OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 18.

03.10.2016 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1027×

Kapitola 18.

Mace sa rozhliadal okolo seba. Jeho stará izba vyzerala nejako zvláštne. Bola plná nielen kníh, ale masívny stôl zdobili štósy papierov, aké vídaval v otcovej pracovni. To bolo podozrivé. Prečo by on niečo také vlastnil?

Jeho otec predsa riadil smrtonosov, o všetkom rozhodoval.

Bolo logické, že mal všade papiere. No on na to nemal žiadny dôvod. Na štúdium využíval oveľa menej miesta a kvôli vlastnej organizovanosti si proste vybrané časti len zaznačoval priamo v knihách a tie neskôr rozdelil do kôpok podľa tematiky.

Lenže teraz všetky výtlačky okupovali svoje pôvodné miesto na poličkách. Akoby ich vedome odložil len preto, aby mal miesto na prácu niekoho iného. Potriasol hlavou. Určite len ponúkol otcovi pomoc, ako toľkokrát predtým, len s tým rozdielom, že tentokrát skutočne súhlasil. Z nejakého dôvodu to nepovažoval za veľmi pravdepodobné.

Prúd myšlienok narušilo klopanie na dvere. Tie sa vzápätí otvorili a dnu vstúpila dievčina, ktorú dovtedy v sídle nezahliadol. Keď sa mu uklonila, len zodvihol obočie. Určite si len niekde udrel hlavu.

„Bohyňa Hel vás očakáva, pane.“

Zamračil sa. „A čo od mňa matka chce, že neprišla osobne?“

Dievča zalapalo po dychu, ale veľmi rýchlo sa ovládlo, takže si nakoniec nebol úplne istý, že si to všetko len nevymyslel. Ako toto všetko.

„Pane, je ráno, všetci čakajú na rannú poradu. Bohyňa Hel ma za vami poslala, pretože meškáte.“

To ho prekvapilo ešte viac, ale nenamietal. Len kývol hlavou a vykročil k dverám. Podľa stavu vlastného oblečenia si domyslel, že presne tam sa pôvodne chystal. Inak si svoj nadmieru oficiálny odev nevedel vysvetliť. Normálne na seba hodil len rifle a košeľu, čo jeho matku doháňalo k šialenstvu. Takže ho to bavilo ešte viac. Tentokrát zmenil vlastné zvyky.

Keď prechádzal po chodbe, začali si ho všímať ostatní. Väčšinou ho len ignorovali alebo si poza jeho chrbát šuškali. Vedel, čo hovorili. Ľutovali ho, pretože bol hanba rodiny. Alebo aspoň to si mysleli. Preto sa im vyhýbal. Bolo jednoduchšie nenútiť nikoho cítiť sa nepríjemne.

Možno aj kvôli tomu sa prikrčil, keď zahliadol prvú dvojicu okoloidúcich.

Na jeho veľké prekvapenie na neho nikto neukazoval prstom. Miesto toho sa mu uklonili s päsťou na srdci. Akoby mu prisahali vernosť alebo nejaký podobný nezmysel, na ktoré si potrpeli hlavne filmoví tvorcovia. Zmätok ovládol celé jeho telo. Ak bol toto všetko len žart, niekto sa postaral o to, aby bol presvedčivý.

Zvyšok cesty ich už nikto nezahliadol, za čo bo vďačný. To sa zmenilo na hnev, keď dokorán otvorené dvere vedúce do veľkej miestnosti odhalili zhromaždenie všetkých smrtonosov. Všetci na neho s očakávaním hľadeli. Skutočne na neho čakali? Ale prečo? Narodeniny už dávno oslávil – a opäť na ne všetci zabudli.

„No konečne. Už sme sa začínali báť, že si na nás zabudol.“ Výčitka jeho matky vyznela nonšalantne. Dokonca zahliadol niekoľko náznakov úsmevov na tvárach ostatných. V jeho duši sa niečo uvoľnilo. Tu patril. Aj keď časť jeho mysle stále ničomu nerozumela.

Zhlboka sa nadýchol a posadil sa do čela stola. „Zdržal som sa.“ Necítil potrebu viac to rozoberať a nikto nevyzeral, že by sa chcel začať vypytovať. Nakoniec na to ani nemali čas.

„Veštkyne predpovedali niekoľko znepokojivých katastrof, o ktoré sa budeme musieť postarať,“ spustila Hel len čo sa usadili aj ostatní.

Doteraz si podobné porady len predstavoval. Každý smrtonos mal priradenú svoju vlastnú veštkyňu, ktorá sledovala úmrtia v oblasti, ktorú spoločne spravovali. Takže v tom prípade nebolo potrebné nejaké vedenie.

Každý vedel, čo sa od neho očakávalo.

Lenže potom prichádzali aj veštby o prírodných katastrofách a tragédiách, pri ktorých zomierali desiatky a niekedy aj stovky ľudí. Toľko duší na jednom mieste... to by nedokázal zvládnuť žiadny smrtonos. Aspoň nie osamote.

Brat mu vždy rozprával o ranných poradách, kde sa dohadovali o tom, ako zvládnuť podobné situácie. Teraz sa však zdalo, že je toho priamou súčasťou. A nielen to. On to všetko riadil. Podvedome dokonca vedel, koho tam môže poslať.

„O čo presne ide a v ktorej oblasti?“

„V San Franciscu sa vo večerných hodinách opäť vyskytne zemetrasenie. Avšak v tomto prípade spôsobí pád nejakého vysokého mrakodrapu. Ešte nedostavaného. Kusy konštrukcie spadnú na cesty a domy. V dopravnej špičke.“

Mace sa zamyslel. „V San Franciscu máme troch smrtonosov. Čo budú v tom čase robiť?“ Bez ohľadu na to, akým spôsobom otázku položil, dočkal sa okamžitej odpovede:

„Na opačnom konci mesta zlodej vykradne banku a zabije štyroch rukojemníkov.“

„Infarkt v právnickej firme.“

„Ja sa musím postarať o celú rodinu, ktorá zomrie pri autonehode. Tú spôsobí spadnutý železný trám. Takže budem v epicentre tragédie.“

Mace si pošúchal bradu. „Dobre, takže len jeden z vás bude mať čas.“ Zadíval sa do papierov, ktoré mu posunula Hel. Presné časové údaje od niektorej veštice. Vo farbistých detailoch opísala presný priebeh tragédie. Predpovedanie budúcnosti malo svoje výhody. „Kto z vás bude voľný o 17:54?“

V miestnosti sa zodvihol tichý šum. Na ostatných videl, ako na prstoch vyratúvali všetky duše, o ktoré sa museli postarať. Pokiaľ si spomínal, veštice síce predpovedali udalosti toho dňa a boli v tom pomerne presné, ale myseľ smrtonosa sa už s podobnými obrazmi vyrovnávala po svojom.

Preto im trvalo niekoľko minút, kým boli schopný presne určiť, kde sa v tom čase budú nachádzať. Len tri ruky sa zodvihli. Čakal, či sa k nim pridá niekto ďalší, ale bolo to márne. Smrtonosi budú v tom čase poriadne vyťažení.

„Dobre, vy traja pomôžete s toľkými dušami, na koľko budete mať čas. O zvyšok sa postarám ja.“

V momente, ako vyslovil tie slová, si bol istý tým, že to dokáže. Mal predsa svoje vlastné schopnosti. Už dávno sa prejavili a boli silnejšie, než jeho brata. Schopnosťami dokonca dokázal k sebe pripútať niekoľko duší, takže nemusel mŕtvych prenášať do záhrobia jednotlivo.

„Lenže keď tu nebudeš, kto všetko bude riadiť?“ Netušil, kto tú otázku vyslovil, ale skrývali sa v nej obavy.

„Myslím, že tých niekoľko minút by ste to mohli zvládnuť aj bezo mňa. V prípade núdze je tu stále môj otec. Túto funkciu plnil dosť dlho predtým, ako som sa na scéne objavil ja. Som si istý, že rád preruší dôchodok, aby vás potľapkal po chrbte, ak by ste začali panikáriť.“

Niektorí sa jeho suchému humoru zasmiali. Iní vyzerali, akoby sa ocitli len niekoľko minút pred kolapsom. Ignoroval všetkých. Na nič z toho nemal čas. Ešte len začali pred niekoľkými minútami. Len veštice vedia, čo všetko sa im dnes stihne zrútiť na hlavu. A podľa výrazu v Helinej tvári toho asi bude viac ako len zemetrasenie v San Franciscu, kde boli takmer na dennom poriadku.

Ruky si založil na hrudi. „Čo nás ešte čaká?“

Nasledoval presný opis ešte dvoch väčší katastrof, kde sa obete budú počítať na desiatky. Keď so svojím poslaním začínal, vždy sa matky pýtal, prečo sa tomu nepokúšajú zabrániť. Vedeli predpovedať smrť toľkých ľudí naraz. Určite by sa mohli pokúsiť zachrániť aspoň niekoľkých z nich.

Veď nikto si nezaslúži taký krutý koniec.

Chcel byť dobrým smrtonosom, ale chcel mať aj dobré srdce a čisté svedomie. Nejeden smrtonos sa zbláznil z prítomnosti toľkých duší vo vlastnom živote. Možno by tomu mohli skutočne zabrániť. Ale na to všetko bol príliš naivný. Budúcnosť nebola vytesaná do kameňa. Niekto vám mohol povedať, že zomriete preto, lebo na vás padne tehla.

V skutočnosti vás možno zrazí auto, lebo sa tej tehle úspešne vyhnete. Nezáležalo na tom, ako to všetko prebieha, ale výsledok ostáva rovnaký. Ten, kto má zomrieť, skutočne zomrie. Väčšinou oveľa brutálnejším spôsobom, akoby im Norny v spolupráci s osudom radi ukázali, že by si nemali zahrávať s budúcnosťou.

Niekedy prejav súcitu všetko len zhorší.

Preto sa radšej sústredil na prideľovanie úloh. Oveľa viac by ho bavilo aj ich plnenie, ale niekto tomu všetkému musel šéfovať. Bohužiaľ, rodinné žezlo získal on.

Našťastie ale na starom kontinente ešte stále žily pozostatky komunít smrtonosov, ktorí pracovali pre iné panteóny. Tí sa mohli postarať o také oblasti, ktoré by oni nestihli ani len navštíviť, nieto odtiaľ ešte dostať mŕtve duše. Hoci veštkyne predpovedali niektoré veľké katastrofy aj na tom území.

O pätnásť minút vlastne bolo po všetkom.

„Ak nikto nemá otázky, môžete ísť.“

Všetci sa postavili a buď vyšli z miestnosti, alebo sa proste premiestnili kdekoľvek, kde ich práve vtedy niekto potreboval. Opäť ho mierne prekvapilo, akú úctu mu všetci prejavovali. Skláňali hlavy a hovorili s ním spôsobom, o akom sa mu nesnívalo ani v tom najdivokejšom sne.

Neposmievali sa mu.

Neukazovali na neho prstom.

Po tomto túžil celý svoj život. Po tom všetkom, čo mal jeho brat. Síce sa Mace naučil žiť s tým, že zdedil schopnosti svojho starého otca, ale ostatní sa ho kvôli tomu ešte viac obávali. Pravdepodobne sa mylne domnievali, že spolu s nadaním ľubovoľne meniť podobu získal aj trochu viac excentrické správanie.

Z premýšľania sa vytrhol až potom, čo si uvedomil, že v miestnosti naďalej zotrvávala jeho matka.

„Deje sa ešte niečo?“

Takmer zahanbene sklonila hlavu. „Neviem, či sa to dá povedať takto, ale... ide o tvojho brata.“

Teraz, keď ho spomenula, si uvedomil, že ho nezahliadol v tom zhromaždení. „Čo vyvádza môj drahý braček tentokrát?“

„Vyvádza? Ako by mohol niečo robiť, keď väčšinu času trávi vo väzení ako nejaký zločinec?“

„A čo robí zatvorený v cele?“

Hel sa teraz už otvorene mračila. „Robíš si zo mňa žarty? Veď sám si ho dal zatvoriť!“

Cítil sa, akoby ho niekto udrel do žalúdka. To, z čoho ho matka obviňovala, nebolo predsa možné. Nikdy by sa neznížil k tomu, aby svojho vlastného brata takýmto spôsobom zradil. Bol jeho najbližší priateľ. Vždy ho podporoval. Prečo by ho zrádzal?

No skôr, ako sa stihol opýtať, rozrečnila sa Hel. Zdalo sa, že ani v najmenšom neskončila: „Kým tomuto zhromaždeniu predsedal tvoj otec, nikto sa nikdy neodvážil navrhnúť, aby bol Logan niekde zatvorený. Vraj je nebezpečný, pretože vie meniť podoby a podobné nezmysly. Pritom má viac morálnych zásad ako väčšina smrtonosov. Aj tvoj otec to vedel a nikto sa nikdy neodvážil naliehať na neho, aby ho potrestal za niečo, čo nikdy nebola jeho chyba! Ale čo si urobil ty? V prvom možnom momente si ho zatvoril do podzemia!“

Zhrozil sa. Niečo také predsa nebolo možné. Nikdy by takýmto spôsobom neublížil Loganovi. nepodľahol by naliehaniu nikoho len preto, aby si zvýšil vlastnú popularitu. Mal vlastné zásady. Vždy sa nimi riadil. Bez ohľadu na to, ako na neho zazerali. Určite sa to nezmenilo len preto, že mal v rukách moc.

Alebo áno? Bolo niečo také vôbec možné?

Naprázdno prehltol. „A čo chceš, aby som urobil?“

Hoci v jeho vnútri búrila neutíšiteľná búrka pochybností a emócií, jeho hlas znel takmer arogantne. Akoby sa vlastnej matke vysmieval, že sa znížila až proseniu. Splnený sen sa pomaličky menil na nočnú moru plnú horkosti a utrpenia.

„Pusť ho na slobodu! Nikdy nikomu neublížil!“

„A povedz, matka, orodovala by si za svojho syna, keby to bolo obrátené a ja by som sedel niekde zatvorený, zatiaľ čo by Logan viedol toto zhromaždenie?“ Tými slovami sa jej už otvorene vysmieval.

„Vždy budem bojovať za svoje deti. Vždy rovnakou mierou!“

Vedel to predsa. Cítil to. Hel záležalo na povinnosti, ale ctila vlastnú rodinu. Nikdy predtým mu nedala pocítiť, že bol iný. Mal schopnosti, ktoré mu v poslaní smrtonosa nemohli poslúžiť. Dokonca sa nikdy nestaral o duše. No nikdy sa nestalo, že by sa za neho hanbila.

Dovolila si k nemu len toľko blízkosti, koľko jej sám dovolil. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa ju snažil rozčúliť, nikdy na neho otvorene nezaútočila. Neprejavila mu nepriateľstvo. A pritom ju práve teraz urážal obvinením o odlišnom prístupe k vlastným deťom.

Musí sa zobudiť!

„Nepustím ho von. Nech si tam aj zhnije!“ vykríkol, hoci chcel povedať niečo úplne iné.

Nevidel Hel a jej bolestný výraz. Nie skutočne. Dokonca ani nerozoznal jednotlivé slová, ktorá na neho kričala. Miesto toho len žmúril oči. Rukami si šúchal spánky. Bolo mu ukradnuté, či je v miestnosti sám alebo nie.

Toto predsa nechcel!

Iste, túžil po kúsku uznania, asi ako každý. Nie však za takúto cenu. Ako má po niečom túžiť, keď cena za to bola až taká vysoká? Stratiť sám seba. Prísť o ostatných. Všetko len preto, aby si získal kúsok uznania, ktoré ani nepotreboval. Kolená mu vypovedali službu. Na ničom už nezáležalo. Na čo mať schopnosti? Na čo uznanie? Všetkého by sa vzdal! Všetkého!

Zakričal ako nejaké zmučené zviera.

Nasledoval náraz bolesti. Zaslúžil si ju. Pristupoval k nej ako k osobnému trestu. Všetko bolo lepšie ako čeliť pravde. Odsúdil vlastného brata. Len preto, aby vyzeral v čo najlepšom svetle.

Úbožiak.

Bez chrbtovej kosti.

Každým úderom srdca sa do neho zabodla ďalšia čepeľ. Zakaždým ostrejšia. Po rukách mu stekalo niečo teplé. Možno si svoje utrpenie nepredstavil. Nezáležalo mu už na tom. Vnútorne vyprahol v momente, keď prehliadol stenu falošného rešpektu. Po ničom z toho netúžil.

Po ničom!

Otvoril ústa, aby znovu zakričal. Príval vody ho takmer zadusil. Začal kašlať. Prskal okolo seba ako kocúr násilím donútený k sprche. Žmurkal, aby sa zbavil tekutiny v očiach. Neprivítal ho pohľad na rozzúrenú matku, ktorá ho z pomsty niečím poliala. Miesto toho ho obklopovali holé steny, na ktorých sa mihalo svetlo odrazené od hladiny vody.

Len sťažka sa dokázal rozpamätať. Jednotlivé obrazy k nemu prichádzali len z veľkej diaľky. Predstavy sa premieľali s realitou. Vytvárali neuveriteľne bolestnú mozaiku. Zodvihol hlavu. To miesto... hovorili o ňom spolu s Maarit. Vybrali sa na cestu s cieľom nájsť prechod do Ásgardu. Ale našli len opustenú jaskyňu.

Vysmieval sa Maarit, keď nechcela vstúpiť dnu. Obávala sa bubákov, o ktorých rozprávali za starých čias dedinčania. Mnohí sa z tej jaskyne nikdy nevrátili. Tí, čo sa ukázali, sa zmenili. Len povery, nič iné. Miesto toho sa všetko premenilo na realitu. Zadíval sa na hladinu. Chcel sa osviežiť. V momente, keď sa dotkol vody, niečo sa stalo.

Videl sám seba ako smrtonosa.

Predstava.

Najtajnejšia túžba.

Jazero splnených snov.

Miesto, ktoré vládlo vlastnou mágiou. Najtajnejšie priania menila na najhoršie nočné mory. Ten, komu sa obraz možnej budúcnosti priveľmi zapáčil, sa nikdy nevráti späť. Voda ho pohltila. Ale on sa vynoril. Zhlboka sa nadýchol. Nedostavil sa pocit hrdosti. Skôr len potupa. Hoci nič z toho nebolo skutočné, nevedel sa striasť nepríjemného pocitu. Keby tak...

Zastavil sa uprostred myšlienky.

Voda zrkadlila niečo iné ako jeho odraz.

Neznáme postavy a situácie. Maarit. Niekto zahalený. Šťastie v jej tvári.

Proti svojej vôli bol zvedavý.

Ponoril sa do súkromia niekoho iného...

Doslova.

***

Maarit nerozumela tomu, čo vidí. Odetá do dlhých bordových šiat s vysokým pásom stála uprostred honosne zariadenej sály. Vlasy mala vyčesané do zložitého drdola na temene. Slúžky si dali záležať. Priali jej šťastie. Potľapkávali ju po pleciach. Štípali do líc.

Toto bol jej svadobný deň.

Usmiala sa. Naplnilo ju nadšenie. To sa umocnilo pri pohľade na nádherný prsteň. Romantická časť jej duše sa roztápala blahom. Bol symbolom, že je pre ostatných mužov tabu. Nemala o nich záujem. Ani predtým. Len ten jeden sa nedal odbiť. Priniesol do jej života svetlo. Šťastie. Smiech. Nádej. Príde krajší zajtrajšok. S ním po boku.

„Váš nastávajúci je šťastný muž, pani moja.“

Prijímala komplimenty s úsmevom a miernym rumencom. Nepamätala si mená tých ľudí ani vtedy, nieto ešte teraz, po niekoľkých storočiach. Tá spomienka však bola až nepredstaviteľne živá. Užívala si jej prítomnosť. Svedčila o časoch dávno zabudnutých. Vtedy bola nikto, no pre niekoho bola celý svet. Romantická predstav.

Zachichotala sa niečomu, čo jej pošepkala korpulentná manželka najbohatšieho lorda v krajine. Maarit si užívala tú pozornosť. Sledovala prsteň na vlastnom prste ako uhranutá. Bol nádherný. Rovnako ako bude úžasný jej život. Čakalo na ňu už len šťastie a spokojnosť. Keď príde čas splniť dávno predpovedanú úlohu, jej manžel jej bude oporou.

Akoby ho silou myšlienky privolala, odrazu stál pri nej. Objímal ju pred všetkými. Jasne dával najavo svoj nárok. Telom sa jej rozliala spokojnosť. Často navštevovali svojich susedov. Nesúhlasil s tým, vzhľadom na jej stav, ale odmietala sa nechať obmedzovať. Len úsmevom pohladila ruku, ktorou majetnícky objímal jej vystúpené bruško. Nikdy nebola šťastnejšia.

„Prepáčte, dámy, môžem vám ukradnúť svoju ženu?“

Nečakal na odpoveď. V jeho nedočkavosti bolo čosi romantické. Rozchichotala sa. Zaviedol ju do rozsiahlych záhrad. Vo svite mesiaca videla jeho črty len veľmi nejasne. Jeho tvár by však dokázala namaľovať spamäti.

„Krásny večer, však?“ nadhodil.

Pokrútila hlavou. „Priviedol si ma sem, aby si hovoril o niečom, čo vidím aj sama?“

„Moja múdra žena, vždy ma prekukneš,“ polichotil jej. No vzápätí zvážnel. Bytostne tú zmenu vnímala. „Posol mi priniesol znepokojivú správu. Niekto ohrozuje ríšu mojej sestry. Žiada ma o pomoc. Sama vieš, že to nemôžem odmietnuť.“

„Iste,“ prisvedčila opatrne, jej nadšenie tiež opadalo. „No prečo mi o tom hovoríš, ak si sa už rozhodol?“

V nasledujúcich sekundách podišiel ešte bližšie k nej. Stál k nej otočený čelom a v rukách zvieral tie jej, ktorá sa začínali chvieť. Obávala sa o ich osud. Ten jej bol predpovedaný pred mnohými stáročiami. Vedel o tom aj on. Uistil ju, že to nikdy nebude prekážka. Nie v ich manželstve. Ale ohrozovalo ich toho príliš veľa! Kto by si pomyslel, že ich šťastie narušia smrteľníci.

„Chcem, aby si odišla so mnou.“

Jednej jej časti odľahlo. Nechcela byť od neho odlúčená. Ale obavy v nej boli silnejšie. „Ak ale jej ríšu ohrozujú ľudia, nebudem vo väčšom bezpečí tu? Nechcem ohroziť naše dieťa. Musí byť v bezpečí.“

„To bude.“ Pohladil ju po tvári.

Zvraštila obočie. „Ja viem, tvoja sestra je bohyňa. A ty tiež nie si bezmocný. Dokonca som kedysi poznala jej syna, hrávala som sa s ním ako malé dieťa. No on si na nič z toho nepamätá. Nemôžem takto vedome ohrozovať aj ich bezpečie. Čo ak by niekto prišiel na to, kým som v skutočnosti?“ Pokračovala by vo svojej tiráde, ale odrazu sa jej veľmi ťažko dýchalo.

„Dýchaj, láska moja,“ oslovil ju nežne. „Viem, že máš obavy, ale moja sestra ťa dokáže ochrániť lepšie ako ja sám. Ľudia už dávno zvrhli vládu bohov. Ak by sa niektorý z nich dozvedel, že sa im nepodarilo zabiť všetkých, všetci na to kruto doplatíme. No nemôžeme ani ignorovať tú hrozbu. Ten, kto príde klopať na dvere, aby na jej prahu našiel problémy – ten nedopadne dobre. To prisahám. Budeš v bezpečí.“

Mračila sa aj naďalej, hoci vedela, že je to zbytočné. „Vyzerá to tak, že si sa rozhodol aj bezo mňa.“ Veľmi sa snažila, aby neznela ublížene. „Tvrdil si, že som tvoja žena. Som ti rovnocenná v otázke moci, ale nie v otázke rozhodnutia o osude nielen nás dvoch, ale aj nášho dieťaťa?“

„Myslím predovšetkým na náš osud. Pravdou je, že títo ľudia by nám nikdy nepomohli.“

Musela uznať, že má pravdu. „Ako prví by sa nám obrátili chrbtom.“

„Jedinou možnosťou je odísť.“

Maarit si smutne povzdychla. Bude jej chýbať život plný zábavy. Aspoň na chvíľu mohla predstierať, že im nič nehrozí. Bezstarostnosť sa im však vzďaľovala. Keby nebola v očakávaní, dávno by odišli čo najďalej by mohli. Do ktoréhokoľvek sveta. Ale kvôli nej a ich nenarodenému dieťaťu ostávali. Mala by mať však vieru. Dôverovala svojmu manželovi. Kým sú spolu, majú nádej.

„Asi by som mala začať baliť. Čaká nás dlhá a nebezpečná cesta.“

Pobozkal ju do vlasov. „Bude to v poriadku.“

Tak začali prípravy. Maarit sa vedome snažila prehliadnuť skrz to všetko, čo videla. Nepamätala si na nič z toho, čo sa udialo. Takýto smer jej život nenabral. Hoci konštrukcia ostala pôvodná, výplň sa zmenila.

Pozerala sa na vlastné šťastie.

To všetko by mohla mať, ak by sa niečo nepokazilo. Ak by pre ňu mal osud prichystané aj niečo iné okrem bolesti a straty. Jej myseľ však neostávala dlho sústredená na to, čo už stratila. Dôkladne skladala šaty a ukladala ich do truhly. O zvyšok sa postaralo služobníctvo. Veľa toho aj tak nemali.

Neustále boli na cestách.

Nikde nemali domov.

To by sa mohlo o niekoľko týždňov zmeniť.

Cesta bola skutočne náročná a dlhá. Na voze snáď ešte bolestivejšia. Cítila každý kameň. Na koni by jej bolo určite lepšie. Lenže... jej milované dieťa Pohladila si brucho. Trochu nepohodlia preváži bezpečie, ktoré na nich čakalo niekde v diaľke.

Sídlo, ktoré na nich čakalo, bolo skutočne honosné. Rozsiahle, postavené z drevených trámov. Odolné a majestátne, hoci na hraniciach sa zhromažďovali nepriatelia čakajúci na pozvanie. Od koho ale? V jej vnútri narastal strach. Toto predsa poznala. Hoci scenár sa zmenil, chystalo sa to isté vyvrcholenie.

To, ktoré ju malo pripraviť o slobodnú vôľu.

Objala sa rukami, keď sa opäť ocitla v tej veľkej sále, zahalená plášťom tak dôkladne, že by ju nikto nedokázal spoznať. Chcela zatvoriť oči, no aj tak to videla. Majestátna bohyňa, ktorej hnevu sa obávali mnohí. Dokonca aj ľudia, ktorí celkom nerozumeli jej schopnostiam a úlohe vo svete, k nej pociťovali rešpekt.

„Donieslo sa mi, môj drahý brat, že by si chcel získať moje panstvo.“ Jej hlas rezal ostro ako nôž. „Odpovedz po pravde – zradil si ma?“

Jej manžel postúpil dopredu. Za sebou ťahal muža s doráňaným telom, ktorého nikdy predtým nevidela. Pripadala si ako hrdinka z nejakého napínavého trileru. Lenže toto bol jej život v nejakom alternatívnom vesmíre. Dokázala sa len prizerať a obávať sa.

Muža posotil dopredu. „Tento had za mnou prišiel pred niekoľkými týždňami. Výmenou za dosť mizerný obnos chcel, aby som prezradil tvoje tajomstvá. Za to som mal získať nadvládu nad týmto miestom – až potom, čo ťa zabijú, aby svet zbavili tvojho zla. Asi zabudli, že v našej rodine nie si jediná, kto má schopnosti.“

„A tomu mám veriť?“

„Ver si čomu chceš, drahá sestra, ja mám svedomie čisté.“

Takto to predsa nebolo. Alebo áno? Chcela vyskočiť dopredu a skríknuť na nich, aby ju prestali klamať. Mala by ich aspoň upozorniť na to, že je s nimi v tej istej miestnosti. No nič z toho neurobila. Nedokázala sa pohnúť z miesta. Len ako v spomalenom filme sledovala, ako Hel podišla k svojmu bratovi. Maarit očakávala, že ho bodne. Miesto toho ho objala.

Nemohla ju viac prekvapiť.

„Nikdy som tým rečiam neverila.“

„Dúfal som, že mi budeš dôverovať,“ začula hovoriť svojho manžela. „Dovoľ mi predstaviť ti moju milovanú ženu. Maarit.“

Cítila, ako postupuje dopredu. Vítala sa s ňou, akoby boli staré priateľky. Jej vnímanie pokryla divná hmla. Videla rozmazane. Vnímala, ako sa s ňou všetci zoznamujú. Šum rozhovorov ju uspával, keď dlhé večery čakal na manžela. Pomáhal sestre nastoliť poriadok. Ale vždy sa k nej vrátil. Rovnako aj v čase, keď ho potrebovala najviac.

V náručí zvierala svoju dcéru.

Usmievala sa, hoci vnútro jej zvierala neuveriteľná úzkosť. Maličké pršteky zovreli jednu jej spotenú kučeru. Z plných pľúc oznamovala svoj príchod. Nedokázala ju silnejšie objať. Nepoláskala jej vlasy, ktoré akoby niekto odrezal z jej vlastnej hrivy.

Len tam ležala a čakala na príchod toho známeho nutkania. Ale minúty ubiehali. Nič sa nedialo. Srdce jej začalo normálne biť. Narážalo jej do rebier v normálnom tempe. Panika od nej odchádzala, nahradzovaná šťastím. Neskôr nadšením. Láskou. Jej milované dieťatko. Neohrozené jej schopnosťami.

Prečo takto nemohol vyzerať jej život?

S milujúcim manželom po boku a krásnou dcérou v náručí by bolo všetko jednoduchšie.

Kapitola 17. ¤ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 18.: