku izbám, ktoré nemali sklo ale steny. Chceli ma tam tiež zavrieť, ale zistili, že je to nebezpečné, lebo môžem mať hocikedy záchvat alebo závrat a potrebujú ma vtedy vidieť.

Na týchto chodbách sa už svietilo a chodilo tu veľa doktorov. Zahliadla som aj doktora Loosa. Rýchlo som sa otočila a kráčala na druhú stranu chodby, kde som zahliadla dvere s názvom: Knižnica. Vošla som dnu a do nosa mi udrela vôňa staroby. Dnu sa nesvietilo a nikto tu nebol. Zavrela som dvere a prebehla okolo regálov na druhý koniec ku všelijakým dverám a čítala som názvy – personál, unikový východ, zakázané oddelenie, staré knihy, poškodené knihy, odvoz a... – chvíľka napätia – východ na záhradu. Neľutovala som, že som sem vošla a vybehla som cez dvere von. Zavrela som ich a prebehla po studenom betóne, ktorý ma chladil na nohách, cez uličku preč.

Keď som sa vynorila spoza rohu, uvidela som doktora Laasrowa ako sa rozpráva s akýsmi brunetom. Ten iba prikyvoval alebo krútil hlavou na jeho otázky. Skryla som sa za roh a jedným okom som ich sledovala a tajne dúfala, že čoskoro odídu a budem môcť prebehnúť ďalej.

Doktor Laasrow bol oblečený tak ako bol aj keď prišiel ku mne do izby. Bol mi otočený chrbtom a tak som nevidela ako sa tvári. Hnedovlasý sa pozeral na mňa ale vyzeralo to, ako keby ma ani nevidel a ako keby videl cezo mňa. Uhla som sa, ale ešte som zazrela, že sú pod mojou izbou iba o jedno poschodie nižšie a vonku.

„Čo je?“ spýtal sa doktor Laasrow a počula som približujúce sa kroky. Srdce sa mi rozbúšilo. Vedela som, že ide sem. No hnedovlasý ho zastavil slovami: „Je tam. Myslím Teylie. Je za rohom.“

Neveriacky som zamrkala a nešťastne si vzdychla. Doktor Laasrow povedal: „Poď sem, Tey.“

Vyšla som spoza roohu a pozrela na jeho tvár. Nevyzeralo to tak, že by sa hneval. Vyzeral byť v poriadku iba trochu nervózny. Zrazu sa spýtal: „Koľko si počula?“

„Nebola tu dlho,“ bránil ma hnedovlasý. „Ani minútu.“

„Ty čuš! Nie si jej hovorca,“ zahriakol ho doktor Laasrow.

„V skutočnosti áno. Ty si ju dneska videl prvýkrát a ja ju poznám už od narodenia. Dalo by sa povedať, že jej hovorca som. Som jej ochránca, Lucas – iba aby si vedel,“ usmial sa nad svojimi slovami hnedovlasý.

Cítila som, že sa červenám a o krok som ustúpila. Doktor Laasrow sa pozrel na hnedovlasého. Potom znovu na mňa a predstavil mi hnedovlasého: „Toto je Ryan. Poznáš ho, ale zrejme o tom nevieš.“

Ryan... pomyslela som si a v hlave sa mi vybavila tvár. Tak desivo známa tvár. Ryan prišiel do blízkosti asi piatich centimetrov a chytil ma za ruku. O chvíľu som bola úplne niekde inde.

„Počkať!“ vykríkla som. Na tomto mieste som o všetkom vedela. Vedela som, čo sa stalo ale aj kto to je. Vedela som všetko. Pozrela som na neho a neveriacky sa spýtala: „Ryan?“

Usmial sa a prikývol. O chvíľu pri nás stál aj doktor Laasrow a oznámil mi: „Som tvoj budúci tréner tak naozaj budem rád, keď tvoja duša nebude utekať.“

„Č-čo?“ spýtala som sa koktavo.

„Vysvetli jej to, Ryan. Ja musím ísť. A... Tey, budem rád, keď ma budeš volať Lucas a nie dr. Laasrow. Moje celé meno v skutočnosti je Lucas Sullez.“ povedal a zrazu zmizol.

„No...“ začal Ryan a ja som zvedavo počúvala. Sedeli sme na vysokej skale a pod nami sa rozprestieralo známe mesto Richmond a trochu ďalej, keď sme škúlili sme videli aj Virgíniu.

A čo keď sa mi to iba znovu sníva? Spýtala som sa v mysli. Videla som ako sa Ryan mračí a pozerá sa dole z útesu. Chvíľu iba tak pozeral, ale potom povedal: „Neveríš tomu.“

Ako to vždycky vie? Čo mi číta myšlienky? Pýtala som sa v hlave a vzdychla si. Nie! Neverila som tomu. Ako sa dalo niečomu takému veriť? Veď toto je vlastne... Mágia. Mágia! Už to slovo znie nemožne.

„Nemám ti to na čo vysvetľovať,“ povedal Ryan a dvihol hlavu a zadíval sa do slnka, ktoré mu žiarilo do tváre a trochu ju zafarbovalo do zlata. „Neveríš tomu. Nemám ti to prečo vysvetľovať. Musíš tomu uveriť. Musíš veriť a až tak to dokážeš. A až tak to dokážeš pochopiť. Stačí veriť.“

Stačí veriť... zopakovala som pohŕdavo jeho slová v hlave. V skutočnosti som naozaj neverila, že niečo také existuje ale niečo mi predsa hovorilo, že mám veriť. Veriť! Ďalšie slovo, ktorému som úplne nechápala. Čo to vôbec znamená?

„Veriť,“ vysvetlil Ryan, znovu ako keby mi čítal myšlienky. „Slovo veriť sa vysvetliť v podstate nedá. Musíš na to prísť sama. Keď na to prídeš príď za mnou. Nájdeš ma ľahko. Stačí chcieť a veriť.“

Stačí chcieť a veriť... povedala som si znovu pohŕdavo. Prekrútila som očami. Čím dlhšie hovoril, tým viac sa mi to všetko zdalo realistické, ale nechcela som tomu veriť. Nechcela som tomu veriť... Nie! Nemôžem veriť. Nemôžem... Zhlboka som dýchala a snažila sa zo seba dostať aspoň normálnu myšlienku, ale jediná vec, ktorá mi išla na rozum, bola: viera.

Veriť v niečo.

Chcieť niečo.

Dúfam, že mi to nebudete musieť vracať k úprave.

A to je asi všetko. Iba môžem znova povedať, že toto je „koniec“ prvej kapitoly a že konečne bude nasledovať ďalšia.

Janes

Autor: GeliaJanes (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slzy upírov 1 - 1. kapitola /III.časť/: