OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 19.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 19.Nemý hluk

Kapitola 19.

Raven sa nedokázala pohnúť. Keby tvrdila, že sa cítila ako ryba plávajúca vo vode, klamala by. Skôr akoby sa predierala nekonečným morom kríkov s ostňami dlhými ako ľudské ruky. Kmásali ňou, predierali jej kožu. Snažili sa ju zastaviť.

Možno by im to aj dovolila, keby vedela, kam vlastne putuje.

To, čo začalo ako príjemný výlet, sa stále viac menilo na nočnú moru, z ktorej nie je možné sa zobudiť. Strachom sa jej triaslo celé telo. Pohľadom putovala vpravo i vľavo, aby niečo zistila, ale bolo to márne. Očividne sa mala niekam dostať. Ale či prežije cestu, to bolo otázne.

A práve v moment, keď už pochybovala o všetkom, a najmä o sebe, to prestalo. Bodanie na pokožke sa zmenilo na jemné hladenie, búšenie v hlave na upokojujúcu melódiu. Ostalo len nutkanie otvoriť oči.

Keď konečne rozlepila viečka, privítalo ju prítmie zle osvetlenej miestnosti, ktorej dominoval zatuchnutý zápach plesne a nevetraný vzduch. Zakašlala snahou zbaviť sa tje príšernej pachute na jazyku, ale odmietala sa jej pustiť.

Poobzerala sa.

Akoby bola v nejakej stredovekej knižnici. Police siahajúce od podlahy po strop dlhé niekoľko metrov, prehýbajúce sa pod váhou v koži viazaných kníh. Kamenné steny boli ponuré a chladné, neosobné zariadenie zahrňovalo len nepohodlne vyzerajúcu stoličku a svietnik, ktorý nebol zapálený.

Nech toto miesto vlastni ktokoľvek, netrávil v ňom veľa času. Čo bola rozhodne škoda, ona by asi nebola nikde inde, až kým by neprečítala všetko, čo sa na policiach skrýva. Pravdepodobne by jej to zabralo niekoľko rokov, ale bol by to kvalitne strávený čas.

Pomaly sa postavila a vybrala sa k najbližšiemu regálu. Nerátala s tým, že jej niekto za stúpi cestu. Od prekvapenia až poskočila. Keď sa jej topánky dotkli podlahy, priniesli so sebou ostrý zvuk plesnutia. Raven sa snažila vnútorne ovládnuť, ale bolo to náročné.

Bola na neznámom mieste, netušila, ako sa tam dostala a ešte sa pred ňu postaví dievčina s trochu priesvitnou pleťou, príliš tmavými vlasmi a očami, ktoré jej niečím pripomínali Maarit. Neodkázala presne určiť ich farbu, ale ten pohľad bol veľmi podobný. Lenže toto nebola jej sestra. Kým potom bola?

„Kto si a prečo som tu?“

Raven sa stále nevedela rozhodnúť, či sa to všetko skutočne deje, alebo sa jej to len sníva. Pri tej druhej možnosti by muselo ísť o skutočne veľmi živú predstavu, inak si nevedela predstaviť, že cítila nepohodlie.

Dotyčná začala zúrivo krútiť hlavou. Ukazovala si na hrdlo a rukou naznačovala rezolútne nie. To Raven rozhnevalo. Mala by mlčať? Ale veď sa ešte nič nedozvedela!

„Prečo by som mala byť ticho? To ty si ma sem priviedla,“ rozohnila sa, ale aj tak sa jej nejako darilo nepôsobiť ako fúria. Ak ju vydesí, nepovie jej vôbec nič. Už takto vyzerala, že ju o chvíľu položí prebytok stresu. Triasla sa akoby bola uväznená vo víchrici.

Opäť pokrútila hlavou. Palcom si poklepala po krku a otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, no nič z nej nevyšlo. Odmietavo pri tom kývala hlavou. Raven s mierne vypleštenými očami sledovala jej pantomímu naznačujúcu, že bola nemá.

„Ty nemôžeš hovoriť,“ vyhŕkla nakoniec Raven, keď si dostatočne poskladala myšlienky a začítala sa obávať, že si to dievča nakoniec ublíži.

Ravenine slová však fungovali, pretože všetok pohyb sa zastavil. Nahradilo ho zúrivé prikyvovanie znamenajúce súhlas. Takže bola nemá. Tým pádom Raven unikal zmysel otvárania úst, keď z nich nič nevyšlo.

Potom si však uvedomila, že to nebol pokus o porazenie vlastného hendikepu. Snažila sa jej vysvetliť, prečo to nie je možné. Ona totiž nemala jazyk, vyzeralo to, akoby jej ho niekto vyrezal. Raven sa pri tom pohľade mierne zodvihol žalúdok. Niekto sa chcel uistiť, že sa s nikým nebude rozprávať.

Čo také vedela?

Raven si povzdychla. „Prosím, povedz, že vieš aspoň písať.“ Vedela, že jej slová boli absurdné už v moment, keď ich vypustila z úst, ale nezadalo sa, že by to jej spoločníčke prekážalo. Len sa slabo usmiala, rukou jej naznačila, aby počkala a sama sa vybrala ku stolu.

Začala sa tam prehrabovať, možno hľadala papier a pero. Keď dovliekla starý pergamen a kalamár s najskôr husacím perom, povedala si, že aj také písacie pomôcky sú lepšie ako naslineným prstom čmárať do hliny.

Všetky potreby položila na zem a začala písať. Podľa toho, ako sa jej triasla ruka a množstva machúľ usudzovala, že nebola zvyknutá niečo takéto robiť. Raven v duchu jej snahu ocenila a keď jej smerom otočila svoj výtvor, snažila sa tú správu prečítať. Bolo jasné, že angličtina nebude jej materinským jazykom.

Sľúbiť dcére. Maarit poslať za mnou.

Raven zodvihla obočie. Znamenalo to snáď... „Chceš povedať, že Maarit je tvoja dcéra a mňa za tebou poslala, aby si mi niečo... ukázala?“

Zúrivo prikyvovala. Ďalšiu večnosť jej trvalo dopísať krátku odpoveď. Maarit nerozprávať.

Veľmi divná situácia. Rozpráva sa s osobou, ktorej niekto vyrezal jazyk, o mŕtvom dievčati bez možnosti čokoľvek jej povedať. Nič bizarnejšie sa jej ešte nestalo a to sa párkrát ocitla v minulosti. Rozhodla sa však, že na to nebudem poukazovať.

„A čo mi máš ukázať? Si tak trochu duch.“

Nonšalantne pokrčila plecami, akoby na tom nezáležalo. Naučiť čaro.

Či toto nebol jej šťastný deň. Mŕtva matka jej o nič živšej nevlastnej sestry ju bude učiť čarovať v niečom, čo pripomínalo sen vyvolaný nejakou drogou. Určite ju niečím nadopovali, možno sirupom proti kašľu.

Lenže to by nevysvetľovalo, prečo si pripadá ako v stredoveku. Alebo išlo o kvalitný materiál a teraz niekde predávkovaná bojuje o život. Tak či onak, neplánovala tu celý čas len stáť a nič nerobiť. Kým je tu, môže to dosť dobre aj využiť.

Odkašľala si. „Takže ma máš naučiť nejaké kúzlo. Fajn, tak začni.“

Nadšenie na jej tvári bolo chvíľkovo nákazlivé, takže sa Raven spokojne usmiala. Až kým sa nedostali k prvej poličke plnej neuveriteľne hrubých kníh. Veď ich ktorákoľvek z nich môže zabiť, ak by padla dolu. Ale jej momentálna učiteľka nevyzerala, že by po nejakej chcela siahnuť.

Najskôr si ich podrobne prezerala. Raven netušila, čo na nich hľadala, na chrbte nemali nič vytlačené. Len niektoré z nich boli obalené trošku inou kožou. No zdalo sa, že ona v tom rozdiel vidí.

Otočila sa na Raven a ukázala na vôbec najmasívnejší výtlačok. Potom jej hlavou pokynula, aby ho zobrala. Na chvíľku síce váhala, ale napokon siahla po titule. Problém však nastal vtedy, keď jej podozrivo priesvitná ruka preletela všetkým, čo sa v polici nachádzalo, a neškodne jej padla k boku.

Niekoľkokrát zažmurkala. Kedy zomrela, že je z nej duch? Zvláštne, že ju to pomyslenie nerozrušovalo. Asi niekde spadla na hlavu. Čo bola pravdepodobne príčina smrti.

Žena začala krútiť hlavou a mávať rukami. Z jej zúrivého predstavenia Raven pochopila, že nemá používať ruky. No, to bolo odhalenie mesiaca. Nezdalo sa totiž, že by v nich mohla čokoľvek zovrieť, ani krk dotyčnej. Čo bola výhoda pre ňu. Hlavne vtedy, keď začala ukazovať na Raveninu hlavu. Dúfala, že jej práve nenavrhovala, aby si ju dali na večeru.

„Ehm... mám použiť hlavu?“

Prikývla a mávala rukami ďalej. Má snáď čarovať? Raven naprázdno prehltla. Toto bolo šialené. Lenže na druhej strane, práve sa rozprávala s duchom. Možno boli na mieste, kde bolo všetko možné. Takže hodila za hlavu predsudky a zadívala sa na knihu.

V duchu sa jej vyhrážala spálením, ak ju neposlúchne.

Na jej veľké prekvapenie sa skutočne začalo niečo diať. Najskôr sa začala triasť, potom pomaly posúvať a čoskoro sa jej začala rútiť na hlavu. Rýchlo sa uhla a kniha s buchotom dopadla na podlahu. Raven neušila, čo práve urobila. Ale bolela ju z toho myseľ. Akoby to bol sval, ktorý dlho nepoužívala.

Lenže žena zase nespokojne zamávala rukou. Akoby snáď... „Počkaj, snažíš sa mi naznačiť, že som sa práve pokúsila zabiť nesprávnou knihou?“

Keď jej odpovedala len miernym kývnutím, Raven mala chuť začať kričať. Mala sa zamerať na výtlačok hneď vedľa. Ako to, že si ten najhrubší kus pomýlila s tým najtenším? Toto sa vážne mohlo stať len jej.

Zopakovať tú istú činnosť s oveľa väčším predmetom bolo prekvapivo jednoduché. Dokonca si ho ani nepustila na hlavu a podarilo sa jej ho dopraviť až na stôl. Tam ho s buchotom položila. Namáhavo dýchala, akoby práve absolvovala maratón.

Nezdalo sa, že by jej žena mávala tým papierom pred očami preto, aby jej naznačila začiatok prestávky. Boli tam totiž čísla. Má nájsť ešte aj špecifickú stranu. A listovať v knihe za pomoci mysle bolo ťažké.

Každá stránka vážila najmenej pol tony a odmietala sa nechať presunúť. Kládla jej odpor. Čo nebolo technicky možné. Cítila sa ako unavený vojak v boji proti úhlavnému nepriateľovi.

Napokon predsa len našla spôsob, ako prinútiť knihu spolupracovať. Asi ju desila predstava zápaliek ničiacich jej spráchnivené strany. Avšak na vysnívanej destinácii ju privítali nejaké obrazce, ktoré jej pripomínali symbol na náhrdelníku. Samozrejme, že nemôžu nájsť návod v jazyku, ktorému by rozumela.

Skôr, ako sa Raven mohla začať sťažovať, sa jej spoločníčka zmenila na generála. Nasledujúce hodiny ju stále len komandovala. Kopa kníh bola stále vyššia a vyššia, jednotlivé kusy lietali vo vzduchu ako vrany pod vplyvom alkoholu. Strany so sebou prinášali len viac informácií, ktoré nedokázala prečítať.

To ju začínalo frustrovať.

Ako a mala niečo naučiť, keď návod k tomu bol napísaný jazykom, o ktorom asi nikdy nepočula. Keď sa vtedy vrátila do minulosti, rozumela, o čom sa rozprávali. Ale pri písme nemala rovnaké šťastie. Proste netušila, čo to všetko má znamenať. Pokojne to mohol byť aj recept na kuraciu polievku a nezistila by to.

Exempláre zdobiace poličky tvorili nepreniknuteľnú stenu. Snažila sa nejako dozvedieť, či tam nie je aj niečo o nej a jej druhu, ale nemala na to čas. Bola poháňaná malý tyranom, ktorý nepoznal význam slova prestávka.

Raven sa cítila psychicky úplne vyšťavená a to ani netušila, na čo to všetko robí. Len presúvala veci z jedného miesta na druhé. Žeby ju mala tá žena naučiť práve to? Uznávala, že mohlo ísť o vcelku zaujímavú znalosť, ale to len za predpokladu, že ju bude vedieť využiť aj potom, čo sa vráti späť.

Na chvíľu stratila po jem o čase. Takže jej trvalo si uvedomiť, že jej posledný objekt záujmu nereaguje tak, ako by mal. Silou vôle ho nútila samovoľne vzlietnuť a pristáť na kope na stole, ale odmietal poslúchať. Alebo možno ona stratila schopnosť hýbať ním. Akokoľvek sa snažila, nič sa nestalo.

Po spánku jej začal stekať pot, hlava jej trešťala, ale nič nepomáhalo. Útlo sa tváriaca knižočka sedela na polici ako prilepená. Keď ju to po niekoľkých minútach prestalo baviť, zastavila sa. V duchu uvažovala, čo to znamená. Žena sa tvárila neústupčivo, nedávala Raven na výber. Takže sa Raven spoľahla na to, čo ju doteraz nikdy nesklamalo – na svoje ruky.

Natiahla sa a siahla po koženej väzbe. Spomenula si, ako predtým preletela cez celú policu, ale nestihla sa už zastaviť. Pretože v ten moment jej prsty nadviazali kontakt so starým obalom. Cez končeky sa jej skrz celú ruku šírilo mravenčenie. Prekvapene vypleštila oči a zadívala sa na ženu, no tá vyzerala rovnako prekvapená ako Raven. Ale ten pozitívny náznak návratu jej viditeľnosti netrval dlho.

Čoskoro sa príjemné výboje zmenili na neznesiteľnú bolesť. Vystreľovala jej celý telom a ukotvila sa v mysli. Vybuchla jej tam nálož plná kyseliny. Chcela sa pustiť, ale nedokázala to. Až kým ju nejaký obrovský tlak nevyhodil do vzduchu a nehodil naprieč miestnosťou.

Pristála na niečom poriadne tvrdom. Jej pád sprevádzali aj knihy, ktoré boli dovtedy otvorené na stole. Zalapala po dychu. Teoreticky by ju to nemalo bolieť, nie? Veď to všetko bol len sen. Ale očividne sa mýlila.

Mohla byť priesvitná, ale stále to všetko bolo skutočné. A tým pádom ju kniha z poličky skutočne hodila cez celú miestnosť, pretože odmietala byť prečítaná. Ak by toto bol horor, práve teraz by s krikom utekala cez tmavé chodby a dúfala by, že ju strašidlo nebude počuť.

Cítila, ako k nej pribehla jej spoločníčka. Nepomáhala jej, len si ju prezerala. Raven sa cítila trochu zahanbená svojím zlyhaním, takže sa ani nepokúsila požiadať o pomoc a rovno sa snažila postaviť na nohy. Bolo to prekvapivo ľahké, hoci ju všetko bolelo.

„Čo sa práve stalo?“ Odpoveď sa však nestihla dostaviť, pretože v ten moment sa hrmotom otvorili dvere a dnu vstúpil zaujímavý chlapík.

Raven sa na neho pozorne zadívala. Netušila, či ho niekedy videla, ale to, čo z neho vyžarovalo, ju desilo. Pevná sebakontrola a isté vystupovanie boli niečo celkom iné ako zvieravý pocit v žalúdku pripomínajúci zdesenie. A to sa ani nepozeral na ňu. Vlastne sa zdalo, akoby Raven vôbec nevidel. No možno sa tak len snažil pôsobiť.

„Čo tu robíš? Povedal som ti, že sa nemáš hrať s mojimi knihami.“

Nezodvihol hlas, nekričal na ňu. Ale tón, akým to hovoril, spôsoboval, že aj Raven mala chuť hodiť sa mu k nohám a začať mu bozkávať topánky. Hoci tá žena akoby bola voči tomu imúnna. Dokonca ani nevyzerala kajúcne. Len vyššie zodvihla bradu.

„Netuším, prečo s tebou stále strácam čas. Mal som sa ťa už dávno zbaviť. No máš šťastie, že si mi zachránila život.“

Mierne s otočil, akoby chcel odísť, no zarazil sa. Tentoraz sa pozrel presne na miesto, kde postávala Raven. Hoci to vyzeralo, akoby pozeral priamo cez ňu, aj tak podvedome stuhla. A nebola jediná.

„Je tu niekto?“

Raven začala panikáriť.

Rovnakú reakciu očakávala od tej ženy, ale ona mu venovala vyrovnaný pohľad, ktorým pochybovala o jeho zdravom rozume. Následne veľmi pomaly pokrútila hlavou. Ani na okami nezaváhala. Raven napadlo, že toto všetko nerobila prvýkrát. Lenže kto by chodil za nemým duchom niekam do stredoveku?

„Dúfam, že mi neklameš. Nemám čas zabíjať tvojich priateľov. Musím zariadiť iné veci.“ Opäť sa zamračil. „Už si našla tú knihu o Hel? Jej synáčik mi o chlp unikol. Ten jeho zbastardený braček ho zachránil. To sa mi nepáči.“

Raven mala čo robiť, aby nezalapala po dychu alebo aby sa na toho šaša nevrhla. Tak to ona mal na svedomí ten pokus o vraždu? Nepôsobil dostatočne silný n a to, aby za sebou zatvoril dvere, ale zdanie môže klamať. Lenže kým bol? Aký by mal dôvod na zabíjanie Mace alebo kohokoľvek z Helinej rodiny? Zamračila. Muselo ísť o pomstu. Ale za čo?

„Tak sa na chvíľu prestaň hrať a začni hľadať!“ skríkol muž, čím Raven vrátil do prítomnosti. Istá časť rozhovoru jej unikla.

Nezdalo sa, že by sa o nej mala niečo dozvedieť, pretože v momente, keď konečne zodvihla hlavu, chlapík už mizol za dverami. Podvedome sa vybrala za ním. Hrabať sa v starých knihách môže aj neskôr. Práve jej však unikal hlavný podozrivý. Lenže jej spoločníčka na to mala iný názor, pretože jej okamžite zastúpila cestu.

„Ale no tak, musím ísť za ním! Má na svedomí to, čo sa stalo Maceovi. Musím vedieť, kto to je!“

Zamračila sa a odniekiaľ vyhrabala ten pokrčený papyrus. Rýchlo naň niečo čmárala. Raven hádala, že sa ju bude snažiť presvedčiť, aby nerobila hlúposti a venovala sa lietajúcim knihám. Ale asi sa mýlila. Keď jej smerom totiž otrčila papier, boli na ňom napísané len dve slová – môj pán.

„No super, je fajn, že si mu oddaná, ale ten chlap je vrah.“

Ona však nezačala protestovať, len prikývla, akoby o tom už vedela. Príde čas. Teraz knihy.

„Chceš mi povedať, že sa mám vykašlať na jeho i to, čo urobil a sústrediť sa na tieto knihy? Hoci netuším, na čo mi vlastne budú?“

Len sa na ňu nekompromisne zadívala, čo prinútilo Raven nielen zmĺknuť, ale aj vrhnúť sa do práce Jednotlivé knihy opäť poskladala na kopu tak, ako predtým. Pootvárala ich na správnych stranách. Keď to bolo všetko opäť hotové, podišla k poslednej polici.

Predtým na ňu niečo zaútočilo, mala obavy, že sa to bude opakovať. Lenže keď sa obrátila, aby povedala nahlas svoje obavy, stretla sa len s odhodlanou maskou a rukami založenými na hrudi. Toto bude jej smrť.

Ale nemala na výber.

Niečo ju nútilo poslúchnuť.

Opäť sa otočila a sústredila sa na posledný kus. Odmietala sa ho dotknúť, nemala v pláne opäť dostať zásah bleskom. Sila vôle jej ale nestačila. Alebo to si aspoň myslela. Zrazu jej na chrbte pristála ruka. Ten dotyk ju prekvapil, ale neotáčala sa. Bola tam len tá žena. A niečo s ňou robila.

Prehnal sa ňou príboj plný sily. Cez jej prsty zamieril až na policu. Neviditeľné vlákna akoby sa obtočili okolo toho nebezpečného artefaktu a stiahli ho dole. Ale nedopadol na podlahu. Ostal visieť niekoľko centimetrov nad podlahou. Nakoniec sa rozhodol pridať sa ku kamarátom uloženým na stole.

Dokonca sa sám otvoril niekde v strede.

Raven čakala, že príde ďalšia požiadavka, ale nič sa nestalo. Otočila sa k žene a zodvihla obočie. Čakala na pokyny, ale keď neprichádzali, začalo to byť podozrivé. Doteraz jej nedala ani len pár sekúnd na vydýchnutie.

„A čo teraz?“ spýtala sa napokon.

Neprišiel žiadny písaný odkaz, ani krútenie hlavou. Žena len pomaly a rázne zodvihla ruku. Ňou potom Raven zamávala. Ako malé dieťa, ktoré ide spať. Naznačovala jej práve dotyčná, že sa má zobrať a proste odísť? Tak to teda nie! Vykročila k nej, ale nestihla ani urobiť prvý krok. Mávnutie rukou ju zastavilo.

Cítila, ako ju niečo ťahalo...

So zalapaním po dychu sa posadila a rozlepila oči. Trvalo jej, kým si uvedomila, že je ešte stále v Maceovej izbe. Spolu s Loganom si ju trochu vystrašene prezerali. No jasné... Išla hľadať Maarit a miesto toho zaspala a sníval sa jej šialený sen o nemých duchoch a divných knižniciach.

Úľavne si vydýchla. Otočila sa a prevesila nohy z postele. Mala by byť sklamaná, že sa nič nedozvedela, ale cítila skôr pravý opak. Ak to všetko bola len nočná mora, nemusela hľadať vysvetlenia. Pochybovala, že by na nejaké narazila.

Skôr, ako stihla vstať, všimla si kopu kníh, ktoré boli poskladané pri posteli. Až príliš pripomínali tie, ktoré videla vo sne. Spoznala to podľa toho nepoddajného exemplára, ktorý sa ju pokúsil zabiť. Čo si to, preboha, predstavovala?

Zažmurkala a otočila s k Loganovi. „Prečo sú tu tie knihy?“

Vyzeral byť otrasený. Rovnako ako Mace. Vlastne sa obaja tvárili, akoby práve videli ducha. Že by nebola jediná s divnými nočnými morami? Budú si teraz navzájom zapletať vrkoče a rozprávať si historky o stretnutiach s mŕtvymi?

„To nám povedz ty, už celé hodiny tú poletujú.“

Takže ten sen nakoniec predsa len nebol snom.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 19.:

5. LiliDarknight webmaster
27.02.2016 [1:11]

LiliDarknightBlacky, máš pravdu, tvoja teória je skutočne dosť zložitá, asi až príliš na môj vkus. Emoticon Loganovi by som predsa niečo také neurobila. Emoticon
Neboj sa, raz sa dozviete, kto je zloduch ale to ešte bude chvíľku trvať. Najskôr musím vyriešiť záhadu toho, čo sa stalo Raven a ostatným jej druhu. Všetko postupne - času dosť, aj kapitol Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

4. Blacky přispěvatel
26.02.2016 [10:14]

BlackyTiež ma napadlo, čo Ninik. Isto by ho dokázala nakresliť, avšak, nie som si istá, či sa dostanú k tomu, aby sa jej pýtali, čo v tom tranze robila alebo, či vlastne ona bude ochotná a schopná vysvetliť čo sa dialo.

Raven je dosť odmietavá a aj keď už nie je možnosť popierania, ona sa stejne bude snažiť. Ale samozrejme, by bolo fajn, ak by sa to už pohlo a zloduch by nabyl konečnou identitu.

Ale ja tiež fičím na blbostiach, už ma poznáš, a preto ma zarazilo, že by tu bola perspektívna možnosť, že by bol náš Logi od iného tatu. Emoticon

Alebo mami? ale to je asi blbosť, skôr ten tato. dokonca som premýšľala, či by to nemohol byť otec Maarit,ale to už je moc prešpekulované, aby boli súrodenci, že? To je za následok, keď je u nás moja matka a ja som nútená pozerať tie turecké hlúposti. Emoticon Emoticon

Dúfam, že to prehadzovanie kníh nebolo zbytočné a iba podvedomé a ono sa tam skutočne v Maceho knihovničke nachádza niečo užitočné.

A taktiež, som premýšľala, prečo ju práve tá kniha kopla? teda, bolo to pre to, že sa jej dotkla aj napriek tomu, že nemala alebo
čo?

Som zvedavá na ďalšiu, čuchám , čuchám rozlúsknutie ďalšej mini záhadky.
Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
22.02.2016 [16:43]

LiliDarknightninik, ďakujem za komentár a to, čo sa nakoniec Raven rozhodne urobiť, sa dozvieš asi neskôr. Emoticon

Valeriee, tiež ďakujem za komentár a to s tými knihami ešte bude presnejšie vysvetlené. Emoticon

2. Valeriee přispěvatel
22.02.2016 [14:40]

ValerieeTakže ta kniha by tam někde mohla být v naší době? A Mace s Loganem by jí mohli přečíst? Je to tak? Nejdřív jsme myslela, že matka Maarit Raven využila, aby jí našla něco, co sama hledala, ale asi to tak není. A ten pan záhadný? No, rozhodně se těším na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon

22.02.2016 [13:54]

ninikPááni Emoticon Bude Raven schopná nakreslit toho záporáka, aby ho identifikovali? To by byl docela dost velký pokrok v jejich hledání...

Díky za kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!