OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Somewhere in Neverland - Prológ

20.01.2013 (19:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 777×

Somewhere in Neverland - Prológ

„Nedokážeš si ani predstaviť, aké hrozné to tam je.“ Do očí mu vystúpilo trápenie, akoby to skutočne poznal.

„Vidíš Slnko? Je žiarivé, zohrieva nás.“

Tlmene vzdychol a uškrnul sa. „Prináša toľko svetla. Bez neho by sa nič neurodilo, rastliny by chradli a zoschýnali, zver by vyhynula. Nakoniec by sme tu nemohli existovať ani my, Dya.“

Usmiala som sa. Bola som už veľká. Skončili obdobia rozprávok so šťastným koncom. Náš svet bol plný temných legiend, mágie a prekliatí, ktoré rodičia začali rozprávať svojim starším deťom. Mali by ich spoznať v čas, pochopiť, že sú skutočné.

Všetko bolo naruby. Rozprávky o princeznách čakajúcich na záchranu, začínali nešťastne, no každý čakal na statočného princa v nablýskanej zbroji, ktorý vezme princeznú do svojho náručia a príbeh obráti k šťastnému koncu.

Realita bola iná. Začínalo sa šťastne, v drevených chalúpkach, kde sa rodičia tešili z malinkého bábätka, no vždy prišlo niečo, čo zmenilo ich šťastie v nešťastie.

Pohodlnejšie som sa zavinula do deky, vychutnávajúc si červený obzor.

Až doteraz, som svoj svet videla ako sivú machuľu, kde-tu pokvapkanú modrou alebo žltou. Odrazu bol piesok skutočne sypký, voda dokázala pretekať pomedzi prsty a vtáky sa dokázali udržať vo vzduchu, len s pomocou Božích rúk.

Bolo prekvapivé, koľko života sa skrývalo vo všedných aktivitách, koľko šťastia sa dalo získať povaľovaním sa v horúcich dunách.

Za studenými stenami, v ktorých som roky žila, som si po večeroch predstavovala, aké to bude opäť doma. Mojím ilúziám chýbala skutočnosť, ktorú som do nich nevedela nijakým spôsobom vsunúť.

Teraz toto bola realita.

Sedela som za stolom, ktorý kedysi vypracoval vlastnými rukami môj otec, pred domom, v ktorom som sa narodila. Vlasy mi viali v jemnom studenom vánku, nohy som mala zaborené v piesku, na perách mi pohrával úsmev a celý deň som nepohla ani prstom.

„Niekedy, keď sa v bezmesačnej noci prebudím, mám pocit, že som tam. Sviečka už dávno dohorela a keďže ty nechrápeš,“ drgol do mňa ramenom, „v dome je strašidelné ticho.“

Zahryzla som si do pery. Atys mával depresívne stavy, na môj vkus, pričasto. Vtedy mi vždy rozprával strašidelné príbehy plné vrážd, krvi a oblúd. Alebo vyťahoval to skutočné.

Nikdy som mu nepovedala, že už všetko viem.

V mojej škole som zdanlivo blúdievala po chodbách, hľadajúc tajné skrýše, či knihy. Bolo to príliš ľahké na to, ako sme boli strážené. Nesmeli sme sa bez doprovodu pohnúť z izby, či opustiť krídlo hradu, ktoré nám bolo dané. Moja túžba po zakázanom vzdelaní, však bola prisilná. Skoro každý deň som si našla cestu k starým zaprášeným zvitkom, ktoré obsahovali záznamy z dávnych dôb. Dokonca ani prapraprarodičia, by nevedeli o čom hovorím. A ani tí pred nimi.

Ja som však považovala za dôležité, aby sa vyrozprával. Keď už nie nadlho, aspoň na chvíľu sa mu mohlo uľaviť.

„Na tú stotinu sekundy sa mi zastaví dych a mám pocit, že aj srdce bije tichšie.“

„Prestaň,“ šepla som. Odrazu som sa cítila unavená, akoby som na pleciach mala neuveriteľnú ťarchu, ktorú som už nechcela niesť. Zachcelo sa mi zhodiť ju. „Viem o tom prekliatí všetko.“

„Nevieš ani zďaleka nič,“ prudko zavrčal. Preľaknuto som rozšírila oči a odtiahla sa od neho. Toto nebol Atys, ktorého som poznala. „Prebúdza sa tam príšera, ktorá sídli v každom z nás.“

Vstala som od stola a cúvla k dverám. „Ty myslíš, že sa v nás ukrývajú monštrá?“ pípla som placho.

Vstal od stola nespútane divoko, priskočil ku mne a pritvrdo mi zovrel dlaň. „Chcel by som, aby to nebola pravda,“ šepol s tvárou, stiahnutou do zúfalej grimasy.

Nachvíľu som ho ľutovala, no potom som sa mu vytrhla a snažila sa roztrasenými rukami potočiť guľou na dverách.

„Povedz mi!“ skríkol a násilne ma otočil tvárou k sebe. Zarazil sa, keď si všimol strach vpísaný do mojej tváre a povolil zovretie.

„Och, Dyana. Nikdy na svete by som ti neublížil. Ako ti to mohlo napadnúť?“ Ako handrová bábika som sa ním nechala opatrne objať. „Chcem sa len spýtať, keby tvoje poslanie bolo v ohrození, neurobila by si čokoľvek, aby si zachránila svet?“

„Nie.“

Zmätene ustúpil, neskladajúc ruky z mojich ramien. „Čo?“

„Na hlúpu otázku, hlúpa odpoveď,“ objasnila som mu sprosto. Na chvíľu ma dokonca ovládol pocit, vyplaziť mu jazyk. Nečudujem sa tomu. Vždy vo mne potlačovali detské správanie, ktoré bývalo k môjmu veku prirodzené. Možno som jednoducho zatúžila vynahradiť si ho.

„Dyana!“ skríkol, zúfalo si hryzúc peru. „Jednoducho by si to nebola ty, keby si zo mňa neurobila komedianta.“

„Spravila by som všetko,“ odpovedala som mu na predchádzajúcu otázku. „Všetko,“ zopakovala som si popod nos. Musela by som. Tak káže moja výchova.

„Vidíš?“ víťazne sa usmial a radostne so mnou zatriasol. „Presne vtedy by sa u teba prejavila tá príšera,“ zamudroval. „Miláčik,“ dodal žartovným tónom.

„Nie,“ vyvrátila som mu, ignorujúc iskričky v jeho očiach. „Skôr samovražedné sklony.“

Atys odmietavo pokrútil hlavou, hľadajúc svojimi, moje oči. „Bojovala by si. Tak, ako nikdy predtým.“

Cítila som, ako mi do očí vyhŕkli slzy. Nikdy som nebola statočné dievča, no plač som neukazovala. Preto som sa aj teraz, snažila nadmerným žmurkaním potlačiť svoje slzy. „Nič o tom nevieš.“

„O čom to hovoríš?“

„Nemôžem...“ zlomil sa mi hlas. Medzi obočím sa mu zjavila hlboká vráska, ktorá skoro okamžite zmizla.

„Čo ti kázali?!“ skríkol splašene. „Niečo zlé však?“

„Zhorieť,“ vzlykla som. „Ja... musím skočiť do ohňa.“ Privinul si ma späť do náručia a upokojujúco ma hojdal.

„Možno existujú výnimky. Našli by sme cestu, keby sa niečo stalo.“ Bradu mi zaryl do vlasov a snažil sa ma utíšiť. „Ak by si chcela, dostaneme ťa do Panthey. Tam ti už nikto nemôže prikázať zhorieť.“

Zaváhala som, no nakoniec rázne pokrútila hlavou. „Predstav si mňa na takom mieste.“

„Čo by anjel robil v plameňoch horúceho pekla?“ zabrblal mi do vlasov.

„Ako rastlina bez Slnka.“

„Zomrela by...“

„Ja by som zomrela,“ zdôraznila som.

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Somewhere in Neverland - Prológ: