OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slzy upírov 1- kapitola /II. časť/

04.04.2011 (14:00) • GeliaJanes • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 822×



„Cingilingi-bom, a ja som hrom. Cingiligi-bom a ty ideš von,“ spievala akási neznáma osoba, ktorá stála vedľa mňa.

Bola som v tej izbe. Tam, kde som zaspala, tam som sa aj zobudila. Vankúš som odhodila a pozrela na osobu. Bola celá v bielom, čo ma celkom vyľakalo – lebo som to vyzeralo, že som sa už dostala do neba. Bolo to dievča. Bolo nízke ale usmiate. Vlastne vyzerala takmer ako ja. Iba obrysy tváre boli iné. V rukách držala macíka a dívala sa na mňa svojimi veľkými modrými očami.

„K-kto si?“ spýtala som sa a snažila som svoje oči navyknúť na svetlo, ktoré na mňa žiarilo z okna.

Dievča neodpovedalo, iba sa zasmialo a vyskočilo na posteľ ku mne. Sadlo si a s veselými očami začalo vysvetľovať: „Som Marianne Looswoories. Ale volaj ma iba  Mary. A som tu kvôli tebe.“

„Č-č-čo?“ spýtala som sa nechápavo a sadla som tiež, aby som sa dostala do pohodlnejšej polohy.

Marianne Looswoories. Pekné meno, pomyslela som si a zadívala sa do tej malej šťastnej tváričky. Čierne vlasy sa jej ledva dotýkali pliec a modré oči si ma veselo prezerali. Úsmev jej z tváre nevyprchal, ani keď sa buchla o nohu postele – iba zakňučala a ďalej sa usmievala. Na vlasoch mala položenú korunku vyrobenú z kvetov. Bola oblečená v bielych šatičkách s kvietkami. Na nohách mala obuté tiež biele sandále a okolo krku jej tiež viseli kvety. Pripomínala mi vílu. Vílu, o ktorej mi otec rozprával, keď som bola malá.

„Som tu kvôli tebe,“ pokračovala. „Mám ti povedať o všetkom. O pravde, o tvojich záchvatoch, o Ryanovi, o tom prečo si to nepamätáš a podobne.“

Pravdu? Pýtala som sa sama seba a ihneď som zareagovala jediným slovom: „Hovor.“ Bola som odpoveďou na toľko posadnutá, že som si nevšimla, ako na mňa ten vták z vonku znovu hľadí.

„Bojíš sa toho, že?“ spýtala sa Mary a veselosť jej z tváre trochu pominula.

„No...“ povedala som nervózne a zahryzla sa do pery.

Ako to, že jej verím? Je to iba malé dievča, ktoré vyzerá ako víla, povedala som si. Nechápala som to. Niečo mi však hovorilo, že vraví pravdu a nebude mi klamať, lebo mi verí tiež má ku mne úctu. Ale nevedela som prečo.

„Od narodenia si myslíš, že je to prekliatie. Ale mýliš sa,“ povedala vážne a jej tvár úplne zvážnela. „Je to dar. Dar, ktorý sa musíš naučiť ovládať. Vlastne... to kvôli čomu sa ti to deje, je dar. Ale osoba, ktorá ti to robí, to je najskôr prekliatie. Robí to Riss a Ryan sa ťa snaží iba chrániť. Riss väzní a zabíja tvoje telo. No pokiaľ máš  dušu niekde inde, nemôže ťa zabiť. Ryan ti vždy chráni dušu pomocou raja. Vezme tam tvoju dušu a chráni ju do vtedy, kým Riss ubližuje tvojmu telu.“

„Ryan?“ spýtala som sa neveriacky a spomenula si na tú nádherne známu tvár a dotyky.

Pozrela som von oknom a uvidela znovu toho vtáka. Ryan... pomyslela som si a prizerala som sa, ako vták odlieta trochu ďalej so sklonenou hlavou.

„Ryan. Ryan je tvoj priateľ už od narodenia. Stará sa o to, aby ti Riss neublížila.“

„Ale kto je tá Riss? A prečo mi chce ublížiť?“

„Riss je jedna z démonov. Démoni ťa nechcú zabiť, ale dostať, kvôli tvojej moci. Tvoja moc je obrovská a silná. Veľmi...“

„Prepáč ale... to je nemožné.“ povedala som už presvedčená, že si zo mňa strieľa. Iba si zo mňa robí vtípky.

Mary sa usmiala a zoskočila z postele. Fúkla si na ruku a zovrela ju v päsť. Keď ju otvorila, bola tam guľa. Ale nie obyčajná. Vyzeralo to ako zmenšené slnko, ktoré sa vznášalo nad jej rukou. Vyzeralo to fascinujúco a bolo to nádherné.

Začala do tej gule fúkať a kresliť. Kreslila na steny, do vzduchu a na všetko, čo sa dalo zapáliť.

Keď dokreslila, tak na stene bol nápis: Ru tuse weater. Potom ruku znova zavrela, a keď ju otvorila, už tam guľa nebola. Otočila sa a odišla.

Ja som bola neschopná vydať zvuk. Iba som s otvorenými ústami civela na okolie. Vo vzduchu sa pomaličky, takmer neviditeľne, pohyboval čierny prášok, ktorý tiež niečo písal. Stena, paplón, skrine  a všetko, čo sa dalo bolo popísané. Ako nekonečný príbeh, ktorý mám vylúštiť. A sem-tam sa aj písmená zmenili. Začala som čítať.

Lu kende ries. Ru tuse weater.

Opakovalo sa to neustále dookola a striedalo sa to. Bolo to písané neznámym jazykom. To som pochopila.

Zobudila som sa. Zistila som, že v rukách zvieram vankúš. Trochu mi to pripomenulo detstvo, keď som takto zvierala môjho macíka Getuda. Je o ňom zaujímavý príbeh.

Dostala som ho na tretie narodeniny a neustále som sa s ním hrala. Raz som bola s otcom na benzínke a on hovoril s jednou ženou, ktorá sa volala Gertrúda. A keďže som nevedela vysloviť „r“ tak z mena Gertrúda vznikla Getuda. Neskôr som bola s ním aj u doktora, ktorý mi ho dovolil mať aj pri operácii, ale zašpinil si rifľovú bundičku (macík), a tak sme ju vyhodili. Neskôr macíkovi vypadli aj oči a odtrhlo sa mu uško. Mama nevedela šiť a tak macíka vyhodila bez toho, aby zistila, či sa mi ešte  páči, či nie.

Vždy som si rada spomínala na toho malého bieleho macíka, ktorý so mnou prežil toľko veľa. Jeho čierne očičká, ružové labky, hebká srsť, čierny noštek, rifľová bundička a čierne kraťasy. Niekedy som ho prezliekala do plaviek, ktoré patrili mojim bábikám, niekedy som Getude dokonca obliekala moje pančuchy alebo som ju obliekala do kabátov, ktoré som nosila ako malá. Getuda nebola malá. Bola približne taká veľká ako malé bábätko. Pamätám si, ako lekárov hnevalo, keď som si Getudu zvierala v náručí, keď ma operovali alebo mi brali krv, lebo im zavadzala. No zavolali doktora Weasta, ktorý pred štyrmi rokmi odišiel do L.A. na dôležitý prípad a ešte sa nevrátil – a on všetko vyriešil. Vedel si rady, aj keď som zvierala veľkého macíka. Rozumel mi, keď som mala záchvaty a vždy, keď som sa zobudila, sedel vedľa mňa a hladil mi vlasy.

Doktor Weast bol môj najlepší doktor, akého som si mohla želať. Vozil ma aj ku iným deťom, aby som sa s nimi hrala a nenudila sa.

Tak som spoznala Riley, ktorá je doteraz moja najlepšia kamarátka. Teraz mi nosí úlohy a doučuje ma hodiny každý piatok a sobotu. V nedeľu ma sprevádza na prechádzkach a podobne. Je to takmer jediné dievča, ktoré ma prialo takú, akou som. Chorá a neustále preč.

Do izby vošiel doktor a za ňou Nicolas. Doktor si sadol na stoličku a začal si niečo zapisovať. Nicolas si sadol ku mne na posteľ a usmial sa. Opätovala som mu úsmev, ale potom som sa nahnevane pozrela na doktora. On si vzdychol ale ďalej pokračoval.

„Taylie,“ začal Nicolas presvedčivo a odhodlane. „Sľubujem, že ťa stadiaľto nejako dostanem. Lucy volala mame, že keď ťa tu nechá tak sa do rána vráti domov. Ale mama je pevne rozhodnutá. Pochybujem, že ju Lucy presvedčí. Lucy je už na ceste späť. Taylie, je mi to ľúto. Doktor Rooswberg mi povedal, že ti nebudú robiť nič bolestivé. Sľúbil mi to. Budú ti iba sem-tam brať krv a dávať ti zdravú výživu. Ak ti budú robiť niečo iné Lucy budeme s Lucy volať právnikovi. Nemusíš sa báť. Nič ti nebudú robiť. Sľubujem.“

Uľavilo sa mi. Ak mi budú iba brať krv a dávať všelijaké druhy jedla, tak to zvládnem. Jediná vec, ktorá ma trochu hnevala, bola Lucy. Nemala sa vracať. Mala si urobiť svoju prácu a ostať tam, kde je. Mala si urobiť prázdniny a nezaťahovať sa mnou.

Cítila som sa vinná za to, že sa Lucy vracia. A bola som aj za to vinná. Veď právnikovi mohla zavolať aj z tadiaľ a nemusela sa vracať. Mám mobil a aj Nicolas.

„Všetko ti už vysvetlí doktor. Ja ti zatiaľ idem po obed, dobre? Mama je preč,“ povedal a s týmito slovami aj odišiel.

Až keď sa dvere za Nicolasom zavreli, doktor sa postavil a prišiel bližšie. Chvíľu si ma prezeral s perom a zápisnikom zdvihnutými vo výške brucha a sledoval raz mňa a raz zápisník, a až potom začal vysvetľovať a zložil zápisník: „Ako povedal Nicolas, nebudeme ti robiť nič iné iba sem-tam ti vezmeme krv a budeme ťa stravovať zdravým jedlom a samozrejme budeme radi, keď ho skonzumuješ opatrne a pomaly a nie tak ako doteraz.

Ale urobíme malé zmeny v dennom rozvrhu a aj pri doktoroch a sestričkách. Ale to ti nebude dúfam vadiť. Tak a aby som nezdržoval, začnem. Vstávať budeš musieť o hodinu skôr, ako si do teraz musela, čiže o šiestej. O šiestej príde nový doktor Qeas. Prehliadne ťa a potom ti sestrička donesie raňajky. Po raňajkách ťa vezme ďalší nový doktor, doktorka Loosová na prechádzku, ktorú môžeš absolvovať aj s tvojou priateľkou. Budeš sa prechádzať približne polhodinu. Potom ťa prídem prezrieť ja a o jednej dostaneš obed. Potom príde ďalší nový doktor Laasrow a ten s tebou pobudne dve hodiny. On má  pre teba program. Bude ti brať krv každé dva dni. Ale nemusíš sa báť, doktor Laasrow je veľmi dobrý doktor. Deti ho zbožňujú. Potom ti dajú nejaké ovocie a vezmú ťa cvičiť. Po cvičení si oddýchneš do večere a po večeri máš voľný program až do jedenástej. O jedenástej ti donesie sestrička vodu. Každý večer pred spaním budeš musieť piť vodu a ešte sa nadýchať čerstvého vzduchu. Neboj sa, že ti niečo do tej vody dáme. Bude ti to nalievať tu pri tebe. Potom sa vyspíš a začne to všetko od začiatku. Ak by sa niečo stalo, stačí keď klikneš zelený gombík, ktorý dobre poznáš.“

Páni, toľko nových doktorov som ešte nemala, pomyslela som si a potom som sa s doktorom rozlúčila. Pri odchádzaní ešte povedal: „A aby som nezabudol, doktorka Loosová príde o chvíľu. Chce ťa vidieť. A neviem či neprídu aj ostatní. V podstate ti s normálnych doktorov a sestričiek ostanem iba ja a sestrička Riewowá, ktorá si ťa vraj obľúbila. Tak sa maj.“

Odišiel a ja som si vydýchla. Toľko zmien v rozvrhu a pri doktoroch som ešte nikdy nemala. Budem mať nabitý program. Kto vie, či mi tie prestávky vystačia a čo to budú za nový doktori.

Skôr než som sa ale stihla zamyslieť kto je vôbec tá doktorka Loosová, do izby vtrhla mladá a pekná žena. Blond vlasy jej padali na plecia a do očí. Zelené oči boli výrazné a keď sa na mňa nimi pozrela cítila som sa, ako keby mi videli až niekde do duše. Usmiala sa a vyčarila obrovský a úprimný úsmev.

„Ahoj!“ povedala príjemným hlasom. „Ja som doktorka Felicia Loosová ale volaj ma iba Fel. Budem veľmi rada, keď si budeme tykať. Môžem ťa volať Teyča? Alebo ťa mám volať Teylie?“

Takú prezývku som ešte nedostala. Nikdy by mi ani nenapadlo, že by ma tak niekto volal. Ale nevadilo mi to. Páčilo sa mi to. Dokonca by mi nevadilo ani keby ma volala iba T. Ale bola som zvyknutá na Tey, takže som sa tomu veľmi netešila, ale prikývla som.

„Dobre,“ pokračovala. „Takže počula som, že si veľmi chorá, ale nespresnili mi to. Povedali mi, že mávaš akési záchvaty a podobne. Nevedela by si mi to trochu priblížiť?“

Všimla som si, že sem-tam sa pozerá aj von oknom na toho vtáka, ktorý sem chodil čím ďalej tým častejšie. Vyzerala byť šťastná v jeho prítomnosti a aj trochu uvoľnenejšia. Nechápala som, čo s tým má dočinenia ten vták, ale chápala som to, že je jej v jeho blízkosti lepšie.

„No...“ začala som trochu nervózne. „Záchvaty mávam často. Myslím také, že ma všetko rozbolí a nutne potrebujem niečo, čo ma upokojí. Nechápem ako to robím, ale keď to začne bolieť, ocitnem sa niekde inde. Ako keby sa mi niečo snívalo. Ale neviem čo sa mi snívalo a ani prečo. Necítim bolesť, iba tú, ktorá začne na začiatku. Iba trochu od začiatku to cítim. Potom sa prebudím a je po všetkom.

Mávam tiež závraty. Aspoň tak to nazval doktor Weast a tak to aj ostalo. Závraty sú také, keď mi bolesť zviera iba istú časť tela. Vtedy sa mi nesníva. Vtedy beriem lieky proti bolesti, ktoré tak či tak nezaberajú. Jediné riešenie je zaspať. Čo sa mi často podarí. Stalo sa mi raz či dvakrát, čo sa mi to nepodarilo.

A posledná vec je, keď mám halucinácie. Vtedy sa ocitnem niekde úplne inde, ale cez to som v normálnom svete. Jednoducho počujem a vidím iné miesto, než kde som. Po takejto veci ma väčšinou pošlú za psychiatrom, ktorý ma vyšetruje. Dáva mi otázky a podobne.“

Doktorka prikývla a pristúpila bližšie. Do ruky vzala môj denník, no neotvorila ho.  Nenarušovala moje súkromie iba si denník zvonku prezerala. Potom ho položila a vzala si knihu, ktorá ležala vedľa. Kniha patrila medzi moje najobľúbenejšie, Mrazivý bozk od Richelle Mead. Mala som iba prvú a druhú časť z Upírskej akadémie. Ale radšej som mala dvojku.

Cítila som jasnú vôňu doktorkinho parfumu, ktorý voňal po vanilke. Bola jasná a výrazná. Všimla som si ako sa usmieva na knihu a prezerá si ju aj zdnuka.

„Píšeš si denník?“ spýtala sa neskôr, keď knihu zavrela a začala sa sústrediť na neporiadok v mojom nočnom stolíku. Začala upratovať a tým aj hrabať v mojich veciach. Čo a na čo to robí? Spýtala som sa v duchu, ale potom som jej odpovedala: „Nemám čo iné celý deň robiť. Lucy je preč a bola v lietadle a tak som sa nudila.“

Fel dvihla obočie a zavrela skrinku. Usmiala sa a znovu sa začala pýtať: „Už iba pár otázok. Dúfam, že ti to nevadí? Kto je Lucy?“

„Moja sestra. Starala sa o mňa od otcovej smrti a iba vďaka nej som teraz tu a takto.“

„Máš aj iných súrodencov,“ poznamenala akoby nič a vysvetlila to: „Bola som s Nicolasom. Je to dobrý chlapec. Máš ho rada?“

„Áno! Jedného človeka nemám rada. A to práve toho, ktorý má čo dočinenia s mojim narodením. Mamu.“

„Prečo?“

„Sklamala ma. Myslela som si, že ma má rada takú, akú som. Nie. Ona by sa ma pri prvej príležitosti zbavila. Ani si nevieš predstaviť, aký je to hrozný pocit.“

„Ako to vieš?“

„Volala mi Lucy. Všetko mi vysvetlila.“

„Smiem vedieť, čo ti vysvetlila?“

Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám to bude páčiť.

P.S.: Snažila som sa opraviť všetky chyby. Ale určite sa ich tam ešte pár nájde a najmä v odsekoch z denníku.

Janes

Autor: GeliaJanes (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slzy upírov 1- kapitola /II. časť/: