Po nejasnom priblížení Penthey, toho najtemnejšieho prekliatia, sa ocitneme na začiatku hlavnej zápletky.
Dyana prepadá cez zrkadlo do sveta, v ktorom sa neumiera. Do sveta, kde sa podľa Atysa prebúdzajú monštrá v každom z nás.
08.02.2013 (15:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 698×
1.
„Na konci vraj býva svetlo, v mojom svete bude len tma.“
Pred tvárou sa mi mihla červená váza. Mama ju mala tak rada. Vždy v nej mávala mäkké oranžové kvety, ktoré chodila zbierať až do Bieleho lesa.
„Nie si taká silná, nemôžeš sa brániť do nekonečna!“
Zdvihla som pohľad od črepov, ktoré sa rozprskli po celej izbe a odplazila sa bližšie ku stene. Uhla som sa kanvici na čaj, do ruky chytila nôž, ktorý sa vynímal zapichnutý v čalúnení kresla a tackavo vstala.
„Povedz mi to!“ Lovkyňa si zúfalstvom zašla rukami do vlasov a pár hnedých prameňov na to doplatilo.
Ostro som sa zasmiala a vrhla sa na ňu. Odrazila ma až príliš ľahko, akoby som bola len otravný komár. Zavrčala, ruky mi prekrútila za hlavu a bolesť sa postarala o to, aby som klesla na zem. Chrbtom ruky ma zasiahla do temena, mojej tvári venovala kolienko a tesne pod rebrá mi vnorila čepeľ.
„To stačí.“
Otočila som sa za zvukom a zamračila sa. Atys stál vzpriamene vo dverách a sledoval, ako mi Lovkyňa ide opätovne bodnúť do tela. Zachvátila ma panika.
„Pf,“ vyprskla pohŕdavo, ale odtiahla sa. „Keby mi dala to prečo som prišla, nemuselo sa jej nič stať.“
„Nikdy,“ šepla som pokojne a zastavila vzdych, ktorý bol v najlepšej ceste prezradiť, ako ma všetko bolí.
„Počuješ?“ pohŕdavo som zdvihla kútiky pier. „Nikdy. Nič. Nepoviem,“ zdôraznila som.
Vytiahla ma na nohy a hodila o stenu. Prepadla som cez stoličku a o milimetre sa vyhla veľkému zrkadlu na stene. Biele šaty, už boli celé červené, rana sa mi pri tom páde nepekne otvorila. Zatlačila som si ju rukami a snažila sa udržať si v tele aspoň zbytok tekutiny, ktorá ma držala pri živote.
„Dya! Všetkým pomôže...“
„Krvi zradca,“ fľochla som po ňom pohľadom, čím som zastavila Atysove ďalšie slová. Tvár sa mu zatiahla bolesťou a potemnela.
„Sklapni!“ zavrešťala na mňa Lovkyňa, schmatla ma za lem trička a zdvihla. „Ak sa dievčatko chce hrať, budeme sa hrať,“ šepla zlovestne.
„Najlepšie bude, keď sa upokojíš, Lima.“ Atys sa priblížil bližšie, ale Lovkyňa ho striasla.
„Drž už hubu!“ skríkla šialene. Nachvíľu som sa usmiala pod predstavou, že sa jej na perách vytvorila biela pena.
„A ty sa nesmej, zlatíčko.“ Čepeľou, ešte stále špinavou od mojej krvi, mi prešla cez líce až k pere, pričom sa jej na tvári roztiahol divoký úsmev. „Sľúbila som ti jednu šialenú jazdu.“
Zastonala som, keď ma prinútila prejsť viac doprava. „Keď mi nedáš to, čo chcem, si na nič.“ Zatriasla mnou a do tela mi opäť zaborila dýku.
„Zdochni,“ vydýchla som jej do tváre a stiahla sa bolesťou.
„Ho-hó. Mám pre teba niečo lepšie.“ Prozreteľne sa usmiala a zotrela mi šmuhu z tváre. „Môžeš si to užívať do nekonečna.“
„Nie,“ šepla som vyčerpane. Môj slabý pokus o vyslobodenie odignorovala a na zrkadlo za mnou nakreslila nejaký zložitý znak.
„Panthea dova moena.“
„Nie!“ skríkla som s posledných síl a šklbla sebou, ale Lovkyňa mi silnejšie zatlačila dýku do tela, čím ma úplne zastavila.
„Lima, nerob to!“ Atys sa k nej vrhol a snažil sa ju odtiahnuť, no nepomáhalo to.
„Môže byť potrebná, spomínala niečo o tom...“
Lovkyňa ma pustila a ja som zakolísala.
„... tie slová...“
Zamávala som rukami, no nedočiahla som na nič, čoho by som sa mohla zachytiť.
„... má ich na tele!“
Doľahla na mňa ťarcha môjho poslania. Nemohla som tu ostať, keď ma odhalili. Už som viac nehľadala rám zrkadla, vrhla som sa do záhuby.
Ich tvárami preblysklo poznanie, rozbehli sa ku mne, ale bolo neskoro.
„Nie,“ vykríkla Lovkyňa a padla na kolená.
Posledné fľaky svetla zmizli vysoko nado mnou a ja som sa ďalej rútila s pocitom, že už nikdy neuvidím ani jeho malú štipku.
Neskôr
Padala som dlho.
Dokonca som strácala nádej, že ešte niekedy pocítim, aké je to chodiť po pevnej zemi. Prehŕňať prstami na nohách piesok, nechať si chodidlá hladiť poddajnou trávou, či obmývať vodou. Aké to bolo cítiť chrupčanie suchých farebných listov pod nohami? Vždy som nenávidela, keď mi namokli ponožky, teraz by som za to dala všetko. Len trocha vlhka v mojich topánkach, za to, že som chodila po mlákach.
Celé to bolo zle.
Viac som spala ako bdela, čo mi plne vyhovovalo. Pri vedomí mi behali po hlave zvláštne myšlienky, možno predpoveď k tomu, čo bude nasledovať tam dole.
Výčitky. Len to prinášalo prekliatie, do ktorého som bola uvrhnutá. Ste sami uzavretý naveky v temnote, obklopený ťažkým tichom, blúdiaci za niečím, o čom ani neviete. Neoplatí sa ani len dúfať, že uzriete deň, záblesk hviezd, mesiaca alebo slnka. Ste doslova v ničote.
Preto sa toto miesto využívalo ako najkrutejší trest pre zločincov. Svedomie si stále pýtalo slovo a vy ste ho nemohli zastaviť. Nijako.
Priechody do Panthey Dovy sa nachádzali v každom zrkadle. Na to, aby ste otvorili jeden z nich vám stačilo vysloviť formulku a na zrkadlo čímkoľvek nakresliť spletitý znak, vyjadrujúci nekonečný kolobeh života.
Tu ste však zmrzli v čase. Nepotrebovali ste vykonávať žiadne základné potreby k životu. Ak ste však boli v takejto diere, nesmrteľnosť vám bola nanič.
Najhoršie na tejto kliatbe bola jej sila. Udržala vás v sebe, nech ste sa pokúšali hocako dostať von. Niektorý ľudia tu boli uväznení už tisícky rokov. Ich večné putovanie mohol zrušiť len ten človek, ktorý kliatbu vytvoril.
Legenda hovorí, že to bol Kieran IV., posledný panovník Diace, temného kráľovstva. Pantheu vytvoril pred padnutím jeho kráľovstva, aby uchránil svoj ľud pred krutým, ale spravodlivým trestom, ktorý by im priniesli víťazní povstalci.
V skutočnom svete medzitým Lovci a Lovkyne, členovia tajného spolku Temných poslov, zbierali slová, ktoré by pomohli Kieranovi vrátiť späť jeho kráľovstvo. Spolu so mnou existoval asi tucet dievčat, ktoré chránili tieto verše. Tento systém bol vymyslený k tomu, aby proti kliatba nikdy nebola opätovne poskladaná. Pokým Temný lovci nemali všetky verše, nemohli poskladať zaklínadlo, ktoré by oslobodilo všetkých uväznených v Penthee.
Lenže Lovkyňa, ktorá mala zistiť verš, ktorý som chránila ja, to pekne pobabrala. Bola som tu uväznená, preto už nikto nemôže dostať von, aké slová to vlastne boli. Ak by za mnou šli, neexistuje záruka, že ma tu nájdu. Keby sa im to predsa len podarilo, slová by aj tak nemohli dostať von.
Moje upadnutie sem, malo predsa len nejaké šťavnaté plody.
Diaca nemôže byť obnovená. Svet sa nestane miestom, v ktorom obchodujú s mladými dievčatami, vyvražďujú nevinné rodiny a vypaľujú celé dediny kvôli zrnku žita.
Temný poslovia môžu hoci aj prevrátiť celý svet naruby.
Už ostane v bezpečí.
Ak chcete vedieť, ako to bude pokračovať, dajte vedieť aspoň smajlíkom.
Cením si to.
By the way, všetko najlepšie k narodeninám, Miruš!
« Předchozí díl
Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Sdílet
Diskuse pro článek Somewhere in Neverland - 1. kapitola:
no vidíš bolo to také super, že som ti sem ten komentár dala 2-krát 
ach jaj toto mi nerob!! asi sa rozrevem! úplne vážne! čo dodať ja som na to rovnako až na to, že by som to takto nedokázala napísať ale tak čo už keď si tu už vyznávame city tak by si mala vedieť, že bez teba by som sa v tej šibnutej škole zrútila už po prvej písomke z matiky :D ale na teba a tvoj pesimizmus, depresiu a trefné poznámky sa vždy dá spoľahnúť :D tiež ťa ľúbim aj napriek tomu, že si mi dnes zase nezdvihla telefón! :D :* inak zrejme a tento komentár bude 2-krát, lebo ho píšem cez mobil :D
Kika moja, čo by som len bez teba robila? Niekedy si myslím, že je všetko v hlbokej čiernej diere a nabehneš na scénu ty a dáš mi chuť do života. Nekonečne veľmi ti ďakujem, bez teba by tento svet bol temná ulička plná odpadu, ktorá ma nepustí dýchať. Už len kvôli tebe sa mi oplatí ísť ďalej. Ľúbim ťa. 
Mirka, prológ odveci, prvé dve-tri kapitoly odveci a potom to ešte len začne. Tým myslím, skutočne zvrátených ľudí a lá upírov trochu inak. :D
Prosím ťa, kým sa dostaneme k dôchodku, pomaly už žiaden nebude. Tento svet sa rúti do katastrofy.
Predtým sa mi prológ nepáčil. Ale ja som vedela, že ty to zase nejako zabiješ a postupne urobíš zo všetkého úplnú bombu! ... To znelo divne. :D
A inak ďakujem! Už som zase o rok bližšie k dôchodku! :3
Jediné čo k tomu môžem povedať je, že nemám slov!! úplne si mi s tým vyrazila dych! len tak pekne pokračuj v písaní lebo jediná výhrada voči tebe je, že na to akosi kašleš takže keď sa vrátim do školy chcem pekne vidieť pokračovanie!! a samozrejme nezabúdaj na Su takže píš píš susedka až mám čo čítať v škole
a ozaj toto ti jednoznačne patrí 
pretože moja prvá reakcia vyzerala asi takto 
Jediné čo k tomu môžem povedať je, že nemám slov!! úplne si mi s tým vyrazila dych! len tak pekne pokračuj v písaní lebo jediná výhrada voči tebe je, že na to akosi kašleš takže keď sa vrátim do školy chcem pekne vidieť pokračovanie!! a samozrejme nezabúdaj na Su takže píš píš susedka až mám čo čítať v škole
a ozaj toto ti jednoznačne patrí pretože moja prvá reakcia vyzerala asi takto
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!