OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 20.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 20.Kolízia minulosti

Kapitola 20.

Maarit trvalo dlho, kým sa pozbierala. Ale nakoniec sa jej to predsa len podarilo. Jej telo ovládala zvláštna zotrvačnosť, akoby ju poháňalo samotné odhodlanie konečne niečo urobiť. Jej vnútro však ostávalo prázdne. Otrasené a plné záchvevov žiaľu, ktorý by teraz zdobil svojim mokrými fľakmi Maceovi tričko, keby obaja neboli premočení kvôli zážitku v jazere.

Ani jeden z nich o tom nehovoril, ale aj bez slov si rozumeli. To, čo tam zažili, ich utvrdilo v tom, že sú na správnej ceste. Maarit po prvýkrát za mnohé roky pocítila, že to, čo robí, nie je zbytočné. Na druhej strane však očakávala, že jej nový entuziazmus nevydrží večne. Vždy sa dostavili výčitky svedomia. Vždy. Len teraz trochu meškali.

„Ako dlho ešte pôjdeme?“ doľahla jej k ušiam Maceova zúfalá otázka.

Sama pre seba sa usmiala. Vydržal o niečo dlhšie ako predtým. Naposledy sa jej na to spýtal pred niekoľkými hodinami. Porozhliadla sa. Nachádzali sa takmer pri cieli. Stačilo, aby prešli cez poslednú časť lesa a vyštverali sa po hore až na vrchol do jaskyne, kde kedysi bývala čarodejnica.

Možno aj vďaka ich vlastnej odhodlanosti sa im podarilo nájsť prechod, ktorý ich doviedol takmer až na miesto určenia a nemuseli niekoľko dní blúdiť v lese plnom prízrakov, ktorý by ich nočné mory premenili na neškodné sníčky malých školákov.

„Stačí, keď sa dostaneme na vrchol hory.“

Ani jeden z nich nemal nutkanie nejako pokračovať v rozhovore. Maarit za to bola vďačná. V hlave jej teraz prúdili tisícky protichodných myšlienok. Vynorila sa spod hladiny aj v istom metaforickom duchu. Vďaka obnovenej bolesti sa teraz dokázala na všeličo pozerať z iného uhla.

Nie, nedokázala si odpustiť, v tomto smere mala ešte výraznejšie výčitky. S

kôr si uvedomovala to, čo si predtým nikdy nevšimla. Premklo ju niečo veľmi podobné zvedavosti. Doteraz si myslela, že ukrývala identitu nepriateľa mágie číslo jeden len preto, že sa jej na neho nikto priamo nespýtal. Alebo si na nič také nespomínala. Ale keď si predstavila, ako vyslovuje nahlas jeho meno, žalúdok sa jej vzbúril.

Celé telo jej ovládol kŕč.

Nechýbalo veľa a bola by sa zoznámila so svojim obedom, ktorý bol skutočne chatrný a predstavoval skôr jednohubku pre nejakého lesného mužíčka. Začalo v nej hlodať podozrenie. Ale odmietala mu venovať pozornosť. Aspoň teraz, keď sa musela sústreďovať na každý krok. V prítmí ich mohlo čokoľvek napadnúť. Musí byť ostražitá.

Silou vôle sa nútila pokračovať, hoci všetko v nej sa proti tomu búrilo. Keď tu bola naposledy, o všeličo prišla. Jej podvedomie si to uvedomovalo o niečo intenzívnejšie než jej telo.

Potili sa jej dlane.

Srde jej zvieralo.

V hrdle mala obrovskú hrču.

Vzduch z nej vyrážal v ostrých odfrknutiach.

Odmietala sa nechať odradiť. Pravdepodobne to malo niečo spoločné so zážitkom na pokraji utopenia. Alebo len návšteva minulosti. To, čo nedokázala vysloviť, však súviselo s jej dcérou. Jej náručie opäť ostalo prázdne. Musela sa sústrediť na niečo iné,, inak by sa opäť prepadla do tej priepasti, z ktorej sa vynárala celé stáročia.

Tak hlboko sa ponorila do vlastných úvah, že si ani nevšimla ako rýchlo postupovali.

Čoskoro už obaja stáli pred vstupom do jaskyne. Dom, v ktorom bývala čarodejnica kedysi, predstavoval len zrúcaninu zhnitého a spráchniveného dreva niekoľko metrov ďalej. Z nejakého dôvodu nechala svoj dom padnúť a presťahovala sa do nehostinného kameňa.

S ich šťastím bude aj ten úplne opustený.

Ale odmietala sa len tak vzdať. Premklo ju zvláštne odhodlanie.

„Poďme dnu,“ navrhla, prekvapená vlastnými slovami viac ako Mace.

Ten len zodvihol obočie, ale bez zbytočných komentárov ju nasledoval. Vlastne postúpil až tak ďaleko, že sa zarazil pred ňu a ju v podstate skrýval za chrbtom. To gentlemanské gesto ju prinútilo pretočiť očami, ale neurobila nič, aby ho zastavila. Bolo milé mať pri sebe niekoho, kto sa o ňu chcel starať bez ohľadu na to, koľkokrát povedala, že to skutočne nepotrebuje.

Čím hlbšie sa dostávali, tým jasnejšie bolo, že v jaskyni kedysi niekto prebýval. Jasne o tom vypovedali klietky s kostrami, ktoré objavili v jednom z výklenkov. Maarit poskočilo srdce. Ak ich toto malo odradiť, fungovalo to. Ale len sčasti. Obaja videli smrť v rôznych podobách. A pár kostí ich predsa nemôže odradiť.

Hoci v duchu sa samej seba pýtala, či by nemala práve teraz utekať opačným smerom.

„Ach, návštevníci!“ ozval sa kdesi z útrob jaskyne škriekavý hlas. „Nikto sa tu neukázal už celé roky!“

Čoskoro sa pred nimi objavila zakrpatená postava. Aspoň to si myslela Maarit, kým neprišla až k nim a svetlo z fakle, ktorú niesla, im nedalo lepšiu predstavu o podobe toho, kto ich vítal. Bola to stará, zošúverená žena. Prikrčená a ohnutá smerom k zemi, hoci kedysi musela byť vysoká.

Preriednuté a šedivé vlasy mala zviazané na temene. Šaty mala otrhané, nohy bosé a plné pľuzgierov. Najdesivejší bol pohľad na jej tvár. Kedysi možno krásne črty vraštili a hyzdili bradavice a rôzne veľké výrastky pripomínajúce nádory. Jeden jej vyrástol na viečku, vďaka čomu nedokázala otvoriť ľavé oko.

Maarit mala na jazyku otázku týkajúcu sa jej pôvodu, ale nemusela ani otvoriť ústa. Žena sa prezradila sama.

„Videla som, že prídete. Ale očakávala som vás skôr. Možno už nemám toľko sily ako kedysi, ale ešte nie som ani senilná!“

Niečo v kombinácii tých slov a tónu hlasu Maarit dalo veľmi jasnú predstavu o tom, s kým sa práve teraz rozprávajú. Hoci nevedela, či by nemala byť zhrozená výzorom tej čarodejnice. Táto vetchá starena sa ničím nepodobala majestátnej a mocnej čarodejnice, ktorá od nej kedysi vymámila schopnosť vidieť do budúcnosti.

„Predvídanie budúcnosti ti asi veľmi nepomohlo.“

„To, že vidím, čo sa stane, je môj najmenší problém.“ Jej slová ale neboli plné jedu, skôr únavy. „Tak poďte, už na vás čakám. Moje kosti ale nie sú to, čo bývali. Musím si sadnúť.“

Maarit pozrela na Macea. Dávala mu poslednú možnosť odísť odtiaľ. No výraz v jeho tvári jasne hovoril o tom, že nemal zajačie úmysly. Ak už o ho niečom stretnutie s čarodejnicou presvedčilo, tak len o tom, že konajú správne.

To odhodlanie bolo nákazlivé.

Bok po boku sa vybrali za starenou a poľahky ju dobehli. Nakoniec sa takmer plazili za ňou, nakoľko sa presúvala naozaj až tak pomaly. Maarit videla, ako Mace neustále teká pohľadom z čarodejnice na cestu pred nimi. Krútila hlavou. Ak sa ju pokúsi niesť, prekľaje ho do tretieho pokolenia.

Našťastie nemusel ničomu podobnému čeliť. O niekoľko minút neskôr asi dorazili na miesto. V strede sa rozhorel oheň. Očividne v ich hostiteľke ostalo ešte dosť sily na malé triky. Určite sa len predvádzala. Plamene oblizli okolité kamenné steny a ukázali Maarit, že aj v jaskyni sa dá žiť celkom na úrovni. Aj keď v súčasnosti by moderný ľudia takýto spôsob života označili za stredoveký a zastaraný.

„Tak prečo ste sem prišli?“ začala čarodejnica, keď sa so vzdychaním posadila na drevenú stoličku.

Maarit na niekoľko sekúnd zvažovala to, že by ju vysmiala. Keďže mala schopnosť predvídať, určite poznala odpoveď na túto otázku. Ale z nejakého dôvodu chcela, aby svoju žiadosť vyslovili sami.

„Prekliala si ho?“ spýtala sa Maarit a ukázala na Macea, ktorý sa mračil.

Čarodejnica sa ani nepozrela jeho smerom. „Áno. Ďalšia otázka?“

Usudzujúc podľa Maceovho zalapania po dychu, nebola sama prekvapená tou rýchlo a úprimnou odpoveďou. V duchu si predstavovala scenáre toho, ako ju musí presviedčať. Namiesto toho sa nič z toho vlastne nestalo. Stačilo sa spýtať a dostali odpoveď. Určite to bolo až také jednoduché?

„A to nám hovoríš len tak?“

„Milá moja,“ začala a pohľadom jej prešla celé telo, „som už príliš stará na to, aby som pokračovala v lži, ktorú niekto práve odhalil. Takže áno, ja som ho prekliala. Aj keď nie z vlastného rozhodnutia.“

Vtedy do všetkého vstúpil Mace. „A z čieho rozhodnutia?“

Starena si povzdychla. „Povedzme, že som urobila dohodu. Prišiel za mnou nejaký zahalený chlapík s tým, že má pre mňa ponuku. Ak splním jeho požiadavky, nielen, že dostanem schopnosti do strážkyne tajomstvo, ale takisto budem mať voľný prístup k divokej mágii.“ V tvári sa jej jasne odrážala, čo si o tom myslí teraz. Tón jej hlasu takisto napomáhal v tom, aby si uvedomili, že teraz by takú ponuku rozhodne odmietla. „Vtedy som bola mladá a hladná po moci, takže som súhlasila.“

„Vieš, kto to bol?“ pokračoval vo vypytovaní Mace.

Tentokrát pokrútila hlavou. „Nikdy som ho nevidela. Vždy bol zahalený, meno mi takisto neprezradil. Jediné, čo by sa som mohla spoznať, je jeho hlas, ale na druhej strane... aj úplne nenadaný človek dokáže zmeniť svoj hlas, ak si to trošku nacvičí.“

Mace na chvíľu stíchol. Ani Maarit nemala odvahu nejako narušovať ten pokoj. V duchu sa sama seba pýtala, čo všetko tá odpoveď mení. V podstate však nič. Už predtým mala podozrenie, že Macea niekto preklial. To, že mala pravdu, ju síce nepotešilo, ale na druhej strane to bola informácia, s ktorou by dokázali pracovať. Ak by poznali celý jej rozsah.

Odkašlala si, aby upútala čarodejnicinu pozornosť. „Prečo si ho mala prekliať?“

„Myslím, že bude lepšie, keď vám to rozpoviem od začiatku.“

Na napriek svojim slovám nedodala nič iné, čím by skutočne začala. Maarit zodvihla obočie. Snažila sa nepozerať na Macea. S ním sa porozpráva neskôr. Teraz musela ukojiť vlastnú sebeckú zvedavosť. Musela vyťažiť maximum z tohto nového stavu, ktorý sa jej stal vlastný. Čoskoro sa však vráti späť do svojej apatie. Vždy to tak bolo. Dovtedy sa musí dozvedieť čo najviac.

„Tak rozprávaj,“ vyzvala ju nakoniec.

Zdalo sa, že čarodejnica ešte na chvíľu zaváhala. Nakoniec však predsa len začala: „Bolo to pred dlhými storočiami, keď som ešte žila v tom dome vonku. Túžila som po moci. Jedného dňa za mnou prišiel ten muž, akoby odpoveď na moje volanie. Chcel, aby som pre neho niečo zariadila. Maličkosti. Výmenou za to získam schopnosť predvídania. A ja som súhlasila.“

„Takže som toho súčasťou bola aj ja.“ Maarit to neprekvapilo.

„Stačilo, aby som ťa presvedčila, že to pre teba a to dieťa nie je bezpečné. Sama by si prišla za mnou a prosila o pomoc. On... to veľmi schvaľoval. Chcel, aby si prišla o svoju moc. Nestarala som sa o dôvody, aj keď som sa možno mala.“

„Ty si zariadila, aby sa niekto pokúsil uniesť Raven, zatiaľ čo som ošetrovala toho chlapca z dediny.“ Už vtedy jej pripadalo divné, ako tvrdil, že ho poslali do lesa. Nikdy si to nespojila. Pretože s tým podvedome bojovala. Už vtedy však tušila, že ju niekto zradil.

„Tak málo stačilo, aby si prišla za mnou s prosbou o pomoc.“ Hoci to bola stará žena, ktorá tvrdila, že teraz by už nesplnila žiadosť toho zahaleného muža, spokojnosť v jej tvári teraz vypovedala o niečom inom. „Veľmi ľahko som ťa presvedčila, že ak neobetuješ svoje schopnosti, niekto Raven nakoniec zabije. Hoci náhrdelník tvojej matky zaručoval, že sa nič také nikdy nestane. Proste si o tom nevedela. A ja som tvoju nevedomosť využila.“

Prebudil sa v nej hnev. „Takže som nemusela nič obetovať? Stačilo sa spoľahnúť na ten prívesok a čakať?“

Ani sa snažila o zľahčovanie. „Áno. Ale na čo mať správu odpoveď, keď sa nevieme aj správne spýtať. Nahovorila som ti, že len moje kúzlo dokáže to dieťa ochrániť. A ty si mi uverila. Aj to len preto, že si ku mne chodila po talizmany, ktoré by ti dokázala vyrobiť aj ktorýkoľvek šarlatán z dediny.“

Maarit mala pocit, že ju vtedy nezradili ľudia, ale jej vlastná naivita a nevedomosť. Na čo byť najsilnejšou bytosťou na svete, na čo byť prostriedkom na záchranu ľudstva. To všetko je nepodstatné, ak nemáte potrebné informácie.

„Takže si ma šťastnou náhodou obrala o schopnosti. Gratulujem. Ale očividne to nebolo to posledné, čo si pre... neho urobila.“ Zvláštne, vysloviť jeho meno bolo neobyčajne ťažké. Možno preto, že doteraz ho skôr označovala hanlivo. Jeho meno sa jej spájalo s časmi, keď verila jeho pretvárke a lžiam.

„To, aby som prekliala tuto mladého pána?“ Rukou mávla Maceovým smerom. „O to ma požiadal až oveľa neskôr. Chcel, aby som na neho zoslala kúzlo, ktoré by mu zamedzovalo používať schopnosti. Už vtedy som mu povedala, že ak tak raz urobím, nikdy to nebudem môcť zo brať späť. Prekliatia sa nerodia na stromoch, vyžadujú si veľ moci a sústredenia. Preniknú až na dno duše. Vďaka tomu je možné niektoré z nich zrušiť len smrťou toho, kto bol prekliaty. No on ma nepočúval, povedal, aby som urobia, čo chce, inak prídem o schopnosť, ktorú som získala od teba.“ Pokrčila plecami. „Tak som to urobila.“

„Prečo chcel, aby som nemal prístup k schopnostiam?“

Čarodejnica sa na neho zadívala veľmi okatým spôsobom. Akoby sa ho takto bez slov pýtala, či si to skutočne nevie domyslieť. Keď však ani jeden z nich neprehovoril, asi usúdila, že by bolo predsa len vhodné, keby mu to prezradila sama.

„Dúfal, že sa k tebe dostane a presvedčí ťa, aby si mu dôveroval. Prišiel by ako hrdina a ukázal ti, že máš iné schopnosti. Naučil by ťa ich ovládať. Zobal by si mu z ruky.“

„Na nič z toho si nepamätám,“ zarazil sa Mace.

„Pretože som ti spomienku na neho vymazala z mysle.“

Maarit si povzdychla. „Takže už vieme, že je to manipulatívny bastard. Skvelé.“

Ostatní ignorovali jej komentár. „Veľmi sa na mňa vtedy rozhneval. Chcel ma zabiť. Nerozumel tomu, že som ho varovala. Nakoniec si to ale asi uvedomil, pretože odišiel. Určite niečo plánoval. Podľa toho usudzujem, že čokoľvek to bolo, podarilo sa mu to a ty si objavil svoje schopnosti.“

„Zabil ťa a bol si pritom istý, že ťa ostatní privedú späť. Si pre prežitie sveta príliš dôležitý na to, aby ťa nechali niekde v záhrobí. Preto ťa Raven priviedla späť.“ Maarit sa zamračila. „Nečudovala by som sa, keby ťa na čas dokonca ovládol, aby v tebe prebudil schopnosti.“

Čarodejnica nevyzerala byť prekvapená jej teóriou. „Ak je niečo, čo je pre neho charakteristické, tak je to plánovanie. Na svete mu ostal len neobmedzený čas a s vďaka nemu môže premýšľať v oveľa väčšom. Netrápilo ho, že bude musieť stráviť roky tým, aby si získal vašu úplnú dôveru. Bol ochotný všetko to obetovať, aby si zjednodušil cestu k tomu, čo chce. Nech už je to čokoľvek. Keď však nedokázal zabezpečiť vašu bezhraničnú slepotu, pokúsil sa zmiasť vás. Predstieral, že sa ťa pýta na niečo, na čo už dávno poznal odpoveď.“ Pri poslednej vete sa dívala priamo na Maarit.

V nej akoby niečo vybuchlo. „Na to, že si sa s ním nestretávala, vieš o ňom a o tom, čo robil, prekvapivo veľa.“

„Povedzme, že ja a ty máme jednu spoločnú známu a tá trávi veľa času v knižnici jeho zámku.“

„Ty poznáš ducha mojej matky?“ Vysloviť niečo podobné nahlas ju stálo veľa vnútorného presviedčania. Nedokázala sa už pozrieť na Macea, aby zistila jeho reakciu.

„A kto si myslíš, že ťa dával dokopy, keď sa ťa tvoja matka nedokáže dotknúť?“

„Skvelé. Aspoň ste mohli klebetiť.“

Práve v ten moment sa Mace rozhodol zapojiť do rozhovoru. „Prečo je tvoja matka duch?“

Zodvihla na neho obočie. „Ehm, pretože je mŕtva?“

„Prepáč, hlúpa otázka.“ Na chvíľu sa sama seba pýtala, či by mu na to mala niečo odvrknúť, ale potom to zamietla. Mali toho pred sebou ešte veľa. Takže nakoniec len kývla hlavou a sústredila sa na čarodejnicu.

„Je dosť zvláštne, koľko bytostí ho pozná a pritom nikdy nikto nezistil kto alebo čo je. To proste nie je možné. Alebo si mu pomohla aj v tomto?“

„Nie, ja som mu v skutočnosti pomohla len trikrát. Potom sme sa jeden druhému radšej vyhýbali. Bolo to bezpečnejšie hlavne pre mňa a on asi nevidel dôvod nejako túžiť po mojej spoločnosti. Využívala som to najviac ako som mohla.“ Hlavu naklonila na stranu. „Ale ako hovoríš, je skutočne zvláštne, že ho nikto nedokázal odhaliť. Môj tip je, že má nejaké schopnosti, ktoré mu pomáhajú.“

„Myslím, že je neviditeľný,“ povedal odrazu Mace, za čo si vyslúžil ich nechápavé pohľady. „Keď vtedy na nás zaútočil, všetci sme ho počuli, ale nikto ho nevidel. Takže si ho nikto nedokáže spojiť s tou osobu, ktorou v skutočnosti je. Hoci Raven tvrdila, že ho videla, keď ju uniesol. Ale jeho tvár si vybaviť nedokáže. Možno, že dokonca vie meniť podoby. Ak ide o staršiu bytosť nebolo by to také ojedinelé. Vtedy vedel kde-kto meniť podobu.“

No viac ako to Maarit zaujímalo niečo iné, nie možné konšpiračné teórie. „Si si istá, že si mu s tým nepomohla? Ani nevedomky? Sama si povedala, že si mu pomohla trikrát. Ja som napočítala len do dvoch.“

„Možno som stará, ale pamäť mi ešte slúži,“ ohradila sa čarodejnica. „A ak by som mu pomohla s ukrytím jeho identity, určite by som si na to spomenula. Ako povedal tuto mladý, ak vie meniť podobu, len tak ho nechytíme. Metamorfovia neboli takí ojedinelí v čase, keď panteóny normálne fungovali.“

Maarit sa nedala odradiť. „Čo od teba chcel?“

Čarodejnica si povzdychla. Akoby mala rozprávať o niečom, na čo by najradšej zabudla. „Prišiel za mnou krátko po tom, ako som ťa obrala o schopnosť vidieť budúcnosť. Všetko to malo svoj význam a on chcel, aby si o ňom nič nevedela predpovedať. Asi mal niečo, čo chcel pred tebou skryť.“ Odkašlala si. „Netuším, čo sa stalo vtedy, ale bol ako besný. Doslova. Vyhrážal sa mi smrťou, ak mu nepomôžem. Niečo ho muselo naozaj rozčúliť. Takže som bez pýtala urobila to, čo odo mňa chcel.“

„A čo chcel?“

„Mala som niekoho prekliať.“ Maarit odmietala nechať sa odradiť, takže tam len stála s rukami založenými na hrudi a očakávala aj zvyšok odpovede. „Mala som prekliať teba.“

Maarit sa sprudka nadýchla. „Čože?!“

Čarodejnica nevyzerala, že by práve žartovala. „Prišiel za mnou a bol rozčúlený. Chcel, aby som ťa prekliala, aby si nebola schopná komukoľvek prezradiť, kým je a čo zamýšľa. Najskôr som odmietla. Narušovanie slobodnej vôle ostatných je náročné. Ale on na tom trval. Čo ho k tomu prinútilo? Neviem. Ale výsledok pociťuješ sama asi aj teraz.“

„Určite to bolo vtedy, keď odhalili jeho zradu.“ Pokrútila hlavou. „Ale prekliatie? Nikdy som si nič také nevšimla.“ Bol to chabý pokus o presvedčenie skôr samej seba. Nikto na to nereagoval.

„Povedz mi o ňom niečo,“ vyzvala ju nakoniec čarodejnica. „Ak prekliatie nefunguje, dokážeš mi odpovedať. Tak mi povedz, akú má farbu vlasov.“

Maarit otvorila ústa, aby jej hneď odpovedala. Ale nič z nich nevyšlo. Len zadržiavaný dych. V duchu si vybavila jeho tvár. Dokázala by ju opísať aj so zatvorenými očami. A pritom to často bolo to jediné, na čo skutočne chcela zabudnúť. Keď však našla správne slovo, akým pomenovať presný odtieň jeho vlasov, nevyšlo z nej nič. S každým ďalším pokusom jej vnútro začalo niečo zvierať. Stále viac a viac, až nakoniec hrozilo, že sa v kŕčoch skláti k zemi.

„Prečo ti neviem odpovedať?“

„Pretože som ťa prekliala,“ odpovedala pokojne, akoby komentovala počasie. „Slobodná vôľa má však nevýhody. Ak ty sama nechceš, nikdy ťa kliatba nedoženie. Ale ty si tak dlho prijímala jeho správanie a jeho mučenie, že sa v tebe kliatba zakorenila. Nikdy si sa jej nesnažila zbaviť.“

„Lebo som o nej nevedela?!“

„Na tom nezáleží, dôležitý je len výsledok.“

V duchu sa na to snažila dívať z rôznych uhlov. Čo na tom, že nikomu nikdy nepovie, ako vyzerá, určite im môže pomôcť inak. Lenže ako? Ak nikdy nemôže prezradiť nič, čo sa ho týka, nikdy nebude môcť nikoho varovať. Nevysvetlí im, čo všetko plánuje. V skutočnosti mu bude musieť čeliť sama. Pretože ako jediná vedela, v čom spočítal jeho plán. Súviselo to s iným dôvodom, kvôli ktorému váhala pri plnení vlastného poslania. Kvôli kliatbe nebola schopná niekomu to vysvetliť.

Zúfalstvo jej bublavo v žilách. „Musíš ho nejako zrušiť!“

Čarodejnica však len pokrútila hlavou. „Obávam sa, že na to je už neskoro.“

Mace položil Maarit ruku na plece. To gesto ju prekvapilo. Aj jeho nasledujúce slová. „Tak moment. Hovoríš, že si ju prekliala, pretože si musela. Nech ťa k tomu viedlo čokoľvek, dopadlo to nakoniec tak, že ona nebude schopná komukoľvek povedať o tom, čo sa nás chystá. Nebudeme poznať identitu toho šialenca. A ty s tým nedokážeš nič urobiť?“

„Aj moja moc je obmedzená.“

Maarit to však odmietala len tak prijať. Keby sa s čarodejnicou stretla o niekoľko dní neskôr, možno by už bola dávno vo svojej rutine zahrňujúce ignoranciu možného nebezpečenstva. Proste by ďalej pokračovala a predstierala by, že dennodenne neodmieta zachrániť svet.

„Môžeš sa o to aspoň pokúsiť?“

„Ak by sa mi to aj podarilo, mohlo by ťa to zabiť.“

Niečo také mala očakávať, ale predsa ju to prekvapilo. Vedela, že táto čarodejnica bola veľmi mocná. Stačilo si spomenúť na všetko, čo dokázala urobiť pre Raven, hoci teraz sa priznala, že to bolo v podstate zbytočné. Kliatba, ktorú zoslala na Macea, dokonca čiastočne zotrvávala aktívna aj potom, ako zomrel. Alebo to len súviselo s tým, že sa nenaučil ovládať svoje schopnosti. Teraz v podstate pripomínal dieťa, ktoré ešte len objavuje, čoho všetkého je schopné.

Tá istá čarodejnica, ktorá to všetko dokázala, prekliala aj ju. Hoci ju to stále prekvapovalo, nedalo sa povedať, že by jej to vyčítala. Sú momenty, kedy proste myslíte na vlastnú záchranu viac ako na osud niekoho iného, hlavne ak ide o niekoho, koho nepoznáte. Dôležitý bol len tento okamih, nie minulosť. Aspoň toľko si odniesla zo zážitku pod hladinou toho jazera.

Navyše odmietala opäť uviaznuť na jednom mieste.

„Chcem, aby si sa o to aspoň pokúsila. Chcem byť schopná pomôcť ostatným.“

„A ak sa to nepodarí?“

Maarit si pošúchala bradu. „Tak proste nájdeme iný spôsob. Odhaliť jeho identitu by mohlo byť ľahšie. Stačí nejaký portrét a ja viem, kde jeden nájdeme. Ale jeho plány... nejakou okľukou by som ich dokázala opísať. Alebo naviesť niekoho, aby ich dokázal odhaliť sám.“

Čarodejnica prikývla a postavila sa. „Ale nebude to zadarmo.“

Otrávene si povzdychla. „Nič iné som ani neočakávala.“

„Ale ja od teba nič nechcem. Práve naopak. Chcem ti niečo dať.“

„A čo také?“

Ruky rozhodila do strán, akoby na niečo poukazovala. „Zober si späť svoju schopnosť. Z nahliadania do budúcnosti som nič nezískala. Miesto toho som o všetko prišla. Na čo je dobré poznať budúcnosť, keď nevenujeme pozornosť prítomnosti? A ja by som si naozaj rada užila svoje posledné roky v pokoji a prežité presne v tom istom dni.“

„Varovala som ťa, že vidieť budúcnosť je bremeno.“

Zmierlivo prikývla. „Vtedy som len túžila po moci. Dnes by som konala inak.“

„S ohľadom na minulosť by sme dnes všetci konali inak.“

Čarodejnica si ju dlho premeriavala pohľadom. Akoby sa snažila v jej očiach nájsť nejakú odpoveď. Maarit si predstavovala, čo asi vidia ostatní. Zúboženú ženu, ktorá v mnohom pripomínala skôr trosku než skutočnú bytosť. Niekoho takého deprimovaného, že by nad ním zlomili pomyselnú palicu aj najnadanejší psychológovia a psychiatri.

Možno by na základe skúmania jej správania vymysleli nejaký nový syndróm alebo poruchu. Momentálne odmietala niekomu dovoliť, aby ju posudzoval len podľa jej nečinnosti. Apatia ju o chránila, ale teraz bola bremenom. Rovnako ako ona. To musí zmeniť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť. Stále tú bola tá neistota... Neopúšťala ju. Strach na ňu ceril zuby. Bolesť ju ťahala za nervové zakončenia.

Postavila sa do pozoru ako nejaký vojak. „Tak pustíme sa do toho alebo nie?“

Odpoveďou jej bolo len prikývnutie.

Maarit desili čary i to, čo by sa mohlo pokaziť. Snažila sa vzoprieť vlastným pochybnostiam. Mace mal v niečom pravdu. Príliš dlho žila v minulosti. Nemala by sa zamýšľať nad tým, ako zmeniť to, čo je už dávno zabudnuté. Skôr by sa mala sústrediť len na to, čo ešte príde.

Bez ohľadu na riziká.

Kapitola 19. ¤ Kapitola 21.


Po dlhých peripetiách sme sa konečne dostali až k druhej desiatke. Zatiaľ čo jedna moja časť je vďaka tomu nadšená, tá druhá sa obáva o osud príbehu. Nie, že by som ho neplánovala dopísať, len mám niekedy pocit, že to bude zaujímať len veľmi málo čitateľov. Ale čo už, na podobné scenáre som si mala zvyknúť.

Kapitolu by som rada venovala Blacky, Valeriee a SunShines. Vy jediné ste to so mnou vydržali a za to som veľmi vďačná. Každé vaše slovo ma povzbudí a presvedčí, že mám pokračovať ďalej.

Čo hovoríte na príbeh? Myslíte si, že sa až príliš venujem psychológii postáv a akcia ostáva nepovšimnutá?

Vaša Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 20.:

4. Valeriee přispěvatel
27.11.2016 [13:56]

ValerieeTak teď se jen zbavit prokletí Emoticon Jsem zvědavá, co to nakonec bude za chlapík, že má všechno tak připravené a promyšlené. Určitě to bude někdo z jejich kruhu. A co Hell? Vždyť to je její bratr? Ta ženská by už taky mohla promluvit Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Sunshines
23.10.2016 [20:30]

Lili, mne sa práve naopak tá psychológia postáv páči. To, že neviem, čo čakať a že sa môj pohľad na postavy mení z kapitoly na kapitolu. Že postupne odhaľuješ, čo sa skrýva za tým, že sa správajú tak, ako sa správajú. Možno to nie je napínavé takým spôsobom ako poviedky, kde je veľa akcie, ale je to napínavé úplne iným spôsobom, kedy sa snažím prísť na to, čo bude ďalej, ako sa kto zachová, prečo a tak.
Takže sa budem veľmi tešiť na pokračovanie. Emoticon
A aj báť, čo to spraví s Maarit. A som zvedavá, čo prezradí, ak prezradí o svojom únoscovi.

2. LiliDarknight webmaster
18.10.2016 [19:22]

LiliDarknightBlacky, vidíš, ako jedna kapitola dokáže zmeniť spôsob, akým nahliadaš na nejakú postavu (ale úprimne, Maarit by si občas zaslúžila aspoň zatriasť, aby sa prebudila Emoticon ). Ale som rada, že sa ti kapitola páčila a som vďačná za komentár Emoticon
Hel a kotly ešte na chvíľu nechám visieť vo vzduchu - je to pekná predstava Emoticon Emoticon

1. Blacky přispěvatel
16.10.2016 [20:20]

BlackyAk mám byť úprimná, kým si neupozornila na akciu ani som si na ňu nespomenula. Nie je to tak, že by som ju nemala rada, ale nepotrebujem ju nutne v príbehoch.

Vtipné je, že som Bola na Maarit nahnevaná, že im nič nepovie, že nič neurobí a ono chúďa dievča prekliate.
Neviem prečo ma napadlo také šialenstvo, že by ju proste zabili a Raven ju vzala späť tak ako Macíka. Neviem, či by s aniekto z jej blízkych dokázal prinútiť jej ublížiť. ale zasa to je moja šialená mysel.
Ten zmrd je este prechcanejší ako si človek myslel. dúfam, že sa bude smažiť v pekle a Hel bude riadne prikurovať pod jeho kotlom. :D

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!