OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 22.



Smrtiaci dotyk - Kapitola 22.Kto je nepriateľ?

Kapitola 22.

Maarit si nevšímala svoje okolie. Nevidela nič z poničených budov, neuvedomovala si pochmúrnu atmosféru. Miesto toho bola uväznená vo vlastnej hlave kvôli obrazom ešte smutnejšej budúcnosti. Už zabudla aké to je, keď sa jej v mysli objavovali krvavé scény neznámeho pôvodu.

Rovnako ako teraz.

Krik sa jej ozýval v ušiach. Dym ju štípal v nose. Na prstoch cítila čosi mazľavé. Keď však otvorila oči, nič z toho sa nedialo. Len predstava toho, čo na nich čakalo. Znepokojovalo ju to. Lenže si nedovolila nejako bližšie tieto obrazy skúmať. Nemali na to čas. Lovili odkazy starého Strážcu.

Skutočne si začala všímať svoje okolie až vtedy, keď sa dostali do domu, ktorý zvykol obývať. Nostalgia sa zmiešala so strachom. Odtiaľto pochádza. Na tomto mieste vznikla. Tu ju strážili, kým neprišiel jej čas.

Netušila, čo presne sa v nej odohrávalo.

Nútilo ju to otáčať sa okolo svojej osi.

Počítala trhliny v spráchnivenej omietke. Svetlo sa odrážalo od dažďových kvapiek uviaznutých v pavúčích sieťach. To, čo ostalo z nábytku, sa poväčšine stalo domovom nejakej drevokaznej hávede. Ale pocit šťastia a spokojnosti z toho, že prišla domov, sa jej vyhýba. Ideály, ktoré znamenali tak veľa pre obyčajných ľudí, jej boli cudzie. Rodný dom bol len ďalšou zbytočnou relikviou. Rovnako nepotrebný, ako niekedy ona.

„Maarit?“ spýtal sa opatrne Mace. Musel byť na ňu zvláštny pohľad, ako sa rozhliada okolo seba bez toho, aby skutočne niečo z toho ocenila.

Pohodila plecom. „Je to len miesto. Nie je ničím výnimočné. Život sa odtiaľto vytratil už dávno.“

„Máte ho sem ale vrátiť,“ ozvala sa čarodejnica, čím opäť pripomenula svoju prítomnosť. Maarit mala stále pochybnosti o úprimnosti jej konania. Skôr by bola náchylná uveriť tomu, že ju tiež niekto zaklial, aby sa takto správala. Keď sa na to ale pozerala z iného uhla – od ich posledného stretnutia prešlo skutočne až príliš veľa času. Tie roky dokážu zmeniť aj nesmrteľnú bytosť.

„Za predpokladu, že nám tu Strážca niekde zanechal ukrytý návod, inak o tom veľmi pochybujem,“ prehodila, ale v jej slovách zaznievala skôr neistota než znechutenie. „Videl toho až príliš veľa, čo sa nie všetkým páčilo. Keby nebol taký mocný, bohovia by ho dávno zabili. Naozaj myslíš, že tu ostalo veľa z jeho... vecí?“

„Ako si povedal, videl mnohé. Aj budúcnosť.“ Čarodejnica v sebe nemala ani zrnko pochybnosti. „Poďme.“ Bez toho, aby na nich skutočne počkala, sa otočila a zamierila kamsi do rohu miestnosti. Neskôr sa ukázalo, že sa snažila len nájde nejaké divné schodisko vedúce do podzemia.

Maarit mala veľmi zlý pocit, keď pomaly zdolávali schody. Akoby každým krokom čosi v nej narastalo. Neistota a zvláštna ťažoba jej priklincovávali nohy k zemi. Ťažko sa jej hýbalo. Výdychy z nej vyrážali v prudkom rytme. Všetko v nej akoby sa preskupovalo.

Naťahovala krk, aby sa zbavila všetkého nepríjemného, ale ak niečo, tak to len umocnila. Cítila, aký je Mace nepokojný. Jeho rozpoloženie akoby kopírovalo to jej. Nevedela presne určiť dôvod. Až kým sa neocitli v priestrannej a nezariadenej miestnosti. Jediným kusom nábytku, ak sa to tak dalo nazývať, bol vysoký stĺp a na jeho vrchole odpočíval košík nahnutý do jednej strany.

Maarit sa zasekol dych v hrdle. Všetky tie zámky a vylomené dvere, okolo ktorých prešli... toto nebola starodávna pivnica na uchovanie vína. Toto bola skrýša nejakého pokladu. Natiahla pred seba ruku a prstami sa obtrela o rozstrapkaný okraj koša. V tom momente ju ako kladivo zasiahla predstava. Jediný záblesk toho, ako sa niekto skláňa nad nehybným dieťaťom odpočívajúcim na tomto mieste – ako sa niekto skláňa nad ňou.

S lapaním po dychu odstúpila. Zakopla však a nebyť Macea, zrútila by sa na zem.

„Tu... som... bola?“ vyrážala zo seba neisto. Ani netušila, čo sa vlastne snažila povedať. Myseľ jej pracovala na plné obrátky, čoskoro skolabuje. Divoký rytmus, v ktorom jej srdce udieralo do rebier, v tom nepomáhal. Iste, uvedomoval si, že pochádza z tohto miesta. Ale už niečo celom iné bolo skutočne sa tam vrátiť.

„Tu ťa Heimdall ukrýval pred zrakmi tých, čo ťa chceli zabiť.“ Tá odpoveď však neprišla od čarodejnice, ale od Macea. Niečo z toho zmätku sa jej muselo odraziť na tváriť, pretože s povzdychom pokračoval: „Vtedy... na začiatku,, kým som ťa našiel, som sa raz ocitol na tomto mieste. Najskôr som si myslel, že to bola len nejaká šialená nočná mora. Teraz už viem, že mi niekto zámerne ukázal miesto, z ktorého pochádzaš. Vtedy tu však bol aj niekto iný okrem mňa. Nejaký muž.“

Prehltla. „Možno... niekto chcel... aby... aby si to videl?“

„Ale kto a prečo?“

Na to už nemal nikto z nich odpoveď. Miesto toho sa teda Maarit zadívala späť na ten piedestál. V okrúhlej miestnosti úplne dominoval. Keď sa však zadívala na steny, uvedomila si, že to nie je to jediné zaujímavé. Jednotlivé kresby akoby boli záznamami minulosti. No i budúcnosti.

Keď sa zadívala na jednu z kresieb, zalapala po dychu. Vo vyblednutých ťahoch a popraskanej omietke spoznala samu seba... spolu s Maceom, ako navštevujú čarodejnicu v jej jaskyni. Nemala by sa niečomu takému čudovať.

Sama nazerala do budúcnosti.

Napriek tomu ju to takmer posadilo na zadok. Musela sa oprieť o svoju niekdajšiu kolísku, aby sa nezrútila na zem. Kolená sa jej začali triasť. Toto... bolo oveľa viac šialené, ako si na začiatku myslela.

„Čo je toto za šialenstvo?“ začudoval sa Mace, akoby v ozvene na jej myšlienky.

Vtedy im svoju prítomnosť opäť pripomenula čarodejnica. „Heimdall nebol strážca len preto, lebo bol mocný. Videl mnohé veci, ktoré si nikto iný nikdy neuvedomil. Vďaka jeho schopnosti vidieť sa Ásgard niekedy ubránil aj nečakaným útokom. On toto všetko predvídal. Vedel, ako dopadnú všetci bohovia. A takisto vedel, že existuje cesta na zvrátenie tohto všetkého.“ V hlase jej znela takmer zbožná úcta. „Nechal nám indície.“

„Skôr omrvinky.“ Mace znel roztrasene, ale v hlase sa mu ozýval aj smiech.

Zamračila sa. „Ak povieš, že ich budeme zbierať, aby sme našli cestu ako v tej rozprávke, tak ťa udriem.“ Svoju vyhrážku myslela len napol vážne. Ale to on vedieť nepotreboval.

„Ale, milá Maarit, my sa chystáme urobiť práve to, čo naznačuješ.“

Maarit si odfrkla. „Ty to vážne nemáš v hlave v poriadku.“

Namiesto toho, aby sa ohradila a začala tak hádku, pohodila hlavou v náznaku súhlasu. Potom sa pomalým krokom vybrala po obvode miestnosti. Maarit zodvihla obočie na Macea. Pýtala sa, čo si o tom myslí on. Ten sa zatváril neisto, ale vybral sa za čarodejnicou. Ona toho vedela o ich situácii asi najviac. To bolo síce pravda, ale to ešte neznamenalo aj výhodu.

Nechcela však začať rýpať a preto ich neochotne nasledovala v ich snahe vyzerať ešte viac nenormálne. Nemala z toho miesta dobrý pocit. Ani v najmenšom. Chlpy na rukách jej stáli v pozore, no nebola tam zima. Kolená sa jej chveli, lenže necítila slabosť. Akoby tu ostalo otlačené čosi násilne a negatívne.

Ásgard bol teraz miesto bydliska všakovakých prízrakov. Možno ich tu niekoľko bolo s nimi. Neurobila však nič preto, aby zastavila ich malú vychádzku. Len sa šuchtala za nimi. Cestou sa snažila nevšímať si veľmi ilustračné maľby. Na niekoľkých spoznala samu seba v rôznom veku. Niektoré však boli rovnako záhadné ako celé toto miesto. Ženy neistého pôvodu a muži takmer bez tváre. Hráči v hre, ktorú nikto nepochopil.

Práve v momente, keď to všetko začínalo byť až príliš fantastické, ozval sa podivný zvuk. Maarit hodila hlavou do strany v snahe zistiť pôvodcu toho rachotu. Akoby niekto po kamennej podlahe ťahal čosi skutočne ťažké a tvrdé. Každou sekundou sa to zhoršovalo. Podvedome si túžila zapchať uši.

Ovládla sa.

Prikrčila sa, keď sa do toho zapojil aj divný hvizdot. Ako keď škriabete nechtami. Napokon jej pohľad upútal akýsi pohyb. Celá kamenná stena sa najskôr posunula o niekoľko krokov dozadu. To bol ten nehorázny hrmot. Avšak neskončilo to len zväčšením miestnosti. Niečo neviditeľné na stenu nakreslilo nepodarený obdĺžnik. Teraz sa vtlačil dovnútra.

Za sprievodu hnusného zvuku sa časť kameňa presunula dozadu. Ako dvere. To sa potvrdilo ako správny odhad, keď sa dnu vovalilo niekoľko vysokých postáv so špicatými ušami a nadpozemským pôvabom, ktorému sa nedokázali rovnať ani bohyne. Elfovia. Maarit si mimovoľne spomenula na Freyju.

Čo asi teraz robila?

Užívala si pohostinnosť smrtonosov alebo sa ju pokúšala nájsť?

Pokrútením hlavy a striasla podobných myšlienok. Na to bude čas aj neskôr.

Teraz sa musí sústrediť na tých úchvatne krásnych a ozbrojených bojovníkov.

„Vydaj nám zradcu a vojdi,“ prehlásili ako jeden muž. Maarit zažmurkala. Ako vystrihnuté zo zlého hororu.

Zodvihla bradu. „Medzi nami nie je žiadny zradca.“

Elfovia sa naklonili k nej. „Zahmlil ti myseľ. Vydaj nám ho a prejdi. Odmietni a nikdy sa nedozvieš pravdu.“

„Kto má byť ten zradca?“ Bola o rečnícka otázka, no oni brali všetko asi doslova. Zodvihli ruky. Očakávala, že ukážu na čarodejnicu. Ich ukazováky však smerovali na miesto, kde stál ohromený Mace. Toto sa jej naozaj muselo snívať.

„Mýlite sa, on nikoho nezradil.“

„Zradil sám seba. Vydaj nám ho. Odmietni a nikdy sa nedostaneš ďalej.“

Maarit začala krútiť hlavou. Nie! To nikdy neurobí. Veď Mace jej vždy pomáhal. Nikdy nikomu vedome neublížil. Pomáhal jej. Keby bol z radca, nechal by to jazero, aby ju pohltilo! Tí elfovia sa museli mýliť. Nie! Nedovolí im ublížiť mu. Ruky zovrela do pästí. Toto bol len zlý vtip. Niečo ako kúzlo, posledná skúška predtým, než toto miesto vydá svoje tajomstvá.

„Nikdy.“

„Dcéra nikoho, pozor na slová.“

Nadýchla sa, aby mu povedala, čo si môže urobiť s tými svojimi slovami, keď ju zastavila Maceova ruka. Prudko jej pristála na pleci. Tým ju dokonale umlčal.

„Nechaj ich, nech si ma majú. Ja viem, že som nič neurobil.“

Zamračila sa. „To neurobíš,“ rozhodla rezolútne. A skôr, ako stihol sám seba zabiť, vykríkla: „Nikdy ho nedostanete!“ Mace vedľa nej prudko zanadával.

„Tak si ho zoberieme sami,“ zahrmela elfská odpoveď a v potvrdení vykročili smerom k nim.

Myseľ jej pracoval tak rýchlo, ako ešte nikdy. Dúfala, že zastavia, keď si uvedomia, že ich nevydesili. Ale to by bola príliš naivná, keby tomu skutočne aj verila. Nech toto bolo čokoľvek, nebola to skúška. Dokonca to ani nebol odkaz na ďalšiu indíciu. Bola to pasca. Pasca, do ktorej ich doviedla čarodejnica a sama na to doplatila.

Elfovia si premeriavali všetkých troch. Nezastavovali. Keď niečo, tak ešte zrýchlili. Ostávalo im len niekoľko sekúnd na rozhodnutie. Útek neprichádzal do úvahy. Takisto nemohla pripustiť, aby niečo urobili Maceovi len preto, že bol údajne zradca. Ak niekto nebol oddaný svojmu poslaniu, bola to práve ona. Nájdu inú cestu, ako sa dostať k ďalšiemu kroku.

Vykročila, aby sa s nimi stretla niekde uprostred. Mace ju však opäť zastavil.

„Neblázni, nemôžeme s nimi bojovať. Ak ich zabijeme, už nikdy sa nedozvieme, čo nám mali povedať.“

Zamračila sa. „Aj keby som mala všetky svety nájsť a prehľadať sama, teba im nedám.“

„Nemôžeme s nim bojovať! Nemáme zbrane!“

„Nie som bezmocná a ani ty,“ povedala pomaly, narážajúc na jeho schopnosti. Čarodejnica zase mala svoje vlastné malé triky.

„Maarit...“

Nemienila počúvať ďalšie jeho argumenty. Vytrhla sa z jeho zovretia a zadívala sa na protivníkov. Teraz stáli pred nimi a zbrane mali výhražne natiahnuté pred seba. Snáď im dávali poslednú možnosť pristúpiť na ich podmienky. Snáď sa im len vyhrážali. Maarit nemala v pláne len tak tam stáť a čakať na ich ďalší krok.

Kedysi sa jej boj hnusil. Freyja sa ju pokúsila niečo naučiť, ale ona vždy predstierala, že je hrozné poleno. Zo strachu, že by ju mohla zraniť alebo nebodaj zabiť. Radšej nech ju má za neschopného červa ako za vrahyňu. Teraz jej nezáležalo na následkoch.

Prižmúrila oči a cítila, ako jej čosi horúce preteká skrehnutým telom. Prečo by vás niekto mál učiť tomu, čo už dávno poznáte? Freyja nebola jediná bojovníčka, len Maarit rada predstierala vlastnú zbabelosť. Ale už nikdy viac. Bola rozhodnutá. Nič ju nepresvedčí, aby teraz ustúpila. S tou myšlienkou sa vrhla dopredu.

Akoby ostatní len čakali na jej reakciu, všetci sa pohli zároveň. Majestátni elfovia, ktorých tváre teraz škaredila agresia. Nadaní bojovníci, ktorí sa nedajú len tak jednoducho zabiť. Netrápilo ju to. Sústredila sa len na úlohu, ktorú si predsavzala. Oni možno mali meče, ale ona mala niečo omnoho účinnejšie.

Mohla ich obrať o energiu. Keď prvý z nich švihol zbraňou, prikrčila sa. Nechala sa ovládnuť vlastnými inštinktmi, ktoré umlčala pred všetkými tými stáročiami. Sila v nej zapriadla spokojnosťou mačky lížucej smotanu. Toto jej je pravá podstata.

S úsmevom sa uhýbala výpadom protivníka. Proti použila schopnosť, ktorá sa jej stala druhou prirodzenosťou. Len sa bála priznať si to. Natiahla vôľu doširoka, pátrala s ňou ako s tretím okom. Nachádzala len lahodnú esenciu, ktorú dokázala použiť. Hlad ju netrápil. Teraz nešlo o umlčanie škvŕkania v imaginárnom žalúdku.

Pomsta.

Prežitie.

Boj.

Túžba ukázať im, že sa nenechá len tak ovládať. Vzdor plnil jej hlavu cudzími myšlienkami. Netrápilo ju to. Len prižmúrila oči a ochutnala elfskú životnú silu. Na jazyku pocítila trpkosť, ale celé jej telo ožilo. So smiechom sa začala uhýbať ešte rýchlejšie. Zadýchavala sa, ale netrápilo ju to. Užívala si každý jeden posun.

Keď prvý elf padol na zem, vnútorne sa zaradovala. Nemala nutkanie pohltiť tú energiu. Miesto toho ju pretvorila na vlastný meč. Nádherný a iskrivý, vrhal blesky pri strete s mečom nepriateľa. Pri šerme získala zvláštnu istotu. Teraz bola vďačná za časy, keď predstierala, že je slabučký človek a ako taký sa musela neučiť sebaobrane. Tie nezmysli boli aj prospešné.

Usmiala sa, keď pred ňou niektorý z nich ustúpil. Nedala sa však oklamať. Čoskoro už útočili v plnej sile, dúfajúc, že ju vyvedú z rovnováhy. Ona len každým úderom získala viac istoty. Sekala okolo seba, ignorujúc svoje okolie. Prichádzal k nej len divný zhluk rinčania, sem-tam sa k tomu chóru pridal aj bolestný výkrik.

„Maarit, nie! To som ja!“ ozval sa veľmi známy hlas z hrdla nejakého neznámeho elfa.

Prižmúrila oči a zaváhala. Ten jediný moment využil niekto po jej boku, kto sa ohnal mečom. Nestihla celkom odraziť jeho úder. Pokožka ju zaštípala. Za toto mu odsekne hlavu! Avšak, nemusela, keď sa na jedného elfa vrhol ten, ktorý predtým prehovoril. Zhlboka sa nadýchla. V jeho vnútri sa skrývala známa energia.

„Mace...“ zašepkala a usmiala sa sama pre seba.

Ten krátky okamih si nedokázala ani naplno vychutnať. Elfovia mali len veľmi málo tolerantnosti k ich osobnému priestoru a neustále sa pokúšali dostať sa k nim príliš blízko. Maarit nechala svojej zlosti voľný priebeh. Všetko okolo nej vybuchlo v záplave farieb.

Nevnímala už viac fyzické podoby protivníkov.

Vnímala ich podstaty.

Videla ich premenlivé duše plné lahodnej esencie. Tie ich vnútorné dúhy ju oslepovali, ale inak ju nezasiahli. Tam, kde jej už mali tiecť sliny po brade, ostala len túžba zbaviť sa prekážok. Zahnala sa energetickým mečom a prepichla ním hruď jedného z nich. Jeho svetielko zablikalo, dúha sa premenila na karmínový vodopád bolesti. Ten sa cez neho prelial.

O dve sekundy neskôr zatvrdol v čierne sadze.

Nič, čo by ju lákalo.

Nasledujúce minúty, a možno aj hodiny, sa jej zliali do nekonečnej šmuhy uhýbania sa a výpadov. Nie celkom bez zranení tvrdošijne pokračovala v boji. Keď ju osvetlilo Maceove oslepujúce svetlo, vždy sa v nej niečo prebudilo. Ale nebolo to hladné, skôr spokojné a plné radosti kvôli jeho prítomnosti.

Stáli k sebe otočení chrbtom. Spoločnej bojovali s nepriateľom. Tam, kde jeden ustúpil, ten druhý vyrazil vpred. Okolo nich sa vznášali bolestné výkriky. Vzduch bol ťažký. Obaja dychčali. Ale napriek tomu pokračovali ďalej. Nemienili sa len tak vzdať. Maarit zabudla, aká je nádej sladká. Pamätala si len jej horkú príchuť.

Nakoniec padol aj posledný z nich. Maarit poťažkala v ruke zbraň. Esencia ju napĺňala, ale nebola v pokušení zobrať si ďalšiu. Prevládala v nej radosť. Prvýkrát za taký dlhý čas sa necítila ako narkoman túžiaci po ďalšej dávke.

„Si v poriadku?“ zachripel vedľa nej Mace. Späť vo svojej vlastne podobe mal spotenú tvár, na líci mal ranu, z ktorej ešte stále tiekla krv. Okrem niekoľkých ďalších škrabancov však nevyzeral byť vážnejšie zranený.

„Len niekoľko škrabancov,“ zhodnotila svoj stav, hoci sa nevidela. Cítila sa príliš dobre na to,a by skúmala prípadné zranenia.

„Ak by vás to zaujímalo, aj ja ešte žijem,“ ozval sa kdesi spoza nich naštvaný mumlot čarodejnice. Maarit sa previnilo prikrčila. V tom opare na ňu celkom zabudla. Podľa všetkého sa ale o seba vedela veľmi dobre postarať. Z dokonalého účesu jej netrčal ani jediný vlások a žiadna rana nehyzdila jej staré telo.

Čarodejnica však ešte neskončila vo svojom prejave: „Bolo síce milé popreťahovať si kosti a dokázať si, že mám ešte stále dostatok moci, ale bolo to úplne zbytočné. Keby si im dala tohto klauna, dozvedeli by sme sa aspoň niečo. Teraz nám neprezradia ani svoje mená!“

Maarit sa zamračila, pocit spokojnosti ju úplne opustil. „Naozaj si očakávala, že im len tak dám do rúk práve Macea? Radšej by som sama zomrela, než tak urobila. On nie je žiadny zradca.“

„To ho poznáš tak dobre?“ vysmievala sa jej istote.

„Nemusím ho poznať na to, aby som si tým bola istá.“

Po tom prehlásení medzi nimi zavládlo husté ticho. Nikto z nich nechcel nič povedať, ale všetci si uvedomovali, že sa práve dostali do slepej uličky. Ak by prežil aspoň jeden z tých elfov, dokázal by im povedať, prečo tam vlastne bol. Lenže to je už dávnou minulosťou. Ona sama sa o to postarala. Keď skúmala ich telá, nenašla žiadny náznak života. Pomaly ju opúšťal všetok adrenalín. Toto bolo šialenstvo. Možno hrdinské, ale stále zbytočné.

„Čo tak pozrieť sa do miestnosti, z ktorej vyšli?“ navrhol zrazu Mace. Maarit zodvihla hlavu a automaticky sa otočila tým smerom. Dvere v stene boli stále otvorené. V jej vnútri zaiskril kúsok nádeje. Možno ešte nie je všetkému koniec.

Pomaly vykročili smerom k stene. Po ceste prekračovali nehybné telá na zemi. Maarit sa snažila nemať výčitky svedomia. Snažila sa tomu všetkému zabrániť. Dala im na výber. Ale oni odmietli ustúpiť. Tiež boli len bábky v rukách niekoho iného. Namiesto toho, aby sa to snažili nejako logicky vyriešiť, hneď prešli do ofenzívy.

No jej svedomie sa nedalo umlčať tak jednoducho.

Miesto ďalších pokusov sa sústredila na svoje okolie. Cez kamenné dvere vstúpili do akejsi tmavej chodby. Ich kroky sa ozývali v stiesnenom priestore, ozvena sa šírila zatuchnutým vzduchom. Pod nohami im miestami čosi čľapotalo. Snažila sa uveriť, že išlo len o dažďovú vodu, hoci sa tam nemala ako dostať.

Do rytmu ich krokov sa jej v mysli začínali opäť zjavovať obrazy. No skôr ako o optické vnemy išlo o pocity. Separácia. Niekam sa stratila. Snažila sa načiahnuť, ale nemala dostatočne dlhé ruky. Pokrútila hlavou, aby sa toho pocitu striasla. Bola to len paranoja. Nič podobné sa predsa nestane.

Prečo by sa mala niekde stratiť?

V duchu sa prinútila zasmiať sa na tom, hoci v duši sa jej prebúdzal nepokoj. Toto už predtým videla. Nikdy tomu nevenovala pozornosť. To, že sa budúcnosť nezmenila ani kvôli jej vlastným zakopnutiam, ju však vydesilo ešte viac. Niektoré scenáre by sa proste nikdy nemali naplniť. Celá sa striasla.

Pre toto jej schopnosť nazerať do budúcnosti v podstate nechýbala.

Na čo je niekomu dobré vedieť, aká katastrofa sa preženie ich svetom, keď to dotyčného núti obávať sa ďalšieho dňa?

Jej myseľ sa zastavila až keď sa zastavil Mace pred ňou. Keďže chodba bola úzka, nevidela okolo jeho tela nič. Uvedomovala si len to, že k nim odniekiaľ postupuje svetlo. To, čo bolo pred nimi, sa nepodobalo zatuchnutej chodbe. A očividne to Macea prekvapilo, keď sa odmietal pohnúť z miesta.

„Mace?“ pripomenula sa Maarit. Aj tak trvalo ešte niekoľko sekúnd, kým sa prebral a pohol sa opäť vpred. V tom čase už čarodejnica započala svoju mrmlanú tirádu. Tá umĺkla v momente, keď sa všetci dostali až do miestnosti a porozhliadli sa.

Zatiaľ čo tá sála, v ktorej bola jej stará kolíska, bola prázdna, táto izba bola až príliš plná. Steny lemovali vysoké police, na ktorých sa povaľovali všakovaké zvitky. Len máloktoré z nich boli zviazané v koži alebo pripomínali klasické knihy, aké poznali súčasní ľudia. Pre nich troch táto miestnosť predstavovala poklady ich času.

Dostali sa do knižnice.

Maarit mala pocit, že tam vždy končia ich cesty, akoby v tých spráchnivených exemplároch mali nájsť odpoveď na každučkú otázku. Akoby sa jej všetko chcelo vysmiať, na jednom zo stolov na nich čakal rozprestretý nejaký pergamen.

Prvý sa k nemu dostal Mace.

Čítanie v starých knihách bol asi jeho odbor, vzhľadom na to, akú zásobenú mal knižnicu v izbe. Pri tom ju bodol osteň ľútosti. Nebyť jej a ich prekliateho osudu, teraz by robil to, čo ho baví. Miesto toho riskoval život. Násilne umlčala svoje svedomia a prinútila sa sústrediť na jeho pohyby.

Neuchopil ten kus niečoho do ruky, len sa na to pozeral.

Každou sekundou sa viac a viac mračil. Až to nakoniec nevydržala:

„Je to nejaký list na privítanie?“ V skutočnosti jej ani nešlo o to niekoho zabaviť, len ju trápila tá neistota.

Mace na ňu uprel zamračený pohľad. „Nie, je to kúzlo,“ odkašlal si a zadíval sa na stôl, „kúzlo na očistenie duše.“

Kapitola 21. ¤ Kapitola 23.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 22.:

5. Valeriee přispěvatel
02.12.2016 [20:45]

ValerieeTak co teda? jak je to s Macem? Já si určitěé kapitoly myslela, že to je právě on, kdo Maarit věznil. Jenomže pak jsi mi to vyvrátila. Tak teď jsem zvědavá, kdo komu a kdy lhal. Jestli to byli elfové nebo jestli Mace fakt něco skrývá (faktem je, že ty momenty, kdy neovládal vlastní tělo tomu dost napomáhají) Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
08.11.2016 [22:26]

LiliDarknightSunShines, no, Maarit je stále Maarit, len sa zmenili okolnosti. Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

3. Sunshines
07.11.2016 [16:17]

Táto Maarit mi čím ďalej, tým viac pripomína Maarit, ktorú sme poznali predtým. Jasné s omnoho väčším množstvom skúseností, s mnohými bolesťami a zraneniami, ale pritom odvážnu a odhodlanú aj napriek pochybnostiam.
Ideeem na ďalšiu kapitoluuu! Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
02.11.2016 [12:11]

LiliDarknightBlacky, som rada, že sa mi podarilo vystihnúť atmosféru, popravde sa mi táto kapitola písala veľmi ťažko, nakoľko predstavuje akoby prechod do poslednej fázy príbehu. Takže mi z toho totálne zašibáva. Emoticon
O tom kúzle sa dozvieš viac v ďalšej kapitole. Emoticon
Ďakujem za komentár a hlavne za to, že si to so mnou vydržala. Emoticon

1. Blacky přispěvatel
31.10.2016 [8:39]

BlackyToto bola napísanvá kapitola. Nemyslím ten boj. Ale to čo ho predchádzalo. ani som nedýchla keď kráčali sklepením. Ale aj boj bol drastický. Mohla som cítiť každú jednu emóciu. Aj keď som čakala, že zošalie a bude to čistý bordel.

Prečo kúzlo na očistu duše? že by pre Macíka? či na odstránenie Maaritkinho prekliatia?

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!