OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 9.

06.01.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1071×

Kapitola 9.

Raven netušila, čo sa to s ňou vlastne deje. Od toho pamätného vyšetrenia, pri ktorom zistili nejaké nezrovnalosti na snímke jej mozgu, sa všetko začalo rútiť dole kopcom. Prijala to. Pretože to očakávala. Jej stav začítal dávať zmysel. Lekári ešte neurčili diagnózu. Neboli si istí. Nechala ich pracovať.

Čo iné tiež mohla robiť.

Dlhé dni trávila v izbe na súkromnej klinike svojej tety. Nekonečné hodiny jej spestrovali len všakovaké vyšetrenia. Vypisovanie papierov. Tabuľky. Otázky. Injekcie a odbery. Všetko lemované súcitnými pohľadmi. Prečo ju ľutovali? Veď ešte nevedeli, čo jej je.

Ani jej matka, ani jej otec – proste nikto.

No napriek tomu tu jej rodičia neboli. Akoby ju tu pochovali. Hrobka zavretá ešte za života. A ona tomu nerozumela. Podporovali ju. Vždy stáli pri nej. Aj vtedy, keď zomrel Marc. Každý deň. Netrápilo ich ani to, že sa odklonila od rodinnej tradície. Dizajnérka v rodine lekárov a právnikov. Nikomu to neprekážalo. Teraz však áno. Niečo bolo v neporiadku s jej hlavou.

Raven to tušila už dávno.

Mala už potvrdenie.

Smutne si povzdychla. Dívala sa cez okno do záhrady. Nič však nevidela. Len prázdne miesta. Letargicky vnímala okolie. Chcela spať. Mať pokoj od všetkého a všetkých. Sny sa vracali. Rovnako aj prízraky.

Ignorovala ich.

Boli výplodom jej chorej mysle. Alebo skôr tela.

Nekreslila.

Pomyslenie na ceruzku a papier v nej vyvolávali bolesť. Takto sa dobrovoľne týrala. A čakala na rodičov. Minúty, hodiny, dni. Možno celé veky. Pravdepodobne však len chvíľu. V samote čas plynie pomalšie. Bola s tým už zmierená.

Dvere sa otvorili. Takmer nepostrehnuteľný pohyb. Raven sa tvárila, že to nevníma. Nedokázala nikoho oklamať. Na pleci jej pristála útla ruka. Vedela, že patrí jej sesternici. Jediná za ňou chodila. Hlavne po tom, ako skončilo ďalšie kolo vyšetrení. Snažila sa ju podporovať.

„Zase si nič nezjedla,“ vytkal jej Sam.

Raven sa pousmiala. „Nemám na nič chuť.“

Sam si ju otočila čelom k sebe. Na pehavej tvári sa zjavil nesúhlasný výraz. Aureola ryšavých vlasov bola predĺžením tlejúceho hnevu. Napriek svojej útlosti dokázala byť desivá.

„Nemôžeš sa teraz začať ľutovať. Ani sa opúšťať. Sme tu pre teba, nech sa stane čokoľvek.“

Raven kývla hlavou. „Takže ste ešte na nič neprišli.“

„Všetky výsledky boli negatívne. Stanovenie diagnózy ešte nikdy nebolo ťažšie.“

Na chvíľu ostalo medzi nimi ticho. Raven si nespomínala, koľko testov jej robili. Čo všetko jej odobrali. Aké vzorky poslali na rozbor. Celý ten čas bol ako šmuha. Nejasné farby a tvary. Všetko splývalo. Prekrývali sa jej dni, občas aj tváre. Dokonca sa jej miestami zdalo, že ju prenasleduje Marc. Uškrnula sa. Jeho prítomnosť nebolela. Bol odobrením toho, čo sa jej dialo.

Trest za jeho vraždu.

„Možno som proste blázon,“ zamumlala. Opakovala si tie slová. Stále dookola. Akoby sa mohli stať pravdou. Všetci ich vyvracali. Možno na Raven len nenašli správne tabuľky.

„O tom sme už hovorili. Tvoje problémy nie sú psychického rázu.“

Odvrátila sa od Sam. Dívala sa von. Stále tam nič nevidela. „Ako to môžeš vedieť?“

Sam rozhodila rukami. „Pretože sme si tým istí! Vedeli sme to ešte predtým, než si sem prišla. Dokonca sme ti na tvoju žiadosť urobili aj testy a tie boli negatívne. Žiadna porucha, len...“

„Len čo? Ani sami neviete,“ povedala unavene. „Príznaky, ktoré opísala moja mama... môžu znamenať čokoľvek. Napríklad aj schizofréniu.“

To slovo bolo ako výkričník. Dokonale Sam umlčalo. Bohužiaľ, len na niekoľko sekúnd.

„Čítala si.“

Raven pokrčila plecami. „Nudila som sa.“

V skutočnosti to bola lož. Nikdy nevidela žiadnu lekársku knihu. Vždy ju totiž desili. Miesto toho tu len celý čas sedela a snažila sa nepremýšľať. Umlčať jej myseľ bolo ťažké. Zničiť prítomnosť všetkého ostatného ešte ťažšie.

Prestala sa pokúšať.

Tak načúvala.

Občas k nej prišla ozvena. Priateľka nesúca posolstvo slov iných. Väčšine nerozumela. Niečo ako hebrejčina pre Angličana. Diagnózy lietali. Nasledovali ich popretia. Raven bola zmätená. Lekári, ktorí príliš rýchlo zamietli väčšinu chorôb. Bez vyšetrení. Prečo by to robili?

„Raven,“ začala Sam pomaly, aby sa uistila, že ju sesternica počúva, „my vieme, že nie si blázon. Možno o tom pochybuješ, ale my to vieme. Všetky tie vyšetrenia, ktorými si prešla, len mali potvrdiť výsledky zbierané každý rok.“ Spomínala si na ne. Absolvovala ich bez slova celý život. Daň za to, že žijete s toľkými lekármi v jednej domácnosti. Boli proste paranoidní. „Po Elizabeth nikto nechcel riskovať, že by sa to zopakovalo. Takže ťa každý rok testovali. Ty. Nie. Si. Blázon.“

Raven mlčala.

Elizabeth... to meno počúvala z úst matky. Komu patrilo? Apaticky sa od neho odpútala. Na čo sa pýtať. Odpovede neprídu. Ostatnú len otázniky. Strašiaky v poli času. Koľko minút jej ostávalo? Vyberie si okamihy. Zavrie oči a bude preč. Bez ohľadu na to, či bude vedieť pravdu, alebo nie.

„Moji rodičia?“ Neohrabane zmenila tému.

Cítila, ako Sam stuhla. „Majú... veľa práce.“

„Hm,“ zamumlala.

Ďalšie klamstvo. Kúsok farebného skla vo vitráži jej tragédie. Matka s otcom zabudli. Vykašlali sa na ňu. Na chvíľu to zabolelo. Bola príliš umŕtvená. Únava na ňu doliehala. Nedokázala sa už ani hnevať. Ak chcela kedysi bojovať o lepší zajtrajšok, teraz si to nedokázala predstaviť. Stála by tá námaha vôbec za to?

Pochybovala.

„Raven, oni tu chcú byť, ale nemôžu. Som si istá, že hneď, ako nájdu pár voľných minút, prídu za tebou. Neponáhľajú sa, lebo vedia, že si v dobrých rukách.“

Opäť na to nič nepovedala. Toto miesto patrilo jej rodine. Mala sa cítiť v bezpečí. Miesto toho prichádzala len beznádej. Samota ju prikryla ako plášť. Ak sa neprestane ľutovať, nikdy nenájde úsmev. Ale pre koho sa smiať. Sama pre seba? To sotva. Iba ak by sa mala vysmiať tomu, čo sa jej dialo.

Chorá, zničená a čoskoro bez rodiny. Možno mala tety, strýkov a Sam, ale rodičov nie. Dve malé bodky na horizonte nenávratna. Raven sa necítila ako sirota. Skôr ako človek, ktorý sklamal. A ostatní s ním už nechceli mať nič spoločné. Ak by odtiaľto odišla, hľadali by ju? Zachvátila ju neistota. Kedysi by odpovedala bez zaváhania.

Lenže ani ona nebola taká, ako predtým.

„Som si istá, že prídu hneď, ako to vyriešia,“ pokračovala Sam. Zúfalstvo jej sfarbilo hlas.

Raven pokračovala v zízaní na krajinu. Malo by ju to upokojiť. Ona sa cítila mŕtva. Vnútorne vyprahnutá. Nemohla oceniť krásu pokojnej prírody. Nedokázala pomenovať nič z toho, čo sa v nej odohrávalo. Aj preto, že tie slabé ozveny ani nezaznamenala.

„Nemala by si sa trápiť. Nepomôžeš si, ak budeš smutná. Teraz je čas bojovať.“

Inšpirácia. To odkvapkávalo z tých slov. Ale ako prinútiť k životu kvet, ktorému zhnili korene?

Sekundy tikali žalostnú pieseň. O žene, ktorá nikdy nebude ako predtým. Raven to vedela. Snažila sa samú seba presvedčiť, že to všetko má zmysel. Nájde odpovede na otázky. Vylieči sa. Premenlivé úkazy a sny nahradia diagnózy na veľkom papieri.

Až to všetko skončí, odľahne jej.

Potom možno ocení dokonalosť scenérie pred sebou. Ale najskôr sa musí zbaviť filtra konečnosti, ktorý všetko prikrýval. Iskierka presvetlila jej temnotu. Príliš rýchlo zhasla. Vina ju opäť pritlačila do prachu výčitiek.

„Prepáč, už musím ísť,“ prenikol k nej hlas. Sam sa s ňou rozprávala dlho. Raven však väčšinu nepočula. Netrápila sa tým. Nemusí akceptovať klamlivé upokojenia. Aj tak im neverila.

Dvere s tichým ťuknutím opäť zavreli jej samotu do koncentrovanejšej podoby. Vedela, že bola nevďačná. Mala k dispozícii techniku a lieky, o ktorých iní len snívali. Ona si to nevážila. S radosťou by to darovala ostatným.

Nedovolia jej to.

Za viečkami opäť videla tvár. Už od rána ju mátala. Črty patriace Loganovi, hoci neboli jeho. Ten muž sa na neho nesmierne ponášal. Videla ho zomrieť. Ležal v kaluži krvi. Niekto sa tomu smial. Chorá radosť psychopata. Pravdepodobne len snívala o niekom z minulého života. Možno bola nájomná vrahyňa. A svet sa jej za to pomstil šialenstvom.

Opäť niekto vošiel. Bez zaklopania. Cítila prítomnosť iného človeka. Ignorovala ho. Nemala silu na ďalšieho kolo pretvárky.

„Raven?“ Aj napriek únave sa otočila.

Pred ňou stála osoba, ktorá ju mátala v snoch. Logan. Tváril sa skrúšene. Takmer ľútostivo. Raven sa zamračila. On to vedel. Povedali mu, prečo je tu. A to jej prekážalo. Prečo by mal mať právo vedieť o nej pravdu? Sám jej o sebe nič neprezradil!

Otočila sa mu chrbtom.

„Ak si na mňa prišiel opäť kričať, musím ťa sklamať. Nezaujíma ma to. Ani v najmenšom.“

Objavil sa jej po boku. Detinsky ho ignorovala. „Ako tak pozerám, tak teba nezaujíma nič. Ani ty sama.“ Začula v jeho hlase obavu? Nie, iste sa jej to len zdalo.

„Nezaujímam ani svojich rodičov.“

Logan ju objal okolo pliec. Oprela sa do jeho tepla. Skôr, ako stihla žmurknúť, si ju k sebe otočil čelom. Niečo sa v nej s mravenčením prebudilo. Zobral jej dych. Dodal istotu. O ňom sa jej nesnívalo. Bol to niekto iný. Iné vlasy, oči, ale podobná tvár.

„Tak toto tu robíš celý ten čas? Ľutuješ sa?“ zahrmel trochu prekvapene. „Ak je to tak, som sklamaný. Myslel som, že teba niečo takéto nezastaví.“

Raven sa zamračila. „Prepáč, že som ťa sklamala. To vieš, pobyt v nemocnici s človekom robí divy.“

Logan sa zasmial. „V nemocnici? Správaš sa, akoby si už ležala na smrteľnej posteli. A pritom ti ešte ani len neurčili diagnózu.“

„Čo ty o tom vieš?“

„Prakticky nič, ale tiež viem, že by si sa nemala predčasne vzdávať. Nakoniec to môže byť aj niečo úplne neškodné.“ Snažil sa správať nonšalantne. Jeho prejavu však chýbala istota.

Rozhodla sa odpútať jeho pozornosť od seba. „Ako to, že sa pustili dnu?“

„Asi sa rozhodli, že potrebuješ trochu rozveseliť.“ Mierne sa zachmúril. „Vyzeralo to tak, že to dievča, čo tu bolo predo mnou, si dosť znepokojila.“

„To nebol môj zámer.“ Divné. Neprekážalo jej správať sa k Sam hnusne. Až do momentu, kým sa neobjavil. „Čo tu vôbec robíš?“ zmenila rýchlo tému rozhovoru. „Nemyslím si, že potenciálny zamestnávateľ má takýto záujem o možno budúceho zamestnanca.“

Logan sa odmlčal. Raven zaklonila hlavu, aby sa mu pozrela do očí. Bol skutočne krásny. Zvláštne jej imponoval. Keby boli v inej situácii, možno by sa na neho snažila urobiť aj dojem. Ale teraz? Proste sa kochala.

Na chvíľu dala voľnosť svojim reakciám. Fascinujúce. Ako sa tak pozerala, aj jej myseľ sa... menila. Niečo sa vynáralo z tmy. Myslela si, že zabudla. Pohľadom na neho si spomenula. V tú noc išla za ním. Keď v kúte mysle zazrela obraz jeho matky, striasla sa.

„Aha.“ To slovo bolo rovnako nezmyselné ako to, čo sa jej práve teraz preháňalo hlavou. „Konečne viem, kde mám auto.“ Doteraz si nevedela spomenúť, kde sa v ten večer vydala. Teraz bez problému dokázala vidieť aj najmenší detail.

„Prepáč, nemal som na výber.“

Zodvihla obočie. „No, ty si ho tam nenechal, že.“

„Myslel som to s mojou rodinou.“

Nejako vedela, že hovorí o svojej matke. „Z toho si nič nerob, aj tak pochybujem, že tvoja mama niečo vedela. Nevyzerala ako chodiaca lekárska encyklopédia.“

Logan od nej odstúpil. Akoby si ju potreboval pozorne prezrieť. „Skutočne veríš tomu, že odpoveď nájdeš vo vyšetreniach?“

„Je to logické.“ Automatická odpoveď, ktorá nemala s istotou nič spoločné.

„Je to hlúpe! Vôbec to nevysvetľuje, kým si.“

Raven pretočila očami. „Ja viem, kto som.“

„Tak kto si?“ zaútočil na ňu.

Otvorila ústa. Nič z nich nevyšlo. Prižmúrila oči. „Tebe sa nemusím spovedať. Tiež mi nič nehovoríš!“

„Ja viem, ja viem...“ zamumlal.

Raven bola presvedčená, že mu proste došli argumenty. Bol plný rozporov. Vyvolával v nej zmätok. Netušila, čomu má veriť. Sama sebe iste nie. A jemu? Tvrdil, že má odpovede. Žiadne jej nedal. Klamal jej. Alebo nie? Potriasla hlavou.

Hľadá logické vysvetlenie.

Začala sa meniť. Správanie, chute. Uzavrela sa. Prvé príznaky. Potom tie vidiny. Pravdepodobne ju klamal zrak. A tie sny... Všetko si rekapitulovala. Akoby sa snažila presvedčiť. Mala by tomu veriť. Všetko na svete má svoje vysvetlenie.

Jej rodičia verili tomu, že je chorá. Preto tu neboli. Raven tak dlho blúdila v nevedomosti, že to prijala. Lenže... ak by uverila, musela by priznať, že Marc zomrel náhodou. Možno to tak bolo. Ale ona cítila, ako z neho vysáva život. Pohľadom ho pripravila o životnú silu. Ako sa o to pokúsila na pohovore u Logana. Nakoniec tu boli aj pocity iných, ktoré cítila pri dotyku.

Empatia takým spôsobom nefunguje.

„Ako by si vysvetlila to, čo sa ti deje?“ ozval sa Logan. Akoby jej čítal myšlienky.

Zaváhala. No potom mu to povedala. Nech vidí, že je blázon. Potom odíde. Lenže on zotrval. Dokonca sa ani nesmial. Skôr akoby nad tým premýšľal.

„A čo tie sny? Ako by si ich vysvetlila?“

Prečo sa musel pýtať práve na toto? „Ľuďom sa bežne snívajú sny. Len moje pripomínajú skôr nočné mory.“ Snažila sa o povznesenosť. Spľasla ako vyfúknutý balón.

„Ale ty vidíš ich smrť. Ešte predtým, než sa stane.“

Zamračila sa. Ustúpila od neho. „A čo ak tí ľudia nie sú mŕtvi? Čo ak ani nezomierali? Sny nikto nevie vysvetliť. Niektorí ľudia hovoria, že sú to pozostatky minulých životov. Iní zase, že je to odpoveď podvedomia na nevyriešené otázky. Ale celkom dobre to môže byť aj... trest! Výčitky svedomia, ktoré nedokážem len tak ignorovať.“

„A za čo si si taký trest zaslúžila?“ vyzvedal.

Zarazila sa. Možno ak by mu o tom povedala, prestalo by to. Je viacero spôsobov, ako sa zbaviť výčitiek svedomia. Logan mohol byť jedným z nich. Nesúdil ju. Neodvracal sa. Len tam stál. Čakal na jej vysvetlenie. Pravdepodobne sa začne smiať. Ale aj tak jeho pozvanie k otvorenosti nemohla len tak odmietnuť.

„Myslím.... že som zabila svojho priateľa.“

Podišiel k nej o dva kroky. „Myslíš?“

Objala sa rukami. Bála sa, aby sa nerozpadla. „Ja neviem! Boli sme spolu a len viem, že som sa na neho pozrela. Cítila som, ako z neho odchádza život. Neviem, ako je to možné. Bolo to také isté, ako keď som bola u teba v kancelárii.“ Otriasla sa. „Myslia si to aj jeho rodičia. Takže tie sny.... sú ako ich pomsta za to, že som im zobrala syna.“

Necítila sa ľahšie, keď mu to povedala. Len zraniteľnejšie. Ani jej rodina o tom nevedela. Nazdávali sa, že je zronená zo smrti priateľa. S Marcom sa poznali celú večnosť. Každého zasiahol jeho odchod.

Odrazu jej na pleci pristála jeho ruka. „Neviem síce, kto si, ale viem, že si ho nezabila. Možno si mu len pomohla skončiť trápenie. Pravdepodobne už zomieral, keď sa to stalo.“

„Zomieral? Iba ak nudou! Marc bol zdravý, on...“ Zarazila sa. A tie bolesti hlavy? Zamietla tú myšlienku. Nič to neznamenalo. Ľudí bežne niečo bolí.

„Raven,“ povedal pomaly a nežne, „ja si nemyslím, že si chorá. Prečo teraz? Stavím sa, že si nikdy nemala ani len chrípku. To, čo sa s tebou deje, sa nedá vysvetliť medicínsky.“

Zúrivo krútila hlavou. „Nie, nie! Snažíš sa ma upokojiť, ale ja viem, že som chorá. Čoskoro prídu na správnu diagnózu.“ Zúfalstvom sa triasla. Nesmie jej zobrať toto riešenie. Potrebuje aspoň nejakú odpoveď. Hocijakú. Aj keby jej povedali, že má v mozgu nádor.

„Nesnaž sa to logicky vysvetliť.“

Sklonila hlavu. „Všetko má svoj dôvod,“ trvala na svojom.

Prinútil ju zodvihnúť pohľad zo zeme. Skúmavo ju sledoval. „Dokázala si vysvetliť svoje schopnosti, svoje sny. Dokonca si našla spôsob, ako ospravedlniť prítomnosť vlastných pomocníkov. Ale čo moja matka?“

Zarazila sa. „Čo je s ňou? Je celkom milá, keď chce. Hoci jej rodičia ju asi naozaj nemali radi, že jej dali také meno. Ale je jasné, že teba nadovšetko miluje.“

Frustrovane vykríkol. „A čo jej výzor?!“

Založila si ruky na hrudi. „Skutočne od teba nie je pekné, ako na to poukazuješ. To, ako vyzerá, z nej nerobí horšieho človeka. Som si istá, že kedysi bola nádherná. Tá nehoda musela byť hrozným nešťastím. Mal by si byť vďačný za to, že prežila,“ karhala ho.

Opäť od nej odstúpil, aby mohol rozhodiť rukami. Začal pochodovať po miestnosti. Po čele mu stekal pot. Prečo bol taký nervózny? Na mizivú sekundu zatúžila utešiť ho. Zahnala tú myšlienku. Dotyky nepomáhajú. Miesto toho zažmurkala pod náporom bolesti. Útočila na ňu tvár toho muža.

Logan, ktorý nebol Loganom.

Logan zastavil v pobehovaní. „Raven, moja matka neprežila žiadnu hrozivú nehodu. S tým výzorom sa už narodila.“

Zvraštila obočie. Iste žartoval. Neexistovala choroba, ktorá by niečo také spôsobila novorodeniatku. Tá poleptaná tvár. Poškodená koža, zničené vlasy... to mohli urobiť len nejaké chemikálie. Niekam musela spadnúť. Ale narodiť sa tak? Určite by to bola neuveriteľne medializovaná téma. Jej rodina by o tom niečo vedela. Lekári by sa zbláznili z takého dieťaťa. Nedali by mu pokoj, kým by nezistili, čo sa stalo.

Bola ušetrená odpovede. Loganovi začal zvoniť telefón. Z toho zvuku až nadskočila.

Zastal pred ňou, vyťahujúc mobil. „Dúfam, že niekto zomiera!“ zrúkol, keď prijal hovor.

Raven bola dostatočne blízko, aby počula. Hlas na druhej strane hlasno nariekal. „Logan, musíš sa rýchlo vrátiť. Ide o Macea. On...“

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 9.: