OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 31.

15.05.2016 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1016×

Kapitola 31.

Raven mala pocit, že ten deň musela niekoho poriadne naštvať. Najskôr sa úplne vyčerpá vzkriesením celého druhu, aby vzápätí dostala kopačku do žalúdku. Maarit medzi nimi nebola.

Z nejakého dôvodu Raven trpela fixáciou na jej osobu, ale to bolo najskôr spôsobené tými snami. No nedostala príležitosť vyrovnať sa so sklamaním. Sotva o dve sekundy neskôr si ju odniesol nejaký šialenec. Mohla hovoriť o šťastí, že si ju neprehodil cez plece.

Teraz škrípala zubami a premýšľala, ako by sa dostala z jeho pohostinnosti. Schopnosti ju odmietali poslúchať. Pravdepodobne kvôli tomu vyčerpaniu. Ale skôr by sa nechala prekliať, akoby na tomto mieste pokojne zaspala.

Ak sa nemýlila, nachádzala sa v pevnosti, v ktorej rabovala knižnicu. Tentokrát ju však jej vtedajší nedobrovoľný hostiteľ aj videl. To isté nemohla povedať ona. Je pravda, že keď sa objavil v tej svätyni, nijako sa neskrýval. No z nejakého dôvodu si nedokázala vybaviť jeho tvár. A teraz stál oproti nej a do očí mu padala obrovská kapucňa vyblednutého plášťa.

Chcel ostať anonymný.

Raven to neprekážalo.

Mohla na neho byť naštvaná aj bez mena.

„Povieš mi, prečo si ma sem priviedol, alebo na mňa budeš len zízať?“

Prvotnú odpoveď predstavoval jeho zachrípnutý smiech. Ten zvuk ju desil. „Za iných okolností by som ťa dokázal považovať za vtipnú.“

Raven naprázdno prehltla. Táto situácia sa jej začínala pozdávať oveľa menej ako predtým. Nech bol kýmkoľvek, neplánoval ju pozvať na vynikajúcu večeru. Po chrbte jej behal mráz len z jeho blízkosti. On jej chcel ublížiť. Netušila, čím si to zaslúžila.

Možno mu v minulom živote pošliapala záhradku.

„Prečo som tu?“ Nemala už čo stratiť.

Hlavu v kapucni naklonil na stranu. „Si tu, pretože musíš. Tvoj druh mi komplikuje život už niekoľko storočí. Mylne som sa domnieval, že sa mi podarilo chytiť tú z vás, ktorá mala spasiť celý druh. Moja chyba.“

Raven sa zamračila. „Mala by som niečomu z toho rozumieť?“

Keď sa na jej zmätenej otázke len zasmial, mala chuť dostať sa od neho čo najďalej. Ale zotrvala na mieste. Nemienila mu poskytnúť žiadnu výhodu. Ani len v tom, že by priznala vlastnú slabosť. Začínala mať pocit, že táto osoba je strojcom všetkej deštrukcie.

Niekto predsa musel mať výhodu z toho, že všetci bohovia boli vyvraždení. Trvalo to síce dlhé roky, ale nesmrteľný sa nemusí ponáhľať. Hlavne ak má pred sebou ešte tisícky rokov.

Vtedy sa k nej priblížil.

Podvedome unikla. On na to nijako nereagoval, alebo si aspoň nič nevšimla. Snažil sa byť zdvorilý, čo nepatrilo k jeho prednostiam. Akoby vlk predstieral, že je baran len tým, že zakryje svoje tesáky. Lenže kapucňa mu poskytovala presne tú výhodu, ktorá Raven neuveriteľne znervózňovala.

Nemieni mu ukázať svoj strach.

„Tak poď, niekoho ti musím predstaviť.“

Nerátal ani s jej odpoveďou. Proste vykročil kamsi po tmavej chodbe. Raven sa neustále obzerala cez plece. Namýšľala si, že ju niekto sleduje. Pravdepodobne nejaký prerastený potkan. Ale ten ju desil zo všetkého najmenej.

Toto miesto bolo opustené a prázdne, no napriek tomu plné utrpenia a desu. Obtierali sa jej o pokožku, stavali jej chlpy do pozoru. Neodľahlo jej ani vtedy, keď zastali pred hrubými dverami. Vzápätí ich otvoril. Vstúpili dnu. Bola tam taká tma, že Raven chvíľu nič nevidela. Do nosa ju udrel odporný zápach, z ktorého sa jej dvíhal žalúdok. Keď konečne zbadala to útle stvorenie pripútané reťazami ku stene, zamrzla jej krv v žilách.

V skutočnosti to bola skôr troska než človek. Aj na takú vzdialenosť videla tenučké ručičky i nožičky, vlasy akoby odrezané tupým nožom a zafúľanú tvár. Podľa toho zápachu a stavu jej oblečenia odhadovala, že tu bola veľmi dlho. Srdce ju bolelo len keď sa to snažila predstaviť.

Vošla dovnútra. Nemala na výber, keď ju prestrčil otvorenými dverami.

„Pekne sa hrajte, odteraz budete bývať spolu.“ S tým za sebou za vrel dvere.

Raven nepočula ozvenu jeho krokov, skrz hrubé steny najskôr ani nemohla, no aj tak počkala niekoľko minút. Chcela si byť istá, že ju neprekvapí svojím návratom. Napokon sa odhodlala a pomaly a začala blížiť k zúboženej postavičke.

Ruky i nohy mala pripútané reťazami. Boli dostatočne dlhé na to, aby sa mohla prejsť z rohu do stredu miestnosti. Telo jej pokrývali rany v rôznom štádiu hojenia. Staré jazvy križovali čerstvé škrabance.

Keď zodvihla hlavu, Raven zalapala po dychu.

Jej oči boli doslova zakalené. Nech v tej tme bola akokoľvek dlho, pravdepodobne by ju priame svetlo mohlo naveky pripraviť o zrak. No nebol to jej pohľad, ktorý ju vydesil. Pod nánosmi špiny a jaziev začínala rozoznávať známe črty.

Ten, kto ju takto zriadil, sa chcel ubezpečiť, že jej tvár bude možné spoznať. Doteraz si myslela, že jej je z toho všetkého zle. No nevyrovnalo sa to pocitu, ktorý sa rozpútal v jej vnútri, keď v tých kontúrach spoznala dospelú podobu tváričky chýbajúcej v dave zachránených.

Raven nedokázala ani len dúfať, že tu nestrávila celý život.

„Maarit?“

„Možno kedysi.“ Hlas mala nevýrazný a zachrípnutý. Neprenikala do neho žiadna emócia.

Prudko dosadla na päty. „Čo... čo tu robíš?“

Jemne potriasla reťazami. „Som na dovolenke.“

Tú zatrpknutú odpoveď najskôr mala očakávať. Napriek tomu ju zastihla nepripravenú. Maarit vlastne nepoznala, nie skutočne, videla ju len v snoch. Ale aj ten vzdialený kontakt jej napovedal, že toto nebola skutočná Maarit. Skôr len jej tieň visiaci v okovách. Nielen preto, ako výrazne jej vytŕčali kosti. Nebola v nej kúska pozitívnej emócie.

Vyžarovali z nej len hnev, nechuť a... porážka.

Vzdala to.

Vlastne s jej ani nemohla čudovať.

„Prečo si tu? Čo od teba chce?“ pokračovala opatrne v pýtaní sa.

Nasledovala dlhšia pauza. V nej bola Raven pokúšaná potrebou spoznať svoje okolie, ale odolala tomu nutkaniu. Musí sa sústrediť na Maarit a na odchod z tohto miesta. Nezáležalo na tom, že prišla o schopnosti a nemohla sa odtiaľto preniesť. Celý život prežila ako obyčajný človek. Nevyužiť tú výhodu by bolo tragické.

„Čo chce? To, čo každý jeho druhu – moc.“ Raven sa prinútila ostať ticho. Možno jej potom prezradí viac. Nakoniec sa nemýlila, lebo Maarit ľahostajne pokračovala: „Neviem, za čo všetko je zodpovedný a čo len využil vo svoj prospech. Keď ľudia zabili bohov, dúfal, že sa dostane k ich mágii. Ale my sme mu to sabotovali. Nakoniec sa nejako dozvedel aj to, že všetko to bol len dobre vymyslený plán, nikto nás nikdy nevyhladil. Domyslel si však, že niekto ostal nažive a so schopnosťami, aby mohol ostatných priviesť späť.“

Tentokrát Raven nedokázala zastaviť zdesené zhíknutie. „Našiel teba.“

Maarit vyzerala byť úplne ľahostajná k tomu, čo sa jej stalo. „Pôvodne sa o teba mali postarať tvoji rodičia, ale tí sa k tomu nedostali. Tak som sa prihlásila ja. Bola som správna voľba. Ako nesmrteľná by som ti vedela zabezpečiť pokoj. No potom ma našiel ten šialenec.“

„Kto je to?“

„Neviem.“

Raven očakávala, že jej Maarit povie viac. No neprezradil to, na čo sa nepýtala. Pukalo jej srdce. Netušila, čím všetkým si prišla, no bola odhodlaná dostať ju dotiaľto. Za každú cenu. Nikto si nezaslúži byť celé stáročia zatvorený v jednej miestnosti.

„Ale čo chcel od teba?“

Tentokrát zvesila Maarit hlavu. Akoby sa snáď... hanbila? „Chcel, aby som mu priviedla dušu nejakého boha. Chcel získať jeho mágiu. Zo začiatku som odmietala. Neskôr som ho nemohla poslúchnuť, aj keď som chcela. Prišla som o schopnosti.“

Vedela, že jej nepovedala celú pravdu. Odpovedala príliš rýchlo na to, aby to nebolo podozrivé. Raven však nehodlala prejsť v otvorené týranie. Prežila si toho dosť na to, aby si zaslúžila pokoj. A to, čo nepovedala, si dokázala aj domyslieť.

Tento muž, bol dôvodom, prečo mágia na svete vyzerala tak, ako vyzerala. Možno aj vďaka nemu boli vyhubení bohovia. Alebo sa len zviezol, keď to všetko začalo. Ak túžil po moci, dávalo by to zmysel.

Lenže potom prišla Maarit a ostatní z druhu a plány mu prekazili. Aspoň na chvíľu. Raven samú seba dlho presviedčala, že priviesť ich späť bol dobrý nápad. Minimálne by jej dali všetky chýbajúce odpovede. Teraz si tým bola istá ešte menej ako predtým. Ich návrat by mohol využiť vo svoj prospech.

Raven sa natiahla, aby Maarit nejako podporila. Upokojila ju dotykom. No len čo pohla rukou, stihla sa. Raven sa kvôli tomu necítila ublížene, skôr znechutene. Čím si musí prejsť žena, aby sa bála aj mimovoľného pohybu niečej ruky?

Maarit tomu všetkému skutočne obetovala všetko, aj vlastnú dušu. Raven si pripadala ako najväčší pokrytec, keď si myslela, že bola len bábkou. Aspoň bola šťastná a milovaná. Maarit... len bola. Pretože čokoľvek, čo z nej ostalo, už nikdy nebude plnohodnotným človekom.

Odkašlala si, keď jej v hrdle navrela ešte väčšia hrča. „Ako si prišla o schopnosti?“

„Kvôli tomu kúzlu. Pripravilo o schopnosti každého z druhu, aby ich mohli premeniť na prízraky. Ja som ostala, aby som pomohla tvojim rodičom chrániť ťa. Nakoniec som ich nahradila.“

„A potom si nahradila aj mňa, keď si mu dovolila myslieť si, že to ty máš všetkých priviesť späť.“

Odrazu sa Maarit zasmiala. Ten zvuk bol len desivý. „Necíť sa zle kvôli tomu, že som trpela miesto teba. Aj keby so mu povedala pravdu, neveril by jej.“ Raven mala pocit, že to mohla tvrdiť na základe vlastnej skúsenosti.

Snažila sa zhlboka dýchať a necítiť sa pri tom stiesnená stenami miestnosti. Nemienila tu len tak sedieť a nechať sa týrať. Musí existovať nejaká cesta von. Nechcela sa spoliehať na to, že ju tu niekto nájde. Aj keď si bola istá tým, že sa Logan bude pokúšať nájsť ju. Ale možno sa mu to nepodarí. Odmietala dovoliť zúfalstvu, aby narušilo jej koncentráciu.

„Ako sa odtiaľto dostaneme?“

Maarit sklonila hlavu. „Odtiaľto sa nedostaneš. Nikdy.“

„To mám len sedieť a čakať, kedy ma Logan nájde? Ak sa mu to vôbec niekedy podarí?“ Všetko v jej vnútri začínal nahrádzať hnev. Ten ju možno posunie v ústrety správnemu riešeniu. Alebo jej ešte viac skomplikuje život.

„Kto je Logan?“

Zamračila sa. Nemala by ho Maarit poznať... „Je to Helin syn?“

„Ach, asi sa premenoval,“ jej tón bol všetko možné len nie nonšalantný, „ale aj tak by si o ňom nemala hovoriť. Ten, čo nás tu drží, nenávidí Hel viac ako kohokoľvek iného na svete. Urobil by čokoľvek, aby jej nejako ublížil.“

„Tak preto sa pokúsil zabiť Macea?“ Keď zbadala, že Maarit netuší, o kom hovorí, dodala: „Jej druhý syn.“

„Takže má ešte jedného dokonalého potomka. Určite je rovnako posadnutý povinnosťou ako ten prvý. Vychovala si poslušných otrokov.“

Raven sa musela zachechtať. „Mýliš sa. Mace by urobil čokoľvek, aby tým rozzúril svoju matku. Nemá rád povinnosti a už vôbec nie tie, ktoré mu ona diktuje. V skutočnosti je skôr rebel.“

„Kedysi by sa mi páčil.“

Tých niekoľko nevinných slov Raven bolestne pripomenulo, kde sa nachádzali. Čím dlhšie tu zotrvávali, tým sa zmenšovala ich šanca na útek. Je pravda, že nezačula otáčanie zámku, vlastne si nevšímal ani kľúč vo dverách, ale to ešte nemuselo znamenať jednoduchý únik.

Podcenenie zabezpečenia si môže dovoliť len niekto premrštene sebavedomý – alebo niekto, kto vie, že mu jeho väzni neutečú. Možno ani ne preto, že to pre nich nie je možné, ale preto, že... nechcú.

„Musíme sa odtiaľto dostať, Maarit. Nemôžeme tu len tak sedieť a čakať na smrť.“ Pretože to robili, očakávali niečo.

Raven tu nechcela byť, keď sa to niečo skutočne dostaví. Ale presvedčiť o tom Maarit bude ťažšie. Nevyzerala, že by sa chcela postaviť. Dopekla, veď ona vyzerala, že sa vôbec nemôže hýbať.

Nakoniec si Maarit povzdychla. „Keďže si teraz tu, hádam, že si sa už stretla s mojou mamou v knižnici. Tá sa nachádza niekde na tomto poschodí. Choď za ňou, ona pozná spôsob, ako sa odtiaľto dostať aj bez schopností.“ Jej hlas nemohol znieť viac ľahostajne.

Raven sa zamračila. To, čo jej hovorila, nedávalo zmysel. „Ty si vedela, že... sa odtiaľto môžeš dostať?“

„Áno.“ Bez zaváhania alebo akejkoľvek emócie. Jediné slovo vypovedajúce o presnej miere jej obety.

„Prečo si tu teda ostávala?“

Odpoveď si uvedomovala, ale potrebovala ju počuť.

„Kým som u ostávala, bol presvedčený, že chytil správnu osobu. Ty si zatiaľ mohla žiť svoj život v bezpečí. Keby som utiekla, uvedomil by si svoj omyl.“

Zavrela oči. „Tak so mnou odíď teraz. Už ma nemusíš chrániť. Celý druh je späť. Ochránime sa navzájom.“

Maarit zatriasla reťazami. „A ako sa zbavím tohto? Len sotva ich vytrhnem zo steny a budem s nimi pobehovať po pevnosti.“ Znelo to, akoby sa jej uľavilo, že našla výhovorku, prečo odmietnuť možnosť záchrany. Nechcela odtiaľto odísť. Logika v tomto prípade nefungovala. Koho ešte chránila? Samu seba len sotva.

„Bez teba nikam nejdem.“ Aj ona dokázala byť odhodlaná.

„Vážne? Takže tu so mnou zhniješ ďalších niekoľko rokov? Jasné, nech sa páči, môže mi byť predsa jedno, že chceš spáchať samovraždu.“

„A čo robíš ty?“

„Na mne už nezáleží.“ Raven sa vydesila. Maarit akoby rátala s tým, že tu zomrie. Dokonca po tom túžila. Musí ju odtiaľto dostať. Urobí to, aj keby ju mala odniesť na chrbte a zalepiť jej pri tom ústa, aby neprotestovala.

„Ale záleží. Si tu len kvôli mne. Bude len spravodlivé, keď ťa odtiaľto odvediem.“

Maarit si odkašlala. „A čo tie okovy?“

„Niečo už vymyslím.“ Pošúchala sa po brade. „Aj tak netuším, prečo ich máš. Ak sa chcel uistiť, aby sme neutiekli, nemal by spútať aj mňa? Ale miesto toho si nehybná len ty. Prečo?“

Celý jej monológ bol jednou veľkou rečníckou otázkou. No Maarit si to najskôr nemyslela. Prsty opatrne skrčila do pästí. Raven si uvedomila, že to bolo jediné, čo dokázala. Pohnúť prstami. Ale prečo jej zamedzil pohyb končatín? Vedel predsa, že sa nepokúsi utiecť.

Zostávala tu z vlastného rozhodnutia.

Začínala tomu rozumieť ešte menej ako predtým.

Postavila sa. „Musíš sa o to aspoň pokúsiť.“

„Nie, nemusím. Ale ty musíš odísť.“

Raven tam dlho stála a len na ňu pozerala. Na jej zúbožené telo, prázdny pohľad a pasiu. Nech sa ňou robili čokoľvek a akokoľvek dlho, neminuli sa svojmu účinku. Urobili z nej doslova trosku, ktorá nechcela byť zachránená. Raven najviac štvalo, že ju odtiaľto nemôžem odviezť.

Tých okov sa nezbavia a keby sa jej to aj podarilo... na chrbte ju neodnesie. Navyše stále ostávala možnosť, že ju chytia. Nebála sa bolesti, ale odmietala byť zdrojom ďalšieho utrpenia už tak utrápenej bytosti.

„Odíď, pokým tu nie je.“

Zodvihla obočie. „Ako...“

Nedovolila jej dokončiť. „Choď!“

Vykročila k dverám, ale ešte predtým, než ich otvorila, cez plece prehodila: „Vrátim sa po teba.“

„Nie, nevrátiš.“

Nemala čas na presviedčanie. Keď Maarit odmietala veriť, je to jej problém. Raven bola odhodlaná zachrániť ju. Aj keby sa sem mala priplaziť a zahynúť pri tom. Bude sa o to pokúšať tak dlho, kým neuspeje. A jej s to raz určite podarí. Pretože si nepripúšťala opak.

Nájsť knižnicu sa ukázalo byť v podstate jednoduché. Mala byť na tom istom poschodí. Pri letmom pohľade z malého okienka si uvedomila, že sú niekde vo vysokej veži. Takže skokom z okna, ak by našli dostatočne veľké, aby cezeň preliezli, by sa minimálne zabili.

Ale malo to svoje výhody.

Keďže veža bola skôr vysoká než široká, nachádzalo sa tam len veľmi málo dverí. Prvé dvoje sa nedali ani otvoriť. Tretie, ktoré nakoniec úspešne prekonala, odhalili police plné kníh. Neobťažovala sa zatváraním. Len očami rýchlo prehľadávala miestnosť, až kým neobjavila svoju obľúbenú nemú knihovníčku. Tá pri pohľade na ňu pustila na zem poriadne hrubo vyzerajúci polorozpadnutý zväzok.

Buchot sa odrazil od kamenných stien.

Raven si položila prst na ústa, aby jej pripomenula, že majú byť ticho. Bolo niečo ironické v tom, že to naznačovala nemej žene.

„Musím sa odtiaľto dostať. Vieš mi pomôcť?“

V tom okamihu začala prikyvovať i potriasať hlavou na znak nesúhlasu. Vykročila k dverám a po ceste schmatla Raven za ruku. Keď zamierili smerom, z ktorého prišla, pochopila jej reakciu. Prinútila ju zastaviť.

„Ona nepôjde. Vyhovára sa na okovy, ale v skutočnosti odísť nechce.“

Do očí sa jej tlačili slzy. Ak bola pravda to, čo jej povedali sprievodkyne, toto bola jej matka. Aké ťažké pre ňu muselo byť, že jej dcéra bola zatvorená jej pod nosom, ale nedokázala jej nijako pomôcť. Krutosť ich dozorcu nepoznala hraníc.

Opäť ju potiahla za sebou.

Raven jej položila ruku na plece. Vyznelo to komicky, keďže od nej bola vyššia. „Prisahám, že sa po ňu vrátim. Neodpustila by som si, keby som sa o to aspoň nepokúsila.“

Cez obe sa prevalila vlna žiaľu, ale ani jedna nedovolila, aby ju položil na kolená. Ešte niekoľko minút tam len tak stáli. Raven čakala, ako sa rozhodne knihovníčka. Nemohla ju nútiť, aby jej pomohla. Dovolila si len dúfať, že v nej ostala nejaká viera. Aspoň viac, ako v jej dcére.

Keď sa po nekonečných minútach vybrali opačným smerom, Raven padol kameň zo srdca. A potom sa už musel naplno sústrediť na cestu. Musí si to zapamätať. Na konci chodby našli točité schodisko a po ňom sa vybrali dole.

Raven si uvedomila, že to nie je jedna veža, ale dve stojace tak blízko seba, až sa spojili. Takisto boli nekonečne vysoké. Už niekde v polovici mala pocit, že sa dole nikdy nedostanú a ona omdlie vyčerpaním. Ale vždy zaťala zuby a prinútila sa pokračovať. Len tak sa predsa nevzdá.

Nemôže si to dovoliť.

Keď sa dostali až na prízemie, zamierili po ďalších chodbách. Niekoľkokrát odbočili. Pri prázdnej váze doľava, pri spadnutom svietniku doprava. Pri dvojitých dverách pokračovali rovno. Dúfala, že bude schopná si to zapamätať. Alebo si len pripomenie, že má hľadať kuchyňu. V nej sa ocitli, keď prešli cez obrovské dvere.

Očakávala, že sa stretnú s čulých ruchom a postavami, ktoré pripravujú obed. Ale nikoho tam nenašli. V skutočnosti to tam vyzeralo tak, akoby kuchyňu nikto nepoužíval už minimálne niekoľko rokov. Tak ako sa živili obyvatelia tohto miesta? Pri tej otázke ju mimovoľne striaslo.

Nie viac ako v moment, keď žena otvorila jednu z truhlíc a naznačila jej, aby do nej vošla. Prehltla a naklonila sa. Uvedomila si, že to nie je žiadna nádoba, ale zakamuflované schodisko. Pravdepodobne išlo o nejaký tunel vyhĺbený v zemi.

Prstami jej naznačila, že má vkročiť dnu.

„Mám prejsť po schodoch dolu?“

Prikývla.

„A kam potom?“

Vystrela pred seba ruku.

„Stále rovno?“

Zúrivo začala prikyvovať a pri tom jej mávala. Naznačovala jej, že má čo najskôr odísť. Raven nebola proti, toto miesto ju desilo. Vyzeralo ako vystrihnuté zo stredovekého hororu. Nech v ňom žil ktokoľvek, nebol ukážkou dobrosrdečného pána. Skôr pripomínal krutého tyrana.

Keď sa Raven naposledy otočila, aby sa jej poďakovala, rukami naznačila gesto prosenia. Mohla si domyslieť, že nechcela, aby ju prezradila. No niečo jej našepkávalo, že ju prosí o život dcéry. Aj ona jej chcela pomôcť, ale Maarit najskôr tiež odmietla. Raven sa opäť zamyslela nad dôvodom takéhoto správania. Nerozumela tomu.

Natiahla sa pohladila ženu po tvári. „Neboj sa, ja sa vrátim a obe vás odtiaľto dostanem.“

Keď zišla tých niekoľko schodov, počula, ako za ňou zavrela poklop. V chodbe bola tma, takže sa musela pridržiavať steny, aby našla cestu. Do nosa ju udieral vlhký pach. Hlavu držala sklonenú, aby neochutnala niektorú z pavučín. Ak aj na niečo stúpila, snažila sa samú seba presvedčiť, že to bol len kameň. Pískajúca skala, nejaká nová odroda.

Po celý ten čas sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu. Ak doteraz ničomu nerozumela, teraz si už nebola istá ani vlastným menom. Ten muž nejakým spôsobom toto všetko spôsobil, alebo to aspoň využil vo svoj prospech. Pravdepodobne dúfal, že získa viac mágie, no Maarit a ostatní mu urobili škrt cez rozpočet.

Znemožnili mu získať viac moci. A vtedy našiel Maarit, dokonalého obetného baránka. Netušila, čo od nej chcel, ale asi to nikdy nedostal, keď ešte stále žila. Zvyšok si mohla len domýšľať. Nešlo mu len o pomstu, akoby sa chcel o niečom uistiť...

Lenže o čom?

Maarit mu neujde. Na druhej strane mu bolo jedno, že by mohla uniknúť Raven. Na ceste ju nikto nezastavil. Keď našla koniec tunela a vyšla von v nejakom lese, uvedomila si, že to všetko bolo až príliš jednoduché. A pochybovala, že by ju takto podcenil.

Možno bola magická bytosť, ktorá by sa mala spoliehať na schopnosti, ale bola aj niečím iným. Bola človekom. A ten by sa pokúšal nájsť inú cestu von. Skúsil by okná, dvere a skôr či neskôr by sa dostal von z budovy, ktorá nebola zamknutá. Alebo strážená.

Žiadne stráže, žiadne kúzla. Len starý hrad hrôzostrašne sa týčiaci nad ňou. Skoro akoby niekto chcel, aby utiekla. Lenže čo by ten niekto získal tým, že by ju uniesol a vzápätí nechal proste odísť? Na čo by sa namáhal?

Nemohla sa zbaviť pocitu, že od nej niečo potreboval.

Niečo, čo mu Maarit nemohla dať.

Ak je to tak, bude si musieť pohnúť. Načo držať v zajatí niekoho, kto pre vás tratil význam?

Kapitola 30. ¦¦ Kapitola 32.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 31.: