OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 30.

25.12.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 979×

Kapitola 30.

Prebúdzala sa len pomaly. Ako každé ráno, aj teraz dlhé minúty len ležala na chrbte a pozerala na strop, akoby tam mohla nájsť odpovede na všetky nevyslovené otázky. Nevedela, koľko je presne hodín, ale doteraz vždy vstávala v tom istom čase. Naučili sa to už aj jej slúžky. V duchu začala odpočítavať.

Keď sa dostala k nule, ozvalo sa klopanie na dvere.

Uškrnula sa.

Nesklamali.

Ako len ona vedela niektoré veci predpovedať? Ktovie. Ona určite nie. Bola si istá len tým, že tu pre nich bola Marry a oni ju oslovovali pani. S bázňou v hlase. Nemala žiadnu priamu spomienku o tom, že by si niečo také zaslúžila. Rešpekt predsa nepadá ostatným len tak do lona. Ten si musí niekto zaslúžiť. Alebo si všetko len nesprávne vyložila a v skutočnosti sa jej len obávali pre jej pôvod. Bola predsa princezná. Vlastne nie. Dnes sa stane ich kráľovnou.

Nakoniec dovolila komornej, aby vošla dnu. S celou parádou sa vovalili do jej honosnej, no zároveň prázdnej, izby. Roztiahli ťažké závesy a pustili dnu svetlo. Dotyk slnečných lúčov na tvári ju nedokázal potešiť. Svetlo odhaľovalo tajomstvá, o ktorých ona nič nevedela.

Zadívala sa na ruky. Odkiaľ pochádzali všetky tie jazvy? Nikto nevedel. Pýtala sa. Možno bola divokým dieťaťom. A predsa... a predsa sa jej zdalo, že sa za tými zubatými okrajmi sotva vyblednutých čiar čosi skrýva. Nedokázala to však pomenovať. Akoby to bolo slovo, ktorého chuť cítila na konci jazyka, no nedokázala ho vysloviť.

„Dobré ráno, pani. Musíte sa pripraviť. Dnes vás čaká veľký deň.“

Tie slová vyslovila žena, ktorú stále nedokázala nikam zaradiť. Mala v sebe príliš veľa sily a vznešenosti na to, aby bola obyčajnou slúžkou. Jej tvár však ostávala anonymná. Keby si tak na niečo konečne spomenula! Lenže nedokázala. Vraj je to bežné pri zraneniach hlavy. Spomenie si, keď na to bude jej telo pripravené. Jej myseľ sa musí otvoriť. A medzitým jej niečo udieralo na vnútorné strany mysle, ako väzne nespravodlivo zatvorený za niečo, čo nespáchal.

Potriasla hlavou.

„Robte, čo musíte,“ súhlasila, aby sa mohli slúžky pustiť do práce.

Na ďalšie hodiny jej myseľ zamestnali čierne myšlienky, hoci ju odievali do bieleho hodvábu. Pochmúrna nálada panovala v miestnosti. Nikto neprehovoril. Žiadny nadšený džavot. Len tiché plnenie si povinností. Celkom by mohla byť v prítomnosti mŕtvol. Sálala by z nich rovnaká odmeranosť. Rovnaký chlad. Zúfalstvo sa v nej zdvíhalo s novým prísľubom. Slabý hlas v zadnej časti jej mysle kričal, aby sa prebudila. Lenže ona nespala. Alebo áno?

Zadívala sa na seba do zrkadla.

Mala pocit, akoby celé niekoľkohodinové prípravy prespala.

Ale ona bdela. Alebo nie? Alebo nie?!

Na prvý pohľad tam stála nevesta. V bielych šatách, príliš moderných na to, aby sa hodili do týchto starých čias. Hodváb ju studenil na pokožke. Obopínal jej chudé telo. Rafinovane ušitý kus oblečenia jej dodával istý pôvab. Lenže tá farba... Na niekoľko sekúnd zazrela záblesk čohosi na vnútornej strane viečok.

Karmínový zamat, vysoko vyčesané dlhé vlasy a rozžiarená tvár ukrytá za závojom, ktorý pridržiaval kvetinový venček. Zažmurkala. Jej tvár v sebe nemala ani kúsok z tej radosti. Vlasy mala krátke ako chlapec. Spomienka na svadbu niekoho iného? Pravdepodobne.

„Pán vás očakáva,“ pripomenula jej opäť tá slúžka bez pokory.

Prikývla. Mala snáď na výber. „Tak to nesmiem nechať čakať ani o minútu dlhšie.“

Na chodbe čakal procesia neznámych tvárí. Žiadna radosť. Žiadne volanie na slávu. Len nemé pohľady. Bezduché tváre ľudí vytrhnutých z ich bežných činností. Pozerali sa na ňu, no akoby ju nevideli. Oči mali prázdne. Striaslo ju. Pokojne sa mohla pozerať aj na voskové figuríny. Čoskoro po chodbe takmer utekala. Rýchlo pred seba kládla nohy, aby unikla strašidelnosti toho výjavu.

Nakoniec našla honosnú sieň, v ktorej sa mal konať obrad. Žiadna výzdoba nedávala ostatným najavo, čo za slávu sa tam koná. Ani jediný kvet nečeril inak zatuchnutý vzduch svojou voňavou prítomnosťou. Len v strede miestnosti akoby mimochodom stál človek, ktorého si mala zo brať za manžela. Kňaz nepôsobil pokojne, skôr vydesene. Ako jediný prejavoval nejakú skutočnú emóciu.

Prázdnymi a naučenými frázami ich spojil do manželského zväzku. Ten muž, predstavil sa ako Nótt, pôsobil nadmieru spokojne. Vzduch okolo neho akoby praskal zvláštnou mocou. Keď ju uchopil za ruku, mala chuť odtiahnuť sa. Prečo by to ale robila?

Mala ho predsa milovať.

Ale to jej rozprával on.

O tom, ako sa veľmi milovali. Spoločne sa vzopreli prianiam svojich rodín. Utiekli do tejto neznámej krajiny. Rozhodli sa žiť inak. A ona vtedy spadla. Nespomínala si. Rovnako ako si nespomínala na žiadny cit voči tomu mužovi. Vedela len, že sa jej zvieral žalúdok. Určite nie nadšením.

Prebuď sa!

Ten agresívny výkrik vo vnútri jej hlavy ju prekvapil. Tak veľmi, až zabudla odpovedať na kňazovu otázku. Čo to od nej chcel? Ako sa tam dostala? Potriasla hlavou. Vydávala sa predsa. Teraz by mala súhlasiť s tým, že si ho zoberie. Prečo by na niečo také dôležité mala zabudnúť?

Zodvihla pohľad a zadívala sa do očí svojmu čoskoro manželovi. Nevidela však jeho. Iná tvár bola usadená v jeho črtách. Na mizivú sekundu zazrela podobizeň omnoho lákavejšiu. Rozbúchala jej srdce. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Chcela natiahnuť ruku a dotknúť sa. No keď pohla prstami, ktoré jej zvieral Nótt, obraz sa vytratil. Ako keď rozčeríte pokojnú hladinu rybníka.

Zhlboka sa nadýchla, až to za pískalo.

„Áno.“ Hlas sa jej nechvel. No takisto sa v ňom neozývala žiadna emócia.

„A teraz si už moja. Navždy,“ odpovedal jej. Zvláštna voľba slov. Nie uistenie zamilovaného muža. Skôr ako prehlásenie kupca o tom, že získal vzácne dielo a nemieni sa ho vzdať.

Zvyšok obraz nevnímala. Keď prišiel čas na bozk, nezaujímalo ju to. Kým sa k nej jej novopečený manžel nesklonil. Bozk je predsa normálny. No keď sa k nej začal skláňať, mala nutkanie odtiahnuť sa. Čím viac sa približoval, tým ďalej zatúžila byť. Začala sa nakláňať.

Rukou ju zastavil. V momente dotyku ich pier sa jej všetky chlpy na rukách postavili po pozoru. Nie očakávaním, skôr zhnusením. Toto nie je reakcia zamilovanej nevesty. Možno bola len vojnovou korisťou. Na všetko zabudla, pretože to bolo príliš bolestné.

„Nechajte nás!“ rozkázal ostatným.

Až teraz si uvedomila, že ich spojeniu stáli ako svedkovia všetci tí ľudia s nevidomými pohľadmi. Ako šíp ju zasiahla panika. Vzápätí sa rozplynula ako para nad hrncom. Toto bolo absurdné. Nótt bol jej manžel. Muž, ktorý ju miloval a staral sa o ňu. Jej vlastná myseľ sa s ňou zahrávala.

Musíš sa prebudiť!

Ďalší výkrik sa jej rozozvučal mysľou. Akoby v reakcii na jej slová. Tentokrát ho odmietala počúvať. To všetko kvôli zmätku, ktorý ju ovládol. Určite si zvykne. Pravdepodobne si čoskoro spomenie. A potom sa na svojej úzkosti bude len zabávať.

„Neraduješ sa.“ Nebolo to obvinenie, len konštatovanie.

Zahanbila sa. „Len ma trápi neistota. Nemôžem si spomenúť na minulosť.“

„Na čo ti je minulosť, keď máme pred sebou budúcnosť!“ vykríkol so smiechom, no skrýval v sebe odtienok falošnosti. Ďalší kus neúprimnosti ukrývajúci sa v jeho prejave.

„Porozprávaš mi o tom, čo sa stalo?“

Zodvihol obočie. „Ale no tak, drahá, už som ti o tom rozprával. Teraz by sme mali oslavovať, že sme konečne spolu.“

„Prosím.“ Potrebovala to počuť. Musela porozumieť.

Povzdychol si. „Tak dobre. Ak si ale ani potom nespomenieš, prestaneš sa ma na to pýtať. Dohodnuté?“

„Dohodnuté,“ zašomrala neochotne.

Odviedol ju ku stolu. V tom pohybe nebola žiadna emócia. Bola chladná, rovnako ako jeho maska. Len v očiach sa mu stále blýskala spokojnosť. Akoby dosiahol niečo, o čo sa pokúšal celý život. Rovnako ako predtým, aj teraz mala pocit, že presne vie, o čo ide, ale nedokázala sa primäť vysloviť tie slová.

Viazali sa k tvári, ktorá stále nemala meno. Možno nejaký jej príbuzný? Ale srdce by jej sotva takto divoko bilo pri spomienke na brata. Krvou jej zabublal strach zmiešaný s odhodlaním. Možno odhodlanie jej pomôže prasknúť bublinu, v ktorej niekto uväznil jej spomienky.

„Tak pozorne počúvaj, je to dlhý príbeh,“ začal pomaly, keď sa usadili vedľa seba.. Odmietal pustiť jej ruky. Jeho blízkosť ju však znervózňovala. „Môj otec a tvoj otec boli kedysi najlepší priatelia, ale potom sa rozhádali kvôli tvojej matke. Obaja milovali tú istú ženu, no ona si vybrala len jedného z nich. Na dlhé roky začali bojovať, až nakoniec môj otec zabil toho tvojho. Až tvoja matka bola schopná môjho otca presvedčiť, aby odložil zbrane. Lenže nešťastie už bolo nezvratné, oba rody boli znepriatelené a pri každej príležitosti si členovia našich rodín ubližovali.“

Naklonila hlavu na stranu. Kdesi v mysli sa ozýval hlások, ktorý jej našepkával pokračovanie. „Stretli sme sa na kráľovskom dvore.“

„Áno,“ prisvedčil, „na kráľovskom dvore iného sveta. Tak totiž funguje naša spoločnosť, je rozdelená na mnohé svety a každý má svoju mágiu. Až na svet obývaný smrteľníkmi. Tam už má len málokto skutočnú čarovnú moc.“

Správne, tie reči o mágii. Musela sa premáhať, aby sa nezasmiala. Toto jej vysvetľoval už niekoľkokrát, no ani raz mu neuverila. Nie preto, že by mala taký nedostatok fantázie. Jej myseľ pracovala na plné obrátky, aby domyslela aj potrebné detaily, ktoré on vynechal. No napriek tomu jej čosi bránilo uveriť. Veď ak by niekto v ich svete vládol mágiou, dokázal by jej vrátiť spomienky. On predsa mal moc. Prečo ju nepoužiť, aby uľavil svojej milovanej snúbenici? Vlastne novomanželke.

„A čo sa stalo potom?“ prinútila sa spýtať.

„Nuž, presne to, čo sa v týchto príbehoch stáva. Bez toho, aby sme vedeli o svojom pôvode, sme sa do seba zamilovali.“

Tak to nebolo, on ťa ukradol. Omámil ťa sladkými rečičkami. A potom ťa zradil a uväznil. Na celé roky. Never mu!

Opäť ten šepot v jej mysli.

„Skutočne to znie romanticky, nemyslíš?“ pokračoval ďalej, vôbec si nevšímajúc jej zvraštenú tvár. „Keď sme napokon zistili, že obaja pochádzame z rodov, ktoré sa navzájom nenávidia, rozhodli sme sa utiecť. No ak by sme len tak odišli, hľadali by nás. Tak sme museli zomrieť. Byť mŕtvi v očiach tých, ktorí by nás chceli neskôr hľadať.“

„Čo sme urobili?“ pýtala sa dychtivo.

Jej ruku si pritiahol k perám a slabučko sa jej nimi obtrel o hánky. „Priateľ pre nás namiešal nápoj, ktorý sme vypili. Obaja sme zaspali a ostatí si mysleli, že sme zomreli. Uložili nás do rodinných hrobiek. O dva dni neskôr sme sa prebudili. Vysadli sme na kone a nikdy sa neobzerali.“

„Až pokým sa mne nesplašil kôň a ja som nezabudla na všetko, čo sa stalo,“ prehodila žalostne zúfalo.

„Až dovtedy,“ súhlasil nesústredene.

Rozhliadla sa po sále. Vyzerala rovnako spustnuto ako jej pamäť. Trónil jej veľký stôl, pri ktorom práve sedeli. Kozub, poškvrnený popolom, akoby celé roky nikto nepoužíval. Na zemi neboli koberce, na stenách neviseli gobelíny. Dokonca tam neboli ani svietniky či lustre. Jediné svetlo pochádzalo z malých okien. Pocítila chlad. Nielen kvôli absencii ohňa. Toto miesto akoby bolo mŕtve.

„Prečo si si vybral práve mňa?“ pošepla ticho. „Mohol si mať predsa kohokoľvek.“

Pohladil ju po tvári, ale to gesto v sebe nemalo ostatok nehy. „Tebe vďačím za všetko čo mám. Nemal by som byť na teba taký naviazaný, ale očividne si nedokážem pomôcť. Potrebujem ťa mať blízko. Čím bližšie, tým lepšie.“ Posledné slová len zašepkal, no jej aj tak po chrbte prebehol mráz.

Never mu, našepkával jej vnútorný hlas. Ten príbeh skončil inak. Rómeo aj Júlia zomreli. Ak sa neprebudíš, skončíš rovnako. Obetuješ svojho Rómea len preto, že nechceš otvoriť oči a vidieť, čo za monštrum si si zobrala? Zobuď sa!

Sprudka sa nadýchla. Napriek všetkému sa však usmiala.

„Kde to teraz sme?“

Venoval jej úsmev plný pýchy. „Toto miesto som vytvoril pre nás dvoch. Aby sme mohli žiť pokojne a ničím nerušení. Tu nás nikto nikdy nenájde. Toto je náš vlastný svet.“

Akoby jej chcel dokázať svoje slová, postavil sa. Potiahol ju za sebou. Podvolila sa. Ako poslušná ovečka, ktorou aj bola. Bez reptania ho nasledovala. Cez sálu, po chodbe, až do vedľajšej miestnosti. Na piedestáli zbadala honosnú stoličku.

Pravdepodobne trón.

Ale len jeden.

Tá absencia druhého miesta bola veľavravnejšia ako jedno naoko srdcervúci príbeh. Mala tu byť väzňom. Keby len vedela, prečo to tak malo byť. Spomienky v ne vírili nebezpečne a rýchlo. Avšak ani jedna z nich sa nevynorila na hladinu jej vedomia. Len šumeli v pozadí ako divoký vodopád.

Ocitli sa na balkóne, ktorý bol nasmerovaný k veľkému nádvoriu. Alebo do záhrady. Pripomínalo to oboje. Takmer v strede bola obrovská fontána, ale nefungovala. Majestátne trónila celému priestranstvu, ale namiesto vody z nej šľahali výhonky akejsi divokej ruže. Hoci by kríky i stromy potrebovali ruku šikovného záhradníka, to miesto v sebe skrývalo istú krásu.

Aj keď teraz vnímala skôr tú desivú prázdnotu naplňujúcu nielen jej vnútro. Tušila, že keby sa pozrela ďalej, takmer až za obzor, uvidela by zničené lesy plné rôzne vysokých kmeňov. Prašné cesty a sivú oblohu. Prázdnotu. Netušila, ako si mohla byť istá tým, čo tam nájde. Bola tu snáď už niekedy? To sotva. Možno ak vo sne.

Potom jej pohľad upútalo niečo iné. Zvláštne košatý strom. Nebolo na ňom nič výnimočné. Po bližšom preskúmaní sa jej zazdalo, že na jeho konároch zbadala hompáľať sa hrušky. Tentokrát dotieravú prítomnosť nejakej nejasnej spomienky vnímala najintenzívnejšie. Modré hrušky... v azúrovom háji a pod kobaltovou oblohou. Šialená predstava. A predsa bola skutočnejšia ako výhľad z toho balkóna.

„Prečo si tak stíchla, milá moja?“

Strhla sa. Otočila sa k nemu. Prezeral si ju so zmesou pobavenia a niečoho oveľa temnejšieho, čo sa bála pomenovať. Strach jej pomaly menil krv na ľad. S jej životom bolo niečo v serióznom neporiadku. Musí to zistiť. Musí!

Odkašlala si. „Tá záhrada je taká zanedbaná...“ pošepla a opäť sa sústredila na tú hrušku.

Vtom sa všetko okolo nich začalo meniť. Kríky získavali definovanejší tvar. Stromy stratili ostrosť a vyčnievajúce konáre sa prispôsobili dĺžke rozvetvenej koruny. Popínavé rastliny z fontány sa začali sťahovať späť k svojmu zdroju.

Ruže padali k zemi v záplave tisícok okvetných lístkov. Do vzduchu sa vzniesla omamná vôňa. Zahrávala sa s jej zmyslami. Inak si nevedela predstaviť, ako je možné, že sa díva na záhradu, ktorá sa z ničoho nič začala sama upravovať. Aj ten najnepatrnejší pohyb listov ustal vtedy, keď z fontány vytryskla voda.

S prudkým výdychom uskočila dozadu.

Vyslúžila si tým tichý smiech svojho spoločníka.

„Nemusíš sa báť. Moja mágia ti neublíži. Kým to sám nebudem chcieť.“

Snažila sa samu seba presvedčiť, že to neznalo ako vyhrážka.

„Odkiaľ máš takú silu?“ spýtala sa, nevedomá si nesprávnosti svojich slov.

Na jeho tvári sa rozšíril zákerný úsmev. Vzápätí však zmizol. „Od teba.“

Viac jej k tomu nepovedal a ona za to bola vlastne vďačná. Zadívala sa na záhradu. Takto stratila niečo zo svojej jedinečnosti, ale na druhej strane, teraz pôsobila honosne. Zatúžila vybrať sa tam, namočiť prsty do vody prúdiacej vo fontáne. Obtrieť sa prstami o zelené lístky všakovakých krov. Ochutnať sladkosť tej hrušky.

Pohľadom sa zastavila na jedinom ovocnom strome. Tentokrát si všimla niečo, čo predtým prehliadla. Ten strom tam nebol naozaj. Akoby predstavoval len nejaký obraz, ducha svojho predchodcu. Zatiaľ čo sa zvyšok nádvoria prispôsobil želaniam svojho pána, hruška ostala rovnako nesúmerná. A priesvitná. Cez kmeň dovidela na teraz krásne biele múriky vytesané z mramoru.

Bola to len projekcia. Ako fatamorgána v horúcom vzduchu púští. Ako keď sa vraští horúci vzduch a pripomína to more pre dehydrovaných putujúcich. Záblesk spomienky? Pozerala sa na inú hrušku, v inom svete. S niekým iným po boku. Keď prižmúrila oči, dokázala vidieť jeho tvár.

„Bohužiaľ, musím ešte niečo zariadiť, kým sa budeme môcť venovať príjemnejším veciam,“ ozval sa jej manžel a zvodne sa pri tom na ňu díval. „Táto krajina vyžaduje veľa mojej pozornosti. Nie to však nič, čo by som s pomocou mojej mágie nevedel urovnať.“

Tá mágia nikdy nebola a nebude tvoja! dralo sa jej na jazyk. Ale radšej si doň zahryzla.

Dovolila mu odviesť ju späť do izby, kde na ňu čakala komorná, aby jej pomohla zo šiat. Nevnímala ten proces. Nevedela ani, kedy ostatní odišli. Napokon osamela. Pred sebou ale stále videla ten strom. Jeho prítomnosť ju doslova prenasledovala.

Akoby ho zahliadla v prasklinách omietky. Plody netradičnej farby, ktoré zvláštne žiarili. Boli nabité mágiou. Sálala z nich. Užívala si ho. Vystrela pred sebou ruky. Zacítila váhu čohosi v prstoch. Dve hrušky. Podávala ich niekomu? Prepáč. Ozvena jediného slova. Komu sa ospravedlňovala? Komu tak veľmi ublížila?

Zrada.

Jej vlastná.

Zazrela smútok a bolesť v tej neznámej tvári. Sústredila sa na ňu. Vystrela ruku. Pohladila ňou líce. Cítila sa pri tom bezpečne. Krásne. A ona nikdy nebola krásna. Niečo ju zničilo. Tie jazvy... jej vlasy. To všetko ona. V márnej snahe ovládnuť sa. Bolesť. Po líci jej stiekla osamelá slza.

„Meškáš, Marry.“ Pokojný hlas. Výčitka v ňom. No bezbrehá oddanosť... polovičnej elfky.

Kde asi teraz je?

„Marry?“

Výkrik v tme bez ozveny.

„Marry...“

To nie je moje meno! chcelo sa jej kričať.

Len prezývka bytosti, ktorou nikdy nebola. Hladila tvár pred sebou. Mužnosť v nej sa jej zarývala do pamäte. Spoliehala naňho. Verila mu. Vložila do neho všetku nádej. Uchmatla si ho pre seba. Zradzovala ho každým nádychom. Nemal jej veriť. Takmer veľmi mu ublížila!

„Marry!“

Tvrdo dopadla na kolená. Vykríkla. Snáď zúfalstvom. Možno kvôli bolesti. Sčasti kvôli obom. Rukami si objímala hlavu. Mala pocit, že sa jej čoskoro rozskočí. Jeden obraz striedal druhý. Tváre. Udalosti. Mágia. Hľadanie. Bolesť... a nádej. Dokonca aj láska.

Musíš sa prebudiť... Marry. Opäť ten hlas. Akoby patril jej samotnej.

„Ja nie som Marry!“ vykríkla vysokým a piskľavým hlasom.

A kto teda si? dobiedzalo to niečo v nej.

Keď tentokrát vykríkla, neprestala, až kým nezachrípla. Tváre bez mien. Udalosti bez zmyslu. Všetko v jednej polievke okorenenej jej nevedomosťou. Mala len sotva vedomé poznatky o tom, čo sa stalo. Avšak jeden jediný človek bol dôležitý. Ten, ktorého zradila, no nie z nenávisti. Kvôli niečomu inému. Hladila jeho tvár. Prosila ho. Nepovedal jej nič. Len tam stál a pozeral na ňu. Nie vyčítavo. S očakávaním. To bolo ešte horšie.

Spomeň si na muža, ktorého miluješ. Spomeň si na bolesť, ktorú si mu spôsobila svojou z radou.

„Ja by som Macea nikdy nezradila!“

Zarazila sa. To meno. Tá tvár. Už vedela, komu patria. Spomienka za spomienkou sa vynárali odkiaľsi z miest, o ktorých ani nevedela, že jestvujú. Tak málo stačilo a navždy by zabudla. Ale to nesmela.

Preber sa, Marry, preber sa...

„Ja nie som Marry,“ prehlásila hrdo a so vztýčenou hlavou, akoby vôbec nebolo čudné, že sa nahlas rozpráva so svojím podvedomím, „moje meno je Maarit. A mám poslanie, ktoré musím splniť.“

Kapitola 29. ¤ Kapitola 31.

Ani sme sa nenazdali a už je tu tretia desiatka! Ani neverím, ako rýchlo to všetko ubehlo. Onedlho je tu záver príbehu a ja sa naozaj teším, čo na to všetko poviete.

Túto kapitolu by som rada venovala predovšetkým Blacky, SunShines a Valeriee. Vy ste to so mnou ešte nevzdali a stále ma podporujete, čo pre mňa naozaj veľa  znamená. Takisto kapitolu venujem všetkým tým, čo príbeh čítajú, no z nejakého dôvodu nechcú alebo nemôžu komentovať. Snáď sa vám príbeh a jeho smerovanie páči.

Čo myslíte, ako to všetko skončí? Čo si myslíte o tomto príbehu ako celku?

Vaša Lili :)

P. S.: Keďže som na to zabudla včera, tak Vám dnes všetkým prajem krásne a ničím nerušené Vianoce plné pokoja, radosti a hlavne nádherných chvíľ strávených s Vašimi blízkymi. Dúfam, že ste si pod stromčekom našli všetko, po čom Vaše srdcia túžili a túžia.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 30.: