OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 7.

27.12.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1078×

Kapitola 7.

„Kde si bola v noci?“ zrúkla na ňu matka po niekoľkominútovom tichu, v ktorom si Raven len mlčky prezerala.

„V posteli?“ Nakoniec to otočila na otázku. Výraz v matkinej tvári, jej hnev lemovaný dokonale upravenými vlasmi, neveštil nič dobré. Keby si len vedela spomenúť, čo urobila tentokrát, že si vyslúžila takúto jej reakciu. Určite nezmeškala žiadny večierok. Tie jej matka pripomínala každý deň aspoň desaťkrát.

Ravenine neisté slová jednoznačne nestačili. Značil o tom zvuk zatresnutých dvier. Bude nasledovať osobná spoveď. Nemohla povedať, že by sa tešila. Ale možno ju to rozptýli od toho otravného hučania v hlave. Taký dutý pocit naposledy zažila, keď to prehnala s alkoholom. Pocit zaprášený udalosťami niekoľkých mesiacov.

„Nehraj sa so mnou, mladá dáma! Uprostred noci si len tak odídeš, zoberieš si auto a ráno si tu len tak lež v posteli a tváriš sa, že sa nič nestalo? A kde máš auto?!“ Takto zhmotnený hnev svojej matky na ňu útočil snáď po prvýkrát.

Raven sa zamračila. „O čom to hovoríš?“

„O tvojom nočnom výlete.“

Zodvihla sa z postele. Je pravda, že bola oblečená v normálnom oblečení, pyžamo sa váľalo na zemi, ale to ešte nemuselo znamenať, že niekde skutočne bola. Alebo áno? V duchu sa snažila upokojiť. Zabudla... Nemohla mať predsa takú smolu. Byť bláznom bolo niečo celkom iné ako byť sklerotik!

„Ja som nikde nebola,“ dodala bez dychu. Tónom, ktorým sa snažila presvedčiť skôr seba. Možno skutočne mala takú smolu.

Jej matka sa nerozčúlila. Urobila niečo oveľa prekvapivejšie. Neistým krokom zamierila k posteli. Posadila sa vedľa dcéry. Raven si nespomínala, kedy naposledy zažila taký luxus z blízkosti. A rozhodne nikdy nevidela svoju matku takú smutnú. Dokonca ani na pohrebe jej vlastného brata pred pár týždňami.

Sadla si vedľa dcéry a chytila ju za ruky. Raven nedýchala. Takú dôvernosť nečakala. Chcela uhnúť. Neurobila to. Vydržala to, kvôli matke. Aj keď sa jej do podvedomia začali tlačiť viny jej matky, ignorovala ich. Nezvaný bolestný hosť v šere jej podvedomia.

„Elizabeth...“ začala potichu. Ostrý tón sa vytratil. „Čo sa deje?“

„Nič?“ Opäť odpovedala otázkou. Netušila, čo má jej matka na mysli.

Nasledoval dlhý povzdych. „Odďaľovala som tento rozhovor. Myslela som si, že je to len hlúposť, ale asi som sa mýlila. Stále som si opakovala, že svoju vlastnú dcéru ešte dostatočne dobre poznám.“

„Mami, ja... o čom to hovoríš?“ zahabkala Raven.

Duchovia okolo nich začali tancovať. Divoké pohyby do rytmu neexistujúcej skladby. Prehrešky jej matky tvorili tiene. Zaplavili ju. Krik a plač. Oddelené hlbokou priepasťou prežitých rokov. Snáď náznak dávnej krivdy.

Raven potriasla hlavou. Vytrhla sa z matkinho zovretia. Už nemohla zniesť jej nečisté svedomie. Nechcela vedieť o hriechoch milovaných. Zbytočne kaziť predstavy.

„Jeff mi rozprával o tvojom zdravotnom stave.“

Raven si spomenula na incident s lustrom. Potriasla hlavou. Nebude na to myslieť! „O čom?“ Jej strýko bol psychiater. Nemohol vedieť nič o tom, čo sa dialo s jej telom.

Matka sa postavila. Začala sa prechádzať. „Zmenila si sa, tak veľmi. Myslela som si, že za to môže smrť toho chlapca. Bola si smutná, zničená. Možno si ho milovala a prišla si o lásku.“ Jej tón vypovedal o pochybnosti. „Ale je toho viac. Úplne si sa zmenila! Niekedy akoby si to ani nebola ty. Neješ, takmer nespíš a často ťa počujem kričať zo sna. Správaš sa inak, nemáš rada večierky. Si ako nevďačný fagan!“ Žalostne sa zasmiala. „A teraz máš ešte aj výpadky pamäte.“

Raven si uvedomovala, ako veľmi sa zmenila. Vyratúvanie nedostatkov aj tak bolelo. Každým slovom bola menšia a menšia. Nehrozilo, že by sa premenila na prach. Neunikne agónii výčitiek.

Nadýchla sa. Pohľad odvrátila od pochodujúcej matky. „Dospela som, tak som sa zmenila. To nie je nič divné.“ Tichá defenzíva znela smiešne.

„Dospelosť toto s človekom neurobí. Občas akoby si nebola ani moja dcéra...“ Žiadna tichá výčitka. Len smutné konštatovanie. Raven to nebolelo. Nevnímala to ako urážku.

Stíchla. Netušila, čo matke na to vlastne povedať. Ukázalo sa, že reakciu ani nečakala.

„Myslela som si, že Jeff len preháňa. Ale možno som len zatvárala oči pred tým, čo sa deje...“

V hlase jej zaznievala bolesť, ktorej Raven nerozumela. Veď nezomierala! Len sa trochu zbláznila. To neznamenalo, že je kripel. Alebo snáď áno? V očiach svojej matky predsa nemusela byť dokonalá. Zvonku to bolo pozlátka. Ale členovia jej rodiny nikoho nesúdili.

„Mami?“ Raven bola zúfalá.

„Myslí si, že si chorá, Elizabeth.“

Raven sa zadrhol dych v hrdle. Ten hlas, to tiché presvedčenie! Ten zlomený výraz v očiach. Akoby sa jej rozpadal svet. Nikdy svoju matku nevidela takú zúfalú. Krútila hlavou v odmietavom postoji.

Raven len nemo prizerala.

Tak veľmi by si priala, aby na jej psychické problémy existoval nejaký fyzický dôvod. Ale aj keby sa dalo všetko logicky vysvetliť... neexistovalo nič, čo by ospravedlnilo tú časť, v ktorej sa zmenila na vraha. Marc bol mŕtvy. To nedokázala objasniť nijaká veda. Iba ak kriminálna.

„Necítim sa... chorá,“ povedala Raven potichu. Sotva ústa otvorila.

A vlastne neklamala. Myslela si o sebe všeličo. Lenže svoj stav neoznačovala za niečo prechodné. Nevyliečiteľný. Nenávratne zničený. Rovnako ako jej duša.

„Hovoril, že popieranie patrí k prejavom.“

Zarazila sa skôr, ako mohla odpovedať. Vyzeralo to, že jej matka si to premyslela. Verila tomu, čo jej Jeff povedal. A prečo by aj nemala? Bol renomovaný odborník. Člen rodiny. Nemal dôvod klamať. To isté naznačoval aj Raven.

Povedal, že jej môže pomôcť.

Toľké mesiace sa trápila. Lámala si hlavu nad tým, čo sa s ňou stalo. Logan možno niečo vedel, ale jeho vysvetlenia za nič nestáli. Raven sklonila hlavu. Príliš ľahko uverila. Čakala na čokoľvek, čo vysvetlenie pripomína. Zúfalstvo jej rozochvelo kolená. Možno toto bude ten chýbajúci dielik, ktorý zapadne do neporiadku jej života.

„Čo... čo...“ Nedokázala dokončiť. Nemusela.

Matka k nej pristúpila. Objala ju. „Neboj sa, urobíme všetko, čo sa dá.“

Rozumné vysvetlenie jej stavu. Choroba. Ale možno... „A čo ak nie som chorá? Čo ak som toto... proste ja?“

„Tak to prijmeme.“ Raven sa trochu upokojila.

Toto bola jej rodina. Vždy ju podporili, vždy ju milovali. Možno by ju mohli mať radi aj po tom všetkom, čo urobila. Podporia ju. Či už bude chorá alebo zdravá. Úľavou privrela oči.

„Amanda povedala, že môžeme prísť.“

Zažmurkala. Jej matka to... naplánovala. „Ako dlho... to vieš?“ Alebo skôr, ako dlho mala podozrenie? Koľko dní okolo nej chodila po špičkách a skúmala ju ako morča zavreté v klietke?

„Niekoľko mesiacov. Odmietala som si to priznať.“

A opäť ten tón. Zúfalý a zničený. Odmietavosť odkvapkávajúca z každej slabiky. Na vrchu zaobalená hanbou, strachom.

Žiadna neistota.

Len porážka dobre ukrývaná nacvičenou pretvárkou. Raven mala pocit, že o svojej rodine ešte veľa nevie. Ale ten pocit rýchlo zahnala na ústup.

„Prečo si niečo nepovedala?“ Zmätok ju naplnil. Ak mala podozrenie tak dlho, mohla to aspoň slovíčkom naznačiť.

Matka si odkašlala. „Snažila som sa to popierať. Chcela som inak vysvetliť to, čo sa s tebou deje,“ odpovedala úplne úprimne.

Raven si zložila ruky do lona. Počúvanie dôvodov nepomáhalo. Cítila sa zbitá. Niekto ťažkou palicou polámal aj tie najmenšie kostičky. Telo jej rôsolovatelo. Akoby išla na popravu. Prízraky okolo nej poskakovali, akoby jej chceli niečo povedať.

Boli výplodom jej chorej mysle? Netušila. Pravda bola, že by chmatla po čomkoľvek, čo znelo aspoň trochu pravdepodobné. Logikou pomenovať niečo, čo bolo úplne nelogické. Jej správanie, jej kreslenie. Náhla spoločenská izolovanosť. Skutočne príznaky? Alebo len prejavy jej nového ja?

„Amanda... čaká?“

Jej matka prikývla. „Povedala, že máme prísť kedykoľvek. Aj dnes, ak budeš chcieť.“

Nechcela. Desila ju predstava akýchkoľvek vyšetrení. Na čo všetko by mohli prísť. Čo by odhalili. A čo nie. Ale na druhej strane... nemala čo stratiť. Bola uväznená v tme príliš dlho. Desili ju vlastné predstavy. Stávala sa z nej iná bytosť. Akoby už viac nebola Raven. Netušila, čo to spôsobilo. S chorobou by možno vedela bojovať. Keby vedela, či nejakou trpí.

Napriamila sa. „Poďme za ňou.“ Hrdlo mala zovreté. Hlas priškrtený. Jej matka sa aj napriek tomu kŕčovito usmiala.

Raven sa neprezliekla. Tričko a rifle, ktoré na sebe z nejakého dôvodu mala, skvele postačili ich zámeru. Dokonca sa ani nenajedla. Všetko voňalo a vyzeralo skvele. S takým stiahnutým žalúdkom by to najskôr hneď vyvrátila. Tak len pozerala na matku, ktorá do seba horko-ťažko nalievala rannú kávu.

Nikomu nepovedali, kam idú.

Možno to vedeli. Alebo to tušili.

Na cestu si výnimočne zobrali šoféra. Raven tušila, že jej matka chcela robiť spoločnosť. Nejako ju upokojiť. Prázdne miesto, kde zvyčajne stávalo jej auto, bolo desivou pripomienkou stratených udalostí. Kam mohla ísť? To netušila. Neexistoval prístroj, ktorý by odhalil zabudnuté spomienky.

Úzkosť jej zovrela hrdlo ešte viac. Čudovala sa, že vôbec môže dýchať. Neupokojilo ju ani sledovanie meniacej sa scenérie. Z jedného mesta do druhého. Jej teta pracovala na súkromnej klinike. Tiché, profesionálne miesto. Diskrétnosť na každom kroku. A podpora rodiny.

Raven dúfala, že to postačí.

Stromy sa zmenili na machule. Autá na farebné muchy letiace okolo. Len matkina ruka na stehne ju držala na mieste. Za viečkami svetielka nejakého obrazu. Odmietala sa nechať ovládnuť. Ignorovala šialené predstavy.

Tancujúce prízraky stotožnila s hmýrením tepla z klimatizácie.

Keď mala na mieste určenia vystúpiť, takmer ju zradili nohy. Jeden krok, druhý krok. Krivkanie porazeného. A ten nekonečný smútok prýštiaci z jej matky ako gejzír. Raven sa ale cítila prázdna. Dutá. Nič k nej nepreniklo.

Vošli cez dvere. Zdvorilé úsmevy. Krátke čakanie. Zvyčajne vysmiata teta Amanda s maskou predstieraného pokoja. Nepomáhalo to. Vysvetľovanie nepočúvala. Len mechanicky podala tete ruku. Prikývnutím súhlasila s vyšetrením. Papiere mala podpísať neskôr. A Ravenina matka celý zvyšný čas len zúfalo visela na vlastnej dcére.

Tentokrát z nej Raven cítila to, čo sama prežívala. Žiadne výčitky z minulosti. Mohlo na toto konkrétne existovať lekárske vysvetlenie? Aká choroba by jej mohla dať takú schopnosť? Lenže to boli pravdepodobne len predstavy. Empatia bola predsa bežná.

„Jednotlivé termíny vyšetrení sú už obsadené. Za normálnych okolností by som ťa musela objednať až o niekoľko týždňov, ale urobím výnimku. Si rodina.“ Amanda jej stisla ruku

Raven sa neisto usmial. „Ďakujem.“ Hoci netušila, či by mala byť vďačná alebo nie.

„Počas obednej pauzy by som to mala stihnúť. Musíš len niekoľko hodín počkať.“ S posledným slovom jej naznačila, aby ju nasledovala.

Dostala vlastnú izbu. A niekoľko hodín samoty. Matka ostala s tetou Amandou. Pravdepodobne niečo plánovali. Prerokovávali možnosti a volili postupy. Akoby boli generálmi plánujúcimi vojnu.

Raven to vyhovovalo.

Sedela na posteli, pozerala do steny. V pravidelných intervaloch sa do seba snažila dostať vodu. Niekedy sa jej darilo, inokedy ju musela vypľuť do umývadla. Čakanie bolo prekliatím. Sekunda mala dĺžku dní, hodiny týždňov. Akoby mal prísť rozsudok smrti.

V dnešný deň zistí, čo sa s ňou deje. Nemala radosť. Skôr jej len divno odľahlo. Prestane sa pretvarovať. Alebo v tom bude až do smrti pokračovať. Záleží na výsledkoch. Lenže potrebovala aspoň niečo robiť.

Preto sa prezliekla do divného beztvarého pyžama. A potom len pokojne nasledovala usmiatu sestričku dlhou chodbou. Keby to dokázala, ocenila by príjemné prostredie, ktoré vytvoril nejaký skúsený dizajnér. Lahodivé farby stien, takmer pozitívne pôsobiace obrazy. Lenže teraz sa jej to všetko vysmievalo.

V malej miestnosti ju privítala matka s tetou. A kopa papierov, ktoré mala vypísať. Podpisom súhlasila so všetkým. Roztrasená ruka naučeným pohybom zapísala jej meno. Vnútro sa jej chvelo, hrdlo mala v jednom ohni. Žalúdok ju bolel, akoby sa prejedla. Zhoršilo sa to pohľadom na prístroj. Obrovské monštrum dominovalo priestoru. Posuvná posteľ smerujúca niekam do osvetleného tunelu.

To bol smer jej cesty k odhaleniu pravdy.

„Toto bude možno nepríjemné,“ zamumlala sestrička.

Priblížila a k nej s obrovskou kanylou. A tú jej zaviedla do ruky. Teoreticky ju to malo bolieť, ale ona cítila len mierny tlak. Jej strach sa zmenil na zdesenie. Konečnosť toho všetkého ju zaskočila.

„Ľahni si,“ vyzvala ju teta. Počúvla. Pohybovala sa ako drevená bábka.

Raven sa cítila na plastovej pohyblivej posteli príšerne maličká. O týchto vyšetreniach čítala v novinách, sledovala ich v obľúbených seriáloch. Ale teraz bola v hlavnej úlohe ona. Zachytila nejaké reči o kontrastnej látke a priebehu, no vytesnila to. Začínalo jej byť teplo. Zvláštne, doteraz jej bola zima. Možno ju už opustil strach, a tak sa zohriala.

„Nebude to trvať dlho, ale potrebujem, aby si sa nehýbala.“

Netušila, či to platilo už teraz, ale aj tak neisto prikývla. A potom sa pohla. Teda, nie ona, ale to, na čom ležala. Akoby bola vo vláčiku a vošla do temného tunelu. Len s tým rozdelilo, že v ňom bolo svetlo. Inštinktívne zavrela oči.

Po mnohých týždňoch sa skutočne rozhodla všetko precítiť. To, ako ju tlačí posteľ bez ohľadu na to, že by mala byť pohodlná. Na tupé búšenie v hlave. Predstavy, ktoré nedokázala celkom zastaviť. Ak sa okolo nej vznášal nejaký zvuk, ignorovala ho.

Začala sa túlať.

V mysli sa dostala tak ďaleko do minulosti, že sa nedokázala len tak vrátiť. Videla samú seba ako malé dieťa. Ako sa držala matkinej sukne. Vždy vedela, že ju ochráni. Verila jej. Postavila sa za ňu, keď jej niekto ubližoval. Keď na ňu kričala, bolo to zo strachu alebo len preto, že mala isté očakávania, ktoré Raven naschvál nesplnila.

Ako keď spomalila na bežeckých pretekoch len preto, že nechcela, aby postúpila ďalej. Matka kričala, lebo vedela, že sa vedome podcenila, ale nakoniec to prijala. Pretože ju milovala a rešpektovala jej rozhodnutia.

Podporila ju. Rovnako aj teraz. Raven sa pohrávala s myšlienkou, že preto tak rýchlo súhlasila týmto vyšetrením. Prišiel čas pokúsiť sa zistiť pravdu. Netápať v temnote.

Z premýšľania ju vytrhol pohyb. Nie jej tela, ale postele pod ním. Netušila, koľko času ubehlo. Len to, že preletel ako prúd rozbúrenej rieky dole skalami. Vzápätí už pri nej bola sestrička. Pomáhala jej na nohy.

Raven sa mohla sústrediť na vážne sa tváriace osoby, ktoré vošli dovnútra. Amanda a ešte nejaký... lekár, ktorý pribudol. Povedali by jej, čo sa deje, boli to odborníci. Ona sa však zamerala len na svoju matku, ktorá sa vliekla za nimi. V očiach zadržiavané slzy. Tras v rukách. Vzdorovito vystrčená brada.

Raven sa otriasla. Nech už vyšetrenie ukázalo čokoľvek, najskôr to neveštilo nič dobré. Možno predsa existovala nejaká fyzická príčina jej psychických problémov.

Ani v najmenšom ju to netešilo. Desilo ju to viac ako smrť.

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 7.: