OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 21.

24.10.2016 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 948×

Kapitola 21.

Vyrovnať sa so všetkými novými informáciami bolo nesmierne ťažké. Mace mal pocit, že o chvíľu sa skutočne začne potiť. Zo všetkého najhoršie ale bolo to predstieranie. Maarit si na tvár nasadila nepreniknuteľnú masku spokojnosti. Hoci za obrysmi jej váhavého divadielka zacítil neistotu, nedokázal ju otvorene obviniť z neúprimnosti.

Miesto toho sa veľmi snažil o to, aby jej nepridával na starostiach.

On bol prekliaty, no zatiaľ čo on si veľmi neuvedomoval, čo všetko by to mohlo znamenať, Maarit s tou istou charakteristikou o svojej vlastnej osobe pracovala už úplne inak. Veľmi dobre si zapamätal paniku na jej tvári, keď si to po prvýkrát uvedomila. Vedel si veľmi dobre predstaviť, že ak by jej tú istú informáciu čarodejnica prezradila čo i len o týždeň skôr, odrazila by sa od Maarit ako pingpongová loptička.

Lenže v tom jazere sa stalo niečo naozaj dôležité.

Akoby sa prebudilo jej staré ja zvyknuté na boj a všetko ostatné s tým spojené. Snažila sa čo najmenej pripomínať tú depresívnu trosku, s ktorou sa dennodenne stretával. Chcel ju podporiť, ale za jej odhodlaním stále cítil váhanie a neistotu. Netušila, či koná správne. On ju nedokázal nijako uistiť, nieto ešte utešiť.

Teraz sama sedela na niečom, čo veľmi pripomínalo kamenný stôl určený pre nejaké rituálne obete. Snažil sa veľmi nepredstavovať tú čarodejnicu, ako pri mrmlaní nápevu zabára dlhočiznú dýku presne do stredu hrude svojej obete. Viac ako to ho desil už len obraz toho, že obeť odrazu získala črty jeho Maarit.

Bezmocnosť kmásala každým jeho svalom.

„Nepomôžeš jej tým,“ zamumlala čarodejnica tak potichu, aby ju počul len on. Veľmi dobre si uvedomoval, čo má na mysli, ale snažil sa predstierať opak.

„Čím a komu?“

Venovala mu veľavýznamný pohľad, ktorým poľahky prehliadla jeho pokus o lož. „Je to jej rozhodnutie. Bez ohľadu na to, ako dlho sa ju budeš snažiť presvedčiť, ona neustúpi. Aj jej celkom dobre rozumiem.“

„Aké sú riziká tohto pokusu?“

Čarodejnica pokyvkala hlavou. Ani trochu to nevyznelo optimisticky. „Kliatby nie sú ako obyčajné čary. Keď ťa niekto premení na žabu, poľahky ťa zase zmení späť bez toho, aby si začal vo voľnom čase kvákať. Kliatby? Tie sú oveľa náročnejšie. Je veľmi dôležitý spôsob, akým ich vrhneš. Každé vlákno spletené dokopy môže znamenať rozdiel medzi úspechom a neúspechom. V tomto prípade medzi tým, či tvoja obeť prežije.“

Mace si to veľmi dobre uvedomoval už predtým. Ale keď mu to teraz len tak bez škrupúľ rozprávala, akoby mu niekto za golier trička sypal ľad. Telo sa mu roztriaslo a nie prvýkrát začal plánovať, ako Maarit odtiaľ dostane. Lenže ak ona sama nechce chcieť, nepohne s ňou. Aj keby bol rozhodnutý proste ju odtiaľ odtiahnuť bez ohľadu na následky. Len by sa vrátila späť a ešte by ho pri tom nenávidela. Trošku nevraživosti – to mu v živote neprekážalo. Horšie to už bolo s nikam nevedúcimi riešeniami.

„Nepresvedčíš ju, aby odtiaľto odišla. Nie teraz, keď konečne našla svoju cestu.“

Zodvihol obočie, ale neotočil sa. „Takže vieš aj čítať myšlienky?“

„Nie, ale celkom mi stačí tej tvoj výraz. Ak by si mohol, proste by si ju odtiaľto odniesol. Zatiaľ čo mne príde toto gesto rozkošné, ona by ho neocenila.“

Prečo mu nevsype do otvorených rán ešte viac soli, nech je to zábavnejšie? „Aká je šanca, že sa to podarí?“ Dúfal, že ak položí v podstate tú istú otázku iným spôsobom, možno sa dozvie niečo, čo ho skutočne poteší.

Čarodejnica si povzdychla. „Ja už teraz viem, že tú kliatbu nedokážem zrušiť. Jej som to takisto povedala. Lenže pre ňu to nepredstavuje nijaký rozdiel. Len sa o to potrebuje pokúsiť. Jej odvaha je síce rozkošná, ale aj nebezpečná. Pri tomto pokuse sa toho môže veľmi veľa pokaziť. Kliatba ju prikrýva ako druhá koža. V podstate sa ju pokúsim z tejto kože stiahnuť bez toho, aby som poškodila zvyšok jej tela.“

Roztrasene sa nadýchol. „Takže je nulová šanca na úspech?“

„Aj silná viera dokáže toto šialenstvo nakloniť bližšie k úspechu.“

Neusmiala sa pri svojich slovách. Vlastne nijako nedala najavo vlastné emócie. Možno toto všetko len plánovala a teraz jej konečne prišli až pod nos, kde ich plánovala predhodiť ich spoločnému nepriateľovi.

Pravdepodobnejšia ale bola verzia, že je len unavená stará ženu, ktorú už nebaví hrať mocenské hry. Tak alebo onak, Maarit sa rozhodla prijať to riziko. Jeho srdce bilo tak rýchlo, že o chvíľu sa prederie von cez hrudný kôš a vyberie sa na vandrovku.

Zrazu si však uvedomil, že mu podáva nejaký pariaci sa nápoj. „Tu máš.“

Zodvihol obočie. „To je nejaký odvar pre Maarit, aby všetko dobre dopadlo?“ spýtal sa nádejne.

„Nie, to je čaj z medovky. Na tvoje nervy. O chvíľu ťa asi položí zlyhanie srdca.“

Netušil, či by sa mal uraziť alebo zasmiať. Rozhodol sa pre tretí variant, keď len bezmocne pokrčil plecami a pohár s čajom položil na stôl, aby trochu ochladol. Mal chuť za smiať sa. Avšak ten pocit nemal nič spoločné s radosťou. Skôr s bezmocnosťou.

„Vieš, ona je oveľa menej krehká, než si myslíš.“

Tentokrát sa mu pozerala priamo do očí. Nech už si pripravovala čokoľvek, očividne to našla. No nevyzerala, že by sa chcela pobrať za Maarit, aby mohla všetko dokončiť. Miesto toho si dala za úlohu nejako ho upokojiť.

„Ja viem, prežila toho veľa a aj keď neviem presné detaily, stačí mi aj tá nejasná predstava. To však neznamená, že sa o ňu nebudem báť.“

„Len blázon by nepočúval strach. Ale nie je nutné celkom sa mu poddávať.“

„To sa skôr povie ako urobí.“

Čarodejnica veľmi pomaly prikývla. Privrela pri tom oči, takže vyzerala ako niekto veľmi starý a múdry. Niekto, kto toho veľmi veľa videl a ešte viac zažil. Čo bola pravdepodobne pravda. Maarit ju poznala v mladosti. Niekoľko storočí prinesie bytosti veľa času na zmenu perspektívy. Očividne aj dostatok dní na poznávanie vlastnej duše a moci.

„Možno ťa to neupokojí, ale toto všetko bolo predpovedané.“ Pravdepodobne videla prekvapenie na jeho tvári, pretože pokračovala: „Predpoveď budúcnosti je v podstate veľmi náročné remeslo plné premenných. Stačí jediné odlišné rozhodnutie a celý svet sa môže zrútiť. Rovnako to platí aj v prípade Maarit. Možno pri nej ešte dvojnásobne.“

„Takže nejaká veštica predpovedala čo? Maarit niekto zradí, začaruje a potom sa ju tá istá čarodejnica pri pokuse o zrušenie kliatby pokúsi zabiť, hoci si veľmi dobre uvedomuje, aké je to šialené?“

Zasmiala sa. „Asi už viem, prečo sa jej páčiš.“ Na dôvažok sa ešte raz zachechtala. „Vieš, nikto nikdy netvrdil, že jej cesta bude jednoduchá alebo rovná. Už toľkokrát zle odbočila, no nakoniec našla správny smer. Ak jej toto pomôže udržať si ho, vyhoviem jej, hoci je to hlúposť.“

„Aha, takže ty nie si šialená čarodejnica bez zábran, ty si psychoterapeut.“

Na jeho otvorenú urážku reagovala úplne in ak, než očakával. Miesto útoku, či už fyzického alebo čarovného, k nemu podišla a položila mu zvraštené prsty na ruku. Ten dotyk bol prekvapivo teplý a vďaka nemu sa do neho vlialo niečo, o čom si myslel, že stratil už veľmi dávno. Kúsok nádeje. Bez ohľadu na to, aká maličká a bezvýznamná sa zdala byť, stále bola tam. Poletovala mu v srdci. Trilkovala vo vetre ako motýľ čerstvo vyslobodený zo zámotku.

„Predovšetkým som niekto, kto toho už veľa pokazil. Nechcem v tom viac pokračovať. Chcem sa zmieriť sama so svojím svedomím ešte predtým, než zomriem.“ S tými slovami zozbierala niekoľko fľaštičiek a čosi napísané na zdrape papiera. „A teraz si vypi svoj čaj.“

Pokrútil hlavou nad jej neodbytnosťou a istou dávkou tajomnosti. Bez ohľadu na to, koľko im toho prezradila, stále existovalo veľa neznámych. Namiesto toho, aby o nich skutočne uvažoval, uchopil svoj čaj a zadíval sa na pariacu sa hladinu. Začal fúkať. Nakoniec sa aj napil.

Netvrdil by, že išlo o zázračný nápoj, ale zahrial mu žalúdok a pripomenul mu, že napriek pocitu vnútorného chladu bol stále nažive. Rovnako ako Maarit. A kým budú mať obaja silu pokúšať sa vždy novým spôsobom pripraviť o vlastný život, všetko bude v poriadku. Dokonca aj rituáli v hlavnej úlohe so senilnými starenami.

„Vieš, ak by som teraz vedela čítať myšlienky, skutočne by si sa ma svojimi neúctivými komentármi dotkol,“ zakričala na neho starena. Vypleštil oči, akoby ho práve obliala kýbľom studenej vody. Už-už otváral ústa, aby sa nejako ospravedlnil, keď mávla rukou. „Radšej poď sem k nám.“

Rýchlo poslúchol jej žiadosť. Maarit vyzerala na obrovskom kameni ešte krehkejšie, ale odhodlanosť v jej tvári mu zabránil v tom, aby ju skutočne začal ľutovať. Nepotrebuje nič z toho. Mal by sa zamerať len na jej podporu.

Musí jej ukázať, že sú tím.

Aj keby s jej rozhodnutím nesúhlasil. V tomto všetkom sú spolu. Hoci on svoju úlohu ešte nevidel v celom rozsahu. Nerozumel všetkým detailom a stále si nedokázal spojiť dokopy jej schopnosti s tými svojimi. Na to všetko bude čas aj neskôr.

„Choď k nej,“ posúrila ho čarodejnica.

Zrazu sa ocitol Maarit po boku a pevne jej stískal ruku. Hoci ani ona sa za silu svojho stisku nemusela hanbiť. Upierala na neho úpenlivý pohľad niekoho, kto bol odhodlaný urobiť niečo, o čom nemal dostatok informácií.

„Čo ak by si vedela, že nič z tohto sa nepodarí. Aj tak sa o to pokúsiš?“

Na chvíľu sa zamyslela. „Pravdepodobne sa to nepodarí. Ale nemôžem odtiaľto odísť s pocitom, že som sa o to aspoň nepokúsila. Bola som nečinná dostatočne dlho. Dlhšie to už neznesiem. Musím bojovať, kým mám na to odvahu. Zajtra sa môžem prebudiť a všetko bude pri starom.“

Mace mal pocit, že ani jeden z nich nemá v živote dostatok istôt. Ich poslanie vlastne predstavovalo len cestu príliš tmavým lesov, v ktorom nehúkala ani jediná sova, aby ich upozornila na svoju prítomnosť.

V ktorejkoľvek chvíli sa mohlo všetko pokaziť. Narazia do nejakej hrubej vetvy. Spadnú do priepasti. Šmyknú sa a skončia po pás zaborení v ľadovej vode. Ale bez ohľadu na riziko pokračoval aj tak ďalej, hoci sa im nohy podlamovali námahou nedovoliť zhnitým listom ohroziť ich stabilitu.

Možno na tom čaji predsa len niečo bolo.

Zodvihol hlavu a kývol na čarodejnicu. „Tak by si asi mala začať.“

„O čo myslíš, že sa pokúšam posledných niekoľko minút?“ Ale bez ohľadu na ostrosť svojho komentáru sa takmer nepatrne usmiala a sklonila sa nad Maarit.

Mace netušil, ako nejaké zaklínanie prebieha. V duchu si vybavil nejaké nejasné predstavy z detstva, ktoré zaberali krvavé obete a nezrozumiteľný mrmot. Tiché ševelenie nejakého neznámeho jazyka sa aj dostavilo, ale v dohľade nebolo ani jediné mŕtve kura. To ho však neupokojilo.

Čím viac slov zvírilo pokojnú hladinu studeného ovzdušia, tým nepravidelnejšie mu bilo srdce. Pozorne sledoval Maarit. Počítal jej nádychy. Keď sa jeden z jej výdychov zasekol a vyrazil z nej ako nemý výkrik, pevnejšie jej zovrel ruku. Ale pokojne by mohol zvierať kľučku z dverí. Bola rovnako nehybná a chladná.

Po spánkoch jej začali stekať kvapôčky potu.

Zvraštila obočie.

Spodná pera sa jej začala chvieť zatiaľ nepreliatymi slzami.

Nech sa s ňou dialo čokoľvek, útočilo jej to na emócie. Alebo aspoň to si myslel, kým jej z úst neunikol prvý vzdych. Nebol plný ničoho a predsa ním otriasol. Ako vzdych potápajúcej sa lode, ktorá poslednýkrát mávala roztrhanými plachtami slnku ukrytému za mohutnými búrkovými mračnami. Rovnako by zakňučal aj stôl, do ktorého niekto zatínal sekeru v snahe zužitkovať ho ako palivové drevo. Ako povzdych matky, ktorej náručie ostalo prázdne.

No neostalo len pri tom.

O niekoľko sekúnd neskôr sa objavili slzy. Jej telo sa začalo mimovoľne mykať. V tichom tanci niekoho, kto sa práve bližšie zoznámil so silou elektrického vedenia. Srdce mu vynechávalo údery. Okolo nich sa vzniesol divný vietor. Sfúkaval sviečky, naplňoval ich nepreniknuteľnou temnotou.

Ani netušil, kto vlastne vykríkol prvý. Možno on v reakcii na to, ako sa mu Maarit pokúsila polámať všetky kosti v ruke. Pravdepodobne to ale bola žena, ktorú sa práve niekto psychicky snažil stiahnuť z kože.

Z nosa sa jej pustila krv. Mrmlanie sa zmenilo na zhluk neidentifikovateľných zvukov. Krik. Plač. Beznádej. Prikrčil sa ešte viac. Ovládala ho túžba akokoľvek pomôcť. Ale nedokázal sa odlepiť od zeme. Stuhnutý ako strom pripravený na zrúbanie. Sekera bolesti sa do neho nemilosrdne zabárala.

„Dosť!“ zreval ako ranené zviera.

Jeho protesty by nepomohli. Uvedomoval si to. Aj napriek tomu však zvuk v miestnosti ustal. Prúd slov bol zastavený priehradou mlčania. Maarit sa upokojila. Akoby ju opustili všetky sily. Jej dýchanie sa spomalilo.

Keď otvorila oči, pohľad mala akoby zamletý. Vyzerala ako práve prebudená Šípková Ruženka z tej ľudskej rozprávky odkazujúcej na skutočnú spomienku jednej z víl. Len krv na jej tvári a pri hlave jasne vypovedala o niečom inom.

Dlaňou ruky, ktorá jej ostala voľná, udrela po kameni.

Na sekundu vyzerala, akoby sa opäť chcela rozplakať. „Vidím jeho tvár,“ začala zachrípnuto. „Pohľad, ktorým ma prebodával vtedy, keď sme sa prvýkrát videli. Presný odtieň tých neposedných vlasov. Akokoľvek je táto predstava jasná, nedokážem otvoriť ústa, aby som ti ju opísala.“

Nepatrne prikývol. Cítil sklamanie, ale aj úľavu, že to prežila. „Nepodarilo sa.“

„Nepodarilo sa,“ napodobnila ho, no sotva od seba odliepala pery.

Vtedy mu niečo napadlo, hoci tá myšlienka sama o sebe pripomínala snahu topiaceho sa udržať sa na hladine. „Ak existuje nejaký jeho portrét, dokázala by si mi ho ukázať?“ V skutočnosti ani nevedel, či išlo otázku skôr ako o konštatovanie.

Maarit sa pomaly začala vyjasňovať tvár. „Viem o jednom obraze. Ale je v sídle smrtonosov.“ Čím mu ani nepotvrdila a ani nevyvrátila nápad. Nedokázal celkom prepadnúť eufórii, ale aspoň sa striasol toho mŕtvolne studeného pocitu, ktorý niekoho prepadne, keď si uvedomí, že narazil na slepú uličku.

„Takže sa musíme vrátiť do skutočného sveta.“ Neponúkal jej tú možnosť, tentokrát to proste prehlásil. Bolo načase ukončiť tento ich vzrušujúci výlet. Toľko adrenalínu by dokázalo trošku citlivejšieho jedinca aj zabiť. No skôr, ako stihla Maarit súhlasiť alebo sa aspoň nejako prejaviť, zamiešala sa do rozhovoru čarodejnica:

„Vy dvaja nikam nepôjdete. Máte pred sebou ešte veľa práce.“ Jej hlas bol trošku slabší ako predtým, ale inak nijako nevypovedal o tom, že sa práve pokúsila sňať z niekoho nezrušiteľnú kliatbu.

Maarit sa čo najopatrnejšie snažila posadiť. Hneď sa jej vrhol na pomoc. Čoskoro ju už podpieral, zatiaľ čo sa jej celé telo triaslo námahou ostať na jednom mieste bez toho, aby spadlo späť na tvrdý kameň. Nevšímala si fľaky od krvi. Bola zameraná len na čarodejnicu. Akoby mala byť jej ďalšia obeť. Prešiel ním nepokoj.

„To sme pred sebou mali vždy, prečo by sme teraz mali zotrvávať ne nejakom mieste len preto, že nám to niekto pripomenie?“ Otvorene čarodejnicu provokovala. Tá jazerná voda v nej niečo prebudila. Niečo veľmi, veľmi nebezpečné. Bolo príliš skoro na to, aby mohol súdiť, či to bolo prospešné alebo nie.

„Viete vôbec, čo máte robiť?“ odpovedala jej protiotázkou.

Mace sa zamračil nad neférovosťou takého konania. Lenže Maarit vyzerala byť zahanbená jej suchým prehlásením. Keď sa nad tým tak zamyslel, nikdy spolu nehovorili o tom, čo by vlastne mali hovoriť. Od ničoho sa vlastne nemohol odraziť.

„Len matne,“ priznala polohlasne a so sklonenou hlavou.

Čarodejnicu ale jej pokorné správanie nijako neohúrilo. „Vieš toho oveľa viac, ako priznávaš,“ napomenula ju. „Vy dvaja ste ako dva kusy skladačky. Bez spolupráce nikdy nedostaviate obraz. Obaja máte svoje vopred určené úlohy. O tom, aké sú a v čom spočítajú, sa môžete porozprávať aj neskôr. Najskôr by ste mali prísť na to, kde vlastne začať.“

Pretočil očami. Proste to nemohla povedať otvorene. „Máme bojovať s divou mágiou. Najskôr by sme ju asi mali nájsť, nie?“ Dokonca aj on si uvedomil presne toľko, skôr s tým zvyškom mal problém.

„A prečo ste v tomto svete?“ Netušil, kam sa ho snažila dostať tými otázkami.

„Nie sme tu z vlastného rozhodnutia. Vďaka otvoreného portálu sa do sídla svetlonosov dostali nejaký rybí ľudia. Najskôr na nás zaútočili a nakoniec Maarit uniesli. Ja som sa sem dostal len náhodou.“ Keď čarodejnica stále len čakala, rozhodol sa dopovedať do celé. „Najskôr sme si mysleli, že nám chcú ublížiť, ale potrebovali len pomoc. Divoká mágia im otrávila vodu. Zabíjala ich deti a nútila ich žiť izolovane od prostredia, ktoré poznali. Nakoniec sa nám podarilo... uzdraviť ich svet.“ Pošúchal sa po brade. „Hej, asi tak by sa to dalo povedať. Uzdravili sme ich svet.“ Keď to vyslovil takto nahlas, nevedel sa ubrániť miernemu pocitu hrdosti.

Teraz začala čarodejnica prikyvovať, zošúverená tvár rozžiarená úsmevom. „A to musíte urobiť. Uzdraviť všetky svety.“

Sánka mu padla takmer až ku kolenám. „Lebo to je také jednoduché ako lusknúť prstami!“

„Pre vás dvoch je to ešte oveľa jednoduchšie. Stačí len tieto svety nájsť a zbaviť ich divokej mágie, ktorá ich systematicky ničí.“

„Skvelé... a koľkože je týchto svetov?“

Maarit stále mlčala. „Kedysi bolo deväť svetov, ktoré žil večný Yggdrasil. Neskôr sa kvôli mocenským hrám a pribúdaniu ľudí rozštiepili na veľké množstvo menších alebo väčších krajiniek. Niektoré visia vo vzduchu ako hniezda, iné sa ukrývajú v najhlbších oceánoch. Nie všetky sú v rovnakej dimenzii. A ani nevieme o existencii všetkých.“

Naozaj dúfal, že pre nich bude mať oveľa lepšie spracovateľnú informáciu. Prestal dúfať v presný návod už veľmi dávno. Ale naozaj sa mohla snažiť znieť aspoň trochu zmysluplne. Tápanie v tme nenávidel. Preto ho tak štvala celá tá vec s jeho smrťou a následným oživením. Nespomínal si na veľa detailov a hlavne netušil, čo sa mu vlastne stalo. Naozaj ho posadol ich nepriateľ alebo len prichádzal o rozum?

Otázky, všade samé otázky.

Odpovede však neprichádzali.

„Ako potom môže niekto očakávať, že všetky nájdeme a odstránime z nich mágiu?“

„Spýtame sa Strážcu.“

Skôr, ako sa stihol Mace opýtať, koho mala na mysli, Maarit sa zasmiala. V tom zvuku bolo oveľa viac horkosti, ako by si ktokoľvek dokázal predstaviť. „Nemusím ti hádam pripomínať, že Heimdall je mŕtvy.“

„To síce je, ale v Ásgarde všeličo ukryl.“

Tentokrát Maarit už zoskočila z kameňa. Síce sa mierne zakolísala, ale jeho pomoc odmietla. Vyzerala ako niekto, koho prešlo auto. Len v tvári mala odhodlanie maratónskeho bežca. Jej vnútornú silu nemohol neobdivovať.

„Prečo nám chceš tak veľmi pomôcť?“

Medzi pravidlami slušnej konverzácie muselo byť skryté pravidlo o tom, že nie je správne dráždiť nepredstaviteľne mocnú čarodejnicu, navyše so schopnosťou predvídať budúcnosť. Ak aj niečo také aj existovalo pod niektorou čiarou, Maarit to úspešne ignorovala.

„Možno chcem len odčiniť to, čo som spáchala.“

„Alebo nás chceš len niekomu naservírovať ako na podnose.“

Čarodejnica rozhodila rukami. „Tak alebo onak, nemáte na výber. Alebo naozaj chcete vandrovať v každej krajine, na ktorú narazíte, len aby ste sa presvedčili, či tam niekde nie je ukrytá mágia?“

„To znie zábavne,“ prehlásil Mace v tom istom momente, ako Maarit zasyčala: „To znie únavne.“

Zdalo sa, že touto ich zvláštnou výmenou sa všetko rozhodlo.

„Tak dobre, vydáme sa na Ásgard. Je odtiaľto len kúsok,“ rýchlo ich súrila čarodejnica, ale sama sa z miesta nepohla. „Ale skôr, ako vyrazíme, ešte musíme niečo dokončiť.“

„Si rovnako netrpezlivá zbaviť sa tej schopnosti, ako si bola pred storočiami nedočkavá, aby si ju konečne získala. Som v pokušení nechať ťa trápiť sa ešte niekoľko dní len aby som ti pripomenula svoje slová o tom, že takto podobne to dopadne.“

Tento ich rozhovor bol plný úskokov a rôznych tančekov, z ktorých sa mu krútilo v hlave. Ani jedna z nich netúžila po dôvere voči tej druhej, ale obe si veľmi dobre uvedomovali, že nemajú na výber. Prijmú toto nepohodlné spojenectvo len aby dosiahli svoj cieľ. Netušil, čo chcela Maarit. Naozaj sa však snažil dúfať, že čarodejnica jej chce pomôcť, nech už ide o čokoľvek. Ako povedala už niekoľkokrát, naozaj nemali na výber.

„Zistila som, že si mala pravdu. Takisto som už veľakrát svoje správanie oľutovala.“

Maarit si povzdychla. „Keby sme tak v mladosti mali múdrosť, ktorá prichádza až na sklonku života, keď ju už vlastne nepotrebujeme.“

Akoby sledoval výmenu dvoch politikov. „Môžete sa prestať jedna druhej poškľabovať? Je to otravné.“ Bolo mu jedno, že pravdepodobne znel veľmi nevychovane.

„Tak poďme na to.“

Keď čarodejnica vykročila, aby sa dostala k Maarit čo najbližšie, inštinktívne jej zastúpil cestu. „Nepokúsiš sa ju znovu zabiť?“ To, čo pôvodne zamýšľal ako vyhrážka, sa vďaka jeho vlastnej neistote zmenilo na otázku. Aký patetický!

Čarodejnicu tu netrápilo. „Vrátim jej len to, ,čo jej patrí, to sa dá sotva považovať za atentát.“

To ho síce neupokojilo, ale aj tak ustúpil. Počkal, kým sa Maarit opäť uvelebí na kameni. Tentokrát vyzerala skôr odovzdane. Uchopil jej ruky do svojich, neochotný pustiť ju z dohľadu. Pri pohľade na uschýnajúcu krv na jej tvári zaškrípal zubami. Pripadal si ako v zlej groteske.

Toto všetko, čo sa okolo nich dialo, nemalo žiadny hlbší zmysel. Nikto im nedal presnú odpoveď. Každý ďalší krok bol ešte zbytočnejší ako ten predchádzajúci. Nikdy nemusel tak svedomito hľadať odhodlanie. Všetko je raz po prvýkrát.

Pokrútením hlavy sa prinútil sústrediť na to, čo sa dialo práve v tej sekunde.

Ak ten deň prežije, asi začne piť.

Maarit vyzerala byť o niečo pokojnejšie, keď zatvárala oči. To isté sa dalo povedať o čarodejnici, ktorá veľmi ochotne položila ruku na jej čelo. Pripravil sa na podobný horor ako predtým. Miesto toho sa dostavilo len pokojné predstavenie plné svetiel.

Jemná žiara sa začala šíriť od jej prstov. Najskôr takmer nepatrná, neskôr začala vytvárať obrazce. Ornamenty staré ako čas sám a predsa nové a dovtedy nepoznané. Radostné a plné nádeje. Iskričky poskakovali vo vzduchu okolo nich. Maarit sa začala usmievať. Nech sa s ňou dialo čokoľvek, bolo to príjemné.

A očividne to skončilo skôr, než by si priala.

Rovnako postupne ako pohasínalo svetlo, nahradzoval jej spokojnosť zamračený výraz.

Obočie mala zvraštené.

Pery stiahnuté do prísnej línie.

Keď otvorila oči, odrážal sa v nich hnev. Schopnosť vidieť do budúcnosti jej očividne chýbala. Podľa toho začiatku bola šťastná, že sa k nej vráti časť z jej odtrhnutej podstaty. Teraz to pôsobilo, akoby videla niečo nepríjemné.

Ruky, stále uväznené pod tými jeho, zaťala do pästí. Keď sa natiahol, aby jej poskytol útechu, odtiahla sa. Snažil sa necítiť sa ublížene. Jeho malichernosť nebola dôležitá. Nie je taký egomaniak, aby mu to ublížilo.

Vyrovná sa s tým.

Možno mu to aj sama vysvetlí.

Nepýtal sa jej však na to. Len od nej odstúpil a doprial jej priestor. Čoskoro už vyskakovala zo skaly ako znovuzrodená. Čarodejnica vyzerala ustarostene a uveličene zároveň. Akoby jej niekto po veľmi dlhom čase vytiahol tŕň z päty.

Teraz síce krívala, ale to sa zahojí a nakoniec ostane len príjemný pocit vyliečeného. V tej chvíli bol náchylný uveriť tomu, že toto všetko robí z nesebeckých dôvodov. Čo bola nehorázne naivná predstava. Aj keby tým všetkým sledovala len to, že sa zbaví nadhodnotenej schopnosti. Už to svedčalo o osobnom profite.

Skôr, ako stihol svoje teórie viac rozvinúť, ozvala sa Maarit:

„Poďme.“

Kapitola 20. ¤ Kapitola 22.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 21.: