OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 29.



Smrtiaci pohľad - Kapitola 29.

Poviedka sa umiestnila na prvom mieste o Naj poviedku mesiaca dubna/apríla. Na deň ju umiestňujeme na titulnú stranu. Gratulujeme!


Všetko sa vracia

Kapitola 29.

Logan neveril vlastným očiam.

Osobu, ktorá stála pred nimi, nepoznal osobne. Nepamätal si jej meno a pravdepodobne sa s ňou ani nikdy nezoznámil. No jej tvár si pamätal. Bola jednou z bohov, práve z tých, ktorých ľudia takmer úplne vyhladili. V súčasnosti teda mala byť duchom, ktorý toto miesto stráži v noci. Ale miesto toho mala v sebe dostatok moci na to, aby sa stala sprievodcom.

Pretože to robila. Ukazovala a vysvetľovala.

Hoci slová vychádzajúce z jej úst boli neuveriteľné.

Ohromený počúval a netušil, čo by mal robiť. Ako zareagovať. To, čo sa stalo, sa dotýkalo všetkých, no on sám nemal toľko dôvodov cítiť sa dotknutý. Iste, ak niekto predpovedal a naplánoval Raven život, ovplyvnilo to aj jeho. Lenže pre neho bolo jednoduchšie odosobniť a od toho všetkého.

Bolela ho zrada? Samozrejme.

Mal pocit, že sa s ním niekto pekne zahral? Len to pomyslenie mu zdvíhalo krvný tlak.

No dokázal sa nad to povzniesť.

Možno len sčasti, ale aj vďaka tomu, ako bol vychovávaný. Ako súčasť magického sveta si uvedomoval, že jeho život bol len predurčením. Robil to, čo mu určili a kedy to určili. Zatiaľ čo sa mu to nemuselo páčiť, vždy to urobil. Pretože chápal rozmer toho všetkého.

Len ľudia boli dostatočne malicherní na to, aby verili, že svoje životy mali pevne v rukách.

Existencia magickej bytosti podliehala ostatným.

Jediný krok vedľa znamenal krok vedľa, obeta celého národa zabezpečila možnú budúcnosť.

A k tomu všetkému patrili aj celé roky naplnené len plnením predurčenej úlohy. Človek to vnímal ako jednoznačnú zradu. Logan nebol taký pokrytec, aby predstieral veľkoleposť. Navyše, on život vnímal inak ako ostatní. Bol predsa ten, ktorý sa musel prizerať jeho koncu. Viac ako čokoľvek iné rozumel ich snahe ostať so svojimi milovanými. Povedať im, čo pre nich znamenajú. Zakladali si predsa na možnosti voľby.

Raven o niečo také prišla. Pridlho vyrastala medzi ľuďmi, stratila kontakt so svojim skutočným ja. Nerozumela slovám ako predurčenie, osud. Pripadalo jej to ako strata vlastnej slobody. Ochudobnenie o možnosť rozhodnutia. Hoci on sám cítil trpkosť, nedal to najavo.

Rád by vedel, čo ho čakalo predtým, ako musel oplakať všetkých priateľov.

No nič z toho nepovedal nahlas. Len tam stál a snažil sa Raven podporiť. A keď spochybnila to, čo pre ňu ostatní naplánovali, len tam stál. Dokonca ju potichu nasledoval, keď odišla. Cítil sa trochu rozorvane. Na jednej strane by ju mal presviedčať, aby urobila to, na čo ju vybrali. Lenže nedokázal otvoriť ústa. Len s ňou stál na skale a pozeral sa na krásu i skazu ich sveta.

V skutočnosti ten pohľad pôsobil oveľa pokojnejšie ako predpokladal. Očakával ďalší nával úzkosti a smútku, ale tie neprišli. V nose ho šteklila sladká vôňa rozvinutých stromov.

Neopakovateľný parfum. Návykový ako drogy.

Neuvedomil si, že by mu chýbal. Až doteraz. Slabý vánok mu pohládzal kožu. V ten moment neexistovali žiadne problémy. Stál tam on, Raven a vetrík spieval svoju večnú pieseň.

Zatúžil ostať tam.

Zhlboka sa nadýchol. „Vracia sa sem život.“

Všimol si, ako sa Raven mierne mykla. Prekvapil ju. No nedovolil si na to poukázať. Nebude ju k ničomu nútiť, dovolí jej rozhodnúť sa. Pretože to potrebuje. Ak by jej dali ostatní priestor, urobila by presne to, čo od nej chcú. Stačí, aby porozumela.

Pochyboval, že by jej k tomu mohol on nejako dopomôcť.

„Stále to tu vyzerá ako jedna veľká ruina.“ Hlas sa jej triasol.

Pohľadom pohladil rozborené múry. „Keď sme odtiaľto utekali, všetko horelo. Štipľavý dym toto miesto zmenil na nebezpečný labyrint. Nedokázali sme sa orientovať, hoci sme to tu poznali. Ľudia zabili všetkých, ku ktorým sa dostali. Chceli si dokázať svoju veľkosť tým, že to tu zrovnajú so zemou.“ Smutne sa usmial. „Ale predsa tu opäť kvitnú stromy.“

Opäť sa medzi nimi rozprestrelo ticho.

„Premýšľal si niekedy nad tým, prečo ste prežili len vy?“

Tá otázka ho zaskočila. Hoci si ju položil už viackrát.

S odpoveďou na chvíľu váhal.

„Pretože to tak malo byť,“ pošepol potichu, no vzápätí sa rozosmial. „Ale myslím, že to je príliš vznešená odpoveď.“

„A aká je tvoja odpoveď?“

Tentokrát to nevydržal a pozrel sa na ňu. V očiach mala stále lesk smútku a zrady, ale snažila sa na to nejako zabudnúť. Chcel jej dať potrebný čas. Pristúpil k nej o niečo bližšie. Keď k nemu sama natiahla ruku, potešil sa. Ale viac ako na držanie rúk sa nezmohol ani jeden z nich.

Opäť sa pozrel na krajinu pod nimi. „Raz som sa na to spýtal matky. Bol som mladý a nerozumel som tejto... skaze. Vyrastal som v presvedčení, že sme nesmrteľní a prežijeme milénia. A odrazu boli všetci, ktorých som poznal, mŕtvi. Ostali som len ja, moji rodičia a ešte niekoľko vyvolených, ktorí mali podobné schopnosti.“ V pamäti blúdil až k tomu večeru, keď spomínal a plakal. „Matka mi povedala, že sme prežili, pretože to chceli ostatní. Bol to náš osud.“

„Niečo také predsa neexistuje.“

Logan sa usmial. To očakával. „To si myslia ľudia. Neveria, že by mohlo byť niečo väčšie ako oni sami a ak sa stane niečo skutočne veľké, považujú to proste za náhodu. Hoci nič také neexistuje.“

Pravdepodobne sa jej svojimi slovami dotkol, ale nemienili ich zobrať späť.

„Dobre, ak by som verila, že toto všetko bol osud,“ tón jej hlasu vypovedal o presnom opaku, „prečo by ste prežili len vy? Smrtonosi?“

Na chvíľu uvažoval, čo všetko by jej mal povedať. Práve teraz by sa ju mal snažiť presvedčiť, to sa asi od neho očakávalo. Ale miesto toho tu chcel len stáť, byť jej nablízku a predstierať, že sú len dvaja zamilovaní niekde na výlete. Hoci to všetko predstavovalo obrovskú dezilúziu.

„Pretože nás ľudia potrebujú.“ Povzdychol si. „Hoci radi predstierajú, že nepotrebujú vieru, bez nás sa nezaobídu. Bohovia môžu zomrieť, svet sa sám o seba postará, ale keby nebolo nás, ich duše naveky blúdia v tomto svete. Takže sme prežili a naďalej plníme svoje... povinnosti.“ Pri poslednom slove sa mu do hlasu vkradlo jasné znechutenie.

„To je... veľkodušné. Vzhľadom na to, čo vám urobili.“

To už nevydržal sa zasmial sa. Skutočne si niečo také myslí?

„Povedala som niečo zábavné?“ oborila sa na neho ublížene.

Silou vôle sa nakoniec ovládol, ale aj tak mu stále mykalo kútikmi. „Prepáč, nesmejem sa na tebe. To len tá predstava veľkodušného boha ma rozosmiala.“

„Oni takí neboli?“

Logan mal zrazu pocit, akoby tam nestáli len oni dvaja, ale aj napriek tomu odpovedal: „Bohovia boli všelijakí, ale napriek všetkému sa veľmi podobali na ľudí. Túžili po rovnakých veciach. Chceli byť šťastní, milovaní, mať rodiny a držať ich v bezpečí. Dokonca vedeli byť rovnako malicherní ako ľudia, urážali sa pre drobnosti a ich pýcha viedla niektoré ich kroky.“ Mierne sa usmieval, keď si spomenul na staré časy. „Ale na druhej strane nikdy nezabúdali na svoje povinnosti. Dokázali všetko obetovať v mene vlastného poslania, spoliehali sa na osud a neváhali konať. Vedeli, čo sa od nich očakávalo.“

Tentokrát stíchla Raven. Vedel, že hoci sa pozerá kamsi v diaľ, v skutočnosti nič nevidí. Pravdepodobne len uvažovala. Rovnako ako on. Bolo to už dávno, čo prestal rozmýšľať o bohoch a ich úlohách. Sám mal toho na krku dosť. Ale keď o tom rozprával, uvedomil si, že v niečom bol rovnaký ako oni.

Veril v silu vlastnej povinnosti. Vedel, že bez neho by svet nemohol fungovať. Na druhej strane strávil dostatočne veľa času medzi ľuďmi na to, aby sa snažil revoltovať voči poslaniu. Matke ani otcovi sa nepáčilo, že zotrvával vo svete ľudí. Predstieral, že tam pracuje. Len aby ich ostatní vnímali ako súčasť sveta. To sa im snažil všetkým nahovoriť. Dokonca aj sám sebe. Ľudia sa o nich nezaujímali. Netušili o jeho existencii.

V skutočnosti im však Logan závidel. Žiť v tej krásnej nevedomosti a veriť, že ich rozhodnutia nepostihnú nikoho iného okrem nich samotných. Žiadne predurčenie, ani osud. Len viera, že majú vlastný život pevne v rukách.

Naivita dokázala byť požehnaním.

„Takže bohovia vždy splnili to, čo im bolo predurčené?“

Logan po pár sekundách prikývol. „Boli tak vychovaní.“

Raven sa trpko zasmiala. „Ja som bola vychovaná úplne inak, Logan,“ priznala potichu. „Možno je to kvôli tomu, že som vyrastala v ľudskom svete. Možno je to mnou samotnou. Lenže moji rodičia mi vždy opakovali, že môžem byť kýmkoľvek chcem. Neočakávali odo mňa, že sa zo mňa stane právnik alebo doktor len preto, lebo je to rodinná tradícia. Podporili ma. Neprikázali mi, čo mám so svojim životom robiť.“ Pokrútila hlavou. „A teraz odo mňa niekto chce úplný opak.“

„Skutočne by si záchranu ostatných vnímala ako niečo... neprirodzené?“

„Ukázalo sa, že celý môj život k tomu spel!“ rozohnila sa a rozhodila rukami.

Zabudla však, že stále zvierala Loganove prsty, takže mimovoľne zacvičila aj s jeho končatinou. Mierne sa tomu usmial, hoci na tej situácii nebolo nič vtipné. Lenže na druhej strane jej slová neznamenali vyslovený nesúhlas.

Napokon to nevydržal a postavil sa jej čelom. V očiach mala slzy. „Nepáči sa, že niekto naplánoval každý tvoj krok. Rozmýšľaš, či všetko, čo sa stalo, nebolo vopred predurčené. Zdá sa ti, akoby si stratila nadvládu nad vlastným životom. Cítiš sa zradená. Tí, o ktorých si si myslela, že sú obete, vlastne obeť urobili z teba.“

Zúrivo kývala hlavou. „Teba sa to nedotklo?“

Pokrčil plecami. „Áno.“ Nemalo zmysel popierať to, hoci jeho dôvody boli iné.

„Ale?“

Odhalila ho. „Iste, nemám rád, keď sa so mnou niekto hrá, ale na druhej strane vidím aj to dobré, čo mi ich hry priniesli.“ Oboch ich otočil a rukou pokynul na prebúdzajúcu sa krajinu. „Keby sa toto všetko nestalo, nikdy by som sa sem nevrátil. Nikdy by som sa nedozvedel, že toto miesto sa začína uzdravovať.“ Opäť sa sústredil na ňu. Zadíval sa jej do očí. „Nestretol by som ani teba.“

Pri jeho slovách sa začervenala.

„Ja som predsa...“

Položil jej prsty na pery. „Ja ti rozumiem, Raven. Bola si vychovaná inak ako ja. V podstate si človek.“

„A to je problém,“ šepla sklamane. Ten jemný pohyb pod jeho prstom vnímal až príliš ostro. Prudko sa nadýchol a radšej sa odtiahol. Nemali čas na jeho rozbúrené hormóny.

„Nie je to problém, práve naopak.“ Nepresvedčivo sa usmial. „Kým sme boli malí, chceli sme byť ako ľudia. Mať rovnakú voľnosť, žiť v nevedomosti a bez povinností. Ale s postupom času, keď dospievame, zisťujeme, že náš pôvod nemusí byť problém.“

Položila mu ruku na líce. „Prečo to nie je neskôr problém?“

Naprázdno prehltol. „Ľudia hovoria, že život je príliš krátky. Mali by ho žiť naplno a nie podľa predstáv ostatných. Preto odmietajú niečo také neskutočné ako je osud. Ale nesmrteľní... Vnímame vlastné predurčenie ako povinnosť. Keď odmietneme svoju úlohu, následky sa nemusia dostaviť hneď. Ale raz sa dostavia. A zatiaľ čo ľudia nemajú výčitky svedomia kvôli ničeniu vlastnej planéty, pretože s následkami sa budú musieť vyrovnať až ich potomkovia, nesmrteľní to uvidia na vlastné oči. Keď máš dostatok času, vidíš a prežiješ to na vlastnej koži.“

„Tým ospravedlňujete stratu slobodnej vôle?“

Jej slová možno mali vyznieť nevinne, ale on ich tak nevnímal. Skôr akoby ho bodla. Obával sa, že by to takto mohla vidieť. On sám si to občas myslel. Lenže jej slová boli typickou reakciou človeka, ktorý sa cítil zviazaný takmer všetkými zákonmi.

„Myslíš si, že sme otroci?“

Raven sa zamračila. Akoby nedokázala pochopiť, prečo sa na niečo také pýta. „A nie ste nimi? Nepočúvnete snáď každý rozkaz? Nemáte slobodnú vôľu.“

Cítil sa, akoby ho udrela do žalúdka. „Možno sme otroci, ale spýtaj sa samej seba... Osud predurčil, že sa máš starať o duše mŕtvych. Je to tvoja povinnosť. Ráno kvôli nej vstaneš z postele, v noci sa kvôli nej budíš. Nevieš si predstaviť, že by si mala osobný život. A predsa.. vybrala by si si niečo iné, ak by si vedela, že bez teba by tie duše naveky trpeli ako prízraky neschopné utíšiť smäd a hlad?“

Odtrhla sa od neho a odstúpila o niekoľko krokov, akoby ju udrel. Slová dokážu bolieť. „Citové vydieranie nie je fér.“

„A predsa je to pravda.“                                                   

„Len si to nahováraš, aby sa ti lepšie spalo.“

Zúfalstvo, s akým sa mu snažila ublížiť, bolo rozkošné. No bolelo. „Vieš aký je rozdiel medzi nesmrteľnými a ľuďmi?“ spýtal sa, no keď videl, že ho ignoruje, aj si sám odpovedal: „Keď robíme nejaké dôležité rozhodnutie, berieme do úvahy nielen seba a svojich najbližších, ale celý svet.“

„Takže teraz mi budeš tvrdiť, že bohovia sú vzorom dokonalosti a ľudia sú bezcitní sebci?“

Niektorí určite. Ale na oboch stranách.

Dôrazne pokrúti hlavou. „Nikto nie je dokonalý. A už vôbec nie bohovia. Aj medzi nimi sú sebeckí bastardi, rovnako ako medzi ľuďmi. A tí spôsobili toto,“ rukou ukázal na skazu pod nimi, „túto smrť. Sebectvo nesmrteľného vyprovokovalo toto všetko. Len preto, že zabudol zvážiť dopad na celý svet.“

„Takže vlastne nemám na výber!“ rozkríkla sa. „A hovoríš, že som sebecká.“

Skôr vzťahovačná, pomyslel si, ale radšej si zahryzol do jazyka, aby to nevyslovil nahlas.

„Čo vieš o tejto situácii, Raven? Nepáči sa ti, ublížila ti, sklamala ťa. Možno dokonca spôsobila, že už nikdy nikomu nebudeš veriť. Ale vieš, prečo to všetko vzniklo? Prečo sa celý druh obetoval? Kvôli mágii? Kvôli bohom? Kvôli sebe? Dokedy si chceš pokladať tieto otázky a nemať na ne odpovede? Do konca života? No, ako nesmrteľná budeš mať času viac ako dosť.“

S tým posledným slovom od nej definitívne odstúpil a vybral sa úplne k okraju. Neplánoval skočiť, len sa zvalil na zem a sedel tam. Akoby to bol jeho osobný trest. Nemal na toto všetko energiu.

Myslel si, že sa nad to všetko povznesie, ale nebol svätý. Raven vyrastala ako človek, myslela ako jeden. On možno túžil po tom istom, ale niekde v duši stále vedel, že to nie je správne. Ľudia ich svetu nerozumeli.

Jeho samotného stravovala zvedavosť. Netušil, prečo sa do toho zamiešali práve oni dvaja. Teraz však existovala reálna šanca, že sa to dozvedia. Vyplnia medzery z tajností a nejasností.

A Logan možno nájde ospravedlnenie svojho vlastného konania.

Však zradil vlastnú povinnosť. Zatiaľ čo Mace sa na tom určite dobre zabával a podporoval ho, Loganovi sa to veľmi nepáčilo. Na matku a otca vonkoncom nemyslel.

Keď si k nemu Raven sadla, len sa k nej otočil. Slzy jej stekali po lícach. Nič nepovedal, len ju objal okolo pliec. Hlavou sa o neho oprela. Pobozkal ju do vlasov. Všetok hnev z neho vyprchal. Zanechal po sebe len trpkú únavu.

„Do čoho sme sa to dostali?“ Hlas mala roztrasený.

Silnejšie ju k sebe pritisol. „To neviem, ale možno by sme to mohli zistiť.“

„A čo ak nie?“

Zovrel jej prsty, ktorými si po stehne kreslil roztrasené obrazce. „A čo ak to neurobíme a už nikdy nenájdeme odpoveď?“

„Som človek.“ To bola jej odpoveď. Sklamane si povzdychol. „Predovšetkým som ale zvedavý človek. Možno sa nakoniec dozviem viac o tom osude a... predurčení.“

Kývol na znak súhlasu. Neponúkala mu ospravedlnenie. Skôr len veľkodušne priznala, že by sa mohla mýliť. Aj to bol prvý krok v ústrety riešeniu. Ale ešte nie. Až o pár minút. Keď sa upokoja, vynadívajú sa a užijú si vzájomnú blízkosť.

Ešte nie...

Kapitola 28. ¦¦ Kapitola 30.


Dievčatá moje!

Urobili ste mi nesmiernu radosť! Teraz sa vznášam na svojom obláčiku a teším sa ako malé dieťa, že sa vám príbeh stále páči. Ďakujem, ďakujem, ďakujem krásne za prvé miesto v Naj poviedke.

Táto kapitola je pre vás všetky a k tomu posielam aj virtuálne objatie.

Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 29.:

5. LiliDarknight webmaster
02.05.2016 [13:33]

LiliDarknightValeriee, ich vzťah ešte bude chvíľku typom "je to vo hviezdach", ale možno sa niekam predsa len dostanú Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

ninik, aj tebe ďakujem za komentár a máš pravdu, Logan je proste sladký Emoticon

02.05.2016 [12:45]

ninikGratuluji k prvnímu místu, Lili Emoticon Emoticon
Opět super kapitola a moc se těším na další pokračování Emoticon Emoticon Logan je sladký a takový trpělivýEmoticon Emoticon

3. Valeriee
01.05.2016 [22:53]

Pochyby, pochyby, pochyby Emoticon myslím si, že se to ještě zhorší až opravdu začnou zjišťovat pravdu. Možná je to ještě víc sblíží a konečně jeden z nich překročí tu pomyslnou hranici, za kterou je víc, než dotek. Anebo taky ne Emoticon rozhodně se budu těšit na další kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
01.05.2016 [19:45]

LiliDarknightBlacky, ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Znamená to, že všetko dopadlo tak, ako som si to naplánovala. Aspoň sčasti. Emoticon
A čoskoro sa možno dozviete, kto je zloduch. Alebo možno aj nie. Emoticon

1. Blacky přispěvatel
01.05.2016 [19:06]

BlackyGratulujem k umiestneniu, skutočne si ho zaslúžiš.

Chúďa RAven, je mi jej ľúto. Nemá to ľahké. Ja by som v tom tiež nedokázala vidieť dobro, tak ako Logan, ale po tom jeho fakt dokonalom vysvetlení to všetko dáva tak perfektný význam, že som len čumela.

Fakt ma zaujíma, kto je ten zlý v tomto príbehu. A o čo mu vlastne ide.

Čo je s Macem a či ich skutočne zvolá naspäť.

A tie Loganove myšlienky o nej a o nich sú tak sladké a čisté. TAk strážené a krotené. Ale akýmsi podivným spôsobom to vystihuje povahu RAven a to, čo potrebuje. Ak by to na ňu vybalil, zrejme by ju už, chúďa, vykotilo.

Teším sa na ďalšiu. Som zvedavá, či sa tam stretneme s akcičkou alebo to bude len "výlet zalúbencov" Emoticon a teror si necháme na doma. Po boku s Macem a Hell. Och, ako Fantastic 4.

Nedočkavo čakám nedeľu. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!