OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 14.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 14.Pod hladinou

Kapitola 14.

Prebudil ho puch, ktorý ho zasiahol zákernejšie ako nepovolený chmat v ringu.

Mace pomaly rozlepil oči. Nos krčil od námahy nevšímať si zápach hnilých rýb, ale nie veľmi sa mu darilo. Netušil, kde bol, ale ak si z neho jeho brat len robí žarty, namočí mu do toho sajrajtu hlavu.

Rebelantské myšlienky nahovárajúce ho na pomstu mu vyšumeli z hlavy v momente, keď poriadne rozlepil oči. Strop v jeho izbe bol všelijaký, ale určite nepripomínal machom obrastený ker plný hávede, ktorá na neho upierala malé oči.

Urýchlene sa postavil.

Ignoroval pri tom mierne zatočenie v hlave.

Niekoľko sekúnd sa mračil na svoje okolie. Potom si spomenul. Ne útok divných rybích ľudí. Na neznámy jazyk, ktorý bol omnoho väčšinou nevýhodou ako ich nečakaný útok. Neskôr ten únos. Chceli odniesť Maarit. Nemohol im to dovoliť. Nepodarilo sa mu zastaviť ich.

Ešte teraz dychčal pri spomienke na vlastnú bezmocnosť. Posadil sa. Musí sa odtiaľ čo najskôr dostať. Nejako sa mu podarilo v poslednej sekunde zachytiť sa Maarit. Prešli cez portál. A teraz boli stratení. Alebo sa len on dostal niekam inam? Mal by sa poobzerať a...

Hektické myšlienky sa zmenili na nepravdepodobné odhodlanie, keď zrazu vedľa seba zacítil niečiu prítomnosť. Úkosom tam pozrel. Ak by tvrdil, že mu práve zo srdca padol kameň, podceňoval by veľkoleposť úľavy, ktorá ho zaplavila. Vedľa neho ležala Maarit, obočie zvraštené námahou, akoby premýšľala o niečom veľmi vážnom.

„Maarit?“ oslovil ju ticho. Napokon jej zatriasol plecom.

Pomaly rozlepila oči. Na niekoľko sekúnd vyzerala zraniteľná a bezbranná. Vzápätí sa porozhliadla. Tiež to miesto nespoznávala. Netušil, či pri tom cítil úľavu alebo ešte väčšie obavy.

„Kde sme?“ opýtala sa potichu.

Pokrčil plecami. „Nemám tušenia, ale podľa kvality ovzdušia asi niekde pri vode.“ Tentokrát sa už poriadne poobzeral.

To, čo predtým považoval len za mach, bola v skutočnosti zelená skala. Nachádzali sa v priestrannej jaskyni s veľmi vysokým stropom. Vánok, ktorý vytváral zvláštnu zvukovú kulisu, k nim donášal stále viac a viac toho smradľavého vzduchu. Ako sa však ocitli niekde pri mori... to naozaj netušil. Pravdepodobne ich sme odniesol ten portál.

„Prečo nás sem priviedli?“

Dnes bol asi deň otázok, na ktoré nepoznal odpovede. „Netuším, ale keďže sme ešte obaja nažive, asi nás nechcú zabiť. Alebo aspoň zatiaľ. Navrhujem, aby sme sa tu poobzerali.“ Chcel mať aspoň tušenia, proti komu sa budú musieť postaviť.

Na jeho mierne prekvapenie sa Maarit urýchlene vyštverala na nohy. „Poďme.“

Takmer sa jej spýtal, či o tomto mieste vie viac ako on, ale radšej si zahryzol do jazyka. Ak bude chcieť, povie mu to sama. Navyše, po tom, ako sa správala, keď na nich zaútočili... snažil sa byť opatrný. Rád by predstieral, že si všetko len vymyslel, ale pravdou ostávala, že tú prerastenú rybu zabila úplne bez dotyku. A to je niečo, s čím sa nikdy predtým nestretol.

Potriasol hlavou a nútil sa sústrediť na svoje okolie. Vo veľkej jaskyni bolo na zemi poukladaných niekoľko divne opracovaných kameňov. Keby mal viac fantázie, dokázal by v tom vidieť niečo ako zariadenie domu. Ale to bolo vylúčené.

Kto by už len tu býval?

No keď prešli do ďalšej časti, uvedomil si, že je to skutočne miestnosť. Bola maličká, avšak dominovala v nej posteľ vytvorená z koralu a rôznych lastúr. Žiadne masívne drevo, ale ostré výbežky podmorských pokladov. Na vrchnej časti bolo prilepené niečo uschnuté, možno nejaký mäkký organizmus žijúci pod vodou, ktorý slúžil ako matrac?

No to bolo vylúčené.

Znamenalo by to, že... táto jaskyňa bola kedysi pod vodou.

Premklo ho veľmi zlé tušenie. To sa len umocňovalo, keď prechádzali ďalšími časťami rozsiahleho komplexu. Už to viac nepripomínalo obyčajnú jaskyňu kdesi na pobreží. Vysoké stĺpy, opracované koraly a skaly naznačovali, že si z toho niekto kedysi dávno urobil honosný príbytok.

Jednotlivé rozmiestnené kusy skál zase pripomínali kusy nábytku. Raz to boli stoličky, inokedy stôl. Dokonca aj niečo podobné šatníku. Ani jeden z nich neprehovoril. Obaja len sledovali svoje okolie a snažili sa pochopiť, kam sa to vlastne dostali.

Mace začínal mať istú predstavu. Tá sa potvrdila, keď sa zastavili pred obrovskou stenou pokrytou farebnou mozaikou vytvorenou rôznymi lastúrami. Z výšky sa na nich usmievavo pozeral veľmi nevšedný pár. Obaja mali modrú pokožku a o niečo tmavšie vlasy pretkané zelenými odleskami. Oči čierne a pokožku pokrytú tetovaniami neurčitých tvarov. Žena mala vo vlasoch červené riasy a morské kvety.

Zalapal po dychu. „Ægir a jeho žena Rán.“ Jeho hla sa ozval tak náhle, až Maarit podskočila.

Stále nedokázal uveriť tomu, čo videl. Nech sa na to pozeral akokoľvek, to jediné vysvetlenie dávalo zmysel. Táto jaskyňa bola navrhnutá tak, aby v nej niekto mohol žiť pod morom. Vo vzduchu sa vznášal pach rybiny a slaný morský vzduch bol ako prísľub nikdy nenaplnenej túžby.

„Vládcovia morí?“ Maarit znela rovnako prekvapene ako on. „Prečo by sme skončili v ich dimenzii?“

Pokrčil plecami. „Netuším. Vlastne som si myslel, že toto miesto zaniklo v tom istom čase, ako bohovia. Ich božská mágia väčšinou držala pohromade aj ich domovy.“

„Máš takmer pravdu,“ ozval sa za nimi silný hlas hovoriaci starou nórčinou.

Mace sa postavil a podvedome predstúpil o krok vpred tak, aby čiastočne zakrýval Maarit. To, že sa za nimi objavil jeden z tých, čo ich sem dovliekli, ho nijako neupokojilo. Skôr ho to len viac vydráždilo.

„Prečo sme tu?“ dožadoval sa Mace rovnakým jazykom, hoci aj jemu samotnému to znelo otrasne.

Muž ich nepočúval. Prešiel okolo nich a postavil sa pred portrét svojich vládcov. Nemal pri sebe žiadnu zbraň, ale to, že žiadnu nevidel, ešte neznamenalo, že bol automaticky bezmocný a neškodný. Mace bol stále v pozore. No stále ostával zvedavý. Pre čo by chcel niekto Maarit uniesť? Nerobil si ilúzie, že on bol plánovanou obeťou.

„Pamätám si toto miesto za dávnych čias. Ægir tu vládol dávno predtým, než sa bohovia tam hore začali hádať kvôli moci. More nikoho z nich nezaujímalo. Len jedna z nich bola dostatočne odvážna na to, aby sa ponorila pod hladinu najstudenších vôd vo všetkých svetoch. Prišla vyjednávať, ale nakoniec tu Rán ostala ako naša vládkyňa.“ Jeho hlas znežnel. „Na chvíľu boli všetci spokojní.“

Mace sa zadíval na Maarit, ale tá vyzerala byť stratená v jeho rozprávaní. „To je síce pekné, ale prečo nám o tom rozprávaš?“

Zdalo sa, že si vôbec neuvedomuje jeho prerušenie. „Keď sa ľudia začali búriť, boli naši bohovia tiež povolaní späť do Ásgardu, aby pomohli. No už nikdy sa nevrátili. Naša ríša ostala bez ochrancov a začala sa rúcať.“

„Preto tu nemáte vodu?“

Tentokrát sa k nemu otočil a uprel na neho unavený pohľad. „Toto miesto predstavuje komplex jaskýň, ktoré boli na ostrove. Jedného dňa sa Ægir rozhodol, že svojich ľudí ochráni, a ostrov potopil. Od jeho smrti vody ubúdalo a ostrov sa každým dňom viac približuje vodnej hladine. Náš národ zomiera. Zabíja nás tá istá mágia, ktorá nás kedysi mala chrániť.“

Nikto z nich na chvíľu ani neprehovoril. Mace myslel na všetky tie premárnené životy a zničené rodiny. Iste, ,bolo to viac ako tragické. Predovšetkým to všetko bolo zbytočné. No nič z toho nevyzeralo ako správny dôvod ich prítomnosti.

„Váš osud je srdcervúci, ale nevysvetľuje našu prítomnosť.“

„Vysvetľuje to všetko,“ zamumlal ten muž. „Keď sa k nám dostali zvesti o proroctve a jeho možno naplnení, začali sem dúfať. Len preto, aby sme sa dozvedeli, že tí, čo s tým môžu niečo urobiť, sa radšej skrývajú.“

Maarit sa mykla, akoby ju kopol. „Ako viete, že ide o nás?“

„Jednoducho,“ pokrčil plecami. „O tebe vieme už veľmi dávno,“ otočil sa k Maarit, „rovnako ako všetci. Tvoje meno si šepkali mnohí, ale bez toho záhadného chlapca z proroctva sme ťa nikdy o pomoc požiadať nemohli. Ale dochádza nám trpezlivosť. Náš svet zomiera, ničia ho výboje divokej mágie. Každý rok pochováme viac ľudí, ako sa stihne narodiť. Keď sa otvorila brána, z ktorej sme zacítili divnú mágiu, rozhodli sme sa riskovať.“

Jeho slová dávali zmysel. Maarit sama priznala, že o jej narodení vedeli mnohí a istá časť magickej populácie sa jej snažila zbaviť. Nešpecifikovala to, ale bolo jasné, že len sotva mohla žiť v úplnom bezpečí. Zatiaľ čo však vedeli všetko o nej, o ňom netušili vôbec nič.

Nikto nevedel, kým bude alebo kedy sa narodí. Len Maarit by im mohla dať odpoveď, ale ona odmietla. Rovnako, ako to robila práve teraz. Snažila sa počúvať príbeh tejto bytosti, dokonca sa zvedavo obzerala okolo seba. Ale veľmi dobre si uvedomoval, že na konci toho všetkého príde odmietavá odpoveď.

„Dúfate, že spasím váš svet? Že vám sem donesiem vodu?“

Práve reči tohto typu by mohli znamenať rozdiel medzi ich bezpečným návratom domov a premenou na žrádlo pre ryby. Nebál sa, to nie, ale už bol unavený zo všetkého, čo sa okolo neho dialo. Bol na neznámom mieste v neznámom svete, hovoril s divnou bytosťou a z toho rybieho puchu vo vzduchu začínal mať žalúdočné problémy.

„Nie, to nie,“ odpovedal.

No už nevysvetlil, čo od nej čakali.

Miesto toho im naznačil, aby ho nasledovali. Keďže nemali na výber inú možnosť, proste vykročili za ním. Mace si už predtým všimol, že boli neistí na nohách a tento sa klátil viac ako smrteľník po pár pohárikoch ostrejšieho alkoholu. Pravdepodobne radšej plával.

Po ceste začali stretávať aj iných jeho druhu. Po väčšine išlo o ženy, ktoré si ich zvedavo prezerali. Ani jedna z nich sa na nich nesnažila zaútočiť, len si udržiavali odstup. Mace si všimol, že ich neskôr začali prenasledovať, ale to ho až tak netrápilo. Skôr začínal mať pochybnosti o cieli ich cesty. Vo vzduchu začínal tušiť čoraz väčšiu vlhkosť. Buď si to len predstavoval, alebo sa naozaj začínali približovať vode.

Nakoniec vošli do obrovskej haly alebo niečoho podobného. Po okrajoch sedeli bytosti rôzneho veku a farby, no nikto z nich si ich nevšímal. Keď si všimol ležiacu ženu v strede, ktorá sa očividne práve snažila priviesť na svet svojho potomka, pochopil nezáujem ostatných o ich prítomnosť.

Mal pocit, akoby mali čo najskôr zmiznúť. Išlo o intímny moment, ktorý by nemal nikto narušovať. Ich sprievodca ale nezdieľal jeho zdráhanie, miesto toho ich súril, aby ho nasledovali. Keď konečne prišli až k rodičke, do náručia jej práve kládli ešte špinavé dieťa.

Mávalo ručičkami, akoby s niekým bojovalo. Nemalo nos, podobne ako všetci v tejto miestnosti a žiabre na krku sa mu nadúvali márnou snahou nadýchnuť sa. Netušil, ako to robili ostatní, že sa ešte nezadusili.

No čoskoro jeho pozornosť upútal chvost toho drobca.

Biely a krehký pripomínal najviac zo všetkých rýb bojovnicu. To vedel len preto, že pred pár rokmi zatúžil experimentovať a dúfal, že akváriová rybička zaplní prázdnotu v jeho izbe. Potreboval mať pocit, že sa môže o niekoho postarať. Dokázala mu opak tým, že o dva dni neskôr začala plávať hore bruchom.

Ich sprievodca sa sklonil k spotenej žene a čelo priložil k nej v láskavom geste, ktoré medzi sebou zdieľajú milenci. No miesto lásky v tom dotyku bola skôr beznádej. Tá sa zmenila na otvorené zúfalstvo, keď pohladil po hlave to práve narodené dieťa.

Matka ho zovrela silnejšie.

Mace začal mať zlý pocit. Ten sa umocnil, keď sa malá kôpka modro sfarbenej kože a bielej plutvy ocitla v náručí toho muža. Ale nechcel ju objať. Miesto toho ju hodil do vody. Keď sa telíčko dotklo hladiny, niekto vzadu v miestnosti začal nariekavo spievať. Ako siréna opisujúca hrôzy smrti na mori.

„Prečo si to dieťa hodil do vody?“

Keď sa na neho zadíval, mal v očiach slzy. „Boli sme stvorení z vody a tú potrebujeme na prežitie. Dýchame v nej, rodíme sa z nej a zomierame v jej hlbinách. Prvé roky nášho života sa nedokážeme premeniť. Nevieme sa zbaviť vlastnej plutvy.“

Nezmohol sa na odpoveď, keď sledoval, ako práve narodené dieťa pláva v studenej vode, akoby išlo o tú najprirodzenejšiu vec na svete. Čo vlastne bola pravda, aspoň pre nich. Plutva za tým stvorením vanula ako hodvábna šatka. A potom sa zastavilo. Akoby niečomu načúvalo. Ručičky sebou začali mykať. Rovnako ako celé telo. Do vody sa začala uvoľňovať krv. To dieťa práve zomieralo.

„Vytiahnite ho von!“ skríkol a sám vykročil smerom k brehu, ale zastavili ho.

„To nemôžeme,“ povedal smutne. „Niekoľko prvých rokov nedokážeme premeniť svoju plutvu na nohy. Navyše máme žiabre, ktoré mimo vody odmietajú pracovať. Pomocou mágie ich nakoniec dokážeme oklamať, ale to trvá niekoľko rokov. Keby sme to dieťa teraz vybrali, nezachránili by sme ho. Len by sa zadusilo.“

„No teraz sa topí!“ Zmietal sa v zovretí toho muža, ale bolo to proste márne. Nehodlal ho pustiť.

„Zabíja ho mágia obsiahnutá vo vode.“ Akoby na potvrdenie jeho slov sa telíčko ešte párkrát myklo predtým, ako úplne stuhlo. Nevidomé oči sa upierali na všetkých a zároveň na nikoho. Žalostný chór naberal na hlasitosti. Teraz už smútili všetci.

„Toto sa opakuje pravidelne?“ zašepkal priškrteným hlasom.

„Už niekoľko storočí sa nikto nenarodil.“ Čo znamenalo, že teraz tu boli len všetci tí starí. Mladí zomierali niekoľko minút po tom, čo uzreli svetlo sveta. Nad tou krutosťou mu krvácalo srdce. Musí byť predsa niečo, čo by mohli urobiť!

Zúfalý pohľad zavŕtal do Maarit. Dúfal, že sa v nej pohne svedomie alebo čokoľvek, čo by ju prinútilo zmeniť presvedčenie o vlastnom osude. Jej rozhodnutie neprijať zodpovednosť mu pripadalo až príliš kruté. Obyčajní smrteľníci trpeli neustále, ale okrem nich aj magické bytosti žijúce v rôznych kútoch deviatich svetov.

Lenže ona len nemo pozerala pred seba. Ruky sa jej triasli, ale zotrvávala na mieste. Keď chcel na ňu zakričať, predsa len sa pohla. Len si kľakla na breh a dívala sa pred seba. V jeho vnútri sa odohrával tvrdý boj. Zúfalstvo ovládala všetko v jeho tele, každý posun svalu. Srdce mu zalial smútok. Keby tak dokázal nejako...

Ale on predsa dokáže!

Podišiel k Maarit a kľakol si k nej.

„Celé roky sme čakali na to, že nás niekto zachráni. Ale očividne sme sa o to mali postarať sami.“ Do hlasu ich sprievodcu sa vkrádala horkosť. „A potom niekto zacítil prítomnosť toho dievčaťa.“ Mohol si len predstavovať, že hovorí o Maarit. „Každý ju chcel nájsť. Ukázať jej, že svet stojí za záchranu. My vymierame! A ona sa na nás ani nepozrie!“

Bola to jasná provokácia. Možno aj vyhlásenie útoku, ale Maarit si to nevšímala. Len hľadela na hladinu. Možno na telo toho novorodeniatka. Mace sa ale sústreďoval na niečo iné. Povedal, že mágia vo vode zabije každé dieťa. Hoci nikdy predtým nič podobné neurobil, aspoň nie vedome.

Ale keď bol druhou časťou hádanky a mal súžiť ako magická chladnička, musel byť aj kľúč k jeho schopnosti. Odmietal sa zmieriť s niečím iným. Možno nezachránili tohto drobca, ale možno tí, čo prídu po ňom, dostanú väčšiu šancu na život.

Nič z dnešného dňa nedávalo zmysel. Ten útok, ich únos – proste nič.

Aspoň by sa mohol pokúsiť ukončiť ho správne.

Zo všetkých síl sa snažil vypnúť vnímanie. Pomaly utíchal žalospev a zo slov sa stával bzukot niekde v zadnej časti jeho mysle. Necítil v sebe prítomnosť nijakej magickej schopnosti, ale musela tam byť. Dúfal v to.

Vystrel pred seba ruky a končekmi prstov sa dotkol hladiny. Niekde tam bola mágia a... Nedokončil myšlienku. Pretože v ten momente sa v ňom niečo akoby zlomilo. Preliala sa cez neho vlna odhodlania, ktoré mu celkom nepatrilo. Pripadal si ako vtedy, keď vysal mágiu z toho portálu. A kým to stihol preskúmať, niečo sa skutočne stalo.

Cítil, ako ho niečo podlo do prsta. Najskôr do jedného a postupne do všetkých. Nebolo to nepríjemné. Skôr naopak. Lahodná melódia zahltila jeho sluch. Všetky nervové zakončenia objala hrejivosť.

Zhlboka sa nadýchol. Zúfalý po ďalšom dúšku. Niečo chladné sa mu vkrádalo do vnútra. O čo presne išlo, netušil. Mohol len dúfať, že práve teraz do seba vťahoval divokú mágiu a nenasával nejaký neznámy morský vírus, vďaka ktorému mu na hlave začnú rásť sasanky.

O niekoľko sekúnd bolo po všetkom.

„... niečo!“ Zachytil posledné slovo niečieho prejavu. Nezaujímal ho zvyšok.

Udýchane sa snažil sústrediť na svoje okolie. Jeho pozornosť upútala Maarit, ktorá práve vstávala. Nie však preto, aby mu pomohla. Vykročila smerom do vody. Niekto na ňu skríkol, aby to nerobila. Vraj ju mágia zabije. No s ňou sa nič nestalo. Takže skutočne vodu zbavil nebezpečenstva. No ten pocit mu nepriniesol radosť. Skôr beznádej. Koľko miest sužuje divoká mágia?

Nechcel začať počítať.

Maarit zastavila až keď bola takmer po pás vo vode. Niekto zalapal po dychu, keď zrazu v náručí držala to mŕtve telíčko. V jej náručí vyzeralo krehko a zraniteľne. A ešte viac bez života. Najskôr si myslel, že ho len chce vybrať, aby sa oň rodičia mohli postarať. Miesto toho ho držala blízko pri sebe, akoby na tom závisel jej vlastný život.

Premkol ho nepríjemný pocit, ale ten zaplašil v momente, keď vo vzduchu niečo zapraskalo. Ako v spomalenom zábere sledoval, ako sa nad dieťaťom niečo slabučko zablyslo. V ďalšom okamihu ho hodila späť do vody. No nie preto, aby ho prenechala jeho mokrému hrobu. Na hladine sa mihla plutva tesne predtým, ako dieťa doplávalo k brehu.

Keď tentokrát ktosi skríkol, v tom zvuku nebolo ani kúska bolesti alebo strachu.

Ostala len nefalšovaná radosť.

Maarit sa pomaly vrátila späť. Sám sa postavil na nohy. Keď jej zastúpil cestu, odmietala sa na neho pozrieť. Pohľad upierala kamsi do zeme. Snažila sa ignorovať ostatných, ktorí začali veselo spievať a prevolávať jej na slávu.

„Takže ste to skutočne vy dvaja, ktorí nás spasíte.“

„O spáse nič neviem,“ ozvala sa Maarit po prvýkrát odkedy vošli do miestnosti. „Ale viem, že nevinné dieťa by nemalo trpieť kvôli mocenským hrám ostatných.“

Jej slová vyvolali nadšenú diskusiu. Čo však nevedeli, bolo, že ich činy mali presne opačný efekt. Dúfali, že keď ju sem privedú, prinútia ju konečne konať. Miesto toho ju len utvrdili v tom, že by mala nečinne prizerať. Jasne to videl v jej pohľade.

A jemu ostalo len pýtať sa prečo a dúfať, že raz mu odpovie popravde.

Kapitola 13. ¤ Kapitola 15.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 14.:

5. Valeriee
09.09.2016 [19:50]

tak konečně i já:))) takže to nebyla taková katastrofa a nikdo Maarit nechtěl ublížit, jen od ní potřebovali pomoc. Já bych jí kopla, sakra:))) samozřejmě, že pomůže, ne? i když to teď nechce. Za chvíli by bylo jiné dítě... Ono bude takových míst asi víc a bude je něco spojovat? Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
06.09.2016 [18:14]

LiliDarknightSunShines, asi ti nemusím hovoriť, že obaja majú pred sebou ešte veľmi dlhú cestu a čaká na nich veľa prekážok. Ale dúfam, že to nakoniec dovediem až do konca. Akého, to sa ešte uvidí Emoticon
Som rada, že sa ti kapitola páčila a ďakujem za komentár Emoticon

3. SunShines
06.09.2016 [17:22]

To bola krásna kapitola! Úplne úžasná!
Netušila som, čo mám čakať, keď prejdú portálom, čo im to prinesie a či im to neublíži. Ale tí rybí ľudia kvôli ním len riskovali, lebo boli ich poslednou nádejou. Nech sa už Maarit snažila akokoľvek, tej Maarit v jej vnútri sa to dotklo rovnako ako Macea, možno ešte viac. Len tá jej tvrdosť, respektíve obrana. Emoticon Ale verím, že Mace dokáže pomaly rozobrať aj jej hradby. Emoticon
Som veľmi zvedavá a teším sa, čo bude ďalej. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
04.09.2016 [17:45]

LiliDarknightBlacky, som rada, že sa ti kapitola páčila, ale tými komplimentami trochu šetri, ešte sme sa len rozbehli a potom... ja sa predsa nemám červenať! Emoticon Ale teraz vážne, som naozaj rada, že dokážeš vidieť v príbehu aj to, čo nepoviem/nenapíšem, to znamená, že moja snaha trochu aj funguje. Emoticon
A nedávaj mi nové nápady, lebo o rybích ľuďoch začnem písať aj ja a to potom nedopadne dobre. Tento príbeh má mať len dve časti. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon Emoticon

1. Blacky přispěvatel
04.09.2016 [17:36]

BlackyTak toto bola fantastická kapitola.
Ja vlastne ani neviem, čo ti napísať. Iba by som sa opakovala a nie som si istá, či sa ti to chce ešte čítať.

Ale ten detail celého toho príbehu. Jemnosť a neha. Ach, dievča, úplne si ma dostala.
pri tej časti, keď Maarit vhodila rybku do vody a zakývalo plutvov som mala oči plné sĺz. Najkrajší moment všetkých tvojich doterajších diel. Nič sa mi nikdy tak nezapísalo do pamäti ako práve tento okamih.
Možno ešte keď Molly zomrela. Emoticon

No, úplne si ma obrala o reč. Ten srdcervúci príbeh rybých ľudí je neskutočný. Tá žena a ich bolesť. sakra, až mi je ľúto, že si nemôžem ich príbeh prečítať tiež. Emoticon Už jak šialená som, že?

geniálne s trochou svetla, aj keď Maarit zasa depkárči. Ale som hrdá na môjho Macíka. Nájsť svoj zmysel a pomôcť... dokonalé.
Je mi jasné, že to nebude tak ľahké, ale pre ten okamih bol sám so sebou tak spokojný a našiel zmysel. Pomohol žiť napriek tomu, že sa narodil ako smrtonos. NO nie je to epické? Podľa mňa úplne krásne.
Milujem ťa a tlieskam a úplne, uplne najviac si zaslúžiš prvé nie druhé miesto. Nech si všetci myslia čo len chcú. kto nečíta tvoje diela nevie čo je dobre napísané dielo "amatérom". Aj keď by už pokojne mohli ísť do tlače a už by si viac len pisálkom nebola.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!